Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 399/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. J. J., CSc., B., A. M., S., a D. J., S., zastúpených advokátom JUDr.

P. R., V., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume

2 000 € (dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J., CSc., A. M. a D. J. trovy

konania v sume 403,95 € (slovom štyristotri eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich

právneho zástupcu JUDr. P. R., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. J. J., CSc. (ďalej len „sťažovateľ 1“), A. M. (ďalej len „sťažovateľka

2“) a D. J. (ďalej len „sťažovateľ 3, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Sťažovatelia svoju sťažnosť zdôvodňujú tým, že konanie okresného súdu sa

„vyznačuje nezáujmom... o spravodlivé a definitívne vyriešenie veci, pričom sa v dôsledku

zjavnej nečinnosti a prieťahov vytvoril priestor na to, aby sa všetci účastníci konania cítili

neistí, nevediac, kto a v akých podieloch bude akú nehnuteľnosť vlastniť“. Tvrdia, že ak by

bol súd konal po podaní návrhu, nedošlo by „k situácii, v ktorej sa navrhovatelia nevedia

domôcť svojho právneho nároku už 17 rokov“. Podľa názoru sťažovateľov sa v doterajšom

priebehu konania snažili poskytnúť okresnému súdu potrebnú súčinnosť „a žiadali súd

o možnosť konzultácie, či vyjasnenia veci. Aj požiadavku, aby sa navrhovatelia nechali

zastupovať právnikom, splnili napriek tomu, že na to v žiadnom prípade neboli povinní.“.

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v neefektívnej a nesústredenej činnosti súdu, teda takej, ktorá nevedie

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase.

Okresný súd sa k dôvodom sťažnosti konkrétne nevyjadril, listom z 11. októbra 2010

len odkázal na pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. V. L. adresované predsedovi

okresného súdu, v ktorom sa vyjadrovala len k obdobiu po pridelení spisu, t. j. od

28. februára 2007. Vo svojom vyjadrení sudkyňa poukázala na problémy v súvislosti

s prácou jej prideleného vyššieho súdneho úradníka, ako aj na to, že sťažovateľmi bol

podaný neúplný návrh, ďalej na skutočnosť, že spis jej bol predložený až v októbri 2007,

a poukázala aj na následne vykonané úkony (išlo najmä o vydanie pokynu z 22. septembra

2008 vyššiemu súdnemu úradníkovi na zisťovanie aktuálneho stavu okruhu účastníkov,

ďalej pokynu z 1. apríla 2010 na prevedenie veci do oddelenia civilných vecí a nariadenia

pojednávania na 10. máj 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu potreby presného vymedzenia

okruhu účastníkov konania).

Sťažovatelia sa k stanovisku okresného súdu a vyjadreniu konajúcej sudkyne

vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrením zo 17. novembra 2010, v ktorom

opätovne poukázali na skutočnosť, že za 17 rokov, počas ktorých trvá predmetné konanie,

sa súdy nedokázali vysporiadať s návrhom a že ani súčasná zákonná sudkyňa nekonala vo

veci plynulo (napríklad v období od októbra 2007 do 28. septembra 2008), pričom vo veci

sa začalo konať až potom, ako sťažovateľ 1 podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

okresného súdu.

Z obsahu spisu okresného súdu, ktorý bol ústavnému súdu predložený na

nahliadnutie 18. októbra 2010, súd zistil tento podstatný priebeh konania.

Dňa 25. júna 1993 podal sťažovateľ 1 Okresnému súdu Bratislava-vidiek návrh na

vyrovnanie dedičských podielov, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. Konanie bolo

vedené najskôr pod sp. zn. , následne pod sp. zn. (resp. okresným

súdom ako nástupcom Okresného súdu Bratislava-vidiek pod sp. zn. )

a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. .

Okresný súd Bratislava-vidiek a neskôr okresný súd ako jeho nástupca kvalifikoval

návrh ako neúplný, nemajúci náležitosti spôsobilého návrhu na začatie konania podľa

ustanovení (ďalej aj „OSP“). Z previerky predloženého

spisu bolo zistené, že okresný súd opakovane vyzýval sťažovateľa 1, prípadne jeho

právnych zástupcov v obdobiach, keď bol právne zastúpený, na odstránenie vád návrhu,

osobitne jeho petitu, ako aj na preukázanie oprávnenia zastupovať ostatných účastníkov na

strane navrhovateľov v konaní, a to aj s upozornením na možnosť zastavenia konania.

Zákonní sudcovia, resp. poverení pracovníci súdu tak urobili až 18-krát (pokyny na

odstránenie vád podania boli vydané 13. júla 1993, 15. novembra 1993, 17. februára 1994,

9. mája 1994, 18. marca 1997, 10. augusta 1999, 23. septembra 1999, 18. apríla 2000,

22. augusta 2000, 2. januára 2001, 20. septembra 2001, 4. apríla 2002, 23. augusta 2002,

18. novembra 2002, 18. júna 2004, 6. júla 2005, 19. januára 2006, 5. apríla 2006).

Na uvedené výzvy sťažovateľ 1 spravidla odpovedal doplnením návrhu alebo

žiadosťou o odklad takéhoto doplnenia, a to podaniami z 11. októbra 1993, 9. marca 1994,

28. apríla 1994, 10. júna 1994, 29. decembra 1994, 15. októbra 1999, 4. novembra 1999,

17. februára 2000 a 19. júla 2004. Prvý právny zástupca sťažovateľa 1, JUDr. T. H.,

ustanovený za právneho zástupcu 5. marca 2000, návrh doplnil podaním doručeným

okresnému súdu 16. novembra 2000 a súčasný právny zástupca sťažovateľov upravil návrh

na začatie konania podaním doručeným 16. júna 2010.

Prvé pojednávanie vo veci bolo okresným súdom vykonané 10. mája 2010, druhé

pojednávanie vo veci bolo nariadené na 15. december 2010. Do prvého pojednávania

vykonal okresný súd len dva informatívne výsluchy, a to 8. decembra 1999 a 16. decembra

2004, na ktorých okresný súd sťažovateľa 1 poučil o nedostatkoch návrhu a potrebe jeho

doplnenia.

Okresný súd v rámci svojho konania uznesením z 24. januára 2005 rozhodol

o zastavení konania o návrhu niektorých z označených navrhovateľov z dôvodu, že za nich

návrh podala neoprávnená (nesplnomocnená) osoba, a uznesením z 25. apríla 2005 okresný

súd odvolanie sťažovateľov 2 a 3 odmietol z dôvodu jeho oneskorenosti. Ústavný súd zistil,

že o odvolaní ostatných účastníkov konania nebolo dosiaľ rozhodované a právoplatnosť na

uvedených uzneseniach nebola okresným súdom v čase previerky spisu vyznačená.

Následne okresný súd vydal 28. júla 2006 uznesenie o spojení vecí vedených pod sp. zn.

a sp. zn. V-2 , pričom bolo zistené, že pri vydávaní tohto uznesenia

okresný súd konal aj so sťažovateľmi 2 a 3, vo vzťahu ku ktorým pôvodne konanie zastavil.

Keďže v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. V-2 neboli sťažovatelia

účastníkmi konania, nie je potrebné podrobne sa zaoberať postupom a úkonmi súdu v ňom

vykonanými.

Zo spisu okresného súdu bolo ďalej zistené, že tento bol postupne pridelený na

konanie a rozhodovanie šiestim sudcom okresného súdu, avšak do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu nebol vo veci okresným súdom ani raz vydaný meritórny rozsudok. Vec

nebola ani do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončená.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, ďalej obsahom zhodného práva podľa čl. 38 ods. 2

listiny a napokon aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote, ktoré je obdobné ako základné právo podľa .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu

dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, a ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral

do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter

veci. Predmetom sporu je návrh na vyporiadanie dedičských podielov podaný sťažovateľom

1 aj v mene ďalších navrhovateľov, uplatňujúci právo podľa § 40 zákona Slovenskej

národnej rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového

vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení účinnom do 10. júna 1992 (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“). Ústavný

súd poznamenáva, že od 11. júna 1992, t. j. od účinnosti zákona Slovenskej národnej rady

č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave vlastníckych vzťahov“) sú návrhy na

vyrovnanie dedičských podielov štandardnou súčasťou rozhodovacej agendy všeobecných

súdov. Pred uvedeným dátumom (t. j. do 10. júna 1992) patrilo rozhodovanie o týchto

nárokoch do právomoci bývalých štátnych notárstiev podľa zákona o pozemkových

úpravách. Nedostatok skúsenosti súdov je možné pri reštitučných sporoch považovať

za prvok, ktorý spočiatku mohol robiť tieto veci zložitejšími (skutkovo, pretože bolo treba

zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti, a právne, pretože sprvu

neexistoval jednotný, resp. jednotiaci výklad a aplikácia zákona), avšak žiadna právna

a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôže ospravedlniť to, že viac

ako 17 rokov po začatí sporu nie je vec právoplatne skončená. V okolnostiach prípadu

ústavný súd predmetný spor po právnej stránke hodnotí ako bežnú občianskoprávnu vec

patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie

nemožno považovať za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na

základe skutočností zistených zo spisu pripúšťa, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej

zložitosti, ale zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu

ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,

nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu

(mutatis mutandis , ). Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka

súdneho konania vzhľadom na etický rozmer tohto konania, ktoré bolo zavedené do

právneho poriadku na účel zmiernenia niektorých majetkových krívd [§1 písm. b) zákona o

úprave vlastníckych vzťahov] a tento účel v sebe zahŕňa aj nutnosť prioritného

posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (obdobne

).

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu ich základného práva podľa , resp. podľa

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 síce v zásade

reagoval na výzvy okresného súdu smerujúce k odstráneniu nedostatkov návrhu, avšak

dlhodobo zjavne bez úspechu, a sťažovatelia 2 a 3 v konaní aktívni neboli (okrem

podpísania splnomocnení sťažovateľovi 1 na ich zatupovanie v konaní 1. decembra 1993,

resp. 18. januára 1994 a podania odvolania proti uzneseniu o zastavení konania

z 24. januára 2005 nevykonali do prvého pojednávania voči okresnému súdu žiaden iný

procesný úkon).

K správaniu sťažovateľov sa okresný súd vyjadril aj pri prešetrovaní sťažnosti

podanej predsedovi súdu a v upovedomení o jej vybavení z 18. júna 2010 sp. zn.

Spr. 2037/2010 uviedol, že v danej veci bol podaný okresnému súdu sťažovateľmi neúplný

návrh v merite veci s nesúrodým označením účastníkov konania, pričom súd vykonával

úkony na odstránenie nedostatkov podania a až 1. apríla 2010 došlo k prevedeniu spisu do

oddelenia „C“ pod sp. zn. . „Samotná skutočnosť, že účastník konania, resp.

účastníci konania, podajú neúplný, resp. zmätočný návrh na začatie konania, nemožno

pričítať na úkor súdu s tým, že vznikajú zbytočné prieťahy v konaní, pretože návrh na súd

má byť podaný riadne tak, že má byť riadne označený okruh účastníkov, musí byť z návrhu

zrejmé, čoho sa návrhom domáha..., musia byť predložené riadne plné moci na

zastupovanie jednotlivých účastníkov konania, aby súd mohol vo veci konať. Bremeno

podania riadneho návrhu znáša navrhovateľ sám, pričom však aj neúplný návrh... súd

skúma a odstraňuje vady návrhu...“ Krajský súd v Bratislave pri prešetrovaní vybavenia

sťažnosti sa vo vyjadrení zo 7. októbra 2010 sp. zn. Spr. 2171/2010 stotožnil s názorom

podpredsedu okresného súdu zdôrazňujúc povinnosť navrhovateľov v občianskom súdnom

konaní jasne vymedziť rámec rozhodovania (t. j. petit), ktorým je všeobecný súd viazaný,

okruhu účastníkov a rozsahu požadovanej ochrany práv. „Negatívny dopad zdĺhavého

odstraňovania nedostatkov početných neúplných a nejasných podaní navrhovateľov, ako aj

šetrení za účelom zistenia pobytu osôb označených za účastníkov konania na dĺžku konania

teda nemožno pripísať súdu, nakoľko tento konal a postupoval v záujme zabezpečenia

splnenia podmienok na rozhodnutie vo veci prostredníctvom doplnenia a spresnenia

návrhu.“

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

návrhu na začatie konania účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patria medzi okolnosti, na ktoré

ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení označeného

základného práva. Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie

doby konania však samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy

v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom, alebo dokonca

nečinnosťou (obdobne napr. , , ).

V posudzovanom prípade podanie sťažovateľov, ktoré malo byť návrhom na začatie

konania, nemalo všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ,

a sťažovatelia napriek opakovaným výzvam tieto nedostatky nedokázali odstrániť. Súd však

v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy a nahradzovať úkony

účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a využívaní

procesných práv (m. m. ). Opísané správanie sťažovateľov podľa ústavného

súdu malo vplyv na vznik zbytočných prieťahov a na túto okolnosť bolo nevyhnutné

prihliadnuť pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní a vzniknuté

prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Je

nespochybniteľné, že niekoľkoročné konanie okresného súdu zamerané na odstránenie

nedostatkov neúplného návrhu sa vyznačovalo značnou neefektivitou a dlhodobo neviedlo

k nastoleniu právnej istoty. Okresný súd nepostupoval dôsledne, keď síce vyzýval

sťažovateľa 1 na odstránenie nedostatkov podania, ale nevyužil oprávnenie upravené v § 43

v znení účinnom do 31. augusta 2003, t. j. zastaviť konanie v prípade, ak napriek výzve

navrhovateľ podanie nedoplní a v konaní nemožno ďalej pokračovať.

Možno prisvedčiť sťažovateľom poukazujúcim na zastavenie konania o návrhu

navrhovateľov v 2. až 17. rade a na následnú výzvu na podpísanie návrhu, že konanie

okresného súdu sa vyznačuje chaotickosťou, pretože takýto postup súdu nie je v súlade

s . Pokiaľ súd vydal uznesenie o zastavení konania vo

vzťahu k niektorým účastníkom konania, týmto svojím uznesením je okresný súd viazaný

( v spojení s ) a k jeho zrušeniu môže dôjsť len zákonným

spôsobom. Ak potom niektorí z dotknutých účastníkov konania podali proti uzneseniu

odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté odvolacím súdom, nie je možné zodpovedať

otázku, ktorí z navrhovateľov označení ako navrhovatelia v 2. až 17. vlastne sú účastníkmi

konania, a teda o návrhu ktorých z nich má súd vôbec ďalej konať.

V občianskom súdnom konaní je povinnosťou navrhovateľov okrem iného označiť

účastníkov konania v súlade s , avšak vadou návrhu, pre ktorú nemožno v konaní

pokračovať, nie je prípad, keď navrhovatelia žalujú osoby, ktoré nemajú právnu

subjektivitu, lebo v takom prípade ide o nedostatky podmienok konania, ktoré nemožno

odstrániť, a proti takýmto osobám je všeobecný súd povinný konanie zastaviť (§ 104 ods. 1

). Ak niektorí z účastníkov konania stratia počas konania právnu subjektivitu,

všeobecný súd je povinný zistiť ich právnych nástupcov a pokračovať s nimi v konaní, a ak

právnych nástupcov niet, konanie zastaviť ( ). Ak navrhovatelia upravia okruh

účastníkov o nové osoby, všeobecný súd je povinný sa týmto návrhom zaoberať

a rozhodnúť o pristúpení ďalších účastníkov ( ). Napokon ak navrhovatelia žalujú

osoby, ktorým z hmotného práva nevyplývajú voči navrhovateľom povinnosti (v tomto

prípade na vyrovnanie dedičských podielov), všeobecný súd má proti týmto osobám žalobu

zamietnuť. Inak povedené, ustálenie okruhu účastníkov konania, prípadne jeho zmien

v priebehu konania, ktorého sa okresný súd opakovane od sťažovateľov dožadoval, pokiaľ

v návrhu pôvodne označené osoby boli identifikované údajmi ustanovenými Občianskym

súdnym poriadkom, je aj vecou správneho a systematického postupu okresného súdu, ktorý

je povinný postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá ( ). Ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený

zaujímať právny názor k otázke existencie účastníctva sťažovateľov v preskúmavanom

konaní, pretože na tieto právne závery sú príslušné všeobecné súdy. V danom prípade

ústavnému súdu zo zistení, že pri úkonoch vykonaných po vydaní uznesenia o odmietnutí

odvolania sťažovateľov 2 a 3 proti uzneseniu o zastavení konania z 25. apríla 2005 okresný

súd konal so všetkými sťažovateľmi, vyplynulo, že ich považuje za účastníkov konania,

a preto aj na týchto sťažovateľov sa vzťahuje právo na rýchle a spravodlivé prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

Okrem už spomínaného neefektívneho postupu, ktorého následky nie je prípustné

prenášať na účastníkov konania, ústavný súd zistil aj niekoľko dlhších období úplnej

nečinnosti súdu, z ktorých najdlhším obdobím je obdobie od 29. decembra 1994, keď bolo

okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa 1 dopĺňajúce petit návrhu, do 10. augusta

1999, keď konajúci sudca vydal pokyn súdnej kancelárii na pripojenie iného spisu. Počas

tohto viac ako 4 a polročného obdobia nebol zo strany súdu vykonaný žiaden relevantný

procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci a jediný vykonaný úkon zaznamenaný

v spise smeroval iba k prerozdeleniu spisov medzi sudcami v rámci okresného súdu. Ďalšie

obdobia skoro úplnej nečinnosti okresného súdu trvali od 5. decembra 2002 do 18. júna

2004 (1 a polroka) a od 28. februára 2007 do 22. septembra 2008 (tiež viac ako 1 a polroka).

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že

je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní

nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 17 rokoch od jeho začatia (m. m. napr.

, , , ). Systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania

a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v oslabiť poukázaním

na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrení konajúcej

sudkyne pripojených k stanovisku okresného súdu). v zaväzuje

predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie veci-a teda vykonanie spravodlivosti-bez zbytočných prieťahov, aj keď nie

všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére

vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku

súdneho konania, ako aj uvedené obdobia reálnej nečinnosti súdu vo veci bolo postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. listiny i právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto

v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľov v zmysle § 56

ods. 3 písm. a) prikázal okresnému súdu, ktorý v čase

rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný

rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu

povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní

rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie každému

v sume po 15 000 € najmä s ohľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, zbytočné

vyžadovanie listín, ktoré mal súd už doložené v spise, a na dĺžku konania, ktoré považuje

v právnom štáte za neprijateľné.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je

reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných

podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. ).

Vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu v danom prípade podľa názoru

ústavného súdu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení

finančného zadosťučinenia však ústavný súd prihliadal na podiel sťažovateľov na vzniku

prekážok brániacich okresnému súdu rozhodnúť o ich návrhu meritórne (t. j. na nedostatky

návrhu, osobitne nedostatky spočívajúce v nejasnostiach jeho petitu) a na dlhodobé

neplnenie ich procesných povinností opraviť a doplniť nezrozumiteľný návrh rozhodnutia

vo veci samej napriek opakovaným výzvam okresného súdu, ktorý je základným

predpokladom pri definovaní druhu žalovaného právneho nároku, pri formulácii

argumentov, ako aj pri zvolení ďalšieho postupu v dokazovaní. Na základe uvedeného

ústavný súd považoval za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom advokátom

JUDr. P. R. Sťažovatelia si uplatnili trovy právneho zastúpenia súhrnne v sume 605,94 € za

tri úkony právnej služby pri zohľadnení spoločného zastupovania troch osôb.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keďže úkony boli vykonané pri

spoločnom zastupovaní troch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby za tri

spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 721,38 €, avšak po jej

znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 360,69 €.

Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej

služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v celkovej sume 43,26 € (2 x 3 x 7,21 €). Z uvedených

dôvodov preto ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov ako úhradu

trov konania sumu 403,95 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd

nepriznal, pretože jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo žiadne nové

skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr.

, ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010