Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 132/02
PDF · 276.18 KB
No categories available
III. ÚS 132/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2002 prerokoval žiadosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K., o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a predbežne prerokoval ich
sťažnosť pre namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20,
čl. 21, čl. 22, čl. 23, čl. 35, čl. 39, čl. 40, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, pre
porušenie čl. 2, čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv zaručených
v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti so zaradením A. V. do programu na ochranu svedka podľa zákona č. 256/1998
Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov v období od 5. októbra 1999 do 20. novembra 2000, ako aj pre namietaný nesúlad
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov s čl. 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení
neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve s čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a nesúlad § 7 ods. 7 a 8 a § 13 zákona č. 256/1998 Z. z.
o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 2, čl. 13, čl. 19, čl. 23 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti A. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Žiadosti M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
3. Sťažnosť A. V., M. V. a J. V. v časti namietajúcej porušenie základných práv
zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20, čl. 21, čl. 22, čl. 23, čl. 35, čl. 39, čl. 40, čl. 46
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, pre porušenie čl. 2, čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej
republiky a porušenie práv zaručených v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd o d m i e t a ako podanú oneskorene.
4. Sťažnosť A. V., M. V. a J. V. časti namietajúcej nesúlad zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
s čl. 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov
s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a nesúlad § 7 ods. 7 a 8 a § 13 zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19,
čl. 23 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2002
osobne podaná sťažnosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K. (ďalej aj „sťažovatelia“),
doplnená ďalšími podaniami sťažovateľov doručenými ústavnému súdu 10. januára 2002,
15. januára 2002, 28. marca 2002, 2. apríla 2002, 9. mája 2002 a 25. júla 2002, v ktorej
namietali porušenie viacerých základných práv a slobôd zaručených v Ústave Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v Dohovore o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ A. V. viedol, že v decembri 1998 začal s prestavbou nebytových
priestorov v K., kde chcel zriadiť a prevádzkovať bar, herňu a klub.
V prvej polovici roka 1999 sa stal obeťou vydierania zo strany organizovanej
skupiny osôb. Dňa 4. augusta 1999 oznámil tieto skutočnosti orgánom Policajného zboru
a nasledujúceho dňa bol vypočutý na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru
v Košiciach. V súvislosti s uvedenou vecou opätovne vypovedal 19. augusta 1999 na
Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave. Sťažovateľ sa následne
zúčastnil konfrontácie na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach.
V ten istý deň 8. septembra 1999 bol za jeho účasti vyšetrovateľom Policajného zboru
vypracovaný návrh na zaradenie sťažovateľa a jeho rodičov do programu ochrany svedka
v zmysle zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane svedka“) a 5. októbra
1999 bol sťažovateľ (bez rodičov) zaradený do vykonávania tzv. neodkladných opatrení.
V ten deň (ako uvádza) podpisoval dokument, ktorý obsahoval rovnaké záväzky ako ich
vymenúva § 7 ods. 7 písm. a) – f) zákona o ochrane svedka, ako aj záväzok mlčanlivosti
podľa § 80 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov.
Sťažovateľ bol umiestnený do bytu v B. Zariadenie bytu podľa jeho vyjadrenia
nevyhovovalo potrebám riadneho užívania. Sťažovateľ taktiež uviedol, že v telefónnom
prístroji umiestnenom v tomto byte odhalil odpočúvacie zariadenie.
Koncom októbra 1999 bol sťažovateľ umiestnený do ďalšieho utajeného bytu v M.
Zariadenie bytu bolo opäť nevyhovujúce a sťažovateľ bol (podľa vlastných slov) opäť
odpočúvaný.
Koncom decembra mu bola predložená na podpis ochranná dohoda, ktorá obsahovala
záväzky v zmysle § 7 ods. 7 písm. a) až e) zákona o ochrane svedka, ale aj klauzulu
o súhlase sťažovateľa s kontrolou jeho korešpondencie a o jeho záväzku k predaju všetkého
majetku. Dohoda obsahovala aj dotazník týkajúci sa osobných údajov sťažovateľa (vrátane
údajov o jeho zdravotnom stave). Ochranná dohoda však neobsahovala lehotu na
ekonomické osamostatnenie sa (§ 7 ods. 7 písm. e) zákona o ochrane svedka).
Koncom januára 2000 bol sťažovateľ premiestnený (z bezpečnostných dôvodov –
kvôli „kriminálne závadnému prostrediu“) do ďalšieho utajeného bytu v S. Toto bol podľa
sťažovateľa „jediný normálne zariadený byt“, aj tu však našiel odpočúvacie zariadenie
a odpočúvanie mu mala potvrdiť aj príslušníčka Policajného zboru. Vo februári 2000
požiadal o zubné lekárske ošetrenie. Žiadosť opakoval niekoľkokrát, no bezvýsledne.
Neskôr absolvoval očné vyšetrenie (dostal nové okuliare), bol preočkovaný proti tetanu
a koncom leta 2000 bol vyšetrený (kvôli teplotám) lekárkou na Krajskom úrade
vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave.
Vo februári 2000 mu mali byť odobraté daktyloskopické odtlačky rúk.
Dňa 1. marca 2000 mu bolo umožnené oboznámiť sa so spisom v trestnej veci,
v ktorej mal postavenie poškodeného a taktiež chráneného svedka.
Koncom apríla 2000 bol sťažovateľ presťahovaný do utajeného bytu v T. V tomto
byte už nebolo odpočúvacie zariadenie v telefóne. Príslušníci Policajného zboru však
vykonali (bez vedomia sťažovateľa) v byte prehliadku, o ktorej sa mal dozvedieť až
následne z ich telefonického oznámenia, že sú v byte, a z umiestnenia jeho osobných vecí,
ktorými sa hýbalo.
Z T. bol sťažovateľ presťahovaný do B. a následne do P. Zariadenie bytov bolo
vyhovujúce. Počas tohto obdobia mal povolené telefonicky komunikovať s rodinnými
príslušníkmi.
Dňa 14. novembra 2000 sa sťažovateľ stretol s viceprezidentom Policajného zboru,
ktorého informoval o problémoch a nedostatkoch v práci príslušného útvaru Policajného
zboru (ďalej len „útvar Policajného zboru“) zabezpečujúceho realizáciu programu ochrany.
Dňa 20. novembra 2000 bolo príslušníkmi Policajného zboru sťažovateľovi
oznámené rozhodnutie o jeho vylúčení z programu ochrany. Sťažovateľ uviedol, že mu boli
vrátené 2 ks cestovných pasov (osobný a služobný), fotografie, maturitné vysvedčenie,
lekárske potvrdenie o „rehabilitácii a operácii atď.“ Neboli mu však predložené žiadne
dôkazy o porušení podmienok ochrannej dohody z jeho strany a nebol mu ani vydaný
žiaden doklad o zaradení a vylúčení jeho osoby z programu ochrany.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež namietal, že aj napriek opakovaným
žiadostiam mu nebolo umožnené stretnutie s priateľkou a rodičmi. Uviedol tiež, že finančné
prostriedky, ktoré počas poskytovania ochrany dostával, mu neboli poskytované
v dostatočnej výške a finančné čiastky vo výške 20 000 Sk a 11 500 Sk, ktorých prevzatie
„podpísal“ začiatkom roka 2000 (približne vo februári), v skutočnosti nikdy neprevzal.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 a čl. 13
ústavy obsahom zmluvy o predbežných opatreniach, obsahom ochrannej dohody
a samotným výkonom ochrany svedka vzhľadom na to, že príslušný útvar Policajného zboru
žiadal od sťažovateľa rešpektovanie takých obmedzení, ktoré zákon o ochrane svedka
neobsahuje (práve nerešpektovanie podmienok ochrannej dohody malo byť dôvodom
vylúčenia sťažovateľa z programu ochrany svedka). Útvar Policajného zboru taktiež
vykonal také úkony a opatrenia predstavujúce zásah do základných práv a slobôd
sťažovateľa, ktoré zákon o ochrane svedka výslovne neupravuje. V tejto súvislosti
sťažovateľ namietal neoprávnený odber daktyloskopických odtlačkov orgánmi Policajného
zboru, otváranie listov a kontrolu jeho korešpondencie, na základe čoho došlo podľa jeho
názoru k porušeniu základného práva na ochranu listového tajomstva, tajomstva
dopravovaných správ a iných písomností a práva na ochranu osobných údajov priznaného
Porušenie uvedeného článku ústavy, ako aj základného práva na nedotknuteľnosť
osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ústavy namietal sťažovateľ na základe tvrdenia, že zo
strany útvaru Policajného zboru bolo realizované odpočúvanie jeho telefónnych hovorov
a taktiež „sústavné priestorové odpočúvanie bytov“, v ktorých bol umiestnený.
Neoprávneným vykonaním domovej prehliadky v jednom zo spomenutých bytov
(utajený byt v T.) a vstupom do obydlia bez vedomia a súhlasu sťažovateľa mal útvar
Policajného zboru porušiť jeho základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21
Porušenie základného práva na osobnú česť a dobrú povesť (čl. 19 ústavy) namietal
sťažovateľ na základe vyjadrení príslušníkov Policajného zboru v tlači (článok v časopise
MOMENT), obsahom ktorých boli nepravdivé tvrdenia o porušení podmienok ochrannej
dohody sťažovateľom.
Neumožnením stretnutí s rodičmi a priateľkou malo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života
podľa čl. 8 dohovoru.
Porušenia základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti sa mal
útvar Policajného zboru dopustiť aj pridelením malého množstva finančných prostriedkov
nepostačujúceho na uspokojenie základných duševných a materiálnych potrieb sťažovateľa,
ako aj nevyhovujúcim zariadením bytov, v ktorých bol sťažovateľ umiestnený,
a nevyhovením jeho žiadostiam o doplnenie ich vybavenia. Rozdielnym zabezpečením
svedkov bez udania, na základe akého predpisu sú im finančné prostriedky poskytované,
mal útvar Policajného zboru porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 39 ústavy.
Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na osobnú slobodu v zmysle
čl. 17 ústavy, ktorého sa mal útvar Policajného zboru dopustiť tým, že sťažovateľovi bolo
podľa jeho vyjadrenia „zakázané sa vzďaľovať z miest mojich vtedajších bydlísk“ a malo
mu byť prikázané vychádzať z bytov iba „na dobu nákupu (nevyhnutne nutnú)“.
Nevydaním nových platných cestovných dokladov (staré neplatné cestovné doklady
sťažovateľ odovzdal na začiatku vykonávania programu ochrany) mu nebolo umožnené
opustiť Slovenskú republiku, čím okrem čl. 17 ústavy malo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ústavy).
Na základe uvedených skutočností, ako aj v dôsledku nekvalifikovaného
vykonávania ochranných opatrení („dekonšpirácia“) namietol sťažovateľ aj porušenie
svojho práva na slobodu a osobnú bezpečnosť zaručeného v čl. 5 dohovoru útvarom
Policajného zboru.
Porušenie svojich práv zaručených v čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľ namietal v dôsledku
znenia ochrannej dohody, pretože mal byť prinútený zaviazať sa k predaju svojho majetku
s tým, že získané finančné prostriedky budú prevedené na jeho účet v zahraničí. Podľa
sťažovateľa mu žiadny zákon takúto povinnosť neurčuje.
Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 35 ústavy, pretože mu útvar Policajného
zboru počas obdobia vykonávania ochrany neumožnil podnikať, ani vykonávať inú
zárobkovú činnosť, ako aj porušenie čl. 40 ústavy, keďže mu bolo znemožnené navštevovať
svojho lekára v K. a útvar Policajného zboru nezabezpečil od uvedeného lekára ani
zdravotnú dokumentáciu sťažovateľa, čím sa podľa sťažovateľa znemožnilo objektívne
posúdenie potreby ďalšej lekárskej starostlivosti, ktorá mu musí byť poskytnutá.
Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 46, čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru na základe
tvrdenia, že postupom orgánov Policajného zboru a orgánov prokuratúry mu bolo
znemožnené podávať „zákonom ustanovené námietky“ a návrhy na vykonanie dôkazov
v trestnej veci, v ktorej mal postavenie chráneného svedka aj poškodeného. Mohol sa
zúčastniť len na jednom pojednávaní v uvedenej trestnej veci. Vyšetrovatelia Krajského
úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach navyše „zatajili“ (nevyšetrovali)
zápisnicu o sťažovateľom podanom vysvetlení zo 4. augusta 1999, následkom čoho „nebola
plne preukázaná vina páchateľov ani výška škody, čo sa prejavilo vo výške trestov
a zápornom posúdení náhrady škody“.
Sťažovatelia poukazujúc na rozsiahlosť porušenia základných práv a slobôd žiadali,
aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 000 Sk pre A. V.,
75 00 000 Sk pre M. V. a 75 000 000 Sk pre J. V.. Uvedená výška odzrkadľuje podľa
názoru sťažovateľov „náklady na ochranu, odškodnenie za nevratné poškodenie zdravia,
dobrého mena, stratu zárobku, zisku z podnikania, penále a úroky z dlhov, ktoré nebolo
možné uhrádzať“.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 2 a čl. 13
ústavy, nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej
informačnej službe v znení neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 ústavy, nesúlad zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve s čl. 48
ods. 1 ústavy a nesúlad § 7 ods. 7 a 8 a § 13 zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19,
čl. 23 a čl. 39 ústavy a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podaním z 9. januára 2002 doručeným ústavnému súdu 10. januára 2002 požiadali
sťažovatelia M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Svoju žiadosť odôvodnili tým, že vzhľadom na ich majetkové pomery a príjem (ide
o dôchodcov, ktorých jediným zdrojom príjmu je vyplácaný starobný dôchodok) nie sú
schopní uhradiť náklady právneho zastupovania.
Podaním z 19. marca 2002 doručeným ústavnému súdu 28. marca 2002 požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom aj sťažovateľ A. V. Svoju
žiadosť odôvodnil tým, že vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery nie je schopný
znášať trovy právneho zastúpenia. Ako chránený svedok bol 14 mesiacov zaradený do tzv.
programu na ochranu svedka, počas ktorého nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť. Po
vylúčení z uvedeného programu je nútený skrývať sa z obavy o svoj život a nedisponuje
žiadnym majetkom, resp. stálym príjmom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 30
ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť
fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to
požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na
ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia
byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde preskúmal aj splnenie zákonom ustanovených
predpokladov pre ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom a dospel k záveru, že
z dôvodov, ktoré sú ďalej uvedené v časti III tohto rozhodnutia, ide v prípade
prerokovávanej sťažnosti zo strany sťažovateľov o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti, preto ich žiadostiam o ustanovenie právneho zástupcu nemožno
vyhovieť.
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť predbežne
prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
2. Zo skutkových tvrdení a argumentácie sťažovateľa A. V. v konaní pred ústavným
súdom vyplýva, že namieta porušovanie svojich základných práv a slobôd postupom
a opatreniami útvaru Policajného zboru zabezpečujúceho realizáciu programu na ochranu
svedka, postupom vyšetrovateľov Policajného zboru a orgánov prokuratúry v období, keď
bol zaradený do programu na ochranu svedka, resp. v období bezprostredne
predchádzajúcom jeho zaradeniu do uvedeného programu.
Sťažovateľ A. V. bol do vykonávania neodkladných opatrení zaradený
5. októbra 1999. Od decembra 1999 sa uzavretím ochrannej dohody začal na jeho osobu
vzťahovať osobitný režim ochrany, ktorý trval až do 20. novembra 2000, kedy útvar
Policajného zboru na základe súhlasného rozhodnutia komisie (spoločný rozhodovací orgán
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s rozhodovacou právomocou v otázkach
poskytovania ochrany a pomoci osobám podľa zákona na ochranu svedka) odstúpil od
ochrannej dohody.
K zásahom do základných práv a slobôd sťažovateľa A. V. malo teda dochádzať
v období do 20. novembra 2000. A. V. sa však ústavnej ochrany svojich základných práv
podľa čl. 127 ústavy domáhal až 2. januára 2002, kedy bola jeho sťažnosť doručená
ústavnému súdu.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (v znení účinnom od 1. januára 2002) nemožno považovať za
časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok
pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd
dozvedieť.
Sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej
ochrany svojich základných práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil.
V čase, keď sa domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde
podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným
súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa A. V.
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľov M. V. a J. V. (rodičov sťažovateľa A. V.), z obsahu
sťažnosti je zrejmé, že nenamietajú porušenie iba svojich základných práv a slobôd, ale aj
porušenie základných práv a slobôd svojho syna A. V.
Keďže podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona
o ústavnom súde jednou z podmienok začatia konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je, že táto osoba (sťažovateľ) namieta porušenie
vlastných základných práv alebo slobôd, a nie základných práv alebo slobôd inej osoby, do
úvahy prichádzalo zaoberať sa iba namietaným porušením práva M. V. a J. V. na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a ich práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8
dohovoru, pretože prípadný záver o porušení týchto práv u A. V. v dôsledku neumožnenia
stretnutia s rodičmi zo strany útvaru Policajného zboru by vzhľadom na vzájomnosť ich
citových a osobných väzieb nevyhnutne implikoval rovnaký záver aj vo vzťahu k rodičom.
Avšak vzhľadom na skutočnosť, že všetci sťažovatelia namietali porušenie
základných práv a slobôd na rovnakom skutkovom základe (týkajúcom sa postupu štátnych
orgánov voči A. V. v období do 20. novembra 2000), je aj vo vzťahu k sťažovateľom M. V.
a J. V. potrebné konštatovať oneskorené podanie sťažnosti po lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona ústavnom súde, a to z dôvodov identických s dôvodmi oneskorenosti podania
sťažnosti v časti týkajúcej sa A. V.
4. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že pokiaľ ide o namietané porušenie práva
A. V. na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných
údajov zaručeného v čl. 22 ústavy, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
zaručeného v čl. 16 ústavy, práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy, práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a čl. 8 dohovoru, práva na osobnú slobodu, slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 17 a čl. 23
ústavy, práva na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať podľa čl. 35 ústavy a práva na
ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy a s tým spojeného porušenia čl. 2 a čl. 13 ústavy
postupom útvaru Policajného zboru v rámci realizácie programu na ochranu svedka, ako aj
pre porušenie práva sťažovateľa na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena
zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy vyjadreniami príslušníkov Policajného zboru
publikovanými v časopise Moment - odhliadnuc od oneskorenosti podania sťažnosti (čo je
postačujúcim dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) - nie
je daná ani právomoc ústavného súdu na prerokovanie veci.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Všeobecné súdy rozhodujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach. Preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
V zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákona má fyzická osoba právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ
by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2).
Podľa § 16 Občianskeho zákona kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona a zodpovednosti
za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávna úprava práva na ochranu osobnosti
poskytuje sťažovateľovi dostatočné a účinné prostriedky ochrany proti porušovaniu jeho
základných práv neoprávneným zasahovaním do práv a právom chránených záujmov
spojených s jeho osobnosťou, jej fyzickou a psychickou integritou a rozvojom.
Jednotlivé čiastkové práva, ktorým sa na základe ustanovení § 11 až § 16
Občianskeho zákonníka poskytuje ochrana, sú v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka
vypočítané len demonštratívne.
Z rámca všeobecnej úpravy § 11 Občianskeho zákonníka nemožno vylúčiť ani ďalšie
práva poskytujúce ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému
rozvoju, ako sú právo na ochranu súkromného a rodinného života, právo na osobnú slobodu,
slobodu pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov
vrátane záujmov profesionálnych a odborných.
Ustanovenia § 13 a § 16 Občianskeho zákonníka pritom poskytujú sťažovateľovi
dostatočné a účinné právne prostriedky ochrany vyššie uvedených práv, ktoré môže uplatniť
v občianskom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.
Ochrana základných práv sťažovateľa proti spoločensky najnebezpečnejším zásahom
napĺňajúcim niektorú zo skutkových podstát trestného činu je v právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (policajný orgán, vyšetrovateľ, súd). Keďže nie je v právomoci ústavného
súdu nahrádzať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy činnosť týchto orgánov, je na
sťažovateľovi, aby sa ochrany svojich práv domáhal využitím oprávnení, ktoré mu v tomto
smere poskytujú ustanovenia Trestného poriadku, prípadne zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore v znení neskorších predpisov.
Uvedené závery pritom nepochybne platia aj vo vzťahu k rodičom sťažovateľa M. V.
a J. V., pokiaľ ide o prípadný zásah do ich práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 dohovoru v dôsledku
neumožnenia stretnutia so synom zo strany útvaru Policajného zboru.
5. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali nesúlad právnych predpisov
s ústavou a dohovorom, ústavný súd poznamenáva, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánov verejnej moci, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
O súlade právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi a s kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami ústavný súd rozhoduje v osobitnom type konania podľa čl. 125
Ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125
až 129 a čl. 136 ods. 2 a 3 ústavy) ich koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (obdobne
napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99).
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti,
v ktorej požadovali konanie, ktoré ústavný súd v rámci konania podľa čl. 127 ústavy nie je
oprávnený uskutočniť, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2002