Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 257/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., B., zastúpenej

L., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -1214 z 5. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1214 z 5. apríla 2011

(ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka žalobou

z 15. decembra 2003 uplatnila proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) nárok na náhradu škody podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“).

O žalobe sťažovateľky rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -1120 z 12. júna 2009 tak, že uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť sťažovateľke ušlý zisk za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 v sume

584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia v lehote

30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úroku

z omeškania konanie zastavil. Okresný súd taktiež uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľke

z titulu náhrady škody sumu 19 879,83 € ako vyplatenú odmenu správcovi konkurznej

podstaty a tiež sumu 9 958,17 € z titulu odmeny za vypracovanie znaleckého posudku

vyplatenej obchodnej spoločnosti B., s. r. o. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu

zamietol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka

aj žalovaná. Krajský súd na základe oboma účastníkmi podaných odvolaní potvrdil

rozsudok okresného č. k. -1120 z 12. júna 2009 vo výroku, ktorým uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke ušlý zisk s príslušenstvom a odmenu

za vypracovaný znalecký posudok obchodnej spoločnosti B., s. r. o. Rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 19 879,83 €

ako vyplatenú odmenu správcovi konkurznej podstaty, ako aj vo výroku, ktorým

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a v týchto častiach vrátil vec na ďalšie konanie.

Krajský súd zrušil aj výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania

a v tejto časti mu taktiež vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka uviedla, že z jej strany „došlo pred vynesením samotného rozhodnutia

k viacerým dispozíciám s predmetom konania, čomu zodpovedali na túto skutočnosť

reagujúce procesné rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ[ka]

si dovoľuje zvlášť poukázať napr. na postup prvostupňového súdu, ktorý až na tretíkrát

pristúpil k navrhovanému rozšíreniu pôvodného znenia žalobného návrhu, a to

na pojednávaní dňa 21. 2. 2007 (v zmysle podania žalobcu zo dňa 27. 06. 2005), avšak

následne vec v tejto rozširujúcej časti zastavil a postúpil na predbežné prerokovanie

žalovanému uznesením zo dňa 14. 03. 2007. Až na odvolanie sťažovateľ[ky] zo dňa

07. 06. 2007 odvolací súd zjednal nápravu a zrušujúcim uznesením zo dňa 12. 07. 2007,

č. k. , a prikázal prvostupňovému súdu konať aj o tejto rozširujúcej časti

nároku. Pod vplyvom uvedených opakovaných procesných pochybení prvostupňového súdu

nadobudol žalobca presvedčenie, že súd prvého stupňa objektívne nerešpektoval skutkové

okolnosti prípadu a bol skôr zástancom pozície žalovaného.“.

Podľa sťažovateľky prvostupňový súd aj odvolací súd zhodne pochybili, keď

na základe zmätočnosti predchádzajúceho konania vydali zmätočné rozhodnutia, ktoré

nevyčerpali celý predmet konania v zmysle

(ďalej len „OSP“), neprihliadli na stav v čase rozhodovania vo veci ( ) a svoje

rozhodnutia dostatočne nezdôvodnili ( ), čím zaťažili svoje konanie vadou

arbitrárnosti a svojvoľného rozhodovania.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že „Položením nesprávnej a procesnému

vymedzeniu predmetu konania nezodpovedajúcej otázky č. 2 v uznesení prvostupňového

súdu zo dňa 06. 06. 2007 o nariadení znaleckého dokazovania súd vlastnou rozhodovacou

činnosťou zaťažil konanie vadou zmätočnosti. Podľa názoru sťažovateľa súd prvej inštancie

v tejto časti konania nešťastne a nevhodne formuloval otázku znaleckému ústavu bez toho,

aby si uvedomil jej právny a finančný dopad najmä vo vzťahu k celému uplatnenému nároku

vyčíslenému k dátumu 31. 12. 2004.“.

Výhrady sťažovateľky smerujú aj proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu č. k.

-1214 z 5. apríla 2011, a to v tej jeho časti, v ktorej dôvodí tým, že svoje

„ukrátenie“ si sťažovateľka zapríčinila „dispozíciou so žalobným návrhom, ktorá

zohľadňovala kapitalizáciu ušlého zisku vypočítaného znaleckým posudkom č. 15/2005

ku dňu 31. 12. 2004. Ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že skrátením časového obdobia,

v ktorom súd pripúšťal tvorbu ušlého zisku k dátumu 31. 03. 2011 opomenul (v zrejmom

obsahovom rozpore so č. 15/05) riešiť otázku časovej hodnoty takto vytvoreného zisku

(pretože č. 15/05 ho stanovil na totožných odborných princípoch, avšak s prihliadnutím

na jeho kapitalizáciu k dátumu 31. 12. 2004 a bez toho, aby riešil otázku dokedy mohol

vznikať) za obdobie od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004. Sťažovateľ[ka] nikdy neriešil[a]

(nemal[a] k tomu dostatok odborných vedomostí) otázku vzniku ušlého zisku k určitému

obdobiu. Domáhal[a] sa len jeho vyčíslenia ako časovej hodnoty finančného plnenia

k dátumu 31. 12. 2004, ako to vyplývalo zo č. 15/05. Nesprávne položenou otázkou č. 2

v uznesení zo dňa 06. 06. 2007 súd primárne pochybil, pretože rovnaké skutkové a právne

dôvody preukazovali odôvodnenosť nároku sťažovateľ[ky] ako celku (uplatneného

do 31. 12. 2004 a ďalej...), pričom neexistovali žiadne racionálne dôvody na jeho vyslovene

umelé rozdelenie a rozštiepenie na čas do dátumu 31. 03. 2001 a po ňom. Tým došlo

k naplneniu materiálneho znaku poškodenia sťažovateľ[ky] na svojich nárokoch na prístup

k súdnej ochrane a tiež pri nároku na náhradu škody v jej plnom rozsahu.“.

Argumentáciu odôvodnenia v rozhodnutiach súdov oboch stupňov považuje

sťažovateľka za neobhájiteľnú tvrdiac, že je v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým

stavom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na podporu svojho odôvodnenia poukazuje

na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

vo vzťahu ku kritériám na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, vyjadrujúc okrem iného

názor o nekonzistentnosti a nepresvedčivosti použitej argumentácie v odôvodnení

rozhodnutí oboch všeobecných súdov. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu, sťažovateľka ho považuje za svojvoľné a arbitrárne najmä z toho dôvodu,

„že použitou argumentáciou je v porovnaní s argumentáciou prvostupňového rozhodnutia

prekvapivé, čím znemožnilo sťažovateľ[ke] ďalej právne argumentovať“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský (odvolací) súd porušil jej základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru „tým, že o celom predmete konania rozhodol dvoma diametrálne

rozdielnymi výrokmi a 8 % úrok z omeškania od 01. 01. 2005 do budúcna priznal a totožný

úrok z toho istého nároku vyjadrený jednou – kapitalizovanou sumou nepriznal...) bez

zodpovedajúceho vysvetlenia opierajúceho sa o zistené skutkové okolnosti prípadu, a tým

neposkytol jeho nároku potrebnú súdnu ochranu, a tiež tým, že svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol tak, že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, a zároveň

tento rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požaduje

priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom.

Čo sa týka prípustnosti sťažnosti, sťažovateľka upriamila pozornosť na to, že pred jej

podaním ústavnému súdu využila možnosť podať „proti rozsudku Krajského súdu Banská

Bystrica č. k. zo dňa 05. 04 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. zo dňa 12. 06. 2009 vo veci náhrady škody v zmysle

dňa 05. 05. 2011 prostredníctvom príslušného súdu dovolanie.

Nakoľko na prvostupňovom súde stále ešte prebieha konanie o zostávajúcej časti nároku

(vyhlásenie rozsudku je stanovené na 15. 06. 2011), konanie na dovolacom súde nebolo

začaté. Prípustnosť dovolania aj dovolací dôvod vidí sťažovateľ[ka] zhodne v zmätočnosti

konania oboch všeobecných súdov ( ). Sťažovateľka necháva na uvážení

Ústavného súdu, či podľa je sťažnosť prípustná.“.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou podané dovolanie bolo medzičasom

zaslané na vyjadrenie protistrane, ako aj to, že 15. júna 2011 bol okresným súdom

vyhlásený rozsudok v časti zrušenej odvolacím súdom a vrátenej okresnému súdu na ďalšie

konanie. O sťažovateľkou podanom dovolaní proti namietanému rozsudku teda dosiaľ

dovolací súd nekoná, keďže mu ešte nemohol byť spis s mimoriadnym opravným

prostriedkom predložený.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o neposkytnutí potrebnej súdnej

ochrany jej nároku tým, že krajský súd napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil,

nereflektoval jej argumentáciu a rozhodol na základe nekonzistentných a rozporných

právnych záverov týkajúcich sa právnej povahy uplatneného nároku. Sťažovateľka preto

označuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a arbitrárny s tým, že „intenzita

namietaných porušení a nesprávnych postupov dosahuje úroveň ústavnoprávneho

nesúladu“. Na základe toho sťažovateľka dospela k záveru, že namietaným rozsudkom

došlo k porušeniu jej základného práva, ktoré jej garantuje a práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním

doručeným okresnému súdu 5. mája 2011, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti

nerozhodol a nebolo mu dosiaľ ani predložené. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach

daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej

argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr.

).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa – pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011