Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 369/2016
PDF · 153.61 KB
No categories available
II. ÚS 369/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kanabom ml., Ulica
J. Zemana 3141/101, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 44/2015 a jeho uznesením z 23. júla 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 44/2015 (ďalej len „napadnuté konanie
krajského súdu“) a jeho uznesením z 23. júla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 93/2011 zo 14. januára 2015 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) oslobodený spod obžaloby Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky sp. zn. XIV Gv 47/2010 pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b)
Trestného zákona účinného do 1. septembra 1999. Proti tomuto rozsudku okresného súdu
podali prokurátor a poškodená odvolanie.
Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol,
a podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie poškodenej zamietol, pretože bolo
podané neoprávnenou osobou.
Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení opakovane poukazuje
na nezákonné a neexistujúce dôkazy a závery znalcov. Akýkoľvek postup krajského súdu,
ktorým okresnému súdu prikazuje, ako má vo veci vyhodnocovať dôkazy, je nezákonný.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa odvoláva na VHS kazetu, ktorú ani nemal k dispozícii,
na kvetované šaty, ktoré neboli predložené s obžalobou, poukazuje na preukázanie
znásilnenia, čo je podľa neho v rozpore so závermi znaleckých posudkov, a taktiež uvádza,
že na mieste činu boli nájdené spermie, čo podľa sťažovateľa tiež nie je pravda. Sťažovateľ
zastáva názor, že krajský súd vnucuje okresnému súdu názory, ktoré ani nie sú podložené
vykonaným dokazovaním. Ako príklad sťažovateľ tiež uvádza zmiešanú biologickú stopu,
ktorá podľa krajského súdu mohla vzniknúť iba kontaktom poškodenej so sťažovateľom
v čase spáchania skutku.
Sťažovateľ zastáva názor, že z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu
je už dnes zrejmé, ako krajský súd plánuje vo veci rozhodnúť v prípade uznania viny
2
okresným súdu. Uvedené pokladá za protiústavné. Krajský súd podľa sťažovateľa môže
okresnému súdu vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, no v žiadnom prípade mu nesmie
dávať záväzne pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých dôkazov,
či aké skutkové zistenia má urobiť. S odkazom na § 327 ods. 1 Trestného poriadku
sťažovateľ uvádza, že krajský súd je oprávnený iba na to, aby dal okresnému súdu záväzné
pokyny znova vykonať dôkazy alebo vykonať nové dôkazy. Závery krajského súdu
sú podľa neho zjavne arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu prijať jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a následne vydať tento nález:
„1. Postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
23 To/44/2015, uznesením zo dňa 23. 07. 2015 bolo porušené základné právo
a) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
b) na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
c) na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 07. 2015, sp. zn. 23 To/44/2015
sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu v Trenčíne súčasne ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa, , v súlade s § 36 ods. 2 Zákona, na účet advokáta
JUDr. Jána Kanabu, vedený vo č. ú.
v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. § 11 ods. 3, a to za 2 úkony vrátane r. p. a DPH
20 %, hodnota jedného úkonu je 177,86 €, teda spolu 355,73 €.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
4
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením. Sťažovateľ
namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení poukazuje na nezákonné a neexistujúce
dôkazy a závery znalcov, okresnému súdu v rozpore so zákonom prikazuje, ako má vo veci
vyhodnocovať dôkazy, z jeho uznesenia je už teraz zrejmé, ako krajský súd plánuje vo veci
rozhodnúť v prípade uznania viny okresným súdu. Domnieva sa preto, že závery krajského
súdu sú arbitrárne a protiústavné.
Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že krajský súd na neverejnom zasadnutí
23. júla 2015 napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu,
ktorý sťažovateľa oslobodil spod obžaloby, a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol. Ústavný súd zistil, že konanie pred okresným súdom dosiaľ
nie je právoplatne skončené, teda trestné konanie vo veci samej naďalej pokračuje, pričom
sa aktuálne nachádza v štádiu konania pred okresným súdom.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd
v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru,
že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu základných práv
a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno
na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 121/09).
Ústavný súd pritom vychádza z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1
ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať
ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011, IV. ÚS 221/2014).
V nadväznosti na uvedené preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred
uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Vzhľadom na štádium konania, v ktorom sa predmetná trestná vec nachádza,
sťažovateľ má možnosť sa v prebiehajúcom trestnom konaní brániť proti obžalobe využitím
dostupných prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného
materiálu, a to či už na hlavnom pojednávaní, prípadne neskôr využitím riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní. Sťažovateľ teda má ešte
k dispozícii iné právne prostriedky ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej
sťažnosti, pričom bude vecou všeobecného súdu, aby posúdil argumentáciu sťažovateľa
a vyvodil z nej závery. Použitie uvedených právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1
6
zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných
práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016