Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -88 z 20. decembra 2010, č. k. 16

CoE 377/2010-58 z 27. januára 2011, č. k. -34 z 10. januára 2011 a č. k.

-47 z 21. decembra 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu

Lučenec č. k. -36 z 30 augusta 2010, č. k. -61 z 20. januára

2011, č. k. -39 z 20. decembra 2010, č. k. -36 z 12.

januára 2011, č. k. -34 z 19. januára 2011 a č. k. -31 z 12.

januára 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE

307/2010-88 z 20. decembra 2010, č. k. -58 z 27. januára 2011, č. k. 17

CoE 387/2010-34 z 10. januára 2011 a č. k. -47 z 21. decembra 2010

v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Er

829/2003-36 z 30. augusta 2010, č. k. -61 z 20. januára 2011, č. k. 1 CoE

100/2010-39 z 20. decembra 2010, č. k. -36 z 12. januára 2011, č. k. 15

CoE 384/2010-34 z 19. januára 2011 a č. k. -31 z 12. januára 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 30. júla 2003 (vec vedená pod

sp. zn. ), 5. mája 2003 (vec vedená pod sp. zn. ), 15. augusta

2008 (vec vedená pod sp. zn. ), 27. novembra 2002 (vec vedená pod sp. zn.

), 24. apríla 2003 (vec vedená pod sp. zn. ), 28. októbra 2008

(vec vedená pod sp. zn. ), 27. augusta 2008 (vec vedená pod sp. zn.

), 4. októbra 2008 (vec vedená pod sp. zn. ) a 7. marca 2008

(vec vedená pod sp. zn. ) poskytla deviatim fyzickým osobám (ďalej len

„dlžníci“) úvery v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume 165,97 €

(vec vedená pod sp. zn. ), v sume 464,71 € (vec vedená pod

sp. zn. ), v sume 398,33 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume

398,33 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume 331,94 € (vec vedená pod

sp. zn. ), v sume 265,55 € (vec vedená pod sp. zn. ), v sume

863,04 € (vec vedená pod sp. zn. ) a sume 331,94 € (vec vedená pod

sp. zn. ), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť

v dvojtýždenných a mesačných splátkach podľa podmienok dojednaných v zmluve.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,

že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve a viac po

sebe idúcich splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými

a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve boli následne notárom spísané notárske

zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

V prípade vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn. bol exekučným

titulom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného

obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení udelených

okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného

konania okresný súd svojimi uzneseniami č. k. -76 z 27. októbra 2010 (vec

vedená pod sp. zn. ), č. k. -51 z 20. októbra 2010 (vec vedená

pod sp. zn. ), č. k. -24 zo 14. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

), č. k. -48 z 15. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

), č. k. -29 z 15. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

), č. k. -24 z 15. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

), č. k. -23 z 14. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

) a č. k. -20 z 8. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn.

) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Krajský súd

napadnutými uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenia ako

vecne správne. V prípade veci vedenej pod sp. zn. okresný súd svojím

uznesením č. k. -36 z 30. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a svojím ďalším uznesením č. k. -40 zo 17. septembra 2010 ju zastavil.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. -47

z 21. decembra 2010 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 17. septembra 2010

ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6

ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto

ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto

súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy. ... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez

návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu

zastaví...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu a uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci

vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených

sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K uzneseniu okresného súdu č. k. -36 z 30. augusta 2010

10. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

11. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-36 z 30. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2010.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 31. marca 2011, to znamená po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti týkajúcej sa uznesenia

okresného súdu č. k. -36 z 30. augusta 2010 odmietnuť ako podanú

oneskorene.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd

potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného

podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri

bod 3).

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. notárska

zápisnica a vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré konanie pred rozhodcovským súdom

nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi

v zmluve.

16. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a o zastavení exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g)

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho

dôvodu, že notárske zápisnice, ako aj rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré boli v daných

veciach exekučnými titulmi, boli spísané na základe zmlúv o úvere obsahujúcich

nepriateľné podmienky, a preto neboli spôsobilými exekučnými titulmi.

17. Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresných súdov vo

svojich uzneseniach poukázal na ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa formálnej

a materiálnej platnosti notárskej zápisnice zdôrazniac skutočnosť, že za najdôležitejšiu

náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s jej

vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú

listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Za spôsobilý exekučný titul nebol krajským súdom uznaný ani rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky

obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

18. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas

dlžníka s exekúciou znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani

ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek

skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Vzhľadom na to, že sa

dlžníkom ako spotrebiteľom zásadným spôsobom v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy

o úvere zhoršilo ich zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer v právach a povinnostiach

medzi odporcom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) v neprospech dlžníka bez

akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, súdy

rozhodujúce v týchto veciach považovali uvedené ustanovenie za nepriateľnú zmluvnú

podmienku.

19. Ústavný súd taktiež preskúmal aj výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkom. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a 53

v platnom znení (ďalej len „“) v nadväznosti na ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito

právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc

rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne

dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej

obsah koncipovaný formulárovou zmluvou, pričom súd prihliadol aj na formu zápisu

podmienok rozhodcovského konania na formulárovej/vopred nakoncipovanej zmluve ťažko

čitateľným písmom a vopred stanovenie konkrétneho súdu na konanie. Pokiaľ je teda

právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

25. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne

legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

28. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom (pozri body 18 a 20).

29. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne

neopodstatnené podľa a ústavný súd ich z toho dôvodu

pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011