Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)III. ÚS 105/2011
PDF · 387.34 KB
No categories available
III. ÚS 105/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosti S., B., zastúpeného A.., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát
JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 8/2010
z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010
z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo S. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011
p o r u š e n é n e b o l o .
3. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010
a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie
konanie.
4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy konania v sume
628,36 € (slovom šesťstodvadsaťosem eur a tridsaťšesť centov) na účet A.., s. r. o., do 15
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010. Ďalej bola ústavnému súdu
doručená 4. februára 2011 aj sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011. Napokon bola 18.
februára 2011 ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010, ktorou sťažovateľ namietal porušenie tých
istých základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ako
v sťažnosti doručenej 4. februára 2011.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 105/2011-19 z 15. marca 2011 už označené
sťažnosti spojil na spoločné konanie podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a prijal
ich na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Súčasne podľa § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť uznesení krajského súdu sp. zn.
6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 až do právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu vo veci samej.
Sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom konania vedeného Okresným
súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C/139/2008, ktorého predmetom
bolo rozhodovanie o návrhu spoločnosti E., C. (ďalej aj „žalobca“), predtým spoločnosti
A., s. r. o., S., na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 60
408 874,60 € (pôvodne žalobca žiadal zaplatenie sumy 52 756 849,73 €). Vo veci
v súčasnosti koná krajský súd, ktorý má rozhodovať v odvolacom konaní pod sp. zn. 17 Co
99/2010, 17 Co 100/2010. Súčasne je sťažovateľ aj účastníkom konania v postavení
žalovaného vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C/270/2008, ktorého predmetom je
rozhodovanie o návrhu toho istého žalobcu na uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi
pohľadávku v sume 15 858 674,24 €. Napokon je sťažovateľ ako žalovaný účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C/257/2008, ktorého predmetom je
rozhodovanie o návrhu označeného žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
sumu 23 183 243,64 €. Ústavný súd zistil, že vo veciach vedených okresným súdom pod sp.
zn. 13 C/270/2008 a sp. zn. 17 C/257/2008 nebolo dosiaľ vydané meritórne rozhodnutie.
Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľ namietal zaujatosť sudcov
prejednávajúcich jeho právne veci, a to konkrétne zaujatosť sudkyne okresného súdu
JUDr. M. M. konajúcej vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C/257/2008 a sudcu okresného súdu
JUDr. P. K. konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C/270/2008, ako aj sudkýň
krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. tvoriacich senát krajského súdu
konajúci o odvolaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 vo veci
okresného súdu sp. zn. 20 C 139/2008. Súčasne sťažovateľ namietal aj zaujatosť všetkých
ostatných sudcov krajského súdu.
Uvedení sudcovia majú byť vylúčení najmä z dôvodu, že sú (prípadne v minulosti
boli) kolegami bývalého sudcu okresného súdu JUDr. J. B., ktorý je otcom
Ing. J. B., v minulosti pôsobiaceho vo funkcii konateľa spoločností, ktoré
v označených právnych veciach boli pôvodnými žalobcami – A., s. r. o., A.,
s. r. o., a A., s. r. o.
K pochybnosti o zaujatosti sudkyne JUDr. M. M. sťažovateľ predovšetkým uviedol,
že o „existencii tohto príbuzenského pomeru mala vedomosť nielen konajúca sudkyňa, ale
aj protistrana žalovaného (a to už v štádiu začatia súdneho konania, kedy žalobcom bola
spoločnosť A., s. r. o.). O tejto skutočnosti nemal vedomosť len sťažovateľ. Z uvedeného
môžu vyvstať úvahy, či sa od konajúcej sudkyne legitímne neočakávalo (aj s ohľadom na
ústavný princíp rovnosti účastníkov), aby o tejto podstatnej skutočnosti minimálne
informovala žalovaného alebo postupom podľa §15 O. s. p. sama túto skutočnosť
neodkladne oznámila predsedovi súdu. ... Tým, že zákonná sudkyňa takto nepostupovala,
nebolo porušené len právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd, ale aj právo na
rovnosť účastníkov v konaní..., čo zakladá aj porušenie čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru. ... Pochybnosti o objektívnej nestrannosti konajúcej sudkyne umocňoval aj jej
procesný postup vo vzťahu k Ing. J. B., keď sa voči nemu bez náležitého odôvodnenia
nepoužilo žiadne zákonné opatrenie na zabezpečenie jeho prítomnosti na pojednávaní po
tom, čo sa dvakrát nedostavil na pojednávanie. ... Nie je možné vylúčiť, že takáto
benevolencia mohla byť ovplyvnená aj tým, že poriadkové opatrenia by boli použité voči
synovi jej kolegu. Túto skutočnosť zvýrazňuje aj to, že Ing. J. B. nemal byť správne vypočutý
ako svedok, ale ako účastník konania. A účastník konania má prirodzený záujem na
výsledku sporu. Bývalého člena štatutárneho orgánu právnickej osoby má súd vypočúvať
ako účastníka, a nie ako svedka (Uznesenie NS ČR, spis. zn. 21 Cdo 2678/2000 uverejnené
v Zbierke rozhodnutí NS ČR, zväzok 12 pod číslom 853). ... Nemožno súhlasiť ani s tým
názorom Krajského súdu v Prešove, že pochybnosti o zaujatosti boli rozptýlené aj tým, že v
minulosti aj protistrana sťažovateľa namietala zaujatosť konajúcej sudkyne. Krajský súd v
Prešove opomína, že námietka protistrany sťažovateľa sa neopierala o totožný dôvod (hoci
o ňom protistrana sťažovateľa mala zjavnú vedomosť). Pričom z procesných úkonov
vykonaných protistranou sťažovateľa nie je možné vylúčiť aj to, že podaná námietka
zaujatosti mala obštrukčný charakter s cieľom odročiť nariadené pojednávanie.“
Obdobne sťažovateľ argumentoval, aj pokiaľ išlo o namietanú zaujatosť sudcu
JUDr. P. K. Dôvody na vylúčenie uvedeného sudcu z konania majú spočívať predovšetkým
v okolnostiach, ku ktorým sa krajský súd v uznesení sp. zn. 1 NcC 22/2010
z 8. novembra 2010 nevyjadril a v podrobnostiach sa zhodujú s dôvodmi uvedenými
v sťažnosti týkajúcej sa nevylúčenia sudkyne JUDr. M. M.
V sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol rôzne
okolnosti spochybňujúce objektívnu nestrannosť sudkýň krajského súdu a arbitrárnosť
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011, z ktorých ústavný súd
zdôrazňuje nasledovné:
«Najvyšší súd SR nevykonal žiadne zistenia za účelom preukázania existencie
príbuzenského pomeru medzi konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu v
Poprade JUDr. J. B. Zastávame názor, že s ohľadom na vysokú hodnotu predmetu konania
(ratione valoris) bolo takéto zisťovanie žiaduce... Podľa nášho názoru súd pri rozhodovaní
o námietke zaujatosti je povinný vychádzať na základe objektívne zisteného stavu a
zabezpečiť si všetky nevyhnutné podklady potrebné k rozhodovaniu, a to navyše za situácie,
keď jedným z dvoch podstatných dôvodov námietky zaujatosti je tvrdený príbuzenský pomer.
Inými slovami povedané od Najvyššieho súdu SR sa legitímne očakávalo, že v snahe, vylúčiť
akékoľvek možné pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu 17 Co sa takéto triviálne
preverenie vykoná...
Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého uznesenia odkazuje na uznesenie,
spis. zn. 1 Nc 8/2010 z 29. 04. 2010, pričom opomína, že v danej veci existuje rozdielna
judikatúra (napr. Uznesenie NS SR, spis, zn. 4 NdC 30/2009 zo dňa 27. 08. 2009)... Za
situácie, kedy na úrovni Najvyššieho súdu SR neexistuje ustálenosť judikatúry v danej veci,
ba práve naopak judikatúra je protichodná, nemôže obstáť odôvodnenie súdu, poukazujúce
len na jeden smer súdnych rozhodnutí bez toho, aby sa náležité vysporiadalo s ostatnými
rozhodnutiami, ktorých právne závery sú v protiklade. Takýto postup porušuje nielen právo
sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd, ale aj jeho právo na riadne odôvodnenie
napadnutého uznesenia, a tým aj právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)...
Ďalším dôvodom zaujatosti je skutočnosť, že pri nahliadnutí do súdneho spisu (08.
09. 2010) nám bolo znemožnené realizovať naše zákonné právo preveriť, či vec bola
pridelená zákonnému sudcovi (senátu 17 Co), a to tým, že zberný spis (ktorý má obsahovať
listiny umožňujúce vykonať takúto previerku) nebol súčasťou príslušného spisového
materiálu, a to bez náležitého odôvodnenia. Dôvod prezentovaný súdnou tajomníčkou (čo
preukazuje úradný záznam), že zberný spis má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010
čerpá dovolenku, nemožno považovať za legitímny a hlavne racionálne obhájiteľný, keďže
nebolo vysvetlené, prečo sa časť súdneho spisu takto „oddelila“ a nebola k dispozícií
účastníkovi na nahliadnutie, a to práve v čase, keď zákonná sudkyňa čerpala dovolenku
(t. j. bolo zrejmé, že súdny spis nie je potrebný na vykonanie žiadnych procesných úkonov)...
Vyvstávajú legitímne pochybnosti, aký legitímny cieľ sledovalo „oddelenie“ zberného spisu
od ostatného spisového materiálu; tieto pochybnosti sú umocnené tým, že sa k nim
nevyjadrila sama predsedníčka senátu 17 Co, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ ich
namietal... Tieto skutočnosti zostali bez povšimnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý ako súd
nadriadený sa mal vysporiadať aj s touto okolnosťou, resp, vyžiadať si stanovisko od
predsedníčky senátu k tejto časti námietky. A preto je napadnuté rozhodnutie zaťažené
nadmernou formálnosťou a odôvodnenie je arbitrárne, pokiaľ Najvyšší súd SR zvýrazňuje,
že sťažovateľ v doplňujúcom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove dňa
12. 10. 2010 túto časť námietky znova nezopakoval...»
Sťažovateľ bol vo všetkých troch sťažnostiach toho názoru, že krajský súd, resp.
najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a
zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené
v rámci všeobecného súdnictva“. Všeobecný súd «ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je
prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv
a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom
prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej
miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad
medzi právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné
práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej
veci».
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy videl sťažovateľ aj v postupe krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré pred vydaním
napadnutých rozhodnutí nezaslali vyjadrenia namietaných sudcov účastníkom konania tak,
aby sa k nim mohli vopred (t. j. pred rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu)
vyjadriť.
Krajský súd podal k sťažnostiam vyjadrenie č. Spr. 10050/2011 z 5. apríla 2011,
v ktorom zopakoval podstatné časti odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn.
6NcC8/2010 z 3. novembra 2010, ako aj uznesenia sp. zn. 1 NcC/22/2010 z 8. novembra
2010. Svoje vyjadrenie uzavrel konštatovaním, že okolnosti uvádzané sťažovateľom v
ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné, a predmetnú sťažnosť navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril listom z 12. apríla 2011, v ktorom
uviedol nasledovné:
«Vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Nc 2/2011 najvyšší súd rozhodoval na základe § 16
O. s. p. o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom (žalovaným v konaní na všeobecných
súdoch) voči sudcom Krajského súdu v Prešove, konkrétne voči sudkyniam senátu 17 Co. ...
