Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 584/2011
PDF · 296.62 KB
No categories available
II. ÚS 584/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. S. F., M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Bratislave pod č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo MUDr. S. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom na
rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základné právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla 2011
p o r u š e n é b o l i .
2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla
2011 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. MUDr. S. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom
tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., Advokátska kancelária, M., B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 584/2011-30 z 15. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. S.
F., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., B., ktorou
namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla
2011. Ústavný súd zároveň rozhodol aj o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti
uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla 2011.
Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla:
«Napadnutým rozhodnutím Krajský súd v Bratislave, konajúc ako súd odvolací
rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu,
ktorým bol nariadený návrat maloletých detí sťažovateľa do miesta ich obvyklého pobytu,
ktorým sú Spojené štáty americké, ako vecne správne potvrdil.
Všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že miesto obvyklého pobytu detí sú Spojené
štáty americké, a sťažovateľ (matka maloletých detí) sa natrvalo usadila s maloletými deťmi
na území Slovenskej republiky, a keďže neboli zistené podmienky pre odmietnutie návratu
maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu v zmysle ustanovení čl. 13 písm. b/
Haagského Dohovoru (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 119/2001 Z. z.), ďalej
aj ako „Haagský Dohovor“, tak nariadil návrat maloletých detí do miesta ich obvyklého
pobytu. ...
A keďže podľa nášho presvedčenia Krajský súd v Bratislave ako „primárny
ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania
základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa
(ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia (a hlavne
nekonaním), ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá
legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom,
a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú
ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci. ...
Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Krajský
súd v Bratislave vydaním napadnutého uznesenia, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo,
porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods.
2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ako „Dohovor“) a právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. ...
Sťažovateľ v odvolacom konaní podal odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril
otec. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého uznesenia, keďže odvolací súd sa
v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie otca k odvolaniu, ktoré podal sťažovateľ.
V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd
vyjadrenie otca k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie.
Sťažovateľovi bolo teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol
odporca v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľ ukrátený
na svojich procesných právach.
V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.
Princíp kontradiktórnosti, ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania...
... máme... (bez akýchkoľvek pochybností) za to, že odvolací súd porušil právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, keďže vo veci nie je sporné, že:
a/ otec sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľa s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácia),
b/ odvolací súd (ani otec) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľovi na vedomie, aby
sťažovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným spôsobom
reagovať (o existencii tohto stanoviska sťažovateľ nemal žiadnu vedomosť),
c/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré podal sťažovateľ, pričom
na podanie tohto odvolania bol sťažovateľ oprávnený, a teda odvolanie v danej veci bolo
prípustné.
Z odvolacieho rozsudku nesporne vyplýva, že odporca sa vyjadroval v tom smere, že
v konaní o navrátení detí do ich obvyklého pobytu sú nepodstatné dôkazy, ktoré navrhovala
matka (t.j. sťažovateľ), keďže tieto sú relevantné pre konanie o zverení detí, a nie pre toto
konania, pričom podstatnú časť tejto argumentácie použil odvolací súd vo svojom
odôvodnení. K tejto právnej argumentácií otca sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a to práve
dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Intenzita porušenia práva
na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve v tom,
že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko otca, na ktoré
nemohol sťažovateľ relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané: nejednalo
sa o ďalšie vyjadrenie otca v odvolacom konaní. V uvedenom postupe vidíme aj porušenie
práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1
Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým sťažovateľ
nedisponoval (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní proti Slovensku, bod 30).
Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby Ústavný súd SR mohol uzavrieť, že takýmto
postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie, ako
i k porušeniu princípu rovností zbraní, a to bez ohľadu na to, či otec vo svojom vyjadrení
uplatňoval novú právnu argumentáciu, t.j. či sa v danom prípade jednalo o tzv. prekvapivé
rozhodnutie. Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že odvolací súd svojim postupom,
ktorým nezaslal sťažovateľovi na vyjadrenie stanovisko otca k jeho odvolaniu neporušil len
právo sťažovateľa na kontradiktórne súdne konanie, ale odňal sťažovateľovi ako
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom aj vydaním tzv. prekvapivého
rozhodnutia. ...
Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov,
ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym
spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). ...
V konaní matka navrhovala napríklad aj psychologické vyšetrenie svojich detí, a to
najmä so zameraním na zistenie, či tu neexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa
vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, t.j. či
v danom prípade neexistujú dôvody pre odmietnutie návratu maloletých detí do miesta ich
obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.
Súd prvého stupňa v danom prípade uviedol lakonické odôvodnenie: „... pretože
v danom konaní pri rozhodovaní o návrate detí, súd neposudzuje možnosti rodičov a ich
sociálne zázemie pre ich ďalšiu výchovu a starostlivosť o dieťa.“
K tomu odvolací súd po taktiež lakonicky dodáva (ovplyvnený pritom právnou
argumentáciou otca, ku ktorému sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť):
„Postavenie detí z tohto pohľadu sa stalo neistým, preto nebol dôvod na vykonanie
ďalšieho dôkazu navrhnutého matkou, a to psychologické vyšetrenie detí v súvislosti s ich
adaptáciou na nové prostredie na Slovensku. Účelom daného konania totiž nemá byť
adaptácia detí na nové prostredie, ale návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu.“
Všeobecné súdy však v danom prípade vôbec nebrali do úvahy, že matka
navrhovanými dôkazmi sa nesnažila preukázať adaptáciu detí na nové prostredie, ale práve
existenciu dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.
V prílohe ústavnej sťažnosti prikladáme napr. správu zo psychologického vyšetrenia
a pohovorov zo dňa 16.06.2011 Mgr. V. N., z ktorej napríklad vyplýva:
„Nedobrovoľný, resp. nútený návrat detí do USA by mohol priniesť so sebou pre
maloleté deti vysoké riziko opakovanej traumy, čím by mohol ohroziť ich zdravý psychický
vývoj.“
Obdobne zo správy pedopsychiatra MUDr. I. P. zo dňa 16.06.2011 vyplýva, že
návrat maloletých detí by vyvolal duševnú poruchu.
Taktiež prikladáme aj potvrdenie z Právnej kliniky pre domáce násilie, z ktorej
vyplýva, že matka spĺňa kritéria pre domáce násilie v Spojených štátoch amerických. ...
Taktiež sa všeobecné súdy dostatočne nevysporiadali s ďalším okolnosťami
uvádzanými sťažovateľom, čím svoje rozhodnutie náležite neodôvodnili, v čom je potrebné
vidieť porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľka napríklad
uvádzala, že v krajine „obvyklého pobytu“ maloletých detí má len turistické vízum, manžel
má len pracovné vízum, a preto Spojené štáty americké nemôžu byť považované za krajinu
obvyklého pobytu maloletých detí. Všeobecné súdy v danom prípade prijali absurdnú
konštrukciu, že za krajinu obvyklého pobytu považovali len miesto doterajšieho pobytu
maloletých detí bez toho, aby sa zaoberali tým, či rodičia alebo osoby, ktorým svedčia
opatrovnícke práva, mali v mieste obvyklého pobytu maloletých detí oprávnenie na pobyt. ...
Sťažovateľovi nedá neuviesť, že všeobecné súdy boli v otázkach dôkaznej povinnosti
a dôkazného bremena ovplyvnené (resp. inšpirovaný názorom), že sťažovateľ je povinný
v konaní preukazovať, že tu existujú dôvody na nevydanie podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho
Dohovoru. ...
Vo svetle uvedených úvah sa žiada poznamenať, že hoci jeden z maloletých detí má
už dvanásť rokov, tak ani prvostupňový súd, ani súd odvolací sa nezaoberali tým, či
vzhľadom na vyspelosť tohto maloletého, nie je potrebné (aj s ohľadom na relevantné časti
Haagskeho Dohovoru) zohľadniť stanovisko tohto maloletého. V uvedenom smere
všeobecné súdy nepriniesli žiadne odôvodnenie, a preto napadnuté rozhodnutie nemôže
z ústavnoprávneho hľadiska obstáť a mať za následok porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...»
Sťažovateľka v doplnení sťažnosti z 12. decembra 2011 uviedla: „... prvej časti, prvej
hlavy O.s.p. §9/{2} Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich
sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich diplomatickej imunity a výsady ak tieto spory
patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.
Dňa 20.1.2011 sa Okresný súd v Bratislave I svojim uznesením č.: 1 P/266/2010-
323, a dňa 28.4.2011 krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. :11CoP 86/11-374
rozhodol vyhovieť návrhu MUDr. J. A. F. P., nar. ..., bytom ..., U. k navráteniu maloletých
detí:
O. A. F., nar.:...
A. E. F., nar.: ...
R. Á. F., nar.: ...
do miesta obvyklého pobytu do Spojených štátov amerických.
Dňa 31.5.2011 MUDr. J. A. F. P., nar. ... bytom 1000 ..., U. podal návrh na odňatie
detí matke MUDr. S. F., odovzdanie otcovi s účelom návratu do Spojených štátov
amerických.
Súčasne právny zástupca otca JUDr. I. G. vyzval matku k odovzdaniu detí otcovi s
účelom vycestovania do Spojených štátov amerických.
Okresný súd Komárno svojim uznesením č.:12Em/2/2011-21 dňa 10.6. 2011 vyzval
matku maloletých detí, aby sa dobrovoľne podrobila uzneseniu Okresného súdu Bratislava I
k návratu detí do krajiny obvyklého pobytu.
Sťažovateľka, MUDr. S. F. podala dňa 01.07.2011 na Ústavný súd Slovenskej
republiky Ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy slovenskej republiky vo veci porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a
čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť v
súdnom konaní podľa 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a
ľudských slobôd.
Sťažovateľka tiež podala žiadosť o odloženie exekúcie súdneho rozhodnutia
na Okresný súd v Komárne dňa: 4.7.2011.
Okresný súd Komárno návrh matky na odklad výkonu rozhodnutia zamietol
uznesením č. k.: 12Em/2/2011-65 dňa: 10.6.2011.
Týmto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 55 čl.2 štvrtého oddielu
Zb. zákonov č. 38/1993 o urýchlený odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava I č. 1 P/266/2011-323 zo dňa 20.1.2011 a uznesenia Krajského
súdu v Bratislave, č. 11CoP 86/11-374 zo dňa 28.4.2011 o navrátení detí do Spojených
štátov, pretože nie je to v rozpore s dôležitým verejným záujmom, a výkon rozhodnutia by
znamenalo pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu, ako môže vzniknúť iným osobám pri
odložení vykonateľnosti. ...
Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že maloleté deti a ona - všetci
občania Slovenskej republiky boli na svojich ľudských právach zkrátený rozhodnutím
okresného a krajského súdu Bratislava. Dôvod je ten, že súdy vo svojom rozhodovaní
nebrali v zreteľ skutkovú podstatu konkrétneho prípadu, a priložené dôkazy, ktoré
demonštrovali, že manželstvo v USA bolo rozhárané, že ekonomické pomery nestačili
pokryť finančné potreby rodiny, že otec nebol dostatočnou podporou pre deti a matku.
Manžel v súčasnosti rodinu finančne nepodporuje, neberie v zreteľ žiadosť rodiny ostať
s matkou a na Slovensku, tým nezabezpečuje kontinuitu ich ekonomickej a psychickej
stability, napriek k tomu, že obidvaja rodičia majú pevný štatút na Slovensku, kým
v Spojených štátoch ani jeden rodič nemá pevné zázemie. ...
MUDr. S. F. je presvedčená, že vyčerpala všetky možnosti zvrátenia rozkladu
manželstva, ktorý je nevyhnutný preto na rozvodu manželstva a na zverení maloletých detí
do svojej starostlivosti trvá.
Vo Spojených štátoch amerických - v štáte M. - pred rozvodom manželstva je
potrebná jednoročná separácia – t. j. oddelené bývanie rodičov predchádzajúci rozvod
manželstva, pritom vyživovacia povinnosť manžela voči manželke pretrváva. Keďže
sťažovateľka pri návrate do Spojených štátov amerických zamestnanie by nemala, jej
existencia by bola ohrozená, závislá na manželovi. Takže bolo by navrátené status quo,
presne ako to nesprávne aj okresný súd a krajský súd Bratislavy navrhuje, keďže na základe
výpovede svedkov, potvrdenia z organizácie proti násiliu spáchaného na ženách- House of
Ruth -, finančného rozboru potrieb rodiny robené rozvodovým právnikom v USA Mr. S. A.
rodina vo Spojených štátoch žila na pokraji biedy, pretože neodvratiteľné výdaje /hypotéka,
pôžičky, režijné/ prevyšovali ich príjmy. Tato sitácia už samotná by viedla k psychickej a
fyzickej /zdravotnej/ ujme na deťoch. Navyše dochádzalo k psychickému a ekonomickému
zneužívaniu rodiny otcom, vlastne aj tým, že nepodporil ich snahy o zlepšenie situácie
rodiny.
Tvrdenia MUDr. J. A. F. P. v tom smere, že by manželku vo Spojených štátoch
amerických podporil sú nepravdivé, ako o tom svedčí aj fakt, že po uznesení Okresného
súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava vyzval matku k odovzdaniu detí s účelom
odcestovania do Spojených štátov amerických, bez úsilia podporiť sťažovateľku, aby s deťmi
aj ona cestovala, alebo ponúknuť jej takúto možnosť.
Pochopiteľne neexistuje možnosť dokazovania, ohľadne toho čo by sa po návrate
rodiny do Spojených štátoch udialo, ale na základe horeuvedených skutočností je zreteľné,
že k psychickej ujme detí by opäť došlo, takže vlastný návrat by tento fakt potvrdil.
Svojim rozhodnutím súdy Slovenskej republiky podporujú MUDr. J. A. F. v
neetickom, a nezodpovednom správaní voči svojej rodine, konajú tak v rozpore so zákonom
Slovenskej republiky o rodine, Zb. Zákonov č.36/2005, tretia hlava §18 a §19.
Rozhodnutie súdov Slovenskej republiky je v rozpore so samotným Haagskym
dokumentom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
(z 25.októbra 1980, ktorú Slovenská republika ratifikovala 1.-ho februára 2001), a to
§13,§20 a§30. ...
Týmto je rozhodnutie súdov Slovenskej republiky v rozpore aj s ústavou Slovenskej
republiky.
Ďalej v zmysle prvej časti, prvej hlavy O. s. p. §9/{2} Krajskú súdy rozhodujú ako
súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich
diplomatickej imunity a výsady ak tieto spory patri do právomoci súdov Slovenskej
republiky...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa MUDr. S. F. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47
ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11CoP/86/11-374 zo
dňa 28.04.2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave,
č. k.: 11 CoP/86/11-374 zo dňa 28.04.2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi MUDr. S. F. do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska
kancelária M.“
Sťažovateľka súčasne navrhla, aby „Vzhľadom na hroziacu možnosť výkonu
napadnutého uznesenia (čo preukazuje aj výzva Okresného súdu v Komárne), berúc náležitý
zreteľ na to, že záujem maloletých detí bude v danom prípade vážne narušený výkonom
napadnutého rozhodnutia, sťažovateľ v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 Zákona č. 38/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov vydal nasledovné DOČASNÉ OPATRENIE:
Odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11CoP/86/11-
374 zo dňa 28.04.2011 až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci samej.“.
V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 13. decembra 2011 sťažovateľka
navrhla, aby:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel žiadosti MUDr. S. F. o urýchlený
odklad výkonu uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.:1P/266/2010-323 a krajského
súdu Bratislava č.: 11CoP 86/11-374, kým sa Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne
o pôvodnej a dodatkovej sťažnosti sťažovateľky
2. Ústavný súd označil jednanie Okresného súdu Bratislava I za protiprávne, pretože
pri určení príslušnosti súdu sa porušil zákon.
3. Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky MUDr. S. F. a označil uznesenie
Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava za protiústavný a aby nariadil
zmenu rozhodnutia.“
II.
Na výzvu ústavného súdu sa potom, ako si krajský súd vyžiadal predĺženie lehoty,
16. februára 2012 vyjadrila predsedníčka krajského súdu JUDr. D. K.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:
«... z vyjadrenia predsedníčky senátu „11CoP“ je zrejmé, že odvolací súd
nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP 86/2011-374 zo dňa 28. 04. 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava I č. k. 1 P 266/2010-323 zo dňa 20. 01. 2011, vykazuje znaky maximálnej miery
arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemá legitímny základ a vyjadruje extrémny nesúlad medzi
právnymi závermi a skutkovým stavom.
Rovnako sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky, uvedeným v bode II. sťažnosti, že
nedoručením vyjadrenia otca maloletých detí k odvolaniu sťažovateľky (matky maloletých
detí), došlo k porušeniu jej práv na postup súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako
i k porušeniu práv na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 3 Ústavy SR, v spojení
s čl. 6 ods.1 Dohovoru a práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
V tejto súvislosti poukazuje na Občiansky súdny poriadok, ktorý v ustanovení § 209a
ukladá súdu prvého stupňa, povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou
na možnosť sa k nemu vyjadriť; neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj
prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto vysloveného zákonného
príkazu, by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu, mohlo byť za určitých okolností porušením
princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by mohlo ísť vtedy, ak by vyjadrenie
k odvolaniu malo, alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
V danej veci o takýto prípad nešlo. Vyjadrenie otca k odvolaniu matky totiž
obsahovalo konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, jeho skutkových
a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam matky, vyjadrenie k skutočnostiam
uvádzaným matkou v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa vysporiadal súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a k skutočnostiam, uvádzaným matkou v odvolaní.
Obsah vyjadrenia otca odvolací súd uviedol v časti odôvodnenia „vyjadrenie
k odvolaniu matky“, preto nie je zrejmé, na základe čoho matka dospela k záveru, že
podstatnú časť argumentácie otca použil odvolací súd vo svojom odôvodnení...
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/04), ani práva na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobom hodnotenia ním
navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov, alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa
ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,
ktorej sa nárok týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(I. ÚS 52/03). Posúdenie nároku účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z navrhovaných dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou
konajúceho súdu (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.). V tomto kontexte v danej veci ako súd prvého
stupňa, tak aj odvolací súd vykonal dokazovanie, pričom rozsah dokazovania zameral
s poukazom na zmysel a ciel ako Dohovoru č. 119/2001 Z. z., tak aj Nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003.
K námietke obvyklého pobytu namietaného matkou v sťažnosti, odvolací súd uvádza,
že pri úvahe, kde mali deti obvyklý pobyt, vychádzali z čl. 4 Dohovoru a čl. 8 ods. 1
Nariadenia. Podľa uvedených ustanovení obvyklému pobytu zodpovedá miesto, ktoré
odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento
účel treba vziať do úvahy najmä jeho trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu, presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátna príslušnosť dieťaťa,
miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,
ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Všetky uvedené kritériá v danej veci súdy zobrali do
úvahy a pri ustálení obvyklého pobytu z nich pri rozhodovaní aj vychádzali.
Pokiaľ ide o námietku dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena, odvolací súd sa
nestotožnil s názorom matky, že sa nejedná o sporové konanie, ale o nesporové konanie, kde
zodpovednosť za dokazovanie a objektívne zistenie skutkového stavu, nenesie matka, ale
súd.
Konanie o návrat nie je konaním starostlivosti o maloletých podľa ustanovenia § 176
ods. 1 O. s. p., ide o špecifické konanie, pričom z čl. 13 Dohovoru jednoznačne vyplýva, že
dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu jeho obvyklého
pobytu, v danej veci matka maloletých detí.
Záverom predsedníčka senátu 11CoP“ poukázala na právne závery uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP 86/2011-374 zo dňa 28. 04. 2011, na ktorých
odvolací súd, zotrváva.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie
sťažovateľky, že postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 11 CoP 86/11 a jeho uznesením z 28. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 266/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. mája
2011, došlo k porušeniu jej základného práva na kontradiktórne súdne konanie zaručeného
čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť
účastníkov zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01, I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj tým, že „v odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd
vyjadrenie otca k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie.
Sťažovateľovi bolo teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol
odporca v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľ ukrátený
na svojich procesných právach.“.
Sťažovateľka poukázala tiež na to, že odporca sa vyjadroval k jej odvolaniu, ktoré
podala proti prvostupňovému rozhodnutiu, „pričom podstatnú časť tejto argumentácie
použil odvolací súd vo svojom odôvodnení“. K právnej argumentácií otca sa ona nemohla
vyjadriť, a to práve dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Namietala, že
„Intenzita porušenia práva na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach
daného prípadu práve v tom, že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné)
stanovisko otca, na ktoré nemohol sťažovateľ relevantným spôsobom reagovať; inými
slovami povedané: nejednalo sa o ďalšie vyjadrenie otca v odvolacom konaní. V uvedenom
postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým
sťažovateľ nedisponoval.“.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6
dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich
postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň
požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať
postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných
ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým
v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.
Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c
ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre
vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie
zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je
pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva
na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než
v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002,
§ 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať
príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale
i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené,
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (cit. rozsudok Komanický, § 46).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktoré okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 259/2011).
Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 86/11 bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek
spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľke nebolo
umožnené zaujať svoje stanovisko k vyjadreniu otca detí k jej odvolaniu. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť
účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že nastolená otázka právomoci bola len
ďalším argumentom sťažovateľky.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 11 CoP 86/11-374 z 28. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie
nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
a preto vyhovel jej návrhu a zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
K podaniu sťažovateľky doručenému ústavnému súdu 13. decembra 2011:
V čase, ktorý kolidoval s konaním o prijateľnosti sťažnosti sťažovateľky
z 1. júla 2011, sťažovateľka doručila ústavnému súdu „doplnenie sťažnosti“, v ktorom
žiadala, aby „Ústavný súd označil jednanie Okresného súdu Bratislava I za protiprávne,
pretože pri určení príslušnosti súdu sa porušil zákon.
Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky MUDr. S. F. a označil uznesenie
Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava za protiústavný a aby nariadil
zmenu rozhodnutia.“.
Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv rozhodnutím Okresného súdu Komárno sp. zn. 12 Em 2/2011 z 10. júna 2011, ktorým
„vyzval matku maloletých detí, aby sa dobrovoľne podrobila uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I k návratu detí do krajiny obvyklého pobytu“.
V súvislosti s týmto sťažovateľkiným návrhom ústavný súd konštatuje, že po prijatí
sťažnosti sťažovateľky z 1. júla 2011 na ďalšie konanie a rozhodnutí o odložení
vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 11 CoP86/11 z 28. apríla 2011 bolo už
bez právneho významu (podanie v predloženej podobe nemalo predpísané náležitosti podľa
príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde) rozhodovať o prijateľnosti tejto časti
sťažnosti.
Vo vzťahu k podaniu MUDr. J. A. F. P., ktorým žiada o pripustenie vedľajšieho
účastníka, ústavný súd poznamenáva, že podľa § 31a zákona o ústavnom súde možno v
konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v § 21
ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,
ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto
postavenia nevzdajú.
V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda
Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však
zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti
komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.
Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,
že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty
Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31 zákona o ústavnom súde pripúšťa iba
primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má § 21
ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05,
II. ÚS 105/09, III. ÚS 306/2010, III. ÚS 105/2011). Ústavný súd preto nepovažoval
MUDr. J. A. F. P. za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho
podania neprihliadal.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €, ktorú jej ústavný súd s poukazom na
vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
priznal, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastupovanie
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonané v roku 2011 (157,09 €/úkon právnej služby
+ 2 x 7,41 € režijný paušál). Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania
v celkovej sume 314,18 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
nálezu v bode 3.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach16. mája 2012