Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 306/2010
PDF · 329.47 KB
No categories available
III. ÚS 306/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
4 Obdo 25/2007) a takto
rozhodol:
1. Základné právo C. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007)
p o r u š e n é b o l o .
2. C. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré
mu j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť C. P. trovy konania v sume
303,31 € (slovom tristotridsaťtri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010
doručená sťažnosť C. P., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007). Sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením
ústavného súdu č. k. III. ÚS 306/2010-14 z 25. augusta 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľa bolo na Okresnom súde
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedené pod sp. zn. 22 Cb 35/2005 konanie
o zaplatenie v žalobe špecifikovanej peňažnej sumy. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom
č. k. 22 Cb 35/05-175 z 18. apríla 2006. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
ako súd odvolací na základe odvolania obchodnej spoločnosti L., a. s., ktorá vystupovala
v konaní ako odporca (ďalej aj „odporca“), rozsudkom č. k. 1 Cob 329/2006-233
z 22. februára 2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.
Predmetom sťažnosťou namietaného konania vedeného najvyšším súdom pod
sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (predtým pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007) bolo rozhodovanie
o dovolaní sťažovateľa podanom 23. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu
č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007. Dovolanie sťažovateľ opieral o skutočnosť,
že rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2006 nadobudol právoplatnosť skôr, ako odporca
podal odvolanie, a teda takéto odvolanie malo byť správne odmietnuté pre jeho
oneskorenosť. Aj keď najvyšší súd už raz o podanom dovolaní rozhodol rozsudkom
zo 6. augusta 2008 pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007, tento rozsudok bol na základe sťažnosti
sťažovateľa zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. decembra 2009.
Najvyšší súd do dňa podania sťažnosti právoplatne rozhodol o podanom dovolaní
sťažovateľa až 27. októbra 2010.
Dôvodnosť podanej sťažnosti videl sťažovateľ okrem iného v tom, že „napriek
opakovaným prosbám sťažovateľa, dokonca priamo adresovaným predsedovi NS SR, ostal
NS SR v danej veci nečinný. ... Pritom nevidíme v predmetnom konaní pred Najvyšším
súdom SR žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci. ... Tvrdíme, že... dá sa
vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa C. P.
s ústavnosťou. Medzi napadnutým postupom NS SR, teda medzi ignorovaním reality,
neefektívnou činnosťou a sprievodnými prieťahmi zo strany NS SR na strane jednej
a základnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. ...
Nutnosť takto postupovať odôvodňuje bezvýchodiskovosť situácie, ktorej vážnosť vníma
sťažovateľ mimoriadne citlivo hlavne z dôvodu zlyhania súdneho orgánu ochrany práva,
ktorý vydal rozhodnutie odporujúce zásade legality.“.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010 č. k. KP 4/2010-
80 uviedol, že spis bol v tom čase predmetom štúdia členov senátu. K sťažnosti sa vyjadrila
aj poverená predsedníčka senátu JUDr. J. Z., ktorá vo svojom stanovisku z 20. septembra
2010 okrem iného uviedla, že toho času vybavuje dovolania z roku 2009 a z nich nemá ešte
vybavené tri. Ďalej k veci uviedla: „Už v podaní zo dňa 19. 8. 2010 som uviedla, že napriek
tomu, že mám ešte nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp.
zn. 3 Obdo 3/2010, napadnuté na NS SR v januári 2010, vybavím v mesiacoch september
alebo október 2010, vzhľadom na to, že ide o vec, ktorá na NS SR bola napadnutá v roku
2007 pod č. k. 4 Obdo 25/2007 a bola rozhodovaná v auguste 2008.“ K skutkovej a právnej
zložitosti sporu sa najvyšší súd nevyjadril.
Sťažovateľ viacerými podaniami dopĺňal svoju sťažnosť reagujúc aj na stanovisko
najvyššieho súdu k podanej sťažnosti. V podaní z 20. októbra 2010 konštatoval, že
sťažnosťou neútočí na konkrétnu sudkyňu, ktorej bola vec na najvyššom súde pridelená,
avšak žiada, aby bola jeho vec „vnímaná v širších súvislostiach“. Ďalej citoval aj
judikatúru ústavného súdu pri hodnotení zbytočných prieťahov a podrobnejšie zdôvodnil
žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia. Poukázal na ďalšiu nečinnosť najvyššieho
súdu po zrušení jeho rozsudku zo 6. augusta 2008 a skutočnosť, že voči nemu „na základe
protizákonného ba až protiústavného rozhodovania KS v Bratislave... bola začatá exekúcia,
ktorou bol úplne majetkovo zablokovaný, pričom jeho návrhu na odklad vykonateľnosti
nebolo vyhovené. Sťažovateľ pritom vie, že... firma R. sa ani napriek pozitívnemu rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. 2 Cob 139/2009... nevie domôcť plnenia od dlžníckej firmy
L..“.
V podaní z 27. októbra 2010 sťažovateľ po obsahovej stránke v zásade neuviedol
nové skutočnosti a poukázal na svoje vyjadrenie z 20. októbra 2010.
Ďalším podaním z 23. novembra 2010 sťažovateľ opätovne skonštatoval pasivitu
najvyššieho súdu v jeho právnej veci. Podanie však súčasne obsahovalo označenie ďalších
osôb (obchodnej spoločnosti A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N., obchodnej spoločnosti R.,
s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.) bez uvedenia adresy ich sídla, miesta
podnikania alebo bydliska, ktoré mali svojimi podpismi na podaní vyjadriť svoj úmysel
vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci. Súčasne uviedol prehľad konaní vedených
týmito osobami pred všeobecnými súdmi proti obchodnej spoločnosti L., a. s., a
u niektorých z nich aj konaní o sťažnostiach doručených ústavnému súdu (vedených pod
Rvp 6682/2010, Rvp 6682/2010, Rvp 7098/2010, Rvp 7204/2010, Rvp 5763/2010 a Rvp
6186/2010).
Napokon podaním doručeným 10. februára 2011 (odoslaným 7. februára 2011)
sťažovateľ a osoby označené v podaní sťažovateľa z 23. novembra 2010 ako vedľajší
účastníci uviedli, že o oneskorene podanom odvolaní odporcu nebolo krajským súdom stále
rozhodnuté a súčasne nebolo proti sťažovateľovi ani zastavené exekučné konanie vedené
Okresným súdom Komárno sp. zn. 9 Er 55/2009 na návrh odporcu, a preto za
„porušovateľa ústavných práv“ č. 2 označili krajský súd a za porušovateľa č. 3 označili
Okresný súd Komárno.
Okrem opísaných podaní sťažovateľa, ktoré nadväzovali na sťažnosť podanú
14. júna 2010, doručil sťažovateľ ústavnému súdu na vedomie aj niekoľko ďalších podaní
(z 12. januára 2011, zo 14. februára 2011 a z 24. februára 2011) adresovaných najvyššiemu
súdu, krajskému súdu, Okresnému súdu Komárno, prípadne predsedom týchto súdov, ktoré
však nemajú zásadnú relevanciu pre meritórne posúdenie sťažnosti ústavným súdom.
II.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 22 Cb 35/2005 bolo zistené, že konanie pred
najvyšším súdom sa týkalo dovolania podaného sťažovateľom 23. apríla 2007, ktoré
smerovalo proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007.
Z obsahu spisu okresného súdu, ktorý bol 14. marca 2011 predložený na nahliadnutie,
ústavný súd zistil takúto chronológiu úkonov účastníkov konania a všeobecných súdov
príslušných vo veci konať.
Najvyššiemu súdu bol spis okresného súdu vedený vo veci predložený s pripojeným
dovolaním prvýkrát 21. júna 2007. Zo spisu vyplýva, že do rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2010 najvyšší súd
vo veci nevykonal žiadne procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu. Najvyššiemu súdu bolo
v období od predloženia veci do vydania označeného rozsudku v auguste 2008 doručených
päť podaní sťažovateľa (z 15. októbra 2007, zo 6. decembra 2007, z 21. februára 2008,
z 12. júna 2008 a 25. júla 2008), ktorými dopĺňal svoje dovolanie, prípadne informoval
o stave iných podobných konaní vedených proti odporcovi všeobecnými súdmi. Súčasne
bolo v tomto období do vydania rozhodnutia najvyššieho súdu doručené aj jedno podanie
odporcu z 18. apríla 2007.
Rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 najvyšší súd dovolanie
podané sťažovateľom zamietol a náhradu trov dovolacieho konania odporcovi nepriznal.
Vecne vychádzal z posúdenia obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, z ktorého sťažovateľ
uplatňoval svoj právny nárok na zaplatenie žalovanej peňažnej sumy. Dovolací súd sa
stotožnil s posúdením obsahu označeného dodatku kúpnej zmluvy krajským súdom
v rozsudku č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007, že povinnosť odporcu zaplatiť
spornú pohľadávku z dodatku č. 4 kúpnej zmluvy jednoznačne nevznikla, a preto návrh
považoval za nedôvodný z titulu nedostatku pasívnej legitimácie. Podľa tohto rozsudku
najvyššieho súdu krajský súd nepochybil, keď odvolanie proti rozsudku okresného súdu
neodmietol ako oneskorene podané, pretože považoval za nesporné, že právna zástupkyňa
odporcu už v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia nebola odporcom splnomocnená,
a vzhľadom na to bola lehota na podanie odvolania posudzovaná krajským súdom správne.
Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009 vyslovil, že
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta
2008 boli porušené a označený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Podľa záverov ústavného súdu uvedených v náleze skutočnosť,
ktorú považoval najvyšší súd za nespornú, že právna zástupkyňa odporcu v čase doručenia
prvostupňového rozhodnutia už nebola odporcom splnomocnená, nemôže postačovať na
prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných pochybností), že lehota na podanie
odvolania bola správne posudzovaná od dátumu doručenia prvostupňového rozsudku
priamo odporcovi a právna zástupkyňa podala odvolanie v zákonom ustanovenej lehote.
Najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne
nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov
neprihliadol na ustanovenie § 28 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú voči súdu účinné, len čo ich
účastník alebo zástupca oznámili. Zo zistenej procesnej situácie ústavný súd vyvodil že
rozsudok okresného súdu je potrebné považovať za riadne a účinne doručený odporcovi
26. mája 2006 bez ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 11. mája 2006 zaniklo.
S prihliadnutím na uvedené považoval ústavný súd výklad uplatnený v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 vo vzťahu k otázke právnych
účinkov doručenia rozsudku súdu prvého stupňa a nadväzujúceho hodnotenia včasnosti
podania odvolania za ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.
Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008
nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 303/09-49 bol spis okresného súdu 27. januára 2010
opätovne predložený najvyššiemu súdu na konanie o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd
okrem pokynu predsedníčky senátu z 15. októbra 2010 na zaslanie nálezu ústavného súdu
odporcovi na vyjadrenie neurobil žiaden iný procesný úkon. Do vydania uznesenia
sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010 však boli najvyššiemu súdu doručené štyri
podania sťažovateľa (z 15. februára 2010, 10. mája 2010, 11. mája 2010 a 15. októbra
2010), ktorými predovšetkým informoval o vlastnej situácii, o výsledkoch obdobných
súdnych konaní vedených proti odporcovi, resp. žiadal podanie informácie o stave konania
pred najvyšším súdom.
Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa podaného 23. apríla 2007 opätovne rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu
č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V písomnom vyhotovení uznesenia opísal dovtedajší postup konania realizovaného súdmi
a konštatujúc viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu poukázal na
svoje pochybenie v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 aj pochybenie
krajského súdu v rozsudku č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 a usmernil krajský
súd k ďalšiemu postupu v intenciách právneho záveru vysloveného v náleze ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 303/49 z 10. decembra 2009. Najvyšší súdu postúpil spis vedený
v sťažovateľovej veci krajskému súdu na ďalšie konanie 15. novembra 2010.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu
dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na
predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred najvyšším súdom, ústavný súd bral
do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter
veci. Predmetom sporu bolo konanie o nároku na plnenie peňažného charakteru, ktoré tvorí
štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj
pri rozhodovaní týchto vecí v rámci dovolacieho konania.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri hodnotení postupu podľa
tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní pred najvyšším súdom
aktívny, o čom svedčí niekoľko doplňujúcich podaní, ktoré doručoval najvyššiemu súdu po
podaní dovolania. Ani najvyšší súd nemal vo vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010
k správaniu sťažovateľa námietky.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom najvyššieho súdu z hľadiska
existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
Ústavný súd v zhode so sťažovateľom považuje dovolacie konanie vedené najvyšším
súdom od 27. januára 2010 pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 za pokračovanie dovolacieho konania
vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Obdo 25/07, ktoré prebiehalo na základe
dovolania sťažovateľa podaného 23. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu
č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 (m. m. IV. ÚS 347/2010).
Vzhľadom na to, že nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/2009 z 10. decembra
2009 bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 pre jeho
arbitrárnosť a ústavnú neakceptovateľnosť zrušený a vec vrátená najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie, dospel ústavný súd k záveru, že dovolacie konanie vedené najvyšším súdom
pod sp. zn. 4 Obdo 25/07 nebolo efektívne. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 už uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny
spis 27. januára 2010 opätovne predložený najvyššiemu súdu, a aj keď bola veci pridelená
nová spisová značka (3 Obdo 3/2010), v skutočnosti bolo najvyšším súdom rozhodované
o dovolaní sťažovateľa podanom 23. apríla 2007.
Ústavný súd zistil, že v období od 21. júna 2007, keď bol spis okresného súdu
vedený vo veci dovolania podaného sťažovateľom predložený prvýkrát najvyššiemu súdu,
do 6. augusta 2008, keď bol vydaný rozsudok sp. zn. 4 Obdo 25/07, t. j. v období 13
mesiacov, nebol zo strany najvyššieho súdu vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Ani
pri opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu po zrušení jeho rozsudku
sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 nebol v období od 27. januára 2010
do 15. októbra 2010, t. j. v období 8 mesiacov vo veci vykonaný žiaden procesný úkon.
Ústavný súd konštatuje, že nie je správne celé tieto obdobia nečinnosti najvyššieho
súdu hodnotiť ako zbytočné prieťahy, pretože je potrebné brať na zreteľ aj čas nevyhnutný
na štúdium spisového materiálu obstaraného súdmi nižších stupňov a na skutočnosť, že
proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Za primeraný čas
na štúdium spisu v danej veci však ústavný súd považuje len obdobie 6 mesiacov od prvého
predloženia spisu najvyššiemu súdu, prípadne po opätovnom predložení spisu obdobie 3
mesiacov od jeho predloženia. Nečinnosť najvyššieho súdu presahujúcu tieto časové úseky
však už možno považovať za zbytočné prieťahy, hoci to vzhľadom na ich nižšiu intenzitu
ešte nemusí znamenať, že došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,
v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 91/04) a že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, III. ÚS 359/08).
V okolnostiach prípadu však ústavný súd ako zbytočné prieťahy obzvlášť
kvalifikuje obdobie po opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu, keď bolo v zmysle
nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. decembra 2009 už zrejmé, že najvyšší
súd v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 pochybil. V ďalšom konaní bolo
pritom potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal len posúdením otázky, ktorý deň došlo
k účinnému doručeniu rozsudku okresného súdu a či následné odvolanie smerujúce proti
uvedenému rozsudku okresného súdu bolo podané včas.
Ústavný súd nemohol akceptovať ani argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu
najvyššieho súdu k sťažnosti podľa ktorých, napriek tomu, že predsedníčka senátu mala ešte
nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010
mienila vybaviť v septembri alebo októbri 2010. V danom prípade bolo potrebné
považovať dovolanie za napadnuté na najvyšší súd už v roku 2007, a preto nevybavenie
dovolaní napadnutých na najvyšší súd v roku 2009 nemôže ospravedlniť zbytočné prieťahy
vzniknuté pri opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu. Ani skutočnosť uvedená
predsedníčkou senátu najvyššieho súdu, že v septembri 2010 „nevybavila ani jednu vec
z dôvodu sťahovania“, nemôže zbaviť Slovenskú republiku zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy.
Ústavný súd totiž vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 43/06,
IV. ÚS 73/07) vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na
ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (m. m.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom najmä tým, že po opätovnom
predložení veci 27. januára 2010 najvyšší súd nekonal urýchlene, hoci vo veci bolo potrebné
rozhodnúť o dovolaní z roku 2007, pričom prihliadol na celkové obdobie od
podania dovolania, t. j. 23. apríla 2007 do jeho konečného vybavenia uznesením
sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010, ktoré predstavuje viac ako 3 roky. Ústavný súd
tiež vzal na zreteľ aj zistenie, že po prvom predložení spisu najvyššiemu súdu 21. júna 2007
nebol počas 13 mesiacov vykonaný žiaden procesný úkon. Napokon aj nález ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. decembra 2009 potvrdzuje neefektívnosť postupu
najvyššieho súdu vo veci.
Sťažovateľ podaním doručeným 10. februára 2011 rozšíril okruh účastníkov konania,
proti ktorým sťažnosť smeruje, aj o krajský súd a o Okresný súd Komárno. K tomuto
návrhu sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom je
vylúčená možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meniť,
prípadne rozširovať rozsah subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje (m. m. I. ÚS 230/03,
IV. ÚS 224/03, IV. ÚS 66/04). Samotný sťažovateľ pôvodne v sťažnosti označil ako toho,
proti ktorému sťažnosť smeruje, iba najvyšší súd. Uznesením ústavného súdu
č. k. III. ÚS 306/2010-14 z 25. augusta 2010 bola preto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie
len proti najvyššiemu súdu. Z toho dôvodu ústavný súd už nemohol prihliadnuť na návrh
sťažovateľa na dodatočné rozšírenie okruhu subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje.
Vo vzťahu k ďalšiemu podaniu sťažovateľa z 23. novembra 2010, ktoré okrem neho
podpísalo ďalších 11 osôb (obchodná spoločnosť A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N.,
obchodná spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.), ktoré sa
označili za vedľajších účastníkov konania vzhľadom na ich naliehavý právny záujem na
výsledku konania, ústavný súd pripomína, že podľa § 31a zákona o ústavnom súde možno
v konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v
§ 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú
osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa
tohto postavenia nevzdajú.
V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda
Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však
zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti
komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.
Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,
že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty
Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31 zákona o ústavnom súde pripúšťa iba
primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má § 21
ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05,
II. ÚS 348/08, II. ÚS 105/09). Ústavný súd preto nepovažoval označené osoby za vedľajších
účastníkov konania pred ústavným súdom a na obsah ich podaní neprihliadal.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa
pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).
Sťažovateľka žiadala priznať od najvyššieho súdu finančné zadosťučinenie spolu
v sume 10 000 €. Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy najvyššieho súdu prichádza
v danom prípade podľa názoru ústavného súdu do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky konania na
najvyššom súde, ako aj z argumentu sťažovateľa, že počas celého dovolacieho konania bolo
proti nemu vedené exekučné konanie na podklade rozsudku krajského súdu
č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007. Na druhej strane bolo potrebné zobrať do
úvahy aj skutočnosť, že v období po podaní sťažnosti ústavnému súdu došlo ku skončeniu
zbytočných prieťahov spôsobovaných nečinnosťou najvyššieho súdu vydaním uznesenia
sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010. Nadväzujúcim efektívnym postupom krajského
súdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. 1 Cob 422/2010-418 z 19. januára 2011
(právoplatným 23. februára 2011), bola v krátkom období po vydaní rozhodnutia
najvyššieho súdu v dovolacom konaní ukončená právna neistota sťažovateľa v jeho právnej
veci. Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. J. F.. Podaním z 26. januára 2011 si právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy
právneho zastúpenia súhrnne v sume 6 789,37 € za 12 úkonov právnej služby pri
zohľadnení spoločného zastupovania 12 osôb.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
predstavovala sumu 721,40 €. Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za
zvyšné vyúčtované úkony právnej služby ústavný súd odmenu nepriznal vzhľadom na
skutočnosť, že v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb nemôžu
vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajšieho účastníka, a preto podania obsahujúce
vyjadrenia týchto osôb ústavný súd nepovažoval za úkony potrebné na účelné uplatňovanie
práva (§ 142 ods. 1 OSP). Z ostatných písomných podaní sťažovateľa bolo pre posúdenie
veci právne významné len vyjadrenie z 20. októbra 2010, ktoré obsahuje odôvodnenie
požadovaného finančného zadosťučinenia, avšak ani za toto podanie ústavný súd úhradu
trov právneho zastúpenia nepriznal prihliadajúc na obsah § 50 zákona o ústavnom súde,
z ktorého vyplýva, že odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia má byť
súčasťou už podanej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené je odmena a paušálna náhrada
hotových výdavkov za toto podanie sťažovateľa už súčasťou odmeny za podanie samotnej
sťažnosti.
Odmena za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní pred ústavným súdom v roku
2010, keď boli úkony realizované, predstavovala sumu 120,23 € a režijný paušál sumu
7,21 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby predstavuje sumu 254,88 €. Takto vypočítanú
odmenu a náhradu paušálnych výdavkov právneho zástupcu bolo potrebné ešte zvýšiť o daň
z pridanej hodnoty vo výške platnej v čase, keď boli úkony vykonané (t. j.19 %), ktorá je
48,43 €. Preto celkové trovy konania, ktorých úhradu ústavný súd priznal, boli ustálené
na sumu 303,31 €. Úhradu trov konania je najvyšší súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Keďže ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie finančného
zadosťučinenia len čiastočne (sťažovateľ žiadal priznať 10 000 €) a súčasne návrh na
vyslovenie príkazu, aby najvyšší súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, už stratilo
opodstatnenie vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred najvyšším súdom o dovolaní
sťažovateľa bolo právoplatne skončené skôr, ako ústavný súd rozhodol o tejto sťažnosti,
bolo potrebné aj vysloviť, že sa sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje (bod 4 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011