Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 118/2018
PDF · 287.27 KB
No categories available
II. ÚS 118/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o., Digital
Park II, Einsteinova 25, Bratislava, a , ,
zastúpených advokátskou kanceláriou JP Legal, s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ján Piešťanský, vo veci namietaného porušenia
čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 a 4 a čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 121/2015, 3 Sžo 122/2015 a jeho rozsudkom
z 26. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o. a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o. a
(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1
a 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 121/2015, 3 Sžo 122/2015
a jeho rozsudkom z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom č. k. 6 S 178/2013-127 z 31. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) zamietol žalobu sťažovateľov ako žalobcov, ktorou sa títo domáhali preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“) ako žalovanej
č. 77/33-4-4/2013-SINF z 23. mája 2013, ktorým SIS zamietla rozklad a potvrdila
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu SIS č. 77/33-4-2/2013-SINF z 19. apríla
2013, ktorý odmietol sprístupniť interný predpis Slovenskej informačnej služby podľa § 8
ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o slobode informácií“) v spojení s § 17 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení účinnom ku dňu vydania
napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon o SIS“) a nevyhovel žiadosti
sťažovateľov o jeho sprístupnenie podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS (ak bol vydaný), a to jeho
znenia v celom rozsahu alebo aspoň jeho ustanovení dotýkajúcich sa ochrany informačného
systému alebo evidencie, v ktorej sa spracúvajú osobné údaje, oprávnenosti prístupu k nim,
sprístupňovania a poskytovania údajov z nich, ako aj rozsahu, spôsobu a lehoty zničenia
údajov v tomto informačnom systéme alebo evidencii v časti týkajúcej sa poskytnutia
znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení.
Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že prvostupňovým rozhodnutím SIS č. 77/33-4-
2/2013-SINF z 19. apríla 2013 SIS žiadosti sťažovateľov nevyhovela v časti týkajúcej sa
poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení a požadované
informácie im v uvedenej časti neposkytla z dôvodu, že poskytnutie akejkoľvek časti
interného predpisu, ktorý je utajovanou písomnosťou, by bolo vyhotovením kópie
uvedeného interného predpisu, či už formou výpisu alebo odpisu, ktorú by SIS musela
označiť podľa § 20 ods. 8 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z.
o administratívnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov rovnakým stupňom utajenia
ako samotný interný predpis. Túto okolnosť preto vyhodnotila ako obmedzenie prístupu
k informáciám v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií a sťažovateľom ju
nesprístupnila.
Krajský súd konštatoval, že jedným zo zákonom definovaných trvalých obmedzení
prístupu k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám, ktoré sa týkajú utajovaných
skutočností podľa osobitných predpisov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie
informácií týkajúcich sa utajovaných skutočností môže povinná osoba žiadosti vyhovieť len
do tej miery, že sprístupní informáciu (v danom prípade oznámila žiadateľovi, že interný
predpis existuje), avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú
osobitné predpisy. Krajský súd uviedol, že z obsahu žiadosti je zrejmé, že obchodná
spoločnosť Škubla & Partneri s. r. o. v čase jej podávania disponovala informáciou o tom,
že bol vydaný interný normatívny akt. Bola teda informovaná o konkrétnej veci, o ktorú sa
zaujímala, a to do takej miery, v akej jej právo na prístup k informáciám tohto druhu
garantujú ustanovenia zákona o slobode informácií. Krajský súd bol toho názoru, že
sprístupnenie obsahu tejto utajovanej skutočnosti prekračuje rámec zákona.
2.1 Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok krajského súdu s týmto odôvodnením:
«Zásadnou právnou otázkou v konaní bolo, či materiálny charakter obmedzenia
prístupu k informáciám, možno aplikovať i pri ochrane utajovaných skutočností. Materiálny
znak spočíva v tom, že formálne obmedzenie prístupu k informáciám je nevyhnutné podrobiť
testu podľa § 12 zákona o slobode informácií.
Podľa § 12 zák č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám všetky
obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované
informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to
ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým
trvá dôvod nesprístupnenia.
V prípade ochrany utajovaných skutočností materiálny znak obmedzenia prístupu
k informáciám nemožno cez ustanovenia § 12 zákona o slobode informácii aplikovať. V
tejto časti sa senát stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že „materiálne dôvody, resp.
správna úvaha, pre ktoré pôvodca rozhoduje o utajení určitej skutočnosti a o určení stupňa
jej utajenia je súčasťou iného konania podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č.
215/2004 Z.z., nie konania podľa zákona č. 211/2000 Z.z.“. Senát poukazuje na
prejudikatúru, ktorú tvorí rozsudok NS vo veci 3 Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014 Danko c/a
Ministerstvo vnútra SR, kde najvyšší súd uviedol, že „pokiaľ je písomnosť označená
stupňom utajenia tak spôsob zabezpečovania aplikácie § 12 zák č. 211/2000 Z.z. je vždy
súčasne „manipuláciou s utajovanou písomnosťou“ v zmysle § 2 vyhlášky č. 453/2007 Z.z.
o administratívnej bezpečnosti“. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený pojem je vymedzený
demonštratívne, preto významne zasahuje do možnosti aplikácie § 12 zákona č. 211/2000
Z.z. v oblasti ochrany utajovaných skutočností.
Systém právnych predpisov SR tvorí nielen formálne, ale aj materiálne jednotný
celok, v ktorom si právne predpisy neodporujú, ale sa vo svojich odkazoch dopĺňajú.
Materiálna jednota právneho poriadku vylučuje vykladať právny predpis izolovane.
Vzhľadom na to i ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám
sú obmedzené osobitnými právnymi predpismi, ktoré určujú špeciálny právny režim pre
poskytovanie informácii v osobitných prípadoch.
Poskytovanie informácií sa uskutočňovalo v režime administratívneho konania podľa
zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca 2/ je konateľom
žalobcu 1/. Obsah vnímanej informácie preto žalobca 2/ nadobudol z prejavu vôle
žalovaného 2/. Vzhľadom na to, najvyšší súd vyhodnotil, že krajský súd nepochybil keď
preskúmal i žalobu žalobcu 2/. Potenciálna procesná vada spočívajúca v prieskume
zákonnosti voči obom žalobcom nemá vplyv na zákonnosti jeho rozhodnutia.
Je potrebné zdôrazniť, že ust. § 4 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám upravuje sprístupňovania informácií vo všeobecnom právnom
režime a žiadateľom môže byť ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Vzhľadom na to
sa neskúma aktívna legitimácia žiadateľa vo vzťahu k žiadanej informácii. Pokiaľ by bola
konkrétna osoba dotknutá nezákonným zásahom pri nakladaní s informáciami v evidencii
žalovaného ide o osobitné konania a rozhodne v individuálnych prípadoch súd, na základe
žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
Podľa § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z.z. ak údaje uchovávané v evidenciách už nie
sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak je na to iný zákonný dôvod, je
informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem
súdu, v prístupe k nim.»
3. Sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd mal v prvom rade povinnosť preskúmať, či
sťažovateľmi požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou (teda či spĺňa zákonné
znaky utajovanej skutočnosti), a teda, či jej poskytnutie odmietla SIS ako žalovaná
oprávnene. Na túto úlohu však najvyšší súd podľa sťažovateľov úplne rezignoval. Pokiaľ
totiž zákon o slobode informácií v § 8 ods. 1 umožňuje zamietnuť sprístupnenie informácie
z dôvodu, že ide o utajovanú skutočnosť, a v tejto súvislosti odkazuje na zákon č. 215/2004
Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“), ktorý v § 2 písm. a)
určuje formálnu podmienku utajenia (označenie za utajovanú skutočnosť v súlade
s nariadením a podľa zoznamu, ako sú zadefinované v bode 45) a materiálnu podmienku
utajenia (skutočná existencia záujmu Slovenskej republiky, resp. jeho pôvodcu na ochrane
požadovanej informácie), je podľa sťažovateľov zrejmé, že odôvodnenie rozhodnutia podľa
§ 18 ods. 2 zákona o slobode informácií musí presvedčivo reflektovať na obe tieto
podmienky.
