Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 221/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. M. vedenú pod sp. zn.

a sťažnosť I. S. vedenú pod sp. zn. , oboch zastúpených

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. januára 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť R. M. vedenú pod sp. zn. a sťažnosť I. S. vedenú pod

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti R. M. a I. S. o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2013

doručené sťažnosti R. M. a I. S. (ďalej spolu len „sťažovatelia“, v citáciách aj

„obžalovaní“), ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom Špecializovaným trestným

súdom, pracoviskom Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), pod sp. zn.

BB-3 T 12/2012 konal prvostupňový súd o obžalobe proti sťažovateľom a spol. pre

spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)

a iné, pričom rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2012

špecializovaný trestný súd odsúdil I. S. na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie a R. M.

na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, oboch so zaradením v ústave na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a súčasne im uložil ochranný dohľad

v trvaní 3 rokov.

Proti označenému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podali sťažovatelia

odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením (ako súd odvolací) tak,

že ich zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie nimi

označených základných práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu z týchto dôvodov:

«1. Nevypočutie „G.“ a uskutočnenie rekognície tejto osoby bez obhajoby

Zásadnou obhajobnou námietkou sťažovateľ[ov] v trestnom konaní bolo to, že

obžaloba zatajila pred obžalovaným[i] (a v konečnom dôsledku aj pred súdom) skutočnosť,

že pozná totožnosť osoby pod menom „G.“, s ktorou mal sťažovateľ spáchať najprísnejšie

trestný skutok a sťažovate[lia] tak nemal[i] možnosť navrhnúť jej vypočutie v trestnom

konaní a ani prípadne navrhnúť vykonanie iných dôkazov na svoju obranu (napríklad, že

s takouto osobou nemohol skutok spáchať, lebo ponúkne dôkaz, že už zomrela alebo bola

v danom čase preukázateľne na inom mieste a podobne).

Zásadným problémom je to, že v trestnom konaní sa vytvorila situácia klamlivá

a zavádzajúca sťažovateľ[ov] v tom, že identita „G.“ je neznáma aj pre druhú stranu, pre

obžalobu, nešlo tu o situáciu odmietnutia sprístupnenia takejto informácie z dôvodov

nejakého dôležitého verejného záujmu, ktorý by tu prípadne mohol existovať, ale išlo

o svojvoľne zvolený prístup obžaloby k právam sťažovateľ[ov] , ktorá nepredložila príslušné

materiály ani súdu, ktorý by prípadne mohol zvážiť význam relevantnosti dôkazu pre

obhajobu sťažovateľ[ov] a posúdiť odôvodnenosť nesprístupnenia informácie obhajobe

(rozsudok zo dňa 25. 9. 2001 vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu alebo Jasper

proti Spojenému kráľovstvu a Fitt Spojenému kráľovstvu).

Na hlavnom pojednávaní dňa 27. 6. 2012 pred Špecializovaným trestným súdom –

pracovisko Banská Bystrica (č. l. 122 zápisnice z hlavného pojednávania) svedok S. O.,

vyšetrovateľ Prezídia PZ, UBOK, Odbor Západ, Trnava, na otázky obhajoby uviedol, že

totožnosť osoby menom G. pozná a pri rekognícii ohľadne G. so svedkami K., P. a D. všetci

G. opoznali a ukázali ho. Úkony boli realizované v inom spisovom materiáli, týkajúcom sa

D., teda až v tomto momente sa obhajoba, a napokon aj súd, dozvedeli, že totožnosť tak

dôležitej osoby je známa.

Túto výpoveď v časti týkajúcej sa vykonania rekognície „G.“ potvrdili aj svedkovia

R. K..., P. D...

Z uvedeného vyplýva, že obžaloba už od začiatku vyšetrovania poznala totožnosť

osoby menom „G.“ a úmyselne časť vyšetrovania trestnej veci sťažovateľov viedla v inom

spise, ku ktorému nemala obhajoba prístup, čím došlo k zásadnému porušeniu práva

sťažovateľ[ov] na obhajobu a jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie,

v dôsledku čoho je závažným spôsobom spochybnený celý procesný postup orgánov činných

v trestnom konaní, ktorý nedáva záruku, že konanie prebehlo zákonným spôsobom,

zaručujúcim rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie.

