Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 121/09
PDF · 232 KB
No categories available
IV. ÚS 121/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. KST-49/2003 v súvislosti
s vydaním príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 19. marca
2003 a zo 16. mája 2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. P. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2008 doručená sťažnosť Š. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
príkazmi na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003
a zo 16. mája 2003, ktoré vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. KST-49/2003.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-OV-2005 z 28. júna 2006 bolo začaté
trestné stíhanie a súčasne proti nemu vznesené obvinenie za trestný čin nedovoleného
prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 5 Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Trestného zákona. Pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 17. októbra 2008 mu
bolo umožnené nahliadnuť do príkazov krajského súdu na odpočúvania a záznam
telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003, na základe ktorých boli
vykonávané odposluchy jeho telefónnych hovorov, a takto získané informácie boli použité
proti nemu v trestnom konaní.
Obidva príkazy boli vydané na návrh okresného prokurátora v Č. (ďalej len „okresný
prokurátor“) podľa § 88 ods. 1, 2 a 3 v tom čase účinného Trestného poriadku (ďalej len
„Trestný poriadok“) na osobu sťažovateľa, prvý na obdobie od 20. marca 2003 do 22. mája
2003 a druhý na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta 2003.
Sťažovateľ uviedol, že v odôvodnení príkazu z 19. marca 2003 je uvedené, že „je
možné zistiť informácie, nakoľko komunikujú prostredníctvom mobilných telefónov“
a dôvodom na vydanie príkazu zo 16. mája 2003 „mala byť skutočnosť, že z doposiaľ
zistených ITP, zisťovanie iným spôsobom by bolo náročné“.
Podľa sťažovateľa sú obidva príkazy nepreskúmateľné, nie je z nich jasné, aké
konkrétne skutočnosti odôvodňovali ich vydanie, čoho sa mali týkať ich realizáciou získané
informácie, ani prečo bolo vydanie týchto príkazov nevyhnutné, a preto nemožno
preskúmať, či boli splnené podmienky na ich vydanie ustanovené zákonom, ústavou
a medzinárodnými dohovormi.
Vydaním označených príkazov došlo podľa sťažovateľa k nezákonnému zásahu do
jeho základných práv, proti ktorému nemá možnosť sa inak brániť, či už využitím riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, aby tak dosiahol ochranu nielen proti
negatívnym dôsledkom vykonaného odpočúvania a záznamu jeho telefónnych hovorov, ale
najmä proti samotnému zásahu do jeho základných práv. Sťažovateľ argumentuje tým, že
opodstatnenosť a oprávnenosť vydania príkazov ako právoplatných rozhodnutí nemôže
všeobecný súd preskúmavať ani ich zrušiť v prebiehajúcom trestnom konaní, pretože tieto
sú pre neho záväzné.
Pretože podľa sťažovateľa došlo označenými príkazmi k neprípustnému zásahu do
jeho ústavou a dohovorom chránených práv, žiada, aby ústavný súd rozhodol, že krajský
súd v konaní vedenom pod sp. zn. KST-49/2003 vydanými príkazmi na odpočúvanie
a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003 porušil jeho
základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby tieto príkazy zrušil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy,
ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade krajského súdu,
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03,
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Sťažovateľ namieta, že k neprípustnému zásahu do jeho základných práv došlo
odpočúvaním a zaznamenávaním telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu
vedeného na jeho meno na základe príkazov krajského súdu, ktoré sú nepreskúmateľné,
pretože neobsahujú dostatok dôvodov, ktoré viedli k ich vydaniu. V čase podania sťažnosti,
ako aj jej predbežného prerokovania sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu
prípravného konania, vyšetrovanie bolo skončené a spis bol predložený dozorujúcemu
prokurátorovi, o trestnom obvinení sťažovateľa nebolo právoplatne rozhodnuté.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd
v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že
trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu základných práv
a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na
ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomoc ústavného súdu zasahovať do rozhodovania
v štádiu prípravného konania je daná len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutie orgánu
verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo
slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno
napraviť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).
Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ
odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok
voči príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný,
dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti
s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu
všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že príkaz je právoplatným
rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému
faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný,
nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.