3.1 Podľa sťažovateľov najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal (v rozpore so svojou
vlastnou judikatúrou, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúrou
ústavného súdu) s tak významnou otázkou, či je požadovaná informácia naozaj utajovanou
skutočnosťou (t.j. či interný predpis SIS spĺňa materiálny a formálny znak utajenia), a ak
áno, tak v rámci testu proporcionality odmietol preskúmať, či treba dať prednosť záujmu
štátu na utajení (ak takýto záujem existuje, čo sťažovatelia popierajú, keďže materiálna ani
formálna podmienka utajenia interného predpisu SIS nie je daná) alebo záujmu verejnosti
na zverejnení a v akom rozsahu možno interný predpis SIS verejnosti zastúpenej
sťažovateľmi sprístupniť.
3.2 K porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na informácie tak došlo podľa
sťažovateľov tým, že najvyšší súd sa fakticky odmietol vecou zaoberať, keďže posúdenie
zákonnosti odmietnutia poskytnutia požadovanej informácie zredukoval len
na formalistickú úvahu, že požadovaná informácia je utajovanou skutočnosťou a keďže sa
takáto informácia nesprístupňuje, nemožno ju ani sťažovateľom poskytnúť.
3.3 Sťažovatelia dodávajú, že v žiadnom prípade nespochybňujú oprávnenie
vedúceho orgánu verejnej moci určiť, ktoré skutočnosti vznikajúce v jeho pôsobnosti budú
podľa zákona o utajovaných skutočnostiach označené za utajené a ktoré nie. Postup
vedúceho však musí byť v súlade so zákonom, čo podľa mienky sťažovateľov znamená, že
za utajené môžu byť označené len také skutočnosti, ktoré je (okrem iného) vzhľadom
na záujem Slovenskej republiky treba skutočne chrániť pred ich vyzradením, zneužitím,
poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením, teda
neoprávnenou manipuláciou. Práve preto v prípade (v danom prípade domnelého) stretu
dvoch záujmov, t. j. záujmu štátu o ochranu utajovanej skutočnosti a záujmu verejnosti
o prístup k informáciám, ktorý zastupujú sťažovatelia ako žiadatelia o sprístupnenie
informácie, je to podľa presvedčenia sťažovateľov v konečnom dôsledku súd, nie pôvodca
utajovanej skutočnosti, ktorý preskúma, či rozhodnutie pôvodcu o tom, že existuje záujem
štátu o ochranu požadovanej informácie, je správne. Takéto preskúmanie stretu dvoch
záujmov (či už skutočných alebo domnelých), resp. test proporcionality záujmu štátu
chrániť isté informácie a záujmu verejnosti o prístup k týmto informáciám však najvyšší súd
podľa názoru sťažovateľov vykonať odmietol, a to svojím formalistickým prístupom.
4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžo/121/2015
a 3Sžo/122/2015 svojím postupom a rozsudkom sp. zn. 3Sžo/121/2015 a 3Sžo/122/2015
zo dňa 26.4.2017 porušil základné práva Sťažovateľov podľa čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd, a to všetko v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd;
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/121/2015
a 3Sžo/122/2015 zo dňa 26.4.2017 sa zrušuje;
Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľov do jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľov proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu, v zmysle ktorej nesprístupnením informácie SIS došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov na informácie a toto pochybenie SIS neodstránil
napadnutým rozsudkom ani najvyšší súd. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho
postup v konaní je navyše podľa sťažovateľov arbitrárny a najvyšší súd sa fakticky odmietol
vecou sťažovateľov zaoberať, keďže posúdenie zákonnosti odmietnutia poskytnutia
požadovanej informácie zredukoval len na formalistickú úvahu, že požadovaná informácia
je utajovanou skutočnosťou a keďže sa takáto informácia nesprístupňuje, nemožno ju ani
sťažovateľom poskytnúť.
7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak bolo posúdiť,
či postup, výrok a odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (tzn. aplikácia
a interpretácia aplikovateľných právnych noriem) môžu byť vzhľadom na právny
a skutkový stav veci zlučiteľné s garanciami vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených
ústavných práv, najmä práva na informácie, resp. či vzhľadom na závery najvyššieho súdu
v spojení s námietkami sťažovateľov sa nejaví sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.
8. Ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 830/2016 z 2. februára 2017 (v bode 9)
vyslovil, že právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov
transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo
na informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru proti
kabinetnému výkonu verejnej moci (zo strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť
výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v širšom občianskej spoločnosti).
8.1 Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať
a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré
sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich
štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď
vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval význam zákona o slobode informácií
so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. decembra
2003 a sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. júna 2007).
8.2 Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú
mnohorakým spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie
pri žiadostiach o poskytnutie informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto
pohľadu relatívne lakonický. To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej
netransparentnosti moci (porov. II. ÚS 482/2013, tiež PL. ÚS 1/09).
8.3 Ústavný súd vychádza z toho, že zákon o slobode informácií je konkretizáciou
čl. 26 ods. 5 ústavy, je zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie
a funkčnosťou mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých
informácií.
8.4 Hovoriac o jednotlivých článkoch v súkolí tvoriacom mechanizmus štátu je
potom špecifickým výsekom výkonu verejnej moci oblasť informačných služieb či činnosť
spravodajských služieb alebo orgánov vojenskej/obrannej (resp. národnobezpečnostnej)
povahy.
8.4.1 Bezpečnosť štátu je ústavou chránená hodnota (porov. čl. 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov; čl. 7 ods. 3 ústavy). V tomto duchu
zákonodarca často pristupuje k právnej úprave konkrétnych oblastí spoločenských vzťahov
dotýkajúcich sa bezpečnosti štátu, kde nie sporadicky priamo v texte právnej úpravy vyváži
ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavou chránené základné
práva a slobody subjektov práva akcentujúc bezpečnosť štátu na strane druhej (k tomu
porov. napr. bod 46 nálezu sp. zn. II. ÚS 480/2014). Zákonodarca často uprednostní
bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských
informácií. V tomto smere je v ríši práva možné stretnúť sa s právnou úpravou, kde
v konfrontácii s bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostní napr. len ochranu života
a zákaz mučenia (porov. čl. 16 ods. 2 ústavy, kde zákaz mučenia je reglementovaný ako
absolútne ľudské právo, ktoré nie je možné obmedziť ani v záujme bezpečnosti štátu).
8.4.2 Zákonná úprava z oblasti bezpečnosti štátu býva postavená v podstate
na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby a z ústavného,
inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Ochrana správnymi
súdmi býva v predmetnej oblasti značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u adresátov
právnych noriem pocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však priznať, že oblasť
bezpečnosti štátu sa blíži otázkam politickým, kde býva súdna diskrécia obmedzená (porov.
bod 47 nálezu sp. zn. II. ÚS 480/2014, ako aj mutatis mutandis II. ÚS 675/2017,
8.4.3 Premenné zdôraznené v predchádzajúcich dvoch bodoch sa týkajú aj právnej
úpravy pôsobnosti informačných služieb (porov. zákon o SIS) či oblasti utajovaných
skutočností (porov. zákon o utajovaných skutočnostiach) a rovnako sú zohľadnené v rámci
poskytovania informácií verejnosti a slobodného prístupu k nim zo strany verejnosti
samotným zákonom o slobode informácií (pozri § 8 ods. 1, podľa ktorého „ak požadovaná
informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona... ku ktorým žiadateľ nemá
oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny
predpis“). Zákonodarca na podklade § 8 zákona o slobode informácií vyvážil záujem
o ochranu utajovaných skutočností (v širšom o bezpečnosť štátu) a právo na informácie
v prospech ochrany utajovaných skutočností (resp. v prospech bezpečnosti štátu; k tomu
porov. čl. 26 ods. 4 ústavy), avšak s tým dôvetkom, že nesprístupnenie informácie sa musí
v zmysle § 12 zákona o slobode informácií (ktorému ako „podklad“ slúži už spomínaný
čl. 26 ods. 4 ústavy) realizovať len v nevyhnutnej miere potrebnej na ochranu utajovaných
skutočností (podľa § 12 zákona o slobode informácií: „Všetky obmedzenia práva na
informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane
sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.
Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod
nesprístupnenia.“).
9. Prevedené na skutkový a právny stav vo veci sťažovateľov bola kľúčovou
odpoveď na otázku, či nesprístupnenie sťažovateľmi požadovanej informácie zo strany SIS
s odkazom na utajovanú skutočnosť má oporu v aplikovateľnej právnej úprave utajovaných
skutočností a oblasti bezpečnosti štátu a či nesprístupnenie takejto informácie zo strany SIS
sa udialo v miere nevyhnutnej pre ochranu utajovaných skutočností tak, ako to predpokladá
§ 8 ods. 1 v spojení § 12 zákona o slobode informácií v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy.
Vyhodnotiť položenú otázku bolo povinnosťou primárne všeobecných súdov, na ktoré sa
sťažovatelia s vyslovenou otázkou s dôverou obrátili, avšak s ohľadom na zákonom
stanovenú diskréciu správnych súdov v oblasti utajovaných skutočností (bezpečnosti štátu)
a práva na informácie a s vedomím, že zákonodarca sám vyvážil najmä na pôdoryse § 8
ods. 1 zákona o informáciách stret záujmu o ochranu utajovaných skutočností (resp.
bezpečnosti štátu) a záujmu o ochranu práva na informácie zo strany verejnosti v prospech
ochrany utajovaných skutočností (resp. bezpečnosti štátu; pozri bod 8.4.3).
9.1 Slovenská informačná služba žiadosti sťažovateľov o sprístupnenie informácie
nevyhovela v časti týkajúcej sa poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo
jeho ustanovení, a to z dôvodu, že poskytnutie akejkoľvek časti interného predpisu
Slovenskej informačnej služby (jeho znenia v celom rozsahu alebo jeho ustanovení
dotýkajúcich sa ochrany informačného systému alebo evidencie), ktorý je utajovanou
písomnosťou, by bolo vyhotovením kópie uvedeného interného predpisu, či už formou
výpisu alebo odpisu, ktorú by rovnako SIS muselo označiť podľa § 20 ods. 8 vyhlášky
Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z. o administratívnej bezpečnosti v znení
neskorších predpisov rovnakým stupňom utajenia ako samotný interný predpis. Túto
okolnosť preto SIS vyhodnotila ako obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s § 8
ods. 1 zákona o slobode informácií a sťažovateľom ju nesprístupnila.
9.2 Citovanú interpretáciu aplikovateľných právnych noriem vzhľadom na žiadosť
o sprístupnenie informácie zo strany sťažovateľov si osvojili i správne súdy a svoje závery
odôvodnili odkazmi na zákon o SIS, zákon o utajovaných skutočnostiach v spojení
s aplikáciou § 8 ods. 1 a § 12 zákona o slobode informácií.
9.3 Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že v tejto súvislosti poukazuje na povahu
a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy,
teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 737/2015,
9.4 Ústavný súd konštatuje, že závery SIS a všeobecných súdov k aplikácii
a interpretácii príslušných právnych noriem vzhľadom na žiadosť sťažovateľov
o sprístupnenie informácie sú pre ústavný súd uspokojivé. Pokiaľ orgány verejnej moci
podradili nesprístupnenie interného predpisu Slovenskej informačnej služby pod
ustanovenia o nesprístupňovaní utajovaných informácií (resp. pod obmedzenie prístupu
k informáciám) podľa zákona o slobode informácií v spojení so zákonom o utajovaných
skutočnostiach a zákonom o SIS, nemožno takémuto postupu a interpretácii nič vytknúť.
9.5 Interný predpis Slovenskej informačnej služby a jeho ustanovenia dotýkajúce sa
ochrany informačného systému alebo evidencie sú utajovanou písomnosťou. Pri tejto
konštatácií je potrebné vychádzať zo zákona o utajovaných skutočnostiach, ako aj zákona
o SIS a podzákonných právnych noriem.
9.6 Podľa § 2 písm. a) zákona o utajovaných skutočnostiach je utajovanou
skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú
vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím,
poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len
„neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda
Slovenskej republiky svojím nariadením.
