Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 354/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-V-152-1/2011-Ntt 115 udelením súhlasu

na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností zo 6. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. V. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L.

D., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-V-152-1/2011-Ntt 115 udelením súhlasu

na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností zo 6. júla 2011 (ďalej len „súhlas

na odpočúvanie zo 6. júla 2011“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol 28. februára 2012 na Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vypočutý ako svedok – poškodený

vo veci vedenej pod sp. zn. týkajúcej sa trestného stíhania pre pokračujúci

zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2

s poukazom na ustanovenie , , a v jednočinnom

súbehu s pokračujúcim prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) s poukazom na ustanovenie , a

. Pri výsluchu v uvedenej veci sa dozvedel, že Vojenské obranné

spravodajstvo vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-79-1/2011 bez reálneho vykonania

predchádzajúceho odhaľovania a dokumentovania v danej veci predložilo 6. júla 2011

krajskému súdu žiadosť o vydanie rozhodnutia na udelenie súhlasu na použitie informačno-

technického prostriedku – odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky.

V uvedenej žiadosti uviedli „nepravdivé, predstierané a zámerne vykonštruované

skutočnosti tvrdením, že sťažovateľ – brigádny generál v zálohe Ing. Vendelín Leitner, je

podozrivý z poškodzovania vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej republiky v zmysle

ustanovenia o vojenskom spravodajstve

v platnom znení“. Krajský súd o tejto žiadosti rozhodol tak, že 6. júla 2011 pod sp. zn.

KS TN-V-152-1/2011-Ntt 115 udelil písomný súhlas na odpočúvanie v rámci

telekomunikačných činností na ním používanom telefónnom čísle, ktoré bolo realizované až

do jeho predčasného ukončenia 19. augusta 2011.

Záznamy telefónnej komunikácie sťažovateľa vrátane ich prepisov sú súčasťou

vyšetrovacieho spisu generálnej prokuratúry sp. zn. , avšak s ohľadom na stupeň

ich utajenia sťažovateľ nemal možnosť do nich nahliadnuť.

Podľa sťažovateľa krajskému súdu neboli v predmetnom konaní predložené

akékoľvek dôkazy, resp. spisový materiál obsahujúci relevantné informácie (informácie

o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní

činnosti, pre ktorú sa žiadosť podáva), ktoré by mohli byť spôsobilé ospravedlniť zásah

do jeho práva na súkromie. S ohľadom na túto skutočnosť v súlade s § 4 ods. 3 zákona

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred

odpočúvaním“) krajský súd súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 nemal udeliť, resp. nemal

o uvedenej žiadosti rozhodnúť, lebo nespĺňala zákonom predpokladané náležitosti. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2006, podľa ktorých „si preskúmateľnosť dôvodnosti vydania

súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov vyžaduje relevantnú konkrétnu

vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené

podmienky pre takýto zásah do práva na súkromie...

nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že žiadosť aj súhlas musia byť odôvodnené

v každom prípade, aj keď bol vydaný na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. Je

tomu tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú

možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu sa dozvedia spravidla až dodatočne,

keď už zásah do práva na ich súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať

o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu až dodatočne resp. sa o takomto zásahu dozvedia

v súvislosti napr. s trestným stíhaním osôb, ktoré sa takéhoto konania dopustili.

Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu si vyžaduje konkrétnu vysvetľujúcu

argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento

zásah do práva na súkromie...

napriek tomu alebo práve pre utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby

dôvody, ktoré viedli súd k vydaniu súhlasu, boli konkrétne uvedené. Bez takéhoto

odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas spravidla

nepreskúmateľný.“.

Odôvodnenie žiadosti o súhlas s použitím informačno-technických prostriedkov je

podľa sťažovateľa v tomto prípade možné považovať za formálne, obsahujúce iba zákonom

ustanovené podmienky vo všeobecnej rovine, neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti,

ktoré by boli relevantné z hľadiska udelenia súhlasu zákonného sudcu na odpočúvanie.

Zákonný sudca mal podľa sťažovateľa v zmysle § 4 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane pred

odpočúvaním predmetnú žiadosť vrátiť žiadateľovi (Vojenskému obrannému

spravodajstvu), resp. „nesmel o takejto žiadosti rozhodnúť“.

V rámci svojej argumentácie vo vzťahu k dôsledkom zásahu do jeho práva

na ochranu súkromného života sťažovateľ ďalej uviedol, že «vydanie súhlasu zákonného

sudcu je nielen zásahom do práva na súkromie sťažovateľa – teda držiteľa odpočúvanej

telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané resp. ktoré

na túto linku volajú.

Sťažovateľ po skončení aktívnej vojenskej služby v pozícii riaditeľa Vojenskej

spravodajskej služby Ministerstva obrany Slovenskej republiky sa zamestnal u zahraničnej

multinacionálnej spoločnosti ALLIANZ – Slovenská poisťovňa a. s. na pracovnej pozícii

vedúceho oddelenia spolupráce s externými partnermi. Podstatou výkonu práce je poistenie

a likvidácia poistných udalostí majetku partnerov a to ako štátnych orgánov,

podnikateľských subjektov tak aj fyzických osôb. Uvedená činnosť je predmetom súťaže

medzi poisťovacími spoločnosťami a pokiaľ informácie boli získané takýmto nezákonným

spôsobom mohli byť i takým istým spôsobom poskytnuté iným orgánom resp. spoločnostiam

pri rokovaniach o uzatváraní poistných zmlúv alebo likvidácii poistných udalostí.

V podstate mohli byť prostriedkom tzv. priemyselnej špionáže získavaním know-how

a rozhodne mohlo ísť o porušenie obchodného tajomstva.

Sťažovateľ mal a doposiaľ i má maximálnu dôveru svojho zamestnávateľa, ktorú si

získal jednak služobným zaradením vo vojenskom spravodajstve a jednak korektným,

kreatívnym a efektívnym pracovným pôsobením v novej funkcii. Pokiaľ však bol

prostriedkom zisťovania pracovných postupov, spôsobu uzatvárania poistných dohôd

a procesov likvidácie poistných udalostí, môže byť zamestnávateľom považovaný

za „kanál“ ktorým unikli resp. mohli uniknúť veľmi citlivé informácie (know-how) a teda

i ohroziť jeho profesionálne uplatnenie u svojho zamestnávateľa a tak by mohla byť i vážne

ohrozená jeho existencia.».

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-V-152-1/2011-

Ntt 115 udelením súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 porušil jeho základné práva podľa

a 2 , listiny, ako aj práva podľa a 2 dohovoru, zrušil

uvedený súhlas a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € ako aj

náhradu trov konania v sume 556,34 €.

II.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením

(rovnako podľa čl. 13 listiny).

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie sťažovateľom

označených základných práv, ku ktorému došlo tým, že jeho telefonické hovory boli

odpočúvané a zaznamenávané na základe súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011, ktorý

neobsahoval dostatok dôvodov, ktoré by odôvodnili jeho vydanie, neobsahoval žiadne

konkrétne skutočnosti a závery, ku ktorým v ňom krajský súd dospel, neboli podložené

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spisovom materiáli v predmetnej veci, t. z. že ho možno

považovať za formálny, a taktiež žiadosť podaná Ministerstvom obrany Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), Vojenským obranným spravodajstvom (ďalej

len „VOS“), na základe ktorej bol vydaný, obsahovala nepravdivé, vykonštruované

a predstierané skutočnosti.

Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou

je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach

vrátane jej . Naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená

v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté

v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou

problematikou.

Zásahy do práva na súkromie sa v zmysle tejto judikatúry vykladajú v určitej

logickej náväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav

možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi

na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah

legitímny, a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi pri

niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je

zásahom do práva na súkromie tak podľa , kde je to výslovne uvedené, ako aj

podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra

1978).

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie

zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo

v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol

verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda

aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.

Legitímnosť zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2 dohovoru

a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu,

z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov

a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práv

a slobôd.

Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy,

keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami), a iba

v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom,

toleranciou a voľným duchom.

Z takto naznačenej metódy prístupu ku skúmaniu problematiky vyplýva, že

povinnosťou ústavného súdu bolo predovšetkým skúmať, či bol zásah do súkromia

sťažovateľa realizovaný súhlasom na odpočúvanie zo 6. júla 2011 v súlade so zákonom

o ochrane pred odpočúvaním.

Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný

súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), tak podľa § 88

ods. 1 vydáva sudca príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu

byť pochybnosti o tom, že tak súhlas, ako aj príkaz majú formálne, ale aj obsahové

náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj

výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať

opravný prostriedok“. Vydanie právoplatného súhlasu alebo príkazu má v praxi dva

následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu

odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov

uskutočnených na základe súhlasu či príkazu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom

v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci

trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol

odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jej

rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jej práva na súkromie, ale aj proti použitiu

odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani proti súhlasu, ani proti príkazu nie je

prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom

v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného

súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz

sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd

vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne

konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).

Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu

odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní.

Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom

namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného

rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok:

trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou

v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že

ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred

trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú

stranami v trestnom konaní.

Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok

proti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný,

dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti

s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu

všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že príkaz je právoplatným

rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému

faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný,

nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu

v zmysle .

Podľa judikatúry ESĽP a judikatúry ústavného súdu právo na ochranu tajomstva

správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou a dohovorom zaručeného

práva na ochranu súkromia, do ktorého sú zásahy prípustné len výnimočne v prípadoch

a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia

právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková

republika Nemecko zo 6. septembra 1978, ).

V súlade s judikatúrou ESĽP je tiež potrebné odlišovať medzi procesnými aspektmi

odpočúvania telefonických hovorov v kontexte trestného práva, pokiaľ k nemu došlo,

a vplyvom odpočúvania na osobnosť dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej

osobe ochrana jej súkromného života a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 dohovoru

(pozri rozsudok ESĽP z 8. februára 2011 vo veci Michalák v. Slovenská republika

k sťažnosti č. 30157/03, § 211 – § 213).

V súlade s uvedeným ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal

opodstatnenosť sťažnosti, teda či krajským súdom použitý výklad a aplikácia ustanovenia

§ 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním pri rozhodovaní o nariadení odpočúvania

a záznamu telekomunikačných činností by mohli signalizovať sťažovateľom namietané

porušenie označených práv.

Zo súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 vyplýva, že krajský súd ho vydal podľa

§ 2 ods. 1 písm. b) v spojení s § 4 zákona o ochrane pred odpočúvaním na základe

žiadosti ministerstva obrany a VOS na udelenie súhlasu na použitie informačno-technického

prostriedku (odpočúvanie a zaznamenávanie v rámci telekomunikačných

činností) uskutočňovaných účastníckou telefónnou stanicou mobilného operátora

č. +421 911 448 807, ktorá je evidovaná na meno Martin Leitner, ale jej overeným

užívateľom bol Ing. Vendelín Leitner. Súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 bol vydaný

na obdobie od 6. júla 2011 do 5. októbra 2011, t. j. na obdobie troch mesiacov s tým, že

podľa § 4 ods. 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním zaviazal žiadateľa ministerstvo

obrany a VOS, aby počas plynutia uvedenej lehoty predkladal sudcovi všetky potrebné

podklady na skúmanie dôvodnosti trvania používania informačno-technického prostriedku

a po jej uplynutí podal správu o jeho ukončení.

V odôvodnení súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011, ktorý bol odtajnený

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. KS TN-152-1/2011-Ntt 115 z 21. júna 2012, tento súd

uviedol, že ho vydáva, z dôvodu, že „Vojenské obranné spravodajstvo (ďalej len VOS)

získalo prvotné poznatky poukazujúce na podozrenie z neštandardného a účelového konania

záujmovej osoby Ing. LEITNER. Poznatky poukazujú na to, že menovaný z titulu svojej

pozície externého poradcu ministra obrany SR, ako aj kontaktov na zodpovedných

pracovníkov rezortu MO SR s rozhodovacou právomocou, podniká účelové kroky smerujúce

k ovplyvneniu ich rozhodovacieho procesu v súvislosti so záujmom zatiaľ neustanovených

osôb z prostredia finančných skupín o kúpu, prevod, resp. prenájom zdravotníckych

pracovísk v pôsobnosti MO SR. Aktivity záujmovej osoby môžu vážne ohroziť a poškodiť

vojensko-hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Je možné predpokladať, že v prípade

schválenia predaja, prevodu, resp. prenájmu vybraných zdravotníckych zariadení

v pôsobnosti MO SR, tento bude vykonaný netransparentným spôsobom, pričom existuje

dôvodné podozrenie, že v tejto súvislosti môžu byť smerom k zodpovedným pracovníkom

rezortu MO SR zaznamenané rôzne formy korupčného konania.“

Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technické

prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného

sudcu (ďalej aj „súhlas“) len na nevyhnutný čas, najdlhšie však na šesť mesiacov. Lehota

začína plynúť dňom udelenia súhlasu. Ak je nevyhnutné použiť naraz alebo následne

niekoľko druhov informačno-technických prostriedkov, každý z nich možno použiť len

v rozsahu výslovne udeleného súhlasu. Ak sa má informačno-technický prostriedok použiť

v miestach, ktoré nie sú verejne prístupné, zákonný sudca rozhodne aj o tom, či sa súhlas

vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do chráneného

základného práva na súkromie. Požiadavke efektívnej súdnej ochrany základných práv

nemôže vyhovovať súhlas na odpočúvanie, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti

vyžadované zákonom a neobsahoval by posúdenie materiálnych podmienok na jeho

vydanie. Nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti opodstatnenosti zásahu do práva

na súkromie na základe súhlasu na odpočúvanie podľa § 2 ods. 1 písm. b) v spojení s § 4

zákona o ochrane pred odpočúvaním je jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať relevantnú

argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky

na nariadenie odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností.

