Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 528/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-87

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B,

v mene ktorej koná advokát JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Základné právo S. na súdnu ochranu podľa ,

základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. augusta 2011 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011

doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. augusta 2011.

1. Ústavný súd uznesením č. k. -29 z 23. novembra 2011 sťažnosť

sťažovateľa prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Súčasne podľa odložil

vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 až

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu spoločnosti E., C. (ďalej len „žalobca“),

predtým spoločnosti A., s. r. o., S., na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi

pohľadávku v sume 60 408 874,60 € (pôvodne žalobca žiadal zaplatenie sumy

52 756 849,73 €). Vo veci v súčasnosti koná Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“), ktorý má rozhodovať v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. ,

.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namietal zaujatosť sudkýň krajského

súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. tvoriacich senát krajského súdu 17 Co konajúci

o odvolaniach vedených pod sp. zn. , vo veci okresného

súdu sp. zn. . Súčasne sťažovateľ namietal aj zaujatosť všetkých ostatných

sudcov krajského súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 25. augusta 2011 rozhodoval o námietkach sťažovateľa opätovne potom, čo ústavný súd

nálezom sp. zn. zo 14. júna 2011 zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. januára 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti

sťažovateľa proti uvedeným sudkyniam tvoriacich senát 17 Co krajského súdu, ako aj

ostatným sudcom krajského súdu. Ústavný súd týmto nálezom sp. zn.

zo 14. júna 2011 vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru z dôvodu, že

skoršie uznesenie najvyššieho súdu (sp. zn. z 20. januára 2011) vykazovalo

znaky arbitrárnosti, a tiež z dôvodu, že najvyšší súd nerozhodol o celom návrhu

sťažovateľa.

V sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011 sťažovateľ uviedol rôzne okolnosti spochybňujúce

objektívnu nestrannosť sudkýň krajského súdu a namietal arbitrárnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa uvedeného v sťažnosti najvyšší súd „rozhodol na

podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli

chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného

súdnictva... zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom

prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia... kde je extrémny nesúlad medzi

právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné práva

sťažovateľa“.

Sťažovateľ argumentuje tým, že «v napadnutom uznesení nadriadený súd uviedol, že

sa opätovne zaoberal možnými procesnými pochybeniami sudcov senátu 17 Co, z ktorých

bolo možné vyvodiť zaujatosť sudcov, pričom dospel k záveru, že takéto procesné

pochybenia v podstate ani nemohli nastať, keďže sudkyne senátu 17 Co vo veci ani nezačali

konať. Tento právny názor Najvyššieho súdu SR vychádza zo skutkových zistení, ktoré sú

v zjavnom rozpore s obsahom spisu t.j. také skutočnosti, ktoré tvrdí nadriadený súd

nemožno z obsahu spisu dôvodiť). Len táto skutočnosť (sama o sebe) postačuje pre záver

o tom, že napadnuté rozhodnutie je poznačené zjavnou arbitrárnosťou a svojvôľou, pričom

je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR už raz zlyhal v oblasti ochrany ústavných práv

sťažovateľa a jednou z podstatných výčitiek Ústavného súdu SR bolo to, že Najvyšší súd SR

rozhodol na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu.

Nie je pravdivé skutkové zistenie Najvyššieho súdu SR, keď uvádza, že ostatné

sudkyne senátu 17 Co vo veci nekonali, keďže je potrebné poukázať najmä na Úradný

záznam predsedníčky senátu 17 Co zo dňa 21.09.2010 (č.l. 1788), kde je uvedené:

„Vzhľadom na uvedené potvrdenie o pridelení veci zákonnému sudcovi nariaďujem

obratom zaslať (vzhľadom na zachovanie rovnosti strán) obom sporovým stranám

po predchádzajúcej konzultácii v senáte.“ Z uvedeného vyplýva, že minimálne na tomto

procesnom úkone boli účastné aj ostatné členky senátu 17 Co, a teda nielen predsedníčka,

pričom nadriadený súd sa s týmto úkonom vôbec nevysporiadal a ani ho bližšie

neodôvodnil. Svoje rozhodnutie založil len na nepravdivom zistení, že „zvyšné členky senátu

vo veci doposiaľ nekonali“, pričom táto ich „účasť na tomto procesnom úkone“ nebola

podrobená dôslednému prieskumu nadriadeným súdom z hľadiska ich prípadného

procesného pochybenia. Podobne uniklo nadriadenému súdu aj dôsledné posúdenie ďalšej

„aktivity“ predsedníčky senátu 17 Co (a možno aj ostatných členov senátu 17Co) pri

vykonávaní procesných úkonov; pričom konkrétne poukazujeme na nasledovné okolnosti.

V uvedenej právnej veci právny zástupca sťažovateľa dňa 13.09.2011 nahliadol

do súdneho spisu, ktorý sa v tom čase nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky,

ktorý ako nadriadený súd mal rozhodovať o námietke zaujatosti žalovaného v nadväznosti

na Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. zo dňa 14.06.2011, ktorým bolo

zrušené Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn. zo dňa 20.01.2011.

Z uvedeného súdneho spisu právny zástupca sťažovateľa zistil skutočnosti, ktoré podľa

presvedčenia sťažovateľa zakladajú zaujatosť sudcov senátu 17 Co, a to z dôvodu ich

procesného postupu.

Konajúci senát Krajského súdu v Prešove (ktorý má rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa) v krátkom časovom období zasielal právnej zástupkyni žalobcu písomné

podania právneho zástupcu sťažovateľa. Konkrétne sa jedná o prípis predsedníčky senátu

JUDr. J. B. zo dňa 22.09.2010 (č.l. 1782), z ktorého vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu

sa zasiela vyjadrenie sťažovateľa ako aj jeho právneho zástupcu, ktoré došlo Krajskému

súdu v Prešove dňa 21.09.2011. Ďalej sa jedná o prípis predsedníčky senátu JUDr. J. B.

zo dňa 06.04.2011 (č.l. 1930), z ktorého vyplýva, že právnej zástupkyni žalobcu sa zasiela

vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré došlo Krajskému súdu v Prešove dňa

04.04.2011.

Podstata nášho presvedčenia o zaujatosti však spočíva v tom, že senát odvolacieho

súdu (pokiaľ sa jedná o preposielanie písomností) takto nepostupoval aj voči žalovanej

strane t.j. voči sťažovateľovi. Konkrétne poukazujeme napríklad na (pomerne obsiahle)

vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 25.07.2011 (doposiaľ nezažurnalizované),

podanie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 15.08.2011 (doposiaľ nezažurnalizované), ako

i jej ďalšie podania zo dňa 23.09.2010 (č.l. 1794-1796) a zo dňa 28.06.2011 (č.l. 2008-

2009). Sťažovateľovi senát odvolacieho súdu preposlal len jednu písomnosť a to vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu sťažovateľa, a to i len na jeho výslovnú písomnú žiadosť.

Uvedené možno teda zhrnúť tak, že odvolací súd podania sťažovateľa v extrémne

krátkom časovom úseku (možno povedať bezodkladne) zasielal protistrane, avšak

písomnosti žalobcu neboli zasielané sťažovateľovi vôbec, a to bez toho, aby takéto konanie

odvolacieho senátu sledovalo legitímny cieľ. Inými slovami povedané, nebol žiaden zákonný

dôvod na uprednostňovanie žalobcu na úkor procesných práv sťažovateľa v tomto súdnom

konaní. Dôsledkom takéhoto postupu došlo aj k tomu, že Najvyšší súd SR (ako súd

nadriadený) rozhodol o námietke zaujatosti dňa 25.08.2011, a to bez toho, aby sa

sťažovateľ mohol vyjadriť k obsahu podaní, ktoré produkovala protistrana. Vo veci je

právne výstižné aj to, že sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom SR namietal aj to, že

všeobecné súdy mu nepreposielali vyjadrenia protistrany a na základe toho mal za to, že sa

jedná o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania. Inými slovami povedané,

z obsahu spisu, ktorého súčasťou bol aj Nález Ústavného súdu, spis. zn. ,

mohol odvolací senát ľahko dôvodiť, že sťažovateľ má výslovný záujem o preposielanie

listín protistrany. Odvolací senát však tieto listiny zasielal len jednej z procesných strán,

a to bez toho, aby takéto „uprednostňovanie“ jednej procesnej strany na úkon druhej

logicky odôvodnil. Nadriadený súd objektívne nezisťoval skutkový stav a nezisťoval ani to,

či na tejto „procesnej aktivite predsedníčky senátu 17 Co“ boli účastné aj ostatní členovia

senátu 17Co, a tak svoje rozhodnutie založil na takých skutkových zisteniach, ktoré nie sú

objektívne, a preto jeho rozhodnutie poznačené svojvôľou a arbitrárnosťou.

Takýto postup odvolacieho súdu preto jednoznačne v súlade s teóriou zdania vyvolal

v očiach sťažovateľa odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti (minimálne) predsedníčky

senátu JUDr. J. B. A preto máme za to, že tieto okolnosti v spojení s inými okolnosťami

uvádzanými sťažovateľom v predchádzajúcich námietkach zaujatosti, preukazujú dôvodnosť

nami podanej námietky zaujatosti.

Nadriadený súd sám „uznáva“, že relevantné skutkové zistenie nie je možné zistiť

„z obsahu spisu“, pričom opomína, že povinnosťou nadriadeného súdu bolo potrebné

rozhodnúť na základe objektívne zisteného skutkového stavu veci, z čoho vyplýva, že ak mal

o určitých skutkových zisteniach pochybnosti, tak nemal pri svojom rozhodovaní vychádzať

len „z obsahu spisu“, ale aj z iných zistení, ktoré si mal sám zaobstarať. Takúto povinnosť

bolo možné dôvodiť aj z Nálezu Ústavného súdu SR, spis. zn. , ktorým sa

nadriadený súd dôsledne neriadil. Inými slovami povedané, nadriadenému súdu nič

nebránilo, aby si od právneho zástupcu sťažovateľa vyžiadal stanovisko, či si vopred

dohodol nahliadnutie do spisu, či požadoval aj nahliadnutie do evidenčných pomôcok,

a toto jeho prípadné stanovisko vyhodnotil s obsahom spisu, a najmä s vyjadrením

predsedníčky senátu 17 Co, o ktorom sťažovateľ do 13.09.2011 (t. j. zjavne po vydaní

napadnutého rozhodnutia) nemal žiadnu vedomosť. Právny zástupca sťažovateľa uvádza, že

si vopred dohodol nahliadnutie do súdneho spisu prostredníctvom svojej asistentky, a túto

skutočnosť si mohol nadriadený súd overiť (napr. aj vyžiadaním si jej stanoviska). Túto

skutočnosť preukazuje aj to, že právny zástupca sťažovateľa nemal v čase nahliadania

do spisu žiadne pojednávanie v obvode Krajského súde v Prešove a cestoval približne

400 kilometrov cielene a výlučne nahliadať do súdneho spisu (ktorý sa nachádzal

na Krajskom súde v Prešove), a preto nelogicky vyznieva skutkové tvrdenie nadriadeného

súdu, že by toto nahliadnutie realizoval bez predchádzajúcej dohody a tak sa vystavoval

riziku, že precestuje 800 km zbytočne. V uvedenej súvislosti nadriadený súd neuviedol ani

to, prečo si tieto zistenia neoveril aj z iných skutočnosti, spoliehajúc sa pritom len na obsah

spisu. Nadriadený súd si taktiež nezisťoval ani to, či je bežnou praxou Krajského súdu

v Prešove, aby sa telefonická žiadosť o nahliadnutie do spisu zaznamenala v spise a tak

aspoň čiastočne „verifikovať svoje poznatky“ o tom, že nahliadnutie do súdneho spisu

nebolo vopred dohodnuté. Je bežnou praxou na súdoch v SR ako i Ústavnom súde SR, že

nahliadnutie do spisu sa realizuje na základe vopred dohodnutého termínu bez toho, aby

bol o takejto dohode písomný záznam v spise.

Okrem toho nepresvedčivo vyznieva aj záznam predsedníčky senátu 17Co

JUDr. J. B., že časť základného spisu bol „oddelený“ od ostatného spisového materiálu,

a v čase čerpania jej dovolenky nebol prístupný pre právneho zástupcu sťažovateľa.

Pre oddelenie (meritórneho) spisu totiž neexistuje žiadne logické odôvodnenie (žiaden

logický dôvod neuvádza ani nadriadený súd, ani JUDr. J. B.). Toto tvrdenie je preto

nedôveryhodné aj z toho dôvodu, že v čase nahliadania (t.j. 08.09.2010) bol k dispozícií

celý meritórny spis. K nahliadnutiu nebol k dispozícií zberný spis, ktorý sa nežurnalizuje

s obsahom meritórneho spisu. Nakoniec ani z úradného záznamu predsedníčky senátu 17Co

zo dňa 21.09.2010 nevyplýva, ktorá časť meritórneho spisu by mala byť oddelená a prečo, a

zo záznamu Krajského súdu v Prešove (vyhotovenom čase nahliadania 08.09.2010) vyplýva

len to, že súčasťou nebol zberný spis. S týmto rozporom medzi dvoma úradnými záznamami

sa nadriadený súd vôbec nezaoberal, vzájomne ich nekonfrontoval a spoľahol sa len na

vyjadrenie predsedníčky senátu 17Co, ktorá navyše v čase nahliadania do spisu (t.j.

08.09.2010) bola (podľa jej vlastného vyjadrenia) na dovolenke, t.j. nebola prítomná na

súde, a preto je otázne, z akého informačného zdroja vychádzala, keď uviedla, že časť

meritórneho spisu bola taktiež pre právneho zástupcu neprístupná dňa 08.09.2010.

Zjavne arbitrárne vyznievajú aj úvahy nadriadeného súdu, že z obsahu spisu

nevyplýva, že by mal právny zástupca sťažovateľa žiadať o overenie si zákonnosti

pridelenia spisu nazretím do evidenčných pomôcok. Najvyšší súd SR opomína, že len zo

samotného nazretia do evidenčných pomôcok nie je možné spoľahlivo preveriť, či vec bola

pridelená zákonnému sudcovi; toto je možné realizovať len porovnaním údajov uvedených v

zbernom spisu s údajmi uvedenými v evidenčných pomôckach. V tomto smere poukazujem

na § 51 ods. 9 ZS, na ktoré sa paradoxne odvoláva nadriadený súd, a z ktorého vyplýva, že

preverenie je možné realizovať „nazretím do spisu a do evidenčných pomôcok“ (zlučovacia

podmienka). Taktiež Najvyšší súd SR neuviedol ani to, ako je (objektívne) možné túto

kontrolu vykonať len samotným nahliadnutím do súdneho spisu. Máme za to, že

„dožadovanie sa nahliadania do evidenčných pomôcok“ by malo pre sťažovateľa význam

len vtedy, ak by mal k dispozícií zberný spis.

O tom, že u sťažovateľa pretrvajú pochybnosti o pridelení veci zákonnému sudcovi,

svedčí aj to. že aj napriek jasnej výhrade sťažovateľa ani predsedníčka senátu 17 Co, ani

senát samotný a nakoniec ani nadriadený súd sťažovateľovi doposiaľ nezaslali výpis

z evidenčných pomôcok a údajov uvedených v zbernom spise, čím by rozptýlili pochybnosti

sťažovateľa o tom, že vec bola pridelená zákonnému sudcovi (senátu). Inými slovami

povedané, s týmito skutočnosťami sa mohol dôsledne vysporiadať nadriadený súd,

od ktorého sa toto legitímne očakávalo.

Opätovne namietame, že vyjadrenie predsedníčky senátu nemožno považovať len

za jeden jedine dostupný) dôkazný prostriedok, z ktorého sa má vyvodzovať dôkaz

relevantný pre rozhodovanie o zaujatosti. Taktiež sa nemožno spoľahnúť na objektivitu

vyjadrenia sudcu, a to navyše v prípade, ak sa jedná o sudcu, u ktorého nie je vylúčené, že

je zaujatý. Najvyšší súd SR v tomto smere nezisťoval ani iné relevantné okolnosti, z ktorých

by si mohol overiť objektivitu tohto vyjadrenia (t.j. napríklad to, ako dlho pôsobila

JUDr. J. B. s JUDr. Š. Z. na Okresnom súde v Poprade, či pôsobili na tom istom úseku,

koľko sudcov pôsobilo na tomto úseku a pod.). Taktiež si Najvyšší súd SR nezisťoval

u JUDr. Š. Z., či aj tento hodnotil vzťah s JUDr. J. B. ako kolegiálny a pod. Inými slovami

povedané, za ústavne akceptovateľné nemožno považovať také rozhodnutie nadriadeného

súdu, ktoré vychádza len z vyhlásení namietanej sudkyne.

Ako ústavne neakceptovateľný je potrebné hodnotiť aj postup Najvyššieho súdu SR,

ktorým meritórne nerozhodol o námietke zaujatosti smerujúcom proti ostatným sudcom

Krajského súdu v Prešove, a to navyše v rozpore so záväzným usmernením Ústavného súdu

SR. ktorým bol Najvyšší sud SR viazaný. Týmto Najvyšší súd SR porušil nielen právo

na odôvodnenie rozhodnutia, ale aj právo na prístup k súdu podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Namietame aj tú skutočnosť, že Najvyšší súd SR pred vydaním napadnutého

rozhodnutia nezaslal vyjadrenie zákonných sudkýň účastníkom konania a vyjadrenia

ostatných písomností žalobcu sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim vopred

(pred rozhodnutím nadriadeného súdu) vyjadriť.»

2. Najvyšší súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril listom z 30. novembra 2011,

v ktorom uviedol:

«1/ K prípadným procesným pochybeniam. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti

poukazuje na právo na pristúp k súdu a právo na odôvodnenie rozhodnutia a uvádza, že

nadriadený súd pri skúmaní možných procesných pochybení namietaných sudcov vychádzal

zo skutkových zistení, ktoré sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu, a tvrdí, že napadnuté

rozhodnutie je poznačené zjavnou arbitrárnosťou a svojvôľou. Za nepravdivé označil

skutkové zistenie nadriadeného súdu, že „zvyšné členky senátu vo veci doposiaľ nekonali“

s poukazom na úradný záznam, v zmysle ktorého predsedníčka senátu 17Co zaslala

potvrdenie o pridelení veci zákonnému sudcovi obom sporovým stranám po

predchádzajúcej konzultácii v senáte. Namietal, že nadriadený súd sa s týmto úkonom vôbec

nevysporiadal a ani ho bližšie neodôvodnil. Ďalej sťažovateľ vytýkal nadriadenému súdu, že

z hľadiska možnej zaujatosti namietaných sudcov sa dôsledne nezaoberal tým, že odvolací

súd jeho podania doručoval protistrane bezodkladne, kým písomnosti žalobcu mu neboli

zasielané vôbec, čo podľa jeho názoru vzbudzuje pochybnosti o nezaujatosti minimálne

predsedníčky senátu JUDr. J. B.

S vyššie uvedenými tvrdeniami a názormi sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Predovšetkým je treba uviesť, že doručenie potvrdenia o pridelení veci v súlade so zásadou

rovnosti strán obom účastníkom konania nepredstavuje žiadne procesné pochybenie

zo strany odvolacieho súdu. Nebolo preto potrebné, aby sa nadriadený súd pri posudzovaní

možnej zaujatosti sudkýň zákonného senátu týmto úkonom v napadnutom rozhodnutí vôbec

zaoberal. Vzhľadom na z toho vyplývajúcu irelevantnosť skutočnosti, že predsedníčka

senátu vykonala spomínaný procesný úkon po konzultácii s ostatnými členkami senátu, je

mylným i tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie nadriadeného súdu je založené

na nesprávnych skutkových zisteniach, a teda len z tohto dôvodu arbitrárne a svojvoľné.

Neopodstatnenou je taktiež námietka sťažovateľa, že nadriadený súd sa pri posudzovaní

zaujatosti namietaných sudcov nezaoberal možným uprednostňovaním žalobcu na úkor

žalovaného v súvislosti s doručovaním jednotlivých podaní účastníkov protistrane

odvolacím súdom. Najvyšší súd totiž podrobne preskúmal celý obsah spisového materiálu

v predmetnej veci a následne v napadnutom rozhodnutí jasne skonštatoval (uzavrel), že

so zreteľom na postup zákonného sudcu/sudcov Krajského súdu v Prešove v predmetnej

právnej veci nezistil žiadnu takú skutkovú okolnosť, ktorú by bolo treba považovať za dôvod

vylúčenia sudcu/sudcov založený na zákonných možnostiach.

2/ K nenahliadnutiu do zberného spisu. Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že

pri posudzovaní zaujatosti namietaných sudcov v súvislosti s neumožnením nahliadnutia

do zberného spisu odvolacieho súdu jeho právnemu zástupcovi čerpal skutkové zistenia len

z obsahu spisu bez toho, aby si vyžiadal stanovisko jeho právneho zástupcu, z ktorého by sa

bol dozvedel, že mal nahliadnutie do spisu vopred dohodnuté. Za nepresvedčivý

a nedôveryhodný označil úradný záznam predsedníčky senátu JUDr. J. B., z ktorého

vyplýva, že aj časť základného spisu bola oddelená od ostatného spisového materiálu, keďže

v čase nahliadania bol k dispozícii celý meritórny spis. o čom svedčí i úradný záznam

Krajského súdu v Prešove vyhotovený v čase nahliadania. Podľa sťažovateľa sa mal

nadriadený súd zaoberať zjavným rozporom medzi týmito úradnými záznamami. Taktiež

nesúhlasil s úvahou nadriadeného súdu, že si mohol overiť zákonnosť pridelenia spisu

nazretím do evidenčných pomôcok. Mal za to, že len porovnaním údajov uvedených

v zbernom spise s údajmi uvedenými v evidenčný pomôckach je možné spoľahlivo preveriť,

či vec bola pridelená zákonnému sudcovi. Namietal, že i napriek jeho pretrvávajúcim

pochybnostiam o pridelení veci zákonnému sudcovi, mu ani odvolací ani nadriadený súd

nezaslali výpis z evidenčných pomôcok a údajov uvedených v zbernom spise a jeho

pochybnosti tak nerozptýlili.

