Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 127/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2005

predbežne prerokoval sťažnosť D., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa a 4 a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 30. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 16. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2005

doručená sťažnosť D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej

základného práva podľa a 4 a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júna 2004 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. novembra 2004. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky z 11. apríla 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «(...) je akciovou spoločnosťou

a súčasne obchodnou spoločnosťou v zmysle ust.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení po jeho novele vykonanej zákonom

č. (...), pretože nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu (...).

Sťažovateľ nadobudol byty, ktoré mal jeho právny predchodca v správe, postupom podľa

o prevode majetku štátu na iné osoby, v rámci tzv. veľkej privatizácie

(...).

Z. z., ktorý zaviedol kontraktačnú povinnosť vo vzťahu k nájomcom pri prevode vlastníctva

bytov v nájme, spolu s limitom kúpnej ceny, aj na subjekty súkromného práva [§ 17 ods. 3

písm. f) citovaného právneho predpisu], teda na subjekty s majetkom v súkromnom

vlastníctve argumentoval, že inak by boli niektorí nájomcovia bytov v porovnaní s inými

nájomcami, ktorí možnosť takej kúpy nájomného bytu voči štátu resp. obciam mali,

diskriminovaní. Ďalej argumentoval aj tým, že takýmto núteným predajom bytov za výrazne

zníženú cenu dochádza aj ku majetkovej satisfakcii určitej skupiny občanov, pretože

získavajú za symbolickú cenu majetok reálne vyššej hodnoty, ktorý niekedy predtým patril

štátu, a takto sa im ten majetok vracia. (...)

Uzákonením kontraktačnej povinnosti podľa

za limitnú resp. podlimitnú cenu v prospech nájomcov bytov, a jej realizáciou v konkrétnom

prípade, sa nesporne zmenšila hodnota majetku sťažovateľa a nesporne on vzhľadom

k tomu, že sa cíti poškodený, namieta porušenie svojho základného práva na ochranu

majetku a je osobou oprávnenou podať sťažnosť podľa SR (...)

Okresný súd v Nitre rozsudkom č. k. -155 zo dňa 30. 6. 2004 doručeným

sťažovateľovi dňa 29. 7. 2004 uložil sťažovateľovi povinnosť uzavrieť s nájomcami bytu v N.

zmluvu o prevode vlastníctva bytu (dôkaz č. 2).

Sťažovateľ sa odvolal proti rozsudku 1. stupňového súdu a v odvolaní č. 141/2004

zo dňa 10. 8. 2004 (dôkaz č. 10) uviedol prakticky tie isté dôvody a námietky, aké boli

vznesené v rámci konania pred okresným súdom.

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -179 zo dňa 16. 11. 2004,

doručeným dňa 14. 2. 2005, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

aj právne správny (dôkaz č. 1).

Sťažovateľ namieta, že citovanými rozsudkami došlo k porušeniu jeho práva

na ochranu majetku vyplývajúceho z SR aj z medzinárodnej zmluvy. Sťažovateľ

podľa zákona nemá k dispozícii žiadne mimoriadne opravné prostriedky a možnosť

podať riadny opravný prostriedok vyčerpal pred podaním tejto sťažnosti. (...)

Po novele vykonanej , ktorá nadobudla účinnosť dňom

16. 7. 1999, o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

obsahuje ustanovenia § 17 ods. 3 písm. d), e), f), ako aj ustanovenie § 29 ods. 8, posledná

veta, v zmysle ktorej „Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18

ods. 1 a § 18a ods. 1“.

Podľa ustanovenia , ak sa byt prevádza

do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva právnickej osoby alebo fyzickej osoby,

ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu a takouto osobou je aj

sťažovateľ, cena bytu a nebytového priestoru a pozemkov podľa § 17 ods. 1 citovaného

právneho predpisu, nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 tohto

predpisu.

Podľa ust. , veta prvá , „Vlastníci domov uvedení

v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu

o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod

vlastníctva bytu podľa citovaného zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva

najmenej 50 % nájomcov bytov“.»

Podľa sťažovateľky „uvedenými rozsudkami bolo porušené „jej“ základné právo

a ľudské právo na ochranu majetku podľa a 4 SR, ako aj právo

na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu z 20. 3. 1952 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V časti I. a časti II. sťažnosti sťažovateľ podrobne uviedol skutkový stav a právne

a vecné dôvody, ktoré namietal v konaní na všeobecných súdoch a pre ktoré sa domnieva,

že uložiť mu povinnosť uzavrieť zmluvu s nájomcom a predať nájomný byt za maximálnu

cenu určenú zákonom a pritom cenu neprimeranú, nie je v súlade s jeho právom na ochranu

majetku. Okrem toho sťažovateľ v predchádzajúcom súdnom konaní namietol, že bytový

dom, v ktorom sa nachádza byt v N., nie je bytovým domom podľa § 2 ods. 2 zákona,

a ak toto konštatovanie platí, potom už vôbec nie je prípustné vyvlastňovať nájomný byt

za zníženú cenu na základe ust. § 24 ods. 1 zákona, pre jeho vágnu, teda nepresnú

a nejednoznačnú formuláciu citovaného ustanovenia právneho predpisu, a to vzhľadom k

tej skutočnosti, že nútený výkup nehnuteľnosti za neprimerane nízku cenu je bezosporu

najvážnejším zásahom do vlastníckeho práva, aký len vôbec môže byť. (...)

Pozbavením sťažovateľa časti majetku, dochádza aj ku poškodeniu tých subjektov,

ktoré vlastnia jeho akcie, ktoré riadne kúpili za stanovenú cenu a je teda porušené aj právo

akcionárov na ochranu majetku podľa a 4 SR a článku 1 Dodatkového

v protokolu k Dohovoru (...)

Sťažovateľ sa domnieva vzhľadom na možnosť všeobecného súdu postupovať podľa

ust. druhá veta , že zrejme bolo porušené aj právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, čo uvádza pre úplnosť. (...)

Na základe skutočností uvedených v tejto sťažnosti, ako aj ich posúdenia súdom,

sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR prijal návrh na ďalšie konanie a po vykonanom

dokazovaní vyhovel tejto sťažnosti a vydal

nález:

Základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 a 4

SR a právo na ochranu majetku podľa 1 Dodatkového protokolu z 20. 3. 1952 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. -179 zo dňa 16. 11. 2004, ako aj predchádzajúcim rozsudkom

Okresného súdu v Nitre sp. zn. -155 zo dňa 30. 6. 2004.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. -179 zo dňa 16. 11. 2004

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi, ako

aj vedľajšiemu účastníkovi na strane sťažovateľa, vo vyčíslenej výške. (...)“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa

a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma

aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej

sťažovateľka namieta porušenie označených práv, rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 30. júna 2004 tak, že sťažovateľka ako žalovaná v konaní je povinná uzatvoriť

so žalobcami v prvom a v druhom rade dňom právoplatnosti rozsudku zmluvu o prevode

vlastníctva bytu (...). Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2004 tak,

že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva

podľa a 4 a práva podľa dodatkového protokolu, ústavný súd

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva“.

Už samotné znenie, ako aj výklad citovaných ustanovení a dodatkového

protokolu bez akýchkoľvek pochybností vylučujú možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie

ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom domáha), že rozhodnutiami všeobecných

súdov by mali byť porušené sťažovateľkou označené práva.

Pokiaľ nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov podľa až 50

v konaní pred všeobecnými súdmi o hmotnoprávnych predpisoch, ústavný súd nemá

právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti z dôvodu princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu.

Porušenie základného práva hmotného obsahu, medzi ktoré vlastnícke právo vrátane

práva na ochranu majetku nesporne patrí, možno namietať v konaní pred ústavným súdom,

pokiaľ došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov podľa až 50 . Táto

právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť

právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu

a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ako aj súvisiacich predpisov.

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy postupovali

v spore o vyhlásenie prejavu vôle, a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri ich

rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených . V posudzovanom prípade

je na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa

a súvisiacich ustanovení a či môže byť

nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym rozhodnutím.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa

všeobecného súdu.

Ústavný súd nezistil, že by rozhodnutia všeobecných súdov boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov týchto súdov. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva

na ochranu jej vlastníctva podľa a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento

orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu obsahujú

dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a v týchto rozhodnutiach

ani v konaní, ktoré im prechádzalo, nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov podľa

až 50 .

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru,

ústavný súd tiež odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru odôvodnila tým, že „sa domnieva vzhľadom na možnosť všeobecného súdu

postupovať podľa ust. druhá veta , že zrejme bolo porušené

aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čo uvádza pre úplnosť.“ (...)

Podľa (ďalej len „OSP“) súd

konanie preruší, ... ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný

právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa názoru ústavného súdu to, že všeobecný súd nepostupoval podľa § 109 ods. 1

písm. b) druhej vety , neznamená, že na základe toho došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru. S poukazom

na judikatúru všeobecného súdnictva (R 53/1999) ústavný súd poznamenáva, že prerušiť

konanie podľa druhej vety ustanovenia možno len vtedy,

ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,

je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná. K tomuto záveru musí dospieť súd, a nie účastník konania.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Ústavný súd napokon uvádza, že sťažnosť sťažovateľky ohľadom namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ktorý

zaručuje ochranu viacerých práv, by bolo možné odmietnuť aj z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí, pretože sťažovateľka konkrétne neuvádza, ktoré práva

podľa boli rozhodnutiami všeobecných súdov porušené [

].

3. Tou časťou sťažnosti, v ktorej vystupuje ako vedľajší účastník na strane

sťažovateľa „B.“ spol. s r. o., B., sa ústavný súd nezaoberal s poukazom na skutočnosť,

že v platnom znení neupravuje postavenie vedľajšieho účastníka

v konaní o sťažnostiach podľa , postavenie tohto inštitútu je upravené

iba v konaní o súlade právnych predpisov podľa . ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov bolo ustanovenie o vedľajšom účastníkovi (§ 21 ods. 2

) vypustené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005