Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 266 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (301)II. ÚS 348/08
PDF · 309.1 KB
No categories available
II. ÚS 348/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti spoločenstva U. T., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., P., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 takto
rozhodol:
Základné práva spoločenstva U. T. zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 348/08-15 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločenstva U. T., T. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 3. augusta 2004 sa
sťažovateľ na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti
žalovanej (M. Z.) určenia, že ako právny nástupca po niekdajšom spoločenstve „Bývalí
urbárnici mesta T.“ (ďalej len „bývalí urbárnici“) je výlučným vlastníkom sporných
nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 290/2004-209 z 27. apríla 2006 žalobu
sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa.
Okresný súd svoj právny názor zdôvodnil tým, že sťažovateľ ako žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, resp. neosvedčil na základe akých skutočností by vlastníkom
sporných nehnuteľností mal byť sám sťažovateľ ako právnická osoba, a nie jeho jednotliví
členovia. Podľa okresného súdu vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je pozemkovým
spoločenstvom založeným podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995
Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
181/1995 Z. z.“), podľa ktorého pozemkové spoločenstvo iba spravuje a obhospodaruje
spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je však naďalej vo vlastníctve (spoluvlastníctve) jednotlivých
jeho členov, t. j. sťažovateľ ako pozemkové spoločenstvo nie je a ani nemôže byť
vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, tým sú iba jeho jednotliví členovia, teda iba oni by sa
mohli určovacou žalobou domáhať určenia vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva
k sporným nehnuteľnostiam. Okresný súd zdôraznil, že aj krajský súd v rozhodnutí č. k.
8 Co 416/2004-85 z 29. októbra 2004, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu v danej
veci č. k. 5 C 290/2004-39 z 30. augusta 2004, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na
vydanie predbežného opatrenia, sa stotožnil s názorom, že „Spoločnú nehnuteľnosť tvoria
vlastnícke podiely jednotlivých spoluvlastníkov a ich vlastnícke právo zostáva zachované,
nedochádza k jeho prevodu na spoločenstvo. Spoločenstvo má vlastnícke právo len
k majetku podľa § 13 ods. 1 zákona o PS, teda k majetkovým hodnotám, ktoré vlastní,
a ktoré sú určené na plnenie jeho úloh, slúžia mu a vznikli mu v súvislosti s užívaním
a hospodárením spoločnej nehnuteľnosti. Iba na tento majetok sa vzťahuje pôsobnosť
valného zhromaždenia spoločenstva ako najvyššieho orgánu spoločenstva, rozhodovať
o hospodárení spoločenstva a nakladaní so spoločným majetkom. Vlastnícke právo môžu
uplatňovať a domáhať sa jeho ochrany len členovia spoločenstva, ako spoluvlastníci
spoločnej nehnuteľnosti. Títo sa môžu dať v konaní zastupovať na základe plnomocenstva
podľa § 24 O. s. p., teda len fyzickou osobou a nie pozemkovým spoločenstvom.“. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal tiež na skutočnosť, že na rovnakom princípe
usporiadania vzťahov fungovalo aj spoločenstvo bývalých urbárnikov a po jeho zrušení
zákonom Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb. n. SNR o úprave pomerov
a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov
a podobných útvarov (ďalej len „zákon č. 2/1958 Sb.“) zostalo vlastníctvo k spoločnej
nehnuteľnosti spravovanej spoločenstvom bývalých urbárnikov vo vlastníctve jednotlivých
jeho členov, t. j. jednotlivých podielnikov, a to vo veľkosti ich podielov, pričom v prípade,
že veľkosť ich podielov sa nedala zistiť, platilo, že sú spoluvlastníkmi každý rovnakým
dielom (§ 9 zákona č. 2/1958 Sb.). Napokon okresný súd ešte okrem iného v odôvodnení
rozsudku uvedených dôvodov konštatoval: «Žalobca ako pozemkové spoločenstvo
združujúce spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, hoci aj má právnu subjektivitu, nemá
žiadne oprávnenia v otázke vlastníckych vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti... Preto
subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať sa určenia vlastníctva (spoluvlastníckeho
práva) k „spoločnej nehnuteľnosti“ môžu byť len výlučne jednotliví spoluvlastníci takejto
nehnuteľnosti a nie žalobca.»
Vzhľadom na zistenia okresného súdu o nesplnení už procesných podmienok
na konanie vo veci samej (nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu,
t. j. sťažovateľa) okresný súd sa už nezaoberal meritom žalobného návrhu, t. j. či sporná
nehnuteľnosť «... bola vytvorená „zo spoločnej nehnuteľnosti“ konkrétne z PK parc. č. ...
zapísanej v prot. č. ... k. ú. V. alebo z neknihovanej parcely vedenej ako vodné plochy ako to
vyplýva GP č. 14171724-6/98 vyhotoveného dňa 29. 01. 1998 geodetom Ing. M. B. ...».
