Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 500/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 16. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2010 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos

25/2010 zo 16. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplynulo, že uznesením krajského súdu zo 16. septembra 2010

na neverejnom zasadnutí senátu bolo rozhodnuté, že sudcovia tohto súdu JUDr. D., JUDr. F.

a JUDr. B. (ďalej len „namietaní sudcovia“) nie sú vylúčení z vykonávania úkonov

odvolacieho konania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. .

Sťažovateľ tvrdil, že týmto rozhodnutím boli porušené ním označené základné práva,

pretože v uvedenom konaní sám JUDr. D. ešte v roku 2009 vyhlásil, že je vo veci zaujatý.

V konaní na Okresnom súde Brezno, ktoré je vedené pod sp. zn. , podal žalobu

o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal vyslovenia, že došlo k porušeniu jeho práv tým, že

členovia odvolacieho senátu krajského súdu a aj namietaní sudcovia prejudikovali spáchanie

trestného činu skôr, ako bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, čím porušili zásadu

prezumpcie neviny. Vzhľadom na to, že krajský súd nedostatočne zohľadnil ním vznesené

námietky v naznačenom smere, žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.9.2010 došlo

k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,

SR a Listiny základných práv a slobôd ako aj Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, 2.

2/ Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa

16. 9.2010.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2010 došlo k porušeniu ním označených základných práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„V súvislosti s podanými námietkami zaujatosti odvolacieho senátu tento už

spomínaným rozhodnutím zo dňa 2.8.2010 vyslovil, že odvolací senát v zložení JUDr. V. D.

– predseda senátu a sudcovia JUDr. P. F. a JUDr. J. B. nie sú vylúčení z vykonávania

úkonov odvolacieho konania. ...

Vo vzťahu k podaným žalobám na ochranu osobnosti odvolací senát udáva, že

podanie žaloby by mohlo zakladať negatívny vzťah medzi sudcom a obžalovaným, avšak ani

jeden člen senátu vo svojom písomnom stanovisku neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by

zakladala subjektívnu alebo objektívnu nestrannosť alebo zaujatosť. V tejto súvislosti

dodáva, že sťažnostné senáty uznesenia, ktorými mala byť prejudikovaná vina oboch

obžalovaných, boli im oznámené 3.2.2009 a 4.1.2010 a žalobu na ochranu osobnosti podali

až 8.7.2010. O žalobe obžalovaných doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, a predmetom

sporu je rozhodovacia činnosť. V podstate na základe týchto skutočností odvolací senát sa

domnieva, že zo strany obžalovaného ide o úmyselnú obštrukciu s úmyslom oddialiť

rozhodnutie aj o jeho odvolaniach proti vyhlásenému rozsudku do doby, pokiaľ nebude

prepustený z väzby.

Sťažnostný senát v rámci prieskumného konania zistil, že rozhodnutie odvolacieho

senátu o nevylúčení z vykonávania úkonov v odvolacom konaní má oporu v príslušných

ustanoveniach zákona.

Sťažnostný senát v rámci preskúmania veci zisťoval, či odvolací senát je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania v zmysle , či možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa

úkon priamo dotýka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer

k inému orgánu činnému v tomto konaní. Takéto skutočnosti sťažnostný senát po

preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil. ...

Sťažnostný senát krajského súdu nezistil ani v ďalšej namietanej skutočnosti, a to

v podaní občianskoprávnej žaloby, dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu krajského súdu.

Obžalovaní M. Č. a J. M. podali voči sudcom krajského súdu JUDr. V. D., JUDr. J. B.,

JUDr. P. F. a JUDr. E. R. návrh na vydanie rozkazu na plnenie podľa

Obžalovaní sa domáhajú, aby odporcovia boli povinní sa zdržať tvrdení uvedených v už

spomínanom uznesení krajského súdu a sú povinní na svoje náklady podať podanie do spisu

vo veci a , že ich tvrdenia boli predčasné a že tieto tvrdenia podali

v rozpore s platným právnym predpisom.

Ani sťažnostný senát krajského súdu podaním tejto občianskoprávnej žaloby nezistil

skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné konštatovať, že odvolací senát krajského

súdu je vylúčený z vykonávania úkonov v odvolacom konaní.

Sťažnostný senát opätovne zdôrazňuje, že aj po podaní civilnej žaloby obžalovaným

je rozhodujúce akceptovanie ustanovenia , podľa ktorého z vykonávania

úkonov trestného konania je vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosti

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo

dotýka. Takouto skutočnosťou nie je ani podanie civilnej žaloby obžalovaným, pretože by to

mohlo vylúčiť namietaného sudcu z rozhodovania v trestnej veci pri podaní aj zjavne

neopodstatnenej občianskoprávnej žaloby.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31.8.2010 sp. zn. , ktorý rozhodoval o návrhu obž. M. Č. a J.

M. na odňatie veci Krajskému súdu v Prešove a jej prikázanie inému krajskému súdu podľa

V dôvodoch uvedeného uznesenia sa konštatuje, že nezaujatosť pri

rozhodovaní patrí medzi základné profesionálne povinnosti sudcu a strana v konaní ho

nemôže z rozhodovania eliminovať len tým, že podaním žaloby na ochranu osobnosti alebo

iného podobného návrhu postaví sudcu do pozície protistrany v občianskom súdnom

konaní, ak sa jej nejaví procesný postup súdu v trestnom konaní sám osebe ako taký,

ktorého výsledkom bude pre ňu priaznivé meritórne rozhodnutie.

Sťažnostný senát krajského súdu nezistil dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu

z rozhodovania ani pre namietaný príbuzenský pomer predsedu odvolacieho senátu

JUDr. D. a synovca JUDr. D., ktorý pôsobí ako sudca na Krajskom súde v Prešove

a ani pre jeho príbuzenský pomer ku JUDr. D., náhradnému obhajcovi obžalovaného Č.

Predseda senátu JUDr. D. vo svojom vyjadrení uvádza, že jeho príbuzenský vzťah

k náhradnému obhajcovi obžalovaného, JUDr. V. D., zanikol rozvodom s jeho sestrou

v roku 2005 a so sudcom Krajského súdu v Prešove, JUDr. E. D., udržiava kolegiálny

vzťah.

Tieto skutočnosti podľa sťažnostného senátu krajského súdu nie sú dôvodmi na

vylúčenie predsedu senátu z prejednávania veci v štádiu odvolacieho konania voči

obžalovaným Č. a M.

Sťažnostný senát krajského súdu mal na zreteli, že odňatie veci zákonnému sudcovi

a jej pridelenie inému je potrebné chápať ako neštandardný a výnimočný postup a iba pri

splnení zákonných podmienok vylúčenia sudcu uvedených v , pričom

tieto skutočnosti po preskúmaní veci zistené neboli, preto rozhodol tak, že sťažnosť

obžalovaných M. Č. a J. M. ako nedôvodnú zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych omylov krajského súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neopodstatnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010