Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 105/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosti S., B., zastúpeného A.., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát

JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v

konaní podľa , základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 3. novembra 2010 a sp. zn. z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. januára 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 3. novembra 2010 a sp. zn.

z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. januára 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo S. na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp.

zn. z 3. novembra 2010 a sp. zn. z 8. novembra 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. januára 2011

p o r u š e n é n e b o l o .

3. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 3. novembra 2010

a sp. zn. z 8. novembra 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. januára 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie

konanie.

4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy konania v sume

628,36 € (slovom šesťstodvadsaťosem eur a tridsaťšesť centov) na účet A.., s. r. o., do 15

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 3. novembra 2010. Ďalej bola ústavnému súdu

doručená 4. februára 2011 aj sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. januára 2011. Napokon bola 18.

februára 2011 ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 8. novembra 2010, ktorou sťažovateľ namietal porušenie tých

istých základných práv podľa a práva podľa dohovoru, ako

v sťažnosti doručenej 4. februára 2011.

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 15. marca 2011 už označené

sťažnosti spojil na spoločné konanie podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a (ďalej aj „OSP“) a prijal

ich na ďalšie konanie podľa . Súčasne podľa

odložil vykonateľnosť uznesení krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 a sp. zn. z 8. novembra 2010 a uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2011 až do právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej.

Sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom konania vedeného Okresným

súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom

bolo rozhodovanie o návrhu spoločnosti E., C. (ďalej aj „žalobca“), predtým spoločnosti

A., s. r. o., S., na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 60

408 874,60 € (pôvodne žalobca žiadal zaplatenie sumy 52 756 849,73 €). Vo veci

v súčasnosti koná krajský súd, ktorý má rozhodovať v odvolacom konaní pod sp. zn. 17 Co

99/2010, . Súčasne je sťažovateľ aj účastníkom konania v postavení

žalovaného vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom je

rozhodovanie o návrhu toho istého žalobcu na uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi

pohľadávku v sume 15 858 674,24 €. Napokon je sťažovateľ ako žalovaný účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom je

rozhodovanie o návrhu označeného žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť

sumu 23 183 243,64 €. Ústavný súd zistil, že vo veciach vedených okresným súdom pod sp.

zn. a sp. zn. nebolo dosiaľ vydané meritórne rozhodnutie.

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľ namietal zaujatosť sudcov

prejednávajúcich jeho právne veci, a to konkrétne zaujatosť sudkyne okresného súdu

JUDr. M. M. konajúcej vo veci vedenej pod sp. zn. a sudcu okresného súdu

JUDr. P. K. konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. , ako aj sudkýň

krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. tvoriacich senát krajského súdu

konajúci o odvolaniach vedených pod sp. zn. , vo veci

okresného súdu sp. zn. . Súčasne sťažovateľ namietal aj zaujatosť všetkých

ostatných sudcov krajského súdu.

Uvedení sudcovia majú byť vylúčení najmä z dôvodu, že sú (prípadne v minulosti

boli) kolegami bývalého sudcu okresného súdu JUDr. J. B., ktorý je otcom

Ing. J. B., v minulosti pôsobiaceho vo funkcii konateľa spoločností, ktoré

v označených právnych veciach boli pôvodnými žalobcami – A., s. r. o., A.,

s. r. o., a A., s. r. o.

K pochybnosti o zaujatosti sudkyne JUDr. M. M. sťažovateľ predovšetkým uviedol,

že o „existencii tohto príbuzenského pomeru mala vedomosť nielen konajúca sudkyňa, ale

aj protistrana žalovaného (a to už v štádiu začatia súdneho konania, kedy žalobcom bola

spoločnosť A., s. r. o.). O tejto skutočnosti nemal vedomosť len sťažovateľ. Z uvedeného

môžu vyvstať úvahy, či sa od konajúcej sudkyne legitímne neočakávalo (aj s ohľadom na

ústavný princíp rovnosti účastníkov), aby o tejto podstatnej skutočnosti minimálne

informovala žalovaného alebo postupom podľa sama túto skutočnosť

neodkladne oznámila predsedovi súdu. ... Tým, že zákonná sudkyňa takto nepostupovala,

nebolo porušené len právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd, ale aj právo na

rovnosť účastníkov v konaní..., čo zakladá aj porušenie SR a

Dohovoru. ... Pochybnosti o objektívnej nestrannosti konajúcej sudkyne umocňoval aj jej

procesný postup vo vzťahu k Ing. J. B., keď sa voči nemu bez náležitého odôvodnenia

nepoužilo žiadne zákonné opatrenie na zabezpečenie jeho prítomnosti na pojednávaní po

tom, čo sa dvakrát nedostavil na pojednávanie. ... Nie je možné vylúčiť, že takáto

benevolencia mohla byť ovplyvnená aj tým, že poriadkové opatrenia by boli použité voči

synovi jej kolegu. Túto skutočnosť zvýrazňuje aj to, že Ing. J. B. nemal byť správne vypočutý

ako svedok, ale ako účastník konania. A účastník konania má prirodzený záujem na

výsledku sporu. Bývalého člena štatutárneho orgánu právnickej osoby má súd vypočúvať

ako účastníka, a nie ako svedka (Uznesenie NS ČR, spis. zn. uverejnené

v Zbierke rozhodnutí NS ČR, zväzok 12 pod číslom 853). ... Nemožno súhlasiť ani s tým

názorom Krajského súdu v Prešove, že pochybnosti o zaujatosti boli rozptýlené aj tým, že v

minulosti aj protistrana sťažovateľa namietala zaujatosť konajúcej sudkyne. Krajský súd v

Prešove opomína, že námietka protistrany sťažovateľa sa neopierala o totožný dôvod (hoci

o ňom protistrana sťažovateľa mala zjavnú vedomosť). Pričom z procesných úkonov

vykonaných protistranou sťažovateľa nie je možné vylúčiť aj to, že podaná námietka

zaujatosti mala obštrukčný charakter s cieľom odročiť nariadené pojednávanie.“

Obdobne sťažovateľ argumentoval, aj pokiaľ išlo o namietanú zaujatosť sudcu

JUDr. P. K. Dôvody na vylúčenie uvedeného sudcu z konania majú spočívať predovšetkým

v okolnostiach, ku ktorým sa krajský súd v uznesení sp. zn.

z 8. novembra 2010 nevyjadril a v podrobnostiach sa zhodujú s dôvodmi uvedenými

v sťažnosti týkajúcej sa nevylúčenia sudkyne JUDr. M. M.

V sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol rôzne

okolnosti spochybňujúce objektívnu nestrannosť sudkýň krajského súdu a arbitrárnosť

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2011, z ktorých ústavný súd

zdôrazňuje nasledovné:

«Najvyšší súd SR nevykonal žiadne zistenia za účelom preukázania existencie

príbuzenského pomeru medzi konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu v

Poprade JUDr. J. B. Zastávame názor, že s ohľadom na vysokú hodnotu predmetu konania

(ratione valoris) bolo takéto zisťovanie žiaduce... Podľa nášho názoru súd pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti je povinný vychádzať na základe objektívne zisteného stavu a

zabezpečiť si všetky nevyhnutné podklady potrebné k rozhodovaniu, a to navyše za situácie,

keď jedným z dvoch podstatných dôvodov námietky zaujatosti je tvrdený príbuzenský pomer.

Inými slovami povedané od Najvyššieho súdu SR sa legitímne očakávalo, že v snahe, vylúčiť

akékoľvek možné pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu 17 Co sa takéto triviálne

preverenie vykoná...

Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého uznesenia odkazuje na uznesenie,

spis. zn. z 29. 04. 2010, pričom opomína, že v danej veci existuje rozdielna

judikatúra (napr. Uznesenie NS SR, spis, zn. zo dňa 27. 08. 2009)... Za

situácie, kedy na úrovni Najvyššieho súdu SR neexistuje ustálenosť judikatúry v danej veci,

ba práve naopak judikatúra je protichodná, nemôže obstáť odôvodnenie súdu, poukazujúce

len na jeden smer súdnych rozhodnutí bez toho, aby sa náležité vysporiadalo s ostatnými

rozhodnutiami, ktorých právne závery sú v protiklade. Takýto postup porušuje nielen právo

sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd, ale aj jeho právo na riadne odôvodnenie

napadnutého uznesenia, a tým aj právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)...

Ďalším dôvodom zaujatosti je skutočnosť, že pri nahliadnutí do súdneho spisu (08.

09. 2010) nám bolo znemožnené realizovať naše zákonné právo preveriť, či vec bola

pridelená zákonnému sudcovi (senátu 17 Co), a to tým, že zberný spis (ktorý má obsahovať

listiny umožňujúce vykonať takúto previerku) nebol súčasťou príslušného spisového

materiálu, a to bez náležitého odôvodnenia. Dôvod prezentovaný súdnou tajomníčkou (čo

preukazuje úradný záznam), že zberný spis má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010

čerpá dovolenku, nemožno považovať za legitímny a hlavne racionálne obhájiteľný, keďže

nebolo vysvetlené, prečo sa časť súdneho spisu takto „oddelila“ a nebola k dispozícií

účastníkovi na nahliadnutie, a to práve v čase, keď zákonná sudkyňa čerpala dovolenku

(t. j. bolo zrejmé, že súdny spis nie je potrebný na vykonanie žiadnych procesných úkonov)...

Vyvstávajú legitímne pochybnosti, aký legitímny cieľ sledovalo „oddelenie“ zberného spisu

od ostatného spisového materiálu; tieto pochybnosti sú umocnené tým, že sa k nim

nevyjadrila sama predsedníčka senátu 17 Co, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ ich

namietal... Tieto skutočnosti zostali bez povšimnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý ako súd

nadriadený sa mal vysporiadať aj s touto okolnosťou, resp, vyžiadať si stanovisko od

predsedníčky senátu k tejto časti námietky. A preto je napadnuté rozhodnutie zaťažené

nadmernou formálnosťou a odôvodnenie je arbitrárne, pokiaľ Najvyšší súd SR zvýrazňuje,

že sťažovateľ v doplňujúcom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove dňa

12. 10. 2010 túto časť námietky znova nezopakoval...»

Sťažovateľ bol vo všetkých troch sťažnostiach toho názoru, že krajský súd, resp.

najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a

zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené

v rámci všeobecného súdnictva“. Všeobecný súd «ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je

prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv

a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom

prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej

miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad

medzi právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné

práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej

veci».

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

videl sťažovateľ aj v postupe krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré pred vydaním

napadnutých rozhodnutí nezaslali vyjadrenia namietaných sudcov účastníkom konania tak,

aby sa k nim mohli vopred (t. j. pred rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu)

vyjadriť.

Krajský súd podal k sťažnostiam vyjadrenie č. Spr. 10050/2011 z 5. apríla 2011,

v ktorom zopakoval podstatné časti odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010, ako aj uznesenia sp. zn. z 8. novembra

2010. Svoje vyjadrenie uzavrel konštatovaním, že okolnosti uvádzané sťažovateľom v

ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné, a predmetnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril listom z 12. apríla 2011, v ktorom

uviedol nasledovné:

«Vo veci vedenej pod sp. zn. najvyšší súd rozhodoval na základe § 16

o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom (žalovaným v konaní na všeobecných

súdoch) voči sudcom Krajského súdu v Prešove, konkrétne voči sudkyniam senátu 17 Co. ...

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, že najvyšší súd neposudzoval otázku

objektívnej nestrannosti sudcov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, resp. že sa k

týmto okolnostiam nevyjadril. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd

nevykonal žiadne zistenia na účel preukázania existencie príbuzenského pomeru medzi

konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B., pričom sa

legitímne očakávalo, že v snahe vylúčiť akékoľvek možné pochybnosti o zaujatosti

predsedníčky senátu 17 Co sa takéto preverenie vykoná.

S týmito tvrdeniami sťažovateľa nemožno súhlasiť. Z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. je zrejmé, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal

konkrétnymi okolnosťami danej veci. Najvyšší súd najmä prihliadal na vyjadrenia sudkýň

senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove, ktoré uviedli, že účastníkov konania nepoznajú,

nemajú ani žiadny záujem na výsledku sporu či vzťah k prejednávanej veci a necítili sa byť

zaujaté. Predsedníčka senátu 17 Co JUDr. J. B. ďalej uviedla, že nepozná ani Ing. J. B.,

ktorý by podľa domnienky žalovaného (teraz sťažovateľa) mal byť štatutárnym zástupcom

pôvodného žalobcu. Uvedené tvrdenie sťažovateľa teda vyjadrovalo iba jeho subjektívny

názor a nie existenciu právne relevantného vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania.

Najvyšší súd sa zaoberal aj okolnosťami týkajúcimi sa vzájomného vzťahu medzi

predsedníčkou senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove a sudcom Okresného súdu Poprad

JUDr. J. B. a dospel k záveru, že skutočnosť, že v minulosti obaja pôsobili na Okresnom

súde Poprad, nezakladá žiadny dôvod pre pochybnosť o nezaujatosti sudkyne

JUDr. J. B.. Nebolo teda potrebné ďalej skúmať, či existuje príbuzenský pomer medzi

sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. a konateľom pôvodného žalobcu.

V odôvodnení svojho uznesenia považoval najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že

vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú bežný pracovný a kolegiálny rámec nemajú samé

osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, pričom

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 sp. zn. . Táto časť

odôvodnenia predstavuje tzv. „obiter dictum“, v ktorom najvyšší súd nad rámec nosných

dôvodov („ratio decidendi“) a pre úplnosť argumentácie odkázal na svoje predchádzajúce

rozhodnutie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 27. augusta

sp. zn. a uviedol, že ide o protichodné rozhodnutie v porovnaní s

namietaným uznesením sp. zn. (resp. aj s uznesením sp. zn. ). K

tomuto tvrdeniu sťažovateľa je treba uviesť, že okolnosti týchto dvoch vecí boli rozdielne.

Predovšetkým, vo veci, na ktorú poukázal sťažovateľ išlo o prípad, keď účastníkom konania

bol sudca Krajského súdu v Bratislave a najvyšší súd rozhodoval o vylúčení sudcov tohto

krajského súdu. V konaní vo veci sp. zn. , ktoré je predmetom ústavnej

sťažnosti, sa však námietka zaujatosti opierala o domnienku, že konateľom pôvodného

účastníka konania bol Ing. J. B., a podľa medializovaných informácií by tento mohol byť

synom sudcu Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. Z uvedeného je zrejmé, že tieto dve

rozhodnutia sa nedajú porovnávať, pretože ide o úplne odlišný pomer sudcov, o ktorých

vylúčení sa jednalo, k účastníkom konania. Už iba z tohto dôvodu nemožno hovoriť o

protichodnosti uvedených rozhodnutí.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pritom taktiež vyslovil názor, že

samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich

nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (nález ústavného súdu z

24. februára 2011, sp. zn. ). V inom náleze ústavný súd uviedol, že kolegiálne

vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú

dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho

vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (nález ústavného súdu z 26. augusta 2010, sp.

zn. ). V uznesení z 20. októbra 2010 sp. zn. ústavný súd

dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne

spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie.

Ako ďalší dôvod zaujatosti uviedol sťažovateľ skutočnosť, že pri nahliadnutí do

súdneho spisu (8. septembra 2010) mu bolo znemožnené realizovať jeho zákonné právo

preveriť, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, a to tým, že zberný spis (§ 192 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. novembra 2005 č. o

Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a

vojenské súdy v znení neskorších predpisov) nebol súčasťou príslušného spisového

materiálu. K tejto námietke odkazujem na odôvodnenie namietaného rozhodnutia. Nie je

pritom zrejmé, akú súvislosť so zaujatosťou sudcu má mať samotná skutočnosť, že účastník

nemohol v určitom čase nahliadnuť do zberného spisu (z dôvodu, že zberný spis mala u seba

sudkyňa, ktorá krátkodobo, do 15. septembra 2010 - pre čerpanie dovolenky - nebola na

pracovisku).

Je potrebné uviesť, že najvyšší súd uskutočnil výklad zákonných ustanovení

týkajúcich sa otázky zaujatosti sudcov v súlade s vlastnou judikatúrou a riadil sa pritom

ústavným právom účastníka na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami

prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd však súčasne

prihliadol aj na ďalšiu veľmi významnú ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia

pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia

rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato. Najvyšší súd svoj záver náležite v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Do práv sťažovateľa na

prejednanie veci súdom nebolo zasiahnuté, naopak postupom súdu mu bolo právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd plne zachované. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, najvyšší

súd teda v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľa „nesprávnou a

svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22.

mája 2008, sp. zn. ).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením

krajského súdu z 5. apríla 2011, najvyššieho súdu z 12. apríla 2011 a vyjadrenia sťažovateľa

z 20. mája 2011, ako aj s obsahom napadnutých rozhodnutí a predložených spisov vedených

okresným súdom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a zbernými spismi vedenými krajským súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ako aj najvyšším súdom

pod sp. zn. dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a

ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (, III.

ÚS 60/04, obdobne aj , ).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. ,

) zdôvodnil, že zaručuje predovšetkým prístup k súdu a

rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa vytvárajú

podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať

výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť

zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd ( a

dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby

voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne

posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (mutatis mutandis

, ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného

sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť

súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Základné právo na prerokovanie veci

nestranným súdom zahŕňa v tomto smere iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis ).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté

dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade

subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku

(Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - ďalej len „ESĽP“

z 1. októbra 1982). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom

nestrannosti.

Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o

nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (). Objektívna nestrannosť sa

posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od

osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho

nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná. (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Mal by byť

vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide

o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v.

Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či

dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo).

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno

chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí

od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje

nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť

vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré

postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,

k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že

sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis

).

Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú

súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko - rozsudok

ESĽP zo 16. septembra 1999).

Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli

podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010

Napadnutým uznesením sp. zn. z 3. novembra 2010 krajský súd

rozhodol, že sudkyňa JUDr. M. M. nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Podstata sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 spočíva v nesúhlase sťažovateľa so závermi krajského

súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci aj

napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala v priebehu konania dodatočne vyjsť najavo

skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, a síce že bývalý konateľ pôvodného žalobcu je

synom sudcu pôsobiaceho na okresnom súde príslušnom vo veci konať. Sťažovateľom

uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietanej sudkyne vyplývajú z toho, že

ide o najbližší stupeň príbuzenského vzťahu medzi bývalým konateľom žalobcu a iným

sudcom okresného súdu, ďalej zo skoršej vedomosti sudkyne o uvedenom príbuzenskom

vzťahu, ktorá nebola v priebehu konania z jej strany sťažovateľovi oznámená, ako aj z jej

postupu v konaní pri zabezpečení prítomnosti bývalého konateľa žalobcu na pojednávaní na

účely jeho výsluchu. Sťažovateľ poukazujúc súčasne na vysokú hodnotu sporu považuje

uznesenie okresného súdu za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu

podľa , základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti namietané uznesenie nasledovne:

„Krajský súd v Prešove, ako súd nadriadený, po preskúmaní vznesenej námietky

zaujatosti dospel k záveru, že v danej veci nie sú dôvody zakladajúce pochybnosti o

nezaujatosti zákonnej sudkyne, ktorej bola vec náhodným spôsobom pridelená na konanie a

rozhodnutie (v zmysle Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy). Z tvrdení

žalovaného, týkajúcich sa iného sudcu, resp. sudcov Okresného súdu Poprad, na ktorom

prebieha konanie v predmetnej veci, nevyplýva pomer zákonnej sudkyne k účastníkom

konania a ich zástupcom v predmetnej právnej veci, ktorý by bol príbuzenský, priateľský

alebo nepriateľský, prípadne jej osobný alebo ekonomický záujem na určitom meritórnom

ukončení konania a pod., čo by predpokladalo vylúčenie sudkyne z prejednávania a

rozhodovania vo veci, vyvolávajúc dôvodnú obavu, žeby sudkyňa nemohla objektívne a

spravodlivo vec posúdiť. ...

Nadriadený súd nijako nepodceňoval ani objektívne hľadisko záruk nestrannosti.

Neexistujú však podľa názoru nadriadeného súdu pochybnosti ani z uvedeného objektívneho

hľadiska. Podľa obsahu spisu sudkyňa neporušila princíp rovnosti účastníkov v konaní. V

konečnom dôsledku ju navrhoval vylúčiť v minulosti aj žalobca. Nadriadený súd najmä s

poukazom na vysokú hodnotu sporu nechcel nechať bez povšimnutia ani procesné

nedostatky, ktoré by pri vyššej intenzite mohli predstavovať relevantné dôvody na vylúčenie

sudkyne, ale takéto okolnosti nezistil a žalovaný relevantné skutočnosti neoznačil. Takýmito

okolnosťami nie sú ani tvrdenia o prepojení zainteresovaných osôb na iného sudcu

Okresného súdu Poprad.

Pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by tu boli také okolnosti, ktoré by svedčili v

prospech pochybností o nezaujatosti konajúcej sudkyne, nadriadený súd rozhodol tak, ako

je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd hodnotí právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení

ako nedostatočné a ústavne neudržateľné.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 3. novembra 2010 vyhodnocoval

nezaujatosť sudkyne JUDr. M. M. predovšetkým na základe tvrdení sťažovateľa

obsiahnutého v námietke zaujatosti, z ktorých podľa jeho názoru nevyplýva pomer zákonnej

sudkyne k účastníkom konania a ich zástupcom, ktorý by bol „príbuzenský, priateľský

alebo nepriateľský, prípadne osobný alebo ekonomický“. V odôvodnení napadnutého

uznesenia však krajský súd nevyložil, z akých dôvodov skutočnosť, že bývalý konateľ

žalobcu je synom iného sudcu okresného súdu, ktorý je v sťažovateľovej veci príslušný

konať a rozhodovať, nemá žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti

konajúcej sudkyne. V tomto smere považuje ústavný súd tvrdenie krajského súdu, že

„neexistujú... pochybnosti ani z uvedeného objektívneho hľadiska“, bez ďalšieho

vysvetlenia ako nepostačujúce na vyvrátenie pochybností o prípadnej zaujatosti namietanej

sudkyne okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu je však nevyhnutné pri hodnotení prípadných

pochybností o nezaujatosti sudcov konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy

medzi sudcami pôsobiacimi na jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ

sudcovia určitého súdu majú rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania

vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke ich kolegom - sudcom pôsobiacim na tom

istom súde, je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú

pozornosť významu týchto okolností a skúmať aj intenzitu z toho vyplývajúcich

pochybností týkajúcich sa nezaujatosti konajúcich sudcov. Súčasne je nevyhnutné dbať na

podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada

poznamenať, že medzi sudcami ako kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj

bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich

nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať o veciach, na ktorých výsledku môžu

mať ich blízki kolegovia osobný, ekonomický či iný záujem.

