Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 463/2012
PDF · 225.59 KB
No categories available
III. ÚS 463/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., bytom O., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene
ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods.
1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva
obrany Slovenskej republiky a žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o udelenie
súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-
V-91/2011 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn.
KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
30. apríla 2011 a 4. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8 ods. 1
a 2 dohovoru postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
obrany“) a žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva (ďalej aj „vojenské obranné
spravodajstvo“ alebo „VOS“) o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického
prostriedku (ďalej aj „ITP“) vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o udelení súhlasu na odpočúvanie a
zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 23. augusta 2011 vydaným pod sp. zn. KS
TN-VV-174-1/2011-Ntt 137.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 1. marca 2012 bol v rámci trestného konania
vedeného Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) pod sp. zn. IV Gv 4/11 vypočutý v procesnom postavení svedka –
poškodeného a v rámci tohto výsluchu bol informovaný o tom, že na základe žiadosti
vojenského obranného spravodajstva a súhlasu na odpočúvanie udeleného krajským súdom
došlo k odpočúvaniu jeho telefonických hovorov, ktoré boli realizované prostredníctvom
jeho mobilného telefónu.
Zároveň bol sťažovateľ zo strany generálnej prokuratúry upovedomený o začatí
trestného stíhania vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa voči
viacerým príslušníkom VOS.
Sťažovateľ uviedol, že odpočúvaním jeho telefonických hovorov došlo k zásahu
do jeho práva na súkromie, pretože podľa neho tento zásah nezodpovedal zásadám legality,
legitimity a proporcionality. K tomu uvádza judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že v jeho
prípade nepochybne došlo k nezákonnému a neodôvodnenému odpočúvaniu.
V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že zásah do súkromia bol síce vykonaný
na základe zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
pred odpočúvaním“), ale nebol vykonaný v súlade s týmto zákonom, keďže VOS v žiadosti
uviedlo „nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti tvrdením, že
sťažovateľ ako záujmová osoba je podozrivá z poškodzovania vojensko-hospodárskych
záujmov Slovenskej republiky... v dôsledku čoho bol informačno - technický prostriedok
použitý až do 22. 11. 2011, čím bola sťažovateľovi spôsobená vážna ujma na právach
upravených v čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR., čl. 13 Listiny... a čl. 8 ods. 1,
ods. 2 Dohovoru...“, a z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu „nebolo vydané na základe
dôvodov, ktoré by boli pravdivé, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie...“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Odpočúvanie a zaznamenávanie
telekomunikačnej prevádzky bolo vykonávané na účastníckej stanici evidovanej na meno
sťažovateľa, pričom táto bola používaná na súkromné hovory sťažovateľa s jeho rodinnou,
priateľmi a známymi Súkromné hovory sťažovateľa sa týkali jeho súkromného, rodinného
a intímneho živom, ktorý si váži a nadovšetko ctí...
... sťažovateľ dlhé roky pracovne pôsobil v oblasti vojenskej obrany, odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky bez splnenia zákonných podmienok u neho
vyvolalo pocit krivdy. Sťažovateľ vždy vykonával svoju prácu svedomito a zodpovedne
a nikdy neohrozil záujmy Slovenskej republiky...
Z takéhoto postupu Vojenského obranného spravodajstva sťažovateľ dedukuje
jednoznačný záver, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky boli
voči nemu nasadené s úmyslom mu zámerne poškodiť, pričom doteraz nevie v akej
konkrétnej oblasti a z akých konkrétnych dôvodov Tieto skutočnosti v ňom pritom
vyvolávajú ešte väčší pocit neistoty a strachu o svoju rodinu, ako aj o vlastnú osobu...
... spôsob zásahu do súkromia sťažovateľa otriasol dôverou sťažovateľa
v dodržiavanie základných princípov právneho štátu mocenskými štruktúrami štátu (súdmi
a Vojenským spravodajstvom). Sťažovateľ je otrasený zo skutočnosti, že došlo
k neoprávnenému zásahu do jeho súkromia nezákonnými postupmi a na základe
vymyslených skutočností zo strany Vojenského obranného spravodajstvu. Zároveň je však
otrasený aj faktom, že mu nebola zo strany Krajského súdu v Trenčíne poskytnutá súdna
ochrana, keď súd zjavne riadne a dostatočne nepreveril skutočnosti uvedené v žiadosti
o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a pri vydaní
rozhodnutia o udelení súhlasu vychádzal z jednostranných tvrdení Vojenského obranného
spravodajstva, čim zásah do jeho súkromia umožnil.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Ministerstvo obrany... žiadosťou Vojenského obranného spravodajstva o vydanie
rozhodnutia na udelenie súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci
vedenej pod sp. zn. VS111-V-91/2011 a Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím o udelení
súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011
vydaným pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 porušil základné právo Ing. M. J. na
súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy… a podľa čl. 13 Listiny…, právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1a 2 Dohovoru… a základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy… a podľa čl. 36 ods. 1 listiny… a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Žiadosť Vojenského obranného spravodajstva o vydanie rozhodnutia na udelenie
súhlasu k použitiu informačno-technického prostriedku vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-
V-91/2011 a Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne o udelení súhlasu na odpočúvanie
a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky zo dňa 23.08.2011 vydané pod sp. zn. KS
TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 sa zrušujú.
Ing, M. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €..., ktoré
sú Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a
nerozdielne zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ing. M. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia trovy konania v sume 269,5
EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. V predmetnej sťažnosti sťažovateľ napadol postup ministerstva obrany
a vojenského obranného spravodajstva, ktorý bol podľa neho nezákonný, pretože ich
žiadosť o udelenie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku „obsahovala
nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti“, a týmto postupom malo
dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Sťažovateľ teda v konaní pred ústavným súdom napadol sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy taký postup ministerstva obrany a vojenského obranného spravodajstva, ktorý
bol povinný aj oprávnený preskúmať krajský súd, ktorý aj rozhodol o ich žiadosti konečným
rozhodnutím z 23. augusta 2011. Z uvedeného je zrejmé, že z tohto dôvodu nie je daná
právomoc na prerokovanie sťažnosti v konaní pred ústavným súdom vo vzťahu k postupu
ministerstva obrany, resp. vojenského obranného spravodajstva.
Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) by odporovalo,
ak by ústavný súd konal o sťažnosti aj vtedy, keď vo veci konal a rozhodoval iný súd.
Uznaním právomoci v takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie,
ktorým by posudzoval žiadosť vojenského obranného spravodajstva pred príslušným
všeobecným súdom, čo je neprípustné a súčasne by to bolo aj zasahovaním do právomoci
všeobecných súdov [v tomto prípade krajského súdu (čl. 142 ods. 1 ústavy)].
Z toho dôvodu ústavný súd vo vzťahu k postupu ministerstva obrany a vojenského
obranného spravodajstva sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa
zaručených čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 13 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv
sťažovateľa zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 a jeho rozhodnutím
z 23. augusta 2011 vydaným v tomto konaní, ktorý možno v zmysle § 49 zákona
o ústavnom súde označiť za „iný zásah“, ústavný súd opätovne poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd
v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán
verejnej moci (napr. III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným
všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám namietajúcim porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia
predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
Ústavný súd pridržiavajúc sa uvedených východísk pri posúdení tejto časti sťažnosti
z pohľadu namietaného porušenia sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny
a dohovoru v prvom rade upriamuje pozornosť na obsah čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
V občiansko-právnej sfére sa obsah predmetného článku ústavy premieta už
do úvodných ustanovení procesného kódexu, najmä ustanovenia § 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého občianske súdne
konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie a každý má
právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.
Pokiaľ ide vo všeobecnosti o ochranu súkromia, podľa ustanovenia § 11 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Ďalšie čiastkové práva, ktoré korešpondujú aj s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy, listiny a dohovoru vrátane možností nápravy, ktorej sa dotknutá osoba
môže žalobou na príslušnom všeobecnom súde domáhať, sú upravené v ustanoveniach § 12
až § 16 Občianskeho zákonníka. Jednotlivé čiastkové práva, ktorým sa na základe
ustanovení § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka poskytuje ochrana, sú v ustanovení § 11
Občianskeho zákonníka vypočítané len demonštratívne. Z rámca všeobecnej úpravy
ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nemožno vylúčiť ani ďalšie práva poskytujúce
ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému rozvoju, ako sú
právo na ochranu súkromného a rodinného života, právo na osobnú slobodu, slobodu
pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov vrátane
záujmov profesionálnych a odborných. Z uvedeného vyplýva, že občianskoprávna úprava
práva na ochranu osobnosti poskytuje sťažovateľovi dostatočné a účinné prostriedky
ochrany proti porušovaniu jeho základných práv a slobôd neoprávneným zasahovaním
do práv a právom chránených záujmov spojených s jeho osobnosťou, s jej fyzickou
a psychickou integritou a rozvojom (m. m. III. ÚS 132/02).
