Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 504/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. J. P.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -125 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -125 z 27. januára 2011.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, že

sťažovateľka sa podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) 11. júna 2009 domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by súd odporcu B., spol.

s r. o., zaviazal na úhradu 60,25 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré

malo vzniknúť ako preplatok na odmene správcu za správu bytu. Sťažovateľka uplatnenú

pohľadávku nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávky od pôvodných veriteľov.

Domáhala sa tiež priznania náhrady trov súdneho konania. Proti platobnému rozkazu

okresného súdu z 23. júla 2009 podal odporca v zákonnej lehote odpor. Následne okresný

súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -77 z 28. mája 2010 tak, že návrhu

sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania odporcu krajský súd

rozsudkom č. k. -125 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zmenil

tak, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 26,10 € s 8,5 % úrokom z omeškania

od 11. novembra 2009 do zaplatenia, a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania

nemá nárok na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej právo na spravodlivé prerokovanie

jej záležitosti tým, že rozhodujúcu právnu otázku posúdil „inak, než je riešená v konštantnej

judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné

riešenie tejto právnej otázky“, a to vo vzťahu k posúdeniu „istiny, ktorú súd priznal

sťažovateľovi ako navrhovateľovi len vo výške 26,10 €, začiatku plynutia úroku z omeškania

a trov konania“.

Sťažovateľka tiež vo svojej sťažnosti ústavnému súdu oznámila, že proti rozsudku

krajského súdu podala dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti tiež uviedla, že sťažnosť ústavnému

súdu „podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre

prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti A. s.r.o. na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. -125 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. -125

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania,

ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -125 z 27. januára 2011,

pričom podstatou sťažnostných námietok voči rozsudku krajského súdu je nesúhlas

sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu a jeho interpretáciou relevantných

ustanovení .

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu

subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné namietanie porušenia

niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh sťažnosti vyplynulo, že

ochrany svojho dohovorom garantovaného práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou

podľa , ako aj dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky

ďalej len „najvyšší súd“) z 23. mája 2011, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že

v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade

obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.

).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až

vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpala všetky jej dostupné právne

prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola

s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa

pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu

treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011