Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 435/2018
PDF · 308.79 KB
No categories available
IV. ÚS 435/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia
Poradňa pre občianske a ľudské práva, Krivá 23, Košice, zastúpeného advokátkou
Mgr. Stanislavou Liptákovou, Rozvojová 2, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného v čl. 6
Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom
Okresnej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Pd 267/16/7707 a jej
upovedomením o odložení podnetu z 21. februára 2017, postupom Krajskej prokuratúry
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 78/17/7700 a jej oznámením o odložení
opakovaného podnetu z 10. apríla 2017, ako aj postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Gd 411/17/1000-9 a jej oznámením
o vybavení ďalšieho opakovaného podnetu z 12. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia Poradňa pre občianske a ľudské práva o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. mája 2018 doručená sťažnosť občianskeho združenia Poradňa pre občianske a ľudské
práva (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na rovnosť účastníkov
konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
v čl. 13 dohovoru a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie
zaručeného v čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie (ďalej len „medzinárodný dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Prešov
(ďalej aj „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pd 267/16/7707 a jej
upovedomením o odložení podnetu z 21. februára 2017, postupom Krajskej prokuratúry
v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 78/17/7700
a jej oznámením o odložení opakovaného podnetu z 10. apríla 2017, ako aj postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní
vedenom pod č. k. VI/2 Gd 411/17/1000-9 a jej oznámením o vybavení ďalšieho
opakovaného podnetu z 12. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté oznámenie generálnej
prokuratúry“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že podnetom podaným okresnej prokuratúre sa sťažovateľka
domáhala preskúmania zákonnosti Všeobecne záväzného nariadenia mesta Prešov (ďalej aj
„mesto“) č. 9/2016 o poskytovaní sociálneho bývania v nájomných bytoch vo vlastníctve
mesta Prešov (ďalej len „VZN“), ktoré nadobudlo účinnosť 29. júla 2016 a ktorým bolo
v čl. 5 ods. 3 upravené oprávnenie primátora mesta na udelenie súhlasu pri vzájomnej
výmene nájomných bytov nachádzajúcich sa na v tomto ustanovení uvedených uliciach,
ktoré boli rozdelené do štyroch skupín, v rámci ktorých je výmena bytov možná
so súhlasom primátora mesta. Podľa názoru sťažovateľky je VZN v uvedenom bode
nezákonné z dôvodu, že pokiaľ ide o byty nachádzajúce sa v druhej skupine na ulici
, tak je možná iba vzájomná výmena bytov nachádzajúcich sa výlučne
na tejto ulici, nie však za byty z inej ulice, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky, keďže je
„... všeobecne známe, že nájomné byty na ulici v Prešove obývajú
predovšetkým obyvatelia a obyvateľky rómskej etnickej príslušnosti“, tak „Dotknuté
ustanovenie teda zakonzervovalo stav mestského geta, kedy nájomcovia a nájomkyne bytov
vo vlastníctve mesta, ktorým boli pridelené byty na ul. , už nemajú žiadne
možnosti, aby si byt, ktorý im bol pridelený, vymenili s inými nájomníkmi/-čkami bytov
v iných lokalitách mesta Prešov a mohli bývať v iných častiach mesta. Uvedeným
ustanovením VZN tak definitívne došlo k zakonzervovaniu mestského rómskeho etnického
geta v Prešove. Dotknuté ustanovenie VZN je tiež v rozpore s ustanovením § 715
Občianskeho zákonníka v platnom znení, pretože neprimerane a v rozpore so zákonom
zužuje možnosti nájomcov/-kýň smerujúce k výmene nájomných bytov.“.
3. Z dôvodu nespokojnosti sťažovateľky so spôsobom vybavenia jej podnetu
okresnou prokuratúrou sa opakovaným podnetom doručeným krajskej prokuratúre
20. marca 2017 domáhala preskúmania záverov okresnej prokuratúry, pričom krajská
prokuratúra ju listom č. k. Kd 78/17/7700-6 z 10. apríla 2017 upovedomila, že jej
opakovaný podnet odkladá, pretože nezistila dôvod na zmenu stanoviska, ktoré bolo
sťažovateľke oznámené listom prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov č. k.
Pd 267/16/7707-11 z 21. februára 2017.
4. Ústavnou sťažnosťou proti porušeniu základných práv a slobôd a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
zo 17. mája 2017 sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základných práv a slobôd,
ako aj zrušenia napadnutých rozhodnutí krajskej prokuratúry aj okresnej prokuratúry
a vrátenia veci späť krajskej prokuratúre na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 489/2017-11 z 9. októbra 2017 ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú. Zastával názor, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd, ktorý ešte nevyužila (ďalší opakovaný podnet). Podaná sťažnosť
sa ústavnému súdu javila byť predčasne podanou, keďže existuje iný orgán verejnej moci
(generálna prokuratúra) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľky.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka 21. decembra 2017 podala na generálnej
prokuratúre ďalší opakovaný podnet, ktorým žiadala o preskúmanie zákonnosti vybavenia
opakovaného podnetu zo 16. marca 2017 krajskou prokuratúrou v spojení s postupom
a rozhodnutím prokurátora okresnej prokuratúry.
7. Oznámením o vybavení ďalšieho opakovaného podnetu č. k. VI/2 Gd
411/17/1000-9 z 12. marca 2018 prokurátor generálnej prokuratúry sťažovateľku
upovedomil o tom, že po preskúmaní dozorového spisu okresnej prokuratúry a krajskej
prokuratúry zistil, že prokurátori sa vo vybavení podnetu vysporiadali so všetkými právne
relevantne namietanými skutočnosťami sťažovateľky a že s ich odôvodnením vo vzťahu
k namietaným skutočnostiam sa stotožňuje. Konštatoval, že z ani jedného ustanovenia
napádaného VZN nijakým spôsobom nemožno dospieť k záveru, že by ním dochádzalo
k segregácii a diskriminácii rómskeho obyvateľstva.
8. Podľa názoru sťažovateľky postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry
aj okresnej prokuratúry a ich rozhodnutiami o odložení podnetu, opakovaného podnetu aj
ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľky bez náležitého preskúmania ňou popísaného
protiprávneho stavu a rozporu dotknutého ustanovenia VZN so zákonom došlo k porušeniu
jej práva na inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Podľa sťažovateľky sa
konajúce prokuratúry nevysporiadali s jej argumentáciou, že predmetné ustanovenie VZN
v praxi zakladá nepriamu diskrimináciu a že z ich postupu nie je možné zistiť, ako a či
skúmali reálny dopad predmetného ustanovenia VZN v praxi. Podľa sťažovateľky
predmetné ustanovenie VZN nesleduje žiaden oprávnený záujem. Sťažovateľka je tiež toho
názoru, že závery orgánov prokuratúry o tom, že dotknuté ustanovenie VZN nie je v rozpore
s § 715 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), nie sú správne a výklad, ktorý predostreli, je v rozpore s princípom
právnej istoty a v rozpore so základnou zásadou, že všetky právne predpisy nižšej právnej
sily musia byť v súlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Sťažovateľka
v opakovanom podnete upozornila na skutočnosť, že odôvodňovať namietaný rozpor
so zákonom výnimočnosťou prípadov výmeny bytov je nedôvodné a aj keby malo ísť
o jediný prípad, nič to nemení na skutočnosti, že ak je dotknuté ustanovenie VZN v rozpore
so zákonom a so zásadou rovného zaobchádzania, je neprípustné, aby bolo naďalej platné,
účinné a právne záväzné.
9. Podľa sťažovateľky sa konajúce orgány prokuratúry nezaoberali jej argumentáciou
v dostatočnej miere, čím podľa jej názoru došlo aj k porušeniu princípu rovnosti. K tomu
uviedla aj to, že orgány prokuratúry kládli do popredia dôkazné prvky svedčiace v prospech
mesta a na nich založili svoje rozhodovanie, a naopak, vyhli sa hodnoteniu skutočností
svedčiacich o rozpore označeného VZN so zákonom.
10. Sťažovateľka taktiež uvádza, že „sa nestotožnila so záverom, že by jej námietky
boli založené na mimoprávnych argumentoch, čo uviedla aj v podanom ďalšom
opakovanom podnete. Je zrejmé, že sťažovateľka sa podaným opakovaným podnetom
domáhala preskúmania zákonnosti vybavenia podnetu Okresnou prokuratúrou Prešov
a zákonnosti podnetom napadnutého ustanovenia VZN. Sťažovateľka v konaniach pred
orgánmi prokuratúry nežiadala, aby orgány prokuratúry preskúmavali účelnosť,
hospodárnosť a vhodnosť rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy, kde by bolo
potrebné vyhodnocovať faktory mimoprávneho charakteru. Práve naopak, podľa názoru
sťažovateľky, bolo z podaného podnetu aj opakovaného podnetu jednoznačne zrejmé, že
poukazuje na nesúlad predmetného VZN so zásadou rovnakého zaobchádzania a na rozpor
predmetného VZN s antidiskriminačným zákonom, Občianskym zákonníkom, Ústavou SR
a medzinárodnými dohovormi na ochranu pred diskrimináciou. Vzhľadom na uvedené mala
a má sťažovateľka za to, že sa nepochybne jedná o vec patriacu do pôsobnosti prokuratúry
v rámci dozoru nad zachovávaním zákonnosti rozhodovania a postupov orgánov verejnej
správy, preto aj postup a rozhodnutie krajskej prokuratúry porušuje jej základné práva
a slobody.“.
11. K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy sťažovateľka tvrdí, že ani po
podaní opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu krajská prokuratúra
a generálna prokuratúra neposkytli náležitú a účinnú právnu ochranu namietanému
porušovaniu práv a chránených záujmov. Orgány prokuratúry porušili podľa sťažovateľky
jej právo na spravodlivý proces a krajská prokuratúra ani generálna prokuratúra neodstránili
sťažovateľkou namietané vady postupu a rozhodnutia nižších orgánov prokuratúry
o odložení podnetu a opakovaného podnetu zo strany okresnej prokuratúry a krajskej
prokuratúry. Takto krajská prokuratúra aj generálna prokuratúra odopreli sťažovateľke
charakter účinného právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie.
12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody Poradne pre občianske a ľudské práva podľa
čl. 46 ods. 1 čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd
podľa článku 6 ods. 1, článku 13 v spojitosti s čl. 6 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. VI/2 Gd 411/17/1000 a jej rozhodnutím o odložení ďalšieho opakovaného podnetu,
postupom Krajskej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod č. Kd 78/17/7700 a jej
rozhodnutím o odložení opakovaného podnetu a postupom Okresnej prokuratúry Prešov
v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707 a jej rozhodnutím o odložení podnetu, porušené
boli.
2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. VI/2 Gd 411/17/1000, ktorým odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ako aj
rozhodnutie Krajskej prokuratúry Prešov, v konaní vedenom pod č. 78/17/7700, ktorým
odložila opakovaný podnet sťažovateľky, v spojení s rozhodnutím Okresnej prokuratúry
Prešov, v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707, ktorým odložila podnet sťažovateľky sa
zrušujú a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Prešov na ďalšie konanie.
3. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. VI/2 Gd 411/17/1000, ktorým odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ako aj
rozhodnutie Krajskej prokuratúry Prešov, v konaní vedenom pod č. 78/17/7700, ktorým
odložila opakovaný podnet sťažovateľky, v spojení s rozhodnutím Okresnej prokuratúry
Prešov, v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707, ktorým odložila podnet sťažovateľky sa
zrušujú a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Prešov na ďalšie konanie.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
18. Podľa čl. 6 medzinárodného dohovoru zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom
príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim
ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore
s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na
týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej
diskriminácie utrpeli.
19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky postupom
okresnej prokuratúry a jej upovedomením o odložení podnetu a postupom krajskej
prokuratúry a jej oznámením o odložení opakovaného podnetu
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
22. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 221/2014, II. ÚS 214/2015).
23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
24. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
25. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že upovedomenie o spôsobe vybavenia
podnetu okresnou prokuratúrou z 29. apríla 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, boli predmetom prieskumu realizovaného krajskou prokuratúrou na základe
sťažovateľkou podaného opakovaného podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Výsledkom
tohto prieskumu bolo oznámenie o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu zo 16. marca
2017. Taktiež právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam a právam
sťažovateľky vo vzťahu k postupu krajskej prokuratúry mala v tomto prípade generálna
prokuratúra v rámci konania o ďalšom opakovanom podnete podľa zákona o prokuratúre,
čím je tiež vylúčená právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky postupom
a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry
26. Sťažovateľka vyčítala generálnej prokuratúre, že sa rovnako ako okresná
prokuratúra a krajská prokuratúra nestotožnila s jej argumentáciou a že svoje závery
odôvodnila nedostatočným spôsobom, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva na inú
právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Toto podľa sťažovateľky viedlo aj
k porušeniu princípu rovnosti zbraní, lebo orgány prokuratúry neprikladali podľa
sťažovateľky dostatočnú váhu jej tvrdeniam a porušeniu jej práva na účinný prostriedok
nápravy, pretože generálna prokuratúra jej neposkytla účinnú právnu ochranu.
27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným orgánom verejnej moci postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného
dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
28. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
29. Generálna prokuratúra vo svojom oznámení o vybavení ďalšieho opakovaného
podnetu z 12. marca 2018 uviedla:
„Po preskúmaní obsahu dozorového spisu Okresnej prokuratúry Prešov a Krajskej
prokuratúry Prešov som zistil, že prokurátori sa vo vybavení podnetu vysporiadali
so všetkými Vami právne relevantne namietanými skutočnosťami. S ich odôvodnením
vo vzťahu k Vami namietaným skutočnostiam sa stotožňujem.
Nad rámec vybavení Vašich podnetov chcem poukázať na skutočnosť, že prokurátor
nemusí dať odpoveď na všetky podávateľom podnetu nastolené otázky, teda na ďalšie
skutočnosti a okolnosti uvedené v podnete, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ veci. Preto odôvodnenie,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ záveru o splnení, či nesplnení
podmienok na vykonanie opatrení prokurátora pri vykonávaní dozoru nad dodržiavaním
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy,
postačuje na záver o tom, že je plne realizované právo podávateľa podnetu na právnu
ochranu poskytovanú prokuratúrou.
Z napádaného VZN ani z jedného ustanovenia nijakým spôsobom nemožno dospieť
k záveru, že by ním dochádzala k segregácii a diskriminácií rómskeho obyvateľstva. VZN
rieši sociálne bývanie ako také a to nielen pre rómskych obyvateľov, ale pre všetky
kategórie osôb, ktoré majú zo zákona nárok na poskytnutie sociálneho bývania bez toho,
aby rozlišovalo tieto osoby z pohľadu rasovej otázky, či etnickej príslušnosti...
Vzhľadom k zákonom stanovenej povinnosti prokurátora konať ex offo, teda
preskúmať celú zákonnosť namietaného VZN a nielen skutočnosti namietané podávateľom,
pri preskúmavaní VZN som zistil iné porušenie zákona ako Vami namietané a z tohto
dôvodu som na tieto porušenia zareagoval dnešným dňom podaním protestu prokurátora
podľa § 27 zákona o prokuratúre. Konkrétne sa jednalo o rozpor čl. 3 ods. 3 VZN a čl. 4
ods. 1 VZN s § 22 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania
a o sociálnom bývaní v znení nesk. predpisov.“
30. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným oznámením generálnej
prokuratúry porušené právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie oznámenia generálnej prokuratúry, ale aj
odôvodnenie upovedomenia o spôsobe vybavenia podnetu okresnou prokuratúrou. Tieto
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).
31. V upovedomení o spôsobe vybavenia podnetu odkladacím listom okresnej
prokuratúry konajúci prokurátor uviedol:
«V prvom rade musím poznamenať, že ani z jedného zo zabezpečených podkladov
nevyplýva Vami konštatované prideľovanie bytov v určitých konkrétnych lokalitách mesta
na základe akéhosi etnického princípu alebo na základe príslušnosti k určitej konkrétnej
skupine obyvateľov za Vami opísaných diskriminačných okolností resp. z Vami uvedených
segregačných dôvodov. Zo zabezpečených podkladov vyplynulo jediné hľadisko, na základe
ktorého mesto Prešov rozhodne o pridelení nájomného bytu, a týmto je zlá sociálna situácia
žiadateľa o nájomný byt, kde k prideleniu nájomného bytu dochádza žrebovaním v zmysle
zoznamu uchádzačov o pridelenie nájomného bytu alebo priamym pridelením bytu na
základe rozhodnutia primátora mesta. V nadväznosti na uvedené sociálne kritéria
podmieňujúce prípadné pridelenie nájomného bytu, potom logicky a dôvodne nadväzujú aj
podmienky prípadnej výmeny nájomných bytov medzi žiadateľmi.
