Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 111/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. augusta 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., L., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom

osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. G. trovy konania

v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta

JUDr. P. V., L.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 24. apríla 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. G. (ďalej

len „sťažovateľ“) podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C

83/00.

Podpredsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3219/2007 doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2007,

v ktorom si osvojila vyjadrenie zákonnej sudkyne. V ňom sa okrem iného uvádza:

„Dôvodom, pre ktorý doposiaľ vo veci nebolo nariadené pojednávanie, je najmä

skutočnosť, že z obsahu písomných podaní navrhovateľa, nie je doposiaľ zrejmé voči komu

žalobný návrh smeruje - okruh účastníkov na strane odporcu a nie je z uvedených podaní

zrejmé, akého konečného rozhodnutia sa navrhovateľ domáha (žalobný petit).

Navrhovateľ po podaní žaloby dňa 22. 12. 2000, následnými podaniami najskôr dňa

04. 06. 2001 zmenil okruh účastníkov konania a ako ďalšieho účastníka na strane odporcu

(odporca v 2. rade) uviedol - V., B., bez zdôvodnenia a uvedenia čoho sa voči označenému

odporcovi v 2. rade konečným návrhom domáha a následným podaním zo dňa 03. 07. 2003,

v ktorom opätovne navrhovateľ označil iba pôvodného odporcu, v rámci skutkového opisu

uviedol, že odporcu v 2. rade žaluje iba z opatrnosti a zároveň zmenil, oproti pôvodnému

návrhu na začatie konania, formuláciu žalobného petitu všeobecným vymedzením nárokov

(doplatenie mzdy a preplatenie nevyčerpanej dovolenky spolu v sume 65.576,- Sk,

doplatenie odchodného a výsluhového dôchodku, opätovné prepočítanie priemerného

zárobku vrátane zvýšenia po valorizácii).

Prípadná zmena žalobného návrhu, resp. zmeny týkajúce sa okruhu účastníkov

je bezpochyby právom navrhovateľa a uvedené dispozičné právo navrhovateľa možno

obmedziť iba za splnenia predpokladov vymedzených zákonom, pre ktoré súd nemôže

vyhovieť týmto procesným návrhom - , a nasl. , no z hľadiska dĺžky

konania, úprava žaloby (zmena žalobného petitu) a zmena okruhu účastníkov v priebehu

konania, najmä keď nie je vykonaná tak, aby súd mohol o nej bez ďalšieho rozhodnúť,

rozhodne ovplyvňuje jeho dĺžku.

V danom prípade sa následnými podaniami zo dňa 04. 06. 2001 a 03. 07. 2003,

bez zákonných náležitostí (určitého, zrozumiteľného ä vykonateľného žalobného petitu -

konečného návrhu rozsudku a v súlade s ním opísaných rozhodujúcich skutočností,

jednoznačným vymedzením okruhu účastníkov konania), stal žalobný návrh nezrozumiteľný

a tieto vady bránia riadnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci. Pritom navrhované zmeny

nevyplývali z okolností, ktoré nastali až po podaní žaloby. V návrhovom sporovom konaní

musí navrhovateľ označiť žalovanú stranu (odporcu) spôsobom, nevzbudzujúcim

pochybnosť o tom, voči komu žalobný návrh smeruje a spôsobom podľa ust. § 79

ods. 1 , pričom súd nemôže nahrádzať vôľu navrhovateľa a sám posúdiť a

rozhodnúť, koho by mal navrhovateľ pri uplatňovaní svojho práva žalovať (nejedná sa o

konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu a ani o konanie, ktorého okruh účastníkov určuje

priamo zákon), a upraviť do žiadanej alebo predpokladanej formulácie žalobný petit a

nahrádzať tým vôľu navrhovateľa.

Súd je síce povinný pomáhať účastníkom formou poučenia, avšak len ohľadom

procesných úkonov, ktorými uskutočňujú svoje práva a povinnosti a ktoré im vyplývajú

z ustanovení , no nie je povinnosťou súdu a ani právom,

poučovať účastníkov o ich právach z hľadiska ustanovení hmotnoprávnych predpisov

a účinkom ich úkonov, nakoľko v tomto smere zvýšená ochrana práv účastníka, v danom

prípade navrhovateľa, by viedla k porušeniu procesnej rovnosti účastníkov.

Zároveň však uvádzam, že významnou mierou k celkovej dĺžke konania prispela

aj pracovná zaťaženosť, nakoľko ako sudca pracujem v oddelení s neprimerane vysokým

počtom vecí pridelených na prejednanie a rozhodnutie, z toho podstatná časť

je pracovnoprávnych sporov. Vo väčšej časti prípadov sa jedná o spory náročné

na dokazovanie, v celom rozsahu pracovnoprávnych vzťahov a im obdobných vzťahov

podľa osobitných predpisov, s potrebou aplikácie viacerých pracovnoprávnych a

súvisiacich predpisov, ktoré za obdobie posledných piatich rokov boli zásadným spôsobom

menené a doplňované a tento stav, na ktorý som opakovane upozorňovala (§ 30 ods. 4

za bodkočiarkou ), výraznou mierou ovplyvňuje aj možnosť

sústredene, systematicky a dôsledne vykonávať prácu tak, aby bola vylúčená možnosť

vzniku prieťahov z dôvodov.

V období pridelenia predmetnej veci, bol stav oddelenia ktorý vybavujem viac

ako 500 nevybavených, z toho viac ako 160 nad päť rokov a 400 nerozhodnutých vecí

a tento stav oddelenia, na ktorý som opakovane upozorňovala (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou

), objektívne podstatnou mierou ovplyvňuje aj možnosť prejednať

všetky veci na pojednávaní tak, aby bola vylúčená možnosť vzniku prieťahov, a to bez

ohľadu na samotný charakter toho-ktorého sporu, t. j. či sa jedná o viac alebo menej

právne alebo fakticky zložitý spor.“

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a vyjadrení

účastníkov.

Ústavný súd navyše zistil, že 27. apríla 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený 15. mája 2001. Sťažovateľ 24. mája

2001 žiadal okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 31. marca 2003 okresný súd zaslal žalobu na vyjadrenie žalovaným, ktorí

sa k nej vyjadrili podaniami doručenými okresnému súdu 25. apríla 2003. Dňa 2. júna 2003

boli vyjadrenia žalovaných zaslané sťažovateľovi, ktorý k nim zaujal stanovisko 3. júla

2003.

Na základe sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní, ktorá bola doručená

všeobecnému súdu 16. januára 2007, okresný súd 3. apríla 2007 uznesením vyzval právneho

zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podaní. Uznesenie bolo právnemu

zástupcovi doručené 20. apríla 2007 a následne sťažovateľ 2. mája 2007 doručil okresnému

súdu vyjadrenie.

Dňa 25. júna 2007 okresný súd uznesením návrh sťažovateľa v časti, ktorou

sa domáhal „zaplatenia úrokov podľa platnej úrokovej sadzby odo dňa uplatnenia nároku

do doby zaplatenia“, odmietol a pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane

žalovaného.

Dňa 27. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie údajov o jeho

osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, aby mohol posúdiť jeho žiadosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov z mája 2001, a požiadal o informáciu Sociálnu

poisťovňu, pobočku Bratislava, o zistenie adresy zamestnávateľa, resp. miesta výkonu

samostatne zárobkovej činnosti sťažovateľa a jeho manželky.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním

z 9. júla 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„Dôvod prečo nebolo dosiaľ nariadené pojednávanie, udáva okresný súd skutočnosť,

že z obsahu písomných podaní nie je doposiaľ zrejmé voči komu žalobný návrh smeruje.

Ak by to bola pravda, okresný súd by ma na doplnenie nevyzval až po podaní mojej

sťažnosti na Ústavný súd, teda po viac ako 6 rokoch. Pri tejto príležitosti by som chcel

zdôrazniť skutočnosť, že aj keď som nejaké veci doplnil v pôvodnom návrhu, bolo to iba

upresnenie mojich podaní.

Zrejme dôvod, pre ktorý doposiaľ nebolo vytýčené ani prvé pojednávanie

je skutočnosť, že ide o spor vo veci vojenských zákonov, s ktorými podľa mňa, súd nemá

dostatočné skúsenosti, ale ja nemôžem za to, že vojenské súdy nerozhodujú vo veciach

vojenských zákonov.

Taktiež nie je pravda, že žalobný návrh sa stal nezrozumiteľný, a bráni riadnemu

prejednaniu a rozhodnutiu veci a že zmeny nevyplývali z okolností, ktoré nastali

až po podaní veci - výška doplatku a úrokov sa zvyšuje každý deň a preto nemôže byť

ani dnes známa suma.

V mojom vyjadrení chcem opätovne zdôrazniť skutočnosť, že ak by si okresný súd

Bratislava III splnil zákonnú povinnosť uvedenú v novele ,

účinnú od 01. 10. 2004, t. j. do 6 mesiacov od účinnosti mi oznámiť, kedy bude môj spor

prejednaný - napríklad až v roku 2015, nebol by som podal sťažnosť na ústavný súd a aj

túto predmetnú sťažnosť som podal po dvoch rokoch od účinnosti (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd berie do úvahy, že ich aplikácia

je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný

a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (,

, ).

Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva,

že od 22. decembra 2000, keď bola žaloba sťažovateľa doručená okresnému súdu, doteraz

nebol vo veci vykonaný žiaden relevantný procesný úkon a nebolo nariadené ani jedno

pojednávanie. Až do prijatia sťažnosti na ústavnom súde bol okresný súd okrem

jednoduchých úkonov (napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku v apríli 2001 a zaslanie

žaloby na vyjadrenie žalovaným v marci 2003) vo veci úplne nečinný.

Odstraňovaním nedostatkov podaní sťažovateľa sa okresný súd začal zaoberať

až v apríli 2007, teda takmer po 75 mesiacoch od začatia konania, a preto jeho stanovisko

k správaniu sťažovateľa i k samotnému priebehu konania ústavný súd nemohol akceptovať.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval

v súlade s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Postup okresného súdu predstavuje nečinnosť počas celého obdobia od podania

žaloby až do prijatia sťažnosti ústavným súdom, ktorý ústavný súd hodnotí ako porušenie

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

Argumentáciu okresného súdu odvolávajúcu sa na veľký počet nevybavených vecí

a v neúmernej zaťaženosti zákonnej sudkyne ústavný súd tiež neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní () a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala

zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci. Túto okolnosť ústavný súd nezohľadňuje

v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie

bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný

súd rozhodol, že postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 .

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

prikázal v zmysle okresnému súdu vo veci

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré

odôvodnil najmä tým, že „zdĺhavý postup okresného súdu v predmetnom konaní spôsobuje

predlžovanie stavu mojej právnej neistoty (...)“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. ústavný súd považoval sumu žiadanú sťažovateľom, t. j. 150 000 Sk,

za neprimeranú, preto jeho žiadosti v tejto časti nevyhovel. Berúc však do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, považuje ústavný súd sumu

80 000 Sk, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu,

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon podľa rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. V., ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk,

z čoho vyplýva, že za jeden úkon vykonaný v roku 2007 patrí odmena pre sťažovateľa

v sume 2 970 Sk a náhrada režijného paušálu za dva úkony po 178 Sk podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Sťažovateľovi

bola teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007