Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
50e/394713.a643f8.pdf
PDF · 168.71 KB
No categories available
4ECdo/201/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 201/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K.,
zastúpenej spoločnosťou JUDr. M., advokát, s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej H.,
bývajúcej B., o vymoženie 8,30 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod
sp. zn. 15 Er 825/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 29. mája 2013 sp. zn. 12 CoE 346/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov uznesením z 25. apríla 2012 č.k. 15 Er 825/2010 exekúciu voči
povinnej zastavil po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá poistná zmluva, ide o zmluvu
spotrebiteľskú a vzhľadom na túto skutočnosť aplikoval na daný právny vzťah právnu úpravu
týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa. Okresný súd vychádzajúc aj z ustanovení Smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 a právnej
úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku zistil, ţe rozhodcovská
doloţka, ktorá mala v predmetnom konaní zaloţiť legitimitu pre exekučný titul znemoţňuje
voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Uţ túto skutočnosť
je potrebné povaţovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom
spotrebiteľ si osobitne nevyjednal rozhodcovskú doloţku a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V danom prípade exekučný súd
nemal pochybnosť o tom, ţe ustanovenie rozhodcovskej doloţky v zmluve je v rozpore
aj s neskoršie prijatým ustanovením § 53 ods. 4 písmeno r/ Občianskeho zákonníka. Ďalej súd
prvého stupňa uviedol, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako
aj s príslušnými ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS a zároveň je v rozpore s dobrými
mravmi.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. mája 2013 sp. zn.
12 CoE 346/2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Poukázal
na to, ţe okresný súd správne povaţoval danú zmluvu za spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotoţnil
s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doloţku v danej zmluve
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z obsahu spisu nevyplýva,
ţe by rozhodcovská doloţka bola individuálne vyjednaná so spotrebiteľom, tak ako
to v odvolaní tvrdí oprávnená a keďţe ho núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
je v neprospech spotrebiteľa. Poukázal, ţe listy oprávneného z 22. apríla 2008
a 15. mája 2008 nemoţno povaţovať za návrhy na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa
§ 43a OZ. Neplatná rozhodcovská doloţka nemôţe zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu.
Rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť (a to ani
sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej
vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237
písm. a/ a f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukázala na to, ţe ani
okresný a ani krajský súd (exekučné súdy) jasne neuviedli, v čom bola rozhodcovská doloţka
medzi oprávnenou a povinnou chybná do takej miery, ţe by odôvodňovala takýto zásah
do práva oprávnenej na vykonanie exekúcie. Uznesenie odvolacieho súdu nepovaţuje
dovolateľka za riadne odôvodnené. Oba súdy opomenuli odôvodniť právnu moţnosť
povinnej, ktorá je uvedená v osobitných zmluvných dojednaniach. Poukázala na rozhodnutie
C – 40/08 ASTURCOM. Postupovala v súlade so zmluvou vymáhať pohľadávku od povinnej.
Ďalej uviedla, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), lebo súd v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť
rozhodcovskej doloţky a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného
za exekučný titul. Poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
5 Cdo 147/2002. Jediná zmienka, kedy je exekučný súd oprávnený preskúmavať spornosť
výroku rozhodcovského súdu je nastolená v § 45 zákon č. 244/2002 Z.z. Dala do pozornosti
aj sporný výklad Smernice 93/13/EHS a jej prílohy 1 písm. g/. Zároveň uviedla, ţe konanie
je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doloţky nevyplýva
zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností kaţdého jednotlivého
prípadu, ktoré môţu spôsobiť, ţe procesné postavenie spotrebiteľa môţe byť v hrubom
nepomere k procesnému postaveniu dodávateľa. Poukázala na to, ţe súdy navyše vec
nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to najmä v otázkach exekučného
prieskumu vykonávaného súdom v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ďalej individuálneho
dojednania rozhodcovskej doloţky a jej (ne)platnosti. Poukázala na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 10 CoE 51/2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
41 CoE 56/2013 a 41 CoE 138/2013 a uviedla, ţe povinná mala moţnosť uplatniť právo
na voľbu medzi jurisdikciou všeobecného súdu a rozhodcovského súdu. Ţiadala odloţiť
vykonateľnosť dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu.
Povinná sa k dovolaniu vyjadrila. Poukázala na neplatnosť rozhodcovskej doloţky,
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky a na genézu jednotlivých udalostí, ktoré predchádzali
uzavretiu zmluvy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môţe konanie prerušiť, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal
na takéto konanie podnet.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie
je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala
a tieto nezistil ani dovolací súd.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ a f/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,
len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá
má za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Oprávnená v dovolaní ďalej namietala, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, ţe k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým,
ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez
jej účasti.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie. Aj keď v danej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu po vydaní
poverenia, kedy súd exekúciu zastavil, nič na tom nemení táto skutočnosť, pretoţe súdu
vyplýva moţnosť preskúmať exekučný titul, ale aj kedykoľvek, z úradnej moci (§ 45 ZRK).
Preto pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
Dovolací súd pripomína, ţe Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, ţe nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môţe byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, ţe vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, ţe vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doloţky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleţí vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doloţkou viazaný.
Dovolací súd ďalej skúmal, či postupom súdov v danej veci (keď súd prvého stupňa
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia nezamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ale konanie zastavil podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní) nebola oprávnenej odňatá moţnosť realizovať tie procesné
oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie
dostalo, teda či týmto postupom nebola oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom podľa
V prejednávanej právnej veci tým, ţe súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie
podľa § 42 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. uznesením, proti ktorému je prípustné
odvolanie, ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola zachovaná
zásada dvojinštančnosti konania. Účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach
v porovnaní so situáciou, ak by súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44
ods. 3, 4 Exekučného poriadku, pretoţe proti uzneseniu o zamietnutí ţiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no proti uzneseniu o následnom
zastavení exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola ţiadosť zamietnutá),
odvolanie prípustné nie je.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, ţe by oprávnenej nejakým
závadným procesným postupom súdu bola znemoţnená realizácia procesných práv
priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k oprávnenej nedošlo postupom súdov
k odňatiu moţnosti pred ním konať, týmto postupom nedošlo ani k porušeniu zásady
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov niţších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, ţe táto námietka dovolateľky taktieţ nie je dôvodná.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy
sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, ţe v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu vykonaného dokazovania.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe jej ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová