Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 108 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (113)I. ÚS 352/2010
PDF · 212.98 KB
No categories available
I. ÚS 352/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo
sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí 20. októbra
2010 prerokoval oznámenie JUDr. Š. H. o námietke predpojatosti proti sudcom Ústavného
súdu Slovenskej republiky Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu v
konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o., vedenej
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 a takto
rozhodol:
1. Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby
n i e s ú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.
2. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. IV. ÚS 345/09.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2008 faxom a 1. decembra 2008 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008.
Sťažnosť ústavným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 32822/08 bola pridelená
sudcovi Jánovi Lubymu ako sudcovi spravodajcovi s tým, že o nej bude rozhodovať
IV. senát ústavného súdu.
Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 345/09-12 z 8. októbra 2009 bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie.
Podaním doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2009 v tom čase podpredseda
vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Š. H. ako účastník sťažnosťou
napadnutého konania vzniesol námietku predpojatosti proti vtedajšej predsedníčke IV.
senátu ústavného súdu Ľudmile Gajdošíkovej a členom tohto senátu Ladislavovi Oroszovi a
Jánovi Lubymu, pričom svoje námietky predpojatosti písomne odôvodnil podaním
doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2009.
JUDr. Š. H. vo svojom podaní k odmietnutiu sudkyne ústavného súdu Ľudmily
Gajdošíkovej uviedol, že „v súvislosti s rozhodovaním o ústavnosti voľby predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako členka senátu sa bez využitia opozitného vóta
vyjadrovala aj k mojim odborným schopnostiam pri vedení tejto voľby Súdnou radou
Slovenskej republiky. Bola členkou senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré
vydalo rozhodnutie č. II. ÚS 5/03. V ňom sa na viacerých miestach spochybňuje moja
odbornosť a kvalifikovanosť. Z toho vyplýva pre mňa obava, že JUDr. Ľudmila Gajdošíková
má vytvorené vnútorné presvedčenie o mojich nedostatočných odborných schopnostiach a
morálnych hodnotách. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu
mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako
negatívne pristupovať aj k hodnoteniu mojej osobnosti, ktorej ochrany som sa pred
všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol.“.
K odmietnutiu sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza vo svojom oznámení JUDr.
Š. H. uviedol, že «sa verejne prostredníctvom médií vyjadril niekoľkokrát k mojej
odbornosti a kvalifikovanosti najmä v súvislosti s legitimitou zastávania funkcie predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z mnohých jeho vyjadrení je možno uviesť
napríklad správu vydanú SITA 15. októbra 2000. L. Orosz uviedol, že „spôsob konania
predsedu NS SR H. je podľa neho taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby
ho vo funkcii nahradil niekto iný. Na jeho neodbornosť poukazuje aj rozhodnutie Ústavného
súdu SR, ktoré odmietlo H. podnet minulý týždeň ako neopodstatnený“. SITA 11. októbra
2000 vydala túto správu: „Rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý dnes na predbežnom
pojednávaní odmietol podnet predsedu Najvyššieho súdu SR Š. H., ma neprekvapil. Ak by si
H. pozorne preštudoval judikatúru ÚS SR, tak by takto koncipovaný návrh nemohol podať.
Podľa predsedu ústavnoprávneho výboru parlamentu Ladislava Orosza, v podaní mal H.
namietať nesúlad zákona o sudcoch s Ústavou SR. Tak by potom mohol ústavný súd
rozhodnúť v merite veci Orosz konštatoval, že aj takto nesprávne formulované podanie
poukazuje na odborné kvality predsedu NS SR. „H. si mieša jablká s hruškami“, a to nielen
v podaní na ÚS SR, ale aj pri písaní svojich výhrad osobitnému úradníkovi OSN P. C. H.
možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou SR,
zdôraznil Orosz.“
Okrem mojich odborných schopností sudca JUDr. L. Orosz spochybnil aj moje
osobnostné kvality. V rozhovore pre denník SME 6. novembra 2002 uviedol: „Ja som už
počas svojho pôsobenia v ústavnej funkcii poukázal na to, že na čele Najvyššieho súdu by
bola vhodnejšia iná osoba, než je Š. H. K tomuto názoru som dospel na základe činnosti
ústavnoprávneho výboru, keď sme veľmi často prichádzali do styku s pánom H.
Niektoré črty jeho osobnosti spôsobujú problémy pri riadení takej závažnej ústavnej
inštitúcii, akou je Najvyšší súd, a vyslovil aj mnoho pochybných právnych názorov. Čo,
samozrejme, nie je dôvod na jeho odvolanie z funkcie. Pri výkone tejto funkcie však treba
mať určité osobnostné predpoklady a tieto podľa mňa pán H. nespĺňa.“
Sudca JUDr. L. Orosz verejne a nevyberaným spôsobom spochybnil moje odborné
a osobnostné kvality. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu
mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že ma verejne označil za
neschopného vydávať rozhodnutia vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať aj k hodnoteniu
mojej osobnosti, ktorej ochrany som sa pred všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol.
Preto mám odôvodnenú obavu o predpojatosti sudcu JUDr. Ladislava Orosza pri
rozhodovaní o danej ústavnej sťažnosti.».
Podaním z 18. januára 2010 JUDr. Š. H. doplnil námietku predpojatosti podanú proti
sudcovi Ladislavovi Oroszovi tým, že sa podľa neho menovaný sudca «sám zdiskreditoval,
keď ako „ústavný právnik“ sa veľmi nekvalifikovane vyjadril k možnosti odvolania
predsedu najvyššieho súdu z funkcie pred naplnením jeho mandátu inak než
z disciplinárnych dôvodov (viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 58/08, či nález ÚS ČR vo veci
odvolávania predsedníčky Najvyššieho súdu Českej republiky).».
Námietku predpojatosti vznesenú proti sudcovi ústavného súdu Jánovi Lubymu
odôvodnil JUDr. Š. H. skutočnosťou, že vzhľadom na kolegiálnu previazanosť s ostatnými
členmi IV. senátu ústavného súdu „možno mať pochybnosť aj o nezaujatosti sudcu JUDr.
Jána Lubyho. Tento sudca sa bežne, minimálne v rámci plnenia pracovných povinností
stýka s oboma označenými sudcami senátu, vníma ich postoje k subjektom zúčastneným v
konaní, teda aj k mojej osobe a je ich postojmi ovplyvňovaný. Daný vzťah už nemožno
považovať za neutrálny, či spoločenský, keď jeho povaha sama osobe vzbudzuje
pochybnosti o sudcovskej nezávislosti.“.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej Š. H. uviedla, že „takto
formulovaná námietka predpojatosti, pri ktorej predseda najvyššieho súdu používa ako
dôkaz rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorému pripisuje znak subjektívnosti, nemá
opodstatnenosť. Považovať rozhodnutie orgánu verejnej moci, s ktorým účastník, resp.
vedľajší účastník konania nesúhlasí, len z tohto dôvodu, za subjektívne hodnotenie jeho
odbornosti a kvalifikovanosti, je principiálnym popretím zmyslu nezávislého a nestranného
rozhodovania každého súdu a akceptovania súdnych rozhodnutí vo všeobecnosti. Napokon,
v rozhodnutí označenom predsedom najvyššieho súdu sa žiadne hodnotenie jeho odbornosti
a kvalifikovanosti, na ktoré poukazuje, nenachádza. Toto rozhodnutie ústavného súdu je
verejnej prístupné a každý sa o tom môže presvedčiť.
Ja osobne som sa k odborným kvalitám predsedu najvyššieho súdu nevyjadrovala
a neviem, z akého zdroja získal tieto informácie a použil ich ako argument mojej
predpojatosti voči jeho osobe. Rovnako neviem, z akého zdroja získal predseda najvyššieho
súdu v súvislosti s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 3/05 informácie o výsledku tajného hlasovania
jednotlivých členov senátu. Je nepochopiteľné, prečo chápe predseda najvyššieho súdu
využitie separátneho vóta a jeho zverejnenie ako moju povinnosť, a nie ako právo, ktoré je
mi priznané podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho nevyužitie používa ako
argument pri uplatnení mojej predpojatosti voči nemu.
Vzhľadom na to, že mám vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 ako členka
IV. senátu rozhodovať, oznamujem, že námietku predpojatosti uplatnenú predsedom
najvyššieho súdu považujem za nedôvodnú a konštatujem, že som spôsobilá a pripravená
rozhodovať v predmetnej veci objektívne a nezaujato.“.
Súčasne Ľudmila Gajdošíková vzniesla námietku predpojatosti proti členom I. senátu
ústavného súdu sudcom Milanovi Ľalíkovi a Petrovi Brňákovi, ktorí podľa rozvrhu práce
ústavného súdu na rok 2010 mali spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie
o podanej námietke bolo zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 122/2010.
Sudca Ladislav Orosz k námietke zaujatosti podanej JUDr. Š. H. uviedol, že
„námietku predpojatosti uplatnenú JUDr. Š. H. vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09
považujem za nedôvodnú a konštatujem, že som spôsobilý a pripravený rozhodovať v
predmetnej veci objektívne a nezaujato. V tejto súvislosti zároveň poukazujem aj na to, že
spôsobilosť objektívne a nezaujato rozhodovať vo veciach dotýkajúcich sa JUDr. Š. H.
preukazuje aj moja rozhodovacia činnosť z uplynulého obdobia (pozri napr. nález vo veci
vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 282/09 z 19. augusta 2009, v ktorej som pôsobil ako sudca
spravodajca).
V súvislosti s mojím názorom, že námietka predpojatosti uplatnená JUDr. Š. H. je
nedôvodná, považujem za vhodné poukázať na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého „Dôvodom na vylúčenie (sudcu, pozn.) nie sú okolnosti, ktoré spočívajú... v
jeho rozhodovaní v iných veciach“ v spojení s § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého „Ak sa námietka týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na
námietku zaujatosti neprihliada...“, ktoré treba podľa môjho názoru vzhľadom na § 31a
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj podstatu a účel citovanej časti § 14
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, primerane uplatniť aj na posúdenie námietky
predpojatosti vznesenej v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 345/09. Podstata a účel
citovanej časti § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku totiž podľa môjho názoru
spočíva v požiadavke vylúčiť, aby rozdielne právne názory sudcu a účastníka konania, ktorý
zaujatosť tohto sudcu namieta, k určitým právnym problémom, ku ktorým sa vyjadrovali v
minulosti, a ktoré nemajú priamy či nepriamy vzťah k veci, v rámci ktorej bola námietka
zaujatosti vznesená, zakladali dôvod na vylúčenie sudcu z rozhodovania predmetnej veci.
Zároveň považujem za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že dôvody, ktoré JUDr.
Š. H. uvádza ako dôvody mojej predpojatosti vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 (a
tiež vo veci IV. ÚS 75/09), v konečnom dôsledku spochybňujú kontrolnú právomoc
Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), na ktorej realizácii som sa
v rozhodnom čase podieľal ako poslanec a predseda jej ústavnoprávneho výboru vo vzťahu
k výkonu štátnej správy na najvyššom súde, za ktorý v tomto období zodpovedal JUDr. Š. H.
ako vtedajší predseda najvyššieho súdu.
Dôvody, pre ktoré mám byť vylúčený z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 345/09 (a tiež vo veci IV. ÚS 75/09), uvádzané JUDr. Š. H., zasahujú podľa môjho
názoru aj do Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) garantovaného práva
poslancov národnej rady vyjadreného v jeho čl. 78 ods. 1 (nestíhateľnosť za výroky pri
výkone funkcie poslanca), aj keď uznávam, že ide o výklad extenzívny, ale pritom
zodpovedajúci podstate a účelu tohto ustanovenia ústavy. Rovnako tak považujem dôvody
mojej predpojatosti uvádzané JUDr. Š. H. aj ako neprimeraný zásah do článkom 26 ústavy
garantovanej slobody prejavu ako základného politického práva, ktoré v podmienkach
parlamentnej demokracie požíva zvýšenú ochranu zvlášť vo vzťahu k poslancom
parlamentu...
V súvislosti s listom JUDr. Š. H. z 18. januára 2010 považujem za potrebné
konštatovať, že citovaná časť tohto listu len potvrdzuje, že ním uplatnená námietka
predpojatosti je zjavne nedôvodná už aj vzhľadom na znenie § 27 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého: „Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak
so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o jeho nepredpojatosti“ (porovnaj tiež obdobné ustanovenie § 14 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ustanovuje
dôvody vylúčenia sudcu z výkonu sudcovskej funkcie, pričom z jeho textu možno vyvodiť, že
dôvodom vylúčenia sudcu nemôže byť subjektívne tvrdenie účastníka konania
o „nekvalifíkovanosti“ zákonného sudcu. Pripustenie takejto extenzívnej interpretácie by
totiž umožnilo prostredníctvom uplatnenia námietky predpojatosti účelovo obchádzať
základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy ďalším účastníkom
konania pred ústavným súdom.».
Súčasne Ladislav Orosz vzniesol námietku predpojatosti proti členovi I. senátu
ústavného súdu sudcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorý podľa rozvrhu práce ústavného súdu na
rok 2010 mal spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie v tejto veci bolo
zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 155/2010.
Sudca Ján Luby k námietke vznesenej JUDr. Š. H. vo svojom vyjadrení uviedol, že
„vzhľadom na to, že nepoznám žiadne dôvody v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
pre ktoré by mohli vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti (nemám žiadny vzťah k
predmetnej veci, jeho účastníkom, ani k právnemu zástupcovi), necítim sa byť zaujatý vo
veci a rozhodovať o nej.
K uvedeným vzneseným námietkam, pokiaľ smerujú voči mojej osobe, uvádzam, že
samotný kolegiálny vzťah vyplývajúci z funkcie sudcu, ktorý má byť v okolnostiach danej
veci dôvodom na moje vylúčenie, nemôže podľa môjho názoru predstavovať relevantný
dôvod na takýto postup a nemožno z neho bez ďalšieho vyvodiť, že by bol spôsobilý
ovplyvniť nestranné rozhodovanie.“.
Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009
predložila podanie JUDr. Š. H. podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na rozhodnutie.
Predseda I. senátu Milan Ľalík listom z 8. júla 2010 oznámil predsedníčke ústavného
súdu svoju predpojatosť pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vedľajšieho účastníka JUDr.
Š. H. proti sudcom IV. senátu. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 372/2010 zo 14.
septembra 2010 rozhodol, že Milan Ľalík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto
veci.
V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010
(Spr 106/2010), ak ide o neprítomného alebo vylúčeného člena, alebo predsedu prvého
senátu, zastupuje ho predseda alebo sudca štvrtého senátu, teda Ján Luby. Vzhľadom na
podanie JUDr. Š. H., ktorým namietol predpojatosť všetkých členov štvrtého senátu
ústavného súdu, bol aj Ján Luby vylúčený z konania a rozhodovania o tejto námietke.
V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010, ak ide
o neprítomného alebo vylúčeného člena alebo predsedu štvrtého senátu, zastupuje ho
predseda alebo sudca tretieho senátu. V súlade s citovaným ustanovením Jána Lubyho
zastúpil v konaní o predmetnej námietke vo funkcii predsedu senátu Ján Auxt.
Zákon o ústavom súde obsahuje výslovnú úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu
z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 27 a § 28, ktoré v relevantnom znení
ustanovujú:
Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na
jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o jeho predpojatosti (§ 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho
predpojatosť (§ 28 ods. 1 prvá veta zákona o ústavnom súde).
Podľa ustanovenia § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcov pre predpojatosť rozhodne iný senát.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Pri posudzovaní námietky uplatnenej proti sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej ústavný
súd zistil, že v konaní označenom JUDr. Š. H. sp. zn. II. ÚS 5/03 bola Ľudmila Gajdošíková
členkou senátu, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti za splnenia všetkých zákonných
podmienok tajným hlasovaním.
