Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sži/4/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., občianske združenie,

so sídlom P., IČO: X., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom N., proti ţalovanému

Najvyššiemu kontrolnému úradu Slovenskej republiky, so sídlom Priemyselná 2,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1312/2009

z 09. marca 2009, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10.

marca 2011, č. k. -24, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 10. marca 2011, č. k. -24 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zrušil pre nesprávne

právne posúdenie veci rozhodnutie ţalovaného na základe ţaloby podanej ţalobcom a vec

vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 152

ods. 4 (ďalej aj „“), a zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o slobode informácií“) súc toho názoru, ţe ţalovaný nepostupoval v súlade so zákonom,

keď rozhodol, ţe nesprístupní informáciu v zmysle § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode

informácií, pretoţe poţadované informácie sa netýkali výkonu kontroly, ale sú predmetom

kontroly. Ţiadané informácie podľa názoru krajského súdu nespadajú pod obmedzenia § 11

ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, nakoľko sa netýkajú výkonu kontroly, dohľadu

alebo dozoru orgánom verejnej moci, t. j. netýkajú sa samotnej kontrolnej činnosti, sú len

predmetom tejto kontroly. Uviedol tieţ, ţe ţiadané informácie v bode 2 ţiadosti ţalobcu

sú navyše informáciami, ktoré boli oficiálne zverejnené na úradnej tabuli Ministerstva

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Informácia o nakladaní s verejnými

prostriedkami nemôţe byť podľa názoru krajského súdu zneprístupnená iba z toho dôvodu,

ţe ňou disponuje v rovnakom čase aj subjekt vykonávajúci kontrolnú činnosť.

V preskúmavanej veci krajský súd nepovaţoval za zákonný dôvod odmietnuť poskytnúť

informáciu s tým, ţe poţadované informácie sa týkajú výkonu kontroly a v takomto prípade

povinná osoba informácie nesprístupňuje. Krajský súd vyslovil záver, ţe z dôvodov

uvedených v ţalobe je zrejmé, ţe kľúčovým problémom pre posúdenie veci je otázka výkladu

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, pričom mu zo ţalobou

napadnutého rozhodnutia ako aj z písomného vyjadrenia ţalovaného k obsahu ţaloby

vyplynulo, ţe ţalovaný nevyhovel ţiadosti ţalobcu s odôvodnením, ţe ide o informácie

týkajúce sa výkonu kontroly, ktorý výklad povaţuje krajský súd za nesprávny, a preto

sa stotoţnil s názorom ţalobcu.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa a úspešnému

ţalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z tarifnej odmeny za tri úkony

a paušálnu náhradu výdavkov v celkovej sume 292,86 eura, ktorú je ţalovaný povinný

zaplatiť ţalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet advokáta.

Tento rozsudok napadol ţalovaný v zákonnej lehote podaným odvolaním majúc

za to, ţe rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ţe krajský súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým uisteniam, a ţe jeho

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnenie rozsudku

nie je presvedčivé.

Vytýkal krajskému súdu, ţe si len osvojil ničím neodôvodnené tvrdenia ţalobcu,

ţe poţadované informácie sa netýkajú výkonu kontroly, ale sú predmetom kontroly, pričom

však tento svoj názor riadne presvedčivo neodôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku krajského

súdu podľa názoru ţalovaného nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k tomuto záveru

a nie je v ňom ani uvedené, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Podľa názoru

ţalovaného, musí byť výklad právneho predpisu konajúcim súdom nielen racionálny,

ale zároveň aj kontrolovateľný, riadne zdôvodnený a transparentný. Krajský súd podľa

ţalovaného nepostupoval podľa ustanovenia , keď v rozsudku len odcitoval

niektoré ustanovenia a niektoré ustanovenia zákona o slobode

informácií, ale nevyloţil právne súvislosti vyplývajúce z uvedených ustanovení. Právne

posúdenie veci krajským súdom je podľa ţalovaného neúplné a nesprávne, a preto napadnutý

rozsudok nie je v súlade s citovaným ustanovením.

Ţalovaný je toho názoru, ţe v danom prípade je potrebné pre správne rozhodnutie

vo veci, aby konajúci súd objasnil, čo je výkon kontroly a čo je predmet kontroly, nakoľko

je od toho závislé určenie, či informácie poţadované ţalobcom mal ţalovaný sprístupniť

alebo nie.

Poukázal na to, ţe je podľa o Najvyššom kontrolnom úrade

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o NKÚ“) štátnym

orgánom, ktorý vykonáva kontrolnú činnosť v rozsahu stanovenej pôsobnosti. V § 15 ods. 1

písm. a/ zákona o NKÚ sa uvádza, ţe kontrolóri sú povinní pri výkone kontroly oznámiť

najneskôr pri začatí kontroly štatutárnemu orgánu kontrolovaného subjektu predmet a účel

kontroly a preukázať sa písomným poverením na výkon kontroly. Predmet kontroly

je v podstate stanovený v § 2 zákona o NKÚ rozsahom vymedzenej pôsobnosti. Keby platilo,

ţe akýkoľvek dokument, písomnosť alebo informácia je predmetom kontroly, museli

by kontrolóri v zmysle § 15 ods. 1 písm. a/ zákona o NKÚ uţ pri začatí kontroly oznámiť

kontrolovanému subjektu presne aké dokumenty, písomnosti alebo informácie bude

kontrolovať. Pri začatí kontroly sa ako predmet kontroly oznamuje napríklad „kontrola

hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami,

pohľadávkami štátu“. To znamená, ţe predmetom kontroly je vţdy určitá činnosť

(hospodárenie). Bez určenia predmetu kontroly, by výkon kontroly nemohol byť realizovaný.

Aj z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o NKÚ, podľa ktorého pri výkone kontroly sú kontrolóri

oprávnení poţadovať od kontrolovaných subjektov predloţenie rôznych dokladov

a písomností vrátane dát spracúvaných prostriedkami výpočtovej techniky, vyplýva, ţe všetky

dokumenty, písomnosti a informácie, ktoré má kontrolór pri výkone kontroly k dispozícii

sa týkajú výkonu kontroly.

S poukazom na a , , a zákona o NKÚ

pripomenul, ţe kontrolovaný subjekt musí byť najneskôr pri začatí kontroly oboznámený

s účelom aj predmetom kontroly, čo len podporuje tvrdenie, ţe všetky ďalšie informácie

potrebné na vypracovanie samotného výsledku kontroly sa tykajú výkonu kontroly, a tým

by ani nedošlo k naplneniu zákonnej povinnosti vykonať nezávislú kontrolu, či uţ na základe

uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky alebo na základe zákona. Ak by ţalovaný

sprístupňoval informácie týkajúce sa výkonu kontroly, t. j. aj akékoľvek dokumenty,

písomnosti a informácie, bola by porušená nezávislosť ţalovaného zaručená

Slovenskej republiky a zákonom. Porušenie nezávislosti výkonu kontroly sprístupnením

informácií spočíva podľa ţalovaného v skutočnosti, ţe sprístupnené informácie by boli

verejne prístupné a ţalovaný pri výkone kontroly by mohol byť ovplyvňovaný jednotlivcami,

verejnou mienkou a tlakom médií.

S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ a g/ zákona o slobode informácií

má ţalovaný za to, ţe dal moţnosť

ţalovanému, ako povinnej osobe, nesprístupniť informácie, ktoré sa týkajú výkonu kontroly

práve preto, aby umoţnil výkon nezávislej kontrolnej činnosti bez akýchkoľvek vonkajších

vplyvov, ktoré by mohli ohroziť výsledok kontroly.

Podľa názoru ţalovaného boli poţadované informácie takými informáciami, ktoré

sa týkali výkonu kontroly.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -24 zo dňa 10. marca 2011 zrušil a vrátil

mu vec na ďalšie konanie.

V prípade nevyhovenia odvolaciemu návrhu ţiadal vo veci pripustiť dovolanie,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Ţalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie mal za to, ţe krajský súd v odôvodnení

rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol, ţe ţalobcom poţadovaná informácia

sa netýkala kontroly, ale bola predmetom kontroly a tieţ veľmi správne uviedol,

ţe nie je moţné vykladať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií takým

spôsobom, ţe začatie kontroly nakladania s verejnými prostriedkami by malo za následok

utajenie informácií o tomto nakladaní.

V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia sa podľa ţalobcu ţalovaný

aţ zavádzajúco upína na legislatívne nedefinovaný pojem „predmet kontroly“ pouţitý

v ustanovení § 15 ods. 1 písm. a/ zákona o NKÚ, ktorého obsah vykladá so zreteľom

na údajnú prax vymedzovania predmetu kontroly v kontrolnej praxi ţalobcu.

Poukázal na to, ţe zákon o slobode informácií však v ţiadnom svojom ustanovení

vôbec nepouţíva pojem „predmet kontroly“, presná legálna definícia predmetu kontroly

je preto v tejto veci nepodstatná. Tak ţalobca ako aj súd pouţili pojem „predmet kontroly“

na označenie „toho, čo je kontrolované“, na odlíšenie od spôsobu, priebehu, postupu kontroly.

Rovnako moţno predmet kontroly synonymicky označiť aj ako objekt kontroly.

