Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 584/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. S. F., M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , ako aj práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave pod č. k. -374 z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo MUDr. S. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom na

rovnosť účastníkov konania podľa a základné právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -374 z 28. apríla 2011

p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -374 z 28. apríla

2011 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. MUDr. S. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom

tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., Advokátska kancelária, M., B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 15. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. S.

F., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., B., ktorou

namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -374 z 28. apríla

2011. Ústavný súd zároveň rozhodol aj o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti

uznesenia krajského súdu č. k. -374 z 28. apríla 2011.

Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla:

«Napadnutým rozhodnutím Krajský súd v Bratislave, konajúc ako súd odvolací

rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu,

ktorým bol nariadený návrat maloletých detí sťažovateľa do miesta ich obvyklého pobytu,

ktorým sú Spojené štáty americké, ako vecne správne potvrdil.

Všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že miesto obvyklého pobytu detí sú Spojené

štáty americké, a sťažovateľ (matka maloletých detí) sa natrvalo usadila s maloletými deťmi

na území Slovenskej republiky, a keďže neboli zistené podmienky pre odmietnutie návratu

maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu v zmysle ustanovení čl. 13 písm. b/

Haagského Dohovoru (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. ), ďalej

aj ako „Haagský Dohovor“, tak nariadil návrat maloletých detí do miesta ich obvyklého

pobytu. ...

A keďže podľa nášho presvedčenia Krajský súd v Bratislave ako „primárny

ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania

základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa

(ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia (a hlavne

nekonaním), ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá

legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom,

a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú

ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci. ...

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Krajský

súd v Bratislave vydaním napadnutého uznesenia, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR, ods.

2 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ako „Dohovor“) a právo na rovnosť účastníkov podľa SR. ...

Sťažovateľ v odvolacom konaní podal odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril

otec. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého uznesenia, keďže odvolací súd sa

v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie otca k odvolaniu, ktoré podal sťažovateľ.

V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd

vyjadrenie otca k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľovi bolo teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol

odporca v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľ ukrátený

na svojich procesných právach.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48

ods. 2 SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.

Princíp kontradiktórnosti, ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania...

... máme... (bez akýchkoľvek pochybností) za to, že odvolací súd porušil právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2

SR, keďže vo veci nie je sporné, že:

a/ otec sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľa s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácia),

b/ odvolací súd (ani otec) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľovi na vedomie, aby

sťažovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným spôsobom

reagovať (o existencii tohto stanoviska sťažovateľ nemal žiadnu vedomosť),

c/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré podal sťažovateľ, pričom

na podanie tohto odvolania bol sťažovateľ oprávnený, a teda odvolanie v danej veci bolo

prípustné.

Z odvolacieho rozsudku nesporne vyplýva, že odporca sa vyjadroval v tom smere, že

v konaní o navrátení detí do ich obvyklého pobytu sú nepodstatné dôkazy, ktoré navrhovala

matka (t.j. sťažovateľ), keďže tieto sú relevantné pre konanie o zverení detí, a nie pre toto

konania, pričom podstatnú časť tejto argumentácie použil odvolací súd vo svojom

odôvodnení. K tejto právnej argumentácií otca sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a to práve

dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Intenzita porušenia práva

na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve v tom,

že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko otca, na ktoré

nemohol sťažovateľ relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané: nejednalo

sa o ďalšie vyjadrenie otca v odvolacom konaní. V uvedenom postupe vidíme aj porušenie

práva na rovnosť v súdnom konaní podľa SR ako i

Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým sťažovateľ

nedisponoval (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní proti Slovensku, bod 30).

Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby Ústavný súd SR mohol uzavrieť, že takýmto

postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie, ako

i k porušeniu princípu rovností zbraní, a to bez ohľadu na to, či otec vo svojom vyjadrení

uplatňoval novú právnu argumentáciu, t.j. či sa v danom prípade jednalo o tzv. prekvapivé

rozhodnutie. Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že odvolací súd svojim postupom,

ktorým nezaslal sťažovateľovi na vyjadrenie stanovisko otca k jeho odvolaniu neporušil len

právo sťažovateľa na kontradiktórne súdne konanie, ale odňal sťažovateľovi ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom aj vydaním tzv. prekvapivého

rozhodnutia. ...

Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov,

ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym

spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). ...

V konaní matka navrhovala napríklad aj psychologické vyšetrenie svojich detí, a to

najmä so zameraním na zistenie, či tu neexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa

vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, t.j. či

v danom prípade neexistujú dôvody pre odmietnutie návratu maloletých detí do miesta ich

obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.

Súd prvého stupňa v danom prípade uviedol lakonické odôvodnenie: „... pretože

v danom konaní pri rozhodovaní o návrate detí, súd neposudzuje možnosti rodičov a ich

sociálne zázemie pre ich ďalšiu výchovu a starostlivosť o dieťa.“

K tomu odvolací súd po taktiež lakonicky dodáva (ovplyvnený pritom právnou

argumentáciou otca, ku ktorému sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť):

„Postavenie detí z tohto pohľadu sa stalo neistým, preto nebol dôvod na vykonanie

ďalšieho dôkazu navrhnutého matkou, a to psychologické vyšetrenie detí v súvislosti s ich

adaptáciou na nové prostredie na Slovensku. Účelom daného konania totiž nemá byť

adaptácia detí na nové prostredie, ale návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu.“

Všeobecné súdy však v danom prípade vôbec nebrali do úvahy, že matka

navrhovanými dôkazmi sa nesnažila preukázať adaptáciu detí na nové prostredie, ale práve

existenciu dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru.

V prílohe ústavnej sťažnosti prikladáme napr. správu zo psychologického vyšetrenia

a pohovorov zo dňa 16.06.2011 Mgr. V. N., z ktorej napríklad vyplýva:

„Nedobrovoľný, resp. nútený návrat detí do USA by mohol priniesť so sebou pre

maloleté deti vysoké riziko opakovanej traumy, čím by mohol ohroziť ich zdravý psychický

vývoj.“

Obdobne zo správy pedopsychiatra MUDr. I. P. zo dňa 16.06.2011 vyplýva, že

návrat maloletých detí by vyvolal duševnú poruchu.

Taktiež prikladáme aj potvrdenie z Právnej kliniky pre domáce násilie, z ktorej

vyplýva, že matka spĺňa kritéria pre domáce násilie v Spojených štátoch amerických. ...

Taktiež sa všeobecné súdy dostatočne nevysporiadali s ďalším okolnosťami

uvádzanými sťažovateľom, čím svoje rozhodnutie náležite neodôvodnili, v čom je potrebné

vidieť porušenie Dohovoru a SR. Sťažovateľka napríklad

uvádzala, že v krajine „obvyklého pobytu“ maloletých detí má len turistické vízum, manžel

má len pracovné vízum, a preto Spojené štáty americké nemôžu byť považované za krajinu

obvyklého pobytu maloletých detí. Všeobecné súdy v danom prípade prijali absurdnú

konštrukciu, že za krajinu obvyklého pobytu považovali len miesto doterajšieho pobytu

maloletých detí bez toho, aby sa zaoberali tým, či rodičia alebo osoby, ktorým svedčia

opatrovnícke práva, mali v mieste obvyklého pobytu maloletých detí oprávnenie na pobyt. ...

Sťažovateľovi nedá neuviesť, že všeobecné súdy boli v otázkach dôkaznej povinnosti

a dôkazného bremena ovplyvnené (resp. inšpirovaný názorom), že sťažovateľ je povinný

v konaní preukazovať, že tu existujú dôvody na nevydanie podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho

Dohovoru. ...

Vo svetle uvedených úvah sa žiada poznamenať, že hoci jeden z maloletých detí má

už dvanásť rokov, tak ani prvostupňový súd, ani súd odvolací sa nezaoberali tým, či

vzhľadom na vyspelosť tohto maloletého, nie je potrebné (aj s ohľadom na relevantné časti

Haagskeho Dohovoru) zohľadniť stanovisko tohto maloletého. V uvedenom smere

všeobecné súdy nepriniesli žiadne odôvodnenie, a preto napadnuté rozhodnutie nemôže

z ústavnoprávneho hľadiska obstáť a mať za následok porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa Dohovoru a SR...»

Sťažovateľka v doplnení sťažnosti z 12. decembra 2011 uviedla: „... prvej časti, prvej

hlavy /{2} Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich

sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich diplomatickej imunity a výsady ak tieto spory

patria do právomoci súdov Slovenskej republiky.

Dňa 20.1.2011 sa Okresný súd v Bratislave I svojim uznesením č.: 1 P/266/2010-

323, a dňa 28.4.2011 krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. :11CoP 86/11-374

rozhodol vyhovieť návrhu MUDr. J. A. F. P., nar. ..., bytom ..., U. k navráteniu maloletých

detí:

O. A. F., nar.:...

A. E. F., nar.: ...

R. Á. F., nar.: ...

do miesta obvyklého pobytu do Spojených štátov amerických.

Dňa 31.5.2011 MUDr. J. A. F. P., nar. ... bytom 1000 ..., U. podal návrh na odňatie

detí matke MUDr. S. F., odovzdanie otcovi s účelom návratu do Spojených štátov

amerických.

Súčasne právny zástupca otca JUDr. I. G. vyzval matku k odovzdaniu detí otcovi s

účelom vycestovania do Spojených štátov amerických.

Okresný súd Komárno svojim uznesením č.:12Em/2/2011-21 dňa 10.6. 2011 vyzval

matku maloletých detí, aby sa dobrovoľne podrobila uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

k návratu detí do krajiny obvyklého pobytu.

Sťažovateľka, MUDr. S. F. podala dňa 01.07.2011 na Ústavný súd Slovenskej

republiky Ústavnú sťažnosť podľa vo veci porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR, SR a

čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť v

súdnom konaní podľa 47 ods. 3 SR a Dohovoru o ochrane základných práv a

ľudských slobôd.

Sťažovateľka tiež podala žiadosť o odloženie exekúcie súdneho rozhodnutia

na Okresný súd v Komárne dňa: 4.7.2011.

Okresný súd Komárno návrh matky na odklad výkonu rozhodnutia zamietol

uznesením č. k.: -65 dňa: 10.6.2011.

Týmto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 55 čl.2 štvrtého oddielu

Zb. o urýchlený odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

Okresného súdu Bratislava I č. -323 zo dňa 20.1.2011 a uznesenia Krajského

súdu v Bratislave, č. -374 zo dňa 28.4.2011 o navrátení detí do Spojených

štátov, pretože nie je to v rozpore s dôležitým verejným záujmom, a výkon rozhodnutia by

znamenalo pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu, ako môže vzniknúť iným osobám pri

odložení vykonateľnosti. ...

Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že maloleté deti a ona - všetci

občania Slovenskej republiky boli na svojich ľudských právach átený rozhodnutím

okresného a krajského súdu Bratislava. Dôvod je ten, že súdy vo svojom rozhodovaní

nebrali v zreteľ skutkovú podstatu konkrétneho prípadu, a priložené dôkazy, ktoré

demonštrovali, že manželstvo v USA bolo rozhárané, že ekonomické pomery nestačili

pokryť finančné potreby rodiny, že otec nebol dostatočnou podporou pre deti a matku.

Manžel v súčasnosti rodinu finančne nepodporuje, neberie v zreteľ žiadosť rodiny ostať

s matkou a na Slovensku, tým nezabezpečuje kontinuitu ich ekonomickej a psychickej

stability, napriek k tomu, že obidvaja rodičia majú pevný štatút na Slovensku, kým

v Spojených štátoch ani jeden rodič nemá pevné zázemie. ...

MUDr. S. F. je presvedčená, že vyčerpala všetky možnosti zvrátenia rozkladu

manželstva, ktorý je nevyhnutný preto na rozvodu manželstva a na zverení maloletých detí

do svojej starostlivosti trvá.

Vo Spojených štátoch amerických - v štáte M. - pred rozvodom manželstva je

potrebná jednoročná separácia – t. j. oddelené bývanie rodičov predchádzajúci rozvod

manželstva, pritom vyživovacia povinnosť manžela voči manželke pretrváva. Keďže

sťažovateľka pri návrate do Spojených štátov amerických zamestnanie by nemala, jej

existencia by bola ohrozená, závislá na manželovi. Takže bolo by navrátené status quo,

presne ako to nesprávne aj okresný súd a krajský súd Bratislavy navrhuje, keďže na základe

výpovede svedkov, potvrdenia z organizácie proti násiliu spáchaného na ženách- House of

Ruth -, finančného rozboru potrieb rodiny robené rozvodovým právnikom v USA Mr. S. A.

rodina vo Spojených štátoch žila na pokraji biedy, pretože neodvratiteľné výdaje /hypotéka,

pôžičky, režijné/ prevyšovali ich príjmy. Tato sitácia už samotná by viedla k psychickej a

fyzickej /zdravotnej/ ujme na deťoch. Navyše dochádzalo k psychickému a ekonomickému

zneužívaniu rodiny otcom, vlastne aj tým, že nepodporil ich snahy o zlepšenie situácie

rodiny.

Tvrdenia MUDr. J. A. F. P. v tom smere, že by manželku vo Spojených štátoch

amerických podporil sú nepravdivé, ako o tom svedčí aj fakt, že po uznesení Okresného

súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava vyzval matku k odovzdaniu detí s účelom

odcestovania do Spojených štátov amerických, bez úsilia podporiť sťažovateľku, aby s deťmi

aj ona cestovala, alebo ponúknuť jej takúto možnosť.

Pochopiteľne neexistuje možnosť dokazovania, ohľadne toho čo by sa po návrate

rodiny do Spojených štátoch udialo, ale na základe horeuvedených skutočností je zreteľné,

že k psychickej ujme detí by opäť došlo, takže vlastný návrat by tento fakt potvrdil.

Svojim rozhodnutím súdy Slovenskej republiky podporujú MUDr. J. A. F. v

neetickom, a nezodpovednom správaní voči svojej rodine, konajú tak v rozpore so zákonom

Slovenskej republiky o rodine, Zb. , tretia hlava a .

Rozhodnutie súdov Slovenskej republiky je v rozpore so samotným Haagskym

dokumentom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

(z 25.októbra 1980, ktorú Slovenská republika ratifikovala 1.-ho februára 2001), a to

§13,§20 a§30. ...

Týmto je rozhodnutie súdov Slovenskej republiky v rozpore aj s Slovenskej

republiky.

Ďalej v zmysle prvej časti, prvej hlavy /{2} Krajskú súdy rozhodujú ako

súdy prvého stupňa (c) v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu, alebo osôb požívajúcich

diplomatickej imunity a výsady ak tieto spory patri do právomoci súdov Slovenskej

republiky...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa MUDr. S. F. podľa SR,

ods. 3 SR, SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: -374 zo

dňa 28.04.2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave,

č. k.: -374 zo dňa 28.04.2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi MUDr. S. F. do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska

kancelária M.“

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby „Vzhľadom na hroziacu možnosť výkonu

napadnutého uznesenia (čo preukazuje aj výzva Okresného súdu v Komárne), berúc náležitý

zreteľ na to, že záujem maloletých detí bude v danom prípade vážne narušený výkonom

napadnutého rozhodnutia, sťažovateľ v súlade s ustanovením

Z. z. v znení neskorších predpisov vydal nasledovné DOČASNÉ OPATRENIE:

Odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11CoP/86/11-

374 zo dňa 28.04.2011 až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej.“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 13. decembra 2011 sťažovateľka

navrhla, aby:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel žiadosti MUDr. S. F. o urýchlený

odklad výkonu uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.:1P/266/2010-323 a krajského

súdu Bratislava č.: -374, kým sa Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne

o pôvodnej a dodatkovej sťažnosti sťažovateľky

2. Ústavný súd označil jednanie Okresného súdu Bratislava I za protiprávne, pretože

pri určení príslušnosti súdu sa porušil zákon.

3. Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky MUDr. S. F. a označil uznesenie

Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava za protiústavný a aby nariadil

zmenu rozhodnutia.“

II.

Na výzvu ústavného súdu sa potom, ako si krajský súd vyžiadal predĺženie lehoty,

16. februára 2012 vyjadrila predsedníčka krajského súdu JUDr. D. K.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

«... z vyjadrenia predsedníčky senátu „11CoP“ je zrejmé, že odvolací súd

nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -374 zo dňa 28. 04. 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava I č. k. -323 zo dňa 20. 01. 2011, vykazuje znaky maximálnej miery

arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemá legitímny základ a vyjadruje extrémny nesúlad medzi

právnymi závermi a skutkovým stavom.

Rovnako sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky, uvedeným v bode II. sťažnosti, že

nedoručením vyjadrenia otca maloletých detí k odvolaniu sťažovateľky (matky maloletých

detí), došlo k porušeniu jej práv na postup súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako

i k porušeniu práv na kontradiktórne súdne konanie podľa SR, v spojení

s Dohovoru a práva na rovnosť účastníkov podľa SR.

V tejto súvislosti poukazuje na , ktorý v ustanovení

ukladá súdu prvého stupňa, povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou

na možnosť sa k nemu vyjadriť; neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj

prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto vysloveného zákonného

príkazu, by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu, mohlo byť za určitých okolností porušením

princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by mohlo ísť vtedy, ak by vyjadrenie

k odvolaniu malo, alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.

V danej veci o takýto prípad nešlo. Vyjadrenie otca k odvolaniu matky totiž

obsahovalo konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, jeho skutkových

a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam matky, vyjadrenie k skutočnostiam

uvádzaným matkou v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa vysporiadal súd

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a k skutočnostiam, uvádzaným matkou v odvolaní.

Obsah vyjadrenia otca odvolací súd uviedol v časti odôvodnenia „vyjadrenie

k odvolaniu matky“, preto nie je zrejmé, na základe čoho matka dospela k záveru, že

podstatnú časť argumentácie otca použil odvolací súd vo svojom odôvodnení...

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(), ani práva na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu základných

práv podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobom hodnotenia ním

navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia dôkazov (, ).

K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre

prípustnosť dôkazov, alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa

ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,

ktorej sa nárok týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie

(). Posúdenie nároku účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z navrhovaných dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou

konajúceho súdu (, ). V tomto kontexte v danej veci ako súd prvého

stupňa, tak aj odvolací súd vykonal dokazovanie, pričom rozsah dokazovania zameral

s poukazom na zmysel a ciel ako Dohovoru č. , tak aj Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003.

K námietke obvyklého pobytu namietaného matkou v sťažnosti, odvolací súd uvádza,

že pri úvahe, kde mali deti obvyklý pobyt, vychádzali z čl. 4 Dohovoru a čl. 8 ods. 1

Nariadenia. Podľa uvedených ustanovení obvyklému pobytu zodpovedá miesto, ktoré

odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento

účel treba vziať do úvahy najmä jeho trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu

na území členského štátu, presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátna príslušnosť dieťaťa,

miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,

ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Všetky uvedené kritériá v danej veci súdy zobrali do

úvahy a pri ustálení obvyklého pobytu z nich pri rozhodovaní aj vychádzali.

Pokiaľ ide o námietku dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena, odvolací súd sa

nestotožnil s názorom matky, že sa nejedná o sporové konanie, ale o nesporové konanie, kde

zodpovednosť za dokazovanie a objektívne zistenie skutkového stavu, nenesie matka, ale

súd.

Konanie o návrat nie je konaním starostlivosti o maloletých podľa ustanovenia § 176

ods. 1 , ide o špecifické konanie, pričom z Dohovoru jednoznačne vyplýva, že

dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu jeho obvyklého

pobytu, v danej veci matka maloletých detí.

Záverom predsedníčka senátu 11CoP“ poukázala na právne závery uznesenia

Krajského súdu v Bratislave č. k. -374 zo dňa 28. 04. 2011, na ktorých

odvolací súd, zotrváva.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie

sťažovateľky, že postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. mája

2011, došlo k porušeniu jej základného práva na kontradiktórne súdne konanie zaručeného

v spojení s dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť

účastníkov zaručeného v .

Ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , , ,

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného

v v spojení s právom na spravodlivý proces podľa dohovoru

aj tým, že „v odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd

vyjadrenie otca k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľovi bolo teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol

odporca v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľ ukrátený

na svojich procesných právach.“.

Sťažovateľka poukázala tiež na to, že odporca sa vyjadroval k jej odvolaniu, ktoré

podala proti prvostupňovému rozhodnutiu, „pričom podstatnú časť tejto argumentácie

použil odvolací súd vo svojom odôvodnení“. K právnej argumentácií otca sa ona nemohla

vyjadriť, a to práve dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Namietala, že

„Intenzita porušenia práva na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach

daného prípadu práve v tom, že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné)

stanovisko otca, na ktoré nemohol sťažovateľ relevantným spôsobom reagovať; inými

slovami povedané: nejednalo sa o ďalšie vyjadrenie otca v odvolacom konaní. V uvedenom

postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa

SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým

sťažovateľ nedisponoval.“.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (a

dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z v spojení s , a

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre

vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie

zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je

pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva

na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002,

§ 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené,

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (cit. rozsudok Komanický, § 46).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktoré okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek

spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľke nebolo

umožnené zaujať svoje stanovisko k vyjadreniu otca detí k jej odvolaniu. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného v , ako aj základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa v spojení s právom na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že nastolená otázka právomoci bola len

ďalším argumentom sťažovateľky.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší. Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. -374 z 28. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie

nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa ,

a preto vyhovel jej návrhu a zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

K podaniu sťažovateľky doručenému ústavnému súdu 13. decembra 2011:

V čase, ktorý kolidoval s konaním o prijateľnosti sťažnosti sťažovateľky

z 1. júla 2011, sťažovateľka doručila ústavnému súdu „doplnenie sťažnosti“, v ktorom

žiadala, aby „Ústavný súd označil jednanie Okresného súdu Bratislava I za protiprávne,

pretože pri určení príslušnosti súdu sa porušil zákon.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky MUDr. S. F. a označil uznesenie

Okresného súdu Bratislava I a krajského súdu Bratislava za protiústavný a aby nariadil

zmenu rozhodnutia.“.

Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv rozhodnutím Okresného súdu Komárno sp. zn. z 10. júna 2011, ktorým

„vyzval matku maloletých detí, aby sa dobrovoľne podrobila uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I k návratu detí do krajiny obvyklého pobytu“.

V súvislosti s týmto sťažovateľkiným návrhom ústavný súd konštatuje, že po prijatí

sťažnosti sťažovateľky z 1. júla 2011 na ďalšie konanie a rozhodnutí o odložení

vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 bolo už

bez právneho významu (podanie v predloženej podobe nemalo predpísané náležitosti podľa

príslušných ustanovení ) rozhodovať o prijateľnosti tejto časti

sťažnosti.

Vo vzťahu k podaniu MUDr. J. A. F. P., ktorým žiada o pripustenie vedľajšieho

účastníka, ústavný súd poznamenáva, že podľa možno v

konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia

alebo len vtedy, ak neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje. Danú otázku však upravuje osobitne v

ods. 2 , podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,

ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. ), ak sa tohto

postavenia nevzdajú.

V zmysle môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda

Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa však

v upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti

komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby

a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.

Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na neznamená,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty

. Ustanovenie pripúšťa iba

primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má § 21

ods. 2 povahu lex specialis (mutatis mutandis ,

, , ). Ústavný súd preto nepovažoval

MUDr. J. A. F. P. za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho

podania neprihliadal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €, ktorú jej ústavný súd s poukazom na

vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

priznal, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastupovanie

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonané v roku 2011 (157,09 €/úkon právnej služby

+ 2 x 7,41 € režijný paušál). Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania

v celkovej sume 314,18 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu v bode 3.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach16. mája 2012