Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 463/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., bytom O., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene

ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súkromie podľa a 2 a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods.

1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva

obrany Slovenskej republiky a žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o udelenie

súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-

V-91/2011 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn.

KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

30. apríla 2011 a 4. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8 ods. 1

a 2 dohovoru postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

obrany“) a žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva (ďalej aj „vojenské obranné

spravodajstvo“ alebo „VOS“) o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického

prostriedku (ďalej aj „ITP“) vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a rozhodnutím

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o udelení súhlasu na odpočúvanie a

zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn. KS

TN-VV-174-1/2011-Ntt 137.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 1. marca 2012 bol v rámci trestného konania

vedeného Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) pod sp. zn. vypočutý v procesnom postavení svedka –

poškodeného a v rámci tohto výsluchu bol informovaný o tom, že na základe žiadosti

vojenského obranného spravodajstva a súhlasu na odpočúvanie udeleného krajským súdom

došlo k odpočúvaniu jeho telefonických hovorov, ktoré boli realizované prostredníctvom

jeho mobilného telefónu.

Zároveň bol sťažovateľ zo strany generálnej prokuratúry upovedomený o začatí

trestného stíhania vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa voči

viacerým príslušníkom VOS.

Sťažovateľ uviedol, že odpočúvaním jeho telefonických hovorov došlo k zásahu

do jeho práva na súkromie, pretože podľa neho tento zásah nezodpovedal zásadám legality,

legitimity a proporcionality. K tomu uvádza judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že v jeho

prípade nepochybne došlo k nezákonnému a neodôvodnenému odpočúvaniu.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že zásah do súkromia bol síce vykonaný

na základe o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

pred odpočúvaním“), ale nebol vykonaný v súlade s týmto zákonom, keďže VOS v žiadosti

uviedlo „nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti tvrdením, že

sťažovateľ ako záujmová osoba je podozrivá z poškodzovania vojensko-hospodárskych

záujmov Slovenskej republiky... v dôsledku čoho bol informačno - technický prostriedok

použitý až do 22. 11. 2011, čím bola sťažovateľovi spôsobená vážna ujma na právach

upravených v , , ods. 2 SR., Listiny... a ,

ods. 2 Dohovoru...“, a z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu „nebolo vydané na základe

dôvodov, ktoré by boli pravdivé, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie...“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Odpočúvanie a zaznamenávanie

telekomunikačnej prevádzky bolo vykonávané na účastníckej stanici evidovanej na meno

sťažovateľa, pričom táto bola používaná na súkromné hovory sťažovateľa s jeho rodinnou,

priateľmi a známymi Súkromné hovory sťažovateľa sa týkali jeho súkromného, rodinného

a intímneho živom, ktorý si váži a nadovšetko ctí...

... sťažovateľ dlhé roky pracovne pôsobil v oblasti vojenskej obrany, odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky bez splnenia zákonných podmienok u neho

vyvolalo pocit krivdy. Sťažovateľ vždy vykonával svoju prácu svedomito a zodpovedne

a nikdy neohrozil záujmy Slovenskej republiky...

Z takéhoto postupu Vojenského obranného spravodajstva sťažovateľ dedukuje

jednoznačný záver, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky boli

voči nemu nasadené s úmyslom mu zámerne poškodiť, pričom doteraz nevie v akej

konkrétnej oblasti a z akých konkrétnych dôvodov Tieto skutočnosti v ňom pritom

vyvolávajú ešte väčší pocit neistoty a strachu o svoju rodinu, ako aj o vlastnú osobu...

... spôsob zásahu do súkromia sťažovateľa otriasol dôverou sťažovateľa

v dodržiavanie základných princípov právneho štátu mocenskými štruktúrami štátu (súdmi

a Vojenským spravodajstvom). Sťažovateľ je otrasený zo skutočnosti, že došlo

k neoprávnenému zásahu do jeho súkromia nezákonnými postupmi a na základe

vymyslených skutočností zo strany Vojenského obranného spravodajstvu. Zároveň je však

otrasený aj faktom, že mu nebola zo strany Krajského súdu v Trenčíne poskytnutá súdna

ochrana, keď súd zjavne riadne a dostatočne nepreveril skutočnosti uvedené v žiadosti

o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a pri vydaní

rozhodnutia o udelení súhlasu vychádzal z jednostranných tvrdení Vojenského obranného

spravodajstva, čim zásah do jeho súkromia umožnil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ministerstvo obrany... žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o vydanie

rozhodnutia na udelenie súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci

vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím o udelení

súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011

vydaným pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 porušil základné právo Ing. M. J. na

súkromie podľa a 2 … a podľa Listiny…, právo na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1a 2 Dohovoru… a základné právo na

súdnu ochranu podľa … a podľa listiny… a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Žiadosť Vojenského obranného spravodajstva o vydanie rozhodnutia na udelenie

súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-

V-91/2011 a Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011 vydané pod sp. zn. KS

TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 sa zrušujú.

