Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 292/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 predbežne

prerokoval sťažnosť JUDr. T. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. T. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. T. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. februára

2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. PK-

z 24. marca 2011 bol uznaný za vinného z protiprávneho konania, a teda

z prečinu nepriamej korupcie podľa a prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa , a to v bodoch

2, 3 a 4 obžaloby, pričom čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby, z tohto ho

prvostupňový súd spod obžaloby oslobodil.

Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, čo sa týka výroku

o vine a treste, a to pokiaľ išlo o skutky uvedené v bodoch 2, 3 a 4 obžaloby.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa o jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. februára 2012 tak, že napadnutý rozsudok v celej jeho

odsudzujúcej časti zrušil a rozhodol sám tak, že ho uznal za vinného zo spáchania prečinu

nepriamej korupcie podľa , za čo mu uložil trest odňatia

slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu

v trvaní 3 rokov, a tiež mu uložil peňažný trest v sume 1 000 € a pre prípad jeho

úmyselného zmarenia mu ustanovil náhradný trest vo výmere 3 rokov. Pokiaľ ide o skutky

uvedené v bodoch 3 a 4 obžaloby, v tomto rozsahu ho najvyšší súd oslobodil spod obžaloby.

Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok najvyššieho súdu považuje za nesprávny

v časti, v ktorej ho uznal za vinného z protiprávneho konania v bode 2 obžaloby, a to

z dôvodu, že najvyšší súd založil rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom, a tiež aj preto, lebo ho založil na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Sťažovateľ dodal, že na základe toho podal 24. mája 2012 proti rozhodnutiu

najvyššieho (odvolacieho) súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)

.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší (odvolací) súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy

skutočnosť, že celé trestné konanie bolo proti nemu vedené na základe dôkazov, ktoré sa

v predmetnom trestnom konaní nemali vôbec použiť. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil

názor: „Príkazy na vyhotovenie záznamov podľa a

vo vzťahu k osobe sťažovateľa boli síce vydané príslušným súdom, avšak za účelom získania

informácií v úplne inej trestnej veci, v ktorej bolo napokon trestné stíhanie ako nedôvodné

zastavené... Napriek tejto skutočnosti však uvedené záznamy nielenže boli súčasťou

vyšetrovacieho a neskôr súdneho spisu, ale v uvedenom bode obžaloby tvorili dôkazný

základ...“

Sťažovateľ uviedol, že v dôsledku tejto situácie sa v konaní pred súdom prvého

stupňa dostal do „ťažkého psychického rozpoloženia“ a následne sa „pod tlakom rozhodol

urobiť vyhlásenie podľa ...“. Sťažovateľ sa

domnieva, že toto jeho vyhlásenie bolo „ovocím otráveného stromu“, pričom k tomuto

vyhláseniu pristúpil iba z dôvodu, že súd prvého stupňa prihliadal na nezákonné dôkazy.

Sťažovateľ dodal, že také vyhlásenie by nikdy neurobil, ak by vo veci konajúci súd

vychádzal iba z ostatných dôkazov týkajúcich sa žalovaného skutku. Podľa sťažovateľa

v čase, keď toto vyhlásenie učinil, nemal súd prvého stupňa dostatok dôkazov

preukazujúcich jeho vinu, a preto podľa jeho názoru nemal špecializovaný súd vyhlásenie

prijať, ale mal vo veci riadne vykonať dokazovanie a potom na základe vykonaného

dokazovania prijať záver a rozhodnúť.

Sťažovateľ vyslovil názor, že aj napriek týmto nedostatkom, ktoré je potrebné

pripísať na vrub špecializovanému súdu, najvyšší súd v rámci odvolacieho konania

nezjednal nápravu, hoci podľa názoru sťažovateľa § 321 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného

poriadku mu na to poskytoval dostatočný priestor.

Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že postupom špecializovaného

súdu a postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom bolo porušené jeho právo

na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. februára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a obom súdom prikázal

nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 276,64 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak

takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol

v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012.

Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 .

Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu

podal 24. mája 2012 dovolanie, ktoré ako dôkaz k svojej sťažnosti pripojil. Porovnaním

obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a obsahu dovolania dospel ústavný súd

k záveru, že obe podania sú založené na totožnej argumentácii.

Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

vo vzťahu k najvyššiemu ako odvolaciemu súdu rozhodovať najvyšší (dovolací) súd.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké

dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, ak najvyšší súd dovolanie odmietne pre

nesplnenie dovolacích dôvodov. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel

základného práva na súdnu ochranu zaručeného (i práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že sťažovateľovi bude lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho (odvolacieho) súdu (porovnaj

tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012