Rozsah odôvodnenia súhlasu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho

vydania, ktorým je získanie informácií významných pre trestné konanie, pričom stačí

„dôvodne predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné

pre trestné konanie, čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Na druhej strane je v tomto prípade potrebné taktiež poznamenať, že použitie

informačno-technických prostriedkov môže predstavovať často jediný nástroj, ktorým

možno získať dôležité informácie pri plnení úloh ako Policajného zboru, tak aj ostatných

subjektov oprávnených na ich použitie, na úseku kontroly kriminality a bezpečnosti štátu.

V prípade súhlasu sa podstatnou okolnosťou javí aj čas, kedy k jeho vydaniu môže

dochádzať. Vydanie súhlasu prichádza do úvahy najmä pri odhaľovaní trestnej činnosti, t. j.

v čase, v ktorom ešte neprebieha spravidla trestné konanie, resp. iné šetrenia, na základe

ktorých možno charakterizovať dôvodné podozrenie z trestnej činnosti, pretože prejavy tejto

činnosti sú latentné. V danom čase však získanie informácií nasvedčujúcich tomu, že je

páchaná alebo už bola spáchaná trestná činnosť, ktoré po overení ich hodnovernosti môžu

byť podnetom na trestné stíhanie alebo v konečnom dôsledku aj vznesenie obvinenia voči

konkrétnej osobe, predstavuje cieľ realizácie operatívno-pátracej činnosti a spravodajskej

činnosti vykonávanej prostredníctvom zákonom oprávnených subjektov. Z uvedeného

vyplýva, že dôvody vedúce k vydaniu súhlasu by určite mali mať svoj logický a racionálny

základ, avšak trvanie na požiadavke preukázania skutočností vedúcich k podozreniu

z plánovanej alebo spáchanej trestnej činnosti konkrétnymi skutočnosťami už v čase pred

začatím trestného konania by v podstate použitie týchto intormačno-technických

prostriedkov znemožnilo.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie

z hľadiska subsumovania pod § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním je úlohou

všeobecného súdu, do ktorej ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd

je však oprávnený a aj povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou

daného zákonného ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia

sťažovateľa, ktorý by mal za následok porušenie jeho základných práv a bol výrazom

zjavnej svojvôle pri uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po preskúmaní súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 z hľadiska sťažovateľom

namietaných nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že tento súhlas krajského súdu je

dostatočne konkrétny na to, aby bolo možné konštatovať, že je z hľadiska splnenia

podmienok na jeho vydanie preskúmateľný.

Obsahuje vymedzenie účelu použitia informačno-technického prostriedku, ktorým je

predchádzanie možnej zločinnosti a ochrana vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej

republiky v súvislosti s nakladaním so štátnym majetkom, resp. so zdravotníckymi

pracoviskami nachádzajúcimi sa v správe ministerstva obrany. Skutočnosť, že sťažovateľ

v minulosti zastával vrcholnú riadiacu pozíciu v rámci rezortu ministerstva obrany, je

verejne známa a v čase vydania súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 pôsobil navyše

v tomto rezorte v pozícii externého poradcu. Úvaha, podľa ktorej sťažovateľ má kontakty

v tomto rezorte s osobami s rozhodovacou právomocou, ktoré by mohol ovplyvniť pri

rozhodovaní o nakladaní s majetkom štátu v prospech v tom čase neustálených osôb

z prostredia finančných skupín, ktoré sa zaujímali o zdravotnícke pracoviská v pôsobnosti

ministerstva obrany, má racionálny a logický základ.

Uvedené okolnosti (čas vydania súhlasu, sťažovateľom zastávané pozície) v spojení

s charakterom trestnej činnosti, na ktorej by sa nevyhnutne malo zúčastňovať viacero osôb,

s ohľadom na mieru vnímania korupcie vo verejnej sfére a v neposlednom rade s ohľadom

na dôležitosť chráneného záujmu (ochrana pred zločinnosťou, ktorá môže narušiť vojensko-

hospodárske záujmy Slovenskej republiky), krajský súd podľa názoru ústavného súdu

správne vyhodnotil ako postačujúce na odôvodnenie zásahu, resp. obmedzenia práva

na súkromie sťažovateľa.

Ústavný súd považuje súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 a na jeho základe

vykonaný zásah do práva sťažovateľa na súkromie za legálny vzhľadom na účel použitia

súhlasu, ktorým bolo predchádzanie zločinnosti, a v záujme ochrany vojensko-

hospodárskych záujmov Slovenskej republiky považuje tento zásah za legitímny a na

dosiahnutie daného účelu vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie

z ktorej bol súhlas použitý, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných

práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť pre namietané

porušenie práva na súkromie podľa a 2 , listiny a podľa

a 2 dohovoru odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012