Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 347/2010
PDF · 275 KB
No categories available
IV. ÚS 347/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej
advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Obo 103/09, predtým vedenom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., a. s., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/09
p o r u š e n é b o l o .
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obo 103/09 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti A., a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
3 300 € (slovom tritisíctristo eur), ktoré jej j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti A., a. s., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur
a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 347/2010 z 23. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/09 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Na Najvyššom súde SR prebieha odvolacie konanie o našom odvolaní pod sp. zn.
5 Obo 103/09. Vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie nálezom Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 126/08 zo dňa 7. júla 2009.
Zo sporového spisu, ktorý mal pôvodne sp. zn. 5 Obo 94/2006, Ústavný súd SR zistí,
že sa v podstate koná o odvolaní, podanom v apríli 2006.
Žaloba bola podaná v roku 1994. Po desiatich rokoch bez meritórneho
(prvostupňového) rozhodnutia sme podali sťažnosť na ústavný súd. Tento svojím nálezom
IV. ÚS 218/04 z 23. 9. 2004 konštatoval porušenie čl. 48/2 Ústavy SR v predmetnom konaní.
Po uvedenom dátume vykonal prvostupňový súd dve pojednávania (6. 12. 2005
a 24. 1. 2006) a vyniesol rozsudok. Dňa 26. 4. 2006 sme proti nemu podali odvolanie.
Najvyšší súd svoj zmeňujúci rozsudok vyniesol 31. 10. 2007 (správne má byť 24. októbra
2007, pozn.). Ako bolo vyššie uvedené, v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR sa vec
opätovne vrátila na Najvyšší súd.
Vzhľadom na to, že ku dnešnému dňu trvá spor šestnásť rokov, urgovali sme
vytýčenie termínu pojednávania. súčasne sme sa sťažovali na zbytočné prieťahy v konaní,
no z odpovede (2. júna 2010) sa nedá jednoznačne skonštatovať, či k ich uznaniu došlo,
alebo nie. V každom prípade prísľub dozerania na konanie sa zrejme minul účinkom,
pretože z oznámenia kancelárie (26. 7. 2010) vyplynulo, že „... pri veci nie je žiadna
poznámka...“. Teda ani termín pojednávania. Treba pripomenúť, že na zrušenie a vrátenie
veci súdu prvého stupňa sú veľmi obmedzené možnosti.
Pri posudzovaní kritérií a príčin zbytočných prieťahov musí ísť o. i. na ťarchu súdu
to, že vyniesol rozsudok, ktorý musel byť zrušený. V dôsledku toho trvá de facto konanie
pred ním štyri roky. Zvyšné dve hľadiská ku vzniku zbytočných prieťahov neviedli. Už
v pôvodnom (resp. predchádzajúcom) náleze ústavný súd konštatoval, že po právnej stránke
ide o vec bežnú v agende súdov a naviac za šestnásť rokov jej trvania nemôže súd nebyť
v nej zorientovaný po stránke skutkovej. My sme sa napokon nepripojili k praktikám
protistrany predkladajúcej svoje podania tesne pred pojednávaniami.
Vychádzajúc z rozsudku ESĽP vo veci A. R. vs Slovenská republika z 19. januára
2010 (m. m.) žiadame z hľadiska čl. 48/2 Ústavy SR posúdiť obdobie po 23. septembri 2004
do rozhodnutia v tejto veci.».
Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti
sťažovateľky na prieťahy zo 7. mája 2010 adresovanej predsedovi najvyššieho súdu,
sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v jej
právnej veci bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu konať
v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Predseda najvyššieho súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
prípisom č. k. KP 4/2010-86 z 25. októbra 2010, súčasťou ktorého je aj prehľad procesných
úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania. V predmetnom vyjadrení sa okrem
iného uvádza, že «vo vzťahu k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/93 (správne má byť 5 Obo 103/09,
pozn.), predtým vedenom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006, zasielam nasledovné vyjadrenie:
Predmetom konania vo veci vyššie menovanej spoločnosti na KS v Bratislave je
žaloba proti obchodnej spoločnosti: C., a. s. (t. č. v likvidácii)... (ďalej len „žalovaná“)
o zaplatenie pôvodne 2 302 312,- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody a ušlého zisku.
Krajský súd na pojednávaní 28. augusta 2001 pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorej
sa žalobkyňa domáha zaplatenia 11 511 863,- Sk (z toho suma 10 847 028,- Sk predstavuje
stratu na zisku a zvyšná suma predstavuje skutočnú škodu vzniknutú žalobcovi).
Krajský súd o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom z 27. januára 2006, č. k.
26 Cb 554/94-447, ktorým žalovanej spoločnosti uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
280 591,- Sk spolu s 18 %-ným úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 11 231 272,- Sk
s príslušenstvom súd žalobu zamietol. Súčasne rozhodol o povinnosti žalobkyne zaplatiť
doplatok súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 52 116,- Sk, rovnako
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti predmetnému rozsudku v zamietajúcej časti podala žalobkyňa písomným
podaním z 26. apríla 2006, KS v Bratislave doručeným 28. apríla 2006, odvolanie, o ktorom
rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku... Tento svojím rozsudkom z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006
zmenil rozsudok KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. 26 Cb 554/94-447 v napadnutej
časti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 214 516,- Sk spolu s 18 %-ným
úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok
potvrdil.
Pokiaľ ide o právnu zložitosť prejednávanej veci, je zrejmé, že táto v úzkej miere
súvisí s určením odvetvovo-právnej príslušnosti, významnej pre určenie prameňov práva,
ktoré sa majú uplatniť v konaní pred všeobecným súdom. V predmetnej veci bola na mieste
aplikácia príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník upravujúcich
otázky náhrady škody a ušlého zisku. Vychádzajúc z okolností prípadu, vec treba vzhľadom
na zložité zmluvné vzťahy medzi účastníkmi konania považovať za zložitú skôr skutkovo ako
právne.
Vo vzťahu k plynulosti súdneho konania na najvyššom súde Vám zasielam
nasledovný prehľad všetkých procesných úkonov vykonaných vo veci po predložení s vecou
súvisiaceho súdneho spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obo 94/2006):
11. mája 2005 (správne má byť 11. mája 2006, pozn.) bolo najvyššiemu súdu
predložené odvolanie žalobkyne spolu so spisom KS v Bratislave, sp. zn. 26 Cb 554/94.
V januári 2007 (zrejme 10. januára 2007 – presný dátum na podacej pečiatke súdu na č. l.
472 spisu nie je čitateľný) bolo súdu doručené písomné podanie právneho zástupcu
žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci. 20. apríla 2007 bolo súdu
doručené písomné podanie predsedu predstavenstva žalobkyne so žiadosťou o doručenie
výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, vrátane žiadosti o vytýčenie
pojednávania vo veci. Súd v prílohe svojho listu z 24. apríla 2007 zaslal odvolanie
právnemu zástupcovi žalovanej spolu s výzvou na vyjadrenie. Výzva bola právnemu
zástupcovi žalovanej doručená 3. mája 2007. 26. apríla 2007 súd vyzval žalobkyňu, aby
uhradila súdny poplatok za odvolanie v sume 673 872,- Sk. Výzva bola právnemu
zástupcovi žalobkyne doručená 30. apríla 2007. 20. mája 2007 žalobkyňa uhradila súdny
poplatok. 28. septembra 2007 súd nariadil termín pojednávania na 10. októbra 2007 a
predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Výzvy boli právnym zástupcom účastníkov
doručené 2. októbra 2007 (právnemu zástupcovi žalobkyne) a 3. októbra 2007 (právnemu
zástupcovi žalovanej). 5. októbra 2007 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu
žalovanej o preloženie termínu pojednávania z dôvodu kolízie termínu pojednávania s
termínom pojednávania na Okresnom súde Bratislava III. Listom z 8. októbra 2007 súd
odročil pojednávanie na 24. októbra 2007. Upovedomenia o odročení boli právnym
zástupcom účastníkov doručené 9. januára 2007 (právnemu zástupcovi žalovanej) a 10.
januára 2007 (právnemu zástupcovi žalobkyne). 24. októbra 2007 súd vykonal
pojednávanie, na ktorom o odvolaní žalobkyne rozhodol. 29. októbra 2007 bolo súdu
doručené vyčíslenie trov odvolacieho konania právneho zástupcu žalovanej (písomné
podanie z 27. októbra 2007). 31. októbra 2007 súd uznesením č. k. 5 Obo 95/2006-483
potvrdil uznesenie KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. 26 Cb 554/94-461 (o náhrade
trov konania). Predmetné rozhodnutia spolu s vecou súvisiacim spisom boli 9. januára 2008
doručené KS v Bratislave, ktorý ich následne, 18. januára 2008, expedoval účastníkom
konania. Právnemu zástupcovi žalobkyne boli rozhodnutia doručené 23. januára 2008 a
právnemu zástupcovi žalovanej boli doručené 26. januára 2008.
Po tom, ako Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom zo 7. júla 2009,
č. k. III. ÚS 126/08-21 rozsudok najvyššieho súdu z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, bol spis tunajšiemu súdu opätovne predložený
30. septembra 2009. Konanie sa vedie pod sp. zn. 5 Obo 103/09.
28. septembra 2009 bola k pôvodnej sp. zn. 5 Obo 94/2006 doručená písomná
žiadosť právneho zástupcu žalobkyne z 22. septembra 2009 o konanie vo veci v zrýchlenom
tempe.
10. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená žiadosť rovnakého znenia (resp.
žiadosť o určenie termínu, eventuálne rozhodnutie na neverejnom zasadnutí – v prílohe listu
právneho zástupcu žalobkyne zo 6. novembra 2009).».
K postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní jeho predseda vo vyjadrení
k sťažnosti ďalej uviedol:
«Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (resp. jej právneho zástupcu, keďže v prípade
zastúpenia účastníka konania právnym zástupcom, sa jeho správanie v konaní posudzuje
cez jeho úkony) z pohľadu kritéria, či v súdnom konaní došlo jej pričinením k zbytočným
prieťahom, a teda porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“), po oboznámení sa s predmetným spisovým materiálom som zistil, že správanie
sťažovateľky v štádiu konania na najvyššom súde bolo súčinnostné a neprispelo k
predĺženiu celkovej doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom.
Naopak, vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu konštatujem, že najvyšší súd bol
nečinný v nasledovných obdobiach:
- od 11. mája 2005 (správne má byť 11. mája 2006, pozn.), kedy bolo najvyššiemu
súdu predložené odvolanie žalobkyne spolu so spisom KS v Bratislave sp. zn. 26 Cb 554/94,
až do januára 2007, keď bolo súdu doručené písomné podanie právneho zástupcu
žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci [t. j. 1 rok a 7 mesiacov
(správne má byť 7 mesiacov, pozn.)],
- od 30. septembra 2009, kedy bol spis opätovne predložený najvyššiemu súdu
po tom, ako jeho rozsudok z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006 bol zrušený nálezom
ústavného súdu, až do súčasnosti (t. j. takmer 13 mesiacov).
K uvedeným obdobiam nečinnosti najvyššieho súdu považujem za potrebné poukázať
na skutočnosť, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, až na zákonné výnimky,
vybavujú vecí podľa poradia, v akom im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť
skutočnosť, že uplatňovanie práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR musí byť v súlade
s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR zaručujúcim základné práva (vrátane práva na konanie bez
zbytočných prieťahov) všetkým oprávneným osobám bez akéhokoľvek zvýhodňovania.
Je faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd
s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty. S prihliadnutím na túto okolnosť nikto
zo žalobcov ani žalovaných nemôže oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve
jeho vecou, pretože to nie je v jeho fyzických možnostiach.»
K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním
doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:
«a) Aj keď účastník súdneho konania nemôže ovplyvniť prakticky nič, čo je obsahom
zbytočných prieťahov „zavinených súdom“, považuje za objektívne prijateľné, aby sa našiel
spôsob, resp. systém zohľadňovania rýchlosti pri tzv. starých veciach. Argument vybavenia
vecí podľa poradia sa javí účelovo formálnym.
b) Nemožno akceptovať rozpor medzi konštatovaním prieťahov a záverom, že k nim
nedošlo. Možno iba vziať na vedomie, prečo k nim došlo, čo ako je známe, je vo vzťahu
k dodržaniu namietnutého práva irelevantné.
c) Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemá dôvod meniť názor vyslovený
v sťažnosti.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v
súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu
škody a ušlého zisku vyplývajúce z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov tvoria bežnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj pri
rozhodovaní týchto vecí v rámci odvolacieho konania. Ústavný súd v okolnostiach danej
veci, najmä s ohľadom na doterajšiu dĺžku konania, nemohol v súvislosti s posudzovaním,
či došlo k prieťahom v namietanom konaní, akceptovať ani argumenty predsedu
najvyššieho súdu z jeho vyjadrenia k sťažnosti poukazujúce na skutkovú zložitosť veci
v dôsledku „zložitých zmluvných vzťahov v okolnostiach prípadu“.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v napadnutom
konaní. S uvedeným konštatovaním ústavného súdu v plnej miere korešponduje vyjadrenie
predsedu najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol, že „správanie sťažovateľky
v štádiu konania na najvyššom súde bolo súčinnostné a neprispelo k predĺženiu celkovej
doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom“.
3. Napokon ústavný súd hodnotil z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
samotný postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd v zhode so sťažovateľkou, ale aj vyjadrením predsedu najvyššieho súdu
považuje odvolacie konanie vedené najvyšším súdom od 30. septembra 2009 pod sp. zn.
5 Obo 103/09 za pokračovanie odvolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Obo 94/2006, ktoré prebiehalo v súvislosti s odvolaním sťažovateľky podaným 26. apríla
2006 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 26 Cb 554/94-447 z 27. januára 2006.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 126/08 zo 7. júla 2009
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 (ktorým bol
prvostupňový rozsudok z 27. januára 2006 zmenený) pre jeho nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, dospel k záveru, že
odvolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006 bolo neefektívne.
Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 už
uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny spis 30. septembra 2009 opätovne predložený
najvyššiemu súdu a bola mu pridelená sp. zn. 5 Obo 103/09. Ústavný súd zistil, že
od opätovného predloženia spisu nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon, a teda
dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté, čo znamená viac ako ročnú nečinnosť najvyššieho súdu
v prebiehajúcom odvolacom konaní.
Ústavný súd nemohol akceptovať ani tie argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu
najvyššieho súdu k sťažnosti, ktoré odôvodňujú nekonanie najvyššieho súdu v napadnutom
konaní okrem iného tým, že „V prejednávanej veci koná senát, v ktorom súčinnosťou
od 4. augusta 2010 je zastavený nápad v celom rozsahu, ktorá skutočnosť je výrazom
veľkého počtu doteraz pridelených vecí. Naviac, spisy po členovi senátu s dlhodobou
práceneschopnosťou s účinnosťou od 4. augusta 2010 prevzala nová sudkyňa, ktorá sa musí
s problematikou všetkých spisov oboznámiť v poradí, v akom jej boli pridelené.
Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor veci mám za to, že postupom najvyššieho súdu
k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nedošlo.“.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 43/06,
IV. ÚS 73/07) vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Napokon ústavný súd poznamenáva, že nečinnosť najvyššieho súdu v napadnutom
konaní konštatoval aj jeho predseda vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom najvyššieho súdu
porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu
vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „vychádza
z pocitov bezmocnosti pri uplatňovaní oprávneného nároku, násobeného faktom, že
i v merite veci došlo k závažnému porušeniu nášho majetkového práva, perspektívy ďalších
sporov, majúcich v prieťahoch svoj základ“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn.
5 Obo 103/09 (predtým vedeného pod sp. zn. 5 Obo 94/2006) berúc do úvahy konkrétne
okolnosti daného prípadu a najmä to, že napadnuté odvolacie konanie nadväzujúce
na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte 17. októbra 1994, nebolo do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 300 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
JUDr. T. Š. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010