Namietol, ţe prax ţalovaného, ktorý údajne pri začatí kontroly oznamuje

kontrolovanému subjektu ako predmet kontroly „kontrolu hospodárenia s majetkom,

majetkovými právami, finančným prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“,

je oznámenie tak konkrétne, aby malo pre kontrolovaný subjekt aspoň minimálnu informačnú

hodnotu. Kontrolovanému subjektu, ţe prišiel vykonávať „kontrolu hospodárenia s majetkom,

majetkovými právami, finančnými prostriedkami záväzkami pohľadávkami štátu“, takéto

oznámenie má pre kontrolovaný subjekt nulovú informačnú hodnotu, pretoţe je chronický

známe, ţe ţalovaný vykonáva „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami,

finančnými prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“, nie kontrolu dopravných

predpisov, technického stavu motorových vozidiel alebo nakladania s osobnými údajmi.

Aj v posudzovanom prípade ţalovaný vykonával kontrolu nakladania s verejnými

prostriedkami v súvislosti s konkrétnou zmluvou, nie akúsi všeobecnú a neobmedzenú

kontrolu „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými

prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“.

Ţalobca preto ţiadal, aby bol prvostupňový rozsudok potvrdený a ţalovaný bol

zároveň zaviazaný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 157,09

eura.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja

ods. 2 veta prvá a v spojení s veta prvá ) a dospel k záveru,

ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo

dotknuté (, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva ide.

Z ustanovenia vyplýva, v ktorých prípadoch sa môţe účastník

správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné

súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom

konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej

osoby.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného

o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií.

Podľa článku 26 ods. 1 sloboda prejavu a právo

na informácie sú zaručené.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4

).

Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie

o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26

ods. 5 ).

(ďalej aj „“) v zakotvuje právo

na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie

do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako

aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bliţšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. –59 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu

voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5

citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať

informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví

zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5).

Podľa , 3, 4 medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody

moţno iba na základe podmienok ustanovených , a to buď podmienok všeobecných

(, 3, 4 ) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody.

Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo

na prijímanie informácií ( obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu

prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemoţno povaţovať za absolútne vylúčenie

moţnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu

do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento

zásah moţno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. -34 zo dňa 19. januára 2011).

prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú

predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predloţiť

oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány

verejnej moci nemusia predloţiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim,

ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria

informácie, ktoré nemoţno zverejniť, pretoţe ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26

ods. 4 . neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda

neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môţe vyhľadávať,

prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemoţno vyhľadávať,

prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môţu byť všetky informácie, pokiaľ

nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu .

Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah

slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup

k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší súd

sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1

písm. d/ a § 5 ods. 8 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sú v predmetnej veci

sporné.

Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní,

ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitých

predpisov (napr. odkaz na

o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), okrem

informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru

ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (

Z. z. o slobode informácií).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko,

ţe obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie

podľa predstáv a očakávaní sťaţovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , , či –

www.concourt.sk).

Z pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalobca ţiadosťou zo dňa

28. januára 2009 poţadoval sprístupniť 1. oznámenie o výsledku verejného obstarávania,

ktoré Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zaslalo Úradu

pre verejné obstarávanie Slovenskej republiky v súvislosti so „Zákazkou na poskytnutie

sluţieb s predmetom: Informačné a vzdelávacie aktivity, poskytovanie právnych,

tlmočníckych a prekladateľských sluţieb na zabezpečenie prípravy a implementácie

operačných programov v gescii Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky, propagácia a reklama implementácie operačných programov a súvisiacich

odborných školení, konferencií a workshopov, zabezpečenie procesu verejného obstarávania“,

na základe ktorej bola podpísaná zmluva medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky a konzorciom (Z., s. r. o., A., s. r. o., E. C. S.P.R.L., C. & M., s.

r. o.) a 2. fotokópie dokumentov (oznámenie), ktoré boli zverejnené na úradnej tabuli

ministerstva od 17. mája do 22. mája v súvislosti s tendrom uvedeným v bode 1.

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky rozhodnutím zo 06. júna 1009

č. 944/2009 ţiadosti ţalobcu nevyhovel a informácie podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona

č. nesprístupnil z dôvodu, ţe sa týkali výkonu kontroly. Rozhodnutím

ţalovaného z 09. marca 2009 č. 1312/2009 bolo odvolanie ţalobcu zamietnuté a prvostupňové

rozhodnutie bolo potvrdené. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil podľa

s odôvodnením, ţe nepovaţoval za zákonný dôvod odmietnuť

poskytnúť informáciu s tým, ţe poţadované informácie sa týkajú výkonu kontroly

a v takomto prípade povinná osoba informácie nesprístupňuje, keď z dôvodov uvedených

v ţalobe je zrejmé, ţe kľúčovým problémom pre posúdenie veci je otázka výkladu

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, pričom mu zo ţalobou

napadnutého rozhodnutia, ako aj z písomného vyjadrenia ţalovaného k obsahu ţaloby

vyplynulo, ţe ţalovaný nevyhovel ţiadosti ţalobcu s odôvodnením, ţe ide o informácie

týkajúce sa výkonu kontroly, ktorý výklad povaţuje krajský súd za nesprávny, a preto

sa stotoţnil s názorom ţalobcu. Tento záver krajský súd vyslovil bez bliţšieho zdôvodnenia

t. j. bez bliţšieho výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, hoci

sám otázku jeho výkladu nastolil.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného

a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak

ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (bliţšie k tomu pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko

z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Súd prvého stupňa tým, ţe len prevzal názor ţalobcu prezentovaný v ţalobe

bez bliţšieho odôvodnenia a nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v súlade s ustanoveniami piatej časti , spôsobil pochybnosť o zákonnosti

a vecnej správnosti svojho rozhodnutia.

Krajský súd opomenul, ţe v zmysle

je úlohou všeobecného súdu podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem

nachádzajúcich sa v zákonoch, pričom mu predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Preto je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepresvedčivé.

Taktieţ treba krajskému súdu vytknúť, ţe sa nedostatočne, resp. vôbec

nevysporiadal s právnym postavením ţalovaného.

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je štátny orgán, ktorý je vo svojej

kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (§ 1 ods. 1 zákona o NKÚ).

Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím

osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním

informácií vyţiadaných podľa ods. 1 aţ 3 (§ 22 ods. 4 zákona o NKÚ).

v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň

upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodrţiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak,

aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona

o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Účelom ustanovenia § 11

zákona o slobode informácií je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu kontroly

orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov.

Preto v danej veci nebolo moţné nezohľadniť (keďţe ţalobca nebol kontrolovaným

subjektom), ţe nebolo právom ţalovaného poţadované informácie sprístupniť, lebo

pri nariadenej kontrole, ktorej účelom bolo preverenie všeobecne záväzných právnych

predpisov pri nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom, zamestnanci ţalovaného

vychádzali z podkladov predloţených kontrolovaným subjektom – Ministerstvom výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Krajský súd taktieţ vôbec nebral do úvahy, ţe ţalobcom uplatnené právo

na informácie je obmedzené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nedovoľuje

ţalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Slovenskej

republiky, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly neţ tie, ktoré ustanovil

zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky nemá ani moţnosť voľnej úvahy

v tom, či a ako svoju právomoc uplatní.

Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií

neumoţňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly,

preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4

, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd

sa musí dbať na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len

na ustanovený cieľ (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. ASPI JUD44913SK).

Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov a vo vzťahu k obsahu súdneho

a pripojeného administratívneho spisu nebolo moţné súhlasiť so záverom krajského súdu,

ţe preskúmavané rozhodnutie je potrebné zrušiť.

Nemoţno opomenúť skutočnosť, na ktorú poukazuje aj ţalovaný, ţe kaţdá kontrola

ktorú ţalovaný vykonáva podľa zákona o NKÚ sa vţdy týka predmetu kontroly. Predmet

kontroly je určený v poverení na výkon kontroly prebieha v súlade s predmetom kontroly.

Predmet a výkon kontroly sú teda dva pojmy, ktoré spolu súvisia a je potrebné ich vnímať ako

jeden celok. Ak krajský súd vychádzajúc z obsahu ţaloby mal za to, ţe tieto dva pojmy treba

vykladať samostatne, bolo jeho povinnosťou tento názor právne vyloţiť a náleţite odôvodniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z týchto dôvodov odvolaním

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave musel podľa

s poukazom na a podľa v spojení s

veta druhá zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ).

V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a o nej rozhodne, pričom sa bude

musieť podrobne vyporiadať aj s námietkami ţalovaného vznesenými v odvolaní,

a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, a jeho nové rozhodnutie musí

zodpovedať zákonu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov

odvolacieho konania ( v spojení s veta prvá ).

Podľa a v spojení s veta prvá v ďalšom konaní

je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Záverom najvyšší súd k ţiadosti ţalovaného o pripustenie dovolania dáva

do pozornosti, ţe v zmysle ustanovenia veta tretia vo veciach všeobecného

správneho súdnictva od 01. júla 2007 podporné pouţívanie ustanovení o dovolaní

neprichádza do úvahy. Akýkoľvek opravný prostriedok proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

125Sţi/4/2011

v správnom súdnictve nie je prípustný, pretoţe v tretia veta je výslovne uvedené,

ţe „proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok

nie je prípustný“. Opravným prostriedkom je aj dovolanie, preto proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková