Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 132/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2002 prerokoval žiadosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K., o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a predbežne prerokoval ich

sťažnosť pre namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20,

, , , , , , a , pre

porušenie , a a porušenie práv zaručených

v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v súvislosti so zaradením A. V. do programu na ochranu svedka podľa

Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov v období od 5. októbra 1999 do 20. novembra 2000, ako aj pre namietaný nesúlad

o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov s a , nesúlad zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o Slovenskej informačnej službe v znení

neskorších predpisov s , nesúlad zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o Vojenskom spravodajstve s

a nesúlad a a

o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s , , , a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti A. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Žiadosti M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

3. Sťažnosť A. V., M. V. a J. V. v časti namietajúcej porušenie základných práv

zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20, čl. 21, čl. 22, čl. 23, čl. 35, čl. 39, čl. 40, čl. 46

a , pre porušenie , a Slovenskej

republiky a porušenie práv zaručených v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd o d m i e t a ako podanú oneskorene.

4. Sťažnosť A. V., M. V. a J. V. časti namietajúcej nesúlad zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

s a , nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov

s , nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Vojenskom spravodajstve s Slovenskej

republiky a nesúlad a a o ochrane svedka

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19,

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2002

osobne podaná sťažnosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K. (ďalej aj „sťažovatelia“),

doplnená ďalšími podaniami sťažovateľov doručenými ústavnému súdu 10. januára 2002,

15. januára 2002, 28. marca 2002, 2. apríla 2002, 9. mája 2002 a 25. júla 2002, v ktorej

namietali porušenie viacerých základných práv a slobôd zaručených v Ústave Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ A. V. viedol, že v decembri 1998 začal s prestavbou nebytových

priestorov v K., kde chcel zriadiť a prevádzkovať bar, herňu a klub.

V prvej polovici roka 1999 sa stal obeťou vydierania zo strany organizovanej

skupiny osôb. Dňa 4. augusta 1999 oznámil tieto skutočnosti orgánom Policajného zboru

a nasledujúceho dňa bol vypočutý na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru

v Košiciach. V súvislosti s uvedenou vecou opätovne vypovedal 19. augusta 1999 na

Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave. Sťažovateľ sa následne

zúčastnil konfrontácie na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach.

V ten istý deň 8. septembra 1999 bol za jeho účasti vyšetrovateľom Policajného zboru

vypracovaný návrh na zaradenie sťažovateľa a jeho rodičov do programu ochrany svedka

v zmysle o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane svedka“) a 5. októbra

1999 bol sťažovateľ (bez rodičov) zaradený do vykonávania tzv. neodkladných opatrení.

V ten deň (ako uvádza) podpisoval dokument, ktorý obsahoval rovnaké záväzky ako ich

vymenúva § 7 ods. 7 písm. a) – f) zákona o ochrane svedka, ako aj záväzok mlčanlivosti

podľa o Policajnom zbore v znení neskorších

predpisov.

Sťažovateľ bol umiestnený do bytu v B. Zariadenie bytu podľa jeho vyjadrenia

nevyhovovalo potrebám riadneho užívania. Sťažovateľ taktiež uviedol, že v telefónnom

prístroji umiestnenom v tomto byte odhalil odpočúvacie zariadenie.

Koncom októbra 1999 bol sťažovateľ umiestnený do ďalšieho utajeného bytu v M.

Zariadenie bytu bolo opäť nevyhovujúce a sťažovateľ bol (podľa vlastných slov) opäť

odpočúvaný.

Koncom decembra mu bola predložená na podpis ochranná dohoda, ktorá obsahovala

záväzky v zmysle § 7 ods. 7 písm. a) až e) zákona o ochrane svedka, ale aj klauzulu

o súhlase sťažovateľa s kontrolou jeho korešpondencie a o jeho záväzku k predaju všetkého

majetku. Dohoda obsahovala aj dotazník týkajúci sa osobných údajov sťažovateľa (vrátane

údajov o jeho zdravotnom stave). Ochranná dohoda však neobsahovala lehotu na

ekonomické osamostatnenie sa (§ 7 ods. 7 písm. e) zákona o ochrane svedka).

Koncom januára 2000 bol sťažovateľ premiestnený (z bezpečnostných dôvodov –

kvôli „kriminálne závadnému prostrediu“) do ďalšieho utajeného bytu v S. Toto bol podľa

sťažovateľa „jediný normálne zariadený byt“, aj tu však našiel odpočúvacie zariadenie

a odpočúvanie mu mala potvrdiť aj príslušníčka Policajného zboru. Vo februári 2000

požiadal o zubné lekárske ošetrenie. Žiadosť opakoval niekoľkokrát, no bezvýsledne.

Neskôr absolvoval očné vyšetrenie (dostal nové okuliare), bol preočkovaný proti tetanu

a koncom leta 2000 bol vyšetrený (kvôli teplotám) lekárkou na Krajskom úrade

vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave.

Vo februári 2000 mu mali byť odobraté daktyloskopické odtlačky rúk.

Dňa 1. marca 2000 mu bolo umožnené oboznámiť sa so spisom v trestnej veci,

v ktorej mal postavenie poškodeného a taktiež chráneného svedka.

Koncom apríla 2000 bol sťažovateľ presťahovaný do utajeného bytu v T. V tomto

byte už nebolo odpočúvacie zariadenie v telefóne. Príslušníci Policajného zboru však

vykonali (bez vedomia sťažovateľa) v byte prehliadku, o ktorej sa mal dozvedieť až

následne z ich telefonického oznámenia, že sú v byte, a z umiestnenia jeho osobných vecí,

ktorými sa hýbalo.

Z T. bol sťažovateľ presťahovaný do B. a následne do P. Zariadenie bytov bolo

vyhovujúce. Počas tohto obdobia mal povolené telefonicky komunikovať s rodinnými

príslušníkmi.

Dňa 14. novembra 2000 sa sťažovateľ stretol s viceprezidentom Policajného zboru,

ktorého informoval o problémoch a nedostatkoch v práci príslušného útvaru Policajného

zboru (ďalej len „útvar Policajného zboru“) zabezpečujúceho realizáciu programu ochrany.

Dňa 20. novembra 2000 bolo príslušníkmi Policajného zboru sťažovateľovi

oznámené rozhodnutie o jeho vylúčení z programu ochrany. Sťažovateľ uviedol, že mu boli

vrátené 2 ks cestovných pasov (osobný a služobný), fotografie, maturitné vysvedčenie,

lekárske potvrdenie o „rehabilitácii a operácii atď.“ Neboli mu však predložené žiadne

dôkazy o porušení podmienok ochrannej dohody z jeho strany a nebol mu ani vydaný

žiaden doklad o zaradení a vylúčení jeho osoby z programu ochrany.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež namietal, že aj napriek opakovaným

žiadostiam mu nebolo umožnené stretnutie s priateľkou a rodičmi. Uviedol tiež, že finančné

prostriedky, ktoré počas poskytovania ochrany dostával, mu neboli poskytované

v dostatočnej výške a finančné čiastky vo výške 20 000 Sk a 11 500 Sk, ktorých prevzatie

„podpísal“ začiatkom roka 2000 (približne vo februári), v skutočnosti nikdy neprevzal.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 a čl. 13

obsahom zmluvy o predbežných opatreniach, obsahom ochrannej dohody

a samotným výkonom ochrany svedka vzhľadom na to, že príslušný útvar Policajného zboru

žiadal od sťažovateľa rešpektovanie takých obmedzení, ktoré zákon o ochrane svedka

neobsahuje (práve nerešpektovanie podmienok ochrannej dohody malo byť dôvodom

vylúčenia sťažovateľa z programu ochrany svedka). Útvar Policajného zboru taktiež

vykonal také úkony a opatrenia predstavujúce zásah do základných práv a slobôd

sťažovateľa, ktoré zákon o ochrane svedka výslovne neupravuje. V tejto súvislosti

sťažovateľ namietal neoprávnený odber daktyloskopických odtlačkov orgánmi Policajného

zboru, otváranie listov a kontrolu jeho korešpondencie, na základe čoho došlo podľa jeho

názoru k porušeniu základného práva na ochranu listového tajomstva, tajomstva

dopravovaných správ a iných písomností a práva na ochranu osobných údajov priznaného

mu .

Porušenie uvedeného článku , ako aj základného práva na nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia podľa namietal sťažovateľ na základe tvrdenia, že zo

strany útvaru Policajného zboru bolo realizované odpočúvanie jeho telefónnych hovorov

a taktiež „sústavné priestorové odpočúvanie bytov“, v ktorých bol umiestnený.

Neoprávneným vykonaním domovej prehliadky v jednom zo spomenutých bytov

(utajený byt v T.) a vstupom do obydlia bez vedomia a súhlasu sťažovateľa mal útvar

Policajného zboru porušiť jeho základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21

.

Porušenie základného práva na osobnú česť a dobrú povesť ( ) namietal

sťažovateľ na základe vyjadrení príslušníkov Policajného zboru v tlači (článok v časopise

MOMENT), obsahom ktorých boli nepravdivé tvrdenia o porušení podmienok ochrannej

dohody sťažovateľom.

Neumožnením stretnutí s rodičmi a priateľkou malo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa a práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života

podľa čl. 8 dohovoru.

Porušenia základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti sa mal

útvar Policajného zboru dopustiť aj pridelením malého množstva finančných prostriedkov

nepostačujúceho na uspokojenie základných duševných a materiálnych potrieb sťažovateľa,

ako aj nevyhovujúcim zariadením bytov, v ktorých bol sťažovateľ umiestnený,

a nevyhovením jeho žiadostiam o doplnenie ich vybavenia. Rozdielnym zabezpečením

svedkov bez udania, na základe akého predpisu sú im finančné prostriedky poskytované,

mal útvar Policajného zboru porušiť základné právo sťažovateľa podľa .

Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na osobnú slobodu v zmysle

, ktorého sa mal útvar Policajného zboru dopustiť tým, že sťažovateľovi bolo

podľa jeho vyjadrenia „zakázané sa vzďaľovať z miest mojich vtedajších bydlísk“ a malo

mu byť prikázané vychádzať z bytov iba „na dobu nákupu (nevyhnutne nutnú)“.

Nevydaním nových platných cestovných dokladov (staré neplatné cestovné doklady

sťažovateľ odovzdal na začiatku vykonávania programu ochrany) mu nebolo umožnené

opustiť Slovenskú republiku, čím okrem malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na slobodu pohybu a pobytu ( ).

Na základe uvedených skutočností, ako aj v dôsledku nekvalifikovaného

vykonávania ochranných opatrení („dekonšpirácia“) namietol sťažovateľ aj porušenie

svojho práva na slobodu a osobnú bezpečnosť zaručeného v čl. 5 dohovoru útvarom

Policajného zboru.

Porušenie svojich práv zaručených v a Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľ namietal v dôsledku

znenia ochrannej dohody, pretože mal byť prinútený zaviazať sa k predaju svojho majetku

s tým, že získané finančné prostriedky budú prevedené na jeho účet v zahraničí. Podľa

sťažovateľa mu žiadny zákon takúto povinnosť neurčuje.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie , pretože mu útvar Policajného

zboru počas obdobia vykonávania ochrany neumožnil podnikať, ani vykonávať inú

zárobkovú činnosť, ako aj porušenie , keďže mu bolo znemožnené navštevovať

svojho lekára v K. a útvar Policajného zboru nezabezpečil od uvedeného lekára ani

zdravotnú dokumentáciu sťažovateľa, čím sa podľa sťažovateľa znemožnilo objektívne

posúdenie potreby ďalšej lekárskej starostlivosti, ktorá mu musí byť poskytnutá.

Sťažovateľ namietal aj porušenie , a dohovoru na základe

tvrdenia, že postupom orgánov Policajného zboru a orgánov prokuratúry mu bolo

znemožnené podávať „zákonom ustanovené námietky“ a návrhy na vykonanie dôkazov

v trestnej veci, v ktorej mal postavenie chráneného svedka aj poškodeného. Mohol sa

zúčastniť len na jednom pojednávaní v uvedenej trestnej veci. Vyšetrovatelia Krajského

úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach navyše „zatajili“ (nevyšetrovali)

zápisnicu o sťažovateľom podanom vysvetlení zo 4. augusta 1999, následkom čoho „nebola

plne preukázaná vina páchateľov ani výška škody, čo sa prejavilo vo výške trestov

a zápornom posúdení náhrady škody“.

Sťažovatelia poukazujúc na rozsiahlosť porušenia základných práv a slobôd žiadali,

aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 000 Sk pre A. V.,

75 00 000 Sk pre M. V. a 75 000 000 Sk pre J. V.. Uvedená výška odzrkadľuje podľa

názoru sťažovateľov „náklady na ochranu, odškodnenie za nevratné poškodenie zdravia,

dobrého mena, stratu zárobku, zisku z podnikania, penále a úroky z dlhov, ktoré nebolo

možné uhrádzať“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s a

, nesúlad o Slovenskej

informačnej službe v znení neskorších predpisov s , nesúlad zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Vojenskom spravodajstve s

ods. 1 a nesúlad a a o ochrane svedka

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19,

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podaním z 9. januára 2002 doručeným ústavnému súdu 10. januára 2002 požiadali

sťažovatelia M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Svoju žiadosť odôvodnili tým, že vzhľadom na ich majetkové pomery a príjem (ide

o dôchodcov, ktorých jediným zdrojom príjmu je vyplácaný starobný dôchodok) nie sú

schopní uhradiť náklady právneho zastupovania.

Podaním z 19. marca 2002 doručeným ústavnému súdu 28. marca 2002 požiadal

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom aj sťažovateľ A. V. Svoju

žiadosť odôvodnil tým, že vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery nie je schopný

znášať trovy právneho zastúpenia. Ako chránený svedok bol 14 mesiacov zaradený do tzv.

programu na ochranu svedka, počas ktorého nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť. Po

vylúčení z uvedeného programu je nútený skrývať sa z obavy o svoj život a nedisponuje

žiadnym majetkom, resp. stálym príjmom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 a 2 a môže ústavný súd ustanoviť

fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to

požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na

ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia

byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno

žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí podľa

preskúmal aj splnenie zákonom ustanovených

predpokladov pre ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom a dospel k záveru, že

z dôvodov, ktoré sú ďalej uvedené v časti III tohto rozhodnutia, ide v prípade

prerokovávanej sťažnosti zo strany sťažovateľov o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti, preto ich žiadostiam o ustanovenie právneho zástupcu nemožno

vyhovieť.

III.

1. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa sťažnosť predbežne

prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

2. Zo skutkových tvrdení a argumentácie sťažovateľa A. V. v konaní pred ústavným

súdom vyplýva, že namieta porušovanie svojich základných práv a slobôd postupom

a opatreniami útvaru Policajného zboru zabezpečujúceho realizáciu programu na ochranu

svedka, postupom vyšetrovateľov Policajného zboru a orgánov prokuratúry v období, keď

bol zaradený do programu na ochranu svedka, resp. v období bezprostredne

predchádzajúcom jeho zaradeniu do uvedeného programu.

Sťažovateľ A. V. bol do vykonávania neodkladných opatrení zaradený

5. októbra 1999. Od decembra 1999 sa uzavretím ochrannej dohody začal na jeho osobu

vzťahovať osobitný režim ochrany, ktorý trval až do 20. novembra 2000, kedy útvar

Policajného zboru na základe súhlasného rozhodnutia komisie (spoločný rozhodovací orgán

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s rozhodovacou právomocou v otázkach

poskytovania ochrany a pomoci osobám podľa zákona na ochranu svedka) odstúpil od

ochrannej dohody.

K zásahom do základných práv a slobôd sťažovateľa A. V. malo teda dochádzať

v období do 20. novembra 2000. A. V. sa však ústavnej ochrany svojich základných práv

podľa domáhal až 2. januára 2002, kedy bola jeho sťažnosť doručená

ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa (v znení účinnom od 1. januára 2002) nemožno považovať za

časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, , , ). Jednou zo zákonných podmienok

pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd

dozvedieť.

Sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej

ochrany svojich základných práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil.

V čase, keď sa domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde

podľa , už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným

súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa A. V.

odmietol podľa ako podanú oneskorene.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľov M. V. a J. V. (rodičov sťažovateľa A. V.), z obsahu

sťažnosti je zrejmé, že nenamietajú porušenie iba svojich základných práv a slobôd, ale aj

porušenie základných práv a slobôd svojho syna A. V.

Keďže podľa a v spojení s zákona

o ústavnom súde jednou z podmienok začatia konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa je, že táto osoba (sťažovateľ) namieta porušenie

vlastných základných práv alebo slobôd, a nie základných práv alebo slobôd inej osoby, do

úvahy prichádzalo zaoberať sa iba namietaným porušením práva M. V. a J. V. na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a ich práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle

dohovoru, pretože prípadný záver o porušení týchto práv u A. V. v dôsledku neumožnenia

stretnutia s rodičmi zo strany útvaru Policajného zboru by vzhľadom na vzájomnosť ich

citových a osobných väzieb nevyhnutne implikoval rovnaký záver aj vo vzťahu k rodičom.

Avšak vzhľadom na skutočnosť, že všetci sťažovatelia namietali porušenie

základných práv a slobôd na rovnakom skutkovom základe (týkajúcom sa postupu štátnych

orgánov voči A. V. v období do 20. novembra 2000), je aj vo vzťahu k sťažovateľom M. V.

a J. V. potrebné konštatovať oneskorené podanie sťažnosti po lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 zákona ústavnom súde, a to z dôvodov identických s dôvodmi oneskorenosti podania

sťažnosti v časti týkajúcej sa A. V.

4. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že pokiaľ ide o namietané porušenie práva

A. V. na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných

údajov zaručeného v , práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

zaručeného v , práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa , práva na

zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa , práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a čl. 8 dohovoru, práva na osobnú slobodu, slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 17 a čl. 23

, práva na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať podľa a práva na

ochranu zdravia podľa a s tým spojeného porušenia a

postupom útvaru Policajného zboru v rámci realizácie programu na ochranu svedka, ako aj

pre porušenie práva sťažovateľa na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena

zaručeného v vyjadreniami príslušníkov Policajného zboru

publikovanými v časopise Moment - odhliadnuc od oneskorenosti podania sťažnosti (čo je

postačujúcim dôvodom na jej odmietnutie podľa ) - nie

je daná ani právomoc ústavného súdu na prerokovanie veci.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Všeobecné súdy rozhodujú podľa v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach. Preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy

a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon.

Podľa má fyzická osoba právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

V zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákona má fyzická osoba právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ

by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2).

Podľa § 16 Občianskeho zákona kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu

osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona a zodpovednosti

za škodu ( a nasl. ).

Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávna úprava práva na ochranu osobnosti

poskytuje sťažovateľovi dostatočné a účinné prostriedky ochrany proti porušovaniu jeho

základných práv neoprávneným zasahovaním do práv a právom chránených záujmov

spojených s jeho osobnosťou, jej fyzickou a psychickou integritou a rozvojom.

Jednotlivé čiastkové práva, ktorým sa na základe ustanovení § 11 až § 16

poskytuje ochrana, sú v ustanovení

vypočítané len demonštratívne.

Z rámca všeobecnej úpravy nemožno vylúčiť ani ďalšie

práva poskytujúce ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému

rozvoju, ako sú právo na ochranu súkromného a rodinného života, právo na osobnú slobodu,

slobodu pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov

vrátane záujmov profesionálnych a odborných.

Ustanovenia a pritom poskytujú sťažovateľovi

dostatočné a účinné právne prostriedky ochrany vyššie uvedených práv, ktoré môže uplatniť

v občianskom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Ochrana základných práv sťažovateľa proti spoločensky najnebezpečnejším zásahom

napĺňajúcim niektorú zo skutkových podstát trestného činu je v právomoci orgánov činných

v trestnom konaní (policajný orgán, vyšetrovateľ, súd). Keďže nie je v právomoci ústavného

súdu nahrádzať v konaní o sťažnosti podľa činnosť týchto orgánov, je na

sťažovateľovi, aby sa ochrany svojich práv domáhal využitím oprávnení, ktoré mu v tomto

smere poskytujú ustanovenia , prípadne

o prokuratúre a o Policajnom

zbore v znení neskorších predpisov.

Uvedené závery pritom nepochybne platia aj vo vzťahu k rodičom sťažovateľa M. V.

a J. V., pokiaľ ide o prípadný zásah do ich práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa , ako aj práva na

rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 dohovoru v dôsledku

neumožnenia stretnutia so synom zo strany útvaru Policajného zboru.

5. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali nesúlad právnych predpisov

s a dohovorom, ústavný súd poznamenáva, že podľa ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánov verejnej moci, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

O súlade právnych predpisov s , ústavnými zákonmi a s kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami ústavný súd rozhoduje v osobitnom type konania podľa čl. 125

.

Ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125

až 129 a a 3 ) ich koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (obdobne

napr. , ).

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti,

v ktorej požadovali konanie, ktoré ústavný súd v rámci konania podľa nie je

oprávnený uskutočniť, odmietol podľa pre nedostatok

právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002