Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 256 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (427)572/383233.f804bf.pdf
PDF · 170.08 KB
No categories available
4Cdo/11/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 11/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom
v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. T., advokátom, s.r.o., Z., povinnej L. R., bývajúcej v B.,
o vymoženie 27,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
4 Er 785/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 24. augusta
2011 sp. zn. 15 CoE 213/2011 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
27,55 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitráţneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 323/2009.
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Topoľčany o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Topoľčany uznesením z 18. apríla 2011 č.k. 4 Er 785/2010-30 zamietol
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zák. č. 244/2002 Z.z.“), § 52, § 53 ods. 1 aţ 6, § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, bodom 1 písm. e/, q/ prílohy
označenej Smernice a § 3 Občianskeho zákonníka. Preskúmaním poistnej zmluvy číslo X. z
22. januára 2007 a všeobecnými poistnými podmienkami dospel k záveru, ţe medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí pouţiť spotrebiteľské právo.
Vzhľadom na to rozhodcovskú doloţku podrobil súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých
je zaloţený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, poţiadavky)
spotrebiteľskej zmluvy. Dospel k záveru, ţe rozhodcovská doloţka začlenená medzi
podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávnených vopred
pripravených zmluvných dojednaní spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy a preto takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 24. augusta 2011 sp. zn.
15 CoE 213/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Stotoţnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré
poukázal. K dovolateľkou namietaným skutočnostiam dodal, ţe v zmysle § 45 zák.
č. 244/2002 Z.z. exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako
keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v označenom
ustanovení. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň povinný posudzovať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom, Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd uviedol, ţe bez ohľadu na formu ako aj znenie rozhodcovskej doloţky
uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné rozhodcovskú doloţku
povaţovať za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy,
ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre
daný prípad. Odvolací súd sa nestotoţnil s odvolateľkou namietanou individuálnosťou
dojednania rozhodcovskej doloţky, nakoľko rozhodcovská doloţka je súčasťou vopred
pripraveného formulára, ktorý odvolateľ pouţíva vo vzťahu k neurčitému počtu osôb. Okrem
iného dojednanou rozhodcovskou doloţkou bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe rozhodcovská doloţka mu bránila uplatniť
a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým
došlo k zneuţitiu práv dodávateľom. Vzhľadom k tomu, ţe rozhodcovská doloţka
je neprijateľná podmienka, je potrebné na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
z ktorého vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto
na základe nej rozhodcovský súd nemal vydať predmetný exekučný titul, t.j. rozhodcovský
rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok nemôţe byť podkladom pre vykonanie exekúcie,
na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. a/, f/ O.s.p. a ako dovolací dôvod inú vadu
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tieţ
nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadala zrušiť dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátiť Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie. Procesnú vadu podľa § 237
písm. a/ O.s.p. vyvodzovala z toho, ţe všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené vecne
preskúmať rozhodcovské rozsudky po vecnej či právnej stránke. Ustanovenie § 45 ods. 1
písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. umoţňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť
výroku rozhodnutia, a to taxatívne iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom
rozhodcovského rozsudku so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie
je objektívne nemoţné. V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného
konania, nie však zamietnutie ţiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie. Okrem toho
oprávnená namietala, ţe súdy jej odňali moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
I keď sa v exekučných konaniach vo všeobecnosti pojednávania nenariaďujú, dokazovanie
sa nevykonáva. V prejednávanej veci však súdy pre účely § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. vykonali
dokazovanie, no ani jeden z dvoch súdov pojednávanie nenariadil. Listiny, ktoré mali podľa
názorov oboch súdov pre prípad podstatný význam, súdy neprečítali a ani neoboznámili ich
obsah. Tým jej odňali moţnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím jej odňali moţnosť
konať pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie
oboch súdov. Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa náleţitosti uvedené
§ 157 ods. 2 O.s.p., keď sa náleţite nevyporiadal s námietkami oprávnenej uvedenými
v odvolaní. Podľa ustálenej súdnej praxe nedostatok riadneho odôvodnenia odporuje § 157
ods. 2 O.s.p. a zakladá tak dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Mala tieţ za to, ţe tým,
ţe súd prvého stupňa zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, došlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa jej exekučnom konaní
odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu konania spočívajúcu
v odňatí moţnosti oprávnenej konať pred súdom. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. vyvodzovala zo skutočnosti, ţe si súdy niţších súdov nevyţiadali spisové
podklady od Arbitráţneho súdu Košice, a tieţ ţe uznesenie odvolacieho súdu
je nepreskúmateľné. Podľa jej názoru spočíva nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi
v tom, ţe pouţité ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.
nesprávne právne vyloţili a preto ich vo vzájomných súvislostiach na daný skutkový stav
aj nesprávne aplikovali.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojim uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmanej veci prichádzalo do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ak je konanie postihnuté niektorou
z vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým
je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len
ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá
má za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať ich právomoc v exekučnom
konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok
po vecnej stránke, i keď všeobecné súdy včítane exekučného súdu nemajú postavenie
odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmať rozhodcovské rozsudky z hľadiska vecnej
a právnej stránky. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní.
Rozhodovanie súdov v takomto konaní vyplýva priamo zo zákona (napr. § 29, § 38 ods. 3,
§ 34 ods. 1 Exekučného poriadku). Ani samotná dovolateľka (ako uţ bolo vyššie uvedené)
vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali
konať, teda ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci a preto nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Dovolateľka tieţ namietala, ţe súdy jej odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať a realizovať oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, ţe k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, ţe
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a teda bez jej
účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania podmienok
splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.
Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené
a preto odporuje ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čo sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu
moţnosť v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje v odôvodnením napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená,
ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;
za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi,
samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto
ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
ods. 2 tohto ustanovenia, keďţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková