Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 347/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej

advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, predtým vedenom pod sp. zn. , za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., a. s., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A., a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

3 300 € (slovom tritisíctristo eur), ktoré jej j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti A., a. s., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur

a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Na Najvyššom súde SR prebieha odvolacie konanie o našom odvolaní pod sp. zn.

. Vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie nálezom Ústavného súdu

SR sp. zn. zo dňa 7. júla 2009.

Zo sporového spisu, ktorý mal pôvodne sp. zn. , Ústavný súd SR zistí,

že sa v podstate koná o odvolaní, podanom v apríli 2006.

Žaloba bola podaná v roku 1994. Po desiatich rokoch bez meritórneho

(prvostupňového) rozhodnutia sme podali sťažnosť na ústavný súd. Tento svojím nálezom

z 23. 9. 2004 konštatoval porušenie /2 SR v predmetnom konaní.

Po uvedenom dátume vykonal prvostupňový súd dve pojednávania (6. 12. 2005

a 24. 1. 2006) a vyniesol rozsudok. Dňa 26. 4. 2006 sme proti nemu podali odvolanie.

Najvyšší súd svoj zmeňujúci rozsudok vyniesol 31. 10. 2007 (správne má byť 24. októbra

2007, pozn.). Ako bolo vyššie uvedené, v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR sa vec

opätovne vrátila na Najvyšší súd.

Vzhľadom na to, že ku dnešnému dňu trvá spor šestnásť rokov, urgovali sme

vytýčenie termínu pojednávania. súčasne sme sa sťažovali na zbytočné prieťahy v konaní,

no z odpovede (2. júna 2010) sa nedá jednoznačne skonštatovať, či k ich uznaniu došlo,

alebo nie. V každom prípade prísľub dozerania na konanie sa zrejme minul účinkom,

pretože z oznámenia kancelárie (26. 7. 2010) vyplynulo, že „... pri veci nie je žiadna

poznámka...“. Teda ani termín pojednávania. Treba pripomenúť, že na zrušenie a vrátenie

veci súdu prvého stupňa sú veľmi obmedzené možnosti.

Pri posudzovaní kritérií a príčin zbytočných prieťahov musí ísť o. i. na ťarchu súdu

to, že vyniesol rozsudok, ktorý musel byť zrušený. V dôsledku toho trvá de facto konanie

pred ním štyri roky. Zvyšné dve hľadiská ku vzniku zbytočných prieťahov neviedli. Už

v pôvodnom (resp. predchádzajúcom) náleze ústavný súd konštatoval, že po právnej stránke

ide o vec bežnú v agende súdov a naviac za šestnásť rokov jej trvania nemôže súd nebyť

v nej zorientovaný po stránke skutkovej. My sme sa napokon nepripojili k praktikám

protistrany predkladajúcej svoje podania tesne pred pojednávaniami.

Vychádzajúc z rozsudku ESĽP vo veci A. R. vs Slovenská republika z 19. januára

2010 (m. m.) žiadame z hľadiska /2 SR posúdiť obdobie po 23. septembri 2004

do rozhodnutia v tejto veci.».

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti

sťažovateľky na prieťahy zo 7. mája 2010 adresovanej predsedovi najvyššieho súdu,

sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v jej

právnej veci bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu konať

v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda najvyššieho súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

prípisom č. k. -86 z 25. októbra 2010, súčasťou ktorého je aj prehľad procesných

úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania. V predmetnom vyjadrení sa okrem

iného uvádza, že «vo vzťahu k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (správne má byť ,

pozn.), predtým vedenom pod sp. zn. , zasielam nasledovné vyjadrenie:

Predmetom konania vo veci vyššie menovanej spoločnosti na KS v Bratislave je

žaloba proti obchodnej spoločnosti: C., a. s. (t. č. v likvidácii)... (ďalej len „žalovaná“)

o zaplatenie pôvodne 2 302 312,- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody a ušlého zisku.

Krajský súd na pojednávaní 28. augusta 2001 pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorej

sa žalobkyňa domáha zaplatenia 11 511 863,- Sk (z toho suma 10 847 028,- Sk predstavuje

stratu na zisku a zvyšná suma predstavuje skutočnú škodu vzniknutú žalobcovi).

Krajský súd o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom z 27. januára 2006, č. k.

-447, ktorým žalovanej spoločnosti uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

280 591,- Sk spolu s 18 %-ným úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia, a to

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 11 231 272,- Sk

s príslušenstvom súd žalobu zamietol. Súčasne rozhodol o povinnosti žalobkyne zaplatiť

doplatok súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 52 116,- Sk, rovnako

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti predmetnému rozsudku v zamietajúcej časti podala žalobkyňa písomným

podaním z 26. apríla 2006, KS v Bratislave doručeným 28. apríla 2006, odvolanie, o ktorom

rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku... Tento svojím rozsudkom z 24. októbra 2007, sp. zn.

zmenil rozsudok KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. -447 v napadnutej

časti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 214 516,- Sk spolu s 18 %-ným

úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok

potvrdil.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť prejednávanej veci, je zrejmé, že táto v úzkej miere

súvisí s určením odvetvovo-právnej príslušnosti, významnej pre určenie prameňov práva,

ktoré sa majú uplatniť v konaní pred všeobecným súdom. V predmetnej veci bola na mieste

aplikácia príslušných ustanovení upravujúcich

otázky náhrady škody a ušlého zisku. Vychádzajúc z okolností prípadu, vec treba vzhľadom

na zložité zmluvné vzťahy medzi účastníkmi konania považovať za zložitú skôr skutkovo ako

právne.

Vo vzťahu k plynulosti súdneho konania na najvyššom súde Vám zasielam

nasledovný prehľad všetkých procesných úkonov vykonaných vo veci po predložení s vecou

súvisiaceho súdneho spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (v konaní vedenom pod

sp. zn. ):

11. mája 2005 (správne má byť 11. mája 2006, pozn.) bolo najvyššiemu súdu

predložené odvolanie žalobkyne spolu so spisom KS v Bratislave, sp. zn. .

V januári 2007 (zrejme 10. januára 2007 – presný dátum na podacej pečiatke súdu na č. l.

472 spisu nie je čitateľný) bolo súdu doručené písomné podanie právneho zástupcu

žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci. 20. apríla 2007 bolo súdu

doručené písomné podanie predsedu predstavenstva žalobkyne so žiadosťou o doručenie

výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, vrátane žiadosti o vytýčenie

pojednávania vo veci. Súd v prílohe svojho listu z 24. apríla 2007 zaslal odvolanie

právnemu zástupcovi žalovanej spolu s výzvou na vyjadrenie. Výzva bola právnemu

zástupcovi žalovanej doručená 3. mája 2007. 26. apríla 2007 súd vyzval žalobkyňu, aby

uhradila súdny poplatok za odvolanie v sume 673 872,- Sk. Výzva bola právnemu

zástupcovi žalobkyne doručená 30. apríla 2007. 20. mája 2007 žalobkyňa uhradila súdny

poplatok. 28. septembra 2007 súd nariadil termín pojednávania na 10. októbra 2007 a

predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Výzvy boli právnym zástupcom účastníkov

doručené 2. októbra 2007 (právnemu zástupcovi žalobkyne) a 3. októbra 2007 (právnemu

zástupcovi žalovanej). 5. októbra 2007 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu

žalovanej o preloženie termínu pojednávania z dôvodu kolízie termínu pojednávania s

termínom pojednávania na Okresnom súde Bratislava III. Listom z 8. októbra 2007 súd

odročil pojednávanie na 24. októbra 2007. Upovedomenia o odročení boli právnym

zástupcom účastníkov doručené 9. januára 2007 (právnemu zástupcovi žalovanej) a 10.

