Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 121/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie podľa a 2

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. v súvislosti

s vydaním príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 19. marca

2003 a zo 16. mája 2003 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2008 doručená sťažnosť Š. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

príkazmi na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003

a zo 16. mája 2003, ktoré vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Úradu hraničnej a cudzineckej polície

Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-OV-2005 z 28. júna 2006 bolo začaté

trestné stíhanie a súčasne proti nemu vznesené obvinenie za trestný čin nedovoleného

prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 5 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a za trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa

. Pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 17. októbra 2008 mu

bolo umožnené nahliadnuť do príkazov krajského súdu na odpočúvania a záznam

telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003, na základe ktorých boli

vykonávané odposluchy jeho telefónnych hovorov, a takto získané informácie boli použité

proti nemu v trestnom konaní.

Obidva príkazy boli vydané na návrh okresného prokurátora v Č. (ďalej len „okresný

prokurátor“) podľa , a v tom čase účinného (ďalej len

„“) na osobu sťažovateľa, prvý na obdobie od 20. marca 2003 do 22. mája

2003 a druhý na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta 2003.

Sťažovateľ uviedol, že v odôvodnení príkazu z 19. marca 2003 je uvedené, že „je

možné zistiť informácie, nakoľko komunikujú prostredníctvom mobilných telefónov“

a dôvodom na vydanie príkazu zo 16. mája 2003 „mala byť skutočnosť, že z doposiaľ

zistených ITP, zisťovanie iným spôsobom by bolo náročné“.

Podľa sťažovateľa sú obidva príkazy nepreskúmateľné, nie je z nich jasné, aké

konkrétne skutočnosti odôvodňovali ich vydanie, čoho sa mali týkať ich realizáciou získané

informácie, ani prečo bolo vydanie týchto príkazov nevyhnutné, a preto nemožno

preskúmať, či boli splnené podmienky na ich vydanie ustanovené zákonom,

a medzinárodnými dohovormi.

Vydaním označených príkazov došlo podľa sťažovateľa k nezákonnému zásahu do

jeho základných práv, proti ktorému nemá možnosť sa inak brániť, či už využitím riadnych

alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, aby tak dosiahol ochranu nielen proti

negatívnym dôsledkom vykonaného odpočúvania a záznamu jeho telefónnych hovorov, ale

najmä proti samotnému zásahu do jeho základných práv. Sťažovateľ argumentuje tým, že

opodstatnenosť a oprávnenosť vydania príkazov ako právoplatných rozhodnutí nemôže

všeobecný súd preskúmavať ani ich zrušiť v prebiehajúcom trestnom konaní, pretože tieto

sú pre neho záväzné.

Pretože podľa sťažovateľa došlo označenými príkazmi k neprípustnému zásahu do

jeho a dohovorom chránených práv, žiada, aby ústavný súd rozhodol, že krajský

súd v konaní vedenom pod sp. zn. vydanými príkazmi na odpočúvanie

a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003 porušil jeho

základné práva podľa a 2 a a práva podľa a 2

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby tieto príkazy zrušil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy,

ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade krajského súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Sťažovateľ namieta, že k neprípustnému zásahu do jeho základných práv došlo

odpočúvaním a zaznamenávaním telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu

vedeného na jeho meno na základe príkazov krajského súdu, ktoré sú nepreskúmateľné,

pretože neobsahujú dostatok dôvodov, ktoré viedli k ich vydaniu. V čase podania sťažnosti,

ako aj jej predbežného prerokovania sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu

prípravného konania, vyšetrovanie bolo skončené a spis bol predložený dozorujúcemu

prokurátorovi, o trestnom obvinení sťažovateľa nebolo právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd

v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že

trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu základných práv

a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na

ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených

v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. ,

, ). Právomoc ústavného súdu zasahovať do rozhodovania

v štádiu prípravného konania je daná len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutie orgánu

verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo

slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno

napraviť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok

voči príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný,

dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti

s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu

všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že príkaz je právoplatným

rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému

faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný,

nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu

v zmysle .

