Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 830/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou IURIS

LEGAL, s. r. o., Legionárska 1/D, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína

Štellmachová, LL.M., PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4, , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. mája 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné práva , ., na informácie podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 5. mája 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. mája

2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

, ., trovy konania spolu v sume 599,60 € (slovom päťstodeväťdesiatdeväť eur

a šesťdesiat centov), a to na účet Advokátskej kancelárie IURIS LEGAL, s. r. o.,

Legionárska 1/D, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. decembra 2015, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „ústava) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 10. novembra 2016 prijal

sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-62 z 8. apríla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd

zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) č. 23RM/2012-11-I

z 30. apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. Spr 6079/12 zo 14. marca 2012. Rozhodnutím sp. zn. Spr 6079/12

zo 14. marca 2012 krajský súd ako povinná osoba rozhodol o odmietnutí žiadosti

sťažovateľa z 8. marca 2012 o sprístupnenie informácie, a to na základe § 15 ods. 1 zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o slobode informácií“) s odôvodnením, že krajský súd ako povinná osoba nevedie evidenciu

súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré

vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ, v danom prípade podľa § 250j ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Na tomto mieste je možné pripomenúť, že sťažovateľ žiadal o informáciu podľa

zákona o slobode informácií, a to o oznámenie spisového čísla rozsudkov krajského súdu,

ktoré boli v súdnom oddelení 9Saz vydané od 21. apríla 2011 do 8. marca 2012 a ktoré

zrušili rozhodnutie správneho orgánu podľa buď ako jediný dôvod, alebo

kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal vo vzťahu

k súdnemu oddeleniu 10Saz, a to za obdobie od 1. januára 2011 do 8. marca 2012.

2.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: «Predmetom preskúmavacieho

konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení informácií týkajúcich sa spisových

čísel rozsudkov Krajského súdu v Bratislave vydaných v súdnom oddelení 9 Saz a 10 Saz

v označenom danom konkrétnom období, a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu

z dôvodu podľa buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými

zákonnými dôvodmi.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( ). Správny

súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu

a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho

orgánu ukrátený na svojich právach.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, v postupe

a rozhodnutí žalovaného nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,

ktoré by odôvodňovali konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného je

nezákonné.

Skutočnosti, ktorými žalobca spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu,

neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa žalovaný náležite vysporiadal,

okrem námietky žalobcu, že sa v správnom konaní rozhodlo na základe neúčinného

právneho predpisu (poslednej vety § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe

k informáciám).

Podstatnou povinnosťou označiť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa

rozhodlo, je povinnosť jednoznačným spôsobom deklarovať voči účastníkovi konania

konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je dôvodom vydania rozhodnutia a to tak,

aby účastník toto ustanovenie nezameniteľne poznal. Keďže § 15 ods. 1 zákona obsahuje len

súvetie, spôsob označenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nebol mätúci

a žalobcovi musí byť jasné, podľa akého právneho predpisu a konkrétneho ustanovenia sa

rozhodlo.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje i na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, ktorý vo veci sp. zn. v rozsudku zo dňa 24.02.2000 konštatoval, že za

procesnú vadu rozhodnutia nepovažuje dokonca ani skutočnosť, že sa v tam

preskúmavanom rozhodnutí zákonný predpis uviedol s vadou (nesprávne uvedenie roku)

a to z toho dôvodu, že nemohlo dôjsť k omylu v posúdení, podľa akého zákona žalovaný

rozhodoval. Obdobne je tomu tak i v tomto prípade, keď z označenia čísla paragrafu, podľa

ktorého sa rozhodlo, nemohlo dôjsť k omylu v tom smere, podľa akého zákonného

ustanovenia sa rozhodlo. Žalobca v dôvodoch žaloby i odvolania poukázal na § 15 ods. 1

tak, ako ho v rozhodnutí uviedol prvostupňový správny orgán, pričom

podľa odvolacieho súdu pochybenie prvostupňového správneho orgánu žalobca vykladá

príliš formalisticky. Uvedené pochybenie krajského súdu v prvostupňovom

administratívnom rozhodnutí považuje senát len za formálnu vadu, ktorá nemá vplyv na

zákonnosť uvedeného rozhodnutia.