V kontexte Vašich „námietok“ musím taktiež poukázať na skutočnosť, že v čase od
29.10.2015 do 30.11.2015 bola Útvarom hlavného kontrolóra mesta Prešov vykonaná
následná finančná kontrola VZN č. 5/2011 o prideľovaní nájomných bytov, ktoré sú
postavené z prostriedkov mesta a dotácie štátu. V rámci tejto následne finančnej kontroly
bola pod bodom 2.4 vykonaná i kontrola výmeny bytov. Z bodu 2.4 obsahu správy
z následne finančnej kontroly citujem: „Možnosť výmeny bytov neupravuje VZN ani žiadny
vnútorný predpis. Od roku 2010 až do októbra 2015 k výmene bytov medzi nájomníkmi
dochádzalo v réžii správcu, ktorý si vyžiadal stanovisko k výmene od oddelenia sociálnych
služieb. Pri kontrole spisov boli identifikované dve výmeny bytov v rámci ul.
a tri výmeny v roku 2014, z čoho jedna bola v rámci ul. . Z uvedeného je
zrejmé, že ešte v čase, kedy nebola výmena bytov VZN nijako upravená, k tejto dochádzalo
len vo výnimočných prípadoch, konkrétne za obdobie piatich rokov došlo k piatim výmenám
bytov, a je teda minimálne nelogické tvrdiť, že v rámci týchto piatich výmen bytov,
zdôrazňujem za obdobie piatich rokov, má mesto Prešov upravením podmienok výmeny
nájomných bytov vo VZN č. 9/2016 presnou lokalizáciu ulíc, v rámci ktorých je možné
nájomné byty vymieňať, „pro futuro“ nástroj k uplatňovaniu Vami tvrdenej segregačnej
politiky určitých marginalizovaných skupín. Vo veci zároveň poznamenávam, že v zmysle
záverov z vykonanej kontroly, „práve fakt, že takúto výmenu neupravuje žiadny interný
predpis, bol vytvorený priestor, pre neštandardné správanie zúčastnených“, čo bolo aj
dôvodom úpravy výmeny nájomných bytov VZN č. 9/2016 tak, a to v zmysle vyjadrenia
mesta Prešov s úmyslom predísť akémukoľvek porušovaniu VZN č. 9/2016 spočívajúcemu
v obchádzaní žrebovania u tých nájomcov, ktorým bolo poskytnuté sociálne bývanie
v nájomnom byte priamym pridelením, a tak ako to vyplynulo so záverov vyššie spomínanej
následnej finančnej kontroly.
V ďalšom taktiež poukazujem na dôvodovú správu k návrhu VZN .../2016 (v čase
podania návrhu VZN tomuto nebolo pridelené žiadne číslo), zo dňa 30.06.2016, kde v bode
9. tejto dôvodovej správy pod písmenami a), b), c), d) je výslovne uvedené: „návrh VZN
upravuje podmienky vo veci výmeny pri vzájomnej výmene nájomných bytov, ktoré boli
zrekonštruované z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta na ul.
a ul. pri vzájomnej výmene nájomných bytov, ktoré boli zrekonštruované
z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta na ul. , pri vzájomnej
výmene malometrážnych bytov na ul. a pri vzájomnej výmene
ostatných nájomných bytov v zmiešaných bytových domoch. Z takto formulovaných
dôvodov, jednoznačne vyplýva druhové určenie bytov na výmenu podľa spôsobu
financovania rekonštrukcie bytu (z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta),
z charakteru bytu - malometrážne byty, alebo charakteru bytového domu - zmiešané bytové
domy. V uvedených podmienkach som nevzhliadol žiadny segregačný charakter, pričom aj
s poukazom na výnimočnosť realizovania výmen nájomných bytov nájomcami bytov
(5 výmen za 5 rokov) mám za to, že daná úprava obsiahnutá VZN č. 9/2016 nie je
protizákonná, práve naopak, sprehľadňuje a konkretizuje podmienky výmeny nájomných
bytov tak, aby žiadateľom bolo ešte pred samotným pridelením nájomného bytu zrejmé aké
nájomné byty, a v akých lokalitách môžu so súhlasom prenajímateľa, v prípade ak
nájomcovia o výmenu prejavia záujem, nájomné byty vymieňať.
Okrem vyššie uvedených skutočností, ste obsahom podnetu správne poukázali na
existenciu zákonnej úpravy § 715 Občianskeho zákonníka...
Z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade odopretia
súhlasu s výmenou bytu prenajímateľom bez závažných dôvodov môže súd na návrh
nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa, a teda v každom jednotlivom
prípade má nájomca právo, aby prípadné odopretie súhlasu s výmenou bytu bolo
preskúmané súdom. Stanovenie prvotných podmienok výmeny nájomných bytov nezbavuje
prenajímateľa povinnosti vydať súhlas/nesúhlas s výmenou bytov v písomnej forme
a v prípade odopretia súhlasu s výmenou bytu uviesť závažné dôvody tohto odopretia. ináč
sa prenajímateľ vystavuje hrozbe nahradenia prejavu vôle súdom.»
32. Ústavou zaručené základné právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v tomto prípade v konaní pred orgánmi
prokuratúry a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len subjektívne
víťazstvo podávateľa podnetu (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
33. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť konania, resp.
rozhodovania orgánov prokuratúry, t. j. či v konaní pred nimi došlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania a či možno ich konania (postupy) a rozhodnutia
považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného
súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory
orgánov prokuratúry, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú ústavnoprocesné princípy
(m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na inú právnu
ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby orgány
prokuratúry preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorý predkladá podávateľ podnetu (m. m. IV. ÚS 302/07).
34. Ústavný súd uznáva, že orgány prokuratúry sa mohli vo väčšom rozsahu zaoberať
argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa nepriamej diskriminácie, ale zároveň musí
konštatovať, že generálna prokuratúra v spojení so stanoviskami podriadených prokuratúr
svoj postup relevantným spôsobom vysvetlila a podnet sťažovateľky vybavila ústavne
akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že na kladné
vybavenie podnetu nemá podávateľ podnetu právny nárok.
35. Vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry a spôsobu, ktorým vybavila ďalší
opakovaný podnet sťažovateľky svojím oznámením o vybavení ďalšieho opakovaného
podnetu z 12. marca 2018, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho
skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
36. Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v napadnutom oznámení
sťažovateľke dostatočne zdôvodnila, postupujúc pritom v medziach svojej právomoci,
správnosť postupu krajskej prokuratúry aj postupu okresnej prokuratúry pri vybavovaní jej
podnetu. Závery generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za právne akceptovateľné
a ústavne udržateľné. Výklad § 715 Občianskeho zákonníka zo strany orgánov prokuratúry
je z ústavného hľadiska taktiež akceptovateľný. Namietaným postupom a napadnutým
oznámením generálnej prokuratúry preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru).
37. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného
(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať
rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči
protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku
zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Tento
princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy.
38. Ústavný súd podotýka, že v konaní pri vybavovaní podnetu podľa § 31
a nasledujúcich zákona o prokuratúre oproti podávateľovi tohto podnetu nestojí žiadna
protistrana, preto ani teoreticky nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
39. Článok 6 medzinárodného dohovoru zakotvuje povinnosť štátov zabezpečiť
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie a spravodlivú a primeranú náhradu škody, ktorú v dôsledku takej
diskriminácie utrpeli.
40. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom prípade napadnutý postup orgánov
prokuratúry nemohol žiadnym spôsobom spochybniť právo sťažovateľky na účinnú ochranu
pred činmi rasovej diskriminácie, pretože sťažovateľka ako občianske združenie je
právnickou osobou, a teda nemá etnický pôvod, ktorý by mohol byť základom rasovej
diskriminácie. Navyše predmetom konania pred ústavným súdom nie je samotné VZN
mesta Prešov, ktoré podľa sťažovateľky malo spôsobovať nepriamu rasovú diskrimináciu.
41. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo
akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom
v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
42. Porušenie čl. 13 dohovoru možno teda namietať iba v spojení s iným
materiálnym ustanovením dohovoru. Sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 v spojení s čl.
6 dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ale čl. 6 ods. 1
dohovoru vo vzťahu k čl. 13 lex specialis, a teda požiadavky čl. 13 dohovoru sú
absorbované požiadavkami stanovenými v čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Airey proti Írsku z 9. 10. 1979, č. 6289/73, bod 35; rozsudok
De Wilde, Ooms and Versyp proti Belgicku z 18. 11. 1970, č. 2832/66, 2835/66, 2899/66,
body 50, 54, 60 a 95; W. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987, č. 9749/82). Výnimkou
z tohto pravidla sa stali iba námietky porušenia čl. 13 vo vzťahu k nerešpektovaniu
požiadavky rozhodovania v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.
Menesheva proti Rusku z 9. 3. 2006, č. 59261/00, bod 105; Ilievi proti Bulharsku z 28. 5.
2009, č. 7254/02, bod 56). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom
a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 34, 35 a 36), preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu
jej práva podľa čl. 13 dohovoru.
43. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi namietaným postupom a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry
a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 6 dohovoru a právom podľa čl. 6 medzinárodného
dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
44. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018