Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 435/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia

Poradňa pre občianske a ľudské práva, Krivá 23, Košice, zastúpeného advokátkou

Mgr. Stanislavou Liptákovou, Rozvojová 2, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného v , práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného v čl. 6

Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom

Okresnej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Pd 267/16/7707 a jej

upovedomením o odložení podnetu z 21. februára 2017, postupom Krajskej prokuratúry

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 78/17/7700 a jej oznámením o odložení

opakovaného podnetu z 10. apríla 2017, ako aj postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Gd 411/17/1000-9 a jej oznámením

o vybavení ďalšieho opakovaného podnetu z 12. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia Poradňa pre občianske a ľudské práva o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. mája 2018 doručená sťažnosť občianskeho združenia Poradňa pre občianske a ľudské

práva (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na rovnosť účastníkov

konania zaručeného v , práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 dohovoru a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie

zaručeného v čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie (ďalej len „medzinárodný dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Prešov

(ďalej aj „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pd 267/16/7707 a jej

upovedomením o odložení podnetu z 21. februára 2017, postupom Krajskej prokuratúry

v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 78/17/7700

a jej oznámením o odložení opakovaného podnetu z 10. apríla 2017, ako aj postupom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní

vedenom pod č. k. VI/2 Gd 411/17/1000-9 a jej oznámením o vybavení ďalšieho

opakovaného podnetu z 12. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté oznámenie generálnej

prokuratúry“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že podnetom podaným okresnej prokuratúre sa sťažovateľka

domáhala preskúmania zákonnosti Všeobecne záväzného nariadenia mesta Prešov (ďalej aj

„mesto“) č. 9/2016 o poskytovaní sociálneho bývania v nájomných bytoch vo vlastníctve

mesta Prešov (ďalej len „VZN“), ktoré nadobudlo účinnosť 29. júla 2016 a ktorým bolo

v čl. 5 ods. 3 upravené oprávnenie primátora mesta na udelenie súhlasu pri vzájomnej

výmene nájomných bytov nachádzajúcich sa na v tomto ustanovení uvedených uliciach,

ktoré boli rozdelené do štyroch skupín, v rámci ktorých je výmena bytov možná

so súhlasom primátora mesta. Podľa názoru sťažovateľky je VZN v uvedenom bode

nezákonné z dôvodu, že pokiaľ ide o byty nachádzajúce sa v druhej skupine na ulici

, tak je možná iba vzájomná výmena bytov nachádzajúcich sa výlučne

na tejto ulici, nie však za byty z inej ulice, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky, keďže je

„... všeobecne známe, že nájomné byty na ulici v Prešove obývajú

predovšetkým obyvatelia a obyvateľky rómskej etnickej príslušnosti“, tak „Dotknuté

ustanovenie teda zakonzervovalo stav mestského geta, kedy nájomcovia a nájomkyne bytov

vo vlastníctve mesta, ktorým boli pridelené byty na ul. , už nemajú žiadne

možnosti, aby si byt, ktorý im bol pridelený, vymenili s inými nájomníkmi/-čkami bytov

v iných lokalitách mesta Prešov a mohli bývať v iných častiach mesta. Uvedeným

ustanovením VZN tak definitívne došlo k zakonzervovaniu mestského rómskeho etnického

geta v Prešove. Dotknuté ustanovenie VZN je tiež v rozpore s ustanovením § 715

v platnom znení, pretože neprimerane a v rozpore so zákonom

zužuje možnosti nájomcov/-kýň smerujúce k výmene nájomných bytov.“.

3. Z dôvodu nespokojnosti sťažovateľky so spôsobom vybavenia jej podnetu

okresnou prokuratúrou sa opakovaným podnetom doručeným krajskej prokuratúre

20. marca 2017 domáhala preskúmania záverov okresnej prokuratúry, pričom krajská

prokuratúra ju listom č. k. Kd 78/17/7700-6 z 10. apríla 2017 upovedomila, že jej

opakovaný podnet odkladá, pretože nezistila dôvod na zmenu stanoviska, ktoré bolo

sťažovateľke oznámené listom prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov č. k.

Pd 267/16/7707-11 z 21. februára 2017.

4. Ústavnou sťažnosťou proti porušeniu základných práv a slobôd a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa

zo 17. mája 2017 sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základných práv a slobôd,

ako aj zrušenia napadnutých rozhodnutí krajskej prokuratúry aj okresnej prokuratúry

a vrátenia veci späť krajskej prokuratúre na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd uznesením č. k. -11 z 9. októbra 2017 ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú. Zastával názor, že právny poriadok

Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany

základných práv a slobôd, ktorý ešte nevyužila (ďalší opakovaný podnet). Podaná sťažnosť

sa ústavnému súdu javila byť predčasne podanou, keďže existuje iný orgán verejnej moci

(generálna prokuratúra) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

sťažovateľky.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka 21. decembra 2017 podala na generálnej

prokuratúre ďalší opakovaný podnet, ktorým žiadala o preskúmanie zákonnosti vybavenia

opakovaného podnetu zo 16. marca 2017 krajskou prokuratúrou v spojení s postupom

a rozhodnutím prokurátora okresnej prokuratúry.

7. Oznámením o vybavení ďalšieho opakovaného podnetu č. k. VI/2 Gd

411/17/1000-9 z 12. marca 2018 prokurátor generálnej prokuratúry sťažovateľku

upovedomil o tom, že po preskúmaní dozorového spisu okresnej prokuratúry a krajskej

prokuratúry zistil, že prokurátori sa vo vybavení podnetu vysporiadali so všetkými právne

relevantne namietanými skutočnosťami sťažovateľky a že s ich odôvodnením vo vzťahu

k namietaným skutočnostiam sa stotožňuje. Konštatoval, že z ani jedného ustanovenia

napádaného VZN nijakým spôsobom nemožno dospieť k záveru, že by ním dochádzalo

k segregácii a diskriminácii rómskeho obyvateľstva.

8. Podľa názoru sťažovateľky postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry

aj okresnej prokuratúry a ich rozhodnutiami o odložení podnetu, opakovaného podnetu aj

ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľky bez náležitého preskúmania ňou popísaného

protiprávneho stavu a rozporu dotknutého ustanovenia VZN so zákonom došlo k porušeniu

jej práva na inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Podľa sťažovateľky sa

konajúce prokuratúry nevysporiadali s jej argumentáciou, že predmetné ustanovenie VZN

v praxi zakladá nepriamu diskrimináciu a že z ich postupu nie je možné zistiť, ako a či

skúmali reálny dopad predmetného ustanovenia VZN v praxi. Podľa sťažovateľky

predmetné ustanovenie VZN nesleduje žiaden oprávnený záujem. Sťažovateľka je tiež toho

názoru, že závery orgánov prokuratúry o tom, že dotknuté ustanovenie VZN nie je v rozpore

s v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), nie sú správne a výklad, ktorý predostreli, je v rozpore s princípom

právnej istoty a v rozpore so základnou zásadou, že všetky právne predpisy nižšej právnej

sily musia byť v súlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Sťažovateľka

v opakovanom podnete upozornila na skutočnosť, že odôvodňovať namietaný rozpor

so zákonom výnimočnosťou prípadov výmeny bytov je nedôvodné a aj keby malo ísť

o jediný prípad, nič to nemení na skutočnosti, že ak je dotknuté ustanovenie VZN v rozpore

so zákonom a so zásadou rovného zaobchádzania, je neprípustné, aby bolo naďalej platné,

účinné a právne záväzné.

9. Podľa sťažovateľky sa konajúce orgány prokuratúry nezaoberali jej argumentáciou

v dostatočnej miere, čím podľa jej názoru došlo aj k porušeniu princípu rovnosti. K tomu

uviedla aj to, že orgány prokuratúry kládli do popredia dôkazné prvky svedčiace v prospech

mesta a na nich založili svoje rozhodovanie, a naopak, vyhli sa hodnoteniu skutočností

svedčiacich o rozpore označeného VZN so zákonom.

10. Sťažovateľka taktiež uvádza, že „sa nestotožnila so záverom, že by jej námietky

boli založené na mimoprávnych argumentoch, čo uviedla aj v podanom ďalšom

opakovanom podnete. Je zrejmé, že sťažovateľka sa podaným opakovaným podnetom

domáhala preskúmania zákonnosti vybavenia podnetu Okresnou prokuratúrou Prešov

a zákonnosti podnetom napadnutého ustanovenia VZN. Sťažovateľka v konaniach pred

orgánmi prokuratúry nežiadala, aby orgány prokuratúry preskúmavali účelnosť,

hospodárnosť a vhodnosť rozhodovania a postupu orgánu verejnej správy, kde by bolo

potrebné vyhodnocovať faktory mimoprávneho charakteru. Práve naopak, podľa názoru

sťažovateľky, bolo z podaného podnetu aj opakovaného podnetu jednoznačne zrejmé, že

poukazuje na nesúlad predmetného VZN so zásadou rovnakého zaobchádzania a na rozpor

predmetného VZN s antidiskriminačným zákonom, , SR

a medzinárodnými dohovormi na ochranu pred diskrimináciou. Vzhľadom na uvedené mala

a má sťažovateľka za to, že sa nepochybne jedná o vec patriacu do pôsobnosti prokuratúry

v rámci dozoru nad zachovávaním zákonnosti rozhodovania a postupov orgánov verejnej

správy, preto aj postup a rozhodnutie krajskej prokuratúry porušuje jej základné práva

a slobody.“.

11. K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy sťažovateľka tvrdí, že ani po

podaní opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu krajská prokuratúra

a generálna prokuratúra neposkytli náležitú a účinnú právnu ochranu namietanému

porušovaniu práv a chránených záujmov. Orgány prokuratúry porušili podľa sťažovateľky

jej právo na spravodlivý proces a krajská prokuratúra ani generálna prokuratúra neodstránili

sťažovateľkou namietané vady postupu a rozhodnutia nižších orgánov prokuratúry

o odložení podnetu a opakovaného podnetu zo strany okresnej prokuratúry a krajskej

prokuratúry. Takto krajská prokuratúra aj generálna prokuratúra odopreli sťažovateľke

charakter účinného právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie.

12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody Poradne pre občianske a ľudské práva podľa

a ľudských práv a základných slobôd

podľa článku 6 ods. 1, článku 13 v spojitosti s čl. 6 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. VI/2 Gd 411/17/1000 a jej rozhodnutím o odložení ďalšieho opakovaného podnetu,

postupom Krajskej prokuratúry Prešov v konaní vedenom pod č. Kd 78/17/7700 a jej

rozhodnutím o odložení opakovaného podnetu a postupom Okresnej prokuratúry Prešov

v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707 a jej rozhodnutím o odložení podnetu, porušené

boli.

2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. VI/2 Gd 411/17/1000, ktorým odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ako aj

rozhodnutie Krajskej prokuratúry Prešov, v konaní vedenom pod č. 78/17/7700, ktorým

odložila opakovaný podnet sťažovateľky, v spojení s rozhodnutím Okresnej prokuratúry

Prešov, v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707, ktorým odložila podnet sťažovateľky sa

zrušujú a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Prešov na ďalšie konanie.

3. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. VI/2 Gd 411/17/1000, ktorým odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ako aj

rozhodnutie Krajskej prokuratúry Prešov, v konaní vedenom pod č. 78/17/7700, ktorým

odložila opakovaný podnet sťažovateľky, v spojení s rozhodnutím Okresnej prokuratúry

Prešov, v konaní vedenom pod č. Pd 267/16/7707, ktorým odložila podnet sťažovateľky sa

zrušujú a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Prešov na ďalšie konanie.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

18. Podľa čl. 6 medzinárodného dohovoru zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom

príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim

ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore

s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na

týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej

diskriminácie utrpeli.

19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky postupom

okresnej prokuratúry a jej upovedomením o odložení podnetu a postupom krajskej

prokuratúry a jej oznámením o odložení opakovaného podnetu

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

24. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

25. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že upovedomenie o spôsobe vybavenia

podnetu okresnou prokuratúrou z 29. apríla 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, boli predmetom prieskumu realizovaného krajskou prokuratúrou na základe

sťažovateľkou podaného opakovaného podnetu podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Výsledkom

tohto prieskumu bolo oznámenie o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu zo 16. marca

2017. Taktiež právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam a právam

sťažovateľky vo vzťahu k postupu krajskej prokuratúry mala v tomto prípade generálna

prokuratúra v rámci konania o ďalšom opakovanom podnete podľa zákona o prokuratúre,

čím je tiež vylúčená právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti

sťažovateľky odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky postupom

a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry

26. Sťažovateľka vyčítala generálnej prokuratúre, že sa rovnako ako okresná

prokuratúra a krajská prokuratúra nestotožnila s jej argumentáciou a že svoje závery

odôvodnila nedostatočným spôsobom, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva na inú

právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Toto podľa sťažovateľky viedlo aj

k porušeniu princípu rovnosti zbraní, lebo orgány prokuratúry neprikladali podľa

sťažovateľky dostatočnú váhu jej tvrdeniam a porušeniu jej práva na účinný prostriedok

nápravy, pretože generálna prokuratúra jej neposkytla účinnú právnu ochranu.

27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným orgánom verejnej moci postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného

dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

28. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

29. Generálna prokuratúra vo svojom oznámení o vybavení ďalšieho opakovaného

podnetu z 12. marca 2018 uviedla:

„Po preskúmaní obsahu dozorového spisu Okresnej prokuratúry Prešov a Krajskej

prokuratúry Prešov som zistil, že prokurátori sa vo vybavení podnetu vysporiadali

so všetkými Vami právne relevantne namietanými skutočnosťami. S ich odôvodnením

vo vzťahu k Vami namietaným skutočnostiam sa stotožňujem.

Nad rámec vybavení Vašich podnetov chcem poukázať na skutočnosť, že prokurátor

nemusí dať odpoveď na všetky podávateľom podnetu nastolené otázky, teda na ďalšie

skutočnosti a okolnosti uvedené v podnete, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ veci. Preto odôvodnenie,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ záveru o splnení, či nesplnení

podmienok na vykonanie opatrení prokurátora pri vykonávaní dozoru nad dodržiavaním

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy,

postačuje na záver o tom, že je plne realizované právo podávateľa podnetu na právnu

ochranu poskytovanú prokuratúrou.

Z napádaného VZN ani z jedného ustanovenia nijakým spôsobom nemožno dospieť

k záveru, že by ním dochádzala k segregácii a diskriminácií rómskeho obyvateľstva. VZN

rieši sociálne bývanie ako také a to nielen pre rómskych obyvateľov, ale pre všetky

kategórie osôb, ktoré majú zo zákona nárok na poskytnutie sociálneho bývania bez toho,

aby rozlišovalo tieto osoby z pohľadu rasovej otázky, či etnickej príslušnosti...

Vzhľadom k zákonom stanovenej povinnosti prokurátora konať ex offo, teda

preskúmať celú zákonnosť namietaného VZN a nielen skutočnosti namietané podávateľom,

pri preskúmavaní VZN som zistil iné porušenie zákona ako Vami namietané a z tohto

dôvodu som na tieto porušenia zareagoval dnešným dňom podaním protestu prokurátora

podľa § 27 zákona o prokuratúre. Konkrétne sa jednalo o rozpor čl. 3 ods. 3 VZN a čl. 4

ods. 1 VZN s o dotáciách na rozvoj bývania

a o sociálnom bývaní v znení nesk. predpisov.“

30. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným oznámením generálnej

prokuratúry porušené právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa ,

je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie oznámenia generálnej prokuratúry, ale aj

odôvodnenie upovedomenia o spôsobe vybavenia podnetu okresnou prokuratúrou. Tieto

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. , ).

31. V upovedomení o spôsobe vybavenia podnetu odkladacím listom okresnej

prokuratúry konajúci prokurátor uviedol:

«V prvom rade musím poznamenať, že ani z jedného zo zabezpečených podkladov

nevyplýva Vami konštatované prideľovanie bytov v určitých konkrétnych lokalitách mesta

na základe akéhosi etnického princípu alebo na základe príslušnosti k určitej konkrétnej

skupine obyvateľov za Vami opísaných diskriminačných okolností resp. z Vami uvedených

segregačných dôvodov. Zo zabezpečených podkladov vyplynulo jediné hľadisko, na základe

ktorého mesto Prešov rozhodne o pridelení nájomného bytu, a týmto je zlá sociálna situácia

žiadateľa o nájomný byt, kde k prideleniu nájomného bytu dochádza žrebovaním v zmysle

zoznamu uchádzačov o pridelenie nájomného bytu alebo priamym pridelením bytu na

základe rozhodnutia primátora mesta. V nadväznosti na uvedené sociálne kritéria

podmieňujúce prípadné pridelenie nájomného bytu, potom logicky a dôvodne nadväzujú aj

podmienky prípadnej výmeny nájomných bytov medzi žiadateľmi.

V kontexte Vašich „námietok“ musím taktiež poukázať na skutočnosť, že v čase od

29.10.2015 do 30.11.2015 bola Útvarom hlavného kontrolóra mesta Prešov vykonaná

následná finančná kontrola VZN č. 5/2011 o prideľovaní nájomných bytov, ktoré sú

postavené z prostriedkov mesta a dotácie štátu. V rámci tejto následne finančnej kontroly

bola pod bodom 2.4 vykonaná i kontrola výmeny bytov. Z bodu 2.4 obsahu správy

z následne finančnej kontroly citujem: „Možnosť výmeny bytov neupravuje VZN ani žiadny

vnútorný predpis. Od roku 2010 až do októbra 2015 k výmene bytov medzi nájomníkmi

dochádzalo v réžii správcu, ktorý si vyžiadal stanovisko k výmene od oddelenia sociálnych

služieb. Pri kontrole spisov boli identifikované dve výmeny bytov v rámci ul.

a tri výmeny v roku 2014, z čoho jedna bola v rámci ul. . Z uvedeného je

zrejmé, že ešte v čase, kedy nebola výmena bytov VZN nijako upravená, k tejto dochádzalo

len vo výnimočných prípadoch, konkrétne za obdobie piatich rokov došlo k piatim výmenám

bytov, a je teda minimálne nelogické tvrdiť, že v rámci týchto piatich výmen bytov,

zdôrazňujem za obdobie piatich rokov, má mesto Prešov upravením podmienok výmeny

nájomných bytov vo VZN č. 9/2016 presnou lokalizáciu ulíc, v rámci ktorých je možné

nájomné byty vymieňať, „pro futuro“ nástroj k uplatňovaniu Vami tvrdenej segregačnej

politiky určitých marginalizovaných skupín. Vo veci zároveň poznamenávam, že v zmysle

záverov z vykonanej kontroly, „práve fakt, že takúto výmenu neupravuje žiadny interný

predpis, bol vytvorený priestor, pre neštandardné správanie zúčastnených“, čo bolo aj

dôvodom úpravy výmeny nájomných bytov VZN č. 9/2016 tak, a to v zmysle vyjadrenia

mesta Prešov s úmyslom predísť akémukoľvek porušovaniu VZN č. 9/2016 spočívajúcemu

v obchádzaní žrebovania u tých nájomcov, ktorým bolo poskytnuté sociálne bývanie

v nájomnom byte priamym pridelením, a tak ako to vyplynulo so záverov vyššie spomínanej

následnej finančnej kontroly.

V ďalšom taktiež poukazujem na dôvodovú správu k návrhu VZN .../2016 (v čase

podania návrhu VZN tomuto nebolo pridelené žiadne číslo), zo dňa 30.06.2016, kde v bode

9. tejto dôvodovej správy pod písmenami a), b), c), d) je výslovne uvedené: „návrh VZN

upravuje podmienky vo veci výmeny pri vzájomnej výmene nájomných bytov, ktoré boli

zrekonštruované z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta na ul.

a ul. pri vzájomnej výmene nájomných bytov, ktoré boli zrekonštruované

z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta na ul. , pri vzájomnej

výmene malometrážnych bytov na ul. a pri vzájomnej výmene

ostatných nájomných bytov v zmiešaných bytových domoch. Z takto formulovaných

dôvodov, jednoznačne vyplýva druhové určenie bytov na výmenu podľa spôsobu

financovania rekonštrukcie bytu (z dotácie štátu a finančných prostriedkov mesta),

z charakteru bytu - malometrážne byty, alebo charakteru bytového domu - zmiešané bytové

domy. V uvedených podmienkach som nevzhliadol žiadny segregačný charakter, pričom aj

s poukazom na výnimočnosť realizovania výmen nájomných bytov nájomcami bytov

(5 výmen za 5 rokov) mám za to, že daná úprava obsiahnutá VZN č. 9/2016 nie je

protizákonná, práve naopak, sprehľadňuje a konkretizuje podmienky výmeny nájomných

bytov tak, aby žiadateľom bolo ešte pred samotným pridelením nájomného bytu zrejmé aké

nájomné byty, a v akých lokalitách môžu so súhlasom prenajímateľa, v prípade ak

nájomcovia o výmenu prejavia záujem, nájomné byty vymieňať.

Okrem vyššie uvedených skutočností, ste obsahom podnetu správne poukázali na

existenciu zákonnej úpravy ...

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade odopretia

súhlasu s výmenou bytu prenajímateľom bez závažných dôvodov môže súd na návrh

nájomcu rozhodnutím nahradiť prejav vôle prenajímateľa, a teda v každom jednotlivom

prípade má nájomca právo, aby prípadné odopretie súhlasu s výmenou bytu bolo

preskúmané súdom. Stanovenie prvotných podmienok výmeny nájomných bytov nezbavuje

prenajímateľa povinnosti vydať súhlas/nesúhlas s výmenou bytov v písomnej forme

a v prípade odopretia súhlasu s výmenou bytu uviesť závažné dôvody tohto odopretia. ináč

sa prenajímateľ vystavuje hrozbe nahradenia prejavu vôle súdom.»

32. zaručené základné právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v tomto prípade v konaní pred orgánmi

prokuratúry a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len subjektívne

víťazstvo podávateľa podnetu (m. m. , ).

33. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť konania, resp.

rozhodovania orgánov prokuratúry, t. j. či v konaní pred nimi došlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania a či možno ich konania (postupy) a rozhodnutia

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného

súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory

orgánov prokuratúry, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú ústavnoprocesné princípy

(m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na inú právnu

ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby orgány

prokuratúry preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorý predkladá podávateľ podnetu (m. m. ).

34. Ústavný súd uznáva, že orgány prokuratúry sa mohli vo väčšom rozsahu zaoberať

argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa nepriamej diskriminácie, ale zároveň musí

konštatovať, že generálna prokuratúra v spojení so stanoviskami podriadených prokuratúr

svoj postup relevantným spôsobom vysvetlila a podnet sťažovateľky vybavila ústavne

akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že na kladné

vybavenie podnetu nemá podávateľ podnetu právny nárok.

35. Vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry a spôsobu, ktorým vybavila ďalší

opakovaný podnet sťažovateľky svojím oznámením o vybavení ďalšieho opakovaného

podnetu z 12. marca 2018, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho

skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného

práva podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

36. Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v napadnutom oznámení

sťažovateľke dostatočne zdôvodnila, postupujúc pritom v medziach svojej právomoci,

správnosť postupu krajskej prokuratúry aj postupu okresnej prokuratúry pri vybavovaní jej

podnetu. Závery generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za právne akceptovateľné

a ústavne udržateľné. Výklad zo strany orgánov prokuratúry

je z ústavného hľadiska taktiež akceptovateľný. Namietaným postupom a napadnutým

oznámením generálnej prokuratúry preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa (a práva podľa

dohovoru).

37. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného

(a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať

rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku

zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Tento

princíp je expressis verbis vymedzený v .

38. Ústavný súd podotýka, že v konaní pri vybavovaní podnetu podľa § 31

a nasledujúcich zákona o prokuratúre oproti podávateľovi tohto podnetu nestojí žiadna

protistrana, preto ani teoreticky nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa .

39. Článok 6 medzinárodného dohovoru zakotvuje povinnosť štátov zabezpečiť

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie a spravodlivú a primeranú náhradu škody, ktorú v dôsledku takej

diskriminácie utrpeli.

40. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom prípade napadnutý postup orgánov

prokuratúry nemohol žiadnym spôsobom spochybniť právo sťažovateľky na účinnú ochranu

pred činmi rasovej diskriminácie, pretože sťažovateľka ako občianske združenie je

právnickou osobou, a teda nemá etnický pôvod, ktorý by mohol byť základom rasovej

diskriminácie. Navyše predmetom konania pred ústavným súdom nie je samotné VZN

mesta Prešov, ktoré podľa sťažovateľky malo spôsobovať nepriamu rasovú diskrimináciu.

41. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo

akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

42. Porušenie čl. 13 dohovoru možno teda namietať iba v spojení s iným

materiálnym ustanovením dohovoru. Sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 v spojení s čl.

6 dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ale čl. 6 ods. 1

dohovoru vo vzťahu k čl. 13 lex specialis, a teda požiadavky čl. 13 dohovoru sú

absorbované požiadavkami stanovenými v čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Airey proti Írsku z 9. 10. 1979, č. 6289/73, bod 35; rozsudok

De Wilde, Ooms and Versyp proti Belgicku z 18. 11. 1970, č. 2832/66, 2835/66, 2899/66,

body 50, 54, 60 a 95; W. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987, č. 9749/82). Výnimkou

z tohto pravidla sa stali iba námietky porušenia čl. 13 vo vzťahu k nerešpektovaniu

požiadavky rozhodovania v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.

Menesheva proti Rusku z 9. 3. 2006, č. 59261/00, bod 105; Ilievi proti Bulharsku z 28. 5.

2009, č. 7254/02, bod 56). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 34, 35 a 36), preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu

jej práva podľa čl. 13 dohovoru.

43. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi namietaným postupom a napadnutým oznámením generálnej prokuratúry

a obsahom základných práv podľa a , práv podľa

a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 6 dohovoru a právom podľa čl. 6 medzinárodného

dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

44. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018