Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 418/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskou

kanceláriou AKMG, s. r. o. Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka JUDr. Martina Filipová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 7. marca 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 14. augusta 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva

a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva

a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. marca 2013 (ďalej aj

„medzitýmny rozsudok“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu

zo 14. augusta 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu z 31. júla 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd medzitýmnym rozsudkom

rozhodol, „že je daná zodpovednosť odporcu (sťažovateľky) za škodu spôsobenú

navrhovateľovi (obchodnej spoločnosti UNICOM JIV s. r. o., Bratislava ̶v súčasnosti

JUDr. Vladimír Pavlov, správca konkurznej podstaty navrhovateľky, pozn.) nesprávnym

úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách

konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku“.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Rozsudkom krajského súdu zo 14. augusta 2013 bolo rozhodnuté tak, že krajský súd

potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. z 31. júla 2014

odmietol.

Sťažovateľka je toho názoru, že označenými rozhodnutiami okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdne konanie podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Na základe podrobnej argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha,

aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu, rozsudkom

krajského súdu zo 14. augusta 2013 a uznesením najvyššieho súdu z 31. júla 2014

a následne zrušil tieto rozhodnutia všeobecných súdov.

Keďže z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného

súdu bol vydaný 7. marca 2013, a nie 7. marca 2014, ako sťažovateľka mylne uvádza

v petite sťažnosti [ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) viazaný], ústavný súd považoval túto nesprávnosť za chybu v písaní

a ustálil petit sťažnosti tak, ako to je uvedené.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľka podala 25. augusta 2014

na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho

dovolania. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že jej podnetu bolo vyhovené a generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“) podal v jej právnej veci

mimoriadne dovolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením sp. zn.

z 30. júna 2015. Predmetným uznesením najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu

zo 14. augusta 2013 v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. marca 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. augusta 2013

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2014.

Pre posúdenie sťažnosti považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľa

.

Tento princíp okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka bola pri využití mimoriadneho

opravného prostriedku úspešná, keďže najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu

zo 14. augusta 2013 v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude mať sťažovateľka možnosť

opätovne využívať svoje oprávnenia účastníka konania, a domáhať sa tak účinnej ochrany

svojich práv. Sťažovateľka bude mať možnosť domáhať sa nápravy aj v prípadnom opravnom

konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne

a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho opravného

prostriedku (m. m. ).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka sa tak domohla účinnej ochrany ňou

v sťažnosti označených práv, ktorých porušenie namieta, už v konaní pred najvyšším súdom

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď došlo k naplneniu účelu ňou

sledovaného, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku krajského súdu zo 14. augusta 2013.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie

porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Napokon ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušlo, že splnomocnenie

sťažovateľky udelené jej právnej zástupkyni na jej zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom bolo udelené iba na podanie sťažnosti proti postupu okresného súdu a krajského

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015