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, že najvyšší súd neposudzoval otázku
objektívnej nestrannosti sudcov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, resp. že sa k
týmto okolnostiam nevyjadril. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd
nevykonal žiadne zistenia na účel preukázania existencie príbuzenského pomeru medzi
konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B., pričom sa
legitímne očakávalo, že v snahe vylúčiť akékoľvek možné pochybnosti o zaujatosti
predsedníčky senátu 17 Co sa takéto preverenie vykoná.
S týmito tvrdeniami sťažovateľa nemožno súhlasiť. Z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 je zrejmé, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal
konkrétnymi okolnosťami danej veci. Najvyšší súd najmä prihliadal na vyjadrenia sudkýň
senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove, ktoré uviedli, že účastníkov konania nepoznajú,
nemajú ani žiadny záujem na výsledku sporu či vzťah k prejednávanej veci a necítili sa byť
zaujaté. Predsedníčka senátu 17 Co JUDr. J. B. ďalej uviedla, že nepozná ani Ing. J. B.,
ktorý by podľa domnienky žalovaného (teraz sťažovateľa) mal byť štatutárnym zástupcom
pôvodného žalobcu. Uvedené tvrdenie sťažovateľa teda vyjadrovalo iba jeho subjektívny
názor a nie existenciu právne relevantného vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania.
Najvyšší súd sa zaoberal aj okolnosťami týkajúcimi sa vzájomného vzťahu medzi
predsedníčkou senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove a sudcom Okresného súdu Poprad
JUDr. J. B. a dospel k záveru, že skutočnosť, že v minulosti obaja pôsobili na Okresnom
súde Poprad, nezakladá žiadny dôvod pre pochybnosť o nezaujatosti sudkyne
JUDr. J. B.. Nebolo teda potrebné ďalej skúmať, či existuje príbuzenský pomer medzi
sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. a konateľom pôvodného žalobcu.
V odôvodnení svojho uznesenia považoval najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že
vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú bežný pracovný a kolegiálny rámec nemajú samé
osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, pričom
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010. Táto časť
odôvodnenia predstavuje tzv. „obiter dictum“, v ktorom najvyšší súd nad rámec nosných
dôvodov („ratio decidendi“) a pre úplnosť argumentácie odkázal na svoje predchádzajúce
rozhodnutie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 27. augusta
sp. zn. 4 Ndc 30/2009 a uviedol, že ide o protichodné rozhodnutie v porovnaní s
namietaným uznesením sp. zn. 1 Nc 2/2011 (resp. aj s uznesením sp. zn. 1 Nc 8/2010). K
tomuto tvrdeniu sťažovateľa je treba uviesť, že okolnosti týchto dvoch vecí boli rozdielne.
Predovšetkým, vo veci, na ktorú poukázal sťažovateľ išlo o prípad, keď účastníkom konania
bol sudca Krajského súdu v Bratislave a najvyšší súd rozhodoval o vylúčení sudcov tohto
krajského súdu. V konaní vo veci sp. zn. 1 Nc 2/2011, ktoré je predmetom ústavnej
sťažnosti, sa však námietka zaujatosti opierala o domnienku, že konateľom pôvodného
účastníka konania bol Ing. J. B., a podľa medializovaných informácií by tento mohol byť
synom sudcu Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. Z uvedeného je zrejmé, že tieto dve
rozhodnutia sa nedajú porovnávať, pretože ide o úplne odlišný pomer sudcov, o ktorých
vylúčení sa jednalo, k účastníkom konania. Už iba z tohto dôvodu nemožno hovoriť o
protichodnosti uvedených rozhodnutí.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pritom taktiež vyslovil názor, že
samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich
nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (nález ústavného súdu z
24. februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09). V inom náleze ústavný súd uviedol, že kolegiálne
vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú
dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho
vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (nález ústavného súdu z 26. augusta 2010, sp.
zn. IV. ÚS 124/2010). V uznesení z 20. októbra 2010 sp. zn. I. ÚS 352/2010 ústavný súd
dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne
spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie.
Ako ďalší dôvod zaujatosti uviedol sťažovateľ skutočnosť, že pri nahliadnutí do
súdneho spisu (8. septembra 2010) mu bolo znemožnené realizovať jeho zákonné právo
preveriť, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, a to tým, že zberný spis (§ 192 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. novembra 2005 č. 543/2005 Z. z. o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a
vojenské súdy v znení neskorších predpisov) nebol súčasťou príslušného spisového
materiálu. K tejto námietke odkazujem na odôvodnenie namietaného rozhodnutia. Nie je
pritom zrejmé, akú súvislosť so zaujatosťou sudcu má mať samotná skutočnosť, že účastník
nemohol v určitom čase nahliadnuť do zberného spisu (z dôvodu, že zberný spis mala u seba
sudkyňa, ktorá krátkodobo, do 15. septembra 2010 - pre čerpanie dovolenky - nebola na
pracovisku).
Je potrebné uviesť, že najvyšší súd uskutočnil výklad zákonných ustanovení
týkajúcich sa otázky zaujatosti sudcov v súlade s vlastnou judikatúrou a riadil sa pritom
ústavným právom účastníka na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami
prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd však súčasne
prihliadol aj na ďalšiu veľmi významnú ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia
pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia
rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato. Najvyšší súd svoj záver náležite v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Do práv sťažovateľa na
prejednanie veci súdom nebolo zasiahnuté, naopak postupom súdu mu bolo právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd plne zachované. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho
právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, najvyšší
súd teda v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľa „nesprávnou a
svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22.
mája 2008, sp. zn. II. ÚS 221/08).»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením
krajského súdu z 5. apríla 2011, najvyššieho súdu z 12. apríla 2011 a vyjadrenia sťažovateľa
z 20. mája 2011, ako aj s obsahom napadnutých rozhodnutí a predložených spisov vedených
okresným súdom pod sp. zn. 20 C/139/2008, sp. zn. 17 C/257/2008 a sp. zn. 13 C/270/2088
a zbernými spismi vedenými krajským súdom pod sp. zn. 1 NcC/22/2010, sp. zn.
6 NcC/8/2010, sp. zn. 17 Co/99/2010 a sp. zn. 17 Co/100/2010, ako aj najvyšším súdom
pod sp. zn. 1 Nc/2/2011 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a
ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III.
ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 24/05,
III. ÚS 47/05) zdôvodnil, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu a
rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa vytvárajú
podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať
ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť
zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.
Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby
voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne
posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (mutatis mutandis
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je
v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu
vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného
sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť
súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Základné právo na prerokovanie veci
nestranným súdom zahŕňa v tomto smere iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).
Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté
dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade
subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku
(Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - ďalej len „ESĽP“
z 1. októbra 1982). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nestrannosti.
Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o
nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (III. ÚS 16/00). Objektívna nestrannosť sa
posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od
osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho
nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach
strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť
vykonávaná. (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Mal by byť
vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide
o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v.
Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či
dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené
kráľovstvo).
Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno
chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí
od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje
nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže
byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť
vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré
postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,
k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že
sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť
zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré
vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis
Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú
súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko - rozsudok
ESĽP zo 16. septembra 1999).
Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli
podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC/8/2010 z 3. novembra 2010
Napadnutým uznesením sp. zn. 6 NcC/8/2010 z 3. novembra 2010 krajský súd
rozhodol, že sudkyňa JUDr. M. M. nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17 C/257/2008.
Podstata sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 spočíva v nesúhlase sťažovateľa so závermi krajského
súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci aj
napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala v priebehu konania dodatočne vyjsť najavo
skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, a síce že bývalý konateľ pôvodného žalobcu je
synom sudcu pôsobiaceho na okresnom súde príslušnom vo veci konať. Sťažovateľom
uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietanej sudkyne vyplývajú z toho, že
ide o najbližší stupeň príbuzenského vzťahu medzi bývalým konateľom žalobcu a iným
sudcom okresného súdu, ďalej zo skoršej vedomosti sudkyne o uvedenom príbuzenskom
vzťahu, ktorá nebola v priebehu konania z jej strany sťažovateľovi oznámená, ako aj z jej
postupu v konaní pri zabezpečení prítomnosti bývalého konateľa žalobcu na pojednávaní na
účely jeho výsluchu. Sťažovateľ poukazujúc súčasne na vysokú hodnotu sporu považuje
uznesenie okresného súdu za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti namietané uznesenie nasledovne:
„Krajský súd v Prešove, ako súd nadriadený, po preskúmaní vznesenej námietky
zaujatosti dospel k záveru, že v danej veci nie sú dôvody zakladajúce pochybnosti o
nezaujatosti zákonnej sudkyne, ktorej bola vec náhodným spôsobom pridelená na konanie a
rozhodnutie (v zmysle Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy). Z tvrdení
žalovaného, týkajúcich sa iného sudcu, resp. sudcov Okresného súdu Poprad, na ktorom
prebieha konanie v predmetnej veci, nevyplýva pomer zákonnej sudkyne k účastníkom
konania a ich zástupcom v predmetnej právnej veci, ktorý by bol príbuzenský, priateľský
alebo nepriateľský, prípadne jej osobný alebo ekonomický záujem na určitom meritórnom
ukončení konania a pod., čo by predpokladalo vylúčenie sudkyne z prejednávania a
rozhodovania vo veci, vyvolávajúc dôvodnú obavu, žeby sudkyňa nemohla objektívne a
spravodlivo vec posúdiť. ...
Nadriadený súd nijako nepodceňoval ani objektívne hľadisko záruk nestrannosti.
Neexistujú však podľa názoru nadriadeného súdu pochybnosti ani z uvedeného objektívneho
hľadiska. Podľa obsahu spisu sudkyňa neporušila princíp rovnosti účastníkov v konaní. V
konečnom dôsledku ju navrhoval vylúčiť v minulosti aj žalobca. Nadriadený súd najmä s
poukazom na vysokú hodnotu sporu nechcel nechať bez povšimnutia ani procesné
nedostatky, ktoré by pri vyššej intenzite mohli predstavovať relevantné dôvody na vylúčenie
sudkyne, ale takéto okolnosti nezistil a žalovaný relevantné skutočnosti neoznačil. Takýmito
okolnosťami nie sú ani tvrdenia o prepojení zainteresovaných osôb na iného sudcu
Okresného súdu Poprad.
Pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by tu boli také okolnosti, ktoré by svedčili v
prospech pochybností o nezaujatosti konajúcej sudkyne, nadriadený súd rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Ústavný súd hodnotí právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení
ako nedostatočné a ústavne neudržateľné.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 NcC/8/2010 z 3. novembra 2010 vyhodnocoval
nezaujatosť sudkyne JUDr. M. M. predovšetkým na základe tvrdení sťažovateľa
obsiahnutého v námietke zaujatosti, z ktorých podľa jeho názoru nevyplýva pomer zákonnej
sudkyne k účastníkom konania a ich zástupcom, ktorý by bol „príbuzenský, priateľský
alebo nepriateľský, prípadne osobný alebo ekonomický“. V odôvodnení napadnutého
uznesenia však krajský súd nevyložil, z akých dôvodov skutočnosť, že bývalý konateľ
žalobcu je synom iného sudcu okresného súdu, ktorý je v sťažovateľovej veci príslušný
konať a rozhodovať, nemá žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti
konajúcej sudkyne. V tomto smere považuje ústavný súd tvrdenie krajského súdu, že
„neexistujú... pochybnosti ani z uvedeného objektívneho hľadiska“, bez ďalšieho
vysvetlenia ako nepostačujúce na vyvrátenie pochybností o prípadnej zaujatosti namietanej
sudkyne okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu je však nevyhnutné pri hodnotení prípadných
pochybností o nezaujatosti sudcov konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy
medzi sudcami pôsobiacimi na jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ
sudcovia určitého súdu majú rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania
vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke ich kolegom - sudcom pôsobiacim na tom
istom súde, je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú
pozornosť významu týchto okolností a skúmať aj intenzitu z toho vyplývajúcich
pochybností týkajúcich sa nezaujatosti konajúcich sudcov. Súčasne je nevyhnutné dbať na
podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada
poznamenať, že medzi sudcami ako kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj
bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich
nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať o veciach, na ktorých výsledku môžu
mať ich blízki kolegovia osobný, ekonomický či iný záujem.
Vo svojom vyjadrení k podanej námietke zaujatosti síce sudkyňa JUDr. M. M.
uviedla, že s Ing. J. B. nie je v žiadnom osobnom kontakte a nemá k nemu žiaden vzťah,
avšak potvrdila, že o tomto príbuzenskom vzťahu medzi jej kolegom a bývalým konateľom
žalobcu vedomosť mala. Súčasne sa nevyjadrila ani k vzťahu, aký má k otcovi konateľa
pôvodného žalobcu - JUDr. J. B., ktorý v tom čase pôsobil ako sudca okresného súdu na
civilnom úseku. Namietaná sudkyňa taktiež výslovne neuviedla, že sa vo veci necíti byť
zaujatá, naopak po konštatovaní, že bývalého konateľa pôvodného žalobcu nepozná,
uviedla, že „ponecháva na úvahu nadriadeného súdu, či v záujme vylúčenia akejkoľvek
pochybnosti o objektívnosti prejednávania veci... je vhodné prejednávanie veci mnou ako
zákonnou sudkyňou, resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad“.
Krajský súd sa však týmito okolnosťami, podstatnými pre skúmanie nestrannosti
namietanej sudkyne zo subjektívneho hľadiska podrobne nezaoberal a aj z tohto dôvodu
zaťažil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti arbitrárnosťou.
Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade krajský súd nesprávne považoval za
právne nevýznamnú namietanú skutočnosť, že bývalý štatutárny zástupca pôvodného
žalobcu, ktorého výsluch bol v konaní nariadený, je blízkym príbuzným sudcu, ktorý pôsobí
na tom istom súde, na ktorom je prejednávaná žaloba podaná pôvodným žalobcom. Opísané
skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti
o nezaujatosti sudcov okresného súdu. V posudzovanom prípade krajský súd síce opísal
podstatné princípy a názory vzťahujúce sa na posudzovanie nestrannosti súdov a sudcov
vychádzajúce z judikatúry ESĽP (napr. teóriu zdania), avšak pri ich aplikácii na konkrétny
prípad krajský súd nezohľadnil ich podstatu a zmysel, následkom čoho dospel k
nesprávnym právnym záverom o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne príslušnej
konať v sťažovateľovej veci. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom
síce nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale v prípade zistenia
konkrétnych okolností, objektívne svedčiacich o pochybnostiach v nestrannosti konkrétneho
sudcu dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak všeobecný súd vydá
rozhodnutie, ktorým nevylúči takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci.
Ústavný súd dospel k záveru, že vo veci predloženej sťažovateľom ide o tento prípad, a
preto vyslovil porušenie práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku tohto rozhodnutia.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010
Napadnutým uznesením sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 krajský súd
rozhodol, že sudca JUDr. P. K. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 13 C/270/2008.
Podstata sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 spočíva rovnako ako v prípade námietok proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 v nesúhlase
sťažovateľa so závermi krajského súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudcu
konajúceho v sťažovateľovej veci aj napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala vyjsť
v priebehu konania najavo dodatočne skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, že bývalý
konateľ pôvodného žalobcu je synom iného sudcu pôsobiaceho na okresnom súde, ktorý vo
veci koná. Sťažovateľom uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietaného
sudcu vyplývajú z toho, že ide o najbližší stupeň príbuzenského vzťahu a že touto
vedomosťou začal v priebehu konania disponovať aj sudca konajúci vo veci. Aj v tomto
prípade sťažovateľ poukazuje na vysokú hodnotu sporu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie
krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Krajský súd odôvodnil namietané uznesenie v relevantnej časti nasledovne:
„Z obsahu spisu nadriadený súd zistil a ustálil, že tu nie sú také okolnosti, ktoré by
svedčili o tom, že sudca JUDr. P. K. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci. Vo vyjadrení k námietke zaujatosti sám zákonný sudca uviedol, že nemá
žiaden vzťah k účastníkom konania, ani k prejednávanej veci. Osobne nepozná ani Ing. J. B.
. Ponechal na zváženie, či skutočnosť, že Ing. J. B. je synom jeho kolegu je spôsobila
vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnom prejednaní predmetnej veci. Nadriadený súd
považuje potrebné poukázať na skutočnosť, že od sudcu je nutné vyžadovať určitú odolnosť
nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov
konania s ich rozhodnutím alebo procesným postupom a tiež zachovanie si profesionálnej
imunity voči účastníkom konania, hoci by nimi boli priatelia, či známi. V opačnom prípade,
t. j. ak by prejav nespokojnosti (prípadne podania sťažnosti) mal byť predpokladom pre
vylúčenie sudcu, účastník konania by mohol jednoduchým spôsobom zasahovať do zásady
náhodného výberu sudcu, ktorou sa zabezpečuje ústavou garantované právo na zákonného
sudcu a jeho neodňateľnosť. Sudca je reprezentant verejnej moci, a preto je potrebné u
neho predpokladať a požadovať vyšší stupeň tolerancie a nadhľadu, než je tomu u
jednotlivých občanov. Je potrebné prihliadať i k tomu, že princíp nezávislého, nestranného
a spravodlivého rozhodovania je vôbec zásadným princípom fungovania súdnej moci a je
zákonnou, ústavnou, ako aj morálnou povinnosťou sudcu tento princíp dodržiavať.