K tvrdeniu sťažovateľa o nesprávnom zistení (či nezisťovaní) skutkového stavu a to,

či jeho právny zástupca mal na odvolacom súde vopred dohodnutý termín na nahliadnutie

do spisu, sa žiada uviesť, že sa nejedná o takú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť

rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení namietaných sudcov, preto nebolo vôbec potrebné,

aby nadriadený súd v tomto smere iniciatívne vyhľadával dôkazy (žiadal právneho zástupcu

sťažovateľa o jeho stanovisko), ale vychádzal len z informácií dostupných v spise.

V súvislosti s nahliadnutím do spisu je však podstatné to, že predsedníčka senátu JUDr. B.

o termíne nahliadnutia do spisu nevedela (bola na dovolenke), preto ako uviedol najvyšší

súd v napadnutom rozhodnutí, v súvislosti s neumožnením nahliadnutia do zberného spisu

(ktorý mala u seba), so zreteľom na možnosť sťažovateľa preveriť si zákonnosť senátu

v evidenčných pomôckach, nemohli objektívne vzniknúť žiadne pochybnosti o jej

nezaujatosti. Rovnako nebol dôvod, aby sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zaoberal

rozporom medzi úradným záznamom JUDr. J. B. a iným úradným záznamom Krajského

súdu v Prešove, nakoľko aj podľa vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa mu bol

na nahliadnutie predložený celý meritórny spis a nie je preto zrejmé, ako by spomínaný

rozpor mohol vyvolať pochybnosti o nezaujatosti uvedenej predsedníčky senátu.

3/ Ku kolegiálnym vzťahom. Sťažovateľ namietal že nadriadený súd založil svoje

rozhodnutie len na strohom vyjadrení JUDr. J. B., podľa ktorej mala mať s JUDr. Š. Z. len

„kolegiálny vzťah“. Namietal, že vyjadrenie predsedníčky senátu nemožno považovať len

za jeden (a jedine dostupný) dôkazný prostriedok, z ktorého sa má vyvodzovať dôkaz

relevantný pre rozhodovanie o zaujatosti a že sa nemožno spoľahnúť na objektivitu

vyjadrenia sudcu, a to navyše v prípade, ak sa jedná o sudcu, u ktorého nie je vylúčené, že

je zaujatý. Uviedol, že najvyšší súd v tomto smere nezisťoval ani iné relevantné okolnosti,

z ktorých by si mohol overiť objektivitu tohto vyjadrenia (t.j. napríklad to, ako dlho pôsobila

JUDr. J. B. s JUDr. Š. Z. na Okresnom súde v Poprade, ČÍ pôsobili na tom istom úseku,

koľko sudcov pôsobilo na tomto úseku a pod.). Taktiež že najvyšší súd nezisťoval

u JUDr. Š. Z., či aj tento hodnotil vzťah s JUDr. J. B. ako kolegiálny a pod. Inými slovami

povedané, podľa sťažovateľa ústavne je neakceptovateľné také rozhodnutie nadriadeného

súdu, ktoré vychádza len z vyhlásení namietanej sudkyne.

K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že v predmetnej veci sťažovateľ v námietke

aj jej doplnení a ani v bode 3. tejto ústavnej sťažnosti neuviedol žiadnu takú okolnosť, ktorá

by v zmysle ust. mohla objektívne vzbudiť pochybnosti o tom, že

u konajúcej sudkyne ide o taký konkrétny vzťah k JUDr. Š. Z., ktorý by dôvodne mohol

vzbudiť pochybnosti o jej nezaujatosti, resp. spochybnila pravdivosť jej charakteristiky

vzťahu s týmto bývalým kolegom. Samotná skutočnosť, že JUDr. Š. Z. vykonával funkciu

sudcu Okresného súdu Poprad a v dôsledku toho prichádzal do styku s JUDr. J. B. v čase

jej pôsobenia na Okresnom súde Poprad, nemôže byť dostatočným dôvodom pre vylúčenie

konajúcej sudkyne JUDr. J. B. z prejednávania a rozhodovania tejto veci podľa § 14 ods. 1

Najvyšší súd vo svojom ústavnou sťažnosťou napadnutom uznesení veľmi podrobne

sa zaoberal otázkou kolegiálnych vzťahov medzi sudcami a poukázal aj na celý rad domácej

i zahraničnej judikatúry. Napokon i z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej

republiky celkom jednoznačne vyplýva, že len ak namietaný sudca má vzťah nad rámec

kolegiality /napr. priateľstvo/, je vylúčený; ak je tu však len kolegiálna, vylúčený nie je;

zasadne sa vychádza zo stanoviska namietaného sudcu, ktoré sa posúdi, a vyšetrovacie

procedúry, ktoré požaduje sťažovateľ od nadriadeného súdu, lebo vyhlásenie namietanej

sudkyne jemu nepostačuje, sa neuplatňujú (porovnaj - pre stručnosť z množstva obdobných

rozhodnutí - iba ako príklad uvádzané uznesenie sp. zn. z 19. mája 2010,

uznesenie sp. zn. z25. novembra 2010). Zjavne to súvisí aj s dosahom

rozhodnutia o námietke zaujatosti a zachovaním procesných práv účastníka umožňujúcich

mu docieliť samostatnú nápravu pred všeobecným súdom (porovnaj najmä R 59/1997 a

).

Výhrady sťažovateľa predstavujú jeho subjektívne hodnotenie, resp. polemiku

s názormi vyjadrenými v napadnutom uznesení; konajúca predsedníčka senátu a ani členky

senátu vybavujúce podľa rozvrhu práce na Krajskom súde v Prešove pridelenú vec,

neuviedli žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné pochybovať o ich

nezaujatosti; takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu.

4/ K nerozhodnutiu o celej námietke. Najvyšší súd aj tu plne rešpektoval právny

názor zaujatý v náleze a preto v uznesení sp. zn. z 25. augusta 2010 už

o ostatných namietaných sudcoch rozhodol a to tak, že svojim výrokom konanie o námietke

voči ostatným sudcom krajského súdu zastavil; zároveň aj podal podrobné odôvodnenie

predmetného rozhodnutia (výroku). Sťažovateľ vo svojej sťažnosti účelovo zavádza, keď

tvrdí, že Ústavný súd SR prikázal nadriadenému súdu o týchto sudcoch rozhodnúť určitým

spôsobom a to m e r i t ó r n e.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napokon vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky aj porušenie práva na kontradiktórne súdne konanie tým, že pred vydaním

napadnutého rozhodnutia nezaslal vyjadrenie zákonných sudkýň účastníkom konania

a vyjadrenia ostatných písomnosti žalobcu sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim

vopred (pred rozhodnutím nadriadeného súdu) vyjadriť. V uvedenom postupe vidí porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako i porušenie čl. 48

ods. 2 .