Vo svojom vyjadrení k podanej námietke zaujatosti síce sudkyňa JUDr. M. M.

uviedla, že s Ing. J. B. nie je v žiadnom osobnom kontakte a nemá k nemu žiaden vzťah,

avšak potvrdila, že o tomto príbuzenskom vzťahu medzi jej kolegom a bývalým konateľom

žalobcu vedomosť mala. Súčasne sa nevyjadrila ani k vzťahu, aký má k otcovi konateľa

pôvodného žalobcu - JUDr. J. B., ktorý v tom čase pôsobil ako sudca okresného súdu na

civilnom úseku. Namietaná sudkyňa taktiež výslovne neuviedla, že sa vo veci necíti byť

zaujatá, naopak po konštatovaní, že bývalého konateľa pôvodného žalobcu nepozná,

uviedla, že „ponecháva na úvahu nadriadeného súdu, či v záujme vylúčenia akejkoľvek

pochybnosti o objektívnosti prejednávania veci... je vhodné prejednávanie veci mnou ako

zákonnou sudkyňou, resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad“.

Krajský súd sa však týmito okolnosťami, podstatnými pre skúmanie nestrannosti

namietanej sudkyne zo subjektívneho hľadiska podrobne nezaoberal a aj z tohto dôvodu

zaťažil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti arbitrárnosťou.

Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade krajský súd nesprávne považoval za

právne nevýznamnú namietanú skutočnosť, že bývalý štatutárny zástupca pôvodného

žalobcu, ktorého výsluch bol v konaní nariadený, je blízkym príbuzným sudcu, ktorý pôsobí

na tom istom súde, na ktorom je prejednávaná žaloba podaná pôvodným žalobcom. Opísané

skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti

o nezaujatosti sudcov okresného súdu. V posudzovanom prípade krajský súd síce opísal

podstatné princípy a názory vzťahujúce sa na posudzovanie nestrannosti súdov a sudcov

vychádzajúce z judikatúry ESĽP (napr. teóriu zdania), avšak pri ich aplikácii na konkrétny

prípad krajský súd nezohľadnil ich podstatu a zmysel, následkom čoho dospel k

nesprávnym právnym záverom o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne príslušnej

konať v sťažovateľovej veci. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom

síce nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného

sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale v prípade zistenia

konkrétnych okolností, objektívne svedčiacich o pochybnostiach v nestrannosti konkrétneho

sudcu dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak všeobecný súd vydá

rozhodnutie, ktorým nevylúči takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci.

Ústavný súd dospel k záveru, že vo veci predloženej sťažovateľom ide o tento prípad, a

preto vyslovil porušenie práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku tohto rozhodnutia.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2010

Napadnutým uznesením sp. zn. z 8. novembra 2010 krajský súd

rozhodol, že sudca JUDr. P. K. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. .

Podstata sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2010 spočíva rovnako ako v prípade námietok proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 v nesúhlase

sťažovateľa so závermi krajského súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudcu

konajúceho v sťažovateľovej veci aj napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala vyjsť

v priebehu konania najavo dodatočne skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, že bývalý

konateľ pôvodného žalobcu je synom iného sudcu pôsobiaceho na okresnom súde, ktorý vo

veci koná. Sťažovateľom uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietaného

sudcu vyplývajú z toho, že ide o najbližší stupeň príbuzenského vzťahu a že touto

vedomosťou začal v priebehu konania disponovať aj sudca konajúci vo veci. Aj v tomto

prípade sťažovateľ poukazuje na vysokú hodnotu sporu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie

krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu

ochranu podľa , základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Krajský súd odôvodnil namietané uznesenie v relevantnej časti nasledovne:

„Z obsahu spisu nadriadený súd zistil a ustálil, že tu nie sú také okolnosti, ktoré by

svedčili o tom, že sudca JUDr. P. K. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci. Vo vyjadrení k námietke zaujatosti sám zákonný sudca uviedol, že nemá

žiaden vzťah k účastníkom konania, ani k prejednávanej veci. Osobne nepozná ani Ing. J. B.

. Ponechal na zváženie, či skutočnosť, že Ing. J. B. je synom jeho kolegu je spôsobila

vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnom prejednaní predmetnej veci. Nadriadený súd

považuje potrebné poukázať na skutočnosť, že od sudcu je nutné vyžadovať určitú odolnosť

nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov

konania s ich rozhodnutím alebo procesným postupom a tiež zachovanie si profesionálnej

imunity voči účastníkom konania, hoci by nimi boli priatelia, či známi. V opačnom prípade,

t. j. ak by prejav nespokojnosti (prípadne podania sťažnosti) mal byť predpokladom pre

vylúčenie sudcu, účastník konania by mohol jednoduchým spôsobom zasahovať do zásady

náhodného výberu sudcu, ktorou sa zabezpečuje garantované právo na zákonného

sudcu a jeho neodňateľnosť. Sudca je reprezentant verejnej moci, a preto je potrebné u

neho predpokladať a požadovať vyšší stupeň tolerancie a nadhľadu, než je tomu u

jednotlivých občanov. Je potrebné prihliadať i k tomu, že princíp nezávislého, nestranného

a spravodlivého rozhodovania je vôbec zásadným princípom fungovania súdnej moci a je

zákonnou, ústavnou, ako aj morálnou povinnosťou sudcu tento princíp dodržiavať.

S ohľadom na vyššie uvedené Krajský súd Prešov ako nadriadený súd v súlade s

ustanovením nevylúčil sudcu JUDr. P. K. z prejednávania a

rozhodovania veci Okresného súdu Poprad sp.zn .“

Ústavný súd zistil, že aj v uznesení sp. zn. z 8. novembra 2010

vyhodnocoval krajský súd nezaujatosť sudcu JUDr. P. K. z tvrdení sťažovateľa

obsiahnutého v námietke zaujatosti a z vyjadrenia namietaného sudcu podaného k tejto

námietke. V odôvodnení napadnutého uznesenia však krajský súd poukazujúc na

nevyhnutnosť vyžadovať „určitú odolnosť nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii

aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania“ a na garantované „právo na

zákonného sudcu a jeho neodňateľnosť“ konštatoval, že nie sú dané okolnosti, ktoré by

svedčili o vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Krajský súd sa však

vôbec nedotkol hodnotenia objektívneho a subjektívneho hľadiska nestrannosti namietaného

sudcu a ani nevyložil, z akých dôvodov nemá skutočnosť, že bývalý konateľ žalovaného je

synom iného sudcu okresného súdu, ktorý je v sťažovateľovej veci príslušný konať a

rozhodovať, žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti sťažovateľom

namietaného sudcu okresného súdu JUDr. P. K.

Ústavný súd poukazuje aj vo vzťahu k uzneseniu sp. zn.

z 8. novembra 2010 na už formulované dôvody, pre ktoré vyslovil porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. novembra

2010. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu krajský súd nevenoval

dostatočnú pozornosť namietanej skutočnosti, že bývalý štatutárny zástupca pôvodného

žalobcu je blízkym príbuzným sudcu, ktorý pôsobí na tom istom súde, na ktorom je

prejednávaná žaloba podaná pôvodným žalobcom. Z odôvodnenia krajského súdu

nevyplýva, že by bolo prihliadané na to, či sťažovateľom tvrdené skutočnosti môžu v očiach

účastníkov konania, ako aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov

okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti sudcu

okresného súdu nie je postačujúce, pokiaľ sa v danom prípade krajský súd obmedzil na

všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu sudcov voči nespokojnosti účastníkov

konania, pretože takéto otázky neboli vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa podstatné.

Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom je v prípade

zistenia konkrétnych okolností, objektívne svedčiacich o pochybnostiach o nestrannosti

niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca, ktorého

nezaujatosť bola spochybnená, vylúčený, vydaním rozhodnutia súdu o nevylúčení takéhoto

sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci dochádza k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd vzhliadol, že obdobne ako v prípade namietaného

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010, tak aj v prípade

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2010 ide o tento prípad,

a preto vyslovil porušenie označených základných práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku

tohto nálezu.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2011

Napadnutým uznesením sp. zn. z 20. januára 2011 najvyšší súd

rozhodol, že sudkyne JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , 17

.

Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. januára 2011, spočívajú v nesúhlase sťažovateľa s postupom najvyššieho

súdu, ktorý aj napriek vysokej hodnote predmetu konania nepreveril pred svojím

rozhodnutím tvrdený príbuzenský pomer medzi bývalým konateľom pôvodného žalobcu a

sudcom okresného súdu, ktorý o veci rozhodol v 1. stupni, ďalej že na podporu svojich

záverov oprel odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o protichodnú judikatúru, a taktiež, že

najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s oddelením zberného spisu od ostatného spisu v

čase, keď právny zástupca sťažovateľa žiadal do týchto spisov nahliadnuť. Sťažovateľ

namietal aj nenáležité odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považujúc

napadnuté uznesenie za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa

, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 20. januára 2011 uviedol,

že opodstatnenosť žalovaným vznesenej námietky zaujatosti posudzoval iba voči

sudkyniam krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S., pretože len tieto sudkyne

krajského súdu majú v právnej veci účastníkov rozhodovať v odvolacom konaní. V

odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd v značnom rozsahu opísal nielen na prípad

dopadajúce ustanovenia , ale zhrnul aj podstatnú judikatúru

ústavného súdu a ESĽP týkajúcu sa posudzovania nestrannosti sudcov a predpokladov ich

vylúčenia z prejednávania a rozhodovania v pridelených veciach. K sťažovateľom

namietaným dôvodom zaujatosti namietaných sudkýň senátu 17 Co krajského súdu v

podrobnostiach uviedol:

„Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru u namietaných sudkýň senátu

17 Co Krajského súdu v Prešove, tieto sudkyne vo svojom písomnom vyjadrení k námietke

zaujatosti popreli akýkoľvek svoj vzťah k veci či k účastníkom a nevideli žiaden dôvod pre

svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu

v Prešove a ani z ostatného obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti.

Okolnosť, že predsedníčka senátu JUDr. J. B. v minulosti pôsobila na rovnakom súde

ako sudca JUDr. Š. Ž. (že spoločne pôsobili na Okresnom súde Poprad), ktorý sudca podľa

žalovaného má mať syna Ing. J. B., ktorý by mal byť štatutárnym zástupcom pôvodného

žalobcu, nezakladá žiaden dôvod pre pochybnosť o jej nezaujatosti. Uvedené tvrdenie

žalovaného vyjadruje iba jeho subjektívny názor a nie existenciu právne relevantného

vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania. V danom kontexte (so zreteľom na údaj

žalovaného o sudcovi JUDr. J. B.) Najvyšší súd Slovenskej republiky iba pre úplnosť

pripomína, že vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú bežný pracovný a kolegiálny

rámec [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože

na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom

oddelení alebo senáte], nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z

prejednávania a rozhodovania veci (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. ).

Tým, že žalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove (8. septembra 2010)

nemal možnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu - do zberného spisu

(do prvostupňového súdneho spisu mu podľa jeho vlastného vyjadrenia bolo umožnené

nahliadnuť) s odôvodnením, že ho má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá

dovolenku, sa objektívne nezaložila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania

senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove. Zároveň je potrebné zvýrazniť, že žalovaný, ktorý v

ďalšom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove 12. októbra 2010 uviedol,

že konajúci súd mu následne doručil originál potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení

veci do senátu 17 Co vo veci 99/2010 a fotokópiu potvrdenia z podateľne o nápade a

pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 100/2010, s ktorými sa mienil 8. septembra 2010

nahliadnutím do zberného spisu oboznámiť, po poskytnutí tohto materiálu nenamietal, že by

vec bola pridelená nezákonnému sudcovi (senátu), t. j. že by vec nebola pridelená do senátu

17 Co elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce a takáto skutočnosť ani zistená

nebola; žalovaný tiež netvrdil, že by mu nebolo umožnené z evidenčných pomôcok preveriť

pridelenie veci zákonnému sudcovi (senátu).

Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení

namietaných sudkýň, že sa necítia byť zaujatými, ale aj z objektívneho pohľadu dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, že sudkyne Krajského súdu v

Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. , (vec

Okresného súdu Poprad pod sp. zn. ).“

Ústavný súd skúmajúc obsah pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu zistil, že vysvetleniu konkrétnych dôvodov, pre ktoré nebolo

vyhovené námietke zaujatosti podanej sťažovateľom, venoval najvyšší súd v písomnom

vyhotovení uznesenia len krátku záverečnú časť, v ktorej sa obmedzil predovšetkým na

formuláciu tvrdení o tom, že ten - ktorý namietaný dôvod pre pochybnosť k nezaujatosti

uvedených sudkýň krajského súdu daný nebol, a to bez toho, aby svoje tvrdenia zdôvodnil

dostatočnými argumentmi, ktoré by dali jasné odpovede na relevantné právne otázky

týkajúce sa nestrannosti namietaných sudkýň krajského súdu.

Z napadnutého uznesenia tiež nevyplýva, že by sťažovateľom namietané dôvody

zaujatosti sudcov krajského súdu boli najvyšším súdom preskúmané aj s prihliadnutím na

celý spisový materiál vedený vo veci samej a že by najvyšší súd starostlivo vyhodnotil aj

intenzitu prípadných procesných pochybení, ktoré vo svojich súvislostiach môžu objektívne

zakladať pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov. Ústavný súd už v inej veci

judikoval, že pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej

nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť

().

Vzhľadom na vysokú hodnotu predmetu konania a aj v tom prameniacu závažnosť

rozhodnutia o predloženej námietke zaujatosti, ako aj s ohľadom na to, že proti uzneseniu

najvyššieho súdu o vznesenej námietke zaujatosti nie je odvolanie prípustné, je potrebné,

aby boli dôvody napadnutého rozhodnutia formulované jasne, určito a dostatočne podrobne.

V tomto smere nepostačuje, že najvyšší súd v súvislosti s tvrdeným odmietnutím

nahliadnutia do spisu krajským súdom sťažovateľovi stroho uviedol, že sa tým „objektívne

nezaložila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania senátu 17 Co Krajského súdu v

Prešove“ bez toho, aby ozrejmil konkrétne dôvody, pre ktoré uvedená okolnosť nemohla

založiť namietané pochybnosti, a to s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, resp.

ESĽP, ktorú najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí citoval len všeobecne.

Podľa názoru ústavného súdu je svojvoľný aj záver najvyššieho súdu o tom, že

sťažovateľ po poskytnutí fotokópie potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do

senátu 17 Co už nenamietal, že by vec bola pridelená zákonnému sudcovi, keďže z obsahu

podania sťažovateľa označeného ako „oprava podania a nové námietky“ doručeného

krajskému súdu 12. októbra 2010 ústavný súd zistil, že na tomto dôvode podanej námietky

sťažovateľ zotrval. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť námietke sťažovateľa o

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z hodnotiacich záverov uvedených v napadnutom uznesení (napríklad, že

sťažovateľom namietaná okolnosť o minulom pôsobení predsedníčky senátu JUDr. J. B. na

rovnakom súde ako JUDr. Š. Z. nezakladá žiaden dôvod na pochybnosť o jej nezaujatosti,

vyjadruje iba sťažovateľov subjektívny názor, a nie existenciu právne relevantného vzťahu

JUDr. J. B. k účastníkovi konania) ústavnému súdu vyplynulo, že najvyšší súd v danom

prípade uplatnil pri posudzovaní (ne)dôvodnosti námietky zaujatosti prístup vyžadujúci

exaktné preukázanie vzťahu odôvodňujúceho zaujatosť konajúcej sudkyne, a nie iba

osvedčenie určitých okolností, ktoré môžu spochybňovať nezaujatosť konajúcich sudcov.

Takýto prístup najvyššieho súdu však ústavný súd hodnotí kriticky ako neprimerane prísny,

rozporný so zásadami uplatňovanými v otázke posudzovania nestrannosti sudcov a v

okolnostiach prípadu ako ústavne neakceptovateľný.

Napokon ústavný súd nepovažuje za obhájiteľný ani postup najvyššieho súdu, ktorý

sa zaoberal len opodstatnenosťou sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti iba proti

sudkyniam tvoriacim senát 17 Co krajského súdu. Sťažovateľ totiž podal námietku proti

všetkým sudcom krajského súdu, a to ako v prvom podaní doručenom krajskému súdu

21. septembra 2010, tak aj v jeho oprave doručenej krajskému súdu 12. októbra 2010.

Bez toho, aby sa ústavný súd vyjadroval k opodstatnenosti sťažovateľom uvedených

dôvodov spochybňujúcich nezaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, ústavný súd postup

najvyššieho súdu, ktorým sa vlastne najvyšší súd nezaoberal touto časťou vznesenej

námietky zaujatosti bez toho, aby to vyjadril vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia,

považuje za rozporný s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu. Inými slovami,

najvyšší súd v danej veci vlastne nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa na vylúčenie

sudcov krajského súdu, teda postupoval v rozpore s platnými procesnými predpismi (§ 152

ods. 2 v spojení s ), a tým svoje rozhodnutie zaťažil svojvôľou.

Na základe uvedeného považuje ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. januára 2011 za porušujúce základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konane podľa dohovoru,

a preto aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu vyslovil ich porušenie v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť

účastníkov v konaní podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 a základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 a sp. zn. z 8. novembra 2010 )

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. novembra 2011

Podľa sťažovateľa malo byť súčasne porušené aj základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , a to postupom namietanej sudkyne

okresného súdu JUDr. M. M., ktorá svoju vedomosť o príbuzenskom pomere bývalého

konateľa pôvodného žalobcu k inému sudcovi okresného súdu neoznámila sťažovateľovi,

resp. predsedovi súdu postupom podľa . Ústavný súd však v tejto súvislosti

konštatuje, že predmetom ústavného prieskumu v danej veci je len postup

a rozhodnutie krajského súdu týkajúci sa vznesenej námietky zaujatosti, a nie namietaný

procesný postup sudkyne okresného súdu vo veci samej. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

nevidí príčinnú súvislosť medzi uvedeným porušením označeného základného práva

a napadnutým uznesením krajského súdu (vrátane jeho postupu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal), a preto v tejto časti ústavný súd vyslovil, že označené základného práva

uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 porušené nebolo

(bod 2 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že pred

vydaním napadnutého rozhodnutia krajský súd nezaslal vyjadrenie namietaných sudcov

okresného súdu a krajského súdu účastníkom konania tak, aby sa k nemu mohli pred

rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu vyjadriť, ústavný súd predovšetkým

poukazuje na právnu úpravu obsiahnutú v a nasl. , podľa ktorej takýto postup nie

je zákonom predpokladaný. Sťažovateľ v tomto prípade nedôvodne vzťahuje zásady

charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom konaní i na špecifické

konanie o zaujatosti sudcov. Vzhľadom na uvedené a prihliadajúc súčasne aj na dostupnú

judikatúru uplatňovanú v obdobných prípadoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. ) ústavný súd nepovažuje zvolené konanie krajského súdu za

spôsobilé zasiahnuť do označeného základného práva, a preto aj vo vzťahu k tomuto

základnému právu ústavný súd vyslovil, že označené základné právo namietanými

uzneseniami porušené nebolo (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a

zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného

a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, zrušil namietané uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 a sp. zn.

z 8. novembra 2010, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. novembra

2011 a veci im vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu a najvyššieho súdu

veci opätovne prejednať, náležite zistiť skutkový stav, rozhodnúť o vylúčení, resp.

nevylúčení namietaných sudcov a v uzneseniach o vylúčení, resp. nevylúčení namietaných

sudcov dôsledne sa v okolnostiach prípadu vysporiadať so všetkými namietanými

pochybnosťami o nestrannosti konajúcich sudcov a jasne a podrobne uviesť dôvody na ich

vylúčenie, resp. nevylúčenie.

Krajský súd a najvyšší súd sú v ďalšom konaní povinné riadiť sa právnymi názormi

ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

III.

Spoločnosť E., C., prostredníctvom svojej právnej zástupkyne JUDr. A. H. doručila

ústavnému súdu 12. mája 2011 podanie, ktorým sa prihlásila za vedľajšiu účastníčku

konania vedeného ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa z dôvodu, že je účastníčkou

konania vedenou krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn. , ako

aj okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn. , v ktorých boli

podané námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom príslušných všeobecných súdov, o

ktorých bolo rozhodované sťažnosťou napadnutými uzneseniami.

Vo vzťahu k tomuto podaniu spoločnosti E. ústavný súd poznamenáva, že podľa

možno v konaní pred ústavným súdom použiť primerane

ustanovenia alebo len vtedy, ak zákon o

ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o

ústavnom súde upravuje osobitne v , podľa ktorého

vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j.

), ak sa tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda

Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa však

v upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti

komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby

a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.

Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na neznamená,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty

. Ustanovenie pripúšťa iba

primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má

povahu lex specialis (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd preto nepovažoval spoločnosť E. za

vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jej podania neprihliadal.

Ústavný súd rozhodol o otázke vstupu vedľajšieho účastníka do konania vedeného pred

ústavným súdom v zmysle tohto odôvodnenia s poukazom aj na tú skutočnosť, že v tomto

štádiu konania ústavný súd nerozhodoval v merite veci.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si podaním doručeným 23. mája 2011 uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 628,36 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych

náhrad za štyri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej

služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho

zastúpenia za všetky štyri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, t. j.

prevzatie a príprava zastupovania, ako aj za podanie troch samostatných sťažností

ústavnému súdu pred ich spojením na spoločné konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd

zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľovi v sume 523,64 €. Zároveň ústavný súd zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

takto vypočítanú sumu trov právneho zastúpenia o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %,

ktorá predstavuje sumu 104,72 €. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako to je

uvedené vo 4. bode výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011