Obhajoba v dôsledku takéhoto postupu nemala možnosť navrhnúť dôkazy v prospech

sťažovateľov a niektoré z nich nemožno už ani vykonať, pretože prebehlo verejné súdne

konanie a svedkovia môžu ním byť ovplyvnení a tiež boli vykonané neopakovateľné úkony

bez účasti obhajoby.

Namiesto zaujatia jasného postoja súdu k tejto námietke sťažovateľ[ov] v rámci

obhajoby v trestnom konaní, aj súd pokračuje v zavádzaní sťažovateľ[ov], čo priamo

deklaruje vo výroku skutkovej vety rozhodnutia o vine sťažovateľ[ov], v ktorom stále hovorí

o nestotožnenej osobe, vystupujúcej pod menom „G.“, hoci to je v rozpore so skutočnosťami

zistenými na hlavnom pojednávaní.

V záujme spravodlivého rozhodnutia bolo nevyhnutné zabezpečiť také podmienky,

aby sťažovate[lia] ako obvinen[í] v trestnom konaní mohli realizovať svoje práva cestou

príslušných procesných záruk [napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn.

zo dňa 12. 2. 2002 (N 15/25 SbNU 115), čo sa nestalo...

Sťažovateľ[om]nebolo umožnené vypočuť svedka a dokonca ani navrhnúť jeho

vypočutie, vystupujúceho pod menom „G.“, ktorého totožnosť bola počas celého konania

orgánom činným v prípravnom trestnom konaní známa.

] nemal[i] možnosť zúčastniť sa rekognície (alebo [ich] obhajca), pri

ktorej tak dôležití svedkovia ako je K., P. a D. opoznávajú osobu meno „G.“, ktorá zohráva

podstatnú úlohu pri skutku, pričom takýto úkon je kľúčovým pre obhajobu a obhajobou

zvolený ďalší postup, vrátane navrhovania dôkazov.

Súd pri svojom rozhodovaní taktiež nepoznal výsledky tejto rekognície, hoci je dôkaz

tak závažného významu, ktorý by mohol súd viesť k iným záverom o vine sťažovateľa (napr.

by každá z opoznávajúcich osôb ukázala ako „G.“ niekoho iného alebo by ukázala osobu,

o ktorej by sa dalo celkom jednoznačne zistiť, že so skutkom nemôže nič mať a podobne,

situácii v prospech sťažovateľ[ov] a [ich] nevinu je množstvo).

Možnosť obhajoby navrhnúť dôkazy v jej prospech bola takýmto konaním tak výrazne

obmedzená, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o „fair procese“, o zachovaní práva

sťažovateľ[ov] na spravodlivé súdne konanie.

V dôsledku nevykonania dôkazu výsluchom osoby menom G. a nevykonania

rekognícii za účasti obhajoby nemohol byť skutkový stav v danej veci zistený bez dôvodných

pochybností, čo možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 36

ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Skresľovanie dôkaznej situácie prostredníctvom utajeného svedka

V predmetnej trestnej veci [majú] sťažovate[lia] dôvod domnievať sa, že postupom

orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľ[ov] na spravodlivé

súdne konanie a zároveň jeho práva na obhajobu, a to zásadným spôsobom aj v dôsledku

skresľovania svedeckých výpovedí a tým celkovej dôkaznej situácie v trestnom konaní

v súvislosti s výsluchom utajeného svedka.

] je už známe, že utajený svedok bol vypočutý aj ako utajený a aj ako

bežný svedok, pričom obsah spisu svedčí o tom, že obe výpovede sú tak odlišné, že jedna

z nich je zákonite nepravdivá.

O tejto skutočnosti sa sťažovate[lia] dozvedel[i] až počas prebiehajúceho trestného

konania pred súdom dňa 13. 6. 2012... .

Poznanie tak závažnej okolnosti je významné pre zvolenie spôsobu obhajoby

sťažovateľ[ov] a nemôže byť preto pred obhajobou utajované, v takomto prípade ide opäť

o závažné porušenie práv na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré ovplyvnilo

celý rad krokov obhajoby sťažovateľ[ov], ktor[ých] tak úmyselne v trestnom konaní naviedli

na určitý smer obhajoby, hoci mohol realizovať aj iné smerovanie obhajoby, napríklad

v otázke navrhovaných dôkazov, spôsobe vedenia výsluchov a podobne.

V každom prípade takáto okolnosť má vplyv na spravodlivosť celého trestného

konania i v časti konania pred súdom, pretože sťažovate[lia] bol[i] v omyle, do ktorého

bol[i] úmyselne uveden[í] konaním orgánov činných v trestnom konaní a ponechan[í]

v nevedomosti aj súdom až do okamihu priamej otázky obhajoby voči súdu...

Podstatným záverom je, že celý proces vychádza z dôkazov, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom, za zákonný spôsob nemožno považovať „zavádzanie“ a „klamanie“

sťažovateľ[ov] v trestnom konaní skresľovaním dôkaznej situácie.

3. Selekcia dôkazov

Prvostupňový súd, s ktorým sa stotožnil aj súd odvolací, v odôvodnení rozsudku

vysvetľuje delenie dôkazov podľa niektorých kritérií, rozhodne však nie podľa všetkých.

] poukazuj[ú] na delenie dôkazov, ktoré majú význam v danej veci, t. j.

podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti na priame a nepriame.

Dôležité v tomto trestnom konaní bolo hodnotenie priameho a nepriameho dôkazu

z pohľadu výpovede svedka, pretože nič iné tu bez výpovedí svedkov nie je rozhodujúce.

Z pohľadu svedeckých výpovedí možno hovoriť o priamom dôkaze vtedy, ak ide

o výpoveď svedka, ktorý na vlastné oči videl, že obžalovan[í] vykonali to, čo sa [im] kladie

za vinu.

Z pohľadu svedeckých výpovedí možno hovoriť o nepriamom dôkaze vtedy, ak ide

o výpoveď svedka, ktorý počul, že obžalovan[í] vykonali to, čo sa [im] kladie za vinu.

V danej veci v súvislosti so sťažovateľ[mi] neexistuje ani jeden priamy dôkaz

svedčiaci o [ich] vine...

Svedok R. K. v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 35 doslova uviedol, že

obžalovan[í] mu o vražde nikdy nič nehovoril[i].

Svedok M. P. v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 125, 128 uviedol, že všetko

sa dozvedel od D. (od P. D.)...

Nie je jasné na základe čoho dospel súd k záveru, že vozidlo, v súvislosti s ktorým

ku skutku došlo, riadil sťažovateľ (R. M., pozn.) (a nie napríklad P. alebo úplne niekto iný).

Zároveň sťažovateľ (R. M., pozn.) poukazuje na skutočnosť, že súd vôbec nebral do

úvahy svedkov (priamy dôkaz), ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa (R. M., pozn.),

napr. I. K. (str. 36 rozsudku), L., či C...

Ani odvolací súd sa s obhajobou sťažovateľ[ov] nevysporiadava, odvoláva sa

na prvostupňové rozhodnutie (aspoň tomu tak bolo v ústnom odôvodnení), a tak všetko, čo

svedčí v prospech sťažovateľ[ov] súd opomína a všetky dôkazy hodnotí len z pohľadu

vopred zvolenej a predpokladanej pravdivosti skutkovej verzie o vine sťažovateľ[ov]...»

Vo vzťahu k R. M. bola sťažnosť ďalej odôvodnená touto argumentáciou:

„4. Zavinenie k hodnote drogy

Záver o vine sťažovateľa urobený súdom je postavený podľa § 172 ods. 3 písm. c/

Tr. zák. výlučne na domnienkach súdu, ktoré nie sú podložené procesné vykonaným

dokazovaním.

Úmysel sťažovateľa predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý

nemohol ani len poznať, nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom dokázaný.

Zavinenie sťažovateľa podľa § 16 a 18 Tr. zák. k predpokladu, že je možné hodnotu

drogy určiť vynásobením počtu dávok podľa KEÚ PZ s hodnotou dávky, ktorá je predávaná

na čiernom trhu za určenú sumu podľa NPJ, keď nikto nedokázal ich zhodnosť, naopak

samotná NPJ a KEÚ PZ ju potvrdiť nevedia, nie je dané.

Práve zhodnosť pojmu dávka podľa KEÚ PZ a NPJ PZ a ich možnosť vynásobenia je

sporná, na čo upozornila aj samotná NPJ vo svojom vyčíslení hodnoty drogy, pričom

v tomto smere bolo zabránené viesť obhajobe dokazovanie zamietnutím jej návrhov.

Hodnota drogy nebola v danej veci objasnená.

Sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

27. 11. 2012 a jeho právne závery, ktoré vychádzajú z obdobného prípadu ako je daná

trestná vec.“

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach zhodne navrhujú, aby

ústavný súd rozhodol po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie vo veci samej nálezmi,

v ktorých vysloví, že „Konaním Najvyššieho súdu SR trestnej veci... vedenej na Najvyššom

súde SR pod č. k. , v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 30. 1. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva... na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva

na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd..., ako aj článku 50 ods. 2 a v ňom

vyjadrenom princípe prezumpcie neviny.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 30. 1. 2013 sa zrušuje...

náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. za 2 úkony právnej

pomoci (á 130,16 + 7,81 x 2 = 275,94 + 20 % DPH (55,18) = 331,12 Eura).“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, taktiež

prihliadajúc na totožnosť najvyššieho súdu, ako aj napadnutého rozhodnutia, proti ktorému

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že

predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia v sťažnostiach namietajú porušenie svojich základných práv čl. 46

ods. 1 a a podľa a listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho (odvolacieho) súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2013.

Pre posúdenie sťažností považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľa

.

Tento princíp okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia

nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v tvrdení o porušení ich základného práva

na súdnu ochranu a podľa listiny, základného práva

na obhajobu podľa , základného práva na osobnú slobodu podľa

ods. 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. januára 2013, ktorého bezprostredným dôsledkom je ich právoplatné odsúdenie

za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)

a iné na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov (R. M.), resp. na doživotie

(I. S.) so zaradením v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia po doručení ich sťažností

ústavnému súdu podali 21. novembra 2013 proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

dovolania, o ktorých do predbežného prerokovania ich sťažností ešte nebolo rozhodnuté.

Vec je vedená najvyšším súdom (ako súdom dovolacím) pod sp. zn. 2 Tdo V 1/2014.

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že v okolnostiach daných prípadov

sťažovatelia podaním dovolaní z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku, ako aj sťažností podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich

veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu, a to najvyšší súd ako dovolací

súd a ústavný súd, čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne udržateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci (m. m. ).

Aj keď nie všetky námietky sťažovateľov formulované v ich sťažnostiach sú totožné

s tými, ktoré uplatnili v podaných dovolaniach, v prípade ich úspechu v dovolacom konaní,

teda v prípade zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu by došlo aj ku korekcii

sťažovateľmi vytýkaných nedostatkov konania premietnutých do v sťažnostiach

namietaného porušenia ich označených základných práv zaručených a listinou, ako

aj práv zaručených dohovorom.

O ochrane v sťažnostiach označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia

namietajú, bude vzhľadom na podané dovolania vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho (odvolacieho) súdu rozhodovať najvyšší (dovolací) súd. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity

síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor, podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť

považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. ,

, , , , ), keďže

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu

(porovnaj napr. , ).

Lehota na podanie sťažnosti podľa sa považuje v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (k tomu

porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54),

s výnimkou prípadov, keď by to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich v petite

sťažností označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a zároveň proti tomu

istému rozhodnutiu smerujú aj ich ďalšie námietky uplatnené v nimi podaných dovolaniach,

pričom tak sťažnosti podľa , ako aj dovolania podľa Trestného

poriadku smerujú k rovnakému cieľu, a to k zrušeniu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, a keďže v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené,

ústavný súd sa sťažnosťami meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich

odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov

na ochranu ústavnosti v nich obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014