Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 348/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

o sťažnosti spoločenstva U. T., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., P., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 1 a 2 a práva zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 takto

rozhodol:

Základné práva spoločenstva U. T. zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 1 a 2 a právo zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločenstva U. T., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 (ďalej len „“) a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 3. augusta 2004 sa

sťažovateľ na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti

žalovanej (M. Z.) určenia, že ako právny nástupca po niekdajšom spoločenstve „Bývalí

urbárnici mesta T.“ (ďalej len „bývalí urbárnici“) je výlučným vlastníkom sporných

nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. -209 z 27. apríla 2006 žalobu

sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa.

Okresný súd svoj právny názor zdôvodnil tým, že sťažovateľ ako žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, resp. neosvedčil na základe akých skutočností by vlastníkom

sporných nehnuteľností mal byť sám sťažovateľ ako právnická osoba, a nie jeho jednotliví

členovia. Podľa okresného súdu vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je pozemkovým

spoločenstvom založeným podľa

Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

“), podľa ktorého pozemkové spoločenstvo iba spravuje a obhospodaruje

spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je však naďalej vo vlastníctve (spoluvlastníctve) jednotlivých

jeho členov, t. j. sťažovateľ ako pozemkové spoločenstvo nie je a ani nemôže byť

vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, tým sú iba jeho jednotliví členovia, teda iba oni by sa

mohli určovacou žalobou domáhať určenia vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva

k sporným nehnuteľnostiam. Okresný súd zdôraznil, že aj krajský súd v rozhodnutí č. k.

-85 z 29. októbra 2004, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu v danej

veci č. k. -39 z 30. augusta 2004, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na

vydanie predbežného opatrenia, sa stotožnil s názorom, že „Spoločnú nehnuteľnosť tvoria

vlastnícke podiely jednotlivých spoluvlastníkov a ich vlastnícke právo zostáva zachované,

nedochádza k jeho prevodu na spoločenstvo. Spoločenstvo má vlastnícke právo len

k majetku podľa § 13 ods. 1 zákona o PS, teda k majetkovým hodnotám, ktoré vlastní,

a ktoré sú určené na plnenie jeho úloh, slúžia mu a vznikli mu v súvislosti s užívaním

a hospodárením spoločnej nehnuteľnosti. Iba na tento majetok sa vzťahuje pôsobnosť

valného zhromaždenia spoločenstva ako najvyššieho orgánu spoločenstva, rozhodovať

o hospodárení spoločenstva a nakladaní so spoločným majetkom. Vlastnícke právo môžu

uplatňovať a domáhať sa jeho ochrany len členovia spoločenstva, ako spoluvlastníci

spoločnej nehnuteľnosti. Títo sa môžu dať v konaní zastupovať na základe plnomocenstva

podľa , teda len fyzickou osobou a nie pozemkovým spoločenstvom.“. Okresný

súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal tiež na skutočnosť, že na rovnakom princípe

usporiadania vzťahov fungovalo aj spoločenstvo bývalých urbárnikov a po jeho zrušení

zákonom Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb. n. SNR o úprave pomerov

a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov

a podobných útvarov (ďalej len „zákon č. 2/1958 Sb.“) zostalo vlastníctvo k spoločnej

nehnuteľnosti spravovanej spoločenstvom bývalých urbárnikov vo vlastníctve jednotlivých

jeho členov, t. j. jednotlivých podielnikov, a to vo veľkosti ich podielov, pričom v prípade,

že veľkosť ich podielov sa nedala zistiť, platilo, že sú spoluvlastníkmi každý rovnakým

dielom (§ 9 zákona č. 2/1958 Sb.). Napokon okresný súd ešte okrem iného v odôvodnení

rozsudku uvedených dôvodov konštatoval: «Žalobca ako pozemkové spoločenstvo

združujúce spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, hoci aj má právnu subjektivitu, nemá

žiadne oprávnenia v otázke vlastníckych vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti... Preto

subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať sa určenia vlastníctva (spoluvlastníckeho

práva) k „spoločnej nehnuteľnosti“ môžu byť len výlučne jednotliví spoluvlastníci takejto

nehnuteľnosti a nie žalobca.»

Vzhľadom na zistenia okresného súdu o nesplnení už procesných podmienok

na konanie vo veci samej (nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu,

t. j. sťažovateľa) okresný súd sa už nezaoberal meritom žalobného návrhu, t. j. či sporná

nehnuteľnosť «... bola vytvorená „zo spoločnej nehnuteľnosti“ konkrétne z PK parc. č. ...

zapísanej v prot. č. ... k. ú. V. alebo z neknihovanej parcely vedenej ako vodné plochy ako to

vyplýva GP č. 14171724-6/98 vyhotoveného dňa 29. 01. 1998 geodetom Ing. M. B. ...».

Uvedený rozsudok okresného súdu č. k. -209 z 27. apríla 2006 bol ako

vecne správny potvrdený krajským súdom v konaní o odvolaní sťažovateľa, a to sťažnosťou

napadnutým rozsudkom sp. zn. z 5. decembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že označeným rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 5. decembra 2007 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a 2 , a 2 a právo

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré

navrhovateľ (sťažovateľ) počas konania produkoval a taktiež preto, že odvolací súd

nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil“, a tiež že

bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v tým,

že krajský súd zle vyhodnotil vlastnícke vzťahy, a preto zle určil, „komu toto vlastníctvo

svedčí“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v rozpore s právnym názorom

okresného súdu, ako aj krajského súdu je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej

vlastníckej žaloby, čo odvodzuje z tohto, že sa považuje za obnovenú formu niekdajšieho

spoločenstva bývalých urbárnikov, ktoré bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb., a podľa

Stanov (z roku 1906) ktorého podľa sťažovateľa išlo o právnickú osobu, ktorá disponovala

vlastníckym právom k urbárskym pozemkom, čo podľa sťažovateľa znamená, že „urbárske

nehnuteľnosti boli jednoznačne vo vlastníctve spoločenstva a nie v podielovom

spoluvlastníctve členov tohto spoločenstva“. Sťažovateľ uvádza, že vznikol ako právnická

osoba s právnou subjektivitou na základe , a to ako obnovená forma

spoločenstva bývalých urbárnikov, takže ako „právny nástupca“ tohto spoločenstva má tiež

oprávnenie vlastníka k urbárskym nehnuteľnostiam, a teda ako vlastník má právo využiť aj

účinné prostriedky ochrany jeho vlastníckeho práva vrátane určovacej žaloby.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Podľa sťažovateľa odôvodnenie

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu presvedčivé nie je, no najmä absentuje právne

posúdenie veci. Strohé konštatovanie, že sa stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými

i právnymi závermi súdu prvého stupňa neobstojí a je nedostatočné, preto je arbitrárne.“

Sťažovateľ v podaní z 12. mája 2008, ktoré podal ako doplnenie k sťažnosti bez

splnomocnenej právnej zástupkyne na konanie pred ústavným súdom, uvádza aj skutkové

okolnosti, ktorými preukazuje vecnú dôvodnosť žaloby podanej okresnému súdu

(všeobecnému súdu), ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam. Uvedenými skutkovými okolnosťami sťažovateľ vecne spochybňuje

prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na JRD T. a v konečnom dôsledku

na jeho právneho nástupcu PD Ž., čím sa na druhej strane snaží preukázať odôvodnenosť

svojho žalobného nároku uplatneného v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo U.

T. zaručené v ), ) a ods. 2), ) a ods. 2)

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sa zrušuje a vec im vracia na

ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Žiline ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mesta T.

(správne má byť spoločenstva U. T., pozn.) na účet advokátky JUDr. I. B., P. do 1 mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 660/2008 zo 14. októbra 2008,

v ktorom zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne v skúmanej veci, a právna zástupkyňa

sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 3. decembra 2008.

2.1 Zákonná sudkyňa krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

«Krajský súd, ako súd odvolací, stotožnil sa so skutkovými i právnymi závermi

okresného súdu, pokiaľ tento návrh o určenie vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti

zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na požadovanom

určení. V jednotlivostiach poukazujem na dôvodovú časť rozsudku krajského súdu zo dňa

5. 12. 2007, z ktorého vyplýva, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri prejednávaní

a rozhodovaní v danej veci.

Krajský súd nepripustil vo veci dovolanie, pretože mal za to, že uvedená

problematika (vecná legitimácia pozemkového spoločenstva na určenie vlastníckeho práva

k „spoločnej nehnuteľnosti“) bola už objasnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.»

Predseda krajského súdu súčasne oznámil: „... súhlasíme, aby ústavný súd upustil od

ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

krajského súdu okrem skutočností uvedených už v sťažnosti uviedla:

„Krajský súd vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti a z vyjadrenia

vyplýva, že považuje rozhodnutie prvostupňového ako i odvolacieho súdu za vecne a právne

správne. V otázke nepripustenia dovolania krajský súd uvádza, že problematika vecnej

legitimácie pozemkového spoločenstva na určenie vlastníckeho práva k spoločnej

nehnuteľnosti už bola objasnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu. Tieto rozhodnutia však

necituje ani žiadnym spôsobom nekonkretizuje a preto takéto vyjadrenie považuje

sťažovateľ za bezpredmetné, nakoľko nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Krajský súd sa vo

svojom podaní taktiež nevyjadruje k tomu, či došlo alebo nedošlo postupom

a rozhodnutiami súdov k porušeniu základných ústavných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ v celom rozsahu trvá na svojich tvrdeniach uvedených v písomnej

sťažnosti a tvrdí, že postupom oboch súdov došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu

a to tým, že súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) počas

konania produkoval, a taktiež preto, že odvolací súd nepripustil dovolanie, pričom toto

svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. ...

K porušeniu práva vlastniť majetok došlo pri hodnotení vlastníckych vzťahov

a určení komu toto vlastníctvo svedčí. ...

Sťažovateľ oznamuje súdu, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 5. decembra 2007 je založená na jeho tvrdení, že krajský súd nevykonal ním navrhované

dôkazy, že nesprávne posúdil, komu svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam,

a že krajský súd nepripustil napriek žiadosti sťažovateľa proti svojmu rozsudku mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), pričom jeho nepripustenie ani nezdôvodnil.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu

podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

V odôvodnení sťažnosťou napádaného rozsudku krajský súd svoje závery zdôvodnil

takto:

«V prejednávanej veci domáhal sa navrhovateľ určenia vlastníckeho práva ku KN

2

parc. č. ... trvalý trávnatý porast o výmere 1677 modčlenenej geometrickým plánom z

právnej parc. č. ... z protokolu ... kat. územia V.

V konaní nebolo sporným, že nehnuteľnosť - útvar bývalých urbarialistov v T. bol

zrušený dňom vyhlásenia z 11. 3. 1958. Uvedený zákon znamenal

zánik dovtedajších pozemkových spoločenstiev. Vlastníctvo v prípade nehnuteľností

spadajúcich pod zákonný článok XIX/1898 zastalo zachované jednotlivým podielnikom

spoločenstva v pomere veľkosti ich podielov. V prípade spoločných nehnuteľností

spadajúcich pod zákonný článok X/1913, došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa zákona

č. v prospech družstva ku dňu založenia JRD v príslušnej obci, vzniknutého

v období od 15. 3. 1949 do 1. 10. 1959, kedy nadobudol účinnosť

o jednotných roľníckych družstvách a dochádzalo k „obnove:, priznaniu vlastníckeho práva

jednotlivým oprávneným osobám - pôvodným spoluvlastníkom k takýmto spoločným

urbárskym nehnuteľnostiam. Na uvedený stav nadväzovali reštitučné zákony. V prípade

lesných pozemkov došlo k obnove užívacích práv pre ich vlastníkov (spoluvlastníkov), čo

vyplýva z ustanovenia , resp. k obnove vlastníckych práv na

spoločných (pasienkových) nehnuteľnostiach. Tak ako to správne konštatoval okresný súd, v

oboch prípadoch zákon umožňoval len individuálnu obnovu vlastníckych, resp. užívacích

práv v prospech jednotlivých vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti s tým, že ak nemožno výšku

podielu určiť, považovali sa podiely za rovnaké. Súčasná platná právna úprava

nepredpokladá vlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti urbárskym spoločenstvom. Zákon

č. upravuje vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových

spoločenstiev, ako aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového

spoločenstva (§ 1). Pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou alebo bez právnej

subjektivity je vždy spoločenstvom vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2

písm. a/, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1, § 15). Spoločnú nehnuteľnosť tvoria spoluvlastnícke

podiely jeho jednotlivých členov.

Okresný súd mal nesporne preukázané, že nehnuteľnosti zapísané v PK vložke č. ...

sú v súčasnosti zapísané na LV č. 700 pre kat. územie T. a kat. územie O. a navrhovateľ tam

nie je uvedený ani ako jeden z podielových spoluvlastníkov.

Za daného skutkového stavu krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil, pričom sa stotožnil so závermi a dôvodmi okresného súdu, pokiaľ tento

návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa

na požadovanom určení. Nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke ... kat. územie V.

predstavujú „spoločnú nehnuteľnosť:, ktorej vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi sú jednotliví

členovia navrhovateľa, ktorým boli nehnuteľnosti vydané v rámci reštitúcií. Krajský súd

nestotožnil sa s názorom odvolateľa, že tento je právnym nástupcom Bývalých urbarialistov

v T., pretože tento subjekt bol zo zákona zrušený, tak ako bolo uvedené vyššie. Navrhovateľ

vznikol ako subjekt práva až po obnove užívacích či vlastníckych práv jednotlivých

podielnikov v zmysle , resp. , ktorí

prostredníctvom a v rámci spoločenstva obhospodarujú spoločnú nehnuteľnosť.

Navrhovateľ nemá žiadne oprávnenia vo veci vlastníckych vzťahov k spoločnej

nehnuteľnosti, okrem oprávnenia užívať spoločnú nehnuteľnosť a hospodáriť na nej.

Okresný súd preto správne konštatoval, že subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať

sa určenia vlastníckeho práva k „spoločnej nehnuteľnosti: môžu byť len výluční jednotliví

spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti a nie navrhovateľ.»

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že jednou z premís

právneho názoru krajského súdu bola skutočnosť, že sťažovateľ ako majetkové

spoločenstvo vznikol nanovo na základe , a to ako subjekt

s právnou subjektivitou, a teda toto majetkové spoločenstvo sťažovateľa nemožno bez

ďalšieho automaticky (tak ako to tvrdí sám sťažovateľ) považovať za mechanické

obnovenie niekdajšieho spoločenstva bývalých urbárnikov, pretože jednak toto niekdajšie

spoločenstvo bývalých urbárnikov bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb. a po tomto zrušení

bolo vlastnícke právo k majetku v jeho správe upravené ďalšími právnymi predpismi

a jednak z zákona vyplýva, že tento zákon neupravuje automatickú

„obnovu“, a tým automatický vstup do práv niekdajších urbárskych spoločenstiev, ale

upravuje nanovo „vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových

spoločenstiev“, ako aj „vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva“.

Pre objasnenie problematiky vzniku, účelu a podstaty urbárskych spoločenstiev je

nevyhnutné stručne poukázať a zohľadniť aj historické aspekty tohto inštitútu. V minulosti

sa šľachtická pôda rozdeľovala na dva druhy, a to na pôdu pánsku (dominikál), ktorú

obhospodaroval vo vlastnej réžii sám zemepán, a na pôdu urbársku (rustikál), ktorá síce

patrila zemepánovi, ale bola prenechaná do užívania poddaným označovaným ako urbárnici,

pretože povinnosti poddaných voči zemepánovi boli upravené v Urbáre. V roku 1767 bolo

vydané nariadenie Márie Terézie s názvom „Milostivý urbár“, ktorým boli určené

povinnosti poddaného voči zemepánovi v súvislosti s pôdou, ktorú poddaný užíval. Urbár

bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní pracujúci na poliach a lesoch zemepánov.

Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848, keď v dôsledku zrušenia

poddanstva boli zrušené všetky povinnosti bývalých poddaných voči zemepánovi založené

na Urbáre, takže poddaný sa z urbárskeho poddaného stal voči pozemkom v jeho užívaní

ich faktickým vlastníkom, pričom potom, ako cisár František Jozef I vydal 2. marca 1853

tzv. Urbárky patent, ktorým bol úplne zrušený dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi,

sa niekdajší urbárnici stali aj právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Vlastníci bývalého

urbárskeho majetku tento „spravovali“ ako spoločný majetok [napr. v záujme zachovania

jednotného hospodárenia a spravovania lesov bol vydaný zákonný článok XXXI/1879

(lesný zákon), pričom napr. už podľa zákonného článku LIII z roku 1871 lesy bývalých

urbarialistov mali byť „spravované“ (nie vlastnené) ako spoločné lesy a hospodárenie s

nimi sa malo vykonávať pod dozorom administratívnych vrchností]. Problematiku

spravovania spoločných lesov upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní

obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne

užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých

urbarialistov (ďalej len „zákonný článok XIX/1898“), a problematika spravovania

spoločných pasienkov bola upravená zákonným článkom X/1913 o nedielnych spoločných

pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).

Na základe uvedeného vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych

pozemkov urbárske spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základnými znakmi bolo

nedielne spoluvlastníctvo, t. j. nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely zo spoločne

„spravovaného“ majetku, rozhodovanie v zhromaždení spoluvlastníkov tohto spoločného

majetku, a to hlasovaním podľa princípu väčšiny hlasov vlastníkov počítanej podľa veľkosti

spoluvlastníckych podielov.

Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného

článku X/1913 boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR

o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov

a podobných právnych útvarov, pričom vlastnícke právo k týmto pozemkom prešlo ex lege

z členov týchto pozemkových spoločenstiev na jednotné roľnícke družstvá (ďalej len

„družstvo“), ktoré boli zriadené zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych

družstvách (ďalej len „zákon č. 69/1949 Sb.“) a členovia (spoluvlastníci) pasienkových

urbárov sa tak stali iba členmi družstiev. Po zrušení zákona č. 69/1949 Sb., a to zákonom

č. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej len „“),

došlo ex lege k obnove individuálneho vlastníctva niekdajších urbárnikov (alebo ich

právnych nástupcov) k pozemkom združeným v družstve, ktoré ich iba obhospodarovalo.

Podľa vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému

družstevnému hospodáreniu zostáva zachované.

Urbárske spoločenstvá „spravujúce“ spoločné lesné pozemky boli zrušené zákonom

č. 2/1958 Sb., pričom tieto spoločné lesné pozemky boli odovzdané do obhospodarovania

krajským správam lesov, alebo ak ich výmera nepresahovala 50 ha, mohli byť odovzdané do

obhospodarovania aj družstvám. V prípade, že súčasťou lesa boli aj pasienky, tieto boli

odovzdané do obhospodarovania družstva, alebo ak toto nebolo v obci zriadené, tak boli

odovzdané do obhospodarovania užívateľom spoločných pasienkov (§ 3 ods. 1 zákona

č. 2/1958 Sb.). Subjekt, ktorému bol takto do obhospodarovania odovzdaný les alebo

pasienok, ktorý bol súčasťou lesa, zákonodarca označoval pojmom „obhospodarovateľ“,

nie vlastník. Vlastnícke právo k obhospodarovateľom obhospodarovaným pozemkom ostalo

zachované individuálnym vlastníkom, t. j. pôvodným členom urbárskych lesných

spoločenstiev. Podľa § 9 zákona č. 2/1958 Sb. odovzdanie spoločných lesov do

obhospodarovania sa nedotýka doterajších vlastníckych pomerov spoločných lesov.

Členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa

svojich podielov. Pokiaľ spoločné lesy vlastnil zrušený útvar, prechádza vlastníctvo na

členov zrušeného útvaru podľa zásad vyslovených v predchádzajúcom odseku. Ak sa

veľkosť podielov jednotlivých členov nedá zistiť, platí, že sú spoluvlastníkmi každý

rovnakým dielom.

Existencia pozemkových spoločenstiev bola obnovená

(účinným aj v súčasnosti), pričom pozemkovým spoločenstvom podľa tohto sa rozumelo aj

lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa

vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov

(urbárnikov), a jeho členmi sa mohli a môžu stať len tie fyzické osoby a právnické osoby,

ktoré sú vlastníkmi podielu na spoločnej nehnuteľnosti, takže za členov pozemkového

spoločenstva sú považovaní všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých

podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti bolo a je nedeliteľné.

V skúmanom prípade nebolo sporným, že sťažovateľ vznikol ako pozemkové

spoločenstvo s právnou subjektivitou podľa , pričom sťažovateľ

poukazuje na to, že je plnohodnotným právnym nástupcom niekdajšieho spoločenstva

bývalých urbárnikov, ktoré bolo spoločenstvom spravujúcim podľa zákonného článku

XIX/1898 lesy a tie pasienky, ktoré boli súčasťou lesa.

Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd tým, že rozhodli o zamietnutí

jeho žaloby, pretože ho neuznali ako právneho nástupcu po niekdajšom spoločenstve

bývalých urbárnikov, mu v konečnom dôsledku odobrali vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam. Pričom sťažovateľ ako dôkaz o svojom presvedčení, že je vlastníkom

sporných nehnuteľností, ako aj o tom, že je aktívne legitimovaný domáhať sa vlastníctva

k nim určovacou vlastníckou žalobou, predložil ústavnému súdu okrem iného rozsudky aj

krajského súdu sp. zn. a sp. zn. , Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. , a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. , ako aj rozhodnutie Okresného súdu Považská

Bystrica sp. zn. týkajúce sa konania v obdobnej veci.

V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v sťažnosťou

napadnutom konaní okresný súd nerozhodoval o žalobou vymedzenom merite veci,

t. j. nekonal ani nerozhodoval o tom, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože

konanie okresného súdu sa nachádzalo iba v počiatočnom štádiu konania, v ktorom ešte iba

skúmal splnenie procesných podmienok, ktoré sú predpokladom na konanie o merite veci,

t. j. skúmal, napr. či vec patrí do jeho právomoci a pôsobnosti, či žalobu podala osoba na to

oprávnená (aktívne legitimovaná) a pod. V uvedenom rozsahu posudzoval rozhodnutie

okresného súdu aj odvolací krajský súd, ktorý sa rovnako nevyjadroval k meritu veci.

Vzhľadom na štádium konania pred všeobecnými súdmi, teda podľa ústavného súdu

nemohlo reálne dôjsť k zásahu, resp. k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľovi (nemožno

odňať niečo, čo nemám), navyše ak k podaniu určovacej vlastníckej žaloby nebol

sťažovateľ ani oprávnený (pozri ďalej).

Vzhľadom na to, že z rozdelenia súdnej moci medzi všeobecné súdy a ústavný súd

vyplýva, že ústavný súd, ktorý má v tomto systéme špecifické postavenie súdneho orgánu

ochrany ústavnosti, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov a v jeho právomoci nie je

ani nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr. , , ),

ústavný súd považuje vzhľadom na predmet konania pred ústavným súdom za irelevantnú

argumentáciu sťažovateľa o vecnom spochybnení prechodu vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam (pasienky, ktoré boli súčasťou lesa) z členov spoločenstva bývalých

urbárnikov na družstvo, k čomu podľa sťažovateľa nemohlo dôjsť, pretože spoločenstvo

bývalých urbárnikov spravovalo lesný majetok, podľa zákonného článku XIX/1898,

a teda na tento majetok sa nemohol uplatniť ani pokiaľ išlo

o pasienky, ktoré boli súčasťou lesa, pretože ich právny režim po zániku urbárskych

spoločenstiev bol upravený zákonom č. 2/1958 Sb., podľa ktorého boli odovzdané do

obhospodarovania družstvu.

Uvedené argumenty sťažovateľa je v rámci rozhodovania o merite určovacej

vlastníckej žaloby oprávnený posúdiť všeobecný súd, a nie ústavný súd.

Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdenie, či závery krajského súdu

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na podanie určovacej vlastníckej

žaloby sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že podľa zistenia ústavného súdu zo spisu

okresného súdu vedeného pod sp. zn. sťažovateľovi muselo byť známe, že nie

je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej vlastníckej žaloby už z rozhodnutia z

20. septembra 2005, ktorým okresný súd nepripustil zmenu žaloby o pristúpenie ďalších

subjektov na strane sťažovateľa (žalobcu). Už v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľ totiž uviedol: „Navrhovateľ je z iných konaní vedených na tun. súde

v obdobných veciach oboznámený so stanoviskom zákonného sudcu vo veci aktívnej

legitimácie Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo T. na podanie určovacej

žaloby. Z opatrnosti podal teda návrh na rozšírenie okruhu žalobcov a chcel takýmto

podaním zabezpečiť, aby nebol návrh zamietnutý z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej

legitimácie žalobcu bez tohto, aby sa skutočne skúmalo meritum veci a všetky podstatné

okolnosti prípadu.“ Uvedené rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2006.

Nespochybniteľnou skutočnosťou, a to ani zo strany sťažovateľa je, že sťažovateľ

je pozemkovým spoločenstvom založeným podľa , v zmysle

ktorého ide o pozemkové spoločenstvo obhospodarujúce spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je

v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve jednotlivých členov tohto pozemkového

spoločenstva.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vznikol podľa , je

nepochybné, že uvedená charakteristika pozemkového spoločenstva podľa tohto zákona je

definičná a smerodajná aj pre sťažovateľa, takže aj Stanovy sťažovateľa, ktoré sú prílohou

sťažnosti, nesmú tomuto zákonu odporovať, resp. a contrario musia byť s ním v súlade.

Podľa cieľom pozemkového spoločenstva je racionálne

hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné veci vyplývajúce

zo spoluvlastníctva k nej, pričom za týmto cieľom môže pozemkové spoločenstvo

vykonávať poľnohospodársku prvovýrobu a s tým súvisiace spracovanie alebo úpravu

poľnohospodárskych produktov alebo hospodáriť v lesoch a na vodných plochách, ak túto

činnosť upravujú osobitné predpisy, spoločenstvo vykonáva túto činnosť v súlade s týmito

osobitnými predpismi.

Z čl. 3 Stanov sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ „Racionálne ohbospodaruje

a spravuje majetok urbárskych spolumajiteľov. Stará sa a zabezpečuje rozvoj, prosperitu,

ochranu a obnovu obhospodarovaných lesov a majetku urbárskych spolumajiteľov.“.

Z citovaného vyplýva, že sťažovateľ iba obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci

majetok v jeho správe, ktorý však aj naďalej ostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho

jednotlivých členov. Zo žiadneho ustanovenia Stanov sťažovateľa nevyplýva, že by mal

generálne splnomocnenie domáhať sa vlastníckeho práva k majetku namiesto alebo v mene

jeho členov, resp. že by sťažovateľ disponoval takýmto oprávnením bez splnomocnenia

jeho členov, čo by v konečnom dôsledku bolo v rozpore so zásadou, že nikoho nemožno

proti jeho vôli prinútiť k sporu. Zo Stanov sťažovateľa, ako ani zo

nevyplýva ani to, že by sám sťažovateľ mohol disponovať vlastníckym právom k majetku v

jeho správe, resp. že by sa sám mohol domáhať jeho priznania, pretože to by bolo v rozpore

so samotným už citovaným princípom, resp. cieľom existencie a fungovania „pozemkových

spoločenstiev“, ktoré sú zakladané na báze spolčovania sa majetku jednotlivcov (ako to

vyplýva aj zo samotného označenia tohto spoločenstva) na účely jeho spoločného

obhospodarovania s cieľom zachovať jeho strategickú hospodársku integritu.

Vzhľadom na uvedené je neakceptovateľným tvrdenie sťažovateľa v sťažnosti, že

„Členovia spoločenstva rozhodnutím založiť spoločenstvo s právnou subjektivitou

jednoznačne vyslovili úmysel osobne nevykonávať vlastnícke právo, ale toto oprávnenie

preniesli na spoločenstvo...“. Sťažovateľ toto svoje tvrdenie zrejme vyvodil zo znenia

niektorých ustanovení , ktorý pojednáva aj o tzv. „majetku

spoločenstva“. Na tomto mieste je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zohľadniť

pojmový aparát využívaný , ktorý na jednej strane

pojednáva o „spoločnom majetku, resp. o spoločnej nehnuteľnosti podielového

spoločenstva“ a na strane druhej o „majetku pozemkového spoločenstva“.

Podľa členom spoločenstva sú všetci

spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa majetkom spoločenstva je súhrn

majetkových hodnôt, ktoré „... vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej

nehnuteľnosti“ a ktoré „... spoločenstvo vlastní a ktoré sú určené na plnenie úloh

spoločenstva“.

Vzhľadom na citované, ako aj na ďalšie súvisiace ustanovenia je teda potrebné

diferencovať slovné spojenie „majetok spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od

nakladania alebo od hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento

majetok je vo vlastníctve spoločenstva, avšak „spoločná nehnuteľnosť pozemkového

spoločenstva“ ako taká nie je vlastníctvom spoločenstva, ale ostáva vo vlastníctve

jednotlivých členov pozemkového spoločenstva, ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom

spoluvlastníctve.

Pokiaľ sťažovateľ odvodzuje svoje právo domáhať sa určovacou žalobou

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam iba na základe ním tvrdeného jeho

generálneho nástupníctva po niekdajšom spoločenstve bývalých urbárnikov, o ktorom tvrdí,

že v jeho prospech bolo v „pkn. vl. č. ... a ...“ príslušného katastrálneho územia zapísané

vlastnícke právo k týmto sporným nehnuteľnostiam, ústavný súd podotýka, že tak, ako to

vyplýva z už uvedenej právnej úpravy (zákon č. 2/1958 Sb.), podľa ktorej po zániku

niekdajších (lesných) spoločenstiev ostalo vlastnícke právo k spoločnej nehnuteľnosti

zachované v prospech jej jednotlivých vlastníkov (spoluvlastníkov), čo vyplýva aj

z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj vzhľadom na už uvedené sa

záver krajského súdu o nedostatku aktívnej legitimácie na podanie určovacej vlastníckej

žaloby nejaví ako svojvoľný a neodôvodnený.

Z označenej pozemkovoknižnej vložky, ktorá je prílohou sťažnosti, vyplýva, že

sporné nehnuteľnosti boli dané niekdajšiemu spoločenstvu bývalých urbárnikov iba do

obhospodarovania ako „spoločný majetok“ (pozri už uvedené), pričom užívanie tohto

majetku sa „... deje podľa pravidiel, ktoré určuje XIX. článok zákona z roku 1898“

a podiely na tomto spoločnom majetku „... pripadajúce na jednotlivých urbárskych

majiteľov, sa pripisujú k majetkom v jednotlivých pozemkovoknižných vložkách“.

Napokon aj sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Poznámka obhospodarovania

zapísaná v pkn. vl. č. ... a ... k pozemkom lesným neriešila otázku vlastníctva ale len spôsob

užívania a obhospodarovania, nakoľko tieto pozemky museli byť obhospodarované

spôsobom uvedeným v zák. č. XIX/1898.“ (str. 3 a 4 sťažnosti)

Ústavný súd tiež v nadväznosti na zásadu „nemo plus iuris transfere potest, quam

ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako sám má) podotýka, že

neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že jeho členovia sa vopred vzdali svojho vlastníckeho

práva k žalovaným sporným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa, pretože tak, ako sa

nemôže subjekt vzdať svojho práva skôr, ako s týmto právom disponuje, nemožno ani na

iného previesť vlastnícke právo k veci skôr, ako bolo toto právo jeho prevodcovi osvedčené,

resp. skôr, ako mu toto právo vôbec svedčalo alebo prináležalo.

Na uvedených záveroch ústavného súdu nič nemenia ani sťažovateľom predložené

súdne rozhodnutia týkajúce sa priamo sťažovateľa alebo obdobných vecí. Práve naopak,

z uvedených súdnych judikátov vyplýva rovnaký záver ako z napadnutého rozsudku

krajského súdu, a to, že aktívne legitimovaní na využitie prostriedkov ochrany vlastníckeho

práva sú jednotliví členovia pozemkového spoločenstva, a nie pozemkové spoločenstvo

ako také. Z rozsudkov krajského súdu sp. zn. z 29. januára 1999 a sp. zn.

z 29. januára 1999, ako aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

, z 29. novembra 1996 je zrejmé, že prostriedky na domáhanie sa

priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej

správy o nepriznaní vlastníckeho práva na základe žaloby alebo opravného prostriedku)

uplatnili členovia sťažovateľa – „podielnici Spoločnosti urbárskych spolumajiteľov T.“ – a

nie sťažovateľ. Obdobne aj rozsudkom sp. zn. z 22. decembra 2005

rozhodoval krajský súd o opravnom prostriedku členov sťažovateľa, a nie samotného

sťažovateľa, pričom podľa zistenia ústavného súdu opravný prostriedok podalo 174 členov

sťažovateľa. Rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2001 rozhodoval najvyšší súd

síce o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa, avšak v danom prípade nebolo

predmetom konania sporné vlastnícke právo, ale išlo o žalobu o vypratanie nehnuteľnosti,

ku ktorej vlastnícke právo sporné nebolo.

Sťažovateľ napokon na preukázanie svojich tvrdení o danosti jeho aktívnej

legitimácie na podanie určovacej vlastníckej žaloby predložil ústavnému súdu aj

rozhodnutie v obdobnej veci, a to rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

zo 4. augusta 2000 (ako aj rozhodnutia o opravných prostriedkoch proti tomuto

rozsudku), ktorým bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam navrhovateľovi,

ktorým bolo U. D. Z označeného rozsudku síce vyplýva, že určenia vlastníckeho práva sa

domáhalo označené pozemkové spoločenstvo, ktoré bolo založené rovnako ako sťažovateľ

podľa , avšak podľa zistenia ústavného súdu z predmetného

súdneho spisu je zrejmé, že aj napriek označeniu navrhovateľa v predmetnej veci návrh na

konanie z 24. septembra 1997 nepodalo U. D., ale jeho 314 členov, ktorí na svoje

zastupovanie v konaní o určenie vlastníckeho práva „... k nehnuteľnostiam zapísaným v

pkn. vl. č. ... v k. ú. D.“ splnomocnili advokáta JUDr. E. J., ktorý návrh podal. Vzhľadom na

uvedené neobstojí ani tento argument sťažovateľa týkajúci sa ním tvrdenej danosti aktívnej

legitimácie pozemkového spoločenstva na podanie určovacej vlastníckej žaloby.

Napokon ústavný súd podotýka, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba sťažovateľa

bola odmietnutá iba pre nesplnenie procesných podmienok na konanie, pričom nebolo

rozhodnuté o merite veci, nejde v danom prípade o res iudicata (rozhodnutá vec), takže

členom sťažovateľa nič nebráni, aby sami opätovne podali žalobu o určenie vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam.

Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že mu

krajský súd znemožnil konať pred súdom ako účastníkovi konania, mal možnosť využiť

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) podľa 237 písm. f) (ďalej aj „OSP“), podľa

ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia

krajského súdu nepripustiť proti svojmu rozhodnutiu dovolanie z dôvodu, že ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ústavný súd v súlade so svojou

judikatúrou konštatuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je síce aj právo

na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka

konania.

Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva povinnosť

odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho

opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku

z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť

zdôvodnená, pretože podľa požiadavky sa v odôvodnení rozsudku uvedie,

čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je (napr. ).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“

( ) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či

ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených

v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom označené

základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným

návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010