Lehotu na podanie sťažnosti ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

posudzoval od okamihu, keď sa sťažovateľ o príkazoch súdu dozvedel. V posudzovanej

veci mal sťažovateľ možnosť nahliadnuť do obidvoch príkazov 17. októbra 2008 a sťažnosť

bola doručená ústavnému súdu 8. decembra 2008, z čoho vyplýva, že bola podaná

v zákonnej lehote podľa .

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu

právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou

a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú

prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú

nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie

vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978,

).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným

právam obsiahnutým v ústave postupuje v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. V zmysle tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch

hľadísk, a to z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát

môže zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna

norma ho upravuje dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok

predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je

definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy,

ak je to v záujme štátu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov

z dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do

práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je

možné legitímny cieľ dosiahnuť inak) a pri dodržaní zásad a princípov vlastných

demokratickej spoločnosti (, ).

V súlade právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. zo 14. júna

2006 ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal opodstatnenosť sťažnosti, teda či

krajským súdom použitý výklad a aplikácia ustanovenia pri

rozhodovaní o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností by mohli

signalizovať sťažovateľom namietané porušenie práv.

Z príkazu krajského súdu z 19. marca 2003 vyplýva, že bol vydaný podľa § 88 ods.

1, 2 a 3 na základe návrhu okresného prokurátora na odpočúvanie

a záznam telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou telefónnou stanicou

mobilného operátora č..., ktorú používa sťažovateľ, a bol vydaný na obdobie od 20. marca

2003 do 22. mája 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z predloženého návrhu i z predloženého kriminálneho zväzku vyplýva, že Š. P. je

podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák., keď

sa s najväčšou pravdepodobnosťou ako člen organizovanej skupiny podieľa na

nedovolenom prevádzaní nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi

Slovenskou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou a Poľskou republikou.

Pri tejto činnosti sa podozrivé osoby kontaktujú aj prostredníctvom mobilných

telefónov.

Odposluchom telefonických hovorov na t. č... je možné získať informácie –

skutočnosti významné pre trestné konanie vedúce k odhaleniu a prípadne usvedčeniu

páchateľov.“

Príkazom zo 16. mája 2003 sudkyňa krajského súdu podľa § 88 ods. 1, 2 a 3

na návrh okresného prokurátora predĺžila príkaz na odpočúvanie

a záznam telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou stanicou mobilného

operátora č..., ktorú užíva sťažovateľ, a to na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta

2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z príkazu vydaného sudcom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. marca 2003 bolo

zistené, že bol vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností na

horeuvedenej mobilnej účastníckej telefónnej stanici u užívateľa Š. P. na dobu od 20. marca

2003 do 22. mája 2003.

Z predloženého návrhu okresným prokurátorom, ako i z kriminálneho zväzku

a z doposiaľ získaných informácií z ITP boli zistené skutočnosti, ktoré boli využité v rámci

operatívno-pátracej činnosti, pričom zisťovanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť

náročné.

Vo veci treba ešte zistiť ďalšie skutočnosti, pretože je podozrenie, že Š. P. sa dopúšťa

trestnej činnosti podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák. buď ako člen organizovanej

skupiny, resp. ako organizátor a získanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť náročné.“

Z , a (účinného v relevantnom čase) vyplýva, že

bez súhlasu účastníka telefónnej stanice môže sudca vydať príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností len v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný trestný

čin, korupciu, trestný čin podľa alebo pre iný úmyselný trestný čin,

na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ak je dôvodný predpoklad,

že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. Príkaz sa musí vydať písomne

a odôvodniť, a to osobitne na každú účastnícku stanicu.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do chráneného

základného práva na súkromie. Požiadavke efektívnej súdnej ochrany základných práv

nemôže vyhovovať príkaz, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti vyžadované zákonom

a neobsahoval by posúdenie materiálnych podmienok na jeho vydanie. Nevyhnutnou

podmienkou preskúmateľnosti opodstatnenosti zásahu do práva na súkromie na základe

príkazu podľa je jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať

relevantnú argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené

podmienky na nariadenie odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností. Rozsah

odôvodnenia príkazu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania, ktorým

je získanie informácií významných pre trestné konanie, pričom stačí „dôvodne

predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie,

čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie

z hľadiska subsumovania pod je úlohou všeobecného súdu, do

ktorej ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd je však oprávnený a aj

povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného trestnoprocesného

ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý by

mal za následok porušenie jeho základných práv a bol výrazom zjavnej svojvôle pri

uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po preskúmaní príkazov krajského súdu z hľadiska sťažovateľom namietaných

nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že obidva príkazy sú dostatočne konkrétne na to,

aby bolo možné konštatovať, že sú z hľadiska splnenia podmienok na ich vydanie

preskúmateľné. Obsahujú vymedzenie trestného činu, pre ktorý je vedené trestné konanie,

definovaného z hľadiska štádia trestného konania (pred začatím trestného stíhania)

dostupnými skutkovými okolnosťami určujúcimi spôsob jeho spáchania (organizované

formy prevádzania nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi Slovenskou

republikou a Českou republikou a medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou),

pričom dôvodnosť nariadenia odpočúvania telefónnych hovorov vyplýva zo zistenia, že sa

podozrivé osoby kontaktujú pri uvedenej činnosti aj prostredníctvom mobilných telefónov.

Z charakteru takto vymedzenej činnosti podozrivého (sťažovateľa) vyplýva aj povaha

a rozsah informácií, ktoré sa majú zistiť odpočúvaním a záznamom telekomunikačných

činností v trestnom konaní, ktoré sú potrebné na naplnenie účelu trestného konania.

Uvedený záver sa vzťahuje aj na predĺženie príkazu z 19. marca 2003 príkazom zo 16. mája

2003, z ktorého vyplýva, že na základe informácií získaných odpočúvaním telefonických

hovorov sťažovateľa z označenej telefónnej účastníckej stanice sa potvrdzuje podozrenie

z organizovanej formy páchania uvedenej trestnej činnosti sťažovateľom.

Ústavný súd považuje označené príkazy a na ich základe vykonaný zásah do práva

sťažovateľa na súkromie za legálny vzhľadom na účel použitia príkazov, ktorým bolo

zabezpečenie účinného vyšetrenia trestnej činnosti, a teda v záujme verejnej bezpečnosti

a predchádzania zločinnosti považuje tento zásah za legitímny a na dosiahnutie daného

účelu vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie z ktorej boli

príkazy použité, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných

práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

namietaného porušenia práva na súkromie podľa a 2 a podľa

a 2 dohovoru odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v súvislosti s použitím informácií získaných odpočúvaním a záznamom jeho telefonických

hovorov v prebiehajúcom trestnom konaní.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu nebolo trestné konanie právoplatne skončené. Z argumentácie sťažovateľa

vyplýva, že sa týmto spôsobom snaží dosiahnuť vylúčenie informácií získaných

odpočúvaním ako dôkazu v trestnom konaní. V prebiehajúcom trestnom konaní má však

sťažovateľ možnosť brániť sa proti obvineniu, resp. obžalobe využitím dostupných

prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného materiálu.

Obdobný názor vyslovil ústavný súd už v uznesení o prijatí sťažnosti v konaní vedenom pod

sp. zn. , keď uviedol, že nepriaznivé dôsledky protiprávneho odpočúvania

z hľadiska výsledku trestného konania môže napraviť všeobecný súd, keď po podaní

obžaloby bude konať a rozhodovať o vine a treste sťažovateľa, a to tým, že na protiprávne

vykonané odpočúvanie neprihliadne, a takto získané dôkazy nevykoná.

Všeobecný súd skúma zákonnosť dôkazného materiálu už na predbežnom prejednaní

obžaloby ( ), na ktorom obvinený môže namietať, že dôkazy

proti nemu boli získané v rozpore so zákonom. Námietky proti zákonnosti vykonaného

odpočúvania telefónnych hovorov môže sťažovateľ predniesť v rámci trestného konania,

zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby. Bude vecou

všeobecného súdu, aby posúdil takúto argumentáciu a vyvodil z nej závery. Sťažovateľ

môže namietať porušenie svojich základných práv následne aj na hlavnom pojednávaní,

prípadne iným zákonom dovoleným spôsobom vrátane využitia riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Subsidiarita právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd sa

prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak

sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými

orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol už na jej predbežnom

prerokovaní podľa v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009