Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 282/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom T.

K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2008

telefaxom a 8. októbra 2008 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B.

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom T. K., B., vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na

strane žalovanej v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava I pod

sp. zn. . Odvolanie sťažovateľky (v sťažnosti sťažovateľka chybne uvádza

„odvolanie žalobcu“, pozn.) bolo na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v elektronickej podateľni náhodným výberom v súlade s platným rozvrhom práce tohto

súdu pridelené na vybavenie senátu 6 Co zloženého z predsedníčky A. B. a členov senátu

JUDr. M. M. a JUDr. J. M. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn. .

Žalobcom v predmetnom konaní o ochranu osobnosti je JUDr. Š. H., v tom čase minister

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalobca“).

Sťažovateľka uviedla, že „celkovo sa v konaní o ochranu osobnosti konali dve

odvolacie pojednávania (dňa 21. 02. 2008 a dňa 15. 05. 2008). Na 03. 07. 2008 bolo

vytýčené ďalšie odvolacie pojednávanie. Pred začiatkom pojednávania oznámila

predsedníčka senátu Sťažovateľovi (žalobca a ani jeho právna zástupkyňa na pojednávaní

prítomní neboli), že dňa 02. 06. 2008 (podľa zápisnice z pojednávania išlo o podanie

žalobcu doručené súdu dňa 03. 07. 2008) podal voči nej žalobca námietku zaujatosti.

S týmto bolo pojednávanie odročené na neurčito.“.

Žalobca namietal zaujatosť zákonnej sudkyne z dôvodu, že proti nej bol podaný

podnet na disciplinárne konanie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“). Žalobca ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky

tento podnet musí preveriť a toto by mohlo spochybniť rozhodovanie uvedenej sudkyne

v konaní o ochranu osobnosti.

Dňa 6. augusta 2008 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júla 2008, ktorým bola predsedníčka senátu A.

B. (ďalej len „zákonná sudkyňa“) vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn.

.

Podľa názoru sťažovateľky „v rozhodnutí Najvyššieho súdu absentuje úplné

posúdenie či boli pri námietke zaujatosti splnené podmienky jej uplatnenia účastníkom

konania podľa . Najmä Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal, či námietka

zaujatosti bola podaná v zákonom stanovenej lehote odkedy sa žalobca v Konaní o ochranu

osobnosti mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.“. Sťažovateľka v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že „podľa jeho informácií bol podnet na disciplinárne stíhanie

predsedníčky senátu A. B. doručený na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

v októbri 2007“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Osp. rozoznáva v tejto súvislosti materiálne

podmienky (§ 14 ods. 1) pre vylúčenie sudcu. V súlade so zásadou kontradiktórnosti

občianskeho súdneho konania sú v ustanovení § 15a ďalej ustanovené formálne podmienky,

ktoré musí účastník namietajúci možnú zaujatosť sudcu splniť, aby bolo možné o jeho

námietke rozhodnúť, resp. jej vyhovieť.

Obe podmienky (materiálne ako aj formálne) musia byť splnené kumulatívne. Aj keby

existovali dôvody, na základe ktorých možno mať objektívne pochybnosti o nestrannosti

zákonného sudcu, tohto nie je možné vylúčiť z prejednania a rozhodovania o veci ak

účastník nesplnil podmienky podľa .

V Konaní o ochranu osobnosti namietol žalobca možnú zaujatosť predsedníčky

senátu podľa Uznesenia dňa 02. 06. 2008, podľa zápisnice z pojednávania dňa 03. 07. 2008

(v deň pojednávania). Ak by žalobca podal námietku v posledný deň zákonnej lehoty

v zmysle ustanovení § 15a ods. 2 musel mať možnosť dozvedieť sa o dôvode, pre ktorý má

byť predmetný sudca vylúčený najneskôr dňa 16. 05. 2008. Ak by kedykoľvek pred

uvedeným dátumom mal žalobca objektívne čo i len možnosť dozvedieť sa o takomto

dôvode, bola by námietka voči A. B. podaná po zákonnej lehote 15 dní, ktorú nemožno

nijako odpustiť.“.

Na základe uvedených skutkových okolností sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší

súd porušil jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

tým, že:

„... podľa jeho názoru nie sú splnené zákonné predpoklady pre vylúčenie A. B. ako

zákonného sudcu z Konania o ochranu osobnosti nakoľko námietka bola zo strany žalobcu

podaná po uplynutí zákonnej lehoty podľa . Napriek tejto skutočnosti bola

Uznesením v rozpore so zákonom A. B. ako zákonný sudca vylúčená z prejednania

a rozhodovania v Konaní o ochranu osobnosti.“

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za neudržateľné

a neodôvodnené, keď „právne zdôvodnenie rozhodnutia súdu sa obmedzilo výlučne na

materiálne dôvody pre vylúčenie sudcu“. Tým podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej

základného práva na spravodlivý proces podľa .

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

22. 07. 2008 právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1

a právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantované

v zmysle porušené bolo.

2. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo

dňa 22. 07. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci sťažnosť predbežne

prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa

sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení

práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

[čl. 6 dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať

iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (, ).

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa (ďalej len „OSP“) sudcovia

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo

do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od

predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej označené základné práva

uznesením sp. zn. z 22. júla 2008 v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti

tým, že:

- najvyšší súd rozhodol v danej veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola

podaná oneskorene,

- uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne,

- postup najvyššieho súdu pri prerokúvaní námietky zaujatosti nemá oporu v platnej

legislatíve a je navyše neodôvodnený.

