Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 332/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej spoločnosťou

J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE

213/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27.

februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

spoločnosťou J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr.

M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2011 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. februára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci

v oblasti poisťovníctva uzavrela s L. R. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu č.

4424900006 z 22. januára 2007, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa

ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským

súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči

povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť

sťažovateľke dlžné poistné 27,55 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 23. apríla

2007 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania 230 €), na základe ktorého ako

exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej.

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky

o vymoženie sumy 27,55 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu

predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov

rozhodcovského konania, svojím uznesením č. k. -30 z 18. apríla 2011 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil «ustanoveniami § 44 ods. 2

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný

poriadok“), , 2 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 6

, , 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, bodom 1 písm. e), q) prílohy

Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993, ako aj § 3 Občianskeho

zákonníka...» a po preskúmaní poistnej zmluvy a všeobecných poistných podmienok dospel

k záveru, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Rozhodcovskú doložku uvedenú

vo všeobecných poistných podmienkach, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju

právomoc rozhodnúť vo veci, posúdil ako podmienku priečiacu sa dobrým mravom, a teda

neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd k trovám rozhodcovského

konania uviedol: „... povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť

oprávnenému, trovy rozhodcovského konania vo výške 230,- eur. Súd dospel k záveru, že

v časti náhrady trov rozhodcovského konania je rozhodcovský rozsudok v rozpore s

dobrými mravmi. V súvislosti s náhradou trov konania poukázal aj na to, že vo veci ide o

drobný spor a trovy rozhodcovského konania sú neprimerané voči výške pohľadávky.“

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka v tom, že okresný súd

vo veci vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami),

napriek tomu vo veci nenariadil pojednávanie, a tak neoboznámil sťažovateľku ako

účastníčku konania s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom

krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka ďalej v tom, že uznesenie

krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené z dôvodu, že krajský súd sa podľa nej náležite

nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu.

Napokon odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka aj v tom, že

krajský súd odobril uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na

vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenie podľa jej názoru neboli splnené zákonom

stanovené podmienky a takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo na

výkon vykonateľného rozhodnutia.

Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania

podľa , a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Dôvody, v ktorých vidí sťažovateľka porušenie svojich práv uznesením krajského

súdu, sú v podstate totožné ako jej dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní smerujúcom proti

tomuto uzneseniu.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich práv

v podľa nej nesprávnych záveroch najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti

uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa a v jeho nedostatočnom

odôvodnení.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti podľa , základné právo sťažovateľa na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2012

sp. zn. a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 08. 2011

sp. zn. porušené boli...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2012 sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 08. 2011 sp. zn.

sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet J., advokát, s. r. o...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením.

Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu (ktorý napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)

nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,

v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa

k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa

s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení

dôvodov prípustnosti dovolania podľa (ktoré sťažovateľka vymedzila

totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako

aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané

sťažovateľkou ako neprípustné podľa , uviedol:

«V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania

podmienok splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd

poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto

štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení...

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého

stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej

súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157

ods. 2 ; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek

oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa

dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a ; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa...“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského

súdu z dôvodu podľa skúmal obdobné námietky sťažovateľky, ktoré

sťažovateľka uviedla aj na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského

súdu. Závery najvyššieho súdu v danom prípade v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu

k posúdeniu možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky

uznesením krajského súdu, možnosť porušenia označených základných a iných práv

sťažovateľky uznesením krajského súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery

v celom rozsahu odkazuje.

Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia

označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu,

ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou

dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu a svoje uznesenie

dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.

Ústavný súd k napadnutému uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené vrátane vysporiadania

sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

ustanovení zákona, aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov

vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe

ktorého by bolo možné exekúciu vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zároveň v celom rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru

(pozri , a iné).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012