S ohľadom na vyššie uvedené Krajský súd Prešov ako nadriadený súd v súlade s
ustanovením § 16 ods. 1 O. s. p. nevylúčil sudcu JUDr. P. K. z prejednávania a
rozhodovania veci Okresného súdu Poprad sp.zn 13 C 270/2008.“
Ústavný súd zistil, že aj v uznesení sp. zn. 1 NcC/8/2010 z 8. novembra 2010
vyhodnocoval krajský súd nezaujatosť sudcu JUDr. P. K. z tvrdení sťažovateľa
obsiahnutého v námietke zaujatosti a z vyjadrenia namietaného sudcu podaného k tejto
námietke. V odôvodnení napadnutého uznesenia však krajský súd poukazujúc na
nevyhnutnosť vyžadovať „určitú odolnosť nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii
aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania“ a na ústavou garantované „právo na
zákonného sudcu a jeho neodňateľnosť“ konštatoval, že nie sú dané okolnosti, ktoré by
svedčili o vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Krajský súd sa však
vôbec nedotkol hodnotenia objektívneho a subjektívneho hľadiska nestrannosti namietaného
sudcu a ani nevyložil, z akých dôvodov nemá skutočnosť, že bývalý konateľ žalovaného je
synom iného sudcu okresného súdu, ktorý je v sťažovateľovej veci príslušný konať a
rozhodovať, žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti sťažovateľom
namietaného sudcu okresného súdu JUDr. P. K.
Ústavný súd poukazuje aj vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 1 NcC 22/2010
z 8. novembra 2010 na už formulované dôvody, pre ktoré vyslovil porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra
2010. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu krajský súd nevenoval
dostatočnú pozornosť namietanej skutočnosti, že bývalý štatutárny zástupca pôvodného
žalobcu je blízkym príbuzným sudcu, ktorý pôsobí na tom istom súde, na ktorom je
prejednávaná žaloba podaná pôvodným žalobcom. Z odôvodnenia krajského súdu
nevyplýva, že by bolo prihliadané na to, či sťažovateľom tvrdené skutočnosti môžu v očiach
účastníkov konania, ako aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov
okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti sudcu
okresného súdu nie je postačujúce, pokiaľ sa v danom prípade krajský súd obmedzil na
všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu sudcov voči nespokojnosti účastníkov
konania, pretože takéto otázky neboli vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa podstatné.
Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom je v prípade
zistenia konkrétnych okolností, objektívne svedčiacich o pochybnostiach o nestrannosti
niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca, ktorého
nezaujatosť bola spochybnená, vylúčený, vydaním rozhodnutia súdu o nevylúčení takéhoto
sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci dochádza k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd vzhliadol, že obdobne ako v prípade namietaného
uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010, tak aj v prípade
uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 ide o tento prípad,
a preto vyslovil porušenie označených základných práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku
tohto nálezu.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Nc 2/2011 z 20. januára 2011
Napadnutým uznesením sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 najvyšší súd
rozhodol, že sudkyne JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co/99/2010, 17
Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Nc 2/2010 z 20. januára 2011, spočívajú v nesúhlase sťažovateľa s postupom najvyššieho
súdu, ktorý aj napriek vysokej hodnote predmetu konania nepreveril pred svojím
rozhodnutím tvrdený príbuzenský pomer medzi bývalým konateľom pôvodného žalobcu a
sudcom okresného súdu, ktorý o veci rozhodol v 1. stupni, ďalej že na podporu svojich
záverov oprel odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o protichodnú judikatúru, a taktiež, že
najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s oddelením zberného spisu od ostatného spisu v
čase, keď právny zástupca sťažovateľa žiadal do týchto spisov nahliadnuť. Sťažovateľ
namietal aj nenáležité odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považujúc
napadnuté uznesenie za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 uviedol,
že opodstatnenosť žalovaným vznesenej námietky zaujatosti posudzoval iba voči
sudkyniam krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S., pretože len tieto sudkyne
krajského súdu majú v právnej veci účastníkov rozhodovať v odvolacom konaní. V
odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd v značnom rozsahu opísal nielen na prípad
dopadajúce ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale zhrnul aj podstatnú judikatúru
ústavného súdu a ESĽP týkajúcu sa posudzovania nestrannosti sudcov a predpokladov ich
vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v pridelených veciach. K sťažovateľom
namietaným dôvodom zaujatosti namietaných sudkýň senátu 17 Co krajského súdu v
podrobnostiach uviedol:
„Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru u namietaných sudkýň senátu
17 Co Krajského súdu v Prešove, tieto sudkyne vo svojom písomnom vyjadrení k námietke
zaujatosti popreli akýkoľvek svoj vzťah k veci či k účastníkom a nevideli žiaden dôvod pre
svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu
v Prešove a ani z ostatného obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo
možné vyvodiť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti.
Okolnosť, že predsedníčka senátu JUDr. J. B. v minulosti pôsobila na rovnakom súde
ako sudca JUDr. Š. Ž. (že spoločne pôsobili na Okresnom súde Poprad), ktorý sudca podľa
žalovaného má mať syna Ing. J. B., ktorý by mal byť štatutárnym zástupcom pôvodného
žalobcu, nezakladá žiaden dôvod pre pochybnosť o jej nezaujatosti. Uvedené tvrdenie
žalovaného vyjadruje iba jeho subjektívny názor a nie existenciu právne relevantného
vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania. V danom kontexte (so zreteľom na údaj
žalovaného o sudcovi JUDr. J. B.) Najvyšší súd Slovenskej republiky iba pre úplnosť
pripomína, že vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú bežný pracovný a kolegiálny
rámec [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože
na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom
oddelení alebo senáte], nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010).
Tým, že žalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove (8. septembra 2010)
nemal možnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu - do zberného spisu
(do prvostupňového súdneho spisu mu podľa jeho vlastného vyjadrenia bolo umožnené
nahliadnuť) s odôvodnením, že ho má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá
dovolenku, sa objektívne nezaložila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania
senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove. Zároveň je potrebné zvýrazniť, že žalovaný, ktorý v
ďalšom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove 12. októbra 2010 uviedol,
že konajúci súd mu následne doručil originál potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení
veci do senátu 17 Co vo veci 99/2010 a fotokópiu potvrdenia z podateľne o nápade a
pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 100/2010, s ktorými sa mienil 8. septembra 2010
nahliadnutím do zberného spisu oboznámiť, po poskytnutí tohto materiálu nenamietal, že by
vec bola pridelená nezákonnému sudcovi (senátu), t. j. že by vec nebola pridelená do senátu
17 Co elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce a takáto skutočnosť ani zistená
nebola; žalovaný tiež netvrdil, že by mu nebolo umožnené z evidenčných pomôcok preveriť
pridelenie veci zákonnému sudcovi (senátu).
Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení
namietaných sudkýň, že sa necítia byť zaujatými, ale aj z objektívneho pohľadu dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, že sudkyne Krajského súdu v
Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec
Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 20 C 139/2008).“
Ústavný súd skúmajúc obsah pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu zistil, že vysvetleniu konkrétnych dôvodov, pre ktoré nebolo
vyhovené námietke zaujatosti podanej sťažovateľom, venoval najvyšší súd v písomnom
vyhotovení uznesenia len krátku záverečnú časť, v ktorej sa obmedzil predovšetkým na
formuláciu tvrdení o tom, že ten - ktorý namietaný dôvod pre pochybnosť k nezaujatosti
uvedených sudkýň krajského súdu daný nebol, a to bez toho, aby svoje tvrdenia zdôvodnil
dostatočnými argumentmi, ktoré by dali jasné odpovede na relevantné právne otázky
týkajúce sa nestrannosti namietaných sudkýň krajského súdu.
Z napadnutého uznesenia tiež nevyplýva, že by sťažovateľom namietané dôvody
zaujatosti sudcov krajského súdu boli najvyšším súdom preskúmané aj s prihliadnutím na
celý spisový materiál vedený vo veci samej a že by najvyšší súd starostlivo vyhodnotil aj
intenzitu prípadných procesných pochybení, ktoré vo svojich súvislostiach môžu objektívne
zakladať pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov. Ústavný súd už v inej veci
judikoval, že pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej
nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť
Vzhľadom na vysokú hodnotu predmetu konania a aj v tom prameniacu závažnosť
rozhodnutia o predloženej námietke zaujatosti, ako aj s ohľadom na to, že proti uzneseniu
najvyššieho súdu o vznesenej námietke zaujatosti nie je odvolanie prípustné, je potrebné,
aby boli dôvody napadnutého rozhodnutia formulované jasne, určito a dostatočne podrobne.
V tomto smere nepostačuje, že najvyšší súd v súvislosti s tvrdeným odmietnutím
nahliadnutia do spisu krajským súdom sťažovateľovi stroho uviedol, že sa tým „objektívne
nezaložila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania senátu 17 Co Krajského súdu v
Prešove“ bez toho, aby ozrejmil konkrétne dôvody, pre ktoré uvedená okolnosť nemohla
založiť namietané pochybnosti, a to s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, resp.
ESĽP, ktorú najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí citoval len všeobecne.
Podľa názoru ústavného súdu je svojvoľný aj záver najvyššieho súdu o tom, že
sťažovateľ po poskytnutí fotokópie potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do
senátu 17 Co už nenamietal, že by vec bola pridelená zákonnému sudcovi, keďže z obsahu
podania sťažovateľa označeného ako „oprava podania a nové námietky“ doručeného
krajskému súdu 12. októbra 2010 ústavný súd zistil, že na tomto dôvode podanej námietky
sťažovateľ zotrval. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť námietke sťažovateľa o
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z hodnotiacich záverov uvedených v napadnutom uznesení (napríklad, že
sťažovateľom namietaná okolnosť o minulom pôsobení predsedníčky senátu JUDr. J. B. na
rovnakom súde ako JUDr. Š. Z. nezakladá žiaden dôvod na pochybnosť o jej nezaujatosti,
vyjadruje iba sťažovateľov subjektívny názor, a nie existenciu právne relevantného vzťahu
JUDr. J. B. k účastníkovi konania) ústavnému súdu vyplynulo, že najvyšší súd v danom
prípade uplatnil pri posudzovaní (ne)dôvodnosti námietky zaujatosti prístup vyžadujúci
exaktné preukázanie vzťahu odôvodňujúceho zaujatosť konajúcej sudkyne, a nie iba
osvedčenie určitých okolností, ktoré môžu spochybňovať nezaujatosť konajúcich sudcov.
Takýto prístup najvyššieho súdu však ústavný súd hodnotí kriticky ako neprimerane prísny,
rozporný so zásadami uplatňovanými v otázke posudzovania nestrannosti sudcov a v
okolnostiach prípadu ako ústavne neakceptovateľný.
Napokon ústavný súd nepovažuje za obhájiteľný ani postup najvyššieho súdu, ktorý
sa zaoberal len opodstatnenosťou sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti iba proti
sudkyniam tvoriacim senát 17 Co krajského súdu. Sťažovateľ totiž podal námietku proti
všetkým sudcom krajského súdu, a to ako v prvom podaní doručenom krajskému súdu
21. septembra 2010, tak aj v jeho oprave doručenej krajskému súdu 12. októbra 2010.
Bez toho, aby sa ústavný súd vyjadroval k opodstatnenosti sťažovateľom uvedených
dôvodov spochybňujúcich nezaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, ústavný súd postup
najvyššieho súdu, ktorým sa vlastne najvyšší súd nezaoberal touto časťou vznesenej
námietky zaujatosti bez toho, aby to vyjadril vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia,
považuje za rozporný s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu. Inými slovami,
najvyšší súd v danej veci vlastne nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa na vylúčenie
sudcov krajského súdu, teda postupoval v rozpore s platnými procesnými predpismi (§ 152
ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP), a tým svoje rozhodnutie zaťažil svojvôľou.
Na základe uvedeného považuje ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 za porušujúce základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konane podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu vyslovil ich porušenie v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn.
6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uzneseniami krajského súdu sp. zn.
6NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1NcC/22/2010 z 8. novembra 2010 )
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. novembra 2011
Podľa sťažovateľa malo byť súčasne porušené aj základné právo na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a to postupom namietanej sudkyne
okresného súdu JUDr. M. M., ktorá svoju vedomosť o príbuzenskom pomere bývalého
konateľa pôvodného žalobcu k inému sudcovi okresného súdu neoznámila sťažovateľovi,
resp. predsedovi súdu postupom podľa § 15 OSP. Ústavný súd však v tejto súvislosti
konštatuje, že predmetom ústavného prieskumu v danej veci je len postup
a rozhodnutie krajského súdu týkajúci sa vznesenej námietky zaujatosti, a nie namietaný
procesný postup sudkyne okresného súdu vo veci samej. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
nevidí príčinnú súvislosť medzi uvedeným porušením označeného základného práva
a napadnutým uznesením krajského súdu (vrátane jeho postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal), a preto v tejto časti ústavný súd vyslovil, že označené základného práva
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 porušené nebolo
(bod 2 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že pred
vydaním napadnutého rozhodnutia krajský súd nezaslal vyjadrenie namietaných sudcov
okresného súdu a krajského súdu účastníkom konania tak, aby sa k nemu mohli pred
rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu vyjadriť, ústavný súd predovšetkým
poukazuje na právnu úpravu obsiahnutú v § 14 a nasl. OSP, podľa ktorej takýto postup nie
je zákonom predpokladaný. Sťažovateľ v tomto prípade nedôvodne vzťahuje zásady
charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom konaní i na špecifické
konanie o zaujatosti sudcov. Vzhľadom na uvedené a prihliadajúc súčasne aj na dostupnú
judikatúru uplatňovanú v obdobných prípadoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 183/06) ústavný súd nepovažuje zvolené konanie krajského súdu za
spôsobilé zasiahnuť do označeného základného práva, a preto aj vo vzťahu k tomuto
základnému právu ústavný súd vyslovil, že označené základné právo namietanými
uzneseniami porušené nebolo (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a
zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného
ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, zrušil namietané uznesenia
krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010
z 8. novembra 2010, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. novembra
2011 a veci im vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu a najvyššieho súdu
veci opätovne prejednať, náležite zistiť skutkový stav, rozhodnúť o vylúčení, resp.
nevylúčení namietaných sudcov a v uzneseniach o vylúčení, resp. nevylúčení namietaných
sudcov dôsledne sa v okolnostiach prípadu vysporiadať so všetkými namietanými
pochybnosťami o nestrannosti konajúcich sudcov a jasne a podrobne uviesť dôvody na ich
vylúčenie, resp. nevylúčenie.
Krajský súd a najvyšší súd sú v ďalšom konaní povinné riadiť sa právnymi názormi
ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.
III.
Spoločnosť E., C., prostredníctvom svojej právnej zástupkyne JUDr. A. H. doručila
ústavnému súdu 12. mája 2011 podanie, ktorým sa prihlásila za vedľajšiu účastníčku
konania vedeného ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa z dôvodu, že je účastníčkou
konania vedenou krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 99/2010 a sp. zn. 17Co 100/2010, ako
aj okresným súdom pod sp. zn. 17C/257/2010 a sp. zn. 13 C/270/2008, v ktorých boli
podané námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom príslušných všeobecných súdov, o
ktorých bolo rozhodované sťažnosťou napadnutými uzneseniami.
Vo vzťahu k tomuto podaniu spoločnosti E. ústavný súd poznamenáva, že podľa
§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom použiť primerane
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o
ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o
ústavnom súde upravuje osobitne v § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j.
zákon o ústavnom súde), ak sa tohto postavenia nevzdajú.
V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda
Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však
zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti
komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.
Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,
že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty
Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31 zákona o ústavnom súde pripúšťa iba
primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má
§ 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05,
II. ÚS 105/09, III. ÚS 306/2010). Ústavný súd preto nepovažoval spoločnosť E. za
vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jej podania neprihliadal.
Ústavný súd rozhodol o otázke vstupu vedľajšieho účastníka do konania vedeného pred
ústavným súdom v zmysle tohto odôvodnenia s poukazom aj na tú skutočnosť, že v tomto
štádiu konania ústavný súd nerozhodoval v merite veci.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľa si podaním doručeným 23. mája 2011 uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 628,36 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych
náhrad za štyri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej
služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho
zastúpenia za všetky štyri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, t. j.
prevzatie a príprava zastupovania, ako aj za podanie troch samostatných sťažností
ústavnému súdu pred ich spojením na spoločné konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd
zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľovi v sume 523,64 €. Zároveň ústavný súd zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
takto vypočítanú sumu trov právneho zastúpenia o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %,
ktorá predstavuje sumu 104,72 €. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako to je
uvedené vo 4. bode výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011