Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4c0/363398.b1755d.pdf
PDF · 149.42 KB
No categories available
1Nc/2/2011
Najvyšší súd 1 Nc 2/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu E., so sídlom C.,
zastúpeného JUDr. A. H. R., advokátkou so sídlom v K., proti ţalovanému S., so sídlom B.,
IČO: X., zastúpenému M., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 60 408 874,60 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20 C 139/2008 a na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010, v konaní o vylúčenie sudcov
Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudkyne Krajského súdu v Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. n i e s ú
v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co
99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 20 C 139/2008).
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove predloţil spis na rozhodnutie o ţalovaným vznesenej námietke
zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Prešove. Ţalovaný svojím písomným podaním
doručeným Krajskému súdu v Prešove 21. septembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti voči
všetkým sudcom tohto súdu z dôvodu, ţe nemohol realizovať zákonné právo preveriť, či vec
bola pridelená zákonnému sudcovi. Poukázal na to, ţe nahliadnutím do spisového materiálu
na Krajskom súde v Prešove (8. septembra 2010) zistil, ţe súčasťou spisového materiálu nie
je zberný spis odvolacieho súdu, ktorého súčasťou má byť aj potvrdenie o prevzatí a pridelení
veci podľa § 192 ods. 2 Spravovacieho poriadku; bol pritom informovaný, ţe zberný spis má
u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá dovolenku (do prvostupňového súdneho
spisu mu bolo umoţnené nahliadnuť). Tieto skutočnosti v ňom „vyvolávajú opodstatnené
pochybnosti, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi; t.j. inými slovami povedané, či pri
prideľovaní veci boli dodrţané všetky procesné pravidlá“ a „odôvodňujú pochybnosti
o zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu v Prešove, keďţe za situácie, kedy sa
účastníkovi „znemoţnilo“ realizovať svoje právo na „preverenie“ zákonného sudcu, nie je
vylúčená ani tá alternatíva, ţe bol spis zámerne pridelený sudcovi (resp. senátu)“. Ţalovaný
v ďalšom písomnom podaní, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Prešove 12. októbra
2010, námietku zaujatosti doplnil a spresnil. Navrhol vylúčiť členky senátu 17 Co JUDr. J.
B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. a tieţ ostatných označených sudcov Krajského súdu v Prešove.
Uviedol, ţe je pravdou, ţe konajúci súd mu po vznesení námietky zaujatosti doručil originál
potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 99/2010
a fotokópiu potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co vo veci
100/2010; doručenie dokladov však nepovaţuje za plnú realizáciu práva účastníka na
kontrolu, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, ktoré je garantované v ustanovení § 51
ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Osobitne a ako samostatný dôvod vo vzťahu
k predsedníčke senátu 17 Co JUDr. J. B. uviedol, ţe pôsobila do 1. augusta 2007 na
Okresnom súde v Poprade, na ktorom súčasne pôsobil aj sudca JUDr. Š. Z., pričom podľa
medializovaných informácií sa môţe jednať o otca Ing. Š. Z., ktorý vo veci vypovedal ako
svedok a u ktorého namietali, ţe mal byť v konaní vypočutý nie ako svedok, ale ako zástupca
účastníka vzhľadom na skutočnosť, ţe pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného ţalobcu
(t.j. A.,). Uvedené okolnosti by potom znamenali aj to, ţe predsedníčka senátu JUDr. J. B. by
prejednávala a rozhodovala vec, kde štatutárnym zástupcom účastníka bol syn sudcu JUDr. Š.
Z., s ktorým spoločne pôsobila na Okresnom súde v Poprade.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť ţalovaným vznesenej námietky zaujatosti iba
voči sudkyniam Krajského súdu v Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S.. Ide o
sudkyne Krajského súdu v Prešove, ktoré v tejto právnej veci účastníkov majú rozhodnúť
v odvolacom konaní.
JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. uviedli, ţe účastníkov konania nepoznajú,
nemajú ani ţiadny záujem na výsledku sporu či vzťah k prejednávanej veci; necítili sa byť
zaujaté. JUDr. J. B. zároveň uviedla, ţe vec 17 Co 99, 100/2010 bola pridelená do senátu 17
Co elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce; počas jej pôsobenia na Okresnom súde
v Poprade bol jej kolegom sudca JUDr. Š. Z., s ktorým mala vyslovene kolegiálny vzťah bez
toho, aby akokoľvek komunikovali o súkromí, preto nevie, či JUDr. Z. má alebo nemá syna
Ing. Š. Z., ktorý by podľa domnienky ţalovaného mal byť štatutárnym zástupcom pôvodného
ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri skúmaní, či sú dané dôvody vylučujúce sudcu
z prejednávania a rozhodovania u uvedených sudkýň Krajského súdu v Prešove, ktoré majú
vo veci rozhodnúť podľa rozvrhu práce tohto krajského súdu, posudzoval opodstatnenosť
tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti týchto sudkýň z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť
k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom
a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným
ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu
povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu
sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1
ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto
dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,
ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru u namietaných sudkýň senátu
17 Co Krajského súdu v Prešove, tieto sudkyne vo svojom písomnom vyjadrení k námietke
zaujatosti popreli akýkoľvek svoj vzťah k veci či k účastníkom a nevideli ţiaden dôvod pre
svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu
v Prešove a ani z ostatného obsahu spisu nezistil ţiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo
moţné vyvodiť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti.
Okolnosť, ţe predsedníčka senátu JUDr. J. B. v minulosti pôsobila na rovnakom
súde ako sudca JUDr. Š. Z. (ţe spoločne pôsobili na Okresnom súde Poprad), ktorý sudca
podľa ţalovaného má mať syna Ing. Š. Z., ktorý by mal byť štatutárnym zástupcom
pôvodného ţalobcu, nezakladá ţiaden dôvod pre pochybnosť o jej nezaujatosti. Uvedené
tvrdenie ţalovaného vyjadruje iba jeho subjektívny názor a nie existenciu právne relevantného
vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania. V danom kontexte (so zreteľom na údaj ţalovaného
o sudcovi JUDr. Š. Z.) Najvyšší súd Slovenskej republiky iba pre úplnosť pripomína, ţe
vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú beţný pracovný a kolegiálny rámec [t.j. ak tieto
vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú
zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte],
nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
(porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1
Tým, ţe ţalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove (8. septembra 2010)
nemal moţnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu - do zberného spisu
(do prvostupňového súdneho spisu mu podľa jeho vlastného vyjadrenia bolo umoţnené
nahliadnuť) s odôvodnením, ţe ho má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá
dovolenku, sa objektívne nezaloţila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania senátu
17 Co Krajského súdu v Prešove. Zároveň je potrebné zvýrazniť, ţe ţalovaný, ktorý
v ďalšom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove 12. októbra 2010 uviedol,
ţe konajúci súd mu následne doručil originál potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci
do senátu 17 Co vo veci 99/2010 a fotokópiu potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení
veci do senátu 17 Co vo veci 100/2010, s ktorými sa mienil 8. septembra 2010 nahliadnutím
do zberného spisu oboznámiť, po poskytnutí tohto materiálu nenamietal, ţe by vec bola
pridelená nezákonnému sudcovi (senátu), t.j. ţe by vec nebola pridelená do senátu 17 Co
elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce a takáto skutočnosť ani zistená nebola;
ţalovaný tieţ netvrdil, ţe by mu nebolo umoţnené z evidenčných pomôcok preveriť
pridelenie veci zákonnému sudcovi (senátu).
Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení
namietaných sudkýň, ţe sa necítia byť zaujatými, ale aj z objektívneho pohľadu dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť
k pochybnosti o ich nezaujatosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ţe sudkyne Krajského súdu
v Prešove JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010
(vec Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 20 C 139/2008).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2011
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová