Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)b68/392046.be0b9f.pdf
PDF · 200.64 KB
No categories available
2Cdo/153/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 153/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : JUDr. V. P., M.,
správca konkurznej podstaty úpadcu U., IČO : X., U., zastúpený JUDr. J. Č., advokátom
v B. a obchodnou spoločnosťou A., IČO : X., proti žalovanému : Slovenská republika –
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova
č. 12, Bratislava, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
16 C 287/2009, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
14. augusta 2013 sp. zn. 2 Co 287/2013
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 7. marca 2013 č.k. 16 C 287/2009-831
vyslovil, že je daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym
úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách
konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo
preukázané, že v rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne M. neboli dodržané zákonom
požadované postupy a bolo vydané právoplatné rozhodnutie č. 581/2008 zo dňa 31.3.2008,
ktorým sa prevádzkareň M.M. schválila a to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie
splnené neboli a teda zo strany pracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému
postupu pri vydávaní rozhodnutia o udelení certifikátu a pridelení euročísla. Táto skutočnosť
vyplýva jednak z internej správy o vykonanom audite Generálneho riaditeľstva pre zdravie
a spotrebiteľov Európskej komisie, ktorý sa uskutočnil dňa 23.10.2008, a pri ktorom bolo
preukázateľne zistené, že v prevádzkarni bola zistená krížová kontaminácia, keď stavebno-
technické nedostatky (usporiadanie, riešenia a veľkosť) kontaminácii nezabraňujú.
Z interného záznamu spísaného o audite – špecifický audit D., tiež vyplýva, že príslušný
orgán mal pri schvaľovacom postupe identifikovať všetky nedostatky a nedodržiavanie
predpisov, tieto mali byť zaznamenané a pred schválením mal prevádzkovateľ potravinového
podniku mať akčný plán na ich úplné odstránenie, aby sa neschválil závod s hygienickými
chybami, resp. mohol sa schváliť podmienečne. Schválenie M. nebolo podmienené
splnením a dodržiavaním podmienok, ale bolo „bezpodmienečné“. Predpísaný schvaľovací
postup bol síce formálne dodržaný, ale neriešil krížovú kontamináciu, neboli vzaté do úvahy
všetky nedostatky prevádzkarne, ktoré mal prevádzkovateľ potravinárskeho podniku (PPP)
odstrániť, a až potom dostať úplné schválenie. Zo záveru vyplýva, že neboli vymenované
všetky nedostatky, nakoľko nešlo o inšpekciu, ale o audit systému. Bolo odporučené
dôkladne skontrolovať a prehodnotiť prevádzkareň, identifikovať všetky nedostatky,
a oddelene zvážiť, čo je problém usporiadania, riešenia konštrukcie a veľkosti priestorov
(stavebno-technický) a čo je prevádzkový problém, vyhotoviť akčný plán na zlepšenie a prijať
opatrenia krátkodobé a dlhodobé. Skutočnosť, že pri schválení prevádzkarne v roku 2008
došlo k nesprávnemu úradnému postupu vyplýva tiež z kontrolného záznamu
z 27.10.2007, v ktorom sú uvedené rovnaké nedostatky ako v internej správe z vykonaného
auditu, z úradného záznamu z marca 2009, kde sa konštatuje krížová kontaminácia
zapríčinená stavebno-technickým usporiadaním priestorov, z úradného záznamu z 5.4.2011,
12.9.2011 a následného nariadenia o zastavení výrobných činností, ktoré sa vykonávajú
v nevyhovujúcich priestoroch, pričom z predložených listinných dokladov vyplýva, že
k zmene stavebno-technického stavu či iným zmenám v M. od schválenia prevádzky
v marci 2008 nedošlo. Z konania RVPS Nitra vyplýva, že pri schválení prevádzky došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko v marci 2008 bola prevádzka M. schválená
bez podmienok a bez časového obmedzenia v súvislosti so žiadosťou V. T., tak isto bola
schválená aj pri zmene vlastníka prevádzky v máji 2008 a to na žiadosť žalobcu, keď
opätovne bola schválená prevádzka bez podmienok a bez časového obmedzenia na všetky
činnosti a následne bez toho, aby došlo k stavebno-technickým úpravám, či iným zmenám
v predmetnom mäsokombináte, po tom, ako žalobca prenajal mäsokombinát spoločnosti E.,
pracovníci RVPS Nitra skonštatovali pri kontrole dňa 7.9.2011, že v prevádzke nie je možná
výroba z dôvodu ohrozenia potravinovej bezpečnosti a napokon zastavili prevádzkovú
činnosť aj pre žalobcu, čím potvrdili bez ďalšieho, že prevádzka nevyhovovala ani v marci
2008 ani v máji 2008, nakoľko k žiadnej zmene stavebno-technickej u žalobcu nedošlo
a nezmenil sa predmet činnosti a ani objem výrobkov potravín živočíšneho pôvodu oproti
schválenému objemu a výrobkov a činnosti v marci 2008. Túto skutočnosť žalovaný nijak
nevysvetlil ani nepreukázal, že by v priebehu obdobia od roku 2008 do roku 2011 došlo
k legislatívnym zmenám, či zmenám priamo v predmetnej prevádzke. Nestotožnil sa
s tvrdením žalovaného, že zistenú krížovú kontamináciu je možné riešiť prostredníctvom
časového harmonogramu a to z dôvodu, že žalovaný toto tvrdenie nijakým spôsobom
nepreukázal, poukazoval len na tvrdenia svedkov – pracovníkov RVPS Nitra, ktorí sa však
bližšie k časovému harmonogramu nijakým spôsobom nevedeli vyjadriť ani nepreukázali, že
by takýto časový harmonogram bol ešte počas prevádzky M. V. T. schválený, a či z ich
strany bolo jeho dodržiavanie kontrolované, a už vôbec sa nijako nevyjadrili k obsahu –
postupnosti nimi tvrdeného časového harmonogramu. Napokon zákon o veterinárnej
starostlivosti možnosť odstránenia krížovej kontaminácie časovým harmonogramom ani
nepripúšťa a prevádzka nebola schválená za podmienky dodržiavania, prípadne schváleného
časového harmonogramu. Z úradného záznamu z 27.10.2008, záznamu o kontrole vykonanej
po audite vyplýva, že žalobca ako kontrolovaný subjekt bol upozornený na porušenie
príslušných ustanovení zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a predpisov, ktoré
vykonávajú s príslušnou sankciou a upozornením, ako má podľa príslušného právneho
predpisu postupovať a okrem iného bol uvedený b.č. 1-nariadenie EC č. 853/2004 príloha II,
oddiel I, kapitola III, ods. 1, písmeno a, b, podľa ktorého prevádzkovatelia potravinárskych
podnikov musia zabezpečiť, aby rozrábkárne, ktoré nakladajú s mäsom domácich
kopytníkov boli skonštruované tak, aby sa zabránilo kontaminácii mäsa a to najmä
umožnením trvalého napredovania operácií alebo zabezpečením oddelenia medzi rôznymi
dávkami. Z uvedeného je zrejmé, že konštrukčný problém prevádzkarne, ktorý bol
konštatovaný a na ktorý bol žalobca upozornený, bol identifikovaný až po vykonanom audite
a nebol zistený pri kontrole dňa 28.3.2008, ktorá bola vykonaná pred schválením. Žalovaný
v priebehu konania namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu s odôvodnením, že
o schválenie M. požiadal V. T., a teda že žalobca nebol účastníkom konania
po schválenie predmetnej prevádzkarne. So žalovaným vznesenou námietkou nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcu sa nestotožnil, a to z dôvodu, že podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody má ten, komu bola vytýkaným postupom škoda
spôsobená ako i z dôvodu, že prevodom vlastníckeho práva k predmetnému M. žalobca
vstúpil od práv a povinností pôvodného vlastníka V. T.. So zreteľom na uvedené závery
možno zhrnúť, že postup pracovníkov RVPS Nitra bol pri schvaľovaní prevádzkarne v roku
2008 nesprávny, nakoľko táto skutočnosť okrem iného jednoznačne vyplýva z predloženého
listinného dokladu – interný záznam spísaný v audite – špecifický audit D. a preto uzavrel,
že v tomto ohľade je daná zodpovednosť žalovaného za nesprávny úradný postup, ktorého
sa dopustil orgán verejnej moci, pre ktorý je žalovaný ústredným orgánom štátnej správy.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 14. augusta 2013
č.k. 2 Co 287/2013-874 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru,
že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej
zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov a keď
žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto
riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový
stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia rozhodol vecne správne. V celom rozsahu
sa s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku po skutkovej
a právnej stránke stotožnil. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch
prvostupňového súdu uviedol, že súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval na správny predpis a svoje
rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne,
zrozumiteľne a určite vyplývajú logické nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým
dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.
