Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 293/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , a a práv podľa ,

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Malacky a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením

z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011

doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom

z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 30. septembra 2010 uznaná vinnou zo spáchania zločinu vydierania

podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 a 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.

Proti rozsudku podala odvolanie sťažovateľka a tiež prokurátor. Sťažovateľka

v odvolaní namietala, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu tak v prípravnom konaní,

ako aj v súdnom konaní, že nebola zachovaná rovnosť zbraní medzi obhajobou a obžalobou,

vykonané dôkazy boli konajúcim súdom nesprávne vyhodnotené, konajúci súd dospel

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, skutkové zistenia súdu boli neúplné a súd sa

nevysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými okolnosťami.

Krajský súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. z 22. februára 2011,

ktorým obe odvolania zamietol.

V sťažnosti predostrela sťažovateľka podrobnú argumentáciu, v ktorej namietala

porušenie označených článkov a dohovoru zo strany konajúcich súdov v rámci

trestného stíhania vedeného voči jej osobe.

Podľa sťažovateľky v konaní vedenom v jej trestnej veci došlo k porušeniu jej práva

„na riadne dokazovanie“ zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pretože aj v prípravnom

konaní a aj v súdnom konaní boli zamietnuté viaceré návrhy na dokazovanie podané

zo strany obhajoby, čo malo za následok, že sa súd riadne nevysporiadal so všetkými

pre rozhodnutie relevantnými okolnosťami veci. Tieto pochybenia sa podľa vyjadrenia

sťažovateľky prejavili aj v odôvodneniach rozhodnutí oboch konajúcich súdov.

Sťažovateľka dôvodila, že dokazovanie a následné rozhodnutie v jej trestnej veci

„bolo postavené na niekoľkých výpovediach, konkrétne na výpovedi poškodenej M. H.,

s ktorou sa sťažovateľka nemala možnosť konfrontovať a svedkov P. S. a J. R., ktorí

na pojednávaní nevypovedali a obhajobe nebolo umožnené klásť im otázky. V prípravnom

konaní ale ani súdmi neboli pripustené konfrontácie na odstránenie rozporov vo výpovedi

sťažovateľky s výpoveďou obžalovaného J. R. a svedka P. S. V konaní nebola zachovaná

rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou, keď, na rozdiel od prokurátora, obhajoba

nemala možnosť klásť otázky obžalovanému J. R. ani svedkovi P. S., a to napriek tomu, že

prokurátor práve výpovede týchto osôb (popri výpovedi poškodenej M. H.) považoval

za najdôležitejšie pri usvedčovaní sťažovateľky zo spáchania uvedených trestných činov.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že v rámci dokazovania boli

vypracované znalecké posudky súdom ustanovených znalcov, no oba konajúce súdy si

z nich vybrali „len tie informácie, ktoré sa im hodili do ich subjektívneho obrazu

o sťažovateľke a poškodenej, a zvyšné podstatné časti predložených znaleckých posudkov

ponechali nepovšimnuté“. Na tomto mieste sťažovateľka ešte namietala, že v súdnom

konaní nebol pripustený návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru kriminológie

na zistenie a posúdenie pravosti predloženého zvukového záznamu z mobilného telefónu,

a to pre účely identifikovania osôb, ktorých prejavy boli na ňom zachytené, a tiež v záujme

preskúmania potenciálnej manipulácie s týmto záznamom.

V súvislosti s námietkou porušenia práva na obhajobu sťažovateľka predostrela

argumentáciu, v ktorej tvrdila, že obhajca ustanovený jej ex offo nevykonával jej obhajobu

v súlade s ustanoveniami a o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov, pretože sa v prípravnom konaní nedostavil na výsluchy niektorých

relevantných svedkov, ktorých výpovede považovala obžaloba a aj prvostupňový súd

za rozhodujúce, a keď navyše títo svedkovia neboli na hlavnom pojednávaní vypočutí, ale

boli prečítané iba ich výpovede z prípravného konania.

Sťažovateľka ďalej formulovala v sťažnosti argumenty podporujúce ňou

prezentovanú námietku porušenia „práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia“ a uviedla, že

prvostupňový rozsudok a potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu „stoja na veľmi

nespoľahlivých základoch“.

Sťažovateľka popísala argumentáciu obhajoby, s ktorou sa podľa jej názoru oba

konajúce súdy nevysporiadali, a síce:

„prvostupňový, ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,

prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou,

odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky uvádzanou v rámci odvolacieho

konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou ustanovenia

, prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne

neodôvodnili, prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov,

prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe čoho si

z predložených znaleckých posudkov vybrali určité závery ohľadom sťažovateľky

a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili, ani prvostupňový, ani odvolací súd sa

vo svojich rozhodnutiach nijako nedotkli námietky sťažovateľky, týkajúcej sa rasovej

diskriminácie sťažovateľky v predmetnom trestnom konaní prvostupňový ani odvolací súd

v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia práva sťažovateľky na obhajobu.“

Napokon sťažovateľka formulovala námietku porušenia čl. 14 dohovoru, čl. 12

a zakotvujúcich doktrinálny princíp rovnosti zaobchádzania, ktorý mal

byť podľa jej vnímania v predmetnom trestnom konaní práve voči jej osobe porušený.

Expressis verbis sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľka vníma v trestnom konaní diskrimináciu z dôvodu svojej príslušnosti

k rómskej komunite a vyjadruje znepokojenie nad rozdielnym prístupom OČTK a súdu

ku nej z dôvodu rasovej nenávisti k rómskemu obyvateľstvu.“ Sťažovateľka pripojila

podrobnú argumentáciu na preukázanie označeného tvrdenia.

Vzhľadom na všetky uvedené závery sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46

ods. 1 SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a Slovenskej

republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom Malacky sp. zn.: a pred

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. porušené boli.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu zo dňa 22.02.2011 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 30.09.2010 sp. zn.

a vec vracia Okresnému súdu Malacky na opätovné prejednanie.

Ústavný súd odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa

30.09.2010 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu zo dňa 22.02.2011

sp. zn. a ukladá Okresnému súdu Malacky, aby sa dočasne zdržal

vykonávania ním vydaného právoplatného rozsudku zo dňa 30.09.2010 sp. zn. .

Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa

a , a , ako aj práv zaručených ,

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom

z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského

súdu a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo pred orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a , princípov podľa a a práv zaručených

čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru postupom

okresného súdu a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (, ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2, ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti

námietok týkajúcich sa označeného rozsudku okresného súdu existuje prekážka, ktorá bráni

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd trestne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto riadnom

opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využila. Ochranu jej

základným právam a slobodám zaručeným alebo ľudským právam a základným

slobodám zaručeným záväznou medzinárodnou zmluvou bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

námietky sťažovateľky uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Ústavný

súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a , princípov podľa a a práv podľa ,

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu

a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Ako už bolo povedané, princíp subsidiarity zakotvený v

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne

sa zaoberať sťažnosťami iba v prípade, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude

môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým subjektom

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti vyjadrila, že označené uznesenie krajského súdu

napadla dovolaním, ktoré oprela o dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov, teda pre porušenie jej

práva na obhajobu zásadným spôsobom. Dovolanie bolo podané 19. apríla 2011 a v čase

rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo o ňom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky týkajúce sa porušenia

práva na obhajobu uplatnila v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní

podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako

súd dovolací. Aj keď ostatné námietky sťažovateľky formulované v tejto sťažnosti nie sú

poňaté v podanom dovolaní, v prípade úspechu sťažovateľky v dovolacom konaní, teda

v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, resp. rozhodnutí oboch

konajúcich súdov, bude poskytnutý dostatočný priestor na potenciálnu korekciu ďalších

sťažovateľkou označených nedostatkov konania premietnutých do porušenia označených

základných práv a princípov zaručených a práv a princípu zaručených dohovorom.

Bolo by teda predčasné preskúmavať ich v konaní pred ústavným súdom.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011