Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 257/2011
PDF · 231.65 KB
No categories available
IV. ÚS 257/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., B., zastúpenej
L., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla 2011
(ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka žalobou
z 15. decembra 2003 uplatnila proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) nárok na náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
O žalobe sťažovateľky rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 9 C 219/2003-1120 z 12. júna 2009 tak, že uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť sťažovateľke ušlý zisk za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 v sume
584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia v lehote
30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úroku
z omeškania konanie zastavil. Okresný súd taktiež uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľke
z titulu náhrady škody sumu 19 879,83 € ako vyplatenú odmenu správcovi konkurznej
podstaty a tiež sumu 9 958,17 € z titulu odmeny za vypracovanie znaleckého posudku
vyplatenej obchodnej spoločnosti B., s. r. o. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu
zamietol.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka
aj žalovaná. Krajský súd na základe oboma účastníkmi podaných odvolaní potvrdil
rozsudok okresného č. k. 9 C 219/2003-1120 z 12. júna 2009 vo výroku, ktorým uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke ušlý zisk s príslušenstvom a odmenu
za vypracovaný znalecký posudok obchodnej spoločnosti B., s. r. o. Rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 19 879,83 €
ako vyplatenú odmenu správcovi konkurznej podstaty, ako aj vo výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a v týchto častiach vrátil vec na ďalšie konanie.
Krajský súd zrušil aj výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania
a v tejto časti mu taktiež vrátil vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľka uviedla, že z jej strany „došlo pred vynesením samotného rozhodnutia
k viacerým dispozíciám s predmetom konania, čomu zodpovedali na túto skutočnosť
reagujúce procesné rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ[ka]
si dovoľuje zvlášť poukázať napr. na postup prvostupňového súdu, ktorý až na tretíkrát
pristúpil k navrhovanému rozšíreniu pôvodného znenia žalobného návrhu, a to
na pojednávaní dňa 21. 2. 2007 (v zmysle podania žalobcu zo dňa 27. 06. 2005), avšak
následne vec v tejto rozširujúcej časti zastavil a postúpil na predbežné prerokovanie
žalovanému uznesením zo dňa 14. 03. 2007. Až na odvolanie sťažovateľ[ky] zo dňa
07. 06. 2007 odvolací súd zjednal nápravu a zrušujúcim uznesením zo dňa 12. 07. 2007,
č. k. 15 Co/359/2005, a prikázal prvostupňovému súdu konať aj o tejto rozširujúcej časti
nároku. Pod vplyvom uvedených opakovaných procesných pochybení prvostupňového súdu
nadobudol žalobca presvedčenie, že súd prvého stupňa objektívne nerešpektoval skutkové
okolnosti prípadu a bol skôr zástancom pozície žalovaného.“.
Podľa sťažovateľky prvostupňový súd aj odvolací súd zhodne pochybili, keď
na základe zmätočnosti predchádzajúceho konania vydali zmätočné rozhodnutia, ktoré
nevyčerpali celý predmet konania v zmysle § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), neprihliadli na stav v čase rozhodovania vo veci (§ 154 OSP) a svoje
rozhodnutia dostatočne nezdôvodnili (§ 157 ods. 2 OSP), čím zaťažili svoje konanie vadou
arbitrárnosti a svojvoľného rozhodovania.
Sťažovateľka poukazuje aj na to, že „Položením nesprávnej a procesnému
vymedzeniu predmetu konania nezodpovedajúcej otázky č. 2 v uznesení prvostupňového
súdu zo dňa 06. 06. 2007 o nariadení znaleckého dokazovania súd vlastnou rozhodovacou
činnosťou zaťažil konanie vadou zmätočnosti. Podľa názoru sťažovateľa súd prvej inštancie
v tejto časti konania nešťastne a nevhodne formuloval otázku znaleckému ústavu bez toho,
aby si uvedomil jej právny a finančný dopad najmä vo vzťahu k celému uplatnenému nároku
vyčíslenému k dátumu 31. 12. 2004.“.
Výhrady sťažovateľky smerujú aj proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu č. k.
14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla 2011, a to v tej jeho časti, v ktorej dôvodí tým, že svoje
„ukrátenie“ si sťažovateľka zapríčinila „dispozíciou so žalobným návrhom, ktorá
zohľadňovala kapitalizáciu ušlého zisku vypočítaného znaleckým posudkom č. 15/2005
ku dňu 31. 12. 2004. Ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že skrátením časového obdobia,
v ktorom súd pripúšťal tvorbu ušlého zisku k dátumu 31. 03. 2011 opomenul (v zrejmom
obsahovom rozpore so ZP č. 15/05) riešiť otázku časovej hodnoty takto vytvoreného zisku
(pretože ZP č. 15/05 ho stanovil na totožných odborných princípoch, avšak s prihliadnutím
na jeho kapitalizáciu k dátumu 31. 12. 2004 a bez toho, aby riešil otázku dokedy mohol
vznikať) za obdobie od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004. Sťažovateľ[ka] nikdy neriešil[a]
(nemal[a] k tomu dostatok odborných vedomostí) otázku vzniku ušlého zisku k určitému
obdobiu. Domáhal[a] sa len jeho vyčíslenia ako časovej hodnoty finančného plnenia
k dátumu 31. 12. 2004, ako to vyplývalo zo ZP č. 15/05. Nesprávne položenou otázkou č. 2
v uznesení zo dňa 06. 06. 2007 súd primárne pochybil, pretože rovnaké skutkové a právne
dôvody preukazovali odôvodnenosť nároku sťažovateľ[ky] ako celku (uplatneného
do 31. 12. 2004 a ďalej...), pričom neexistovali žiadne racionálne dôvody na jeho vyslovene
umelé rozdelenie a rozštiepenie na čas do dátumu 31. 03. 2001 a po ňom. Tým došlo
k naplneniu materiálneho znaku poškodenia sťažovateľ[ky] na svojich nárokoch na prístup
k súdnej ochrane a tiež pri nároku na náhradu škody v jej plnom rozsahu.“.
Argumentáciu odôvodnenia v rozhodnutiach súdov oboch stupňov považuje
sťažovateľka za neobhájiteľnú tvrdiac, že je v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým
stavom.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na podporu svojho odôvodnenia poukazuje
na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
vo vzťahu ku kritériám na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, vyjadrujúc okrem iného
názor o nekonzistentnosti a nepresvedčivosti použitej argumentácie v odôvodnení
rozhodnutí oboch všeobecných súdov. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu, sťažovateľka ho považuje za svojvoľné a arbitrárne najmä z toho dôvodu,
„že použitou argumentáciou je v porovnaní s argumentáciou prvostupňového rozhodnutia
prekvapivé, čím znemožnilo sťažovateľ[ke] ďalej právne argumentovať“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský (odvolací) súd porušil jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru „tým, že o celom predmete konania rozhodol dvoma diametrálne
rozdielnymi výrokmi a 8 % úrok z omeškania od 01. 01. 2005 do budúcna priznal a totožný
úrok z toho istého nároku vyjadrený jednou – kapitalizovanou sumou nepriznal...) bez
zodpovedajúceho vysvetlenia opierajúceho sa o zistené skutkové okolnosti prípadu, a tým
neposkytol jeho nároku potrebnú súdnu ochranu, a tiež tým, že svoje rozhodnutie náležite
neodôvodnil“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol tak, že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň
tento rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požaduje
priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom.
Čo sa týka prípustnosti sťažnosti, sťažovateľka upriamila pozornosť na to, že pred jej
podaním ústavnému súdu využila možnosť podať „proti rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica č. k. 14 Co/225/2009 zo dňa 05. 04 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 9 C/219/2003 zo dňa 12. 06. 2009 vo veci náhrady škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. dňa 05. 05. 2011 prostredníctvom príslušného súdu dovolanie.
Nakoľko na prvostupňovom súde stále ešte prebieha konanie o zostávajúcej časti nároku
(vyhlásenie rozsudku je stanovené na 15. 06. 2011), konanie na dovolacom súde nebolo
začaté. Prípustnosť dovolania aj dovolací dôvod vidí sťažovateľ[ka] zhodne v zmätočnosti
konania oboch všeobecných súdov (§ 237 písm. f/ OSP). Sťažovateľka necháva na uvážení
Ústavného súdu, či podľa § 53 zákona o ústavnom súde je sťažnosť prípustná.“.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou podané dovolanie bolo medzičasom
zaslané na vyjadrenie protistrane, ako aj to, že 15. júna 2011 bol okresným súdom
vyhlásený rozsudok v časti zrušenej odvolacím súdom a vrátenej okresnému súdu na ďalšie
konanie. O sťažovateľkou podanom dovolaní proti namietanému rozsudku teda dosiaľ
dovolací súd nekoná, keďže mu ešte nemohol byť spis s mimoriadnym opravným
prostriedkom predložený.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné
namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie a rozhodovanie o nej.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o neposkytnutí potrebnej súdnej
ochrany jej nároku tým, že krajský súd napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil,
nereflektoval jej argumentáciu a rozhodol na základe nekonzistentných a rozporných
právnych záverov týkajúcich sa právnej povahy uplatneného nároku. Sťažovateľka preto
označuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a arbitrárny s tým, že „intenzita
namietaných porušení a nesprávnych postupov dosahuje úroveň ústavnoprávneho
nesúladu“. Na základe toho sťažovateľka dospela k záveru, že namietaným rozsudkom
došlo k porušeniu jej základného práva, ktoré jej garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany
svojich ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa
sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním
doručeným okresnému súdu 5. mája 2011, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti
nerozhodol a nebolo mu dosiaľ ani predložené. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach
daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej
argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pre namietané
porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011