Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 500/2010
PDF · 154.89 KB
No categories available
II. ÚS 500/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2010 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos
25/2010 zo 16. septembra 2010.
Zo sťažnosti vyplynulo, že uznesením krajského súdu zo 16. septembra 2010
na neverejnom zasadnutí senátu bolo rozhodnuté, že sudcovia tohto súdu JUDr. D., JUDr. F.
a JUDr. B. (ďalej len „namietaní sudcovia“) nie sú vylúčení z vykonávania úkonov
odvolacieho konania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. 6 To 6/2010.
Sťažovateľ tvrdil, že týmto rozhodnutím boli porušené ním označené základné práva,
pretože v uvedenom konaní sám JUDr. D. ešte v roku 2009 vyhlásil, že je vo veci zaujatý.
V konaní na Okresnom súde Brezno, ktoré je vedené pod sp. zn. 4 C 194/2010, podal žalobu
o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal vyslovenia, že došlo k porušeniu jeho práv tým, že
členovia odvolacieho senátu krajského súdu a aj namietaní sudcovia prejudikovali spáchanie
trestného činu skôr, ako bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, čím porušili zásadu
prezumpcie neviny. Vzhľadom na to, že krajský súd nedostatočne zohľadnil ním vznesené
námietky v naznačenom smere, žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1/ Uznesením Krajského súdu v Prešove 3Tos 25/10 zo dňa 16.9.2010 došlo
k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,
čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, 2.
2/ Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 3Tos 25/10 zo dňa
16. 9.2010.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 došlo k porušeniu ním označených základných práv.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 132/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:
„V súvislosti s podanými námietkami zaujatosti odvolacieho senátu tento už
spomínaným rozhodnutím zo dňa 2.8.2010 vyslovil, že odvolací senát v zložení JUDr. V. D.
– predseda senátu a sudcovia JUDr. P. F. a JUDr. J. B. nie sú vylúčení z vykonávania
úkonov odvolacieho konania. ...
Vo vzťahu k podaným žalobám na ochranu osobnosti odvolací senát udáva, že
podanie žaloby by mohlo zakladať negatívny vzťah medzi sudcom a obžalovaným, avšak ani
jeden člen senátu vo svojom písomnom stanovisku neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by
zakladala subjektívnu alebo objektívnu nestrannosť alebo zaujatosť. V tejto súvislosti
dodáva, že sťažnostné senáty uznesenia, ktorými mala byť prejudikovaná vina oboch
obžalovaných, boli im oznámené 3.2.2009 a 4.1.2010 a žalobu na ochranu osobnosti podali
až 8.7.2010. O žalobe obžalovaných doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, a predmetom
sporu je rozhodovacia činnosť. V podstate na základe týchto skutočností odvolací senát sa
domnieva, že zo strany obžalovaného ide o úmyselnú obštrukciu s úmyslom oddialiť
rozhodnutie aj o jeho odvolaniach proti vyhlásenému rozsudku do doby, pokiaľ nebude
prepustený z väzby.
Sťažnostný senát v rámci prieskumného konania zistil, že rozhodnutie odvolacieho
senátu o nevylúčení z vykonávania úkonov v odvolacom konaní má oporu v príslušných
ustanoveniach zákona.
Sťažnostný senát v rámci preskúmania veci zisťoval, či odvolací senát je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por., či možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa
úkon priamo dotýka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer
k inému orgánu činnému v tomto konaní. Takéto skutočnosti sťažnostný senát po
preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil. ...
Sťažnostný senát krajského súdu nezistil ani v ďalšej namietanej skutočnosti, a to
v podaní občianskoprávnej žaloby, dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu krajského súdu.
Obžalovaní M. Č. a J. M. podali voči sudcom krajského súdu JUDr. V. D., JUDr. J. B.,
JUDr. P. F. a JUDr. E. R. návrh na vydanie rozkazu na plnenie podľa § 174b O. s. p.
Obžalovaní sa domáhajú, aby odporcovia boli povinní sa zdržať tvrdení uvedených v už
spomínanom uznesení krajského súdu a sú povinní na svoje náklady podať podanie do spisu
vo veci 2Tos 5/09 a 2Tos 53/09, že ich tvrdenia boli predčasné a že tieto tvrdenia podali
v rozpore s platným právnym predpisom.
Ani sťažnostný senát krajského súdu podaním tejto občianskoprávnej žaloby nezistil
skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné konštatovať, že odvolací senát krajského
súdu je vylúčený z vykonávania úkonov v odvolacom konaní.
Sťažnostný senát opätovne zdôrazňuje, že aj po podaní civilnej žaloby obžalovaným
je rozhodujúce akceptovanie ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého z vykonávania
úkonov trestného konania je vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosti
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo
dotýka. Takouto skutočnosťou nie je ani podanie civilnej žaloby obžalovaným, pretože by to
mohlo vylúčiť namietaného sudcu z rozhodovania v trestnej veci pri podaní aj zjavne
neopodstatnenej občianskoprávnej žaloby.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.8.2010 sp. zn. 2Ndt 15/2010, ktorý rozhodoval o návrhu obž. M. Č. a J.
M. na odňatie veci Krajskému súdu v Prešove a jej prikázanie inému krajskému súdu podľa
§ 23 ods. 1 Tr. por. V dôvodoch uvedeného uznesenia sa konštatuje, že nezaujatosť pri
rozhodovaní patrí medzi základné profesionálne povinnosti sudcu a strana v konaní ho
nemôže z rozhodovania eliminovať len tým, že podaním žaloby na ochranu osobnosti alebo
iného podobného návrhu postaví sudcu do pozície protistrany v občianskom súdnom
konaní, ak sa jej nejaví procesný postup súdu v trestnom konaní sám osebe ako taký,
ktorého výsledkom bude pre ňu priaznivé meritórne rozhodnutie.
Sťažnostný senát krajského súdu nezistil dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu
z rozhodovania ani pre namietaný príbuzenský pomer predsedu odvolacieho senátu
JUDr. D. a synovca JUDr. D., ktorý pôsobí ako sudca na Krajskom súde v Prešove
a ani pre jeho príbuzenský pomer ku JUDr. D., náhradnému obhajcovi obžalovaného Č.
Predseda senátu JUDr. D. vo svojom vyjadrení uvádza, že jeho príbuzenský vzťah
k náhradnému obhajcovi obžalovaného, JUDr. V. D., zanikol rozvodom s jeho sestrou
v roku 2005 a so sudcom Krajského súdu v Prešove, JUDr. E. D., udržiava kolegiálny
vzťah.
Tieto skutočnosti podľa sťažnostného senátu krajského súdu nie sú dôvodmi na
vylúčenie predsedu senátu z prejednávania veci v štádiu odvolacieho konania voči
obžalovaným Č. a M.
Sťažnostný senát krajského súdu mal na zreteli, že odňatie veci zákonnému sudcovi
a jej pridelenie inému je potrebné chápať ako neštandardný a výnimočný postup a iba pri
splnení zákonných podmienok vylúčenia sudcu uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por., pričom
tieto skutočnosti po preskúmaní veci zistené neboli, preto rozhodol tak, že sťažnosť
obžalovaných M. Č. a J. M. ako nedôvodnú zamietol.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych omylov krajského súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neopodstatnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010