Aj túto námietku treba považovať za neopodstatnenú. Pre zdôvodnenie, prečo je

tomu tak, snáď stačí pripomenúť, čo už nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.

júna 2011, č. k. -74 veľmi jasne vysvetlil na strane 27, t.j. že takýto postup

požadovaný sťažovateľom nie je zákonom predpokladaný a že sťažovateľ v tomto prípade

nedôvodné vzťahuje zásady charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom

konaní i na špecifické konanie o zaujatosti sudcov. Ústavný súd v danom kontexte súčasne

upozornil aj na dostupnú judikatúru uplatňovanú v obdobných prípadoch, konkrétne

na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. augusta 2010 tiež považoval

za potrebné poukázať na osobitné pravidlá v konaní o zaujatosti sudcov a to o. i. odkazom

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. (v Zbierke nálezov a

uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky je pod poradovým /publikačným/ číslom

90/2006 uverejnené s právnou vetou: „Právo vyjadrovať sa k stanoviskám a dôkazom

druhého účastníka konania /princíp kontradiktórnosti súdneho konania/ je spravidla

súčasťou konania vo veci samej. Preto spravidla nemožno sa dovolávať tohto princípu

v konaní o námietkach zaujatosti.“).

Osobitne a ako na zásadnú skutočnosť je potrebné upozorniť na ustálenú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k námietke účastníka konania o zaujatosti

sudcu. Pri aplikácii článku 6 ods.1 Dohovoru, upravujúceho oblasť nadnárodnej ochrany

práva na spravodlivé súdne konanie, judikatúra uvádza, že súd, ktorý prejednáva námietku

účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91,

rozhodnutie z 9.1.1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je

občianskoprávneho charakteru v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru, lebo ide o právo procesné,

(napr. rozhodnutie Maino proti Švajčiarsku, č. 19231/91, rozhodnutie Komisie z 21. mája

1997 Ocelot S.A. proti Švajčiarsku, č. 20873/92, nezverejnené; a v podobnom zmysle

rozhodnutie Komisie z 2. marca 1994 Courtet proti Francúzsku, č. 18873/91, Zbierka

rozhodnutí (DR) 76-B, strana 37). Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a

rozhodnutie v ňom prijaté, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo

dotýkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen proti Rakúsku, rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A č.13), o čo v konaní o námietke zaujatosti nejde (rozsudok

z 11. decembra 2003 o prijateľnosti sťažnosti č. 58751/00 Jean-Marie SCHREIBER a Jean-

Claude BOETSCH proti Francúzsku). Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, ak je

predmetom sťažnosti len námietka zaujatosti, že vo veci nerozhodovali nezávislé súdy,

o takýchto námietkach nerozhoduje, pretože posudzuje charakter konania ako celok a

sťažovateľa odkáže na koniec celého konania. V súlade s uvedenou judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva postupoval napokon už neraz aj ústavný súd (napr. ,

) a sťažnosti v tomto smere odmietal.»

3. Na verejnom ústnom pojednávaní 3. júla 2012 právny zástupca sťažovateľa

k tvrdeniu najvyššieho súdu v napadnutom uznesení o tom, že sťažovateľ nevyužil zákonnú

možnosť nazrieť do evidenčných pomôcok, a tak nerealizoval možnosť súdnej kontroly,

uviedol, že písomným podaním z 10. októbra 2011 požiadal krajský súd, aby sťažovateľovi

bolo umožnené nahliadnuť do evidenčných pomôcok, na čo krajský súd odpovedal, že

sťažovateľ takéto právo nemá. Zároveň krátkou cestou doručil do spisu ústavného súdu

predmetnú žiadosť a internú korešpondenciu medzi predsedníčkou senátu JUDr. J. B.

a riaditeľkou správy krajského súdu tiež z 10. októbra 2011, z ktorej vyplýva, že požiadavke

nahliadnuť do technických a evidenčných pomôcok nie je možné z dôvodov upravených

v vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a

vojenské súdy v znení neskorších predpisov vyhovieť.

Ďalej právny zástupca sťažovateľa k tomu uviedol, že krajský súd rozhodol

na základe nepreverených a nepravdivých skutkových zistení. Sťažovateľ do dnešného dňa

nemal možnosť vykonať túto kontrolu. K celej veci dodal, že „pokiaľ sa jedná o ostatné

dôvody, tak v plnom rozsahu sa pridržiavam svojej ústavnej sťažnosti a mám za to, že

napadnuté uznesenie nie je náležite odôvodnené a došlo ním k porušeniu základných práv

a ľudských slobôd a žiadam, aby súd tejto ústavnej sťažnosti vyhovel“.

Poverený zástupca najvyššieho súdu JUDr. M. D. poukázal na judikatúru najvyššieho

súdu i ústavného súdu v podobných veciach a k veci samej uviedol, že najvyšší súd

po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu nezistil žiadne procesné pochybenia, ale

ani žiadne také excesívne chovanie alebo postup, ktorý by bol takej intenzity, v porovnaní

s inými vecami, ktoré bežne rieši a ktoré by teda vyvolali dôvod na to prihliadať. Podľa

neho sťažovateľ cielene zavádza a opakuje mnohokrát argumenty, ktorými sa už ústavný

súd zaoberal a vysporiadal sa s nimi, napríklad pokiaľ ide o zásadu kontradiktórnosti, ktorá

sa neuplatňuje v tomto type konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa je

týmto v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. ,

) zdôvodnil, že zaručuje predovšetkým prístup k súdu

a rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa

vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí

mať výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť

zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd ( a

dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby

voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne

posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (mutatis mutandis

, ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného

sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť

súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Základné právo na prerokovanie veci

nestranným súdom zahŕňa v tomto smere iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis ).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté

dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade

subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku

(Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982 -

ďalej len „ESĽP). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom

nestrannosti.

Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť

o nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (). Objektívna nestrannosť sa

posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle

od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho

nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Mal by byť

vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide

o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani

v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či

dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo).

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno

chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí

od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje

nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť

vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré

postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,

k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že

sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis

).

Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú

súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko, rozsudok

ESĽP zo 16. septembra 1999).

Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli

podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.

Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011, spočívajú v nesúhlase sťažovateľa s postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie považuje za arbitrárne. Podľa názoru

sťažovateľa napadnuté rozhodnutie nemá legitímny základ, sťažovateľ ďalej tvrdí, že v ňom

je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sťažovateľ teda považuje za arbitrárne a porušujúce základné právo

na súdnu ochranu podľa , základné právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011

Napadnutým uznesením sp. zn. z 25. augusta 2011 najvyšší súd

rozhodol, že sudkyne JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. nie sú vylúčené z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , .

Najvyšší súd odôvodnenie napadnutého uznesenia sp. zn. z 25. augusta

2011 k jednotlivým námietkam sťažovateľa vo svetle nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2011 rešpektujúc tak výhrady ústavného súdu rozdelil

tematicky do statí, v rámci ktorých uviedol:

a) Prípadné procesné pochybenia sudcov krajského súdu s prihliadnutím na celý

spisový materiál vedený vo veci samej

„Nadriadený súd sa pri skúmaní opodstatnenosti tvrdení žalovaného o možnej

zaujatosti namietaných sudcov opätovne dôsledne zaoberal i otázkou prípadných

procesných pochybení, ktorých existencia by mohla založiť objektívne pochybnosti o ich

nezaujatosti (porovnaj aj nasledujúci text pod Ad 2/ nenahliadnutie do zberného spisu) a

znova preto preskúmal celý spisový materiál vedený vo veci samej.

Z obsahu spisu, ktorý v súčasnosti má vyše dvetisíc listov, vyplýva, že zákonný senát

doposiaľ nevydal v prejednávanej veci žiadne rozhodnutie a činnosť jeho predsedníčky sa

vzhľadom na vznesenú námietku zaujatosti, neskoršie pozastavenie vykonateľnosti

rozhodnutia o nevylúčení sudkýň tohto senátu a jeho následné zrušenie ústavným súdom,

obmedzila len na nevyhnutné úkony (zvyšné členky senátu 17Co doposiaľ vo veci nekonali),

ktoré nezniesli odklad (vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. J. B. k sťažnosti žalobcu,

ktoré je na č. 1. 2010-2011 spisu, obsahuje zoznam týchto postupných úkonov).

Pred predložením veci /spisu/ s odvolaniami žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Poprad z 26. marca 2010, č. k. - 1406 a proti uzneseniu toho istého súdu

z 25. júna 2010, č. k. - 1577 a následným podaním námietky zaujatosti

žalovaným voči všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove senát 17 Co tohto súdu vo veci

nepojednával a nerozhodoval. V predmetnej právnej veci rozhodovali v minulosti iné dva

senáty Krajského súdu v Prešove. Rozsudkom z 11. novembra 2009 sp. zn.

v znení opravného uznesenia z 24. novembra 2009 sp. zn. (na podklade

odvolania žalovaného) bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Poprad z 2. septembra

2009, č. k. - 730 vo výroku o povinnosti žalovaného zložiť preddavok

na trovy dôkazu a uznesením z 1. decembra 2009 sp. zn. (na podklade

odvolania žalovaného) bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Poprad z 19. októbra

2009, č. k. - 828 o nevylúčení A., s.r.o. z úkonov spočívajúcich

vo vypracovaní znaleckého posudku.

Po podrobnom preskúmam obsahu celého spisového materiálu vedeného vo veci

samej so zreteľom na postup zákonného sudcu/sudcov Krajského súdu v Prešove

v predmetnej právnej veci nadriadený súd nezistil žiadnu takú skutkovú okolnosť, ktorú by

bolo treba považovať za dôvod vylúčenia sudcu/sudcov založený na zákonných

možnostiach.“

b) Nenahliadnutie do zberného spisu

«... právna úprava predpokladá, že súdny spis nebude vždy a za každých okolností

dispozícii oprávnenej osobe na nazretie, tobôž nie bezprostredne – okamžite na jej

požiadanie; ráta aj s tým, že ak sa v spojitosti s dohodnutým termínom vyskytnú okolnosti,

že spis nie je možno sprístupniť, dohodne sa náhradný termín, kedy oprávnená osoba bude

môcť nazrieť do súdneho spisu.

Žalovaný vo svojej prvej námietke zdôrazňoval, že v dôsledku postupu odvolacieho

súdu, ktorý mu odoprel sprístupniť zberný spis (s odôvodnením, že sa nachádza u sudkyne,

ktorá do 15. septembra 2010 čerpá dovolenku), nemohol realizovať svoje zákonné právo

na preverenie, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi. Tieto okolnosti u žalovaného

vyvolávali pochybnosti v súvislosti s dodržaním procesných pravidiel pri prideľovaní

predmetných vecí, čo zároveň podľa jeho názoru z objektívneho hľadiska odôvodňovalo

pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov krajského súdu.

Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by právny zástupca žalovaného bol

vopred požiadal o nahliadnutie do spisu - z úradného záznamu na č.l. 1775 možno vyvodiť

len to, že k nahliadnutie do spisu došlo 8. septembra v čase od 14.10 do 14.45 hod. a viac

informácií v tomto smere neposkytuje ani žalovaný vo svojich podaniach. Nemožno

z obsahu spisu vyvodiť zistenie, že žalovaný mal na nahliadnutie do spisu vopred dohodnutý

termín, o ktorom by vedela predsedníčka vec vybavujúceho senátu JUDr. J. B., ktorá mala

zberný spis a dokonca aj časť základného spisu u seba, lebo sa pripravovala

na zreferovanie veci členom senátu, ako to uviedla v úradnom zázname, ktorý napísala

21. septembra 2010. Nadriadený súd pripomína, že je dlhodobou notorietou značné

preťaženie sudcov ako aj to, že zodpovední sudcovia bežne pracujú aj na úkor svojho

osobného voľna, nevynímajúc dovolenku, t.j. napr. oboznamujú sa snovým prípadom, píšu

rozhodnutia. V danej veci štúdium spisového materiálu predsedníčkou vec vybavujúceho

senátu predstavuje dôležitý dôvod, pre ktorý účastník (jeho zástupca) nemohol nazrieť

do zberného spisu.

Nadriadený súd nemôže tiež nezdôrazniť, že predmetným nesprístupnením zberného

spisu nemohlo dôjsť k odňatiu práva žalovanému (jeho zástupcovi) na preverenie, či vec

bola pridelená zákonnému sudcovi/senátu - uvedené skutočnosti si totiž mohol jednoducho

zistiť aj z evidenčných pomôcok; túto možnosť však zjavne nevyužil (o nazretí

do evidenčných pomôcok nie je v spise záznam) a ani netvrdil, že by mu takáto možnosť

kontroly bola upretá. Neumožnenie nahliadnutia do zberného spisu nemohlo založiť žiadne

pochybnosti o nezaujatosti referovať sa pripravujúcej sudkyne už len preto, že o tejto

žiadosti nevedela (bola na dovolenke) a oddelenie zberného spisu z toho dôvodu, aby

účastník konania (žalovaný) nemohol preveriť zákonnosť senátu, by bolo vzhľadom

na existenciu spomínaných evidenčných pomôcok nezmyselným.

Žalovaný vo svojom ďalšom podaní označenom ako „oprava podania a nové

námietky zaujatosti“ už vzhľadom na predchádzajúce doručenie potvrdení o pridelení

predmetných vecí senátu 17Co zúžil svoju predošlú argumentáciu v tomto smere

na konštatovanie, že ani „doručenie dokladov žalovanému však nemožno považovať za plnú

realizáciu práva účastníka na kontrolu, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, ktoré je

garantované v ustanovení o súdoch“.

V situácii, keď právnemu zástupcovi žalovaného bolo zamestnankyňou odvolacieho

súdu vysvetlené, prečo nemôže nahliadnuť do zberného spisu, a zástupca nevyužil možnosť

nahliadnutia do evidenčných pomôcok, je toto tvrdenie žalovaného neopodstatnené a chýba

mu zmysel nielen preto, že po doručení spomínaných dokladov (originálu potvrdenia

z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17Co vo veci 99/2010 a fotokópie

potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 100/2010,

s ktorými sa mienil 8. septembra 2010 nahliadnutím do zberného spisu oboznámiť)

odvolacím súdom nenamietal, že by veci neboli pridelené zákonnému sudcovi (senátu), t.j.

že by veci neboli pridelené do senátu 17Co elektronickou podateľňou podľa rozvrhu práce,

ale aj preto, že ani následne tento účastník (jeho zástupca) nevyužil možnosť nahliadnutia

do evidenčných pomôcok odvolacieho súdu.

V skutkovej okolnosti, že žalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove

septembra 2010) nemal možnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu

-zberného spisu, nadriadený súd preto nezistil dôvod pre vylúčenie sudcu/sudcov založený

zákonných možnostiach, t.j. uvedenú okolnosť nepovažuje za takú, ktorá je schopnou

vyvolať vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudkýň Krajského súdu v Prešove

JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S.»

c) Kolegiálne vzťahy

„Skutková podstata plynúca z okolností uvádzaných v námietke žalovaného spočíva

na pôsobení predsedníčky senátu JUDr. J. B. na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad)

ako JUDr. Š. Z., ktorý má byť otcom Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti

pôvodného žalobcu.

Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje najprv

za potrebné pripomenúť svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal

ich opakovane už v minulosti v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny

vzťah medzi sudcom a účastníkom konania - iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho,

resp. kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom

istom súde (porovnaj najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla

2010 sp. zn. , ale aj napr. uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. ,

z 15. apríla 2011 sp. zn. , zo 14. júla 2011 sp. zn. ). Najvyšší súd

zdôraznil, že u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože

vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by

z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, ako to namietajú žalovaní, teda

pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať,

znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi

sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad

sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti

a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že

by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a

nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu

opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z

prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia

navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo

nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia

len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže - ako už vyplynulo z argumentácie

predošlého textu - založiť pomer predpokladaný ustanovením s. 1

V tejto spojitosti je žiaduce aspoň stručne spomenúť rovnaký prístup (závery)

rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Napríklad v náleze z 24. februára 2011, sp. zn. vyslovil ústavný súd

názor, že samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie

ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu.

V inom náleze (z 26. augusta 2010, č. k. -41) ústavný súd uviedol, že

kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu,

v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli

dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu.

V uznesení z 20. októbra 2010, č. k. -6 ústavný súd pripomenul, že

pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho

nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

Zhodný prístup k uvedenej problematike vzťahu kolegiality vo svojej rozhodovacej

činnosti zastáva aj Nejvyšší soud České republiky (porovnaj napr. uznesenie sp. zn.

zo 14. januára 2011 a tam označenú ďalšiu judikatúru) a Ústavní soud

České republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 469/10,1.ÚS 274/09, ).

Nastolená je otázka, či medzi predsedníčkou senátu JUDr. J. B. a Ing. Š. Z., ktorý

pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu a má byť synom JUDr. Š. Z., ktorý ako

sudca pôsobil s JUDr. J. B. na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad), existuje taký

vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej nezaujatosť (nestrannosť). Z vyjadrenia

JUDr. J. B. vyplýva, že ani nevie, že by JUDr. Š. Z. mal takéhoto syna, a že počas jej

pôsobenia na Okresnom súde v Poprade s kolegom sudcom JUDr. Š. Z. mala vyslovene

kolegiálny vzťah bez toho, aby akokoľvek komunikovali o súkromí.

Podľa už podanej argumentácie, ktorá nie je prezentovaná iba v rozhodovacej

činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako to vyplýva aj z odkazov na príslušné

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj Najvyššieho súdu Českej republiky

a Ústavného súdu Českej republiky, platí, že pokiaľ by bol aj priamo účastníkom súdneho

konania /sporu/ bývalý kolega JUDr. J. B. - JUDr. Š. Z., táto skutočnosť by uvedenú

sudkyňu nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. So zreteľom na jej

pomer k JUDr. Š. Z., ktorý neprerástol rámec kolegiálneho vzťahu, teda keďže tu nešlo

o vzťah nad bežný pracovný a kolegiálny rámec, o bližší než len kolegiálny vzťah, na ktorý

sa odkazuje v citovanej časti odôvodnenia nálezu, absentuje dôvod vylučujúci JUDr. J. B.

z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ to platí pre priamy /bezprostredný/ vzťah,

nemôže sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený či sprostredkovaný

vzťah, t. j. tam, kde napr. ide o účastníka, ktorý je príbuzným sudcu, ku ktorému rozhodovať

majúci sudca či sudcovia majú len kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo

pravidlám elementárnej logiky (argumentom a maiore ad mínus).

Odpoveď nadriadeného súdu na otázku nastolenú žalovaným v ním vznesenej

námietke zaujatosti, či je dôvodom na vylúčenie sudkyne JUDr. J. B. jej pôsobenie

na rovnakom súde (Okresnom súde Poprad) ako JUDr. Š. Z., ktorý má byť otcom Ing. Š. Z.,

ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu, je, že takáto skutočnosť nie je

dôvodom na vylúčenie sudkyne JUDr. J. B., pretože s bývalým kolegom JUDr. Š. Z. mala

len kolegiálny vzťah.“

d) Nerozhodnutie o celej námietke

„Z ustanovenia a nasl. v spojení s ZS treba vyvodiť, že ak

sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v príslušnom senáte nie sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, chýba podmienka konania vo vzťahu

k námietke zaujatosti vznesenej voči sudcom, ktorým vec pridelená nebola (ostatným

sudcom daného súdu), ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania.

Za tejto procesnej situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený

Krajskému súdu v Prešove ( ) nemá vo vzťahu k takejto námietke o čom

konať, pretože ne základe len samotnej námietky zaujatosti nemožno rozhodnúť o vylúčení

namietaných ďalších sudcov, keďže nie sú zákonnými sudcami.

Nakoľko ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania,

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa prvej vety konanie o návrhu

žalovaného na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Prešove zastavil.“

Ústavný súd skúmajúc obsah pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Najvyšší súd svoje závery

odôvodnil dostatočnými argumentmi, ktoré dali jasné odpovede na relevantné právne otázky

týkajúce sa nestrannosti namietaných sudkýň krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní predloženého súdneho spisu krajského súdu

v okolnostiach prípadu považuje námietku sťažovateľa týkajúcu sa procesných pochybení

vo veci konajúceho senátu, resp. jeho predsedníčky (úkony predsedníčky sa dosiaľ

obmedzili len na nevyhnutné úkony ako doručovanie písomností a zapožičiavanie súdneho

spisu) za neopodstatnenú, pretože namietané tvrdenie sťažovateľa o nerovnakom prístupe

vo veci konajúceho senátu krajského súdu pri doručovaní písomností (vyjadrení) procesným

stranám, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti konkrétne poukazoval, neobstojí. Je pravdou, že

podanie právnej zástupkyne žalobcu z 25. júla 2011 skutočne nie je zažurnalizované

a v súdnom spise nie je zmienka o zaslaní tohto vyjadrenia protistrane, avšak z uvedeného

ani podľa názoru ústavného súdu nemožno bez ďalšieho vyvodiť úmysel či záver

o objektívnej pochybnosti o nestrannosti vo veci konajúcej sudkyne, respektíve senátu ako

celku. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval aj na ďalšie písomnosti, ktoré mu neboli zasielané, tak

ústavný súd konštatuje, že podanie právnej zástupkyne žalobcu z 15. augusta 2011 bolo

najvyššiemu súdu adresované a doručené v čase, keď sa súdny spis nachádzal na najvyššom

súde, preto muselo byť žurnalizované až následne (v čase doručenia súdneho spisu

ústavnému súdu bolo riadne zažurnalizované pod č. l. 2016 a nasl., pozn.). Čo sa týka

ďalších namietaných podaní právnej zástupkyne žalobcu konkrétne podania z 23. septembra

2010 (č. l. 1794 - 1796) a podania z 28. júna 2011 (č. l. 2007 - 2009), tak prvé z nich bolo

adresované ministrovi vnútra Slovenskej republiky (ako aj iným inštitúciám, pozn.)

označené ako sťažnosť, ktorým sa právna zástupkyňa žalobcu sťažovala na zásah

do nezávislosti vo veci konajúcich súdov štátnym orgánom, konkrétne Úradom boja proti

korupcii, a druhým podaním právnej zástupkyne žalobcu bola žiadosť adresovaná súdu

o prijatie opatrení proti prieťahom v konaní. Ako z povahy oboch podaní právnej

zástupkyne žalobcu vyplýva, ani jedno nemá relevantnú právnu a vecnú spojitosť

s prerokovanou vecou, a preto ani nebol dôvod na to, aby krajský súd tieto podania zasielal

sťažovateľovi na vyjadrenie. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru

o nedostatku relevantnej súvislosti medzi námietkami sťažovateľa o uprednostňovaní druhej

procesnej strany na úkor procesných práv sťažovateľa a skutkovou realitou.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o neumožnení nahliadnuť

do zberného spisu krajského súdu pri nahliadnutí do súdneho spisu 8. septembra 2010

konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia dostatočným spôsobom

vysvetlil, prečo je pochybnosť sťažovateľa neopodstatnená. Ani z obsahu súdneho spisu

krajského súdu ústavný súd nezistil tvrdený rozpor medzi úradnými záznamami krajského

súdu (záznam z 8. septembra 2010 o nahliadnutí do spisu a záznam predsedníčky

senátu z 21. septembra 2010). Skutočnosť, že v úradnom zázname nie je zmienka

o neúplnosti predloženého spisu pri nahliadaní (sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že mu bol

predložený celý meritórny spis), ešte nepreukazuje nepravdivosť úradného záznamu

predsedníčky senátu, ktorý uvádza, že časť základného prvostupňového súdneho spisu bola

neprístupná pre sťažovateľa pri nahliadnutí. Z úradného záznamu predsedníčky súdu je

zrejmý aj dôvod, prečo zberný spis, ako aj časť základného prvostupňového súdneho spisu

boli oddelené a neprístupné pre sťažovateľa pri nahliadaní do spisu, a navyše, táto okolnosť

nie je spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosť o nestrannosti sudkyne, respektíve senátu

konajúceho vo veci, a to najmä vzhľadom na dôvody a okolnosti, pre ktoré nebolo možné

nahliadnuť do zberného spisu. Pokiaľ sťažovateľ mal pochybnosti o zákonnosti pridelenia

spisu senátu krajského súdu 17 Co v čase nahliadnutia do spisu na krajskom súde

(8. septembra 2010), táto pochybnosť sťažovateľa mohla byť rozptýlená aj následne

porovnaním údajov z evidenčných pomôcok a potvrdením z podateľne o nápade a pridelení

veci do senátu 17 Co (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 27. septembra 2010), túto možnosť

porovnania údajov však sťažovateľ, ako to zo predloženého súdneho spisu vyplýva, dodnes

nevyužil. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na úradný záznam z previerky

pridelenia veci, ktorý je súčasťou súdneho spisu (č. l. 2087 a nasl.) a ktorý konštatuje, že

neexistuje predpoklad manipulácie s pridelením kontrolovanej veci zákonnému sudcovi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pochybnosti sťažovateľa o nezákonnom

pridelení veci senátu 17 Co krajského súdu sú neopodstatnené a ani postup predsedníčky

senátu objektívne nevzbudzuje pochybnosti o jej nestrannosti.

V tejto súvislosti ešte ústavný súd konštatuje, že dôkazmi produkovanými právnym

zástupcom na ústnom pojednávaní o zamietnutí jeho žiadosti o nahliadnutie do evidenčných

pomôcok krajského súdu sa ani hlbšie nebolo potrebné zaoberať, pretože v tomto prípade

ide o administratívny postup krajského súdu, ktorý zjavne nesúvisí s činnosťou namietaných

sudcov a dôvodmi sťažovateľových námietok.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa ústavnej neakceptovateľnosti

rozhodnutia, ktoré vychádza len z vyhlásenia namietanej sudkyne o pomere k JUDr. Š. Z.,

v ktorom sudkyňa uviedla, že „mala vyslovene kolegiálny vzťah bez toho, aby akokoľvek

komunikovala o súkromí“ (č. l. 1865), ústavný súd konštatuje, že v nedostatku ďalších

relevantných informácií objektívne vyvolávajúcich pochybnosť o pravdivosti tvrdenia

o vzťahu, ktorý nepresahuje rámec kolegiálneho vzťahu uvedeného vo vyjadrení sudkyne,

nemožno mať ani z objektívneho hľadiska v súlade s teóriou zdania pochybnosť

o nestrannosti sudkyne. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí aj túto námietku

sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého uznesenia za neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon v sťažnosti vyslovil tvrdenie, že najvyšší súd tým, že nerozhodol

o námietke zaujatosti proti ostatným sudcom krajského súdu meritórne, postupoval

a rozhodol v rozpore so záväzným usmernením ústavného súdu, ktorým bol najvyšší súd

viazaný. V uvedenom sťažovateľ badal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, a tým aj

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na prístup

k súdu ako súčasť práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd k uvedenému tvrdeniu sťažovateľa uvádza, že vo svojom skoršom

náleze sp. zn. zo 14. júna 2011 predovšetkým konštatoval, že najvyšší súd

nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa v súvislosti s návrhom na vylúčenie sudcov

krajského súdu vo vzťahu k ostatným sudcom krajského súdu podľa § 152 ods. 2 v spojení

s . Z uvedeného však podľa názoru ústavného súdu, ako aj vzhľadom

na dôvody procesného rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že ústavný súd

prikázal najvyššiemu súdu rozhodnúť o sudcoch krajského súdu určitým spôsobom a už

vôbec neprikázal rozhodnúť meritórne. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval aj

túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Na základe uvedeného považuje ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 za súladné s limitmi základného práva

na súdnu ochranu podľa , preto vo výroku tohto rozhodnutia nevyslovil

jeho porušenie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011

Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal aj postup v konaní pri rozhodovaní o námietke

zaujatosti, v rámci ktorého pred vydaním napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nezaslal

vyjadrenia zákonných sudkýň a vyjadrenia písomností právnej zástupkyne žalobcu

sťažovateľovi tak, aby sa sťažovateľ mohol k nim vopred vyjadriť. V uvedenom postupe

sťažovateľ badal porušenie svojho práva na kontradiktórne súdne konanie a porušenie čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoje

skoršie rozhodnutie v tej istej veci (nález sp. zn. zo 14. júna 2011), kde

ústavný súd v súvislosti s totožnou námietkou sťažovateľa uviedol, že takýto postup

požadovaný sťažovateľom nie je zákonom predpokladaný a že sťažovateľ v tomto prípade

nedôvodne vzťahuje zásady charakteristické pre meritórne rozhodovanie súdu v sporovom

konaní i na špecifické konanie o zaujatosti sudcov. Vzhľadom na to, že ústavný súd zotrval

na tomto svojom názore, považuje túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Ústavný súd ďalej pripomína, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ).

Keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a zároveň považoval námietku sťažovateľa o porušení základného práva

na kontradiktórne súdne konanie podľa , ktoré je obsahovo totožné

s právom upraveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru, za neopodstatnenú, konštatuje ústavnú

súladnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011

so základným právom sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa dočasné opatrenie, v danom prípade

odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, zaniká právoplatnosťou

rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012