Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 118/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o., Digital

Park II, Einsteinova 25, Bratislava, a , ,

zastúpených advokátskou kanceláriou JP Legal, s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ján Piešťanský, vo veci namietaného porušenia

a 4 a a 2 , a 4 a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom

z 26. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o. a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o. a

(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), a 4 a

a 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -127 z 31. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) zamietol žalobu sťažovateľov ako žalobcov, ktorou sa títo domáhali preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“) ako žalovanej

č. 77/33-4-4/2013-SINF z 23. mája 2013, ktorým SIS zamietla rozklad a potvrdila

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu SIS č. 77/33-4-2/2013-SINF z 19. apríla

2013, ktorý odmietol sprístupniť interný predpis Slovenskej informačnej služby podľa § 8

ods. 1 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o slobode informácií“) v spojení s § 17 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Slovenskej informačnej službe v znení účinnom ku dňu vydania

napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon o SIS“) a nevyhovel žiadosti

sťažovateľov o jeho sprístupnenie podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS (ak bol vydaný), a to jeho

znenia v celom rozsahu alebo aspoň jeho ustanovení dotýkajúcich sa ochrany informačného

systému alebo evidencie, v ktorej sa spracúvajú osobné údaje, oprávnenosti prístupu k nim,

sprístupňovania a poskytovania údajov z nich, ako aj rozsahu, spôsobu a lehoty zničenia

údajov v tomto informačnom systéme alebo evidencii v časti týkajúcej sa poskytnutia

znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení.

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že prvostupňovým rozhodnutím SIS č. 77/33-4-

2/2013-SINF z 19. apríla 2013 SIS žiadosti sťažovateľov nevyhovela v časti týkajúcej sa

poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení a požadované

informácie im v uvedenej časti neposkytla z dôvodu, že poskytnutie akejkoľvek časti

interného predpisu, ktorý je utajovanou písomnosťou, by bolo vyhotovením kópie

uvedeného interného predpisu, či už formou výpisu alebo odpisu, ktorú by SIS musela

označiť podľa § 20 ods. 8 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č.

o administratívnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov rovnakým stupňom utajenia

ako samotný interný predpis. Túto okolnosť preto vyhodnotila ako obmedzenie prístupu

k informáciám v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií a sťažovateľom ju

nesprístupnila.

Krajský súd konštatoval, že jedným zo zákonom definovaných trvalých obmedzení

prístupu k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám, ktoré sa týkajú utajovaných

skutočností podľa osobitných predpisov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie

informácií týkajúcich sa utajovaných skutočností môže povinná osoba žiadosti vyhovieť len

do tej miery, že sprístupní informáciu (v danom prípade oznámila žiadateľovi, že interný

predpis existuje), avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú

osobitné predpisy. Krajský súd uviedol, že z obsahu žiadosti je zrejmé, že obchodná

spoločnosť Škubla & Partneri s. r. o. v čase jej podávania disponovala informáciou o tom,

že bol vydaný interný normatívny akt. Bola teda informovaná o konkrétnej veci, o ktorú sa

zaujímala, a to do takej miery, v akej jej právo na prístup k informáciám tohto druhu

garantujú ustanovenia zákona o slobode informácií. Krajský súd bol toho názoru, že

sprístupnenie obsahu tejto utajovanej skutočnosti prekračuje rámec zákona.

2.1 Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok krajského súdu s týmto odôvodnením:

«Zásadnou právnou otázkou v konaní bolo, či materiálny charakter obmedzenia

prístupu k informáciám, možno aplikovať i pri ochrane utajovaných skutočností. Materiálny

znak spočíva v tom, že formálne obmedzenie prístupu k informáciám je nevyhnutné podrobiť

testu podľa § 12 zákona o slobode informácií.

Podľa zák č. o slobodnom prístupe k informáciám všetky

obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované

informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to

ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým

trvá dôvod nesprístupnenia.