Podľa § 2 písm. g) zákona o utajovaných skutočnostiach je nepovolanou osobou
fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo
ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý jej
je určený.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach utajovaná skutočnosť musí
byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto
zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.
Podľa § 1 písm. i) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa
ustanovujú oblasti utajovaných skutočností (ďalej len „nariadenie vlády“) môže utajovaná
skutočnosť vzniknúť v oblasti organizácie, foriem, metód a výsledkov činnosti
spravodajských služieb, ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených
zborov a Národného bezpečnostného úradu a prostriedkov ich utajenia.
Podľa bodu 45 zoznamu utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby sú
interné predpisy, ak by neoprávnenou manipuláciou s nimi mohlo byť zapríčinené
poškodenie právom chránených záujmov Slovenskej informačnej služby, ktoré by mohlo
byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky, utajovanými skutočnosťami stupňa
utajenia „Vyhradené“.
Podľa bodu 45 zoznamu utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby sú
interné predpisy, ak by neoprávnenou manipuláciou s týmito skutočnosťami mohli vzniknúť
nenahraditeľné škody v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, ekonomických záujmov
štátu, zahraničnej politiky štátu alebo v oblasti medzinárodných vzťahov a tým by mohla
vzniknúť mimoriadne vážna ujma na záujmoch Slovenskej republiky, utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o SIS informačná služba je na účely plnenia úloh podľa
tohto zákona alebo osobitného zákona v rozsahu svojej pôsobnosti oprávnená vytvárať a
prevádzkovať informačné systémy a spracúvať v nich osobné údaje fyzických osôb a údaje
o veciach alebo skutočnostiach, ktoré priamo súvisia s plnením úloh podľa tohto zákona
alebo úloh podľa osobitných zákonov, a v tomto rozsahu je oprávnená viesť informačné
systémy a evidencie takýchto údajov.
Podľa § 17 ods. 3 zákona o SIS informačná služba zabezpečí ochranu osobných
údajov spracúvaných v jej informačných systémoch a evidenciách pred vyzradením,
zneužitím, poškodením, neoprávneným zničením, odcudzením alebo stratou.
Podľa § 17 ods. 8 zákona o SIS riaditeľ upraví interným predpisom podrobnosti o
informačných systémoch a evidenciách, najmä o
a) ich ochrane,
b) oprávnenosti prístupu k nim,
c) sprístupňovaní a poskytovaní údajov z nich,
d) rozsahu, spôsobe a lehote zničenia údajov v informačných systémoch a
evidenciách informačnej služby.
Podľa § 17 ods. 9 zákona o SIS na spracúvanie osobných údajov informačnou
službou, na evidencie a informačné systémy informačnej služby a na sprístupňovanie údajov
z nich sa nevzťahujú osobitné predpisy2b [2b): zákon o slobode informácií ].
Podľa § 2 (úlohy informačnej služby) ods. 1 písm. b) zákona o SIS informačná
služba v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o činnosti
smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky.
9.7 Ako je z citovaných právnych noriem zjavné, interné predpisy SIS týkajúce sa
evidencie a informačných systémov (§ 17 ods. 8 zákona o SIS) priamo súvisia s plnením
úloh SIS (§ 17 ods. 1 zákona o SIS), a teda aj otázok bezpečnosti Slovenskej republiky (§ 2
ods. 1 zákona o SIS). Potvrdením významnosti takýchto interných predpisov je zaradenie
interného predpisu SIS medzi utajované skutočnosti v zmysle bodu 45 zoznamu
utajovaných skutočností Slovenskej informačnej služby vydaného na základe nariadenia
vlády, ktoré bolo vládou vydané na základe § 2 písm. a) zákona o utajovaných
skutočnostiach.
9.8 Z dosiaľ uvedenej sumarizácie právneho stavu vo veci sťažovateľov je zrejmé, že
SIS, ako aj správne súdy správne postupovali, keď konštatovali nemožnosť sprístupnenia
interného predpisu SIS alebo jeho ustanovení dotýkajúcich sa ochrany informačného
systému alebo evidencie, keďže ide o utajovanú písomnosť, ktorá sa dotýka otázok plnenia
úloh SIS a tým sekundárne otázok bezpečnosti štátu. Správne súdy správne poukázali
na aplikáciu § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií pri nesprístupnení interného predpisu
SIS ako utajovanej písomnosti.
9.9 K sťažovateľmi namietanému nevykonaniu testu proporcionality zo strany
najvyššieho súdu ústavný súd na dôvažok dopĺňa, že si je vedomý pestrosti (aj právneho)
života a uvedomuje si, že môže nastať situácia, že na sprístupnenie určitých informácií
týkajúcich sa utajovaných skutočností bude existovať pálčivý verejný (alebo súkromný)
záujem a občianska spoločnosť (či jednotlivec) sa bude odôvodnene dožadovať pri kontrole
výkonu verejnej moci sprístupnenia istých informácií týkajúcich sa utajovaných skutočností.
I v takomto hypotetickom prípade však právna úprava nesprístupnenia utajovaných
skutočností (§ 8 ods. 1 zákona o slobode informácií alebo § 2 a § 6 zákona o utajovaných
skutočnostiach) nedovoľuje samotnú utajovanú skutočnosť sprístupniť, avšak bolo by
úlohou konajúcich orgánov verejnej moci (a teda aj súdov) riadne a vyčerpávajúco, napr.
na podklade § 12 zákona o slobode informácií odôvodniť, aké informácie súvisiace
so žiadateľmi požadovanou vecou a do akej miery je možné či nie je možné sprístupniť pre
účely dostátia prítomného záujmu na sprístupnení určitých informácií.
9.9.1 V prerokovávanom prípade však sťažovatelia ani v konaní pred ústavným
súdom netvrdili a neargumentovali, že by pri svojej žiadosti o sprístupnenie informácií
vystupovali ako zástupcovia občianskej spoločnosti pri pre demokraciu esenciálnej kontrole
výkonu verejnej moci alebo zástupcovia médií (v najširšom možnom zmysle slova)
plniacich v liberálnej demokracii nezastupiteľnú úlohu „strážneho psa“. Sťažovatelia sami
uvádzajú, že vystupovali pri žiadosti o sprístupnenie interného predpisu SIS ako zástupcovia
verejnosti (ako podnikateľský subjekt z oblasti poskytovania právnych služieb, pozn.),
a neodôvodňujú existenciu eminentného verejného (či súkromného) záujmu na sprístupnení
určitých informácií súvisiacich s činnosťou SIS a vydávaním interných predpisov (ktoré sú
utajovanou písomnosťou), kde by boli práve sťažovatelia ústami tohto verejného záujmu,
ktorého prítomnosť by si vyžadovala zo strany súdov rozsiahlejšie odôvodnenie ústavnej
súladnosti obmedzenia takéhoto verejného záujmu na sprístupnení určitých (akýchkoľvek)
informácií z opísaných činností SIS nevyhnutnou aplikáciou citovaných právnych noriem
zákona o SIS, zákona o utajovaných skutočnostiach, zákona o slobode informácií alebo
iných aplikovateľných právnych noriem.
9.9.2 Ako už bolo ústavným súdom jasne definované, sám zákonodarca vyvážil
v rámci práva na informácie v § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií obmedzenie tohto
práva vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam akcentujúc bezpečnosť štátu. Súdy sú povinné
takúto právnu úpravu rešpektovať a v zmysle nej postupovať (a nie za zákonodarcu nanovo
vyvažovať). Sťažovateľom nebola sprístupnená práve a len utajovaná písomnosť,
sprístupnenia ktorej sa sťažovatelia predovšetkým dožadovali a nesprístupnenie ktorej
namietajú. Najvyšší súd, ako aj krajský súd uvedené princípy zohľadnili a riadne aplikovali
a hutnosť odôvodnenia ich rozhodnutí je v danom prípade ústavne udržateľná a postačujúca
pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.
9.10 Ústavný súd uzatvára, že postupom a napadnutým a rozsudkom najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených ústavných práv a na tomto
konštatovaní by nič nezmenilo ani prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný
súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2018