Lehotu na podanie sťažnosti ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 274/05
posudzoval od okamihu, keď sa sťažovateľ o príkazoch súdu dozvedel. V posudzovanej
veci mal sťažovateľ možnosť nahliadnuť do obidvoch príkazov 17. októbra 2008 a sťažnosť
bola doručená ústavnému súdu 8. decembra 2008, z čoho vyplýva, že bola podaná
v zákonnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu
právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou
ústavou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú
prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú
nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie
vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978,
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným
právam obsiahnutým v ústave postupuje v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. V zmysle tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch
hľadísk, a to z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát
môže zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna
norma ho upravuje dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok
predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je
definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy,
ak je to v záujme štátu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu zabezpečenia
hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov
z dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do
práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je
možné legitímny cieľ dosiahnuť inak) a pri dodržaní zásad a princípov vlastných
demokratickej spoločnosti (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).
V súlade právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna
2006 ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal opodstatnenosť sťažnosti, teda či
krajským súdom použitý výklad a aplikácia ustanovenia § 88 Trestného poriadku pri
rozhodovaní o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností by mohli
signalizovať sťažovateľom namietané porušenie práv.
Z príkazu krajského súdu z 19. marca 2003 vyplýva, že bol vydaný podľa § 88 ods.
1, 2 a 3 Trestného poriadku na základe návrhu okresného prokurátora na odpočúvanie
a záznam telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou telefónnou stanicou
mobilného operátora č..., ktorú používa sťažovateľ, a bol vydaný na obdobie od 20. marca
2003 do 22. mája 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:
„Z predloženého návrhu i z predloženého kriminálneho zväzku vyplýva, že Š. P. je
podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák., keď
sa s najväčšou pravdepodobnosťou ako člen organizovanej skupiny podieľa na
nedovolenom prevádzaní nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi
Slovenskou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou a Poľskou republikou.
Pri tejto činnosti sa podozrivé osoby kontaktujú aj prostredníctvom mobilných
telefónov.
Odposluchom telefonických hovorov na t. č... je možné získať informácie –
skutočnosti významné pre trestné konanie vedúce k odhaleniu a prípadne usvedčeniu
páchateľov.“
Príkazom zo 16. mája 2003 sudkyňa krajského súdu podľa § 88 ods. 1, 2 a 3
Trestného poriadku na návrh okresného prokurátora predĺžila príkaz na odpočúvanie
a záznam telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou stanicou mobilného
operátora č..., ktorú užíva sťažovateľ, a to na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta
2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:
„Z príkazu vydaného sudcom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. marca 2003 bolo
zistené, že bol vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností na
horeuvedenej mobilnej účastníckej telefónnej stanici u užívateľa Š. P. na dobu od 20. marca
2003 do 22. mája 2003.
Z predloženého návrhu okresným prokurátorom, ako i z kriminálneho zväzku
a z doposiaľ získaných informácií z ITP boli zistené skutočnosti, ktoré boli využité v rámci
operatívno-pátracej činnosti, pričom zisťovanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť
náročné.
Vo veci treba ešte zistiť ďalšie skutočnosti, pretože je podozrenie, že Š. P. sa dopúšťa
trestnej činnosti podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák. buď ako člen organizovanej
skupiny, resp. ako organizátor a získanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť náročné.“
Z § 88 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku (účinného v relevantnom čase) vyplýva, že
bez súhlasu účastníka telefónnej stanice môže sudca vydať príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností len v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný trestný
čin, korupciu, trestný čin podľa § 158 Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin,
na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ak je dôvodný predpoklad,
že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. Príkaz sa musí vydať písomne
a odôvodniť, a to osobitne na každú účastnícku stanicu.
Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do ústavou chráneného
základného práva na súkromie. Požiadavke efektívnej súdnej ochrany základných práv
nemôže vyhovovať príkaz, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti vyžadované zákonom
a neobsahoval by posúdenie materiálnych podmienok na jeho vydanie. Nevyhnutnou
podmienkou preskúmateľnosti opodstatnenosti zásahu do práva na súkromie na základe
príkazu podľa § 88 Trestného poriadku je jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať
relevantnú argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené
podmienky na nariadenie odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností. Rozsah
odôvodnenia príkazu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania, ktorým
je získanie informácií významných pre trestné konanie, pričom stačí „dôvodne
predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie,
čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.
Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie
z hľadiska subsumovania pod § 88 Trestného poriadku je úlohou všeobecného súdu, do
ktorej ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd je však oprávnený a aj
povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného trestnoprocesného
ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý by
mal za následok porušenie jeho základných práv a bol výrazom zjavnej svojvôle pri
uplatnení právomoci všeobecného súdu.
Po preskúmaní príkazov krajského súdu z hľadiska sťažovateľom namietaných
nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že obidva príkazy sú dostatočne konkrétne na to,
aby bolo možné konštatovať, že sú z hľadiska splnenia podmienok na ich vydanie
preskúmateľné. Obsahujú vymedzenie trestného činu, pre ktorý je vedené trestné konanie,
definovaného z hľadiska štádia trestného konania (pred začatím trestného stíhania)
dostupnými skutkovými okolnosťami určujúcimi spôsob jeho spáchania (organizované
formy prevádzania nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi Slovenskou
republikou a Českou republikou a medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou),
pričom dôvodnosť nariadenia odpočúvania telefónnych hovorov vyplýva zo zistenia, že sa
podozrivé osoby kontaktujú pri uvedenej činnosti aj prostredníctvom mobilných telefónov.
Z charakteru takto vymedzenej činnosti podozrivého (sťažovateľa) vyplýva aj povaha
a rozsah informácií, ktoré sa majú zistiť odpočúvaním a záznamom telekomunikačných
činností v trestnom konaní, ktoré sú potrebné na naplnenie účelu trestného konania.
Uvedený záver sa vzťahuje aj na predĺženie príkazu z 19. marca 2003 príkazom zo 16. mája
2003, z ktorého vyplýva, že na základe informácií získaných odpočúvaním telefonických
hovorov sťažovateľa z označenej telefónnej účastníckej stanice sa potvrdzuje podozrenie
z organizovanej formy páchania uvedenej trestnej činnosti sťažovateľom.
Ústavný súd považuje označené príkazy a na ich základe vykonaný zásah do práva
sťažovateľa na súkromie za legálny vzhľadom na účel použitia príkazov, ktorým bolo
zabezpečenie účinného vyšetrenia trestnej činnosti, a teda v záujme verejnej bezpečnosti
a predchádzania zločinnosti považuje tento zásah za legitímny a na dosiahnutie daného
účelu vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie z ktorej boli
príkazy použité, považuje zásah aj za proporcionálny.
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných
práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti
namietaného porušenia práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1
a 2 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v súvislosti s použitím informácií získaných odpočúvaním a záznamom jeho telefonických
hovorov v prebiehajúcom trestnom konaní.
Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu nebolo trestné konanie právoplatne skončené. Z argumentácie sťažovateľa
vyplýva, že sa týmto spôsobom snaží dosiahnuť vylúčenie informácií získaných
odpočúvaním ako dôkazu v trestnom konaní. V prebiehajúcom trestnom konaní má však
sťažovateľ možnosť brániť sa proti obvineniu, resp. obžalobe využitím dostupných
prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného materiálu.
Obdobný názor vyslovil ústavný súd už v uznesení o prijatí sťažnosti v konaní vedenom pod
sp. zn. I. ÚS 274/05, keď uviedol, že nepriaznivé dôsledky protiprávneho odpočúvania
z hľadiska výsledku trestného konania môže napraviť všeobecný súd, keď po podaní
obžaloby bude konať a rozhodovať o vine a treste sťažovateľa, a to tým, že na protiprávne
vykonané odpočúvanie neprihliadne, a takto získané dôkazy nevykoná.
Všeobecný súd skúma zákonnosť dôkazného materiálu už na predbežnom prejednaní
obžaloby (§ 243 ods. 2 Trestného poriadku), na ktorom obvinený môže namietať, že dôkazy
proti nemu boli získané v rozpore so zákonom. Námietky proti zákonnosti vykonaného
odpočúvania telefónnych hovorov môže sťažovateľ predniesť v rámci trestného konania,
zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby. Bude vecou
všeobecného súdu, aby posúdil takúto argumentáciu a vyvodil z nej závery. Sťažovateľ
môže namietať porušenie svojich základných práv následne aj na hlavnom pojednávaní,
prípadne iným zákonom dovoleným spôsobom vrátane využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov v trestnom konaní.
Subsidiarita právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd sa
prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak
sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými
orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol už na jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009