Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (110)I. ÚS 332/2012
PDF · 190.13 KB
No categories available
I. ÚS 332/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej spoločnosťou
J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE
213/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 11/2012 a jeho uznesením z 27.
februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr.
M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 213/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 11/2012 a jeho
uznesením z 27. februára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci
v oblasti poisťovníctva uzavrela s L. R. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu č.
4424900006 z 22. januára 2007, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa
ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským
súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči
povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu
Košice sp. zn. 2 C 323/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť
sťažovateľke dlžné poistné 27,55 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 23. apríla
2007 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania 230 €), na základe ktorého ako
exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej.
Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky
o vymoženie sumy 27,55 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu
predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov
rozhodcovského konania, svojím uznesením č. k. 4 Er 785/2010-30 z 18. apríla 2011 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil «ustanoveniami § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/20002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, bodom 1 písm. e), q) prílohy
Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993, ako aj § 3 Občianskeho
zákonníka...» a po preskúmaní poistnej zmluvy a všeobecných poistných podmienok dospel
k záveru, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Rozhodcovskú doložku uvedenú
vo všeobecných poistných podmienkach, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju
právomoc rozhodnúť vo veci, posúdil ako podmienku priečiacu sa dobrým mravom, a teda
neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd k trovám rozhodcovského
konania uviedol: „... povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť
oprávnenému, trovy rozhodcovského konania vo výške 230,- eur. Súd dospel k záveru, že
v časti náhrady trov rozhodcovského konania je rozhodcovský rozsudok v rozpore s
dobrými mravmi. V súvislosti s náhradou trov konania poukázal aj na to, že vo veci ide o
drobný spor a trovy rozhodcovského konania sú neprimerané voči výške pohľadávky.“
Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu a napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom.
Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka v tom, že okresný súd
vo veci vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami),
napriek tomu vo veci nenariadil pojednávanie, a tak neoboznámil sťažovateľku ako
účastníčku konania s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom
krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril.
Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka ďalej v tom, že uznesenie
krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené z dôvodu, že krajský súd sa podľa nej náležite
nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu.
Napokon odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka aj v tom, že
krajský súd odobril uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenie podľa jej názoru neboli splnené zákonom
stanovené podmienky a takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo na
výkon vykonateľného rozhodnutia.
Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako
neprípustné.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
Dôvody, v ktorých vidí sťažovateľka porušenie svojich práv uznesením krajského
súdu, sú v podstate totožné ako jej dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní smerujúcom proti
tomuto uzneseniu.
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich práv
v podľa nej nesprávnych záveroch najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti
uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP a v jeho nedostatočnom
odôvodnení.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2012
sp. zn. 4Cdo/11/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 08. 2011
sp. zn. 15CoE/213/2011 porušené boli...
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2012 sp. zn.
4Cdo/11/2012 a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 08. 2011 sp. zn.
15CoE/213/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie...
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet J., advokát, s. r. o...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 213/2011
a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 11/2012 a jeho uznesením.
Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu (ktorý napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)
nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,
v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa
k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa
s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.
Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení
dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ktoré sťažovateľka vymedzila
totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako
aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané
sťažovateľkou ako neprípustné podľa § 237 písm. f) OSP, uviedol:
«V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania
podmienok splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd
poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto
štádiu exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až§ 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie
splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o
poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení...
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého
stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek
oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa
dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa...“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského
súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP skúmal obdobné námietky sťažovateľky, ktoré
sťažovateľka uviedla aj na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského
súdu. Závery najvyššieho súdu v danom prípade v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu
k posúdeniu možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky
uznesením krajského súdu, možnosť porušenia označených základných a iných práv
sťažovateľky uznesením krajského súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery
v celom rozsahu odkazuje.
Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia
označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu,
ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou
dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu a svoje uznesenie
dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.
Ústavný súd k napadnutému uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené vrátane vysporiadania
sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
ustanovení zákona, aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ako aj obsahu
relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov
vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe
ktorého by bolo možné exekúciu vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri
preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou
interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zároveň v celom rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru
(pozri I. ÚS 162/2011, I. ÚS 389/2011 a iné).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012