Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 773/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a ,

všetci bytom vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a práv zaručených v ,

ods. 1 písm. c), čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009 v súvislosti s úkonom predvedenia 7. decembra 2009

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

IV/3 Gn 1266/15/1000 a jej prípisom z 21. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2015 doručená a 4. apríla 2015 doplnená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ v 1. rade“), (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“),

ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“] a (ďalej len „sťažovateľka vo 4. rade“), všetci

bytom (ďalej spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 8 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009 v súvislosti s úkonom predvedenia 7. decembra

2009 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 Gn 1266/15/1000 a jej prípisom

z 21. októbra 2015.

2. V sťažnosti sťažovatelia podrobne a rozsiahlo opísali udalosti, ku ktorým malo

dôjsť 7. decembra 2009 pri predvádzaní sťažovateľov v 1., 2. a 3. rade „k podaniu

vysvetlenia“ na krajskom riaditeľstve v trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-116/OVK-ZA-

2009. Popis sa týkal najmä postupu a konania príslušníkov Pohotovostného policajného

útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej

len „pohotovostný policajný útvar“) a následne príslušníkov krajského riaditeľstva

(vyšetrovateľa a iných policajtov), ako aj ďalších okolností pri zaobchádzaní s ich osobami,

ktoré považovali za absolútne neprimerané fyzické a psychické násilie, resp. za mučenie

a týranie. Sťažovatelia navyše vyslovili podozrenie, že s dôkazmi, ktoré svedčili o použití

násilia voči nim, bolo zaobchádzané svojvoľne (napr. nebola daná na skúmanie a ani im

nebola vrátená osuška, do ktorej si sťažovatelia v 1. a 3. rade utreli zakrvavenú tvár po

zásahu pohotovostného policajného útvaru; boli odstránené „krvné stopy z omietky

neznámou osobou“). Konanie príslušníkov pohotovostného policajného útvaru a krajského

riaditeľstva sťažovatelia jednoznačne hodnotia ako porušenie zákazu mučenia upraveného

v čl. 3 dohovoru.

3. Za porušenie zákazu mučenia alebo podrobovania neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu sťažovatelia považujú aj odopretie (dostatočného) lekárskeho

ošetrenia po tom, ako im (sťažovateľovi v 1. a 3. rade) boli príslušníkmi pohotovostného

policajného útvaru spôsobené zranenia. Príslušníci krajského riaditeľstva takto postupovali

napriek tomu, že o ošetrenie sťažovateľ v 1. rade výslovne požiadal. Rovnako mu

(sťažovateľovi v 1. rade) neboli poskytnuté voda a jedlo.

2

4. Sťažovatelia vyslovili aj podozrenie, že im v čase „násilného vyvlečenia z domu“,

t. j. v čase ich predvedenia na krajské riaditeľstvo bolo do priestorov ich obydlia

„nainštalované nahrávacie zariadenie“.

5. Sťažovateľka vo 4. rade namietala, že jej 7. decembra 2009 nebolo umožnené

zaviesť deti do „školy a škôlky“, a tvrdí, že „deti mi proti mojej vôli vzali so slovami, že to

urobia oni“, z čoho boli „vydesené“.

6. Podľa slov sťažovateľa v 3. rade vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam „Štát

prostredníctvom svojich orgánov moci nevykonal žiadne účinné vyšetrovanie, pričom jeho

povinnosťou bolo ho vykonať z vlastnej iniciatívy. K tomu nedošlo ani po podaní sťažnosti

mojim otcom [sťažovateľom v 1. rade, pozn.] a ani po mojich udaniach o týchto

skutočnostiach...“.

7. Sťažovatelia na postup príslušníkov pohotovostného policajného útvaru podali

viacero sťažností.

8. Prvá sťažnosť týkajúca sa sťažovateľa v 1. rade bola riaditeľom krajského

riaditeľstva preskúmavaná v konaní vedenom pod č. KRP-302/Sť-2009 podľa vtedy

účinného o sťažnostiach v znení neskorších predpisov

s konštatovaním (prípis z 12. januára 2010), že „Táto sťažnosť bola po vykonanom šetrení

uzatvorená ako neopodstatnená.“, keďže „Šetrením nebolo zistené porušenie zákona a ani

iných platných právnych predpisov zo strany príslušníkov PZ dňa 7. 12. 2009“.

9. Pretože sťažovateľ v 1. rade so záverom prijatým riaditeľom krajského riaditeľstva

nesúhlasil, obrátil sa svojím podaním z 22. marca 2010 na Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, sekciu kontroly a inšpekčnej služby (ďalej aj „sekcia kontroly“), a to aj

s vyčíslením materiálnej škody spôsobenej príslušníkmi pohotovostného policajného útvaru

na zariadení jeho domu 7. decembra 2009, ktorú žiadal uhradiť.

10. Uvedené podanie sekcia kontroly podľa jeho obsahu vyhodnotila ako opakovanú

sťažnosť podľa o sťažnostiach vo vtedy účinnom znení

a prípisom pod č. SKIS-OK-OS-Sť-329/2010 z 29. apríla 2010 sťažovateľovi v 1. rade

oznámila, že prekontrolovaním vybavenia predchádzajúcej sťažnosti riaditeľom krajského

riaditeľstva zistila správnosť jej vybavenia. Podanie v časti „žiadosti o úhradu škody“

spôsobenej na zariadení domu sekcia kontroly postúpila Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky (ďalej aj „ministerstvo“), o čom sťažovateľa v 1. rade informovala.

11. Ministerstvo prípisom č. SLV-PS-722/2010 z 15. júla 2010 sťažovateľa v 1. rade

upovedomilo, že „Na priznanie náhrady škody nie je v danom prípade splnená jedna

zo základných podmienok ustanovených , a to existencia

nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.“. Z tohto dôvodu jeho

podanie v relevantnej časti považovalo za nedôvodné, a teda mu nevyhoveli.

12. Ďalšia „sťažnosť“ podpísaná všetkými sťažovateľmi (z decembra 2014),

adresovaná „Ministerstvu vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby“ bola vyhodnotená

ako trestné oznámenie, ktoré však Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly

a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Stred, Banská

Bystrica (ďalej len „inšpekčná služba“) uznesením ČVS: SKIS-418/1-OISS-V-2014

zo 7. januára 2015 ako vec podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietlo, pretože nebol dôvod

na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

13. Pretože sťažovatelia so záverom inšpekčnej služby nesúhlasili, podali (sťažovateľ

v 3. rade „v mene všetkých“) proti jej rozhodnutiu zo 7. januára 2015 sťažnosť, ktorou

namietali viaceré skutočnosti procesného a skutkového charakteru.

14. Opravný prostriedok sťažovateľov (sťažovateľa v 3. rade) bol uznesením

Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -5

z 27. februára 2015 podľa zamietnutý ako

nedôvodný.

4

15. V zmysle ustanovení a nasl. o prokuratúre vo vtedy

platnom a účinnom znení (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podali sťažovatelia

(resp. sťažovateľ v 3. rade) podnet na preskúmanie rozhodnutia okresnej prokuratúry

z 27. februára 2015, ktorý Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“)

vybavila prípisom č. k. -13 zo 6. augusta 2015 tak, že ho ako nedôvodný

odložila.

16. Sťažovatelia sa následne opakovaným podnetom z 21. augusta 2015 domáhali

preskúmania postupu a prípisu krajskej prokuratúry. Generálna prokuratúra napadnutým

prípisom č. k IV/3 Gn 1266/15/1000-4 z 21. októbra 2015 opakovaný podnet sťažovateľov

ako nedôvodný odložila bez prijatia akýchkoľvek opatrení.

17. V ďalšom sťažovatelia v 1., 2. a 3. rade namietajú porušenie ich práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom

pohotovostného policajného útvaru a generálnou prokuratúrou, a to v súvislosti:

„1. so spôsobom predvedenia nás k podaniu vysvetlenia na políciu,

2. so spôsobom zaobchádzania s našimi osobami na polícii,

3. z nezabezpečenia účinného vyšetrovania namietaných zásahov, ktoré by

identifikovalo zodpovedné osoby a vyvodila by so voči nim príslušná zodpovednosť, najmä

trestnoprávneho charakteru.“.

18. Sťažovateľka vo 4. rade namieta porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru

v súvislosti:

„1. so spôsobom predvedenia a zaobchádzania s mojimi príbuznými na polícii,

2. za odobratie mi mojich detí, bez môjho súhlasu, teda proti mojej a ich vôli,

3. s nezabezpečením účinného vyšetrovania namietaných zásahov.“

19. Porušenie práva na účinný prostriedok nápravy sťažovatelia namietajú aj

v súvislosti s vybavením ich opravných prostriedkov v danej veci, ktoré boli „totálne

neúčinné a to v dôsledku vedomého konania zodpovedných orgánov štátu, ktorého cieľom

bolo kamuflovať porušenie našich práv“.

20. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru sťažovateľ v 1. rade uvádza, že „keď prostredníctvom

prepadového komanda mi obmedzili slobodu 7. 12. 2009 o piatej hodine ráno do

nasledujúceho dňa 8. 12. 2009 do tretej hodiny ráno, zvlášť, keď aj potom ako skončil môj

svedecký výsluch o 17:55 hod., ma naďalej väznili ďalších deväť hodín v takých istých

podmienkach ako pred výsluchom, lebo tieto zásahy neboli vykonané v súlade so zákonom,

v dôsledku toho došlo k porušeniu tohto môjho práva“.

21. Sťažovateľka v 2. rade porušenie jej práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru vidí „v rovnakom dôsledku ako“ sťažovateľ v 1. rade, keď aj ju po výsluchu

v postavení svedka, „ktorý skončil o 15:10 hod., väznili ďalšie tri hodiny a musela som

s nimi ísť do nášho domu, kde začala domová prehliadka o 18:05 hod., lebo tieto zásahy

neboli vykonané v súlade so zákonom“.

22. Sťažovateľ v 3. rade považuje vo vzťahu k jeho osobe za porušené označené

právo [čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] z tých istých dôvodov ako sťažovatelia v 1. a 2. rade

a sťažovateľka vo 4. rade z dôvodu „svojvoľného mi bránenia mi svoje vlastné deti zaviesť

do škôlky a školy, lebo nemali právo ma v tejto situácií väzniť v mojom obydlí“.

23. Porušenie práva zaručeného v čl. 8 dohovoru sťažovatelia namietajú v súvislosti

„s násilným vstupom do nášho obydlia... prepadovým komandom ráno o piatej hodine

7. 12. 2009 a následne policajtami počas nášho vyvlečenia, ktorý sa v našom dome

nachádzali až do výkonu domovej prehliadky“, „Nainštalovaním odpočúvacieho zariadenia

do nášho domu počas vyvlečenia... ktoré vzali pri druhej prehliadke dňa 14. 12. 2009“,

a sťažovatelia v 1., 2., a 3. rade namietali jeho porušenie „aj v dôsledku porušenia

prezumpcie neviny vyšetrovateľom polície, ktorý svojimi výrokmi v požiadavke na

nasadenie komanda a jej odsúhlasenie... nás nazvali obzvlášť nebezpečnými páchateľmi

trestného činu vrážd , či tvrdením o tom, že ja Pavol som v minulosti napadol člena rodiny.

Samozrejme počas celého zásahu sme boli policajtami a to jak kukláčmi, tak tými v civile

nazývaní vrahmi a podobne“.

6

24. Napokon porušenie základného práva zaručeného v

sťažovatelia vidia v tom, že príslušné orgány verejnej moci (inšpekčná služba, okresná

prokuratúra, krajská prokuratúra a generálna prokuratúra) im „pri vybavovaní našej

spoločnej sťažnosti vyhodnotenej ako trestné oznámenie, následne podanej sťažnosti proti

uzneseniu prvého kontrolného orgánu a následne podaných dvoch podnetoch podľa zákona

o prokuratúre, v ktorých sme uplatnili množstvo relevantných a podstatných námietok“,

nedali „riadnu úradnú odpoveď“ a „Napr. tvrdenie prokurátora, že nie je možné sa k nim

vyjadriť, lebo ich považuje za hypotetické“, je neakceptovateľné.

25. Sťažovatelia ďalej spochybňujú správnosť, úplnosť, dostatočnú odôvodnenosť

a zákonnosť žiadosti vyšetrovateľa krajského riaditeľstva o nasadenie pohotovostného

policajného útvaru, ako aj pravdivosť skutočností v nej uvedených. Rovnako spochybňujú

samotný príkaz, ktorým bol pohotovostný policajný útvar v ich prípade nasadený. Tvrdia, že

ich predvedenie bolo protizákonné, keďže k tomuto došlo bez predchádzajúceho

predvolania na výsluch a bolo zjavne neprimerané. Takisto za rozporný so zákonom

považujú „násilný vstup do... domu“, pretože zákonné podmienky na takýto postup neboli

dané. Za nezákonnú sťažovatelia považujú aj „inštaláciu odpočúvacieho zariadenia“, ktoré

malo byť do domu vnesené 7. decembra 2009 a z domu vynesené príslušníkmi krajského

riaditeľstva 14. decembra 2009.

26. Podľa sťažovateľa v 3. rade cieľom postupu zvoleného krajského riaditeľstva

bolo, «aby bol vytvorený falošne legitímny priestor na naše vyvlečenie, pri ktorom mal

možnosť s nami zaobchádzať presne tak, ako sme uviedli. Aby vytvoril priestor pre

policajtov sa mne . pomstiť za podanú sťažnosť, vytvoriť priestor na buď

podstrčenie strelnej zbrane, ktorej vo svojom dožiadaní zo dňa 4. 12. 2009 vyšetrovateľ

prítomnosť nabúdzal a ktorú mi obtrel o poranenie. Alebo podstrčenie lístka,

k čomu sa aj uchýlili, a čomu predchádzalo donútenie ma ho napísať, čím dosiahli

odloženie sťažnosti, vytvorenie priestoru na nainštalovanie odpočúvacieho zariadenia

do nášho domu, či dokonca dosiahnutie toho, aby som sa v dôsledku šoku pokúsil o útek a

teda by ma zastrelili, čo preukazujú aj slová „škoda , že si sa nepokúsil o útek“.

S poukazom na predošlé námietky o protiprávnosti predvedenia ako takého, protiprávnosti

nasadenia komanda a protiprávnosti násilného vstupu do domu a spôsobu jeho vykonania,

ako aj k samotnej prítomnosti maskovaných, vyzbrojených a bezcitných útočníkov, je

porušením nášho práva nebiť podrobený neľudskému zaobchádzaniu, lebo nie iba nám

všetkým spôsobilo závažné duševné utrpenie, ktoré v danom prípade bolo

neospravedlniteľné, ale to by nastalo u každého, kto by bol tomu podrobený.».

27. Sťažovatelia zdôraznili, že k porušeniu ich práva zaručeného im v čl. 3 dohovoru

(zákaz mučenia) došlo tým, že „nebolo vykonané účinné vyšetrenie prípadu, lebo je

zdĺhavé, trvá viac ako päť a pol roka, nebolo nestranné a neboli v dôsledku toho potrestaní

páchatelia a už vôbec nie, aby nám bolo priznané akékoľvek zadosťučinenie, či morálne

alebo finančné“. Tvrdia, že „je nespochybniteľné, že naša osobná sloboda nebola

obmedzená zákonným spôsobom.

V prípade . Bola neoprávnene, teda nezákonne obmedzená od 5 hodiny

rána dňa 7. 12. 2009 do začatia výsluchu o 15:40 hod., a následne, keď bol väznený ďalších

9 hodín po výsluchu.

V prípade ., taktiež od 5 hodiny rána dňa 7. 12. 2009 do začatia výsluchu

o 15:00 hod., a následne, keď bola väznená niekoľko hodín po výsluchu...

V prípade . tiež od piatej hodiny rána dňa 7. 12. 2009 do vznesenia

obvinenia.

V prípade tiež v dôsledku jej niekoľko hodinového obmedzenia v jej dome,

lebo neboli splnené podmienky ust. § 27 Zákona o PZ, keď nemohla svoje deti zaviesť

do školy a škôlky.

Všetci preto namietame porušenie nášho práva na osobnú slobodu a jej obmedzenie

zákonným spôsobom.“.

28. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia podaním doručeným ústavnému súdu

4. apríla 2015 navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c), a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Žiline v konaní vedenom pod spisovou značkou ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009

v súvislosti s ich predvedením k podaniu vysvetlenia na políciu dňa 7. 12. 2009 a následne

zaobchádzaním na polícii porušené boli.

