Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 504/2011
PDF · 144.35 KB
No categories available
III. ÚS 504/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. J. P.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
doručená sťažnosť A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, že
sťažovateľka sa podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) 11. júna 2009 domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by súd odporcu B., spol.
s r. o., zaviazal na úhradu 60,25 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré
malo vzniknúť ako preplatok na odmene správcu za správu bytu. Sťažovateľka uplatnenú
pohľadávku nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávky od pôvodných veriteľov.
Domáhala sa tiež priznania náhrady trov súdneho konania. Proti platobnému rozkazu
okresného súdu z 23. júla 2009 podal odporca v zákonnej lehote odpor. Následne okresný
súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 44/2010-77 z 28. mája 2010 tak, že návrhu
sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania odporcu krajský súd
rozsudkom č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zmenil
tak, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 26,10 € s 8,5 % úrokom z omeškania
od 11. novembra 2009 do zaplatenia, a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania
nemá nárok na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej právo na spravodlivé prerokovanie
jej záležitosti tým, že rozhodujúcu právnu otázku posúdil „inak, než je riešená v konštantnej
judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné
riešenie tejto právnej otázky“, a to vo vzťahu k posúdeniu „istiny, ktorú súd priznal
sťažovateľovi ako navrhovateľovi len vo výške 26,10 €, začiatku plynutia úroku z omeškania
a trov konania“.
Sťažovateľka tiež vo svojej sťažnosti ústavnému súdu oznámila, že proti rozsudku
krajského súdu podala dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti tiež uviedla, že sťažnosť ústavnému
súdu „podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre
prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:
„Základné právo spoločnosti A. s.r.o. na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. 9 Co 402/2010-125 porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. 9 Co 402/2010-125
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania,
ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011,
pričom podstatou sťažnostných námietok voči rozsudku krajského súdu je nesúhlas
sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu a jeho interpretáciou relevantných
ustanovení Občianskeho zákonníka.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu
subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia
niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh sťažnosti vyplynulo, že
ochrany svojho dohovorom garantovaného práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky
ďalej len „najvyšší súd“) z 23. mája 2011, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že
v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade
obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až
vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpala všetky jej dostupné právne
prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola
s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu
treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007
vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný
súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011