Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 482/2013
PDF · 150.02 KB
No categories available
II. ÚS 482/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A., B., právne zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26
ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži 6/2012 z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013
doručená sťažnosť A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv
zaručených čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sži 6/2012 z 28. februára 2013 (nie je nateraz dostupné na www.nsud.sk).
Sťažovateľovi bolo odmietnuté poskytnutie informácií s tým, že sú predmetom kontroly,
čo bolo dôvodom ich neposkytnutia.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Najvyšší kontrolný úrad
Slovenskej republiky (ďalej len „NKÚ“ alebo „najvyšší kontrolný úrad“) žiadosťou
z 28. januára 2009 podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) o sprístupnenie
informácií týkajúcich sa verejného obstarávania vyhláseného Ministerstvom výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo výstavby“), ktoré
ministerstvo v danom čase nemalo k dispozícii, keďže materiály obsahujúce požadované
informácie sa nachádzali na NKÚ a boli predmetom jeho kontroly.
3. Dňa 6. februára 2009 NKÚ rozhodnutím č. 944/2009 nevyhovel žiadosti
sťažovateľa s odôvodnením, že ide o informácie týkajúce sa výkonu kontroly, ktoré sú
v zmysle § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií zo sprístupňovania vylúčené.
Rozkladom z 24. februára 2009 sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie NKÚ.
Rozhodnutím č. 1312/2009 z 9. marca 2009 NKÚ rozklad sťažovateľa zamietol
a prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil. Rozhodnutie NKÚ sťažovateľ
napadol žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 93/2009 z 10. marca 2011 bolo žalobe sťažovateľa
vyhovené a rozhodnutie NKÚ bolo zrušené. Proti rozsudku krajského súdu podal NKÚ
odvolanie, ktorému najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sži 4/2011 vyhovel, napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Následne krajský súd
rozsudkom sp. zn. 1 S 93/2009 zo 16. februára 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Rozsudok
krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, pričom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sži 6/2012 z 28. februára 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.
4. Podľa sťažovateľa tak najvyšší súd, ako aj NKÚ vykladali § 11 ods. 1 písm. g)
zákona o slobode informácií tak, ako by sa informácie podliehajúce povinnosti
sprístupňovania stali vylúčenými zo sprístupnenia iba následkom toho, že začali byť
predmetom kontroly. Takýto výklad je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore s účelom práva
na informácie a aj so zmyslom obmedzenia prístupu k informáciám. Podľa sťažovateľa
najvyšší súd a NKÚ tiež ignorovali ústavnoprávny aspekt práva na informácie, ktoré je
garantované čl. 26 ústavy, nerešpektovali najmä dikciu čl. 26 ods. 4 ústavy. Podľa
sťažovateľa zákon o slobode informácií v časti obmedzujúcej základné právo na informácie
je potrebné vykladať reštriktívne. Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade nebola
splnená podmienka obmedzenia práva na informácie zákonom o slobode informácií, keďže
nepožadoval informácie o výkone kontroly, ale požadoval informácie a dokumenty, ktoré
existujú nezávisle od kontrolnej činnosti NKÚ.
5. Sťažovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia ústavného súdu k materiálnym
podmienkam obmedzenia práva na informácie. Rovnako uvádza závery právnej doktríny
k obmedzeniu práva na informácie. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval závery
sťažovateľom uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu a materiálne podmienky obmedzenia
práva na informácie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, čím bez potreby chrániť niektorý
z ústavou taxatívne určených záujmov obmedzil právo sťažovateľa na informácie.
6. V súvislosti s tým sa najvyšší súd podľa sťažovateľa ani len v náznakoch
nevysporiadal s jeho argumentáciou, pričom podľa sťažovateľa účastník konania má právo,
aby súd reagoval na všetky jeho podstatné námietky a argumenty. Pokiaľ tak súd neurobil,
dopustil sa podľa názoru sťažovateľa porušenia základného práva na súdnu ochranu.
7. Sťažovateľ následne uvádza, že najvyšší súd ďalej vo svojom rozhodnutí aplikoval
zákonom neustanovenú podmienku preukázania právneho záujmu na sprístupnení
požadovanej informácie a najvyšší súd bez opory v zákone posudzoval vzťah sťažovateľa
k ním požadovaným informáciám. Najvyšší súd tiež poukázal na povinnosť zamestnancov
NKÚ zachovávať mlčanlivosť, čím podľa sťažovateľa ignoruje výslovné znenie § 13
zákona o slobode informácií.
8. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa aplikoval príslušné právne predpisy
v rozpore s ich právnym znením a svojím rozsudkom obmedzil právo na informácie
sťažovateľa. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že
najvyšší súd už citovaným rozsudkom porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 26
ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
III.
9. Podstata sťažnosti spočíva v odpovedi na otázku, či bol najvyšší kontrolný úrad
povinný poskytnúť informácie, ktoré od neho žiadal sťažovateľ, pričom tieto informácie mal
NKÚ zapožičané na účel kontroly od ministerstva výstavby. Najvyšší kontrolný úrad
nevydal uvedené informácie, dôvodiac, že sú predmetom kontroly. Najvyšší súd
vo výsledku správnu žalobu zamietol, a tým mal podľa sťažovateľa porušiť základné právo
na poskytovanie informácií a na súdnu ochranu. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku
vychádzal zo svojho v tejto veci predchádzajúceho uznesenia sp. zn. 5 Sži 4/2011 (dostupné
na www.nsud.sk), ďalej z argumentu, že v priebehu kontroly podliehajú kontrolované
informácie výluke podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, pretože
informácia týkajúca sa výkonu kontroly je totožná s informáciou, ktorá je predmetom
kontroly, a z toho, že NKÚ ani nebol osobou povinnou sprístupniť tieto informácie, pretože
ide o informácie patriace do rozhodovacej činnosti tretieho subjektu, ktorým je ministerstvo
(§ 2 ods. 1 in fine – „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“). Najvyšší súd
súhlasil s tvrdením sťažovateľa, že pokiaľ by predmetné informácie malo ministerstvo
v rozhodnom čase k dispozícii, muselo by ich zverejniť.
10. Ústavný súd začne svoje úvahy predovšetkým tým, že moderný štát je veľmi
komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú mnohorakým spôsobom. Z tohto
pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri žiadostiach o poskytnutie
informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto pohľadu relatívne lakonický.
To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej netransparentnosti moci (porov.
tiež PL. ÚS 1/09).
11. Zákonodarca je natoľko dôrazný pri realizácii práva na poskytovanie informácií
o činnosti orgánov verejnej moci, že zodpovedný pracovník je priestupkovo zodpovedný
za zavinené nezákonné neposkytnutie informácií.
12. Ústavný súd vychádza z toho, že zákon je konkretizáciou čl. 26 ods. 5 ústavy, je
zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie na jednej strane a funkčnosťou
mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých informácií.
13. Ústavný súd konštatuje, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci spadá
pod ochranu čl. 26 ods. 5 ústavy. Z pohľadu sťažovateľa, ktorý nedostal požadovanú
informáciu a vníma štátnu moc v jej jednote, sa môže zdať, že došlo k zásahu do jeho
základného práva. Odlišná je však otázka, či došlo k zásahu zo strany NKÚ, teda zo strany
orgánu verejnej moci, ktorý bol o informáciu požiadaný.
14. Už na tomto mieste však dochádza k nezrovnalostiam, ktoré reflektujú právnu
záťaž v tejto veci. Štát je v istej perspektíve jedno mocenské teleso, ale ako už bolo
naznačené, z veľmi rozumných dôvodov vykonáva moc prostredníctvom množstva orgánov
štátu, vykonávateľov moci, ktorí majú presne vymedzené právomoci.
15. Zákon o slobode informácií (pochopiteľne) zložitým spôsobom rozlišuje
informácie, ktoré nemôžu byť poskytnuté (porov. § 8 až § 11, tiež uznesenie
II. ÚS 589/2012). Uvedené posúdenie je oprávnený vykonať len ten štátny orgán, v ktorého
„pôsobnosti“ sú dané informácie. Možno to odvodiť z § 3 ods. 1 zákona o slobode
informácií. Súvisí to s právomocou daného štátneho orgánu, čo je zvýraznené priestupkovou
zodpovednosťou zodpovednej osoby (porov. § 42a zákona o priestupkoch, porov. tiež
uznesenie pléna č. k. PLz. ÚS 1/2012-11). Požadovaná informácia „patrila“ ministerstvu
výstavby a NKÚ ju mal zapožičanú na účel kontroly. NKÚ nemal právny titul uvedenú
informáciu poskytnúť. NKÚ nemôže posúdiť, či je požadovaná informácia úplná, riadna, či
ju vôbec možno poskytnúť. Žiadateľ musí žiadať informáciu „domovský“ štátny orgán,
ktorý jediný môže riadne posúdiť, či možno danú informáciu poskytnúť. Na uvedenom nič
nemení ani § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého každý má právo
na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pretože dispozíciou je tu
potrebné vnímať informácie, ktoré „patria“ danému štátnemu orgánu, a nie, ktoré má
zapožičané.
16. NKÚ teda nemal právny titul požadovanú informáciu poskytnúť, a teda nemohol
zasiahnuť do práva na informácie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd jeho
rozhodnutie potvrdil. Je potrebné však poznamenať, že argumentácia výlukou podľa § 11
ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií (Povinná osoba obmedzí sprístupnenie
informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo
dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí
alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú
osobitné predpisu) najvyšším súdom, podľa ktorého v priebehu kontroly podliehajú
kontrolované informácie výluke (bod 4 a 9), sa ústavnému súdu zdá nepresvedčivá, ale
pretože sa nevzťahuje na predmetnú vec (ako ju uchopil ústavný súd), nebude sa ňou
ústavný súd širšie zaoberať. Podobné platí pre argumentáciu časťou § 2 ods. 1 zákona
o slobode informácií, ktorá sa podľa ústavného súdu vzťahuje len na tam uvedené fyzické
a právnické osoby (zhodne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 4/2011).
17. Samozrejme, základné právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 26
ods. 5 ústavy má sťažovateľ možnosť si uplatniť na ministerstve výstavby. Jeho úlohou je
zabezpečiť zapožičané informácie, napríklad kópiu.
18. Pre úplnosť veci, v záujme zamedzenia dezinterpretácie, je nutné dodať, že
spôsob, akým bola právne uchopená predmetná vec, môže byť v zásade uplatnený pri
jednoznačných prípadoch, kde je zrejmé, že ide o informáciu z jedného úradu, ktorá je
súčasťou zapožičanej spisovej dokumentácie, ktorá musí byť vrátená a nestáva sa
takpovediac informačnou akvizíciou úradu, ktorému bola zapožičaná.
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia, pretože nedošlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 26
a sprostredkovane ani do práva podľa čl. 46 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013