Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 482/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A., B., právne zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26

ods. 1, 2, 4 a 5 a a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013

doručená sťažnosť A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv

zaručených , 2, 4 a 5 a a 2 (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. februára 2013 (nie je nateraz dostupné na www.nsud.sk).

Sťažovateľovi bolo odmietnuté poskytnutie informácií s tým, že sú predmetom kontroly,

čo bolo dôvodom ich neposkytnutia.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Najvyšší kontrolný úrad

Slovenskej republiky (ďalej len „NKÚ“ alebo „najvyšší kontrolný úrad“) žiadosťou

z 28. januára 2009 podľa o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) o sprístupnenie

informácií týkajúcich sa verejného obstarávania vyhláseného Ministerstvom výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo výstavby“), ktoré

ministerstvo v danom čase nemalo k dispozícii, keďže materiály obsahujúce požadované

informácie sa nachádzali na NKÚ a boli predmetom jeho kontroly.

3. Dňa 6. februára 2009 NKÚ rozhodnutím č. 944/2009 nevyhovel žiadosti

sťažovateľa s odôvodnením, že ide o informácie týkajúce sa výkonu kontroly, ktoré sú

v zmysle § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií zo sprístupňovania vylúčené.

Rozkladom z 24. februára 2009 sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie NKÚ.

Rozhodnutím č. 1312/2009 z 9. marca 2009 NKÚ rozklad sťažovateľa zamietol

a prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil. Rozhodnutie NKÚ sťažovateľ

napadol žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2011 bolo žalobe sťažovateľa

vyhovené a rozhodnutie NKÚ bolo zrušené. Proti rozsudku krajského súdu podal NKÚ

odvolanie, ktorému najvyšší súd uznesením sp. zn. vyhovel, napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Následne krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. februára 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Rozsudok

krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, pričom najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Podľa sťažovateľa tak najvyšší súd, ako aj NKÚ vykladali § 11 ods. 1 písm. g)

zákona o slobode informácií tak, ako by sa informácie podliehajúce povinnosti

sprístupňovania stali vylúčenými zo sprístupnenia iba následkom toho, že začali byť

predmetom kontroly. Takýto výklad je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore s účelom práva

na informácie a aj so zmyslom obmedzenia prístupu k informáciám. Podľa sťažovateľa

najvyšší súd a NKÚ tiež ignorovali ústavnoprávny aspekt práva na informácie, ktoré je

garantované , nerešpektovali najmä dikciu . Podľa

sťažovateľa zákon o slobode informácií v časti obmedzujúcej základné právo na informácie

je potrebné vykladať reštriktívne. Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade nebola

splnená podmienka obmedzenia práva na informácie zákonom o slobode informácií, keďže

nepožadoval informácie o výkone kontroly, ale požadoval informácie a dokumenty, ktoré

existujú nezávisle od kontrolnej činnosti NKÚ.

5. Sťažovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia ústavného súdu k materiálnym

podmienkam obmedzenia práva na informácie. Rovnako uvádza závery právnej doktríny

k obmedzeniu práva na informácie. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval závery

sťažovateľom uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu a materiálne podmienky obmedzenia

práva na informácie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, čím bez potreby chrániť niektorý

z taxatívne určených záujmov obmedzil právo sťažovateľa na informácie.

6. V súvislosti s tým sa najvyšší súd podľa sťažovateľa ani len v náznakoch

nevysporiadal s jeho argumentáciou, pričom podľa sťažovateľa účastník konania má právo,

aby súd reagoval na všetky jeho podstatné námietky a argumenty. Pokiaľ tak súd neurobil,

dopustil sa podľa názoru sťažovateľa porušenia základného práva na súdnu ochranu.

7. Sťažovateľ následne uvádza, že najvyšší súd ďalej vo svojom rozhodnutí aplikoval

zákonom neustanovenú podmienku preukázania právneho záujmu na sprístupnení

požadovanej informácie a najvyšší súd bez opory v zákone posudzoval vzťah sťažovateľa

k ním požadovaným informáciám. Najvyšší súd tiež poukázal na povinnosť zamestnancov

NKÚ zachovávať mlčanlivosť, čím podľa sťažovateľa ignoruje výslovné znenie § 13

zákona o slobode informácií.

8. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa aplikoval príslušné právne predpisy

v rozpore s ich právnym znením a svojím rozsudkom obmedzil právo na informácie

sťažovateľa. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že

najvyšší súd už citovaným rozsudkom porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 26

ods. 1, 2, 4 a 5 a a 2 .

III.

9. Podstata sťažnosti spočíva v odpovedi na otázku, či bol najvyšší kontrolný úrad

povinný poskytnúť informácie, ktoré od neho žiadal sťažovateľ, pričom tieto informácie mal

NKÚ zapožičané na účel kontroly od ministerstva výstavby. Najvyšší kontrolný úrad

nevydal uvedené informácie, dôvodiac, že sú predmetom kontroly. Najvyšší súd

vo výsledku správnu žalobu zamietol, a tým mal podľa sťažovateľa porušiť základné právo

na poskytovanie informácií a na súdnu ochranu. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku

vychádzal zo svojho v tejto veci predchádzajúceho uznesenia sp. zn. (dostupné

na www.nsud.sk), ďalej z argumentu, že v priebehu kontroly podliehajú kontrolované

informácie výluke podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, pretože

informácia týkajúca sa výkonu kontroly je totožná s informáciou, ktorá je predmetom

kontroly, a z toho, že NKÚ ani nebol osobou povinnou sprístupniť tieto informácie, pretože

ide o informácie patriace do rozhodovacej činnosti tretieho subjektu, ktorým je ministerstvo

(§ 2 ods. 1 in fine – „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“). Najvyšší súd

súhlasil s tvrdením sťažovateľa, že pokiaľ by predmetné informácie malo ministerstvo

v rozhodnom čase k dispozícii, muselo by ich zverejniť.

10. Ústavný súd začne svoje úvahy predovšetkým tým, že moderný štát je veľmi

komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú mnohorakým spôsobom. Z tohto

pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri žiadostiach o poskytnutie

informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto pohľadu relatívne lakonický.

To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej netransparentnosti moci (porov.

tiež ).

11. Zákonodarca je natoľko dôrazný pri realizácii práva na poskytovanie informácií

o činnosti orgánov verejnej moci, že zodpovedný pracovník je priestupkovo zodpovedný

za zavinené nezákonné neposkytnutie informácií.

12. Ústavný súd vychádza z toho, že zákon je konkretizáciou , je

zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie na jednej strane a funkčnosťou

mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých informácií.

13. Ústavný súd konštatuje, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci spadá

pod ochranu . Z pohľadu sťažovateľa, ktorý nedostal požadovanú

informáciu a vníma štátnu moc v jej jednote, sa môže zdať, že došlo k zásahu do jeho

základného práva. Odlišná je však otázka, či došlo k zásahu zo strany NKÚ, teda zo strany

orgánu verejnej moci, ktorý bol o informáciu požiadaný.

14. Už na tomto mieste však dochádza k nezrovnalostiam, ktoré reflektujú právnu

záťaž v tejto veci. Štát je v istej perspektíve jedno mocenské teleso, ale ako už bolo

naznačené, z veľmi rozumných dôvodov vykonáva moc prostredníctvom množstva orgánov

štátu, vykonávateľov moci, ktorí majú presne vymedzené právomoci.

15. Zákon o slobode informácií (pochopiteľne) zložitým spôsobom rozlišuje

informácie, ktoré nemôžu byť poskytnuté (porov. § 8 až § 11, tiež uznesenie

). Uvedené posúdenie je oprávnený vykonať len ten štátny orgán, v ktorého

„pôsobnosti“ sú dané informácie. Možno to odvodiť z § 3 ods. 1 zákona o slobode

informácií. Súvisí to s právomocou daného štátneho orgánu, čo je zvýraznené priestupkovou

zodpovednosťou zodpovednej osoby (porov. § 42a zákona o priestupkoch, porov. tiež

uznesenie pléna č. k. PLz. -11). Požadovaná informácia „patrila“ ministerstvu

výstavby a NKÚ ju mal zapožičanú na účel kontroly. NKÚ nemal právny titul uvedenú

informáciu poskytnúť. NKÚ nemôže posúdiť, či je požadovaná informácia úplná, riadna, či

ju vôbec možno poskytnúť. Žiadateľ musí žiadať informáciu „domovský“ štátny orgán,

ktorý jediný môže riadne posúdiť, či možno danú informáciu poskytnúť. Na uvedenom nič

nemení ani § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého každý má právo

na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pretože dispozíciou je tu

potrebné vnímať informácie, ktoré „patria“ danému štátnemu orgánu, a nie, ktoré má

zapožičané.

16. NKÚ teda nemal právny titul požadovanú informáciu poskytnúť, a teda nemohol

zasiahnuť do práva na informácie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd jeho

rozhodnutie potvrdil. Je potrebné však poznamenať, že argumentácia výlukou podľa § 11

ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií (Povinná osoba obmedzí sprístupnenie

informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo

dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí

alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú

osobitné predpisu) najvyšším súdom, podľa ktorého v priebehu kontroly podliehajú

kontrolované informácie výluke (bod 4 a 9), sa ústavnému súdu zdá nepresvedčivá, ale

pretože sa nevzťahuje na predmetnú vec (ako ju uchopil ústavný súd), nebude sa ňou

ústavný súd širšie zaoberať. Podobné platí pre argumentáciu časťou § 2 ods. 1 zákona

o slobode informácií, ktorá sa podľa ústavného súdu vzťahuje len na tam uvedené fyzické

a právnické osoby (zhodne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

17. Samozrejme, základné právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 26

ods. 5 má sťažovateľ možnosť si uplatniť na ministerstve výstavby. Jeho úlohou je

zabezpečiť zapožičané informácie, napríklad kópiu.

18. Pre úplnosť veci, v záujme zamedzenia dezinterpretácie, je nutné dodať, že

spôsob, akým bola právne uchopená predmetná vec, môže byť v zásade uplatnený pri

jednoznačných prípadoch, kde je zrejmé, že ide o informáciu z jedného úradu, ktorá je

súčasťou zapožičanej spisovej dokumentácie, ktorá musí byť vrátená a nestáva sa

takpovediac informačnou akvizíciou úradu, ktorému bola zapožičaná.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, pretože nedošlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 26

a sprostredkovane ani do práva podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013