januára 2007 (právnemu zástupcovi žalobkyne). 24. októbra 2007 súd vykonal

pojednávanie, na ktorom o odvolaní žalobkyne rozhodol. 29. októbra 2007 bolo súdu

doručené vyčíslenie trov odvolacieho konania právneho zástupcu žalovanej (písomné

podanie z 27. októbra 2007). 31. októbra 2007 súd uznesením č. k. -483

potvrdil uznesenie KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. -461 (o náhrade

trov konania). Predmetné rozhodnutia spolu s vecou súvisiacim spisom boli 9. januára 2008

doručené KS v Bratislave, ktorý ich následne, 18. januára 2008, expedoval účastníkom

konania. Právnemu zástupcovi žalobkyne boli rozhodnutia doručené 23. januára 2008 a

právnemu zástupcovi žalovanej boli doručené 26. januára 2008.

Po tom, ako Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom zo 7. júla 2009,

č. k. -21 rozsudok najvyššieho súdu z 24. októbra 2007, sp. zn.

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, bol spis tunajšiemu súdu opätovne predložený

30. septembra 2009. Konanie sa vedie pod sp. zn. .

28. septembra 2009 bola k pôvodnej sp. zn. doručená písomná

žiadosť právneho zástupcu žalobkyne z 22. septembra 2009 o konanie vo veci v zrýchlenom

tempe.

10. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená žiadosť rovnakého znenia (resp.

žiadosť o určenie termínu, eventuálne rozhodnutie na neverejnom zasadnutí – v prílohe listu

právneho zástupcu žalobkyne zo 6. novembra 2009).».

K postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní jeho predseda vo vyjadrení

k sťažnosti ďalej uviedol:

«Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (resp. jej právneho zástupcu, keďže v prípade

zastúpenia účastníka konania právnym zástupcom, sa jeho správanie v konaní posudzuje

cez jeho úkony) z pohľadu kritéria, či v súdnom konaní došlo jej pričinením k zbytočným

prieťahom, a teda porušeniu (ďalej len „Ústava

SR“), po oboznámení sa s predmetným spisovým materiálom som zistil, že správanie

sťažovateľky v štádiu konania na najvyššom súde bolo súčinnostné a neprispelo k

predĺženiu celkovej doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom.

Naopak, vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu konštatujem, že najvyšší súd bol

nečinný v nasledovných obdobiach:

- od 11. mája 2005 (správne má byť 11. mája 2006, pozn.), kedy bolo najvyššiemu

súdu predložené odvolanie žalobkyne spolu so spisom KS v Bratislave sp. zn. ,

až do januára 2007, keď bolo súdu doručené písomné podanie právneho zástupcu

žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci [t. j. 1 rok a 7 mesiacov

(správne má byť 7 mesiacov, pozn.)],

- od 30. septembra 2009, kedy bol spis opätovne predložený najvyššiemu súdu

po tom, ako jeho rozsudok z 24. októbra 2007, sp. zn. bol zrušený nálezom

ústavného súdu, až do súčasnosti (t. j. takmer 13 mesiacov).

K uvedeným obdobiam nečinnosti najvyššieho súdu považujem za potrebné poukázať

na skutočnosť, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, až na zákonné výnimky,

vybavujú vecí podľa poradia, v akom im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť

skutočnosť, že uplatňovanie práva zaručeného SR musí byť v súlade

s SR zaručujúcim základné práva (vrátane práva na konanie bez

zbytočných prieťahov) všetkým oprávneným osobám bez akéhokoľvek zvýhodňovania.

Je faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo na konanie bez zbytočných

prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd

s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty. S prihliadnutím na túto okolnosť nikto

zo žalobcov ani žalovaných nemôže oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve

jeho vecou, pretože to nie je v jeho fyzických možnostiach.»