Uvedený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 290/2004-209 z 27. apríla 2006 bol ako
vecne správny potvrdený krajským súdom v konaní o odvolaní sťažovateľa, a to sťažnosťou
napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Co 272/2006 z 5. decembra 2007.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že označeným rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 6 Co 272/2006 z 5. decembra 2007 bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré
navrhovateľ (sťažovateľ) počas konania produkoval a taktiež preto, že odvolací súd
nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil“, a tiež že
bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy tým,
že krajský súd zle vyhodnotil vlastnícke vzťahy, a preto zle určil, „komu toto vlastníctvo
svedčí“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v rozpore s právnym názorom
okresného súdu, ako aj krajského súdu je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej
vlastníckej žaloby, čo odvodzuje z tohto, že sa považuje za obnovenú formu niekdajšieho
spoločenstva bývalých urbárnikov, ktoré bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb., a podľa
Stanov (z roku 1906) ktorého podľa sťažovateľa išlo o právnickú osobu, ktorá disponovala
vlastníckym právom k urbárskym pozemkom, čo podľa sťažovateľa znamená, že „urbárske
nehnuteľnosti boli jednoznačne vo vlastníctve spoločenstva a nie v podielovom
spoluvlastníctve členov tohto spoločenstva“. Sťažovateľ uvádza, že vznikol ako právnická
osoba s právnou subjektivitou na základe zákona č. 181/1995 Z. z., a to ako obnovená forma
spoločenstva bývalých urbárnikov, takže ako „právny nástupca“ tohto spoločenstva má tiež
oprávnenie vlastníka k urbárskym nehnuteľnostiam, a teda ako vlastník má právo využiť aj
účinné prostriedky ochrany jeho vlastníckeho práva vrátane určovacej žaloby.
V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Podľa sťažovateľa odôvodnenie
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu presvedčivé nie je, no najmä absentuje právne
posúdenie veci. Strohé konštatovanie, že sa stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvého stupňa neobstojí a je nedostatočné, preto je arbitrárne.“
Sťažovateľ v podaní z 12. mája 2008, ktoré podal ako doplnenie k sťažnosti bez
splnomocnenej právnej zástupkyne na konanie pred ústavným súdom, uvádza aj skutkové
okolnosti, ktorými preukazuje vecnú dôvodnosť žaloby podanej okresnému súdu
(všeobecnému súdu), ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam. Uvedenými skutkovými okolnosťami sťažovateľ vecne spochybňuje
prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na JRD T. a v konečnom dôsledku
na jeho právneho nástupcu PD Ž., čím sa na druhej strane snaží preukázať odôvodnenosť
svojho žalobného nároku uplatneného v konaní pred všeobecnými súdmi.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 porušil právo U.
T. zaručené v čl. 20 ods. 1), čl. 46 ods. 1) a ods. 2), čl. 48 ods. 1) a ods. 2) Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline 6 Co 272/2006 sa zrušuje a vec im vracia na
ďalšie konanie.
Krajskému súdu v Žiline ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mesta T.
(správne má byť spoločenstva U. T., pozn.) na účet advokátky JUDr. I. B., P. do 1 mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 660/2008 zo 14. októbra 2008,
v ktorom zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne v skúmanej veci, a právna zástupkyňa
sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 3. decembra 2008.
2.1 Zákonná sudkyňa krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:
«Krajský súd, ako súd odvolací, stotožnil sa so skutkovými i právnymi závermi
okresného súdu, pokiaľ tento návrh o určenie vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti
zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na požadovanom
určení. V jednotlivostiach poukazujem na dôvodovú časť rozsudku krajského súdu zo dňa
5. 12. 2007, z ktorého vyplýva, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri prejednávaní
a rozhodovaní v danej veci.
Krajský súd nepripustil vo veci dovolanie, pretože mal za to, že uvedená
problematika (vecná legitimácia pozemkového spoločenstva na určenie vlastníckeho práva
k „spoločnej nehnuteľnosti“) bola už objasnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.»
Predseda krajského súdu súčasne oznámil: „... súhlasíme, aby ústavný súd upustil od
ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
krajského súdu okrem skutočností uvedených už v sťažnosti uviedla:
„Krajský súd vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti a z vyjadrenia
vyplýva, že považuje rozhodnutie prvostupňového ako i odvolacieho súdu za vecne a právne
správne. V otázke nepripustenia dovolania krajský súd uvádza, že problematika vecnej
legitimácie pozemkového spoločenstva na určenie vlastníckeho práva k spoločnej
nehnuteľnosti už bola objasnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu. Tieto rozhodnutia však
necituje ani žiadnym spôsobom nekonkretizuje a preto takéto vyjadrenie považuje
sťažovateľ za bezpredmetné, nakoľko nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Krajský súd sa vo
svojom podaní taktiež nevyjadruje k tomu, či došlo alebo nedošlo postupom
a rozhodnutiami súdov k porušeniu základných ústavných práv sťažovateľa.
Sťažovateľ v celom rozsahu trvá na svojich tvrdeniach uvedených v písomnej
sťažnosti a tvrdí, že postupom oboch súdov došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu
a to tým, že súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) počas
konania produkoval, a taktiež preto, že odvolací súd nepripustil dovolanie, pričom toto
svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. ...
K porušeniu práva vlastniť majetok došlo pri hodnotení vlastníckych vzťahov
a určení komu toto vlastníctvo svedčí. ...
Sťažovateľ oznamuje súdu, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia označených základných práv
podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 272/2006
z 5. decembra 2007 je založená na jeho tvrdení, že krajský súd nevykonal ním navrhované
dôkazy, že nesprávne posúdil, komu svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam,
a že krajský súd nepripustil napriek žiadosti sťažovateľa proti svojmu rozsudku mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie), pričom jeho nepripustenie ani nezdôvodnil.
Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu
podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
V odôvodnení sťažnosťou napádaného rozsudku krajský súd svoje závery zdôvodnil
takto:
«V prejednávanej veci domáhal sa navrhovateľ určenia vlastníckeho práva ku KN
2
parc. č. ... trvalý trávnatý porast o výmere 1677 modčlenenej geometrickým plánom z
právnej parc. č. ... z protokolu ... kat. územia V.
V konaní nebolo sporným, že nehnuteľnosť - útvar bývalých urbarialistov v T. bol
zrušený dňom vyhlásenia zákona č. 2/1958 Zb. z 11. 3. 1958. Uvedený zákon znamenal
zánik dovtedajších pozemkových spoločenstiev. Vlastníctvo v prípade nehnuteľností
spadajúcich pod zákonný článok XIX/1898 zastalo zachované jednotlivým podielnikom
spoločenstva v pomere veľkosti ich podielov. V prípade spoločných nehnuteľností
spadajúcich pod zákonný článok X/1913, došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa zákona
č. 81/1949 Zb. v prospech družstva ku dňu založenia JRD v príslušnej obci, vzniknutého
v období od 15. 3. 1949 do 1. 10. 1959, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 49/1959 Zb.
o jednotných roľníckych družstvách a dochádzalo k „obnove:, priznaniu vlastníckeho práva
jednotlivým oprávneným osobám - pôvodným spoluvlastníkom k takýmto spoločným
urbárskym nehnuteľnostiam. Na uvedený stav nadväzovali reštitučné zákony. V prípade
lesných pozemkov došlo k obnove užívacích práv pre ich vlastníkov (spoluvlastníkov), čo
vyplýva z ustanovenia § 37 zákona č. 330/1991 Zb., resp. k obnove vlastníckych práv na
spoločných (pasienkových) nehnuteľnostiach. Tak ako to správne konštatoval okresný súd, v
oboch prípadoch zákon umožňoval len individuálnu obnovu vlastníckych, resp. užívacích
práv v prospech jednotlivých vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti s tým, že ak nemožno výšku
podielu určiť, považovali sa podiely za rovnaké. Súčasná platná právna úprava
nepredpokladá vlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti urbárskym spoločenstvom. Zákon
č. 181/1995 Z. z. upravuje vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových
spoločenstiev, ako aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového
spoločenstva (§ 1). Pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou alebo bez právnej
subjektivity je vždy spoločenstvom vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2
písm. a/, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1, § 15). Spoločnú nehnuteľnosť tvoria spoluvlastnícke
podiely jeho jednotlivých členov.
Okresný súd mal nesporne preukázané, že nehnuteľnosti zapísané v PK vložke č. ...
sú v súčasnosti zapísané na LV č. 700 pre kat. územie T. a kat. územie O. a navrhovateľ tam
nie je uvedený ani ako jeden z podielových spoluvlastníkov.
Za daného skutkového stavu krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne
správne potvrdil, pričom sa stotožnil so závermi a dôvodmi okresného súdu, pokiaľ tento
návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa
na požadovanom určení. Nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke ... kat. územie V.
predstavujú „spoločnú nehnuteľnosť:, ktorej vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi sú jednotliví
členovia navrhovateľa, ktorým boli nehnuteľnosti vydané v rámci reštitúcií. Krajský súd
nestotožnil sa s názorom odvolateľa, že tento je právnym nástupcom Bývalých urbarialistov
v T., pretože tento subjekt bol zo zákona zrušený, tak ako bolo uvedené vyššie. Navrhovateľ
vznikol ako subjekt práva až po obnove užívacích či vlastníckych práv jednotlivých
podielnikov v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., resp. zákona č. 181/1995 Z. z., ktorí
prostredníctvom a v rámci spoločenstva obhospodarujú spoločnú nehnuteľnosť.
Navrhovateľ nemá žiadne oprávnenia vo veci vlastníckych vzťahov k spoločnej
nehnuteľnosti, okrem oprávnenia užívať spoločnú nehnuteľnosť a hospodáriť na nej.
Okresný súd preto správne konštatoval, že subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať
sa určenia vlastníckeho práva k „spoločnej nehnuteľnosti: môžu byť len výluční jednotliví
spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti a nie navrhovateľ.»
Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že jednou z premís
právneho názoru krajského súdu bola skutočnosť, že sťažovateľ ako majetkové
spoločenstvo vznikol nanovo na základe zákona č. 181/1995 Z. z., a to ako subjekt
s právnou subjektivitou, a teda toto majetkové spoločenstvo sťažovateľa nemožno bez
ďalšieho automaticky (tak ako to tvrdí sám sťažovateľ) považovať za mechanické
obnovenie niekdajšieho spoločenstva bývalých urbárnikov, pretože jednak toto niekdajšie
spoločenstvo bývalých urbárnikov bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb. a po tomto zrušení
bolo vlastnícke právo k majetku v jeho správe upravené ďalšími právnymi predpismi
a jednak z § 1 zákona 181/1995 Z. z. vyplýva, že tento zákon neupravuje automatickú
„obnovu“, a tým automatický vstup do práv niekdajších urbárskych spoločenstiev, ale
upravuje nanovo „vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových
spoločenstiev“, ako aj „vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva“.
Pre objasnenie problematiky vzniku, účelu a podstaty urbárskych spoločenstiev je
nevyhnutné stručne poukázať a zohľadniť aj historické aspekty tohto inštitútu. V minulosti
sa šľachtická pôda rozdeľovala na dva druhy, a to na pôdu pánsku (dominikál), ktorú
obhospodaroval vo vlastnej réžii sám zemepán, a na pôdu urbársku (rustikál), ktorá síce
patrila zemepánovi, ale bola prenechaná do užívania poddaným označovaným ako urbárnici,
pretože povinnosti poddaných voči zemepánovi boli upravené v Urbáre. V roku 1767 bolo
vydané nariadenie Márie Terézie s názvom „Milostivý urbár“, ktorým boli určené
povinnosti poddaného voči zemepánovi v súvislosti s pôdou, ktorú poddaný užíval. Urbár
bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní pracujúci na poliach a lesoch zemepánov.
Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848, keď v dôsledku zrušenia
poddanstva boli zrušené všetky povinnosti bývalých poddaných voči zemepánovi založené
na Urbáre, takže poddaný sa z urbárskeho poddaného stal voči pozemkom v jeho užívaní
ich faktickým vlastníkom, pričom potom, ako cisár František Jozef I vydal 2. marca 1853
tzv. Urbárky patent, ktorým bol úplne zrušený dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi,
sa niekdajší urbárnici stali aj právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Vlastníci bývalého
urbárskeho majetku tento „spravovali“ ako spoločný majetok [napr. v záujme zachovania
jednotného hospodárenia a spravovania lesov bol vydaný zákonný článok XXXI/1879
(lesný zákon), pričom napr. už podľa zákonného článku LIII z roku 1871 lesy bývalých
urbarialistov mali byť „spravované“ (nie vlastnené) ako spoločné lesy a hospodárenie s
nimi sa malo vykonávať pod dozorom administratívnych vrchností]. Problematiku
spravovania spoločných lesov upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní
obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne
užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých
urbarialistov (ďalej len „zákonný článok XIX/1898“), a problematika spravovania
spoločných pasienkov bola upravená zákonným článkom X/1913 o nedielnych spoločných
pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).
Na základe uvedeného vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych
pozemkov urbárske spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základnými znakmi bolo
nedielne spoluvlastníctvo, t. j. nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely zo spoločne
„spravovaného“ majetku, rozhodovanie v zhromaždení spoluvlastníkov tohto spoločného
majetku, a to hlasovaním podľa princípu väčšiny hlasov vlastníkov počítanej podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov.
Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného
článku X/1913 boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR
o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov
a podobných právnych útvarov, pričom vlastnícke právo k týmto pozemkom prešlo ex lege
z členov týchto pozemkových spoločenstiev na jednotné roľnícke družstvá (ďalej len
„družstvo“), ktoré boli zriadené zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych
družstvách (ďalej len „zákon č. 69/1949 Sb.“) a členovia (spoluvlastníci) pasienkových
urbárov sa tak stali iba členmi družstiev. Po zrušení zákona č. 69/1949 Sb., a to zákonom
č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej len „zákon č. 49/1959 Zb.“),
došlo ex lege k obnove individuálneho vlastníctva niekdajších urbárnikov (alebo ich
právnych nástupcov) k pozemkom združeným v družstve, ktoré ich iba obhospodarovalo.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 49/1959 Zb. vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému
družstevnému hospodáreniu zostáva zachované.
Urbárske spoločenstvá „spravujúce“ spoločné lesné pozemky boli zrušené zákonom
č. 2/1958 Sb., pričom tieto spoločné lesné pozemky boli odovzdané do obhospodarovania
krajským správam lesov, alebo ak ich výmera nepresahovala 50 ha, mohli byť odovzdané do
obhospodarovania aj družstvám. V prípade, že súčasťou lesa boli aj pasienky, tieto boli
odovzdané do obhospodarovania družstva, alebo ak toto nebolo v obci zriadené, tak boli
odovzdané do obhospodarovania užívateľom spoločných pasienkov (§ 3 ods. 1 zákona
č. 2/1958 Sb.). Subjekt, ktorému bol takto do obhospodarovania odovzdaný les alebo
pasienok, ktorý bol súčasťou lesa, zákonodarca označoval pojmom „obhospodarovateľ“,
nie vlastník. Vlastnícke právo k obhospodarovateľom obhospodarovaným pozemkom ostalo
zachované individuálnym vlastníkom, t. j. pôvodným členom urbárskych lesných
spoločenstiev. Podľa § 9 zákona č. 2/1958 Sb. odovzdanie spoločných lesov do
obhospodarovania sa nedotýka doterajších vlastníckych pomerov spoločných lesov.
Členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa
svojich podielov. Pokiaľ spoločné lesy vlastnil zrušený útvar, prechádza vlastníctvo na
členov zrušeného útvaru podľa zásad vyslovených v predchádzajúcom odseku. Ak sa
veľkosť podielov jednotlivých členov nedá zistiť, platí, že sú spoluvlastníkmi každý
rovnakým dielom.
Existencia pozemkových spoločenstiev bola obnovená zákonom č. 181/1995 Z. z.
(účinným aj v súčasnosti), pričom pozemkovým spoločenstvom podľa tohto sa rozumelo aj
lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa
vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov
(urbárnikov), a jeho členmi sa mohli a môžu stať len tie fyzické osoby a právnické osoby,
ktoré sú vlastníkmi podielu na spoločnej nehnuteľnosti, takže za členov pozemkového
spoločenstva sú považovaní všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých
podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti bolo a je nedeliteľné.
V skúmanom prípade nebolo sporným, že sťažovateľ vznikol ako pozemkové
spoločenstvo s právnou subjektivitou podľa zákona č. 181/1995 Z. z., pričom sťažovateľ
poukazuje na to, že je plnohodnotným právnym nástupcom niekdajšieho spoločenstva
bývalých urbárnikov, ktoré bolo spoločenstvom spravujúcim podľa zákonného článku
XIX/1898 lesy a tie pasienky, ktoré boli súčasťou lesa.
Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd tým, že rozhodli o zamietnutí
jeho žaloby, pretože ho neuznali ako právneho nástupcu po niekdajšom spoločenstve
bývalých urbárnikov, mu v konečnom dôsledku odobrali vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam. Pričom sťažovateľ ako dôkaz o svojom presvedčení, že je vlastníkom
sporných nehnuteľností, ako aj o tom, že je aktívne legitimovaný domáhať sa vlastníctva
k nim určovacou vlastníckou žalobou, predložil ústavnému súdu okrem iného rozsudky aj
krajského súdu sp. zn. 10 S 104/98 a sp. zn. 10 Sp 5/2005, Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 23 S 110/96, 23 S 111/96 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 47/01, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 5 C 964/97 týkajúce sa konania v obdobnej veci.
V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v sťažnosťou
napadnutom konaní okresný súd nerozhodoval o žalobou vymedzenom merite veci,
t. j. nekonal ani nerozhodoval o tom, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože
konanie okresného súdu sa nachádzalo iba v počiatočnom štádiu konania, v ktorom ešte iba
skúmal splnenie procesných podmienok, ktoré sú predpokladom na konanie o merite veci,
t. j. skúmal, napr. či vec patrí do jeho právomoci a pôsobnosti, či žalobu podala osoba na to
oprávnená (aktívne legitimovaná) a pod. V uvedenom rozsahu posudzoval rozhodnutie
okresného súdu aj odvolací krajský súd, ktorý sa rovnako nevyjadroval k meritu veci.
Vzhľadom na štádium konania pred všeobecnými súdmi, teda podľa ústavného súdu
nemohlo reálne dôjsť k zásahu, resp. k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľovi (nemožno
odňať niečo, čo nemám), navyše ak k podaniu určovacej vlastníckej žaloby nebol
sťažovateľ ani oprávnený (pozri ďalej).
Vzhľadom na to, že z rozdelenia súdnej moci medzi všeobecné súdy a ústavný súd
vyplýva, že ústavný súd, ktorý má v tomto systéme špecifické postavenie súdneho orgánu
ochrany ústavnosti, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov a v jeho právomoci nie je
ani nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 222/08, II. ÚS 63/09),
ústavný súd považuje vzhľadom na predmet konania pred ústavným súdom za irelevantnú
argumentáciu sťažovateľa o vecnom spochybnení prechodu vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam (pasienky, ktoré boli súčasťou lesa) z členov spoločenstva bývalých
urbárnikov na družstvo, k čomu podľa sťažovateľa nemohlo dôjsť, pretože spoločenstvo
bývalých urbárnikov spravovalo lesný majetok, podľa zákonného článku XIX/1898,
a teda na tento majetok sa nemohol uplatniť zákon č. 49/1959 Zb. ani pokiaľ išlo
o pasienky, ktoré boli súčasťou lesa, pretože ich právny režim po zániku urbárskych
spoločenstiev bol upravený zákonom č. 2/1958 Sb., podľa ktorého boli odovzdané do
obhospodarovania družstvu.
Uvedené argumenty sťažovateľa je v rámci rozhodovania o merite určovacej
vlastníckej žaloby oprávnený posúdiť všeobecný súd, a nie ústavný súd.
Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdenie, či závery krajského súdu
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na podanie určovacej vlastníckej
žaloby sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že podľa zistenia ústavného súdu zo spisu
okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 290/2004 sťažovateľovi muselo byť známe, že nie
je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej vlastníckej žaloby už z rozhodnutia z
20. septembra 2005, ktorým okresný súd nepripustil zmenu žaloby o pristúpenie ďalších
subjektov na strane sťažovateľa (žalobcu). Už v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu
sťažovateľ totiž uviedol: „Navrhovateľ je z iných konaní vedených na tun. súde
v obdobných veciach oboznámený so stanoviskom zákonného sudcu vo veci aktívnej
legitimácie Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo T. na podanie určovacej
žaloby. Z opatrnosti podal teda návrh na rozšírenie okruhu žalobcov a chcel takýmto
podaním zabezpečiť, aby nebol návrh zamietnutý z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej
legitimácie žalobcu bez tohto, aby sa skutočne skúmalo meritum veci a všetky podstatné
okolnosti prípadu.“ Uvedené rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Co 582/2005 z 31. januára 2006.
Nespochybniteľnou skutočnosťou, a to ani zo strany sťažovateľa je, že sťažovateľ
je pozemkovým spoločenstvom založeným podľa zákona č. 181/1995 Z. z., v zmysle
ktorého ide o pozemkové spoločenstvo obhospodarujúce spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je
v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve jednotlivých členov tohto pozemkového
spoločenstva.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vznikol podľa zákona č. 181/1995 Z. z., je
nepochybné, že uvedená charakteristika pozemkového spoločenstva podľa tohto zákona je
definičná a smerodajná aj pre sťažovateľa, takže aj Stanovy sťažovateľa, ktoré sú prílohou
sťažnosti, nesmú tomuto zákonu odporovať, resp. a contrario musia byť s ním v súlade.
Podľa § 3 zákona č. 181/1995 Z. z. cieľom pozemkového spoločenstva je racionálne
hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné veci vyplývajúce
zo spoluvlastníctva k nej, pričom za týmto cieľom môže pozemkové spoločenstvo
vykonávať poľnohospodársku prvovýrobu a s tým súvisiace spracovanie alebo úpravu
poľnohospodárskych produktov alebo hospodáriť v lesoch a na vodných plochách, ak túto
činnosť upravujú osobitné predpisy, spoločenstvo vykonáva túto činnosť v súlade s týmito
osobitnými predpismi.
Z čl. 3 Stanov sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ „Racionálne ohbospodaruje
a spravuje majetok urbárskych spolumajiteľov. Stará sa a zabezpečuje rozvoj, prosperitu,
ochranu a obnovu obhospodarovaných lesov a majetku urbárskych spolumajiteľov.“.
Z citovaného vyplýva, že sťažovateľ iba obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci
majetok v jeho správe, ktorý však aj naďalej ostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho
jednotlivých členov. Zo žiadneho ustanovenia Stanov sťažovateľa nevyplýva, že by mal
generálne splnomocnenie domáhať sa vlastníckeho práva k majetku namiesto alebo v mene
jeho členov, resp. že by sťažovateľ disponoval takýmto oprávnením bez splnomocnenia
jeho členov, čo by v konečnom dôsledku bolo v rozpore so zásadou, že nikoho nemožno
proti jeho vôli prinútiť k sporu. Zo Stanov sťažovateľa, ako ani zo zákona č. 181/1995 Z. z.
nevyplýva ani to, že by sám sťažovateľ mohol disponovať vlastníckym právom k majetku v
jeho správe, resp. že by sa sám mohol domáhať jeho priznania, pretože to by bolo v rozpore
so samotným už citovaným princípom, resp. cieľom existencie a fungovania „pozemkových
spoločenstiev“, ktoré sú zakladané na báze spolčovania sa majetku jednotlivcov (ako to
vyplýva aj zo samotného označenia tohto spoločenstva) na účely jeho spoločného
obhospodarovania s cieľom zachovať jeho strategickú hospodársku integritu.
Vzhľadom na uvedené je neakceptovateľným tvrdenie sťažovateľa v sťažnosti, že
„Členovia spoločenstva rozhodnutím založiť spoločenstvo s právnou subjektivitou
jednoznačne vyslovili úmysel osobne nevykonávať vlastnícke právo, ale toto oprávnenie
preniesli na spoločenstvo...“. Sťažovateľ toto svoje tvrdenie zrejme vyvodil zo znenia
niektorých ustanovení zákona č. 181/1995 Z. z., ktorý pojednáva aj o tzv. „majetku
spoločenstva“. Na tomto mieste je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zohľadniť
pojmový aparát využívaný zákonodarcom v zákone č. 181/1995 Z. z., ktorý na jednej strane
pojednáva o „spoločnom majetku, resp. o spoločnej nehnuteľnosti podielového
spoločenstva“ a na strane druhej o „majetku pozemkového spoločenstva“.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z. z. členom spoločenstva sú všetci
spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z. z. majetkom spoločenstva je súhrn
majetkových hodnôt, ktoré „... vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej
nehnuteľnosti“ a ktoré „... spoločenstvo vlastní a ktoré sú určené na plnenie úloh
spoločenstva“.
Vzhľadom na citované, ako aj na ďalšie súvisiace ustanovenia je teda potrebné
diferencovať slovné spojenie „majetok spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od
nakladania alebo od hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento
majetok je vo vlastníctve spoločenstva, avšak „spoločná nehnuteľnosť pozemkového
spoločenstva“ ako taká nie je vlastníctvom spoločenstva, ale ostáva vo vlastníctve
jednotlivých členov pozemkového spoločenstva, ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom
spoluvlastníctve.
Pokiaľ sťažovateľ odvodzuje svoje právo domáhať sa určovacou žalobou
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam iba na základe ním tvrdeného jeho
generálneho nástupníctva po niekdajšom spoločenstve bývalých urbárnikov, o ktorom tvrdí,
že v jeho prospech bolo v „pkn. vl. č. ... a ...“ príslušného katastrálneho územia zapísané
vlastnícke právo k týmto sporným nehnuteľnostiam, ústavný súd podotýka, že tak, ako to
vyplýva z už uvedenej právnej úpravy (zákon č. 2/1958 Sb.), podľa ktorej po zániku
niekdajších (lesných) spoločenstiev ostalo vlastnícke právo k spoločnej nehnuteľnosti
zachované v prospech jej jednotlivých vlastníkov (spoluvlastníkov), čo vyplýva aj
z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj vzhľadom na už uvedené sa
záver krajského súdu o nedostatku aktívnej legitimácie na podanie určovacej vlastníckej
žaloby nejaví ako svojvoľný a neodôvodnený.
Z označenej pozemkovoknižnej vložky, ktorá je prílohou sťažnosti, vyplýva, že
sporné nehnuteľnosti boli dané niekdajšiemu spoločenstvu bývalých urbárnikov iba do
obhospodarovania ako „spoločný majetok“ (pozri už uvedené), pričom užívanie tohto
majetku sa „... deje podľa pravidiel, ktoré určuje XIX. článok zákona z roku 1898“
a podiely na tomto spoločnom majetku „... pripadajúce na jednotlivých urbárskych
majiteľov, sa pripisujú k majetkom v jednotlivých pozemkovoknižných vložkách“.
Napokon aj sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Poznámka obhospodarovania
zapísaná v pkn. vl. č. ... a ... k pozemkom lesným neriešila otázku vlastníctva ale len spôsob
užívania a obhospodarovania, nakoľko tieto pozemky museli byť obhospodarované
spôsobom uvedeným v zák. č. XIX/1898.“ (str. 3 a 4 sťažnosti)
Ústavný súd tiež v nadväznosti na zásadu „nemo plus iuris transfere potest, quam
ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako sám má) podotýka, že
neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že jeho členovia sa vopred vzdali svojho vlastníckeho
práva k žalovaným sporným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa, pretože tak, ako sa
nemôže subjekt vzdať svojho práva skôr, ako s týmto právom disponuje, nemožno ani na
iného previesť vlastnícke právo k veci skôr, ako bolo toto právo jeho prevodcovi osvedčené,
resp. skôr, ako mu toto právo vôbec svedčalo alebo prináležalo.
Na uvedených záveroch ústavného súdu nič nemenia ani sťažovateľom predložené
súdne rozhodnutia týkajúce sa priamo sťažovateľa alebo obdobných vecí. Práve naopak,
z uvedených súdnych judikátov vyplýva rovnaký záver ako z napadnutého rozsudku
krajského súdu, a to, že aktívne legitimovaní na využitie prostriedkov ochrany vlastníckeho
práva sú jednotliví členovia pozemkového spoločenstva, a nie pozemkové spoločenstvo
ako také. Z rozsudkov krajského súdu sp. zn. 10 S 104/98 z 29. januára 1999 a sp. zn.
10 S 105/98 z 29. januára 1999, ako aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
23 S 110/96, 23 S 111/96 z 29. novembra 1996 je zrejmé, že prostriedky na domáhanie sa
priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej
správy o nepriznaní vlastníckeho práva na základe žaloby alebo opravného prostriedku)
uplatnili členovia sťažovateľa – „podielnici Spoločnosti urbárskych spolumajiteľov T.“ – a
nie sťažovateľ. Obdobne aj rozsudkom sp. zn. 10 Sp 5/2005 z 22. decembra 2005
rozhodoval krajský súd o opravnom prostriedku členov sťažovateľa, a nie samotného
sťažovateľa, pričom podľa zistenia ústavného súdu opravný prostriedok podalo 174 členov
sťažovateľa. Rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 47/01 z 28. novembra 2001 rozhodoval najvyšší súd
síce o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa, avšak v danom prípade nebolo
predmetom konania sporné vlastnícke právo, ale išlo o žalobu o vypratanie nehnuteľnosti,
ku ktorej vlastnícke právo sporné nebolo.
Sťažovateľ napokon na preukázanie svojich tvrdení o danosti jeho aktívnej
legitimácie na podanie určovacej vlastníckej žaloby predložil ústavnému súdu aj
rozhodnutie v obdobnej veci, a to rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.
5 C 964/97 zo 4. augusta 2000 (ako aj rozhodnutia o opravných prostriedkoch proti tomuto
rozsudku), ktorým bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam navrhovateľovi,
ktorým bolo U. D. Z označeného rozsudku síce vyplýva, že určenia vlastníckeho práva sa
domáhalo označené pozemkové spoločenstvo, ktoré bolo založené rovnako ako sťažovateľ
podľa zákona č. 181/1995 Z. z., avšak podľa zistenia ústavného súdu z predmetného
súdneho spisu je zrejmé, že aj napriek označeniu navrhovateľa v predmetnej veci návrh na
konanie z 24. septembra 1997 nepodalo U. D., ale jeho 314 členov, ktorí na svoje
zastupovanie v konaní o určenie vlastníckeho práva „... k nehnuteľnostiam zapísaným v
pkn. vl. č. ... v k. ú. D.“ splnomocnili advokáta JUDr. E. J., ktorý návrh podal. Vzhľadom na
uvedené neobstojí ani tento argument sťažovateľa týkajúci sa ním tvrdenej danosti aktívnej
legitimácie pozemkového spoločenstva na podanie určovacej vlastníckej žaloby.
Napokon ústavný súd podotýka, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba sťažovateľa
bola odmietnutá iba pre nesplnenie procesných podmienok na konanie, pričom nebolo
rozhodnuté o merite veci, nejde v danom prípade o res iudicata (rozhodnutá vec), takže
členom sťažovateľa nič nebráni, aby sami opätovne podali žalobu o určenie vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam.
Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že mu
krajský súd znemožnil konať pred súdom ako účastníkovi konania, mal možnosť využiť
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) podľa 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
krajského súdu nepripustiť proti svojmu rozhodnutiu dovolanie z dôvodu, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ústavný súd v súlade so svojou
judikatúrou konštatuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je síce aj právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť
odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho
opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku
z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť
zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 OSP sa v odôvodnení rozsudku uvedie,
čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (napr. II. ÚS 122/05).
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či
ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených
v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom označené
základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným
návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010