Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 293/2011
PDF · 235.05 KB
No categories available
III. ÚS 293/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Malacky a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením
z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011
doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom
z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 54/2010 z 30. septembra 2010 uznaná vinnou zo spáchania zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.
Proti rozsudku podala odvolanie sťažovateľka a tiež prokurátor. Sťažovateľka
v odvolaní namietala, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu tak v prípravnom konaní,
ako aj v súdnom konaní, že nebola zachovaná rovnosť zbraní medzi obhajobou a obžalobou,
vykonané dôkazy boli konajúcim súdom nesprávne vyhodnotené, konajúci súd dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, skutkové zistenia súdu boli neúplné a súd sa
nevysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými okolnosťami.
Krajský súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 144/2010 z 22. februára 2011,
ktorým obe odvolania zamietol.
V sťažnosti predostrela sťažovateľka podrobnú argumentáciu, v ktorej namietala
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru zo strany konajúcich súdov v rámci
trestného stíhania vedeného voči jej osobe.
Podľa sťažovateľky v konaní vedenom v jej trestnej veci došlo k porušeniu jej práva
„na riadne dokazovanie“ zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pretože aj v prípravnom
konaní a aj v súdnom konaní boli zamietnuté viaceré návrhy na dokazovanie podané
zo strany obhajoby, čo malo za následok, že sa súd riadne nevysporiadal so všetkými
pre rozhodnutie relevantnými okolnosťami veci. Tieto pochybenia sa podľa vyjadrenia
sťažovateľky prejavili aj v odôvodneniach rozhodnutí oboch konajúcich súdov.
Sťažovateľka dôvodila, že dokazovanie a následné rozhodnutie v jej trestnej veci
„bolo postavené na niekoľkých výpovediach, konkrétne na výpovedi poškodenej M. H.,
s ktorou sa sťažovateľka nemala možnosť konfrontovať a svedkov P. S. a J. R., ktorí
na pojednávaní nevypovedali a obhajobe nebolo umožnené klásť im otázky. V prípravnom
konaní ale ani súdmi neboli pripustené konfrontácie na odstránenie rozporov vo výpovedi
sťažovateľky s výpoveďou obžalovaného J. R. a svedka P. S. V konaní nebola zachovaná
rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou, keď, na rozdiel od prokurátora, obhajoba
nemala možnosť klásť otázky obžalovanému J. R. ani svedkovi P. S., a to napriek tomu, že
prokurátor práve výpovede týchto osôb (popri výpovedi poškodenej M. H.) považoval
za najdôležitejšie pri usvedčovaní sťažovateľky zo spáchania uvedených trestných činov.“.
Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že v rámci dokazovania boli
vypracované znalecké posudky súdom ustanovených znalcov, no oba konajúce súdy si
z nich vybrali „len tie informácie, ktoré sa im hodili do ich subjektívneho obrazu
o sťažovateľke a poškodenej, a zvyšné podstatné časti predložených znaleckých posudkov
ponechali nepovšimnuté“. Na tomto mieste sťažovateľka ešte namietala, že v súdnom
konaní nebol pripustený návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru kriminológie
na zistenie a posúdenie pravosti predloženého zvukového záznamu z mobilného telefónu,
a to pre účely identifikovania osôb, ktorých prejavy boli na ňom zachytené, a tiež v záujme
preskúmania potenciálnej manipulácie s týmto záznamom.
V súvislosti s námietkou porušenia práva na obhajobu sťažovateľka predostrela
argumentáciu, v ktorej tvrdila, že obhajca ustanovený jej ex offo nevykonával jej obhajobu
v súlade s ustanoveniami § 44 a § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov, pretože sa v prípravnom konaní nedostavil na výsluchy niektorých
relevantných svedkov, ktorých výpovede považovala obžaloba a aj prvostupňový súd
za rozhodujúce, a keď navyše títo svedkovia neboli na hlavnom pojednávaní vypočutí, ale
boli prečítané iba ich výpovede z prípravného konania.
Sťažovateľka ďalej formulovala v sťažnosti argumenty podporujúce ňou
prezentovanú námietku porušenia „práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia“ a uviedla, že
prvostupňový rozsudok a potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu „stoja na veľmi
nespoľahlivých základoch“.
Sťažovateľka popísala argumentáciu obhajoby, s ktorou sa podľa jej názoru oba
konajúce súdy nevysporiadali, a síce:
„prvostupňový, ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,
prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou,
odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky uvádzanou v rámci odvolacieho
konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou ustanovenia
§ 252 ods. 2 Tr. por., prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne
neodôvodnili, prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov,
prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe čoho si
z predložených znaleckých posudkov vybrali určité závery ohľadom sťažovateľky
a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili, ani prvostupňový, ani odvolací súd sa
vo svojich rozhodnutiach nijako nedotkli námietky sťažovateľky, týkajúcej sa rasovej
diskriminácie sťažovateľky v predmetnom trestnom konaní prvostupňový ani odvolací súd
v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia práva sťažovateľky na obhajobu.“
Napokon sťažovateľka formulovala námietku porušenia čl. 14 dohovoru, čl. 12
a čl. 47 ods. 3 ústavy zakotvujúcich doktrinálny princíp rovnosti zaobchádzania, ktorý mal
byť podľa jej vnímania v predmetnom trestnom konaní práve voči jej osobe porušený.
Expressis verbis sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľka vníma v trestnom konaní diskrimináciu z dôvodu svojej príslušnosti
k rómskej komunite a vyjadruje znepokojenie nad rozdielnym prístupom OČTK a súdu
ku nej z dôvodu rasovej nenávisti k rómskemu obyvateľstvu.“ Sťažovateľka pripojila
podrobnú argumentáciu na preukázanie označeného tvrdenia.
Vzhľadom na všetky uvedené závery sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľky vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako
svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 3 Ústavy
SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom Malacky sp. zn.: 3T 54/2010 a pred
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3To 144/2010 porušené boli.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu zo dňa 22.02.2011 sp. zn.
3To 144/2010 a rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010
a vec vracia Okresnému súdu Malacky na opätovné prejednanie.
Ústavný súd odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa
30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu zo dňa 22.02.2011
sp. zn. 3To 144/2010 a ukladá Okresnému súdu Malacky, aby sa dočasne zdržal
vykonávania ním vydaného právoplatného rozsudku zo dňa 30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1,
čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom
z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom krajského
súdu a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo pred orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak
to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy, princípov podľa čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv zaručených
čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti
námietok týkajúcich sa označeného rozsudku okresného súdu existuje prekážka, ktorá bráni
prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd trestne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto riadnom
opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využila. Ochranu jej
základným právam a slobodám zaručeným ústavou alebo ľudským právam a základným
slobodám zaručeným záväznou medzinárodnou zmluvou bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
námietky sťažovateľky uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Ústavný
súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3, princípov podľa čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu
a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010
Ako už bolo povedané, princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne
sa zaoberať sťažnosťami iba v prípade, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude
môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom
iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým subjektom
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti vyjadrila, že označené uznesenie krajského súdu
napadla dovolaním, ktoré oprela o dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, teda pre porušenie jej
práva na obhajobu zásadným spôsobom. Dovolanie bolo podané 19. apríla 2011 a v čase
rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo o ňom ešte rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky týkajúce sa porušenia
práva na obhajobu uplatnila v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní
podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
sťažovateľka namietala, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako
súd dovolací. Aj keď ostatné námietky sťažovateľky formulované v tejto sťažnosti nie sú
poňaté v podanom dovolaní, v prípade úspechu sťažovateľky v dovolacom konaní, teda
v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, resp. rozhodnutí oboch
konajúcich súdov, bude poskytnutý dostatočný priestor na potenciálnu korekciu ďalších
sťažovateľkou označených nedostatkov konania premietnutých do porušenia označených
základných práv a princípov zaručených ústavou a práv a princípu zaručených dohovorom.
Bolo by teda predčasné preskúmavať ich v konaní pred ústavným súdom.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011