Najvyšší súd je názoru, že Krajský súd v Bratislave neporušil tzv. zásadu precedensu

vyjadrenú v Správne orgány pri rozhodovaní o skutkovo

zhodných alebo obdobných prípadoch sú podľa zákona povinné dbať na to, aby nevznikli

neodôvodnené rozdiely v rozhodovaní. V tomto prípade senát odvolacieho súdu zdôrazňuje,

že ide o dva odlišné správne orgány. Najvyššiemu súdu z pripojeného administratívneho

spisu sú známe len skutkové okolnosti tohto prípadu, preto nie je možné, aby sa vyjadroval

k inému správnemu konaniu a rozhodnutiu. Súd sa zaoberá skúmaním zákonnosti

rozhodnutí vydaných v tejto veci a keďže ani Krajskému súdu v Bratislave a žalovanému

ako správnemu orgánu na úseku poskytovania informácií podľa

nebolo známe predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ale ani skutkové

okolnosti prípadu, nie je možné priznať dôvodnosť tejto argumentácii odvolateľa. Krajský

súd v Bratislave a v Košiciach sú na úseku rozhodovania vecí zapisovaných do registrov

Saz kauzálnymi súdmi a zo štatistík, ktoré sú známe najvyššiemu súdu vyplýva, že Krajský

súd v Košiciach má nižší nápad týchto vecí, čo môže (ale nemusí) znamenať, že v

požadovanom období nerozhodol košický krajský súd žiadnu vec, prípadne len malé

množstvo vecí. Najvyšší súd preto zdôrazňuje, že pre posúdenie zákonnosti preskúmavaných

administratívnych rozhodnutí je rozhodujúce, že krajský súd ako prvostupňový správny

orgán s požadovanými informáciami nedisponoval, musel by ich vyhľadávať podľa kritérií

zadaných žalobcom, preto žalobcu v súlade so zákonom odkázal na postup podľa § 64

ods. 1 a 2 Vyhlášky č. Pri rozhodovaní o žiadosti žiadateľa Krajský súd

v Bratislave nepoznal postup Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní v obdobnej

žiadosti žiadateľa, preto v danom prípade nebolo v jeho možnostiach postupovať obdobne.

Porušením precedenčnej zásady by podľa najvyššieho súdu bolo, ak by sám Krajský

súd v Bratislave v obdobných žiadostiach o sprístupnenie informácie rozhodol odlišne, t. j.

v jednom prípade by informácie sprístupnil a v inom by ich sprístupnenie odmietol. Postup

Krajského súdu v Košiciach pri vybavení sprístupnenia informácií nemal na zákonnosť

Krajského súdu v Bratislave žiaden vplyv.

Z uvedených dôvodov námietka spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení veci

nie je dôvodná. Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúca sa

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať

rovnaká odpoveď (napr. Nález sp. zn. z 03.11.2006) sa v posudzovanom

prípade nedá uplatniť, predovšetkým z dôvodu, že krajské súdy tu rozhodovali ako povinné

osoby, správne orgány podľa a nie ako súdne orgány.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k namietnutému

rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom

administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie a

dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré

vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S rozsudkom krajského

súdu sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s poukazom na uvedené stotožnil s dôvodmi

uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu a rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výroku rozsudku.»

3. Sťažovateľ rozdelil svoje ťažiskové výhrady proti napadnutému rozsudku do 4

bodov.

3.1 Po prvé, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil ním označené ústavné práva

tým, že mu nedoručil pred vydaním napadnutého rozsudku vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu, čím najvyšší súd zabránil

sťažovateľovi vyjadriť sa, teda zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukazuje na bohatú judikatúru ústavného súdu ku kontradiktórnosti konania

a zásade rovnosti zbraní. Sťažovateľ zároveň doplnil, že súčasťou práva na kontradiktórne

konanie je aj to, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery

je písomné vyjadrenie jeho protistrany v súdnom konaní právne významné, či obsahuje také

skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné

sa k nemu vyjadriť.

3.2 Po druhé, sťažovateľ v súvislosti s právom účastníka súdneho konania na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia uviedol, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

vôbec nezaoberal predmetnou kľúčovou námietkou sťažovateľa, ktorá spočívala

v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného o odvolaní, čo podľa mienky

sťažovateľa opomenul už krajský súd vo svojom rozsudku. Námietka sťažovateľa, ktorou

poukazoval na postup Krajského súdu v Košiciach a ktorú predniesol sťažovateľ už

v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, bola pritom primárnym dôvodom, prečo

sťažovateľ podal žalobu, keďže Krajský súd v Košiciach požadované informácie sprístupnil

a krajský súd naopak, tieto informácie sťažovateľovi odmietol sprístupniť. Ak by sa

žalovaný v rozhodnutí o odvolaní touto námietkou sťažovateľa z jeho odvolania proti

rozhodnutiu krajského súdu riadne zaoberal, nie je podľa sťažovateľa vylúčené, že by

žalobu nepodal.

3.3 Po tretie, podľa sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom rozsudku odôvodnil

rozdielnu rozhodovaciu prax krajského súdu a Krajského súdu v Košiciach tak, že Krajský

súd v Košiciach má nižší nápad predmetných (azylových) vecí, čo môže (ale nemusí)

znamenať, že v požadovanom období Krajský súd v Košiciach nerozhodol žiadnu vec, alebo

len malé množstvo vecí. Pre najvyšší súd bolo podľa sťažovateľa rozhodujúce to, že krajský

súd požadovanými informáciami nedisponoval a musel by ich vyhľadávať. Najvyšší súd

podľa presvedčenia sťažovateľa teda založil svoj záver na predpoklade, že Krajský súd

v Košiciach disponoval požadovanými informáciami z dôvodu nižšieho nápadu vecí, čo mu

údajne malo umožniť vyhľadať informácie podľa kritérií požadovaných sťažovateľom.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd mu nedal odôvodnenú a najmä určitú odpoveď na

kľúčovú otázku, ako je možné, že Krajský súd v Košiciach opakovane požadovanými

informáciami disponuje a krajský súd požadovanými informáciami nedisponuje. Takúto

odpoveď nedal sťažovateľovi ani krajský súd, pretože v rozsudku konštatoval, že odpoveď

Krajského súdu v Košiciach na jeho žiadosť sa netýkala obdobných prípadov, čo je podľa

sťažovateľa zjavne arbitrárny záver krajského súdu, ktorý implicitne vyvrátil aj najvyšší súd

v napadnutom rozsudku. Sťažovateľ tak ani po právoplatnom ukončení súdneho konania

nemá odpoveď na predmetnú kľúčovú otázku, čím došlo podľa neho k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Na rozdielnu rozhodovaciu prax krajského súdu

a Krajského súdu v Košiciach pritom sťažovateľ upozornil už v odvolaní proti rozhodnutiu

krajského súdu, teda ešte v administratívnom konaní. Žalovaný sa však tejto skutočnosti

podľa sťažovateľa vôbec v rozhodnutí o odvolaní nevenoval a ani ju nezahrnul do

rekapitulácie dôvodov jeho odvolania. Rozhodnutie žalovaného o odvolaní tak nebolo

podľa sťažovateľa dostatočne odôvodnené. Ako už sťažovateľ uviedol, najvyšší súd ani

krajský súd sa nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia žalovaného o odvolaní vôbec

nevenovali.

3.4 Po štvrté, podľa sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že

k porušeniu precedenčnej zásady v administratívnom konaní by došlo, iba ak by krajský súd

(teda ten istý správny orgán) o obdobných žiadostiach rozhodol odlišne. Okrem toho, keďže

krajský súd nemal k dispozícii odpoveď Krajského súdu v Košiciach na sťažovateľovu

žiadosť, nemohol postupovať obdobne ako Krajský súd v Košiciach. Sťažovateľ týmto

poukazuje na to, že najvyšší súd nijakým konkrétnym a presvedčivým spôsobom

neodôvodnil, prečo by porušením precedenčnej zásady v administratívnej konaní bolo iba

to, ak by krajský súd (teda ten istý správny orgán) rozhodol o obdobných žiadostiach

odlišne. Zo znenia o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov podľa sťažovateľa vyplýva, že precedenčná zásada nie je

obmedzená na rozhodovaciu činnosť jedného a toho istého správneho orgánu. Naopak,

precedenčná zásada je v tomto ustanovení formulovaná všeobecne a vzťahuje sa na všetky

skutkovo zhodné alebo obdobné prípady. V tejto súvislosti je potrebné podľa sťažovateľa

zobrať do úvahy aj skutočnosť, že o jeho žiadostiach rozhodovali iba dva správne orgány –

krajský súd a Krajský súd v Košiciach, teda nešlo o rozhodovaciu prax veľkého množstva

správnych orgánov, pri ktorých je väčší predpoklad odklonov v rozhodovacej činnosti. Aj

napriek tomu krajský súd a Krajský súd v Košiciach mali zjavne odlišnú rozhodovaciu prax.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Sťažnosti sa vyhovuje.

Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a , 2 a 4 v spojení s

a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn.: zo dňa 05.05.2015,

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.: zo dňa 05.05.2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na nové konanie.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 296,44€,

ktoré je Najvyšší súd SR povinný sťažovateľovi vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. KP 3/2016-82 z 5. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu

15. decembra 2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní pred

ústavným súdom.

5.1 Podľa najvyššieho súdu s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno podľa názoru najvyššieho

súdu vykladať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd

sa podľa a môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia nižšieho súdu. Najvyšší súd považuje napadnutý rozsudok za

riadne zdôvodnený. Jeho odôvodnenie je podľa najvyššieho súdu v súlade s ustanoveniami

, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkové

i právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z týchto dôvodov

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu a riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Poukazujúc na zásady súdneho prieskumu a predovšetkým na zásadu, že pre

súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu ( ), uvedená argumentácia sťažovateľa je podľa

najvyššieho súdu právne irelevantná.

5.2 Najvyšší súd ďalej doplnil, že k dôsledkom procesného postupu najvyššieho

súdu, v rámci ktorého nebolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany

k jeho odvolaniu, najvyšší súd konštatuje, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1

druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná

povinnosť najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu z týchto ustanovení nevyplýva, a to aj

prihliadnuc práve na koncentračnú zásadu, ktorou je ovládané správne súdnictvo, ako aj na

samotný charakter konania vo veciach správneho súdnictva. Z Občianskeho súdneho

poriadku teda podľa najvyššieho súdu nevyplývala povinnosť odvolacieho súdu predložiť

druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka

konania k opravnému prostriedku. Najvyšší súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania ‒je iba na jeho posúdení, kde je

rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (najvyšší súd poukazuje na judikatúru

ústavného súdu , , ). Pokiaľ má odvolací

súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia ,

pristúpi podľa presvedčenia najvyššieho súdu k rozhodnutiu vo veci samej (najvyšší súd

poukazuje na judikatúru ústavného súdu , , ,

). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá podľa slov najvyššieho

súdu sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej

strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli podľa najvyššieho súdu vyslovené aj

v ďalších jeho rozhodnutiach (napríklad sp. zn. a sp. zn. ). Iný

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by

mohol podľa názoru najvyššieho súdu v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci

a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého

účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu

odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

5.3 Najvyšší súd navrhol nevyhovieť sťažnosti sťažovateľa a zároveň súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

Replika sťažovateľa

6. Dňa 4. januára 2017 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľa

k vyjadreniu odporcu.

6.1 Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na to, že stanovisko najvyššieho súdu je

z podstatnej časti tvorené rekapituláciou dôvodov samotnej sťažnosti a k obsahu samotnej

sťažnosti sa vyjadruje len v obmedzenom rozsahu.

6.2 Najvyšší súd zastáva podľa sťažovateľa v stanovisku názor, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je riadne a zrozumiteľne odôvodnený. Sťažovateľ s týmto

názorom nesúhlasí a poukazuje na odôvodnenie svojej sťažnosti. Okrem iného pripomína,

že mu nie je doteraz zrejmé, ako môže jeden z dvoch (funkčne) príslušných súdov

v Slovenskej republike požadovanými informáciami opakovane disponovať a druhý

z uvedených súdov naopak, týmito informáciami nedisponovať. Na túto otázku nedal podľa

sťažovateľa určitú odpoveď ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku, v ktorom vychádzal

iba z predpokladu, ktorý nemal v súdnom ani administratívnom spise ničím preukázaný

a bol navyše irelevantný.

6.3 Pokiaľ ide o časť stanoviska najvyššieho súdu týkajúcu sa nedoručenia

vyjadrenia žalovaného k podanému odvolaniu, sťažovateľ ju považuje za nedôvodnú.

Úprava obsiahnutá v nemôže mať podľa jeho názoru na

procesné povinnosti súdov výlučný vplyv, keďže súdy sú viazané aj procesnými

povinnosťami vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu a ESĽP.

6.4 Sťažovateľ uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, ak ústavný súd

dospeje k názoru, že nemôže prispieť k objasneniu veci.

III.

Závery ústavného súdu

7. Predmetom prijatej sťažnosti sú dva okruhy námietok sťažovateľa voči

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu:

(i) sťažovateľ namieta, že nesprístupnením informácie krajským súdom došlo

k porušeniu jeho základného práva na informácie, pričom toto pochybenie krajského súdu

neodstránil napadnutým rozsudkom ani najvyšší súd. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

je navyše podľa jeho názoru arbitrárny a najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho

relevantnými námietkami;

(ii) sťažovateľ namieta, že zo strany najvyššieho súdu mu nebolo zaslané vyjadrenie

žalovaného k ním podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd tým

porušil princíp rovnosti zbraní, ako aj sťažovateľovo právo vyjadriť sa ku všetkým

dôkazom.

7.1 Úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či postup, výrok a odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (tzn. aplikácia a interpretácia aplikovateľných

právnych noriem) sú vzhľadom na právny a skutkový stav veci zlučiteľné s garanciami

vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ústavných práv, najmä práva na informácie,

práva na rovnosť zbraní, práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a práva na spravodlivé

súdne konanie.

7.2 Ústavný súd v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania upustil vo veci

sťažovateľa od ústneho pojednávania, keďže nebolo možné očakávať, že verejné ústne

pojednávanie prispeje k ďalšiemu objasneniu veci. Ústavný súd upustil od verejného

ústneho pojednávania so súhlasom účastníkov konania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru

8. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

9. Právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov

transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo na

informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru voči

kabinetnému výkonu verejnej moci (zo strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť

výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v širšom občianskej spoločnosti).

9.1 Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať

a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré

sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich

štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď

vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval význam zákona o slobode informácií

so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. z 19. decembra

2003 a sp. zn. z 28. júna 2007).

9.2 Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú

mnohorakým spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri

žiadostiach o poskytnutie informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto pohľadu

relatívne lakonický. To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej

netransparentnosti moci.

9.3 Ústavný súd vychádza z toho, že zákon o slobode informácií je konkretizáciou

, je zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie na jednej

strane a funkčnosťou mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých

informácií.

10. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľovej veci ústavný súd

konštatuje, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci sťažovateľa spadá pod ochranu

.

10.1 Krajský súd ako povinná osoba sprístupňujúca informácie odmietol podľa § 15

ods. 1 zákona o slobode informácií žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie informácie (žiadosť

o sprístupnenie spisových čísiel rozsudkov krajského súdu, ktoré boli v súdnom oddelení

9Saz vydané od 21. apríla 2011 až do dňa podania žiadosti a ktoré zrušili rozhodnutia

správneho orgánu z dôvodu podľa ‒buď ako jediný dôvod, alebo

kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi ‒pričom o rovnakú informáciu žiadal aj

vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10Saz, a to od 1. januára 2011 do dňa podania žiadosti)

na tom základe, že povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy

rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje

sťažovateľ, v danom prípade podľa . S týmto záverom sa stotožnili aj

správne súdy, konkrétne aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku.

10.2 S uvedenými závermi sa však ústavný súd stotožniť nemôže. Uvedené

odôvodnenie totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie

práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané.

10.3 Po prvé, to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy

rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá

interný elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér,

v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov

krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či

takýmito elektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej odpovede využil

pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom.

10.4 Po druhé, krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa

postup obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej

žiadosti sťažovateľa. A teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz

a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia,

aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej odpovede takéto požadované

rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že zodpovedný pracovník

za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval, ale bolo potrebné, aby

krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo,

že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz

a 10Saz s konkrétnym výsledkom.

10.5 Po tretie, nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému

súdu, aby sťažovateľovi zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované)

prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom období

(ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované – mysliac

tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených

rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval.

10.6 Po štvrté, právna úprava § 64 ods. l a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), na ktorú krajský súd sťažovateľa odkázal, nie je v prípade

sťažovateľovej žiadosti relevantná, keďže sťažovateľ nežiadal o potvrdenie

o skutočnostiach známych z konkrétneho spisu, ale žiadal o informácie o spisových

značkách rozhodnutí (vecí) v určitých okruhoch právnych problémov, ktoré mu v čase

podania žiadosti neboli známe (ich existencia, počet, konkrétne spisové značky a pod.), kde

by až následne (ak by také rozhodnutia, ktoré sťažovateľ definoval vo svojej sťažnosti,

existovali a krajský súd by ich sťažovateľovi sprístupnil na základe jeho žiadosti)

sťažovateľ mohol už z konkrétneho spisu (následne už jemu známeho podľa sprístupnených

spisových značiek) požadovať v zmysle vyhlášky potvrdenie o skutočnostiach známych

zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti.

10.7 Keďže uvedené nedostatky pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa zo strany

krajského súdu, ktoré nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na informácie, neodstránil ani

najvyšší súd v napadnutom rozsudku, došlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu

základného práva sťažovateľa na informácie v zmysle , 2 a 4 . Zároveň

tak nedošlo zo strany najvyššieho súdu k zodpovedaniu (reakcii) kľúčových otázok

dôležitých pre spravodlivé rozhodnutie veci a odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak

nepostačujúce pre konštatovanie zachovania práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktoré

kladú podmienky na určité kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

10.8 Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.

Na základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľa ústavný súd v zmysle § 56

ods. 2 a ods. 3 písm. b) zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Úlohou

najvyššieho súdu bude podľa vec znova prerokovať

a rozhodnúť, a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto náleze.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

11. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na rovnosť zbraní

( ) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

( ) najvyšším súdom tým, že najvyšší súd mu nezaslal na vyjadrenie

(na repliku) stanovisko žalovaného k ním podanému odvolaniu, ústavný súd uvádza, že tak

Európsky súd pre ľudské práva, ako aj ústavný súd v minulosti takýto lapsus zo strany

konajúcich súdov opakovane považovali za porušenie práva účastníka konania na rovnosť

zbraní, v širšom na kontradiktórnosť konania (k tomu pozri judikatúru ESĽP ‒Trančíková

v. Slovenská republika z 13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12; Ringier Axel Springer

v. Slovenská republika zo 4. 10. 2011, sťažnosť č. 35090/07, body 84 – 86; Hudáková

a ďalší v. Slovenská republika z 27. 4. 2010, č. 23083/05, bod 29; alebo judikatúru

ústavného súdu , , ).

11.1 Navyše v tomto prípade sám najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti

sťažovateľa uznal nedoručenie vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi, pričom poskytol

svoj pohľad na dôvody takéhoto postupu z jeho strany.

11.2 Avšak z dôvodu, že (i) ústavný súd z už popísaných dôvodov bodom 2 tohto

nálezu zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie, a teda z dôvodu, že (ii) najvyšší súd bude mať možnosť v ďalšom priebehu

konania doručiť uvedené vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi, resp. z dôvodu, že (iii)

sťažovateľ bude mať možnosť sa s obsahom vyjadrenia žalovanej strany po vrátení veci

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie detailne oboznámiť, a (iv) v spojitosti s pridŕžaním sa

princípu zdržanlivosti a minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov už ústavný súd bližšie neskúmal obsah vyjadrenia žalovanej strany

k odvolaniu sťažovateľa a nezamýšľal sa nad otázkou, či sťažovateľovi bol obsah tohto

vyjadrenia žalovanej známy alebo či žalovaná uvádzala vo svojom vyjadrení nové

skutočnosti a argumenty, s ktorými sa mal sťažovateľ právo oboznámiť a na ne reagovať.

11.3 Ústavný súd tak nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie práv

sťažovateľa podľa a postupom najvyššieho súdu

spočívajúcim v nedoručení vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi.

11.4 Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku).

IV.

Trovy konania

12. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou IURIS LEGAL, s. r. o., v konaní pred ústavným

súdom (bod 3 výroku nálezu).

12.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi a že vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej sťažnosti

podanej sťažovateľom. Pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

12.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti spolu s jej

doplnením – ústavný súd posudzoval sťažnosť a jej doplnenie ako 1 úkon právnej služby,

a to vzhľadom na obsah doplnenia sťažnosti) a 2 úkony právnej služby v roku 2016

(doplnenie sťažnosti a replika sťažovateľa).

12.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1

ods. 3 vyhlášky č. ) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle vyhlášky č. sa

rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle vyhlášky č. sa

rovná sume 8,39 eur). Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku

roka 2015 ( vyhlášky č. ) priemerná mesačná mzda v hospodárstve

Slovenskej republiky 858 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

č. sa rovná sume 143 eur a jedna stotina v zmysle vyhlášky

č. sa rovná sume 8,58 eur).

12.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 2 úkony

právnej služby v roku 2015 v zmysle vyhlášky č. spolu v sume

279,66 eur (2 úkony x 139,83 eur) a za 2 úkony právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky č. spolu v sume 286 eur (2 úkony x 143 eur). Ústavný súd

k tomu priznal 4 x režijný paušál v zmysle vyhlášky č. spolu

v sume 33,94 eur [(2 x 8,39 eur) + (2 x 8,58 eur)]. Podľa zoznamu daňových subjektov

registrovaných pre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky

advokátka sťažovateľa nie je daňovým subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd

priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 599,60 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017