Ústavný súd vychádzal z úvahy, že základnou ústavnou povinnosťou sudcu je
rozhodovanie vo veci samej. S ohľadom na to sťažovateľom namietaná skutočnosť, že
podľa ním získaných nepotvrdených informácií sudkyňa, proti ktorej v tomto konaní
vzniesol námietku zaujatosti, rozhodovala v inej jeho veci v jeho neprospech, nemôže byť
príčinou vzniku objektívnej obavy, ktorá by bola spôsobilá vyvolať dôvodnú pochybnosť
sťažovateľa týkajúcu sa nestrannosti tejto sudkyne.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vznesená námietka
predpojatosti je zjavne neopodstatnená. Po zohľadnení vyjadrenia sudkyne ústavný súd
konštatoval, že námietka JUDr. Š. H. netvorí u sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej zákonnú
prekážku pre nezávislý a nestranný výkon funkcie sudkyne ústavného súdu ako členky IV.
senátu ústavného súdu vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.
Na základe vyjadrenia sudcu Jána Lubyho k podaným námietkam a po preskúmaní
konkrétnych okolností ústavný súd dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah
sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby
musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V neposlednom rade garanciou pre
nestrannú ochranu ústavnosti v označenej veci je aj skutočnosť, že jej prerokovanie
a rozhodnutie je v pôsobnosti senátu, a nie samotného sudcu ústavného súdu. Na základe
uvedenej argumentácie I. senát ústavného súdu nevylúčil sudcu Jána Lubyho z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.
K námietkam uplatneným proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že sudca môže byť subjektívne absolútne
nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,
alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom,
svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho
vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho
stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho
nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).
Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená
na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska
vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Z judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska
sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv.
teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom, či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania.
Sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom podanej námietky zaujatosti poukazuje na to, že sa
sudca Ladislav Orosz negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným
vlastnostiam v čase vykonávania funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „NR SR“) na schôdzi NR SR, ako aj pre médiá.
Negatívny obsah uvedených vyjadrení týkajúcich sa osoby JUDr. Š. H. nepopiera ani
sudca Ladislav Orosz, avšak preto, že predmetné výroky povedal v čase vykonávania
funkcie poslanca NR SR, jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania uvedenej veci by
bolo podľa neho v rozpore s čl. 78 ods. 2 ústavy, ako aj s jeho základným právom podľa čl.
26 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu obsah vyjadrení vyslovených sudcom v rámci jeho
prechádzajúceho pôsobenia vo verejnej funkcii poslanca NR SR smerujúci proti konkrétnej
osobe resp. negatívne hodnotenie osobnostných alebo odborných kvalít tejto osoby, ktorá sa
následne stane účastníkom konania, v ktorom má o jej právach a právom chránených
záujmoch rozhodovať uvedený sudca, môže mať za následok vyvolanie odôvodnených
pochybností tejto osoby ako účastníka týkajúcich sa nestrannosti tohto sudcu voči nemu pri
rozhodovaní v jeho veci.
Samotná okolnosť, že sudca tieto vyjadrenia týkajúce sa osoby JUDr. Š. H. vyslovil v
rámci výkonu verejnej funkcie, v ktorej bol chránený poslaneckou imunitou, na tejto
skutočnosti nič nemení.
Keďže cieľom inštitútu vylúčenia sudcu nie je sankcionovanie osoby sudcu, resp.
jeho trestné stíhanie, ale zabezpečenie realizácie práva na spravodlivé konanie účastníkov
konania, ktorého súčasťou je aj právo na subjektívne a objektívne nestranný súd, podľa
názoru ústavného súdu nemožno vylúčenie sudcu považovať za zásah do práva nebyť
trestne stíhaný za výroky prednesené v NR SR a v jej orgánoch počas aj po skončení jeho
mandátu podľa čl. 78 ods. 2 ústavy, ako ani za zásah do jeho základného práva na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.
Uvedené okolnosti ústavný súd považuje za také, ktoré sú schopné vyvolať vonkajšiu
oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu Ladislava Orosza, resp. o dôveryhodnosti
senátu, ktorého rozhodnutie sa dotkne aj práv a právom chránených záujmov JUDr. Š. H.
Inak povedané, uvedené okolnosti podľa ústavného súdu odôvodňujú vznik pochybností
objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu v zmysle § 27 ods. 1 zákona o
ústavnom súde, a tým aj o nestrannosti IV. senátu ústavného súdu, a preto I. senát ústavného
súdu rozhodol o vylúčení menovaného sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie
vo veci sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010