Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 32/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti

, zastúpených spoločnosťou WERNER & Co. s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Werner, vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa , a

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. marca 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu

zaručené v , , a ods.

2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. marca 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12.

marca 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. a p r i z n á v a náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet ich právneho

zástupcu WERNER & Co. s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-9 z 27. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa , Slovenskej

republiky (ďalej len „,ústava“) a čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. marca 2014 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia boli uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ )

č. k. -98 z 19. októbra 2012 pribratí ako účastníci do konania vedeného

na krajskom súde pod uvedenou spisovou značkou na základe žaloby podanej 7. septembra

2011 žalobcom (ďalej len „žalobca“) proti žalovanému Ministerstvu dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Dôvodom

na pribratie sťažovateľov do konania bola skutočnosť, že títo boli účastníkmi správneho

konania, v rámci ktorého bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu,

a teda výsledkom súdneho konania môžu byť dotknuté ich práva a povinnosti.

V predmetnom súdnom konaní sa žalobca domáhal „preskúmania rozhodnutia žalovaného

č. 185 zo dňa 04.07.2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Krajského stavebného úradu

v Bratislave č. A/2007/1779-HRL zo dňa 5.01.2008, ďalej ktorým žalovaný zamietol rozklad

žalobcu zo dňa 01.05.2011 a ktorým potvrdil rozhodnutie žalovaného č. 2011/2930/V-85-5

zo dňa 08.04.2011“.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -119 z 13. februára 2013

tak, že napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podali odvolanie sťažovatelia a žalovaný. Sťažovatelia

vo svojom odvolaní žiadali, aby najvyšší súd ako súd odvolací odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. Zároveň navrhli zaviazať žalobcu

na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

K odvolaniu sťažovateľov sa vyjadril žalovaný aj žalobca, avšak ani jedno z týchto

vyjadrení nebolo sťažovateľom doručené „a o ich existencii, ako aj približnom obsahu sa

dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 12.03.2014, ktorý vo výroku rozhodol, že rozsudok Krajského súdu

v Bratislave potvrdzuje“.

Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd Slovenskej republiky nepostupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami a porušil právo sťažovateľov na spravodlivý

súdny proces, keďže nedodržal zákonom stanovený procesný postup v súdnom konaní

a súčasne tým došlo aj k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) a možností konať

pred súdom“, tým, že sťažovateľom nedoručil vyjadrenia ostatných účastníkov konania

k ich odvolaniu „a tým im odňal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou žalobcu a náležite

na ňu reagovať. Z odôvodnenia Rozsudku pritom celkom zjavne vyplýva, že žalobca podal

relatívne obsiahle vyjadrenie k odvolaniu v ktorom uviedol skutočnosti, ku ktorým mali

sťažovatelia potrebu vyjadriť sa.“.

V postupe najvyššieho súdu sťažovatelia vidia aj porušenie ,

čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívať v nerešpektovaní zásady

kontradiktórnosti tým, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu žalobca disponoval

podaním, s ktorým sa sťažovatelia nemali možnosť oboznámiť a náležite naň reagovať,

„nakoľko im nebolo ani len známe, že takéto podanie existuje. Naopak, žalobca bol v tomto

smere zvýhodnený, keďže mal k dispozícii všetky podania ako aj dôkazy súvisiace

s predmetným sporom.“. Sťažovatelia poukázali na povinnosť súdu „riadne doručiť

účastníkom všetky relevantné písomnosti súvisiace s konaním, a o to viac vyjadrenie

protistrany, ktoré má pre účastníkov bazálny význam“. Najvyšší súd teda tým, že

sťažovateľom nedoručil vyjadrenie žalobcu k ich odvolaniu, podľa názoru sťažovateľov

porušil ich právo „na kontradiktórne súdne konanie, odňal im možnosť konať pred súdom,

porušil zásadu rovnosti účastníkov konania a princíp rovnosti zbraní. Následne vydal

Rozsudok (čo možno opäť kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom), ktorý bol

pre sťažovateľov prekvapivý práve z vyššie uvedených dôvodov.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci vydal nález,

v ktorom konštatuje porušenie nimi označených základných práv a práv, zruší rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -198 z 12. marca 2014 a vec vráti najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie. Sťažovatelia žiadali tiež zaviazať najvyšší súd na náhradu trov konania

pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. k. -21 z 11. mája 2015

a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu

listom z 5. júna 2015.

Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca sa

k odvolaniu sťažovateľov vyjadril podaním zo 17. júna 2013 a žalovaný 12. júna 2013.

K ďalšiemu procesnému postupu najvyššieho súdu uviedla, že najvyšší súd

„pri rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení žalovaného správneho orgánu a obsahu

spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis.

Sťažovatelia mali príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to aby ich návrh uspel,

a aj ju využili, jednak na nariadenom pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave

za prítomnosti advokáta a tiež v podanom rozsiahlom odvolaní (v počte 13 strán +

prílohy).“. Pokiaľ ide o namietaný postup najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľom neumožnil

oboznámiť sa s vyjadrením žalobcu k ich odvolaniu, predsedníčka najvyššieho súdu

poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), v ktorej sa

požiadavka kontradiktórnosti konania „chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate

nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu (mutatis mutandis)“. Podľa názoru predsedníčky

najvyššieho súdu preto v okolnostiach danej veci „z materiálneho hľadiska nedošlo k

porušeniu základného práva sťažovateľov podľa v súvislosti s

nedoručením vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľov. Vyjadrenie, ktoré došlo

krajskému súdu dňa 17.06.2013, a ktoré krajský súd účastníkom konania nedoručil,

neobsahuje žiadne nové skutkové okolnosti ale iba už známu argumentáciu, ktorá bola

sťažovateľom v podstate známa a mali možnosť sa k nej vyjadriť už pred rozhodnutím

súdov. Sťažovateľom, kvalifikovane zastúpeným advokátom, nič nebránilo, aby v záujme

ochrany svojich práv prejavili osobnú iniciatívu napr. nahliadnutím do súdneho spisu a

pod.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu navrhla, aby ústavný súd

„sťažnosti sťažovateľov nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že ich základné práva porušené

neboli, lebo najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval v súlade s princípmi spravodlivého

procesu“.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu

uviedol, že argumentácia najvyššieho súdu nemôže obstáť, „nakoľko, podľa konštantnej

judikatúry NS SR, právo účastníkov konania na doručenie vyjadrenia ostatných účastníkov

konania je súčasťou práva na spravodlivý proces, t.j. bez ohľadu na obsah vyjadrenia...

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10. 2010 sp. zn. , uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.8.2011 sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 20.10.2011 sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.11.

2010, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2014, sp. zn.

).“.

Právny zástupca sťažovateľov ďalej poukázal na rozhodnutia ESĽP, konkrétne

vo veciach Trančíková proti Slovenskej republike a Hudáková a ďalší proti Slovenskej

republike, a konštatoval, že v danom prípade je zrejmé, že žalobca doručil najvyššiemu súdu

„podanie, s ktorým sa sťažovatelia nemali možnosť oboznámiť a náležite naň reagovať,

nakoľko im nebolo ani len známe, že takéto podanie existuje. Možnosť nahliadnutia do

súdneho spisu žiadnym spôsobom nevyvažuje skutočnosť, že žalovaný mal k dispozícii

všetky podania. ... Žalobca bol v tomto smere zvýhodnený, keďže mal k dispozícii všetky

podania ako aj dôkazy súvisiace s predmetným sporom. Okrem iného je povinnosťou súdu

riadne doručiť účastníkom všetky relevantné písomnosti súvisiace s konaním, a o to viac

vyjadrenie protistrany, ktoré má pre účastníkov bazálny význam.“.

Právny zástupca sťažovateľov taktiež vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.

z a a dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavný

súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre

vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie

zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je

pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva

na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , , ).

Sťažovatelia ako dôvod svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu uviedli, že im najvyšší súd nedoručil vyjadrenie žalobcu k ich odvolaniu,

čím im bola odňatá príležitosť vyjadriť sa k tomuto stanovisku, čím bolo porušené ich

základné právo na súdnu ochranu podľa a ,

a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého súdneho rozhodnutia najvyššieho

súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov k podanej sťažnosti dospel

ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je podaná dôvodne.

Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania je nepochybné, že najvyšší súd pred

svojím rozhodnutím nedoručil strane sťažovateľa stanovisko žalobcu k podanému

odvolaniu, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 17. júna 2013 (č. l. 169 spisu). Rovnako

sťažovatelia nemali možnosť vyjadriť sa k tomuto stanovisku inak, keďže vo veci rozhodol

najvyšší súd bez nariadenia pojednávania za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho

sporu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že vyjadrenie

žalobcu najvyšší súd začlenil do odôvodnenia svojho rozhodnutia (s. 5 − 7 odôvodnenia

namietaného rozhodnutia).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ktorého závery sú

aplikovateľné aj na prípad sťažovateľov. V citovanom rozhodnutí ESĽP uviedol, že aj keď

predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,

ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,

a podľa vlády nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním.

Ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci Ringier Axel

Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 − 86 s ďalšími

odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27. 4. 2010, bod 29,

podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať možnosť dozvedieť sa

a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade uplatňuje

na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu na skutočnosť, že

odvolanie nemusí obsahovať nové tvrdenia (podobne napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v odvolacom

konaní bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to

kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľom nebolo umožnené zaujať stanovisko

k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.

Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu postupovať spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v tomto náleze, a teda doručiť účastníkom konania všetky relevantné vyjadrenia a dôkazy,

poskytnúť im možnosť vyjadriť sa a následne vo veci opätovne rozhodnúť.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia žiadali

priznať náhradu trov konania, avšak ich výšku nevyčíslili.

Ústavný súd priznal sťažovateľom ( ) náhradu

trov konania pred ústavným súdom z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátskou

kanceláriou za dva úkony právnej služby a 2x režijný paušál, spolu v sume 284,08 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je

134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €. Stanovisko doručené ústavnému súdu 9. júna

2015 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu

argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu

o predmete konania, preto zaň náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016