V prípade ochrany utajovaných skutočností materiálny znak obmedzenia prístupu

k informáciám nemožno cez ustanovenia § 12 zákona o slobode informácii aplikovať. V

tejto časti sa senát stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že „materiálne dôvody, resp.

správna úvaha, pre ktoré pôvodca rozhoduje o utajení určitej skutočnosti a o určení stupňa

jej utajenia je súčasťou iného konania podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č.

, nie konania podľa “. Senát poukazuje na

prejudikatúru, ktorú tvorí rozsudok NS vo veci zo dňa 11.02.2014 Danko c/a

Ministerstvo vnútra SR, kde najvyšší súd uviedol, že „pokiaľ je písomnosť označená

stupňom utajenia tak spôsob zabezpečovania aplikácie zák č. je vždy

súčasne „manipuláciou s utajovanou písomnosťou“ v zmysle vyhlášky č.

o administratívnej bezpečnosti“. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený pojem je vymedzený

demonštratívne, preto významne zasahuje do možnosti aplikácie

Z.z. v oblasti ochrany utajovaných skutočností.

Systém právnych predpisov SR tvorí nielen formálne, ale aj materiálne jednotný

celok, v ktorom si právne predpisy neodporujú, ale sa vo svojich odkazoch dopĺňajú.

Materiálna jednota právneho poriadku vylučuje vykladať právny predpis izolovane.

Vzhľadom na to i ustanovenia o slobodnom prístupe k informáciám

sú obmedzené osobitnými právnymi predpismi, ktoré určujú špeciálny právny režim pre

poskytovanie informácii v osobitných prípadoch.

Poskytovanie informácií sa uskutočňovalo v režime administratívneho konania podľa

o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca 2/ je konateľom

žalobcu 1/. Obsah vnímanej informácie preto žalobca 2/ nadobudol z prejavu vôle

žalovaného 2/. Vzhľadom na to, najvyšší súd vyhodnotil, že krajský súd nepochybil keď

preskúmal i žalobu žalobcu 2/. Potenciálna procesná vada spočívajúca v prieskume

zákonnosti voči obom žalobcom nemá vplyv na zákonnosti jeho rozhodnutia.

Je potrebné zdôrazniť, že ust. o slobodnom

prístupe k informáciám upravuje sprístupňovania informácií vo všeobecnom právnom

režime a žiadateľom môže byť ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Vzhľadom na to

sa neskúma aktívna legitimácia žiadateľa vo vzťahu k žiadanej informácii. Pokiaľ by bola

konkrétna osoba dotknutá nezákonným zásahom pri nakladaní s informáciami v evidencii

žalovaného ide o osobitné konania a rozhodne v individuálnych prípadoch súd, na základe

žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.

Podľa ak údaje uchovávané v evidenciách už nie

sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak je na to iný zákonný dôvod, je

informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem

súdu, v prístupe k nim.»

3. Sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd mal v prvom rade povinnosť preskúmať, či

sťažovateľmi požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou (teda či spĺňa zákonné

znaky utajovanej skutočnosti), a teda, či jej poskytnutie odmietla SIS ako žalovaná

oprávnene. Na túto úlohu však najvyšší súd podľa sťažovateľov úplne rezignoval. Pokiaľ

totiž zákon o slobode informácií v § 8 ods. 1 umožňuje zamietnuť sprístupnenie informácie

z dôvodu, že ide o utajovanú skutočnosť, a v tejto súvislosti odkazuje na

Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“), ktorý v § 2 písm. a)

určuje formálnu podmienku utajenia (označenie za utajovanú skutočnosť v súlade

s nariadením a podľa zoznamu, ako sú zadefinované v bode 45) a materiálnu podmienku

utajenia (skutočná existencia záujmu Slovenskej republiky, resp. jeho pôvodcu na ochrane

požadovanej informácie), je podľa sťažovateľov zrejmé, že odôvodnenie rozhodnutia podľa

§ 18 ods. 2 zákona o slobode informácií musí presvedčivo reflektovať na obe tieto

podmienky.

3.1 Podľa sťažovateľov najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal (v rozpore so svojou

vlastnou judikatúrou, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúrou

ústavného súdu) s tak významnou otázkou, či je požadovaná informácia naozaj utajovanou

skutočnosťou (t.j. či interný predpis SIS spĺňa materiálny a formálny znak utajenia), a ak

áno, tak v rámci testu proporcionality odmietol preskúmať, či treba dať prednosť záujmu

štátu na utajení (ak takýto záujem existuje, čo sťažovatelia popierajú, keďže materiálna ani

formálna podmienka utajenia interného predpisu SIS nie je daná) alebo záujmu verejnosti

na zverejnení a v akom rozsahu možno interný predpis SIS verejnosti zastúpenej

sťažovateľmi sprístupniť.

3.2 K porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na informácie tak došlo podľa

sťažovateľov tým, že najvyšší súd sa fakticky odmietol vecou zaoberať, keďže posúdenie

zákonnosti odmietnutia poskytnutia požadovanej informácie zredukoval len

na formalistickú úvahu, že požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou a keďže sa

takáto informácia nesprístupňuje, nemožno ju ani sťažovateľom poskytnúť.

3.3 Sťažovatelia dodávajú, že v žiadnom prípade nespochybňujú oprávnenie

vedúceho orgánu verejnej moci určiť, ktoré skutočnosti vznikajúce v jeho pôsobnosti budú

podľa zákona o utajovaných skutočnostiach označené za utajené a ktoré nie. Postup

vedúceho však musí byť v súlade so zákonom, čo podľa mienky sťažovateľov znamená, že

za utajené môžu byť označené len také skutočnosti, ktoré je (okrem iného) vzhľadom

na záujem Slovenskej republiky treba skutočne chrániť pred ich vyzradením, zneužitím,

poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením, teda

neoprávnenou manipuláciou. Práve preto v prípade (v danom prípade domnelého) stretu

dvoch záujmov, t. j. záujmu štátu o ochranu utajovanej skutočnosti a záujmu verejnosti

o prístup k informáciám, ktorý zastupujú sťažovatelia ako žiadatelia o sprístupnenie

informácie, je to podľa presvedčenia sťažovateľov v konečnom dôsledku súd, nie pôvodca

utajovanej skutočnosti, ktorý preskúma, či rozhodnutie pôvodcu o tom, že existuje záujem

štátu o ochranu požadovanej informácie, je správne. Takéto preskúmanie stretu dvoch

záujmov (či už skutočných alebo domnelých), resp. test proporcionality záujmu štátu

chrániť isté informácie a záujmu verejnosti o prístup k týmto informáciám však najvyšší súd

podľa názoru sťažovateľov vykonať odmietol, a to svojím formalistickým prístupom.

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a svojím postupom a rozsudkom sp. zn. a

zo dňa 26.4.2017 porušil základné práva Sťažovateľov podľa čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a 2 , a 4 a a 2 Listiny základných práv

a slobôd, a to všetko v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd;

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a zo dňa 26.4.2017 sa zrušuje;

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľov do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľov proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu, v zmysle ktorej nesprístupnením informácie SIS došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na informácie a toto pochybenie SIS neodstránil

napadnutým rozsudkom ani najvyšší súd. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho

postup v konaní je navyše podľa sťažovateľov arbitrárny a najvyšší súd sa fakticky odmietol

vecou sťažovateľov zaoberať, keďže posúdenie zákonnosti odmietnutia poskytnutia

požadovanej informácie zredukoval len na formalistickú úvahu, že požadovaná informácia

je utajovanou skutočnosťou a keďže sa takáto informácia nesprístupňuje, nemožno ju ani

sťažovateľom poskytnúť.

7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak bolo posúdiť,

či postup, výrok a odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (tzn. aplikácia

a interpretácia aplikovateľných právnych noriem) môžu byť vzhľadom na právny

a skutkový stav veci zlučiteľné s garanciami vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených

ústavných práv, najmä práva na informácie, resp. či vzhľadom na závery najvyššieho súdu

v spojení s námietkami sťažovateľov sa nejaví sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.

8. Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 2. februára 2017 (v bode 9)

vyslovil, že právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov

transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo

na informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru proti

kabinetnému výkonu verejnej moci (zo strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť

výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v širšom občianskej spoločnosti).

8.1 Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať

a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré

sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich

štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď

vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval význam zákona o slobode informácií

so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. z 19. decembra

2003 a sp. zn. z 28. júna 2007).

8.2 Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moejavujú

mnohorakým spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie

pri žiadostiach o poskytnutie informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto

pohľadu relatívne lakonický. To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej

netransparentnosti moci (porov. , tiež ).

8.3 Ústavný súd vychádza z toho, že zákon o slobode informácií je konkretizáciou

, je zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie

a funkčnosťou mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých

informácií.

8.4 Hovoriac o jednotlivých článkoch v súkolí tvoriacom mechanizmus štátu je

potom špecifickým výsekom výkonu verejnej moci oblasť informačných služieb či činnosť

spravodajských služieb alebo orgánov vojenskej/obrannej (resp. národnobezpečnostnej)

povahy.

8.4.1 Bezpečnosť štátu je chránená hodnota (porov. ústavného

o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného

stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov; ). V tomto duchu

zákonodarca často pristupuje k právnej úprave konkrétnych oblastí spoločenských vzťahov

dotýkajúcich sa bezpečnosti štátu, kde nie sporadicky priamo v texte právnej úpravy vyváži

ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a chránené základné

práva a slobody subjektov práva akcentujúc bezpečnosť štátu na strane druhej (k tomu

porov. napr. bod 46 nálezu sp. zn. ). Zákonodarca často uprednostní

bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských

informácií. V tomto smere je v ríši práva možné stretnúť sa s právnou úpravou, kde

v konfrontácii s bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostní napr. len ochranu života

a zákaz mučenia (porov. , kde zákaz mučenia je reglementovaný ako

absolútne ľudské právo, ktoré nie je možné obmedziť ani v záujme bezpečnosti štátu).

8.4.2 Zákonná úprava z oblasti bezpečnosti štátu býva postavená v podstate

na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby a z ústavného,

inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Ochrana správnymi

súdmi býva v predmetnej oblasti značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u adresátov

právnych noriem pocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však priznať, že oblasť

bezpečnosti štátu sa blíži otázkam politickým, kde býva súdna diskrécia obmedzená (porov.

bod 47 nálezu sp. zn. , ako aj mutatis mutandis ,

).

8.4.3 Premenné zdôraznené v predchádzajúcich dvoch bodoch sa týkajú aj právnej

úpravy pôsobnosti informačných služieb (porov. zákon o SIS) či oblasti utajovaných

skutočností (porov. zákon o utajovaných skutočnostiach) a rovnako sú zohľadnené v rámci

poskytovania informácií verejnosti a slobodného prístupu k nim zo strany verejnosti

samotným zákonom o slobode informácií (pozri § 8 ods. 1, podľa ktorého „ak požadovaná

informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona... ku ktorým žiadateľ nemá

oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny

predpis“). Zákonodarca na podklade § 8 zákona o slobode informácií vyvážil záujem

o ochranu utajovaných skutočností (v širšom o bezpečnosť štátu) a právo na informácie

v prospech ochrany utajovaných skutočností (resp. v prospech bezpečnosti štátu; k tomu

porov. ), avšak s tým dôvetkom, že nesprístupnenie informácie sa musí

v zmysle § 12 zákona o slobode informácií (ktorému ako „podklad“ slúži už spomínaný

) realizovať len v nevyhnutnej miere potrebnej na ochranu utajovaných

skutočností (podľa § 12 zákona o slobode informácií: „Všetky obmedzenia práva na

informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane

sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.

Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod

nesprístupnenia.“).

9. Prevedené na skutkový a právny stav vo veci sťažovateľov bola kľúčovou

odpoveď na otázku, či nesprístupnenie sťažovateľmi požadovanej informácie zo strany SIS

s odkazom na utajovanú skutočnosť má oporu v aplikovateľnej právnej úprave utajovaných

skutočností a oblasti bezpečnosti štátu a či nesprístupnenie takejto informácie zo strany SIS

sa udialo v miere nevyhnutnej pre ochranu utajovaných skutočností tak, ako to predpokladá

§ 8 ods. 1 v spojení § 12 zákona o slobode informácií v spojení s .

Vyhodnotiť položenú otázku bolo povinnosťou primárne všeobecných súdov, na ktoré sa

sťažovatelia s vyslovenou otázkou s dôverou obrátili, avšak s ohľadom na zákonom

stanovenú diskréciu správnych súdov v oblasti utajovaných skutočností (bezpečnosti štátu)

a práva na informácie a s vedomím, že zákonodarca sám vyvážil najmä na pôdoryse § 8

ods. 1 zákona o informáciách stret záujmu o ochranu utajovaných skutočností (resp.

bezpečnosti štátu) a záujmu o ochranu práva na informácie zo strany verejnosti v prospech

ochrany utajovaných skutočností (resp. bezpečnosti štátu; pozri bod 8.4.3).

9.1 Slovenská informačná služba žiadosti sťažovateľov o sprístupnenie informácie

nevyhovela v časti týkajúcej sa poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo

jeho ustanovení, a to z dôvodu, že poskytnutie akejkoľvek časti interného predpisu

Slovenskej informačnej služby (jeho znenia v celom rozsahu alebo jeho ustanovení

dotýkajúcich sa ochrany informačného systému alebo evidencie), ktorý je utajovanou

písomnosťou, by bolo vyhotovením kópie uvedeného interného predpisu, či už formou

výpisu alebo odpisu, ktorú by rovnako SIS muselo označiť podľa § 20 ods. 8 vyhlášky

Národného bezpečnostného úradu č. o administratívnej bezpečnosti v znení

neskorších predpisov rovnakým stupňom utajenia ako samotný interný predpis. Túto

okolnosť preto SIS vyhodnotila ako obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s § 8

ods. 1 zákona o slobode informácií a sťažovateľom ju nesprístupnila.

9.2 Citovanú interpretáciu aplikovateľných právnych noriem vzhľadom na žiadosť

o sprístupnenie informácie zo strany sťažovateľov si osvojili i správne súdy a svoje závery

odôvodnili odkazmi na zákon o SIS, zákon o utajovaných skutočnostiach v spojení

s aplikáciou § 8 ods. 1 a § 12 zákona o slobode informácií.

9.3 Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že v tejto súvislosti poukazuje na povahu

a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy,

teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. , ,

).

9.4 Ústavný súd konštatuje, že závery SIS a všeobecných súdov k aplikácii

a interpretácii príslušných právnych noriem vzhľadom na žiadosť sťažovateľov

o sprístupnenie informácie sú pre ústavný súd uspokojivé. Pokiaľ orgány verejnej moci

podradili nesprístupnenie interného predpisu Slovenskej informačnej služby pod

ustanovenia o nesprístupňovaní utajovaných informácií (resp. pod obmedzenie prístupu

k informáciám) podľa zákona o slobode informácií v spojení so zákonom o utajovaných

skutočnostiach a zákonom o SIS, nemožno takémuto postupu a interpretácii nič vytknúť.

9.5 Interný predpis Slovenskej informačnej služby a jeho ustanovenia dotýkajúce sa

ochrany informačného systému alebo evidencie sú utajovanou písomnosťou. Pri tejto

konštatácií je potrebné vychádzať zo zákona o utajovaných skutočnostiach, ako aj zákona

o SIS a podzákonných právnych noriem.

9.6 Podľa § 2 písm. a) zákona o utajovaných skutočnostiach je utajovanou

skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú

vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím,

poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len

„neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda

Slovenskej republiky svojím nariadením.

Podľa § 2 písm. g) zákona o utajovaných skutočnostiach je nepovolanou osobou

fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo

ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý jej

je určený.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach utajovaná skutočnosť musí

byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto

zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.

Podľa § 1 písm. i) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa

ustanovujú oblasti utajovaných skutočností (ďalej len „nariadenie vlády“) môže utajovaná

skutočnosť vzniknúť v oblasti organizácie, foriem, metód a výsledkov činnosti

spravodajských služieb, ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených

zborov a Národného bezpečnostného úradu a prostriedkov ich utajenia.

Podľa bodu 45 zoznamu utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby sú

interné predpisy, ak by neoprávnenou manipuláciou s nimi mohlo byť zapríčinené

poškodenie právom chránených záujmov Slovenskej informačnej služby, ktoré by mohlo

byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky, utajovanými skutočnosťami stupňa

utajenia „Vyhradené“.

Podľa bodu 45 zoznamu utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby sú

interné predpisy, ak by neoprávnenou manipuláciou s týmito skutočnosťami mohli vzniknúť

nenahraditeľné škody v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, ekonomických záujmov

štátu, zahraničnej politiky štátu alebo v oblasti medzinárodných vzťahov a tým by mohla

vzniknúť mimoriadne vážna ujma na záujmoch Slovenskej republiky, utajovanými

skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o SIS informačná služba je na účely plnenia úloh podľa

tohto zákona alebo osobitného zákona v rozsahu svojej pôsobnosti oprávnená vytvárať a

prevádzkovať informačné systémy a spracúvať v nich osobné údaje fyzických osôb a údaje

o veciach alebo skutočnostiach, ktoré priamo súvisia s plnením úloh podľa tohto zákona

alebo úloh podľa osobitných zákonov, a v tomto rozsahu je oprávnená viesť informačné

systémy a evidencie takýchto údajov.

Podľa § 17 ods. 3 zákona o SIS informačná služba zabezpečí ochranu osobných

údajov spracúvaných v jej informačných systémoch a evidenciách pred vyzradením,

zneužitím, poškodením, neoprávneným zničením, odcudzením alebo stratou.

Podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS riaditeľ upraví interným predpisom podrobnosti o

informačných systémoch a evidenciách, najmä o

a) ich ochrane,

b) oprávnenosti prístupu k nim,

c) sprístupňovaní a poskytovaní údajov z nich,

d) rozsahu, spôsobe a lehote zničenia údajov v informačných systémoch a

evidenciách informačnej služby.

Podľa § 17 ods. 9 zákona o SIS na spracúvanie osobných údajov informačnou

službou, na evidencie a informačné systémy informačnej služby a na sprístupňovanie údajov

z nich sa nevzťahujú osobitné predpisy2b [2b): zákon o slobode informácií ].

Podľa § 2 (úlohy informačnej služby) ods. 1 písm. b) zákona o SIS informačná

služba v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o činnosti

smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky.

9.7 Ako je z citovaných právnych noriem zjavné, interné predpisy SIS týkajúce sa

evidencie a informačných systémov (§ 17 ods. 8 zákona o SIS) priamo súvisia s plnením

úloh SIS (§ 17 ods. 1 zákona o SIS), a teda aj otázok bezpečnosti Slovenskej republiky (§ 2

ods. 1 zákona o SIS). Potvrdením významnosti takýchto interných predpisov je zaradenie

interného predpisu SIS medzi utajované skutočnosti v zmysle bodu 45 zoznamu

utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby vydaného na základe nariadenia

vlády, ktoré bolo vládou vydané na základe § 2 písm. a) zákona o utajovaných

skutočnostiach.

9.8 Z dosiaľ uvedenej sumarizácie právneho stavu vo veci sťažovateľov je zrejmé, že

SIS, ako aj správne súdy správne postupovali, keď konštatovali nemožnosť sprístupnenia

interného predpisu SIS alebo jeho ustanovení dotýkajúcich sa ochrany informačného

systému alebo evidencie, keďže ide o utajovanú písomnosť, ktorá sa dotýka otázok plnenia

úloh SIS a tým sekundárne otázok bezpečnosti štátu. Správne súdy správne poukázali

na aplikáciu § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií pri nesprístupnení interného predpisu

SIS ako utajovanej písomnosti.

9.9 K sťažovateľmi namietanému nevykonaniu testu proporcionality zo strany

najvyššieho súdu ústavný súd na dôvažok dopĺňa, že si je vedomý pestrosti (aj právneho)

života a uvedomuje si, že môže nastať situácia, že na sprístupnenie určitých informácií

týkajúcich sa utajovaných skutočností bude existovať pálčivý verejný (alebo súkromný)

záujem a občianska spoločnosť (či jednotlivec) sa bude odôvodnene dožadovať pri kontrole

výkonu verejnej moci sprístupnenia istých informácií týkajúcich sa utajovaných skutočností.

I v takomto hypotetickom prípade však právna úprava nesprístupnenia utajovaných

skutočností (§ 8 ods. 1 zákona o slobode informácií alebo § 2 a § 6 zákona o utajovaných

skutočnostiach) nedovoľuje samotnú utajovanú skutočnosť sprístupniť, avšak bolo by

úlohou konajúcich orgánov verejnej moci (a teda aj súdov) riadne a vyčerpávajúco, napr.

na podklade § 12 zákona o slobode informácií odôvodniť, aké informácie súvisiace

so žiadateľmi požadovanou vecou a do akej miery je možné či nie je možné sprístupniť pre

účely dostátia prítomného záujmu na sprístupnení určitých informácií.

9.9.1 V prerokovávanom prípade však sťažovatelia ani v konaní pred ústavným

súdom netvrdili a neargumentovali, že by pri svojej žiadosti o sprístupnenie informácií

vystupovali ako zástupcovia občianskej spoločnosti pri pre demokraciu esenciálnej kontrole

výkonu verejnej moci alebo zástupcovia médií (v najširšom možnom zmysle slova)

plniacich v liberálnej demokracii nezastupiteľnú úlohu „strážneho psa“. Sťažovatelia sami

uvádzajú, že vystupovali pri žiadosti o sprístupnenie interného predpisu SIS ako zástupcovia

verejnosti (ako podnikateľský subjekt z oblasti poskytovania právnych služieb, pozn.),

a neodôvodňujú existenciu eminentného verejného (či súkromného) záujmu na sprístupnení

určitých informácií súvisiacich s činnosťou SIS a vydávaním interných predpisov (ktoré sú

utajovanou písomnosťou), kde by boli práve sťažovatelia ústami tohto verejného záujmu,

ktorého prítomnosť by si vyžadovala zo strany súdov rozsiahlejšie odôvodnenie ústavnej

súladnosti obmedzenia takéhoto verejného záujmu na sprístupnení určitých (akýchkoľvek)

informácií z opísaných činností SIS nevyhnutnou aplikáciou citovaných právnych noriem

zákona o SIS, zákona o utajovaných skutočnostiach, zákona o slobode informácií alebo

iných aplikovateľných právnych noriem.

9.9.2 Ako už bolo ústavným súdom jasne definované, sám zákonodarca vyvážil

v rámci práva na informácie v § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií obmedzenie tohto

práva vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam akcentujúc bezpečnosť štátu. Súdy sú povinné

takúto právnu úpravu rešpektovať a v zmysle nej postupovať (a nie za zákonodarcu nanovo

vyvažovať). Sťažovateľom nebola sprístupnená práve a len utajovaná písomnosť,

sprístupnenia ktorej sa sťažovatelia predovšetkým dožadovali a nesprístupnenie ktorej

namietajú. Najvyšší súd, ako aj krajský súd uvedené princípy zohľadnili a riadne aplikovali

a hutnosť odôvodnenia ich rozhodnutí je v danom prípade ústavne udržateľná a postačujúca

pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.

9.10 Ústavný súd uzatvára, že postupom a napadnutým a rozsudkom najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených ústavných práv a na tomto

konštatovaní by nič nezmenilo ani prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd preto odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2018