Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 352/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo

sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí 20. októbra

2010 prerokoval oznámenie JUDr. Š. H. o námietke predpojatosti proti sudcom Ústavného

súdu Slovenskej republiky Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu v

konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o., vedenej

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby

n i e s ú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. .

2. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz j e v y l ú č e n ý

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2008 faxom a 1. decembra 2008 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

zaručených v a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. októbra 2008.

Sťažnosť ústavným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. bola pridelená

sudcovi Jánovi Lubymu ako sudcovi spravodajcovi s tým, že o nej bude rozhodovať

IV. senát ústavného súdu.

Uznesením ústavného súdu č. k. -12 z 8. októbra 2009 bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie.

Podaním doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2009 v tom čase podpredseda

vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Š. H. ako účastník sťažnosťou

napadnutého konania vzniesol námietku predpojatosti proti vtedajšej predsedníčke IV.

senátu ústavného súdu Ľudmile Gajdošíkovej a členom tohto senátu Ladislavovi Oroszovi a

Jánovi Lubymu, pričom svoje námietky predpojatosti písomne odôvodnil podaním

doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2009.

JUDr. Š. H. vo svojom podaní k odmietnutiu sudkyne ústavného súdu Ľudmily

Gajdošíkovej uviedol, že „v súvislosti s rozhodovaním o ústavnosti voľby predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako členka senátu sa bez využitia opozitného vóta

vyjadrovala aj k mojim odborným schopnostiam pri vedení tejto voľby Súdnou radou

Slovenskej republiky. Bola členkou senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré

vydalo rozhodnutie č. . V ňom sa na viacerých miestach spochybňuje moja

odbornosť a kvalifikovanosť. Z toho vyplýva pre mňa obava, že JUDr. Ľudmila Gajdošíková

má vytvorené vnútorné presvedčenie o mojich nedostatočných odborných schopnostiach a

morálnych hodnotách. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu

mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako

negatívne pristupovať aj k hodnoteniu mojej osobnosti, ktorej ochrany som sa pred

všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol.“.

K odmietnutiu sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza vo svojom oznámení JUDr.

Š. H. uviedol, že «sa verejne prostredníctvom médií vyjadril niekoľkokrát k mojej

odbornosti a kvalifikovanosti najmä v súvislosti s legitimitou zastávania funkcie predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z mnohých jeho vyjadrení je možno uviesť

napríklad správu vydanú SITA 15. októbra 2000. L. Orosz uviedol, že „spôsob konania

predsedu NS SR H. je podľa neho taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby

ho vo funkcii nahradil niekto iný. Na jeho neodbornosť poukazuje aj rozhodnutie Ústavného

súdu SR, ktoré odmietlo H. podnet minulý týždeň ako neopodstatnený“. SITA 11. októbra

2000 vydala túto správu: „Rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý dnes na predbežnom

pojednávaní odmietol podnet predsedu Najvyššieho súdu SR Š. H., ma neprekvapil. Ak by si

H. pozorne preštudoval judikatúru ÚS SR, tak by takto koncipovaný návrh nemohol podať.

Podľa predsedu ústavnoprávneho výboru parlamentu Ladislava Orosza, v podaní mal H.

namietať nesúlad zákona o sudcoch s SR. Tak by potom mohol ústavný súd

rozhodnúť v merite veci Orosz konštatoval, že aj takto nesprávne formulované podanie

poukazuje na odborné kvality predsedu NS SR. „H. si mieša jablká s hruškami“, a to nielen

v podaní na ÚS SR, ale aj pri písaní svojich výhrad osobitnému úradníkovi OSN P. C. H.

možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s SR,

zdôraznil Orosz.“

Okrem mojich odborných schopností sudca JUDr. L. Orosz spochybnil aj moje

osobnostné kvality. V rozhovore pre denník SME 6. novembra 2002 uviedol: „Ja som už

počas svojho pôsobenia v ústavnej funkcii poukázal na to, že na čele Najvyššieho súdu by

bola vhodnejšia iná osoba, než je Š. H. K tomuto názoru som dospel na základe činnosti

ústavnoprávneho výboru, keď sme veľmi často prichádzali do styku s pánom H.

Niektoré črty jeho osobnosti spôsobujú problémy pri riadení takej závažnej ústavnej

inštitúcii, akou je Najvyšší súd, a vyslovil aj mnoho pochybných právnych názorov. Čo,

samozrejme, nie je dôvod na jeho odvolanie z funkcie. Pri výkone tejto funkcie však treba

mať určité osobnostné predpoklady a tieto podľa mňa pán H. nespĺňa.“

Sudca JUDr. L. Orosz verejne a nevyberaným spôsobom spochybnil moje odborné

a osobnostné kvality. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu

mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že ma verejne označil za

neschopného vydávať rozhodnutia vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať aj k hodnoteniu

mojej osobnosti, ktorej ochrany som sa pred všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol.

Preto mám odôvodnenú obavu o predpojatosti sudcu JUDr. Ladislava Orosza pri

rozhodovaní o danej ústavnej sťažnosti.».

Podaním z 18. januára 2010 JUDr. Š. H. doplnil námietku predpojatosti podanú proti

sudcovi Ladislavovi Oroszovi tým, že sa podľa neho menovaný sudca «sám zdiskreditoval,

keď ako „ústavný právnik“ sa veľmi nekvalifikovane vyjadril k možnosti odvolania

predsedu najvyššieho súdu z funkcie pred naplnením jeho mandátu inak než

z disciplinárnych dôvodov (viď nález ÚS SR sp. zn. , či nález ÚS ČR vo veci

odvolávania predsedníčky Najvyššieho súdu Českej republiky).».

Námietku predpojatosti vznesenú proti sudcovi ústavného súdu Jánovi Lubymu

odôvodnil JUDr. Š. H. skutočnosťou, že vzhľadom na kolegiálnu previazanosť s ostatnými

členmi IV. senátu ústavného súdu „možno mať pochybnosť aj o nezaujatosti sudcu JUDr.

Jána Lubyho. Tento sudca sa bežne, minimálne v rámci plnenia pracovných povinností

stýka s oboma označenými sudcami senátu, vníma ich postoje k subjektom zúčastneným v

konaní, teda aj k mojej osobe a je ich postojmi ovplyvňovaný. Daný vzťah už nemožno

považovať za neutrálny, či spoločenský, keď jeho povaha sama osobe vzbudzuje

pochybnosti o sudcovskej nezávislosti.“.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej Š. H. uviedla, že „takto

formulovaná námietka predpojatosti, pri ktorej predseda najvyššieho súdu používa ako

dôkaz rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorému pripisuje znak subjektívnosti, nemá

opodstatnenosť. Považovať rozhodnutie orgánu verejnej moci, s ktorým účastník, resp.

vedľajší účastník konania nesúhlasí, len z tohto dôvodu, za subjektívne hodnotenie jeho

odbornosti a kvalifikovanosti, je principiálnym popretím zmyslu nezávislého a nestranného

rozhodovania každého súdu a akceptovania súdnych rozhodnutí vo všeobecnosti. Napokon,

v rozhodnutí označenom predsedom najvyššieho súdu sa žiadne hodnotenie jeho odbornosti

a kvalifikovanosti, na ktoré poukazuje, nenachádza. Toto rozhodnutie ústavného súdu je

verejnej prístupné a každý sa o tom môže presvedčiť.

Ja osobne som sa k odborným kvalitám predsedu najvyššieho súdu nevyjadrovala

a neviem, z akého zdroja získal tieto informácie a použil ich ako argument mojej

predpojatosti voči jeho osobe. Rovnako neviem, z akého zdroja získal predseda najvyššieho

súdu v súvislosti s rozhodnutím sp. zn. informácie o výsledku tajného hlasovania

jednotlivých členov senátu. Je nepochopiteľné, prečo chápe predseda najvyššieho súdu

využitie separátneho vóta a jeho zverejnenie ako moju povinnosť, a nie ako právo, ktoré je

mi priznané podľa a jeho nevyužitie používa ako

argument pri uplatnení mojej predpojatosti voči nemu.

Vzhľadom na to, že mám vo veci vedenej pod sp. zn. ako členka

IV. senátu rozhodovať, oznamujem, že námietku predpojatosti uplatnenú predsedom

najvyššieho súdu považujem za nedôvodnú a konštatujem, že som spôsobilá a pripravená

rozhodovať v predmetnej veci objektívne a nezaujato.“.

Súčasne Ľudmila Gajdošíková vzniesla námietku predpojatosti proti členom I. senátu

ústavného súdu sudcom Milanovi Ľalíkovi a Petrovi Brňákovi, ktorí podľa rozvrhu práce

ústavného súdu na rok 2010 mali spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie

o podanej námietke bolo zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. .

Sudca Ladislav Orosz k námietke zaujatosti podanej JUDr. Š. H. uviedol, že

„námietku predpojatosti uplatnenú JUDr. Š. H. vo veci vedenej pod sp. zn.

považujem za nedôvodnú a konštatujem, že som spôsobilý a pripravený rozhodovať v

predmetnej veci objektívne a nezaujato. V tejto súvislosti zároveň poukazujem aj na to, že

spôsobilosť objektívne a nezaujato rozhodovať vo veciach dotýkajúcich sa JUDr. Š. H.

preukazuje aj moja rozhodovacia činnosť z uplynulého obdobia (pozri napr. nález vo veci

vedenej pod sp. zn. z 19. augusta 2009, v ktorej som pôsobil ako sudca

spravodajca).

V súvislosti s mojím názorom, že námietka predpojatosti uplatnená JUDr. Š. H. je

nedôvodná, považujem za vhodné poukázať na ,

podľa ktorého „Dôvodom na vylúčenie (sudcu, pozn.) nie sú okolnosti, ktoré spočívajú... v

jeho rozhodovaní v iných veciach“ v spojení s ,

podľa ktorého „Ak sa námietka týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na

námietku zaujatosti neprihliada...“, ktoré treba podľa môjho názoru vzhľadom na § 31a

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ako aj podstatu a účel citovanej časti

ods. 3 , primerane uplatniť aj na posúdenie námietky

predpojatosti vznesenej v konaní vedenom pod sp. zn. . Podstata a účel

citovanej časti totiž podľa môjho názoru

spočíva v požiadavke vylúčiť, aby rozdielne právne názory sudcu a účastníka konania, ktorý

zaujatosť tohto sudcu namieta, k určitým právnym problémom, ku ktorým sa vyjadrovali v

minulosti, a ktoré nemajú priamy či nepriamy vzťah k veci, v rámci ktorej bola námietka

zaujatosti vznesená, zakladali dôvod na vylúčenie sudcu z rozhodovania predmetnej veci.

Zároveň považujem za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že dôvody, ktoré JUDr.

Š. H. uvádza ako dôvody mojej predpojatosti vo veci vedenej pod sp. zn. (a

tiež vo veci ), v konečnom dôsledku spochybňujú kontrolnú právomoc

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), na ktorej realizácii som sa

v rozhodnom čase podieľal ako poslanec a predseda jej ústavnoprávneho výboru vo vzťahu

k výkonu štátnej správy na najvyššom súde, za ktorý v tomto období zodpovedal JUDr. Š. H.

ako vtedajší predseda najvyššieho súdu.

Dôvody, pre ktoré mám byť vylúčený z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

(a tiež vo veci ), uvádzané JUDr. Š. H., zasahujú podľa môjho

názoru aj do (ďalej len „“) garantovaného práva

poslancov národnej rady vyjadreného v jeho čl. 78 ods. 1 (nestíhateľnosť za výroky pri

výkone funkcie poslanca), aj keď uznávam, že ide o výklad extenzívny, ale pritom

zodpovedajúci podstate a účelu tohto ustanovenia . Rovnako tak považujem dôvody

mojej predpojatosti uvádzané JUDr. Š. H. aj ako neprimeraný zásah do článkom 26

garantovanej slobody prejavu ako základného politického práva, ktoré v podmienkach

parlamentnej demokracie požíva zvýšenú ochranu zvlášť vo vzťahu k poslancom

parlamentu...

V súvislosti s listom JUDr. Š. H. z 18. januára 2010 považujem za potrebné

konštatovať, že citovaná časť tohto listu len potvrdzuje, že ním uplatnená námietka

predpojatosti je zjavne nedôvodná už aj vzhľadom na znenie § 27 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého: „Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak

so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o jeho nepredpojatosti“ (porovnaj tiež obdobné ustanovenie § 14 ods. 1

). Citované ustanovenie ustanovuje

dôvody vylúčenia sudcu z výkonu sudcovskej funkcie, pričom z jeho textu možno vyvodiť, že

dôvodom vylúčenia sudcu nemôže byť subjektívne tvrdenie účastníka konania

o „nekvalifíkovanosti“ zákonného sudcu. Pripustenie takejto extenzívnej interpretácie by

totiž umožnilo prostredníctvom uplatnenia námietky predpojatosti účelovo obchádzať

základné právo na zákonného sudcu garantované ďalším účastníkom

konania pred ústavným súdom.».

Súčasne Ladislav Orosz vzniesol námietku predpojatosti proti členovi I. senátu

ústavného súdu sudcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorý podľa rozvrhu práce ústavného súdu na

rok 2010 mal spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie v tejto veci bolo

zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. .

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej JUDr. Š. H. vo svojom vyjadrení uviedol, že

„vzhľadom na to, že nepoznám žiadne dôvody v zmysle ,

pre ktoré by mohli vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti (nemám žiadny vzťah k

predmetnej veci, jeho účastníkom, ani k právnemu zástupcovi), necítim sa byť zaujatý vo

veci a rozhodovať o nej.

K uvedeným vzneseným námietkam, pokiaľ smerujú voči mojej osobe, uvádzam, že

samotný kolegiálny vzťah vyplývajúci z funkcie sudcu, ktorý má byť v okolnostiach danej

veci dôvodom na moje vylúčenie, nemôže podľa môjho názoru predstavovať relevantný

dôvod na takýto postup a nemožno z neho bez ďalšieho vyvodiť, že by bol spôsobilý

ovplyvniť nestranné rozhodovanie.“.

Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009

predložila podanie JUDr. Š. H. podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na rozhodnutie.

Predseda I. senátu Milan Ľalík listom z 8. júla 2010 oznámil predsedníčke ústavného

súdu svoju predpojatosť pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vedľajšieho účastníka JUDr.

Š. H. proti sudcom IV. senátu. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 14.

septembra 2010 rozhodol, že Milan Ľalík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto

veci.

V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010

(Spr 106/2010), ak ide o neprítomného alebo vylúčeného člena, alebo predsedu prvého

senátu, zastupuje ho predseda alebo sudca štvrtého senátu, teda Ján Luby. Vzhľadom na

podanie JUDr. Š. H., ktorým namietol predpojatosť všetkých členov štvrtého senátu

ústavného súdu, bol aj Ján Luby vylúčený z konania a rozhodovania o tejto námietke.

V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010, ak ide

o neprítomného alebo vylúčeného člena alebo predsedu štvrtého senátu, zastupuje ho

predseda alebo sudca tretieho senátu. V súlade s citovaným ustanovením Jána Lubyho

zastúpil v konaní o predmetnej námietke vo funkcii predsedu senátu Ján Auxt.

Zákon o súde obsahuje výslovnú úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu

z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 27 a § 28, ktoré v relevantnom znení

ustanovujú:

Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na

jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o jeho predpojatosti ( ).

Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho

predpojatosť ( prvá veta ).

Podľa ustanovenia ak ide o rozhodovanie

v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcov pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba

posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť ().

Pri posudzovaní námietky uplatnenej proti sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej ústavný

súd zistil, že v konaní označenom JUDr. Š. H. sp. zn. bola Ľudmila Gajdošíková

členkou senátu, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti za splnenia všetkých zákonných

podmienok tajným hlasovaním.

Ústavný súd vychádzal z úvahy, že základnou ústavnou povinnosťou sudcu je

rozhodovanie vo veci samej. S ohľadom na to sťažovateľom namietaná skutočnosť, že

podľa ním získaných nepotvrdených informácií sudkyňa, proti ktorej v tomto konaní

vzniesol námietku zaujatosti, rozhodovala v inej jeho veci v jeho neprospech, nemôže byť

príčinou vzniku objektívnej obavy, ktorá by bola spôsobilá vyvolať dôvodnú pochybnosť

sťažovateľa týkajúcu sa nestrannosti tejto sudkyne.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vznesená námietka

predpojatosti je zjavne neopodstatnená. Po zohľadnení vyjadrenia sudkyne ústavný súd

konštatoval, že námietka JUDr. Š. H. netvorí u sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej zákonnú

prekážku pre nezávislý a nestranný výkon funkcie sudkyne ústavného súdu ako členky IV.

senátu ústavného súdu vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Na základe vyjadrenia sudcu Jána Lubyho k podaným námietkam a po preskúmaní

konkrétnych okolností ústavný súd dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah

sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby

musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V neposlednom rade garanciou pre

nestrannú ochranu ústavnosti v označenej veci je aj skutočnosť, že jej prerokovanie

a rozhodnutie je v pôsobnosti senátu, a nie samotného sudcu ústavného súdu. Na základe

uvedenej argumentácie I. senát ústavného súdu nevylúčil sudcu Jána Lubyho z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. .

K námietkam uplatneným proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že sudca môže byť subjektívne absolútne

nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným

pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,

alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom,

svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho

vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho

stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho

nestrannosti v očiach strán a verejnosti ().

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená

na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho

hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska

vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť ().

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

vyplýva, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska

sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv.

teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký

aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších

prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom, či jeho vzťahom k účastníkom

(resp. vedľajším účastníkom) konania.

Sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom podanej námietky zaujatosti poukazuje na to, že sa

sudca Ladislav Orosz negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným

vlastnostiam v čase vykonávania funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „NR SR“) na schôdzi NR SR, ako aj pre médiá.

Negatívny obsah uvedených vyjadrení týkajúcich sa osoby JUDr. Š. H. nepopiera ani

sudca Ladislav Orosz, avšak preto, že predmetné výroky povedal v čase vykonávania

funkcie poslanca NR SR, jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania uvedenej veci by

bolo podľa neho v rozpore s , ako aj s jeho základným právom podľa čl.

26 ods. 1 .

Podľa názoru ústavného súdu obsah vyjadrení vyslovených sudcom v rámci jeho

prechádzajúceho pôsobenia vo verejnej funkcii poslanca NR SR smerujúci proti konkrétnej

osobe resp. negatívne hodnotenie osobnostných alebo odborných kvalít tejto osoby, ktorá sa

následne stane účastníkom konania, v ktorom má o jej právach a právom chránených

záujmoch rozhodovať uvedený sudca, môže mať za následok vyvolanie odôvodnených

pochybností tejto osoby ako účastníka týkajúcich sa nestrannosti tohto sudcu voči nemu pri

rozhodovaní v jeho veci.

Samotná okolnosť, že sudca tieto vyjadrenia týkajúce sa osoby JUDr. Š. H. vyslovil v

rámci výkonu verejnej funkcie, v ktorej bol chránený poslaneckou imunitou, na tejto

skutočnosti nič nemení.

Keďže cieľom inštitútu vylúčenia sudcu nie je sankcionovanie osoby sudcu, resp.

jeho trestné stíhanie, ale zabezpečenie realizácie práva na spravodlivé konanie účastníkov

konania, ktorého súčasťou je aj právo na subjektívne a objektívne nestranný súd, podľa

názoru ústavného súdu nemožno vylúčenie sudcu považovať za zásah do práva nebyť

trestne stíhaný za výroky prednesené v NR SR a v jej orgánoch počas aj po skončení jeho

mandátu podľa , ako ani za zásah do jeho základného práva na slobodu

prejavu podľa .

Uvedené okolnosti ústavný súd považuje za také, ktoré sú schopné vyvolať vonkajšiu

oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu Ladislava Orosza, resp. o dôveryhodnosti

senátu, ktorého rozhodnutie sa dotkne aj práv a právom chránených záujmov JUDr. Š. H.

Inak povedané, uvedené okolnosti podľa ústavného súdu odôvodňujú vznik pochybností

objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu v zmysle § 27 ods. 1 zákona o

ústavnom súde, a tým aj o nestrannosti IV. senátu ústavného súdu, a preto I. senát ústavného

súdu rozhodol o vylúčení menovaného sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010