Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 126/08
PDF · 248.36 KB
No categories available
III. ÚS 126/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K.,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 94/2006
z 24. októbra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., a. s.,
trovy konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov)
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta
JUDr. T. Š., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 126/08-8 z 23. apríla
2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra
2007.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Predmetný súdny spor sa viedol na základe návrhu sťažovateľa proti odporcovi
CH. a. s. B. Jeho príčinou bolo porušenie zmluvného záväzku, ktorým sa na základe zmluvy
o dielo a mandátnej zmluvy (diel IX a X, hlava II. ObZ.) zaviazal odporca vyprojektovať
a postaviť stavbu „výroba kompaktovaných hnojív“...
Súdy chybne aplikovali celý rad ustanovení Obchodného zákonníka, počnúc
ustanoveniami, vzťahujúcimi sa na zmluvu o dielo, cez ustanovenia o mandátnej zmluve
až po všeobecné ustanovenia o náhrade škody. Ide pritom o tak flagrantný odklon
od priliehavej aplikácie, že ju nemožno považovať za uplatnenie práva na nezávislý právny
názor... Čo je však najmenej pochopiteľné a už vôbec nie prijateľne zdôvodnené
v rozsudkoch, je ignorovanie nesporného súvisu príčin vzniku škôd, ktoré priznané boli
a tých, ktoré priznané neboli (ušlý zisk), keď všetky majú spoločného menovateľa:
nesplnenie záväzku čo do kvality a čo do termínu.
Za vrcholne arbitrárne stanovisko súdov (najmä však NS) považujem spôsob,
ako pristúpili k hodnoteniu podmienok pre naplnenie aplikácie § 373 a nasl. ObZ. Náhrada
škody je v Obchodnom zákonníku koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti
Ak sa teda zistí porušenie povinnosti, vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, nie je to žalobca
(poškodený), koho zaťažuje dôkazné bremeno! Liberačné možnosti sú v tomto
a nasledujúcich ustanoveniach presne určené. Nepreukázali sa! Porucha častí kompletnej
linky, ktoré dodal sťažovateľ (žalobca) bola odstránená ešte pred 30. 6. 1993 a nemala teda
žiadny vplyv na dodržanie tohto termínu. Pri tejto príležitostí zdôrazňujem
nezrozumiteľnosť a protirečivosť zdôvodnení oboch rozsudkov, čo je v rozpore s právom na
riadne odôvodnenie rozhodnutí.
Súdy ďalej chybne aplikovali ustanovenie § 550 ObZ., pretože predmetom zmluvy
o dielo bol projekt stavby a nie riešenie dopravníka.
Odmietli priznať (hoci za cenu aplikácie § 136 O. s. p.) logickú položku za montáž
zariadenia, ktoré aj podľa ich záveru bolo potrebné vymeniť.
Odmietli priznať ušlý zisk pre výpadok výroby pre nepredĺženie mandátnej zmluvy
po 30. 6. 1993. Žalovaný by podľa ich názoru mal mať po tomto dátume poskytnutú
možnosť žalovať subdodávateľa za údajnú vadnú dodávku...
Arbitrárnosť a nelogičnosť záveru súdov o absencii zodpovednosti za ušlý zisk
dokumentuje zhodnotenie vzťahu dvoch skutočností: žalobcovi vytkli znemožnenie žaloby
proti subdodávateľovi (nepredĺženie mandátnej zmluvy), ktorá by však mohla byť úspešná
i neúspešná; eo ipso „kto spôsobil škodu“ (§ 398 ObZ.) sa ešte len malo zisťovať.
Napriek tomu pre potreby premlčania pohľadávky zo strany žalobcu ustálili, že žalobca
mal vedomosť aj o „osobe“, voči ktorej si má právo uplatniť. Takáto antinómia nemôže
byť akceptovateľným argumentom. Sťažovateľ, ktorý po nepredĺžení mandátnej zmluvy
mal povinnosť vo vlastnom mene uplatňovať všetky nároky, zistil až po znaleckom
dokazovaní, kto je za škodu zodpovedný. Až vtedy sa právo „mohlo“ (§ 391/1 ObZ.)
uplatniť. Takéto dokazovanie by totiž nesporne bolo súčasťou hypotetickej, neuskutočnenej
žaloby proti subdodávateľovi podanej žalovaným. Sťažovateľa ako žalobcu nemožno nútiť,
aby žaloval oboch s nepochybným výsledkom, pri ktorom by jeden z nich mal nárok
na nemalé trovy ako úspešný v spore.»
S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 došlo ku chybnej aplikácii ustanovení
Obchodného zákonníka vzťahujúcich sa na zmluvu o dielo, mandátnu zmluvu a náhradu
škody.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 porušil jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil predmetné
rozhodnutie a prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 20. júna 2008 sp. zn.
KP 8/08 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:
„Nie som povolaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť
právneho záveru, ktorý zo skutkových zistení urobili, tým viac, že tak ako to aj v sťažnosti
uvádza sťažovateľ, predmetný spor bol zložitý po skutkovej aj právnej stránke, vzhľadom na
zložité zmluvné vzťahy účastníkov konania. Z rozhodnutia dovolacieho senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky však nevyplýva, že by sa pri hodnotení správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového
zistenia pod príslušné zákonné ustanovenie postupoval z ústavného hľadiska zjavne
nesprávne alebo neodôvodnene. Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv
a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa,
že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy.
Treba pripustiť, že odvolací súd v závere odôvodnenia nesprávne okrem iného
uvádza, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku zavineného protiprávneho konania
žalovaného došlo ku vzniku škody. Zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka je
založená na objektívnom princípe a zavinenie preto nie je podmienkou pre vznik
zodpovedností. V kontexte s celým odôvodnením, je však zrejmé, že ide len o nesprávnu
formuláciu tretej vety predposledného odseku. Z odôvodnenia rozsudku, ale aj z uvedenej
vety vyplýva, že odvolací súd žalobu nepovažoval za bezdôvodnú pre nedostatok zavinenia,
ale pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom škody.
Rozhodnutie dovolacieho senátu nie je výsledkom svojvoľného, či neospravedlniteľného
alebo neudržateľného výkladu príslušných ustanovení zákona. Z uvedeného dôvodu
navrhujem sťažnosť ako neodôvodnenú zamietnuť.“
Predseda najvyššieho súdu v liste z 20. júna 2008 a právny zástupca sťažovateľa
v liste z 27. júna 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže,
že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia
doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom,
kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa,
keď došlo k porušeniu povinnosti.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
zabezpečiť každému, kto sa domáha ochrany svojich práv, prístup k súdnej ochrane
na nezávislom a nestrannom súde.
Súdna ochrana sa poskytuje v medziach zákonov, ktoré článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Súd musí vykladať a používať ustanovenia zákonných predpisov, teda
aj Obchodného zákonníka, v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu s cieľom
poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/02, III. ÚS 111/07).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu nie je podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu oprávnenie preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého
v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06 a iné).
Zohľadňujúc uvedené východiská sa ústavný súd zaoberal argumentáciou
sťažovateľa, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu v predmetnej veci.
Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je nezrozumiteľné
a protirečivo zdôvodnené, a to najmä ak „pristúpilo k hodnoteniu podmienok pre naplnenie
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 94/2006 k otázke náhrady škody uviedol:
„Keďže nárok bol uplatnený podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať splnenie zákonných predpokladov pre vznik práva
na náhradu škody, ktorými sú porušenie povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu,
prípadne inej povinnosti zakotvenej v obchodnom zákonníku, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.
Žalobca žalobou zo dňa 17. 10. 1994 sa domáhal náhrady škody a ušlého zisku
v celkovej výške 2 302 312 Sk. Následne, podaním zo dňa 27. 8. 2001 rozšíril žalobu o ušlý
zisk za obdobie od 30. 6. 1993 do 29. 12. 1993 na sumu 10 847 028 Sk.
Prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu uznesením na pojednávaní dňa 28. 8. 2001
(čl. 237). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobcom uplatnené
právo - ušlý zisk rozšírenou žalobou je premlčané v zmysle § 397 OBZ, vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania žalovaného. Žalobca pri výpočte ušlého zisku
za rozhodné obdobie vychádzal z výkazu ziskov a strát za časové obdobie od 1. 1. 1994
do 31. 3. 1994 (č. l. 220 - 221). Takže v čase podania žaloby (17. 10. 1994) mal vedomosť
o vzniku škody, o poznaní aj jej výšky, ako aj o osobe, proti ktorej si má pravo na náhradu
škody uplatniť, a nie až na základe vypracovaného znaleckého posudku. Preto nie je možné
vychádzať z objektívnej 10-ročnej premlčacej doby (§ 398 OBZ), ale zo všeobecnej 4-ročnej
premlčacej doby (§ 397 OBZ). Súd premlčané práva nemôže priznať alebo uznať,
ak povinný v súdnom konaní vznesie námietku premlčania (§ 388 ods. 1 OBZ).
Prvostupňový súd v rámci vykonaného dokazovania priznal žalobcovi náhradu škody
vo výške 280 591 Sk s príslušenstvom (bod 1). V tejto časti je rozhodnutie právoplatné
a vykonateľné. Preto predmetom preskúmania odvolacieho konania je žalobcom uplatnené
právo na náhradu škody a ušlého zisku v zmysle pôvodnej žaloby zo dňa 17. 10. 1994
špecifikovanej pod bodom 2 až 6.
Odvolací súd z obsahu spisu, predložených dôkazov a vykonaného dokazovania
(č. l. 28, 29, 30, 31) mal za preukázané, že žalovaný porušil zmluvný záväzok a dielo
vykazovalo v rámci skúšobnej prevádzky započatej dňa 16. 6. 1993 vady. Zhotoviteľ
požadoval odstránenie vád diela dopravného systému (šneku a redla) do 16. 7. 1993
a ostatných vád do 15. 8. 1993. V danom prípade dopravník nebol z hľadiska potrebných
parametrov použiteľný na vykonanie diela, bol nevhodný, t. z., že bol vadný. Žalobca
v záujme urýchleného začatia výroby a zabráneniu vzniku škody, zakúpil nové zariadenie
a zaplatením faktúry č. 430533 dodávateľovi S., š. p., B., mu vznikla škoda vo výške
214 516 Sk, ktorá predstavuje rozdiel úhrady vadného dopravníka (časti diela) a zaplatenie
ceny za nákup funkčného dopravného systému.“
Najvyšší súd uviedol:
„Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal zodpovednosť žalovaného
za uplatnenú škodu – ušlý zisk za obdobie od 17. 6. do 26. 8. 1993 (bod 4 a 5 petitu)
za výpadok výroby (30 dní) počas skúšobnej prevádzky (21 dní). Povinnosť náhrady škody
postihuje stranu, ktorá poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu. Žalobca nepreukázal
zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného, t. j. nepreukázal v konaní,
že by v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného došlo ku vzniku škody
v uplatnenom rozsahu, ani príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutím škody
špecifikovanej v časti bodu 3 až 6 žaloby, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
vo zvyšnej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“
Zo spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 26 Cb 554/94 ústavný súd zistil,
že v časti, v ktorej bol zamietnutý nárok sťažovateľa na náhradu škody podľa bodu 3 až 6
žaloby (bod 3 žaloby týkajúci sa zaplatenia zámočníckych prác v sume 71 824 Sk,
bod 4 žaloby – strata na ušlom zisku vo výške 409 500 Sk počas skúšobnej prevádzky
21 pracovných dní, bod 5 žaloby – strata na ušlom zisku vo výške 1 216 800 Sk
za 30 pracovných dní, bod 6 žaloby – škoda na náhrade miezd zamestnancov vo výške
109 081 Sk), škoda bola riadne uplatnená, pričom sťažovateľ preukázal predpoklady
zodpovednosti za škodu, aj pokiaľ ide o škodu uplatnenú v týchto bodoch.
Z oboch rozsudkov, ktoré tvoria meritum rozhodnutia v danej veci, na túto
skutočnosť nebolo reagované, tak aby bola daná odpoveď na všetky otázky vyplývajúce
zo zmluvy účastníkov.
Najvyšší súd sa v preskúmavanom rozhodnutí zaoberá pôvodnou žalobou
(s. 3 a nasl. rozsudku), avšak v záveroch svojho rozhodnutia o týchto bodoch žaloby
nepredložil svoje stanovisko. Zostalo otázkou, či žalovaný nesplnením záväzku
(odovzdanie stavby vrátane zabezpečenia kolaudácie) nespôsobil škodu v podobe ušlého
zisku.
Na jednej strane všeobecné súdy uznali vadu dodávky diela, ako aj nutnosť výmeny
zariadenia, čím vznikla logická situácia, že súčasťou priamej škody nie je len rozdiel v cene,
ale aj cena demontáže a montáže nového zariadenia.
V danom prípade oba súdy nedali v odôvodnení rozhodnutí náležitú odpoveď, prečo
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a následkom v bode 1 a 2 žaloby, kde bol
sťažovateľ úspešný v plnom rozsahu, akceptovali a určili aj v rámci svojej ústavnej
právomoci povinnosť odporcov v konaní zaplatiť sťažovateľovi zistenú škodu spolu
s úrokom 18 % z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia, a v tom istom porušení
kvantifikovanú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a následkom
v bode 3 až 6 žaloby neuznali a ani v jednom rozsudku na tieto otázky nereagovali.
Zo spisu vyplýva, že medzi vznikom škody v bode 1 a 2 bola preukázaná totožná
príčinná súvislosť ako v bode 3 až 6 žaloby bez náležitej reakcie oboch vo veci konajúcich
súdov, čo možno považovať za arbitrárny postup vo veci, ktorý je nezlučiteľný s ústavou
garantovaným základným právom, že sťažovateľ v súdnom konaní na žalobou prednesené
otázky dostane primeranú odpoveď, ktorá bude aj náležite zdôvodnená tak, aby okrem
ďalšej rozumovej úvahy výrok našiel aj adekvátne ústavné zdôvodnenie.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že neúspech v konaní neznamená ihneď
aj porušenie základného práva sťažovateľa.
Ústavný súd zistil, že námietka sťažovateľa vznesená k rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 je opodstatnená.
Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavke
vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorej je aj s ohľadom
na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku povinnosťou súdov uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili.
Dôvody uvedené najvyšším súdom v označenom rozhodnutí si navyše odporujú
a nie sú preskúmateľné a rozsudok je v tejto časti, pokiaľ ide o body 3 až 6 žaloby,
arbitrárny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 94/2006
z 24. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 27. júna 2008 uplatnil trovy konania v sume
6 732 Sk (223,46 €) za dva úkony (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť). Základom na
výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € (19 056 Sk).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov
konania v sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa 223,46 € z dôvodu trov
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 105,42 € (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnemu
zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,31 € podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd
vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009