K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním

doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«a) Aj keď účastník súdneho konania nemôže ovplyvniť prakticky nič, čo je obsahom

zbytočných prieťahov „zavinených súdom“, považuje za objektívne prijateľné, aby sa našiel

spôsob, resp. systém zohľadňovania rýchlosti pri tzv. starých veciach. Argument vybavenia

vecí podľa poradia sa javí účelovo formálnym.

b) Nemožno akceptovať rozpor medzi konštatovaním prieťahov a záverom, že k nim

nedošlo. Možno iba vziať na vedomie, prečo k nim došlo, čo ako je známe, je vo vzťahu

k dodržaniu namietnutého práva irelevantné.

c) Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemá dôvod meniť názor vyslovený

v sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v

súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu

škody a ušlého zisku vyplývajúce z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov tvoria bežnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj pri

rozhodovaní týchto vecí v rámci odvolacieho konania. Ústavný súd v okolnostiach danej

veci, najmä s ohľadom na doterajšiu dĺžku konania, nemohol v súvislosti s posudzovaním,

či došlo k prieťahom v namietanom konaní, akceptovať ani argumenty predsedu

najvyššieho súdu z jeho vyjadrenia k sťažnosti poukazujúce na skutkovú zložitosť veci

v dôsledku „zložitých zmluvných vzťahov v okolnostiach prípadu“.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v napadnutom

konaní. S uvedeným konštatovaním ústavného súdu v plnej miere korešponduje vyjadrenie

predsedu najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol, že „správanie sťažovateľky

v štádiu konania na najvyššom súde bolo súčinnostné a neprispelo k predĺženiu celkovej

doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom“.

3. Napokon ústavný súd hodnotil z hľadiska existencie zbytočných prieťahov

samotný postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd v zhode so sťažovateľkou, ale aj vyjadrením predsedu najvyššieho súdu

považuje odvolacie konanie vedené najvyšším súdom od 30. septembra 2009 pod sp. zn.

za pokračovanie odvolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

, ktoré prebiehalo v súvislosti s odvolaním sťažovateľky podaným 26. apríla

2006 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -447 z 27. januára 2006.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nálezom sp. zn. zo 7. júla 2009

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2007 (ktorým bol

prvostupňový rozsudok z 27. januára 2006 zmenený) pre jeho nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, dospel k záveru, že

odvolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. bolo neefektívne.

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2007 už

uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny spis 30. septembra 2009 opätovne predložený

najvyššiemu súdu a bola mu pridelená sp. zn. . Ústavný súd zistil, že

od opätovného predloženia spisu nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon, a teda

dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté, čo znamená viac ako ročnú nečinnosť najvyššieho súdu

v prebiehajúcom odvolacom konaní.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani tie argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu

najvyššieho súdu k sťažnosti, ktoré odôvodňujú nekonanie najvyššieho súdu v napadnutom

konaní okrem iného tým, že „V prejednávanej veci koná senát, v ktorom súčinnosťou

od 4. augusta 2010 je zastavený nápad v celom rozsahu, ktorá skutočnosť je výrazom

veľkého počtu doteraz pridelených vecí. Naviac, spisy po členovi senátu s dlhodobou

práceneschopnosťou s účinnosťou od 4. augusta 2010 prevzala nová sudkyňa, ktorá sa musí

s problematikou všetkých spisov oboznámiť v poradí, v akom jej boli pridelené.

Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor veci mám za to, že postupom najvyššieho súdu

k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR nedošlo.“.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. ,

) vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že nečinnosť najvyššieho súdu v napadnutom

konaní konštatoval aj jeho predseda vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom najvyššieho súdu

porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu

vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „vychádza

z pocitov bezmocnosti pri uplatňovaní oprávneného nároku, násobeného faktom, že

i v merite veci došlo k závažnému porušeniu nášho majetkového práva, perspektívy ďalších

sporov, majúcich v prieťahoch svoj základ“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn.

(predtým vedeného pod sp. zn. ) berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu a najmä to, že napadnuté odvolacie konanie nadväzujúce

na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte 17. októbra 1994, nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 300 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. T. Š. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010