Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 292/2012
PDF · 169.69 KB
No categories available
III. ÚS 292/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť JUDr. T. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T 48/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. T. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. T. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. PK-1T 48/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára
2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. PK-
1 T 48/2010 z 24. marca 2011 bol uznaný za vinného z protiprávneho konania, a teda
z prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona a prečinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to v bodoch
2, 3 a 4 obžaloby, pričom čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby, z tohto ho
prvostupňový súd spod obžaloby oslobodil.
Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, čo sa týka výroku
o vine a treste, a to pokiaľ išlo o skutky uvedené v bodoch 2, 3 a 4 obžaloby.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa o jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 2 To 5/2011 zo 7. februára 2012 tak, že napadnutý rozsudok v celej jeho
odsudzujúcej časti zrušil a rozhodol sám tak, že ho uznal za vinného zo spáchania prečinu
nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia
slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu
v trvaní 3 rokov, a tiež mu uložil peňažný trest v sume 1 000 € a pre prípad jeho
úmyselného zmarenia mu ustanovil náhradný trest vo výmere 3 rokov. Pokiaľ ide o skutky
uvedené v bodoch 3 a 4 obžaloby, v tomto rozsahu ho najvyšší súd oslobodil spod obžaloby.
Sťažovateľ vyslovil názor, že rozsudok najvyššieho súdu považuje za nesprávny
v časti, v ktorej ho uznal za vinného z protiprávneho konania v bode 2 obžaloby, a to
z dôvodu, že najvyšší súd založil rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli vykonané
zákonným spôsobom, a tiež aj preto, lebo ho založil na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Sťažovateľ dodal, že na základe toho podal 24. mája 2012 proti rozhodnutiu
najvyššieho (odvolacieho) súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)
Sťažovateľ namietal, že najvyšší (odvolací) súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy
skutočnosť, že celé trestné konanie bolo proti nemu vedené na základe dôkazov, ktoré sa
v predmetnom trestnom konaní nemali vôbec použiť. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil
názor: „Príkazy na vyhotovenie záznamov podľa § 114 a § 115 Trestného poriadku
vo vzťahu k osobe sťažovateľa boli síce vydané príslušným súdom, avšak za účelom získania
informácií v úplne inej trestnej veci, v ktorej bolo napokon trestné stíhanie ako nedôvodné
zastavené... Napriek tejto skutočnosti však uvedené záznamy nielenže boli súčasťou
vyšetrovacieho a neskôr súdneho spisu, ale v uvedenom bode obžaloby tvorili dôkazný
základ...“
Sťažovateľ uviedol, že v dôsledku tejto situácie sa v konaní pred súdom prvého
stupňa dostal do „ťažkého psychického rozpoloženia“ a následne sa „pod tlakom rozhodol
urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku...“. Sťažovateľ sa
domnieva, že toto jeho vyhlásenie bolo „ovocím otráveného stromu“, pričom k tomuto
vyhláseniu pristúpil iba z dôvodu, že súd prvého stupňa prihliadal na nezákonné dôkazy.
Sťažovateľ dodal, že také vyhlásenie by nikdy neurobil, ak by vo veci konajúci súd
vychádzal iba z ostatných dôkazov týkajúcich sa žalovaného skutku. Podľa sťažovateľa
v čase, keď toto vyhlásenie učinil, nemal súd prvého stupňa dostatok dôkazov
preukazujúcich jeho vinu, a preto podľa jeho názoru nemal špecializovaný súd vyhlásenie
prijať, ale mal vo veci riadne vykonať dokazovanie a potom na základe vykonaného
dokazovania prijať záver a rozhodnúť.
Sťažovateľ vyslovil názor, že aj napriek týmto nedostatkom, ktoré je potrebné
pripísať na vrub špecializovanému súdu, najvyšší súd v rámci odvolacieho konania
nezjednal nápravu, hoci podľa názoru sťažovateľa § 321 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného
poriadku mu na to poskytoval dostatočný priestor.
Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že postupom špecializovaného
súdu a postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom špecializovaného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T 48/2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 5/2011
zo 7. februára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a obom súdom prikázal
nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 276,64 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T 48/2010 a jeho
rozsudkom z 24. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak
takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol
v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.
Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012.
Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu
podal 24. mája 2012 dovolanie, ktoré ako dôkaz k svojej sťažnosti pripojil. Porovnaním
obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a obsahu dovolania dospel ústavný súd
k záveru, že obe podania sú založené na totožnej argumentácii.
Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu k najvyššiemu ako odvolaciemu súdu rozhodovať najvyšší (dovolací) súd.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké
dôsledky bude mať pre sťažovateľa situácia, ak najvyšší súd dovolanie odmietne pre
nesplnenie dovolacích dôvodov. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že sťažovateľovi bude lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho (odvolacieho) súdu (porovnaj
tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012