Ústavný súd z príloh pripojených k sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu krajského

súdu sp. zn. zistil, že žalobca v podaní doručenom krajskému súdu 3. júla

2008 uplatnil námietku zaujatosti v tomto znení:

„Vznášam námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu Krajského súdu

v Bratislave A. B. z dôvodu, že na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky došiel

podnet na disciplinárne stíhanie predsedníčky senátu Krajského súdu v Bratislave A. B.,

ktorý momentálne preverujem ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky a táto

skutočnosť by mohla spochybniť objektívnosť jej rozhodovania vo veciach sp. zn. 6 Co

392/07 a .“

Podľa predkladacej správy zákonnej sudkyne z 11. júla 2008 adresovanej

najvyššiemu súdu sa táto vyjadrila k námietke zaujatosti takto:

„Na vznesenú námietku zaujatosti sa vyjadrujem tak, že účastníkov konania a ich

právnych zástupcov osobne nepoznám, necítim sa byť zaujatá vo veci konať, napriek

navrhovateľom zistenej skutočnosti, že bol podaný podnet na disciplinárne stíhanie, ktorý

momentálne ako minister spravodlivosti SR preveruje, pretože plne rešpektujem ako

sudkyňa, že spadá do kompetencie navrhovateľa ako ministra spravodlivosti preverovanie

podnetov na disciplinárne stíhanie podané občanmi, resp. účastníkmi konania v iných

súdnych veciach, v ktorých som rozhodovala. Táto okolnosť vyplývajúca z funkcie

navrhovateľa nemôže mať však za následok, že by som ako sudkyňa nedokázala objektívne

vo veci rozhodnúť.“

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. júla 2008 rozhodol o vylúčení

zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

(vec okresného súdu sp. zn. ). Najvyšší súd v odôvodnení predmetného

uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle posudzoval

opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj

právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1) k veci,

v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci, alebo 2) k účastníkom konania, ktorý by bol založený na

príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3)

k zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky

vzťahu uvedeného pod 2)...

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutočnosť, že žalobca je

ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, do ktorého kompetencie spadá aj

rozhodovanie o tom, či bude akceptovať podnet na začatie disciplinárneho konania voči

konajúcej sudkyni, predsedníčke senátu Krajského súdu v Bratislave A. B., ktorá prejednáva

jeho žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v odvolacom konaní, je

objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti. Na tom nič nemení ani

vyjadrenie konajúcej sudkyne, ktorá sa nemusí cítiť byť subjektívne zaujatá. K vylúčeniu vo

veci konajúceho sudcu totiž možno dospieť aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť

o jeho nezaujatosti. Uvedený záver je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že

je poskytovaná. V danom prípade by sa preto mohlo objektívne javiť, že sudkyňa Krajského

súdu v Bratislave A. B. nemôže vo veci rozhodovať nezaujato.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že uvedená sudkyňa je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania v danej veci.“

Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd svoje rozhodnutie

o vylúčení príslušnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

odôvodnil s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 , v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na

zákonného sudcu podľa (a to aj v spojení s namietaným porušením

).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať opakovane na svoju

ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. ,

), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí

pojmu „zákonný sudca“ podľa treba brať do úvahy nielen príslušnú

zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia a dohovoru o nezávislom

a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či

sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré

môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj

tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený

výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Delcourt

v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy

v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať ().

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

V danom prípade je namietané uznesenie najvyššieho súdu nesporne primeraným

spôsobom odôvodnené. Nemožno z neho však vyvodiť, ako sa najvyšší súd vysporiadal

s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa splnenia formálnych podmienok na podanie

námietky zaujatosti ustanovených v , t. j. s námietkou, že v danom prípade

bola námietka zaujatosti podaná oneskorene.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že vo svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva

okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri

riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie

(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom

upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú

v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku

môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu

na to, či dôjde k porušeniu tohto práva len vo vzťahu k jednému alebo vo vzťahu

ku všetkým účastníkom súdneho konania. Tieto zásady musí mať na zreteli pri svojej

rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej

doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu,

čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu

normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje ale aj v konaniach o návrhoch

fyzických osôb alebo právnických, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci

sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“

(, m. m. tiež napr. ). Ústavný súd v súvislosti s citovaným

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade, aj keď najvyšší súd rozhodol o vylúčení

príslušnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

bez toho, aby vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa splnenia podmienok na podanie

námietky zaujatosti podľa , namietaným uznesením sp. zn.

z 22. júla 2008 a postupom v tejto veci podľa názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné

princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry

ESĽP. Najvyšší súd vylúčením zákonnej sudkyne krajského súdu z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. odstránil pochybnosti o prípadnej

absencii jej nestrannosti. Za týchto okolností sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky

o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol,

že zákonnú sudkyňu krajského súdu vylúčil v záujme nestranného rozhodnutia a odstránenia

pochybností.

Najvyšší súd preto rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych

predpisov a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania

danej veci zachoval rovnosť účastníkov konania (žalobcu aj sťažovateľky) tak, aby

rozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených

dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory

v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie

najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených

skutočností ústavný súd nezistil medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júla 2008 takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa a tiež jej základného práva podľa

, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Podľa úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

(návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, úhrada trov právneho

zastúpenia), ktoré sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že obdobným spôsobom

rozhodol aj vo veci vedenej pod sp. zn. , ktorá je s touto z právneho hľadiska

porovnateľná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009