Podstatou námietok sťažovateľa boli argumenty o tom, že namietaný súhlas
na odpočúvanie udelené krajským súdom nezodpovedá požiadavkám legality, legitimity
a proporcionality, ktoré sa skúmajú pri posudzovaní odôvodnenosti zásahov do práva
na súkromie. Súčasne vyslovil názor, že žiadosti VOS obsahovali „nepravdivé,
predstierané a zámerne vykonštruované skutočnosti tvrdením, že sťažovateľ ako záujmová
osoba je podozrivá z poškodzovania vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej
republiky“, a keďže krajský súd na podklade týchto žiadosti udelil súhlas na odpočúvanie,
nemôže byť zbavený zodpovednosti za tento zásah do jeho práva na súkromie. Sťažovateľ
vyslovil dôvodné pochybnosti o ich nedostatočnej odôvodnenosti, a tým predostrel aj
námietku o porušení jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúry
ústavného súdu právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je
súčasťou ústavou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého
sú prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy,
ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt
(rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978,
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným
právam obsiahnutým v ústave postupuje v intenciách judikatúry ESĽP. V zmysle tejto
judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch hľadísk, a to z hľadiska
legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva
na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna norma ho upravuje
dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok predvídateľný. Legitímnosť
zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2
dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak je to v záujme štátu
z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu zabezpečenia hospodárskeho blahobytu
krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany práv
a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len
v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné legitímny cieľ
dosiahnuť inak) a pri dodržaní zásad a princípov vlastných demokratickej spoločnosti
(I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).
V namietanom prípade ústavný súd zistil, že krajský súd 23. augusta 2011 udelil
súhlas na odpočúvanie telefonických hovorov uskutočnených prostredníctvom jeho jedného
mobilného telefónu. Súhlas bol udelený na dobu troch mesiacov, a to od 23. augusta 2011
do 22. novembra 2011.
Uznesením prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 4/11 z 20. februára
2012 bolo vznesené obvinenie piatim bývalým príslušníkom VOS (jednému ako
páchateľovi a zvyšným štyrom ako účastníkom trestného činu) za pokračujúci zločin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), f), h), a j) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), h) a j) Trestného zákona.
Z označeného uznesenia vyplýva, že na podklade dosiaľ zistených skutočností je
dostatočne odôvodnený záver, že obvinení sa mali uvedených trestných činov dopustiť
konaním v rozpore s § 3, § 4 a § 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním, v rozpore s § 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenskom spravodajstve“), ako aj v
rozpore so „Smernicou pre použitie informačno-technických prostriedkov VOS“.
Konaním obvinených príslušníkov VOS malo dôjsť k spôsobeniu škody viacerým
osobám, ktorej príčinou malo byť nelegálne odpočúvanie telekomunikačných prevádzok
dotknutých osôb. Jedným z poškodených v rámci trestného konania, predmetom ktorého je
trestná činnosť bývalých príslušníkov VOS, je aj sťažovateľ. Ten sa 1. marca 2012 v rámci
svojho výsluchu v procesnom postavení svedka – poškodeného v zmysle § 46 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) účinného
od 1. januára 2006 v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pripojil
k trestnému konaniu a podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku si voči obvineným uplatnil
nárok na náhradu škody. Súčasne vyhlásil, že o tomto jeho nároku nebolo dosiaľ rozhodnuté
v žiadnom konaní.
Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Trestný poriadok
v tomto ustanovení priznáva poškodenému viaceré procesné práva, ale, samozrejme, aj
právo na uplatnenie nároku na náhradu škody. Ako vyplýva z § 46 ods. 3 Trestného
poriadku, poškodený má právo uplatniť tento svoj nárok voči osobe obvinenej z trestného
činu.
Ústavný súd konštatuje, že činnosť a konanie bývalých príslušníkov VOS majúce
podobu žiadostí, na základe ktorých krajský súd udelil súhlasy na odpočúvanie, je
predmetom trestného konania, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Príslušníci VOS
sú v danej trestnej veci obvinení zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
a prečinu poškodzovania cudzích práv, pretože krajskému súdu mali predložiť nepravdivé
informácie o údajnom podozrení z protiprávneho konania sťažovateľa a iných osôb, čím ho
mali uviesť do omylu a dosiahnuť udelenie súhlasov na odpočúvanie.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 1 Trestného poriadku, podľa ktorého
tento zákon upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné
činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba
rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Z uvedeného vyplýva, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ako
predstavitelia verejnej moci ako prvé vstupujú do konania, aby objasnili protiprávnu činnosť
obvinených, a teda aby obstarali dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a aby pripravili súdu podklady na prijatie
spravodlivého rozhodnutia. V tomto štádiu trestného konania je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní zistiť a preukázať, že obvinení konali spôsobom a v úmysle,
ktorý predpokladajú skutkové podstaty uvedených trestných činov. Orgány činné v trestnom
konaní sú povinné objasniť, či obvinení konali protiprávne a či spôsobili ujmu na právach
sťažovateľa a ďalších poškodených tým, že predložením žiadostí obsahujúcich nepravdivé
skutočnosti uviedli krajský súd do omylu, ktorý v dôsledku toho mal dospieť k záveru, že sú
splnené všetky predpoklady na udelenie súhlasu na odpočúvanie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že pôvod dôkazov, ktoré sa bývalí príslušníci VOS snažili
proti sťažovateľovi zadovážiť, ako aj spôsob ich obstarania je v súčasnej dobe predmetom
trestného konania. To znamená, že sťažovateľ sa nemusí pred tvrdenou nezákonnosťou
dôkazov brániť ako obvinený v trestnom konaní, pretože ochrana jeho práv sa stala
súčasťou procesu, v rámci ktorého sa objasňuje a preukazuje trestná činnosť tých, ktorí mali
jeho práva porušiť. Dôkazom toho, že túto povinnosť prebrali na seba v prvom rade orgány
činné v trestnom konaní, je aj argumentácia generálnej prokuratúry obsiahnutá v uznesení
sp. zn. IV Gv 4/11 z 20. februára 2012, z ktorej vyplýva, že protiprávnym konaním
obvinených mala byť sťažovateľovi (a ďalším poškodeným) spôsobená vážna ujma na jeho
právach podľa ústavy a listiny a dohovoru, ktoré garantujú ochranu súkromia.
Vychádzajúc z uvedeného a odvolávajúc sa na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií, ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie. Totiž trestné konanie, predmetom ktorého je zistenie a objasnenie údajných
protiprávnych zásahov do sťažovateľovho práva na súkromie a v rámci ktorého si
sťažovateľ ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody voči obvineným, nie je
právoplatne ukončené. Táto okolnosť zatiaľ vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej
veci.
Pri prejednaní námietok sťažovateľa mal tiež ústavný súd na pamäti aj svoje skoršie
rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 354/2012 z 11. júla 2012 týkajúce sa takmer totožnej veci iného
účastníka konania. V tejto veci ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť iného účastníka konania odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. V označenom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že súhlas
na odpočúvanie udelený krajským súdom považuje za zodpovedajúci požiadavkám legality,
legitimity a proporcionality, a dodal, že podľa jeho názoru krajský súd všetky podklady,
ktoré mu boli v tejto súvislosti predložené, správne vyhodnotil ako postačujúce na
odôvodnenie zásahu, resp. obmedzenia práva na súkromie sťažovateľa. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd medzi uvedeným súhlasom na odpočúvanie a namietaným porušením
práva na súkromie nezistil príčinnú súvislosť.
V daných okolnostiach však ústavný súd musí predovšetkým poukázať
na podmienky a procedúry súvisiace s rozhodovaním o použití ITP, ktoré sú záväzným
spôsobom upravené v ustanoveniach § 1 až § 4 zákona o ochrane pred odpočúvaním
a na základe ktorých rozhodoval krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň aj povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu vo vzťahu k základným právam podľa ústavy a listiny
a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažnosťou na ústavnom súde namieta.
Nielen táto okolnosť, ale predovšetkým znenie ustanovenia § 8 zákona o ochrane
pred odpočúvaním vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených práv sťažovateľa zaručených ústavou,
listinou a jeho práv zaručených dohovorom.
Podľa ustanovenia § 8 zákona o ochrane pred odpočúvaním použitie ITP,
vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s týmto
zákonom, zakladá zodpovednosť štátu, ako aj osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné
správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila. V poznámkach pod čiarou
vzťahujúcich sa na predmetné ustanovenie sú obsiahnuté odkazy na zákon o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov), Trestný zákon a Občiansky zákonník.
Aj uvedená (špeciálna) právna úprava poskytuje sťažovateľovi dostatočné záruky
a možnosti na uplatnenie svojich práv, ak sa preukáže, že použitie ITP v jeho prípade
vybočovalo z medzí zákona.
Ústavný súd nemôže suplovať výkon právomoci všeobecných súdov danú im čl. 142
ods. 1 ústavy a ani nahrádzať činnosť ďalších orgánov verejnej moci, do právomoci ktorých
je zverené vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov a pod. Ústavný súd nie je
súdom skutkovým.
Zo skutkového stavu sťažovateľom v sťažnosti podrobne prezentovanom je podľa
názoru ústavného súdu zrejmé, že existujúce prostriedky ochrany svojich základných práv
garantovaných mu ústavou a listinou, ako aj práv garantovaných mu dohovorom, ktorých
porušenie namietal, pred všeobecnými súdmi neuplatňoval, resp. ešte ani uplatniť nemohol.
To však neznamená, že ústavný súd sa v tomto štádiu zmocní úlohy zisťovať a posudzovať
skutkové okolnosti postupu pri použití ITP proti jeho osobe a v konečnom dôsledku
rozhodovať o zákonnosti tohto postupu, pretože touto právomocou, ako to je už
odôvodnené, nedisponuje.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom VOS
týkajúcim sa použitia ITP na základe rozhodnutia krajského súdu z 23. augusta 2011
vydaného pod sp. zn. KS TN-VV-174-1/2011-Ntt 137 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 447/2012).
Ústavný súd na základe uvedených skutočností preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012