8

2. Základné práva sťažovateľov podľa čl. 3 , čl. 5 ods. 1 písm. c ), čl. 8 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave v konaní

vedenom pod spisovou značkou IV/3 Gn 1266/15/1000 v ktorom ich opakovaný podnet zo

dňa 21. 8. 2015 jej rozhodnutím č. IV/3 Gn 1266/15/1000-4 zo dňa 21. 10. 2015 bez

akýchkoľvek opatrení odložila ako nedôvodný porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky v Bratislave vydaného v konaní pod spisovou značkou IV/3 Gn 1266/15/1000 pod

č. IV/3 Gn 1266/15/1000-4 zo dňa 21. 10. 2015 zrušuje a vec jej vracia na nové prejednanie

a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné zadosťučinenie

sťažovateľom a to v sume 30 000,- eur...,

v sume 25 000,- eur..., v sume 20 000,- eur...,

rodenej v sume 10 000,- eur..., ktoré sú im povinní zaplatiť Krajské

riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

v Bratislave a to spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline je povinné uhradiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov a to Ústavnému súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

29. Sťažovatelia taktiež požiadali o ustanovenie im právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

30. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

31. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

32. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

34. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

35. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „) ústavný súd každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

36. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

37. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

10

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

38. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov

zaručeného v a práv zaručených v , ,

a čl. 13 dohovoru, a to postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: KRP-

116/OVK-ZA-2009 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3

Gn 1266/15/1000 a jej prípisom z 21. októbra 2015.

39. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

40. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

41. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;...

42. Podľa čl. 8 dohovoru

1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia

a korešpondencie.

2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to

v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

43. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

II.A

K namietanému porušeniu práv postupom krajského riaditeľstva v konaní

vedenom pod ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009

44. Sťažovatelia v súvislosti s postupom krajského riaditeľstva v označenom konaní

namietali porušenie zákazu mučenia (čl. 3 dohovoru), práva na slobodu a bezpečnosť [čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru] a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8

dohovoru), ku ktorému malo dôjsť 7. decembra 2009 pri úkone predvádzania, a to použitím

fyzického, ako aj psychického násilia, neopodstatneným obmedzovaním osobnej

slobody po neprimerane dlhý čas, či už v priestoroch krajského riaditeľstva (sťažovatelia

v 1., 2. a 3. rade) alebo vo vlastnom dome (sťažovateľka vo 4. rade), neposkytnutím

lekárskeho ošetrenia, neoprávnenou inštaláciou „odpočúvacieho zariadenia“, neumožnením

sťažovateľke vo 4. rade sprievodu detí do predškolského a školského zariadenia a pod.

45. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

46. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia v tejto časti nenapádajú postup

príslušníkov pohotovostného policajného útvaru a príslušníkov krajského riaditeľstva

v súvislosti so samotným predmetom trestného konania vedeného krajským riaditeľstvom

pod ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009 (stíhanie páchateľa trestného činu), ale napádajú postup

12

v súvislosti s úkonom predvedenia sťažovateľov v 1., 2. a 3. rade na krajské riaditeľstvo.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd v súlade s požiadavkou ustanovenia § 53 ods. 1

zisťoval, či sťažovatelia (vo vzťahu k postupu príslušných orgánov

pri predvádzaní) mali k dispozícii právny prostriedok nápravy, ktorý by poskytol ochranu

ich označeným právam zaručeným v dohovore. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd totiž automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (obdobne pozri napr. , ,

, ).

47. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ,

).

48. Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili im dostupné prostriedky

nápravy a podali sťažnosť (sťažovateľ v 1. rade), na základe ktorej bol postup príslušníkov

pohotovostného policajného útvaru preskúmaný riaditeľom krajského riaditeľstva (v konaní

vedenom pod č. KRP-302/Sť-2009) a následne sekciou kontroly (v konaní vedenom pod

č. SKIS-OK-OS-Sť-329/2010), a to v zmysle ustanovení príslušných zákonov

o sťažnostiach ( a ), ale aj podaním trestného

oznámenia (všetkými sťažovateľmi; v decembri 2014), na základe ktorého bol namietaný

postup príslušníkov pohotovostného policajného útvaru a krajského riaditeľstva prešetrený

inšpekčnou službou (konanie vedené pod ČVS: SKIS-418/1-OISS-V-2014). Sťažovatelia

teda mali k dispozícii iné právne prostriedky ochrany tých práv, ktorých porušenie namietali

vo svojej sťažnosti podľa , a tieto aj využili.

49. Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia mali aj ďalší účinný prostriedok

nápravy prípadného porušenia svojich práv, ktorý ale nevyužili (vyplýva to zo sťažnosti

podanej ústavnému súdu), avšak využiť mohli a mali.

50. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení účinnom v aktuálnom čase

(do 31. júla 2011) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej

správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom

zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie

zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné

iné orgány.

51. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení účinnom v aktuálnom čase

podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, ktoré smerujú k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu

svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný

prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie

porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

52. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení účinnom v aktuálnom čase

podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu

opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

53. Aj keď ústavný súd nemôže vylú

iť, že prípadné podanie podnetu sťažovateľmi príslušnej prokuratúre, ktorým by sa

domáhali ochrany svojich práv, do ktorých bolo podľa ich presvedčenia zasiahnuté

postupom pohotovostného policajného útvaru, resp. príslušníkmi krajského riaditeľstva, by

v konečnom dôsledku vyústilo do trestného konania tak, ako k tomu napokon došlo po ich

„sťažnosti“ vyhodnotenej ako trestné oznámenie a o ktorom konala inšpekčná služba, to

však nič nemení na skutočnosti, že sťažovatelia mali k dispozícií aj tento zákonný im

dostupný účinný právny prostriedok nápravy, ale nevyužili ho.

14

54. Vzhľadom na danosť právomoci iných orgánov verejnej moci, ktoré boli

oprávnené poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov, je ich sťažnosť vo vzťahu

k nimi označenému orgánu (krajského riaditeľstva) neprípustnou. Ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti – namietaného porušenia práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c)

a čl. 8 dohovoru postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: KRP-

116/OVK-ZA-2009 − odmietol podľa ako neprípustnú.

55. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že sťažnosť pre namietané

porušenie základných práv alebo slobôd v zmysle ustanovení § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. , , ,

, ).

56. Z uvedeného vyplýva, že ak sťažovatelia svoju sťažnosť adresujú v tejto časti

výlučne proti postupu krajského riaditeľstva (jeho príslušníkov alebo príslušníkov

pohotovostného policajného útvaru pri predvádzaní 7. decembra 2009), je táto bez

akýchkoľvek pochybností podaná oneskorene, čo je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde takisto dôvodom na jej odmietnutie.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom

generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 Gn 1266/15/1000 a jej

prípisom z 21. októbra 2015

57. Sťažovatelia v tejto časti sťažnosti v podstate namietajú závery prijaté generálnou

prokuratúrou vo vzťahu k výsledku trestného konania vedeného inšpekčnou službou pod

ČVS: SKIS-418/1-OISS-V-2014, ktoré iniciovali ako podávatelia trestného oznámenia

z decembra 2014 a ktoré bolo uznesením inšpekčnej služby zo 7. januára 2015 odmietnuté.

58. V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov napadnutým

upovedomením generálnej prokuratúry z 21. októbra 2015 ústavný súd považuje za

potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (pozri citovaný ), ktorý

okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo

slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd ( ).

59. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne

preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv

a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery

orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného

v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , ).

60. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

16

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú (obdobne , , ).

61. Základné právo podľa zaručuje každému možnosť domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu

ochranu podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre v znení účinnom

v relevantnom čase), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov

prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej

osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli

(m. m. , , ).

62. Podstatou sťažnosti v tejto časti je nespokojnosť sťažovateľov s postupom

generálnej prokuratúry a výsledkom nimi iniciovaného konania o opakovanom podnete

v rámci konania podľa štvrtej časti prvého dielu vo vtedy účinnom znení zákona o

prokuratúre.

63. V napadnutom prípise č. k. IV/3 Gn 1266/15/1000-4 z 21. októbra 2015

generálna prokuratúra uviedla:

«Vo Vašom opakovanom podnete namietate stanovisko Krajskej prokuratúry Žilina

sp zn. -4 z 06. 08 2015. Žiadate, aby Váš opakovaný podnet bol

vyhodnotený ako dôvodný a aby boli vykonané všetky potrebné opatrenia na vyvodenie

zodpovednosti voči zodpovedným osobám.

Na základe Vášho opakovaného podnetu som preskúmal na vec sa vzťahujúci spisový

materiál a to vyšetrovací spis Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby,

úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby S, Banská Bystrica sp. zn. ČVS: SKIS-

-2014, Okresnej prokuratúry Žilina sp. zn. Krajskej

prokuratúry Žilina sp. zn. a súdny spis Okresného súdu Žilina sp. zn.

.

Okresná prokuratúra Žilina uznesením sp. zn. -5 z 27. 02 2015

podľa zamietla ako nedôvodnú Vašu sťažnosť proti uzneseniu

vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej

služby, odbor inšpekčnej služby S, Banská Bystrica sp. zn. ČVS: SKIS-418/1-OISS-V-2014

zo 07. 01. 2015, (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“), ktorým bola odmietnutá vec z podozrenia

zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.

Následne predmetné uznesenie, na základe Vášho podnetu preskúmala Krajská

prokuratúra Žilina, ktorá vo svojom upovedomení reagovala na Vami namietané

skutočnosti a dospela k záveru, že v konaní a rozhodovaní vyšetrovateľa PZ a Okresnej

prokuratúry Žilina nezistila porušenie zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené preskúmaním spisového materiálu som v predmetnom

konaní nezistil v postupe orgánov činných v trestnom konaní žiadne pochybenie, a preto sa

stotožňujem s argumentmi prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina, ktoré sú vyjadrené v jej

upovedomení sp. zn. -13 zo 06. 08. 2015.

V opakovanom podnete neuvádzate žiadne nové a relevantné skutočnosti než tie,

ktoré boli známe už pri vybavovaní Vášho podnetu Krajskou prokuratúrou Žilina.

Tu treba prisvedčiť Krajskej prokuratúre Žilina, že namietaný zásah polície pri

zadržiavaní a predvádzaní podozrivých osôb bol adekvátny vážnosti podozrení, v súvislosti

s ktorými bol vykonávaný a všetky činnosti pri ňom uskutočnené zodpovedajú príslušným

právnym predpisom.

Správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní zodpovedá zistenému stavu

veci.

Poznamenávam, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky si v celom rozsahu

osvojila rozhodnutie vyšetrovateľa PZ ako aj podriadených prokuratúr a na tieto

v podrobnostiach poukazujem.

Taktiež postup prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina bol v súlade so zákonom,

keď mu bola predĺžená lehota na vybavenie Vášho podnetu.

18

Nestotožňujem sa s Vašou námietkou, že trestné stíhanie v tomto prípade vedie

neoprávnený orgán a to inšpekcia MVSR a to bez kompetencie v zmysle

a zákona o Policajnom zbore.

Tu poukazujem na rozhodnutia dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR v trestnej

veci vedenej pod sp zn. z 2. júla 2015.

Na základe toho vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej

služby je policajtom v zmysle , .

Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a bez akýchkoľvek opatrení ho

ako nedôvodný odkladám.»

64. Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac

v tomto kontexte sťažovateľmi namietaný postup generálnej prokuratúry ústavný súd

nezistil žiadny dôvod na zasahovanie do kompetencie generálnej prokuratúry v oblasti

výkonu prieskumnej právomoci nad dodržiavaním zákonnosti postupu vyšetrovateľky

inšpekčnej služby a okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry. V odôvodnení

napadnutého prípisu generálna prokuratúra odkázala na dôvody uvedené v uzneseniach

inšpekčnej služby (odmietnutie trestného oznámenia) a okresnej prokuratúry (zamietnutie

sťažnosti proti uzneseniu inšpekčnej služby), ako aj na dôvody uvedené v prípise krajskej

prokuratúry (konajúcej o podnete sťažovateľov), s ktorými boli sťažovatelia oboznámení

a ktorých dôvody preto nebolo potrebné opakovať.

65. Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu

bol v súlade so zákonom o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa ním riadne

zaoberala a v zákonnej lehote k nemu zaujala stanovisko, ktoré je primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne. Je potrebné

zdôrazniť, že skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci

v súlade s predstavami sťažovateľov, nemôže zakladať ešte dôvod na vyslovenie porušenia

ich garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa

.

66. V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť,

že v obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľov, už viackrát vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe

podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom

nie je súčasťou základného práva sťažovateľov podľa (napr.

, , ). Uvedený článok garantuje ochranu pred

protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje

o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

67. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

k čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento nie je vôbec aplikovateľný na poškodeného

v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez

toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej

republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

68. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného a rešpektujúc zároveň limity oprávnenia

ústavného súdu zasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných

v trestnom konaní vyjadrené v už citovanej stabilizovanej judikatúre ústavný súd konštatuje,

že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

na inú právnu ochranu zaručeného v , keďže generálna prokuratúra sa

zákonom ustanoveným spôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľov

a na základe svojich zistení ho prípisom č. k. IV/3 Gn 1266/15/1000-4 z 21. októbra 2015

ako nedôvodný odložila, o čom sťažovateľov náležite vyrozumela.

69. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje vo vzťahu ku koncipovaniu

argumentácie sťažovateľov postavenej vo výrazne prevažujúcej miere na skutkových

tvrdeniach sťažovateľov popisujúcich postup pohotovostného policajného útvaru pri ich

predvádzaní (opis konania – činnosti jednotlivých príslušníkov) za potrebné zvlášť

zvýrazniť, že nie je súdom skutkovým a nemôže suplovať výkon právomoci všeobecných

súdov danú im a ani nahrádzať činnosť ďalších orgánov verejnej moci,

do právomoci ktorých je zverené vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov

a pod. (, , ).

70. Ústavný súd teda nemá oprávnenie, ale ani možnosti overovania pravdivosti

skutkových tvrdení sťažovateľov, ktoré nemajú základ (svoj pôvod) v ústavnoprávnej

20

rovine (netýkajú sa ústavnej oblasti). Ústavný súd nie je orgánom, ktorý by v tomto smere

mohol vykonávať dokazovanie týkajúce sa konania pohotovostného policajného útvaru

a jeho výsledky konfrontovať so závermi v tomto prípade generálnej prokuratúry.

71. Pretože generálna prokuratúra postupovala v súlade so všeobecnými právnymi

predpismi (zákonom o prokuratúre), ktorými sa konanie riadilo, a teda o opakovanom

podnete rozhodla konformne s ústavnoprávnymi princípmi vyplývajúcimi z ustanovenia

, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľov na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

72. Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa nedopustila ani zásahu

do práv sťažovateľov zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c) a v čl. 8 dohovoru. Keďže

v napadnutom konaní a prípisom z 21. októbra 2015 sa priamo ani nepriamo na úkone

predvedenia nezúčastnila (čl. 3 dohovoru), ani priamo o slobode [čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru] ani o prípadnom zásahu do súkromia (čl. 8 dohovoru) sťažovateľov

nerozhodovala, mohla by sa porušenia týchto práv dopustiť iba v súvislosti s nedostatočným

poskytnutím právnej ochrany týmto ich právam (v zmysle ustanovenia )

v konaní o opakovanom podnete, čo však ústavný súd nezistil (pozri odôvodnenie

k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu).

73. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , zákazu mučenia

zaručeného v čl. 3 dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm.

c) dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom generálnej

prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. IV/3 Gn 1266/15/1000-4 a jej prípisom

z 21. októbra 2015 považoval za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

74. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej obsiahnutými, rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyhovením sťažnosti, t. j. vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

75. Dôvody, pre ktoré bola sťažnosť odmietnutá (neprípustnosť, resp. oneskorenosť

a zjavná neopodstatnenosť), evidentne signalizujú, že ani právne zastúpenie sťažovateľov

by nemohlo neprispieť k inému verdiktu ústavného súdu o tejto sťažnosti, preto ústavný súd

nepristúpil k skúmaniu splnenia podmienok pre ustanovenie právneho zástupcu, tak ako to

sťažovatelia požadovali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016

22