Ing, M. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €..., ktoré

sú Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a

nerozdielne zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ing. M. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia trovy konania v sume 269,5

EUR...“

II.

Podľa ods. ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

1. V predmetnej sťažnosti sťažovateľ napadol postup ministerstva obrany

a vojenského obranného spravodajstva, ktorý bol podľa neho nezákonný, pretože ich

žiadosť o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku „obsahovala

nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti“, a týmto postupom malo

dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ teda v konaní pred ústavným súdom napadol sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 taký postup ministerstva obrany a vojenského obranného spravodajstva, ktorý

bol povinný aj oprávnený preskúmať krajský súd, ktorý aj rozhodol o ich žiadosti konečným

rozhodnutím z 23. augusta 2011. Z uvedeného je zrejmé, že z tohto dôvodu nie je daná

právomoc na prerokovanie sťažnosti v konaní pred ústavným súdom vo vzťahu k postupu

ministerstva obrany, resp. vojenského obranného spravodajstva.

Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity ( i. f. ) by odporovalo,

ak by ústavný súd konal o sťažnosti aj vtedy, keď vo veci konal a rozhodoval iný súd.

Uznaním právomoci v takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie,

ktorým by posudzoval žiadosť vojenského obranného spravodajstva pred príslušným

všeobecným súdom, čo je neprípustné a súčasne by to bolo aj zasahovaním do právomoci

všeobecných súdov [v tomto prípade krajského súdu ( )].

Z toho dôvodu ústavný súd vo vzťahu k postupu ministerstva obrany a vojenského

obranného spravodajstva sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci

podľa .

2. V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa

zaručených a 2 , , a listiny a práv

sťažovateľa zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 a jeho rozhodnutím

z 23. augusta 2011 vydaným v tomto konaní, ktorý možno v zmysle § 49 zákona

o ústavnom súde označiť za „iný zásah“, ústavný súd opätovne poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd

v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán

verejnej moci (napr. , ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným

všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám namietajúcim porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu (podobne , , ,

).

Ústavný súd pridržiavajúc sa uvedených východísk pri posúdení tejto časti sťažnosti

z pohľadu namietaného porušenia sťažovateľom označených článkov , listiny

a dohovoru v prvom rade upriamuje pozornosť na obsah , podľa

ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V občiansko-právnej sfére sa obsah predmetného článku premieta už

do úvodných ustanovení procesného kódexu, najmä ustanovenia

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého občianske súdne

konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie a každý má

právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Pokiaľ ide vo všeobecnosti o ochranu súkromia, podľa ustanovenia § 11 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy. Ďalšie čiastkové práva, ktoré korešpondujú aj s obsahom sťažovateľom označených

článkov , listiny a dohovoru vrátane možností nápravy, ktorej sa dotknutá osoba

môže žalobou na príslušnom všeobecnom súde domáhať, sú upravené v ustanoveniach § 12

až . Jednotlivé čiastkové práva, ktorým sa na základe

ustanovení až poskytuje ochrana, sú v ustanovení

vypočítané len demonštratívne. Z rámca všeobecnej úpravy

ustanovenia nemožno vylúčiť ani ďalšie práva poskytujúce

ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému rozvoju, ako sú

právo na ochranu súkromného a rodinného života, právo na osobnú slobodu, slobodu

pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov vrátane

záujmov profesionálnych a odborných. Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávna úprava

práva na ochranu osobnosti poskytuje sťažovateľovi dostatočné a účinné prostriedky

ochrany proti porušovaniu jeho základných práv a slobôd neoprávneným zasahovaním

do práv a právom chránených záujmov spojených s jeho osobnosťou, s jej fyzickou

a psychickou integritou a rozvojom (m. m. ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli argumenty o tom, že namietaný súhlas

na odpočúvanie udelené krajským súdom nezodpovedá požiadavkám legality, legitimity

a proporcionality, ktoré sa skúmajú pri posudzovaní odôvodnenosti zásahov do práva

na súkromie. Súčasne vyslovil názor, že žiadosti VOS obsahovali „nepravdivé,

predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti tvrdením, že sťažovateľ ako záujmová

osoba je podozrivá z poškodzovania vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej

republiky“, a keďže krajský súd na podklade týchto žiadosti udelil súhlas na odpočúvanie,

nemôže byť zbavený zodpovednosti za tento zásah do jeho práva na súkromie. Sťažovateľ

vyslovil dôvodné pochybnosti o ich nedostatočnej odôvodnenosti, a tým predostrel aj

námietku o porušení jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúry

ústavného súdu právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je

súčasťou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého

sú prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy,

ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt

(rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978,

).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným

právam obsiahnutým v ústave postupuje v intenciách judikatúry ESĽP. V zmysle tejto

judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch hľadísk, a to z hľadiska

legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva

na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna norma ho upravuje

dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok predvídateľný. Legitímnosť

zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2

dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak je to v záujme štátu

z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu zabezpečenia hospodárskeho blahobytu

krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany práv

a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len

v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné legitímny cieľ

dosiahnuť inak) a pri dodržaní zásad a princípov vlastných demokratickej spoločnosti

(, ).

V namietanom prípade ústavný súd zistil, že krajský súd 23. augusta 2011 udelil

súhlas na odpočúvanie telefonických hovorov uskutočnených prostredníctvom jeho jedného

mobilného telefónu. Súhlas bol udelený na dobu troch mesiacov, a to od 23. augusta 2011

do 22. novembra 2011.

Uznesením prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. z 20. februára

2012 bolo vznesené obvinenie piatim bývalým príslušníkom VOS (jednému ako

páchateľovi a zvyšným štyrom ako účastníkom trestného činu) za pokračujúci zločin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)

s poukazom na , , , a

v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) s poukazom na , a .

Z označeného uznesenia vyplýva, že na podklade dosiaľ zistených skutočností je

dostatočne odôvodnený záver, že obvinení sa mali uvedených trestných činov dopustiť

konaním v rozpore s § 3, § 4 a § 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním, v rozpore s § 2

o Vojenskom spravodajstve

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenskom spravodajstve“), ako aj v

rozpore so „Smernicou pre použitie informačno-technických prostriedkov VOS“.

Konaním obvinených príslušníkov VOS malo dôjsť k spôsobeniu škody viacerým

osobám, ktorej príčinou malo byť nelegálne odpočúvanie telekomunikačných prevádzok

dotknutých osôb. Jedným z poškodených v rámci trestného konania, predmetom ktorého je

trestná činnosť bývalých príslušníkov VOS, je aj sťažovateľ. Ten sa 1. marca 2012 v rámci

svojho výsluchu v procesnom postavení svedka – poškodeného v zmysle § 46 ods. 1 zákona

č. (v znení ) účinného

od 1. januára 2006 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pripojil

k trestnému konaniu a podľa si voči obvineným uplatnil

nárok na náhradu škody. Súčasne vyhlásil, že o tomto jeho nároku nebolo dosiaľ rozhodnuté

v žiadnom konaní.

Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

v tomto ustanovení priznáva poškodenému viaceré procesné práva, ale, samozrejme, aj

právo na uplatnenie nároku na náhradu škody. Ako vyplýva z § 46 ods. 3 Trestného

poriadku, poškodený má právo uplatniť tento svoj nárok voči osobe obvinenej z trestného

činu.

Ústavný súd konštatuje, že činnosť a konanie bývalých príslušníkov VOS majúce

podobu žiadostí, na základe ktorých krajský súd udelil súhlasy na odpočúvanie, je

predmetom trestného konania, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Príslušníci VOS

sú v danej trestnej veci obvinení zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

a prečinu poškodzovania cudzích práv, pretože krajskému súdu mali predložiť nepravdivé

informácie o údajnom podozrení z protiprávneho konania sťažovateľa a iných osôb, čím ho

mali uviesť do omylu a dosiahnuť udelenie súhlasov na odpočúvanie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

tento zákon upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné

činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba

rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ako

predstavitelia verejnej moci ako prvé vstupujú do konania, aby objasnili protiprávnu činnosť

obvinených, a teda aby obstarali dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu

v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a aby pripravili súdu podklady na prijatie

spravodlivého rozhodnutia. V tomto štádiu trestného konania je povinnosťou orgánov

činných v trestnom konaní zistiť a preukázať, že obvinení konali spôsobom a v úmysle,

ktorý predpokladajú skutkové podstaty uvedených trestných činov. Orgány činné v trestnom

konaní sú povinné objasniť, či obvinení konali protiprávne a či spôsobili ujmu na právach

sťažovateľa a ďalších poškodených tým, že predložením žiadostí obsahujúcich nepravdivé

skutočnosti uviedli krajský súd do omylu, ktorý v dôsledku toho mal dospieť k záveru, že sú

splnené všetky predpoklady na udelenie súhlasu na odpočúvanie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pôvod dôkazov, ktoré sa bývalí príslušníci VOS snažili

proti sťažovateľovi zadovážiť, ako aj spôsob ich obstarania je v súčasnej dobe predmetom

trestného konania. To znamená, že sťažovateľ sa nemusí pred tvrdenou nezákonnosťou

dôkazov brániť ako obvinený v trestnom konaní, pretože ochrana jeho práv sa stala

súčasťou procesu, v rámci ktorého sa objasňuje a preukazuje trestná činnosť tých, ktorí mali

jeho práva porušiť. Dôkazom toho, že túto povinnosť prebrali na seba v prvom rade orgány

činné v trestnom konaní, je aj argumentácia generálnej prokuratúry obsiahnutá v uznesení

sp. zn. z 20. februára 2012, z ktorej vyplýva, že protiprávnym konaním

obvinených mala byť sťažovateľovi (a ďalším poškodeným) spôsobená vážna ujma na jeho

právach podľa a listiny a dohovoru, ktoré garantujú ochranu súkromia.

Vychádzajúc z uvedeného a odvolávajúc sa na , z ktorého

vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií, ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie. Totiž trestné konanie, predmetom ktorého je zistenie a objasnenie údajných

protiprávnych zásahov do sťažovateľovho práva na súkromie a v rámci ktorého si

sťažovateľ ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody voči obvineným, nie je

právoplatne ukončené. Táto okolnosť zatiaľ vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej

veci.

Pri prejednaní námietok sťažovateľa mal tiež ústavný súd na pamäti aj svoje skoršie

rozhodnutie sp. zn. z 11. júla 2012 týkajúce sa takmer totožnej veci iného

účastníka konania. V tejto veci ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

sťažnosť iného účastníka konania odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. V označenom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že súhlas

na odpočúvanie udelený krajským súdom považuje za zodpovedajúci požiadavkám legality,

legitimity a proporcionality, a dodal, že podľa jeho názoru krajský súd všetky podklady,

ktoré mu boli v tejto súvislosti predložené, správne vyhodnotil ako postačujúce na

odôvodnenie zásahu, resp. obmedzenia práva na súkromie sťažovateľa. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd medzi uvedeným súhlasom na odpočúvanie a namietaným porušením

práva na súkromie nezistil príčinnú súvislosť.

V daných okolnostiach však ústavný súd musí predovšetkým poukázať

na podmienky a procedúry súvisiace s rozhodovaním o použití ITP, ktoré sú záväzným

spôsobom upravené v ustanoveniach § 1 až § 4 zákona o ochrane pred odpočúvaním

a na základe ktorých rozhodoval krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň aj povinný

poskytnúť sťažovateľovi ochranu vo vzťahu k základným právam podľa a listiny

a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažnosťou na ústavnom súde namieta.

Nielen táto okolnosť, ale predovšetkým znenie ustanovenia § 8 zákona o ochrane

pred odpočúvaním vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených práv sťažovateľa zaručených ,

listinou a jeho práv zaručených dohovorom.

Podľa ustanovenia § 8 zákona o ochrane pred odpočúvaním použitie ITP,

vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s týmto

zákonom, zakladá zodpovednosť štátu, ako aj osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné

správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila. V poznámkach pod čiarou

vzťahujúcich sa na predmetné ustanovenie sú obsiahnuté odkazy na zákon o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v súčasnosti

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov), a .

Aj uvedená (špeciálna) právna úprava poskytuje sťažovateľovi dostatočné záruky

a možnosti na uplatnenie svojich práv, ak sa preukáže, že použitie ITP v jeho prípade

vybočovalo z medzí zákona.

Ústavný súd nemôže suplovať výkon právomoci všeobecných súdov danú im čl. 142

ods. 1 a ani nahrádzať činnosť ďalších orgánov verejnej moci, do právomoci ktorých

je zverené vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov a pod. Ústavný súd nie je

súdom skutkovým.

Zo skutkového stavu sťažovateľom v sťažnosti podrobne prezentovanom je podľa

názoru ústavného súdu zrejmé, že existujúce prostriedky ochrany svojich základných práv

garantovaných mu a listinou, ako aj práv garantovaných mu dohovorom, ktorých

porušenie namietal, pred všeobecnými súdmi neuplatňoval, resp. ešte ani uplatniť nemohol.

To však neznamená, že ústavný súd sa v tomto štádiu zmocní úlohy zisťovať a posudzovať

skutkové okolnosti postupu pri použití ITP proti jeho osobe a v konečnom dôsledku

rozhodovať o zákonnosti tohto postupu, pretože touto právomocou, ako to je už

odôvodnené, nedisponuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

označených základných práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru postupom VOS

týkajúcim sa použitia ITP na základe rozhodnutia krajského súdu z 23. augusta 2011

vydaného pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne ).

Ústavný súd na základe uvedených skutočností preto rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012