Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/265/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovni, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO : 31 690 904, zastúpenej

JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Němcovej 22, proti

povinnému T. R., bývajúcemu v K., o vymoženie 23,93 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 18. decembra 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov uznesením z 18. januára 2013 č.k. -122 vyhovel

námietkam povinného proti exekúcii zo 7. decembra 2011. Rozhodol tak s odôvodnením, že

exekúcia vedená proti povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice sp.zn. z 8. marca 2010 je neprípustná. Konštatoval, že poistná zmluva

uzatvorená medzi účastníkmi konania, bola spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných

ustanovení . Povinný v námietkach správne poukázal na skutočnosť,

že exekučný titul vydal rozhodcovský súd, ktorý na to nemal oprávnenie, pretože

rozhodcovská doložka dojednaná v poistnej zmluve bola neplatná. Ak chcel povinný uzavrieť

poistnú zmluvu, musel bezvýhradne prijať zmluvné podmienky vrátane podmienky o riešení

prípadných sporov pred rozhodcom. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne

dojednaná, súd ju považoval za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r/

, ktorá je v zmysle absolútne

neplatná. Exekučný titul vydaný na jej základe je materiálne nevykonateľný, preto súd

námietkam povinného vyhovel a podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (Exekučný poriadok) po právoplatnosti rozhodnutia exekúciu zastavil.

2

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 18. decembra 2013

sp.zn. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

( ) a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacím

dôvodom oprávnenej uviedol, že ak je predmetom rozhodcovského konania spor

zo spotrebiteľsko-právneho vzťahu, je exekučný súd oprávnený aj povinný skúmať platnosť

rozhodcovskej doložky a ak zistí nedostatok, je oprávnený konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom, čo má za následok jeho neúčinnosť a nezáväznosť.

Exekučný súd tým len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v preskúmavanej veci uzatvorená

spotrebiteľská zmluva obsahujúca neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor

účastníkov konania, preto rozhodcovský rozsudok nebol vykonateľným exekučným titulom.

Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že účastníci podpísali aj osobitné zmluvné

dojednania, pretože odkazovali na tú istú rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou

Všeobecných poistných podmienok. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd rozhodnutie

exekučného súdu za správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj

,,dovolateľka,,), prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia , t.j.

rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, z ustanovenia , t.j.

že sa jej postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom, ako aj z ustanovenia

, t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Rozhodnutia oboch súdov považovala za arbitrárne

a nepreskúmateľné, pretože nebolo vykonané dokazovanie pred exekučným súdom a nemala

možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, na základe ktorých súdy rozhodli. Podľa jej názoru

súdy nesprávne skutkovo vyhodnotili okolnosť, že rozhodcovská doložka sa nachádza

vo Všeobecných poistných podmienkach (ďalej VPP) oprávnenej, resp. v Zázname

sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klientov. Poukázala na to, že

rozhodcovská doložka sa nachádza v tzv. Osobitných zmluvných dojednaniach s tým, že

povinný mal možnosť toto dojednanie prijať, resp. neprijať, pričom o tejto možnosti bol

sprostredkovateľom poistenia poučený. Mala za to, že nie je možné stotožniť sa so záverom

súdov, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, a to preto, že

3

nebola individuálne dojednaná s poukazom na záznam o požiadavkách a potrebách klienta

z 30. októbra 2007 a blízky vzťah medzi sprostredkovateľom poistenia a povinným. Následne

oprávnená podrobne opísala spôsob uzatvárania poistnej zmluvy a osobitných zmluvných

dojednaní, ktorý svedčí o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Poukázala aj

na skutočnosť, že súdy nevykonali test primeranosti zmluvnej podmienky v zmysle čl. 19

Smernice 93/13/EHS a nezabezpečili si ani objasnenie skutkového stavu potrebného

na vyslovenie právneho záveru o hrubom nepomere v právach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Vytýkala exekučnému súdu, že pokiaľ chcel posúdiť rozhodcovskú doložku

ex offo ako nekalú podmienku v rozpore so záverom rozhodcovského súdu bez toho, aby jej

dal možnosť sa k tomu vyjadriť, ide o prekvapivé rozhodnutie, ktoré je porušením jej práva

na spravodlivý proces. Oprávnená tiež namietala nedostatok právomoci exekučného súdu

skúmať prijateľnosť rozhodcovskej doložky, takéto oprávnenie všeobecného súdu nevyplýva

ani z Exekučného poriadku ani z iného právneho predpisu. Arbitrážny rozsudok má v súlade

s ustanovením § 35 v spojení s § 51 ods.3 zákona o rozhodcovskom konaní účinky

právoplatného rozsudku a exekučný súd nemá právomoc hodnotiť spor už raz prejednaný

rozhodcovským súdom v konaní podľa § 40 a nasl. rozhodcovského zákona a ani podľa

ustanovenia § 45 rozhodcovského zákona. V závere ešte citovala rozhodnutia okresných

a krajských súdov, ktoré v obdobných veciach rozhodli o rozhodcovskej doložke ako

o individuálne dojednanej, a teda platnej. Oprávnená tiež spochybnila legitimitu rozhodnutia

exekučného súdu vydaného vyšším súdnym úradníkom, vzhľadom k tomu, že išlo o meritum

veci kde mal rozhodovať zákonný sudca. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd

uznesenie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( )

zastúpená v súlade s ustanovením veta druhá , skúmal bez nariadenia

pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v (v znení účinnom do 31.decembra 2014) Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietala a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v nevyvodzuje

z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať v exekučnom konaní

nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom preskúmavali

právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta,

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku existencie vady v zmysle , ale o námietku inú (netýkajúcu sa

právomoci súdov), ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

6

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia § 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Dovolací súd poznamenáva, že vyššie uvedené závery vyslovil už skôr v niektorých

skorších rozhodnutiach v nadväznosti na obsahovo identickú argumentáciu oprávnenej

v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp.zn. , , , ,

a ).

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie uvedené právne závery najvyššieho súdu

neoznačil za nesúladné s - viď napríklad ,

.

Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy jej odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,

, , ). To znamená, že nie každé porušenie procesných predpisov súdom

a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú

má na zreteli ustanovenie

Oprávnená videla existenciu vady v zmysle v tom, že súdy

nevykonali potrebné dokazovanie, nebol zabezpečený rozhodcovský spis a nebola jej daná

možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, na podklade ktorých súdy rozhodli.

Námietky dovolateľky v tomto smere súvisia s dokazovaním. Dokazovanie je časť

občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa (viď R 125/1999).

K námietke oprávnenej, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez jej

účasti s tým, že nemala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, dovolací súd uvádza, že

po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie

je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom ústavný súd považoval vyššie uvedenú

argumentáciu za primeranú odpoveď k námietke sťažovateľky, že preskúmanie

a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej

účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté

právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia

slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové

verzie a dospel k výkladu, že všetky zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť

„vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“) za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť

spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného

výkladu ústavný súd konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo

zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva

a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci

a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Z obsahu spisu je navyše zrejmé, že oprávnenej boli doručené námietky povinného

k exekúcii a mala súdom vytvorenú možnosť sa k nim vyjadriť, čím bol naplnený princíp

kontradiktórnosti súdneho konania. Svoje právo vyjadriť sa k listinným dôkazom a tiež

ku skutkovej a právnej argumentácii, na základe ktorej exekučný súd námietkam povinného

vyhovel, využila v plnom rozsahu aj v rámci podaného odvolania voči uzneseniu exekučného

súdu, čím dosiahla sledovaný účel preskúmania napadnutého rozhodnutia na podklade jej

argumentácie, a preto jej tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom konať nie je dôvodné

(k tomu porovnaj m. m. R 39/1993).

9

Z obsahu ostatných dovolacích námietok, v ktorých oprávnená napáda rozhodnutia

súdov nižšieho stupňa ako arbitrárne a nepreskúmateľné, je navyše zrejmé, že nie sú založené

na tvrdení, že jej procesné oprávnenia boli v priebehu konania postupom súdov odňaté či

upreté, oprávnená ani nespochybňovala správnosť procesného postupu odvolacieho súdu či

zmätočnosť súdneho rozhodnutia vyvolanú takýmto nesprávnym postupom; svoju

nespokojnosť vyjadruje výlučne vo vzťahu ku skutkovému a právnemu posúdeniu veci,

na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Preto dovolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom do

súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym

hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2

) teda zo strany dovolateľky ide o námietky zákonnosti a vecnej správnosti právneho

záveru odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založil

svoje rozhodnutie ( ). Vytýkaný nedostatok by mohol byť

(prípadne) spojený s procesnou vadou konania v zmysle , vada

tejto povahy však prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá.

Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych vád (

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Oprávnená ďalej v dovolaní namietala tzv. ,,prekvapivosť,, rozhodnutia exekučného

súdu, pretože bolo v úplnom rozpore so záverom rozhodcovského súdu o platnosti

rozhodcovskej doložky, pričom exekučný súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k takémuto

inému právnemu posúdeniu veci.

10

Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp.

nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu (pozri rozhodnutia pod sp.zn.

, , ) nastane vtedy, ak odvolací súd svoje

rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom

účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru

na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný)

právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp.

nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že rozhodnutie exekučného súdu nemohlo byť

tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutím, pretože išlo o rozhodnutie súdu v prvom stupni,

pričom oprávnená mala možnosť vyjadriť sa k nemu v rámci riadneho opravného prostriedku,

čo aj urobila. Navyše exekučný súd v danom prípade nepreskúmaval vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, len realizoval svoje oprávnenie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku (k tejto otázke sa najvyšší súd vyjadril už vo viacerých svojich rozhodnutiach pozri

napr. , , ).

Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie o rozhodcovskom

konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového

– hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade vyhovenia námietkam povinného proti exekúcii v súvislosti s následkom

upraveným ustanovením § 50 ods.5 Exekučného poriadku, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky; takýmto rozhodnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad a dospel

k záveru, že námietky oprávnenej v tomto smere nie sú dôvodné. Dovolací súd sa stotožnil

s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaniach sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ,

11

sp.zn. a sp.zn. , ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné a aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Ak súd prvého

stupňa vyhovel námietkam povinného proti exekúcii a založil svoje rozhodnutie na právnom

závere o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, ktorej platnosť v konaní preskúmal v súlade

so spotrebiteľsko-právnou úpravou na prospech spotrebiteľa a odvolací súd jeho rozhodnutie

potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Námietku oprávnenej, že po podaní odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka mal vo veci najskôr rozhodnúť zákonný sudca, dovolací súd posúdil ako irelevantnú,

pretože nezodpovedá obsahu spisu. Rozhodnutie exekučného súdu z 18. januára 2013

č.k. bolo vydané JUDr. Janou Berešovou, teda zákonnou sudkyňou nie

vyšším súdnym úradníkom. Preto bol postup odvolacieho súdu správny.

Napokon oprávnená v dovolaní tvrdila, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, ale ako už bolo vyššie uvedené samo

o sebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia oprávnenej boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

12

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová