Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 306/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Základné právo C. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

p o r u š e n é b o l o .

2. C. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré

mu j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť C. P. trovy konania v sume

303,31 € (slovom tristotridsaťtri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010

doručená sťažnosť C. P., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ). Sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením

ústavného súdu č. k. -14 z 25. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľa bolo na Okresnom súde

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedené pod sp. zn. konanie

o zaplatenie v žalobe špecifikovanej peňažnej sumy. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom

č. k. -175 z 18. apríla 2006. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

ako súd odvolací na základe odvolania obchodnej spoločnosti L., a. s., ktorá vystupovala

v konaní ako odporca (ďalej aj „odporca“), rozsudkom č. k. -233

z 22. februára 2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Predmetom sťažnosťou namietaného konania vedeného najvyšším súdom pod

sp. zn. (predtým pod sp. zn. ) bolo rozhodovanie

o dovolaní sťažovateľa podanom 23. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu

č. k. -233 z 22. februára 2007. Dovolanie sťažovateľ opieral o skutočnosť,

že rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2006 nadobudol právoplatnosť skôr, ako odporca

podal odvolanie, a teda takéto odvolanie malo byť správne odmietnuté pre jeho

oneskorenosť. Aj keď najvyšší súd už raz o podanom dovolaní rozhodol rozsudkom

zo 6. augusta 2008 pod sp. zn. , tento rozsudok bol na základe sťažnosti

sťažovateľa zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009.

Najvyšší súd do dňa podania sťažnosti právoplatne rozhodol o podanom dovolaní

sťažovateľa až 27. októbra 2010.

Dôvodnosť podanej sťažnosti videl sťažovateľ okrem iného v tom, že „napriek

opakovaným prosbám sťažovateľa, dokonca priamo adresovaným predsedovi NS SR, ostal

NS SR v danej veci nečinný. ... Pritom nevidíme v predmetnom konaní pred Najvyšším

súdom SR žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci. ... Tvrdíme, že... dá sa

vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa C. P.

s ústavnosťou. Medzi napadnutým postupom NS SR, teda medzi ignorovaním reality,

neefektívnou činnosťou a sprievodnými prieťahmi zo strany NS SR na strane jednej

a základnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. ...

Nutnosť takto postupovať odôvodňuje bezvýchodiskovosť situácie, ktorej vážnosť vníma

sťažovateľ mimoriadne citlivo hlavne z dôvodu zlyhania súdneho orgánu ochrany práva,

ktorý vydal rozhodnutie odporujúce zásade legality.“.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010 č. k. KP 4/2010-

80 uviedol, že spis bol v tom čase predmetom štúdia členov senátu. K sťažnosti sa vyjadrila

aj poverená predsedníčka senátu JUDr. J. Z., ktorá vo svojom stanovisku z 20. septembra

2010 okrem iného uviedla, že toho času vybavuje dovolania z roku 2009 a z nich nemá ešte

vybavené tri. Ďalej k veci uviedla: „Už v podaní zo dňa 19. 8. 2010 som uviedla, že napriek

tomu, že mám ešte nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp.

zn. , napadnuté na NS SR v januári 2010, vybavím v mesiacoch september

alebo október 2010, vzhľadom na to, že ide o vec, ktorá na NS SR bola napadnutá v roku

2007 pod č. k. a bola rozhodovaná v auguste 2008.“ K skutkovej a právnej

zložitosti sporu sa najvyšší súd nevyjadril.

Sťažovateľ viacerými podaniami dopĺňal svoju sťažnosť reagujúc aj na stanovisko

najvyššieho súdu k podanej sťažnosti. V podaní z 20. októbra 2010 konštatoval, že

sťažnosťou neútočí na konkrétnu sudkyňu, ktorej bola vec na najvyššom súde pridelená,

avšak žiada, aby bola jeho vec „vnímaná v širších súvislostiach“. Ďalej citoval aj

judikatúru ústavného súdu pri hodnotení zbytočných prieťahov a podrobnejšie zdôvodnil

žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia. Poukázal na ďalšiu nečinnosť najvyššieho

súdu po zrušení jeho rozsudku zo 6. augusta 2008 a skutočnosť, že voči nemu „na základe

protizákonného ba až protiústavného rozhodovania KS v Bratislave... bola začatá exekúcia,

ktorou bol úplne majetkovo zablokovaný, pričom jeho návrhu na odklad vykonateľnosti

nebolo vyhovené. Sťažovateľ pritom vie, že... firma R. sa ani napriek pozitívnemu rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. ... nevie domôcť plnenia od dlžníckej firmy

L..“.

V podaní z 27. októbra 2010 sťažovateľ po obsahovej stránke v zásade neuviedol

nové skutočnosti a poukázal na svoje vyjadrenie z 20. októbra 2010.

Ďalším podaním z 23. novembra 2010 sťažovateľ opätovne skonštatoval pasivitu

najvyššieho súdu v jeho právnej veci. Podanie však súčasne obsahovalo označenie ďalších

osôb (obchodnej spoločnosti A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N., obchodnej spoločnosti R.,

s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.) bez uvedenia adresy ich sídla, miesta

podnikania alebo bydliska, ktoré mali svojimi podpismi na podaní vyjadriť svoj úmysel

vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci. Súčasne uviedol prehľad konaní vedených

týmito osobami pred všeobecnými súdmi proti obchodnej spoločnosti L., a. s., a

u niektorých z nich aj konaní o sťažnostiach doručených ústavnému súdu (vedených pod

, , , , a Rvp

6186/2010).

Napokon podaním doručeným 10. februára 2011 (odoslaným 7. februára 2011)

sťažovateľ a osoby označené v podaní sťažovateľa z 23. novembra 2010 ako vedľajší

účastníci uviedli, že o oneskorene podanom odvolaní odporcu nebolo krajským súdom stále

rozhodnuté a súčasne nebolo proti sťažovateľovi ani zastavené exekučné konanie vedené

Okresným súdom Komárno sp. zn. na návrh odporcu, a preto za

„porušovateľa ústavných práv“ č. 2 označili krajský súd a za porušovateľa č. 3 označili

Okresný súd Komárno.

Okrem opísaných podaní sťažovateľa, ktoré nadväzovali na sťažnosť podanú

14. júna 2010, doručil sťažovateľ ústavnému súdu na vedomie aj niekoľko ďalších podaní

(z 12. januára 2011, zo 14. februára 2011 a z 24. februára 2011) adresovaných najvyššiemu

súdu, krajskému súdu, Okresnému súdu Komárno, prípadne predsedom týchto súdov, ktoré

však nemajú zásadnú relevanciu pre meritórne posúdenie sťažnosti ústavným súdom.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. bolo zistené, že konanie pred

najvyšším súdom sa týkalo dovolania podaného sťažovateľom 23. apríla 2007, ktoré

smerovalo proti rozsudku krajského súdu č. k. -233 z 22. februára 2007.

Z obsahu spisu okresného súdu, ktorý bol 14. marca 2011 predložený na nahliadnutie,

ústavný súd zistil takúto chronológiu úkonov účastníkov konania a všeobecných súdov

príslušných vo veci konať.

Najvyššiemu súdu bol spis okresného súdu vedený vo veci predložený s pripojeným

dovolaním prvýkrát 21. júna 2007. Zo spisu vyplýva, že do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 6. augusta 2010 najvyšší súd

vo veci nevykonal žiadne procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu. Najvyššiemu súdu bolo

v období od predloženia veci do vydania označeného rozsudku v auguste 2008 doručených

päť podaní sťažovateľa (z 15. októbra 2007, zo 6. decembra 2007, z 21. februára 2008,

z 12. júna 2008 a 25. júla 2008), ktorými dopĺňal svoje dovolanie, prípadne informoval

o stave iných podobných konaní vedených proti odporcovi všeobecnými súdmi. Súčasne

bolo v tomto období do vydania rozhodnutia najvyššieho súdu doručené aj jedno podanie

odporcu z 18. apríla 2007.

Rozsudkom sp. zn. zo 6. augusta 2008 najvyšší súd dovolanie

podané sťažovateľom zamietol a náhradu trov dovolacieho konania odporcovi nepriznal.

Vecne vychádzal z posúdenia obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, z ktorého sťažovateľ

uplatňoval svoj právny nárok na zaplatenie žalovanej peňažnej sumy. Dovolací súd sa

stotožnil s posúdením obsahu označeného dodatku kúpnej zmluvy krajským súdom

v rozsudku č. k. -233 z 22. februára 2007, že povinnosť odporcu zaplatiť

spornú pohľadávku z dodatku č. 4 kúpnej zmluvy jednoznačne nevznikla, a preto návrh

považoval za nedôvodný z titulu nedostatku pasívnej legitimácie. Podľa tohto rozsudku

najvyššieho súdu krajský súd nepochybil, keď odvolanie proti rozsudku okresného súdu

neodmietol ako oneskorene podané, pretože považoval za nesporné, že právna zástupkyňa

odporcu už v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia nebola odporcom splnomocnená,

a vzhľadom na to bola lehota na podanie odvolania posudzovaná krajským súdom správne.

Ústavný súd nálezom č. k. -49 z 10. decembra 2009 vyslovil, že

základné právo sťažovateľa podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta

2008 boli porušené a označený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Podľa záverov ústavného súdu uvedených v náleze skutočnosť,

ktorú považoval najvyšší súd za nespornú, že právna zástupkyňa odporcu v čase doručenia

prvostupňového rozhodnutia už nebola odporcom splnomocnená, nemôže postačovať na

prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných pochybností), že lehota na podanie

odvolania bola správne posudzovaná od dátumu doručenia prvostupňového rozsudku

priamo odporcovi a právna zástupkyňa podala odvolanie v zákonom ustanovenej lehote.

Najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne

nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov

neprihliadol na ustanovenie (ďalej aj „OSP“),

podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú voči súdu účinné, len čo ich

účastník alebo zástupca oznámili. Zo zistenej procesnej situácie ústavný súd vyvodil že

rozsudok okresného súdu je potrebné považovať za riadne a účinne doručený odporcovi

26. mája 2006 bez ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 11. mája 2006 zaniklo.

S prihliadnutím na uvedené považoval ústavný súd výklad uplatnený v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008 vo vzťahu k otázke právnych

účinkov doručenia rozsudku súdu prvého stupňa a nadväzujúceho hodnotenia včasnosti

podania odvolania za ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008

nálezom ústavného súdu č. k. -49 bol spis okresného súdu 27. januára 2010

opätovne predložený najvyššiemu súdu na konanie o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd

okrem pokynu predsedníčky senátu z 15. októbra 2010 na zaslanie nálezu ústavného súdu

odporcovi na vyjadrenie neurobil žiaden iný procesný úkon. Do vydania uznesenia

sp. zn. z 27. októbra 2010 však boli najvyššiemu súdu doručené štyri

podania sťažovateľa (z 15. februára 2010, 10. mája 2010, 11. mája 2010 a 15. októbra

2010), ktorými predovšetkým informoval o vlastnej situácii, o výsledkoch obdobných

súdnych konaní vedených proti odporcovi, resp. žiadal podanie informácie o stave konania

pred najvyšším súdom.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa podaného 23. apríla 2007 opätovne rozhodol

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu

č. k. -233 z 22. februára 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V písomnom vyhotovení uznesenia opísal dovtedajší postup konania realizovaného súdmi

a konštatujúc viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu poukázal na

svoje pochybenie v rozsudku sp. zn. zo 6. augusta 2008 aj pochybenie

krajského súdu v rozsudku č. k. -233 z 22. februára 2007 a usmernil krajský

súd k ďalšiemu postupu v intenciách právneho záveru vysloveného v náleze ústavného súdu

sp. zn. z 10. decembra 2009. Najvyšší súdu postúpil spis vedený

v sťažovateľovej veci krajskému súdu na ďalšie konanie 15. novembra 2010.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ,

).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu

dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, a ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (a rovnako práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na

predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred najvyšším súdom, ústavný súd bral

do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter

veci. Predmetom sporu bolo konanie o nároku na plnenie peňažného charakteru, ktoré tvorí

štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj

pri rozhodovaní týchto vecí v rámci dovolacieho konania.

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu ich základného práva podľa . Pri hodnotení postupu podľa

tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní pred najvyšším súdom

aktívny, o čom svedčí niekoľko doplňujúcich podaní, ktoré doručoval najvyššiemu súdu po

podaní dovolania. Ani najvyšší súd nemal vo vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010

k správaniu sťažovateľa námietky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom najvyššieho súdu z hľadiska

existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

Ústavný súd v zhode so sťažovateľom považuje dovolacie konanie vedené najvyšším

súdom od 27. januára 2010 pod sp. zn. za pokračovanie dovolacieho konania

vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. , ktoré prebiehalo na základe

dovolania sťažovateľa podaného 23. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu

č. k. -233 z 22. februára 2007 (m. m. ).

Vzhľadom na to, že nálezom ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra

2009 bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008 pre jeho

arbitrárnosť a ústavnú neakceptovateľnosť zrušený a vec vrátená najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie, dospel ústavný súd k záveru, že dovolacie konanie vedené najvyšším súdom

pod sp. zn. nebolo efektívne. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. augusta 2008 už uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny

spis 27. januára 2010 opätovne predložený najvyššiemu súdu, a aj keď bola veci pridelená

nová spisová značka (), v skutočnosti bolo najvyšším súdom rozhodované

o dovolaní sťažovateľa podanom 23. apríla 2007.

Ústavný súd zistil, že v období od 21. júna 2007, keď bol spis okresného súdu

vedený vo veci dovolania podaného sťažovateľom predložený prvýkrát najvyššiemu súdu,

do 6. augusta 2008, keď bol vydaný rozsudok sp. zn. , t. j. v období 13

mesiacov, nebol zo strany najvyššieho súdu vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Ani

pri opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu po zrušení jeho rozsudku

sp. zn. zo 6. augusta 2008 nebol v období od 27. januára 2010

do 15. októbra 2010, t. j. v období 8 mesiacov vo veci vykonaný žiaden procesný úkon.

Ústavný súd konštatuje, že nie je správne celé tieto obdobia nečinnosti najvyššieho

súdu hodnotiť ako zbytočné prieťahy, pretože je potrebné brať na zreteľ aj čas nevyhnutný

na štúdium spisového materiálu obstaraného súdmi nižších stupňov a na skutočnosť, že

proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Za primeraný čas

na štúdium spisu v danej veci však ústavný súd považuje len obdobie 6 mesiacov od prvého

predloženia spisu najvyššiemu súdu, prípadne po opätovnom predložení spisu obdobie 3

mesiacov od jeho predloženia. Nečinnosť najvyššieho súdu presahujúcu tieto časové úseky

však už možno považovať za zbytočné prieťahy, hoci to vzhľadom na ich nižšiu intenzitu

ešte nemusí znamenať, že došlo k porušeniu základného práva podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,

v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých

mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa () a že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr. ,

, ).

V okolnostiach prípadu však ústavný súd ako zbytočné prieťahy obzvlášť

kvalifikuje obdobie po opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu, keď bolo v zmysle

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 už zrejmé, že najvyšší

súd v rozsudku sp. zn. zo 6. augusta 2008 pochybil. V ďalšom konaní bolo

pritom potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal len posúdením otázky, ktorý deň došlo

k účinnému doručeniu rozsudku okresného súdu a či následné odvolanie smerujúce proti

uvedenému rozsudku okresného súdu bolo podané včas.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu

najvyššieho súdu k sťažnosti podľa ktorých, napriek tomu, že predsedníčka senátu mala ešte

nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp. zn.

mienila vybaviť v septembri alebo októbri 2010. V danom prípade bolo potrebné

považovať dovolanie za napadnuté na najvyšší súd už v roku 2007, a preto nevybavenie

dovolaní napadnutých na najvyšší súd v roku 2009 nemôže ospravedlniť zbytočné prieťahy

vzniknuté pri opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu. Ani skutočnosť uvedená

predsedníčkou senátu najvyššieho súdu, že v septembri 2010 „nevybavila ani jednu vec

z dôvodu sťahovania“, nemôže zbaviť Slovenskú republiku zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy.

Ústavný súd totiž vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. ,

) vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na

ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (m. m.

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom najmä tým, že po opätovnom

predložení veci 27. januára 2010 najvyšší súd nekonal urýchlene, hoci vo veci bolo potrebné

rozhodnúť o dovolaní z roku 2007, pričom prihliadol na celkové obdobie od

podania dovolania, t. j. 23. apríla 2007 do jeho konečného vybavenia uznesením

sp. zn. z 27. októbra 2010, ktoré predstavuje viac ako 3 roky. Ústavný súd

tiež vzal na zreteľ aj zistenie, že po prvom predložení spisu najvyššiemu súdu 21. júna 2007

nebol počas 13 mesiacov vykonaný žiaden procesný úkon. Napokon aj nález ústavného

súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 potvrdzuje neefektívnosť postupu

najvyššieho súdu vo veci.

Sťažovateľ podaním doručeným 10. februára 2011 rozšíril okruh účastníkov konania,

proti ktorým sťažnosť smeruje, aj o krajský súd a o Okresný súd Komárno. K tomuto

návrhu sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom je

vylúčená možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meniť,

prípadne rozširovať rozsah subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje (m. m. ,

, ). Samotný sťažovateľ pôvodne v sťažnosti označil ako toho,

proti ktorému sťažnosť smeruje, iba najvyšší súd. Uznesením ústavného súdu

č. k. -14 z 25. augusta 2010 bola preto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie

len proti najvyššiemu súdu. Z toho dôvodu ústavný súd už nemohol prihliadnuť na návrh

sťažovateľa na dodatočné rozšírenie okruhu subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje.

Vo vzťahu k ďalšiemu podaniu sťažovateľa z 23. novembra 2010, ktoré okrem neho

podpísalo ďalších 11 osôb (obchodná spoločnosť A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N.,

obchodná spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.), ktoré sa

označili za vedľajších účastníkov konania vzhľadom na ich naliehavý právny záujem na

výsledku konania, ústavný súd pripomína, že podľa možno

v konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku alebo len vtedy, ak neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však upravuje osobitne v

, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú

osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. ), ak sa

tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda

Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa však

v upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti

komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby

a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.

Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na neznamená,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty

. Ustanovenie pripúšťa iba

primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má § 21

ods. 2 povahu lex specialis (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd preto nepovažoval označené osoby za vedľajších

účastníkov konania pred ústavným súdom a na obsah ich podaní neprihliadal.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia

nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných

podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. ).

Sťažovateľka žiadala priznať od najvyššieho súdu finančné zadosťučinenie spolu

v sume 10 000 €. Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy najvyššieho súdu prichádza

v danom prípade podľa názoru ústavného súdu do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky konania na

najvyššom súde, ako aj z argumentu sťažovateľa, že počas celého dovolacieho konania bolo

proti nemu vedené exekučné konanie na podklade rozsudku krajského súdu

č. k. -233 z 22. februára 2007. Na druhej strane bolo potrebné zobrať do

úvahy aj skutočnosť, že v období po podaní sťažnosti ústavnému súdu došlo ku skončeniu

zbytočných prieťahov spôsobovaných nečinnosťou najvyššieho súdu vydaním uznesenia

sp. zn. z 27. októbra 2010. Nadväzujúcim efektívnym postupom krajského

súdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. -418 z 19. januára 2011

(právoplatným 23. februára 2011), bola v krátkom období po vydaní rozhodnutia

najvyššieho súdu v dovolacom konaní ukončená právna neistota sťažovateľa v jeho právnej

veci. Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. J. F.. Podaním z 26. januára 2011 si právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy

právneho zastúpenia súhrnne v sume 6 789,37 € za 12 úkonov právnej služby pri

zohľadnení spoločného zastupovania 12 osôb.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

predstavovala sumu 721,40 €. Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za

zvyšné vyúčtované úkony právnej služby ústavný súd odmenu nepriznal vzhľadom na

skutočnosť, že v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb nemôžu

vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajšieho účastníka, a preto podania obsahujúce

vyjadrenia týchto osôb ústavný súd nepovažoval za úkony potrebné na účelné uplatňovanie

práva ( ). Z ostatných písomných podaní sťažovateľa bolo pre posúdenie

veci právne významné len vyjadrenie z 20. októbra 2010, ktoré obsahuje odôvodnenie

požadovaného finančného zadosťučinenia, avšak ani za toto podanie ústavný súd úhradu

trov právneho zastúpenia nepriznal prihliadajúc na obsah ,

z ktorého vyplýva, že odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia má byť

súčasťou už podanej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené je odmena a paušálna náhrada

hotových výdavkov za toto podanie sťažovateľa už súčasťou odmeny za podanie samotnej

sťažnosti.

Odmena za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní pred ústavným súdom v roku

2010, keď boli úkony realizované, predstavovala sumu 120,23 € a režijný paušál sumu

7,21 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby predstavuje sumu 254,88 €. Takto vypočítanú

odmenu a náhradu paušálnych výdavkov právneho zástupcu bolo potrebné ešte zvýšiť o daň

z pridanej hodnoty vo výške platnej v čase, keď boli úkony vykonané (t. j.19 %), ktorá je

48,43 €. Preto celkové trovy konania, ktorých úhradu ústavný súd priznal, boli ustálené

na sumu 303,31 €. Úhradu trov konania je najvyšší súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Keďže ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie finančného

zadosťučinenia len čiastočne (sťažovateľ žiadal priznať 10 000 €) a súčasne návrh na

vyslovenie príkazu, aby najvyšší súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, už stratilo

opodstatnenie vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred najvyšším súdom o dovolaní

sťažovateľa bolo právoplatne skončené skôr, ako ústavný súd rozhodol o tejto sťažnosti,

bolo potrebné aj vysloviť, že sa sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje (bod 4 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011