V posudzovanej veci sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z., t.j. že na základe nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia
Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Nitra (RVPS) vznikla žalobcovi škoda vo
výške uplatnenej návrhom. Povaha tohto súdneho konania, v ktorom ide o nárok na peňažné
plnenie, ktorého základom je existencia určitej zodpovednosti, jednoznačne vydanie
medzitýmneho rozsudku pripúšťa, a preto súd prvého stupňa vzhľadom na to, že dokazovanie
výšky vzniknutej škody bude nesporne obtiažne, správne postupoval, keď o základe
nároku žalobcu rozhodol napadnutým medzitýmnym rozsudkom.
Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol tak, že zodpovednosť žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu je daná.
Nebolo možné stotožniť sa s námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní
a vytýkajúcimi prvostupňovému súdu procesné pochybenie spočívajúce v nevykonaní
žalovaným navrhovaných dôkazov a zároveň v tom, že ich nevykonanie prvostupňový súd vo
svojom rozhodnutí neodôvodnil. V posudzovanej veci žalovaný poveril svoju
zamestnankyňu na zastupovanie v danej právnej veci pred súdom a po zrušení tohto povolenia
žiadal doplniť dokazovanie jej výsluchom, z čoho vyplýva, že súd prvého stupňa
jednoznačne správne dokazovanie výsluchom navrhovanej osoby nevykonal (skutočnosť,
ktorú odôvodnil na pojednávaní dňa 8.11.2012, viď č.l. 737 spisu), nakoľko poverená
zamestnankyňa pred súdom vypovedala ako účastník konania (§ 131 O.s.p. na základe
udeleného poverenia), z dôvodu ktorého ako svedok (§ 126 O.s.p.) už v ďalšom konaní po
zrušení jej poverenia v žiadnom prípade vypovedať nemohla.
K nedostatku vecne aktívnej legitimácie žalobcu namietanej žalovaným uviedol, že
žalobca vstúpil do práv a povinností pôvodného vlastníka, ktorému aj bolo udelené
rozhodnutie na prevádzkovanie mäsokombinátu z dôvodu, že prevádzkareň splnila všetky
požiadavky a preto je v prejednávanej veci nositeľom vecnej aktívnej legitimácie a
skutočnosť, že účastníkom konania nebol právny nástupca pôvodného prevádzkovateľa
mäsokombinátu, ktorému aj bolo vydané rozhodnutie, z ktorého si žalobca v tomto konaní
uplatnil svoj nárok, je právne irelevantná. Je nutné poukázať na skutočnosť, že RVPS Nitra
schválila prevádzku potravinárskeho podniku tri dni po podaní žiadosti žiadateľovi V. T. M.
rozhodnutím zo dňa 31.3.2008 č. X. na všetky činnosti bezpodmienečne a bez časového
obmedzenia, pričom pôvodný žiadateľ o mesiac predal prevádzku novému majiteľovi,
žalobcovi, ktorému rozhodnutie o schválení prevádzky vydal žalovaný dňa 2.5.2008.
Z uvedeného teda vyplýva, že RVPS Nitra v priebehu jedného mesiaca schválila
prevádzkareň najprv prevádzkovateľovi V. T. U. a následne aj žalobcovi z dôvodu splnenia
všetkých zákonom požadovaných podmienok, od udelenia rozhodnutia na prevádzkovanie
mäsokombinátu vykonala v období od 13.5.2008 do 13.10.2008 12 kontrol, pri ktorých
žiadne nedostatky nezistila až do kontroly vykonanej dňa 23.10.2008, na základe
špecifického auditu D., pričom z interného záznamu spísaného o vykonanom audite
vyplýva, že bola zistená krížová kontaminácia prevázdkární, v ktorej je mnoho malých
preplnených miestností usporiadaných nelogicky, zariadenia sú tam, kde nemajú byť, bola
zistená kondenzácia vo viacerých priestoroch, čo svedčí o nie dobrej konštrukcii a riešení
priestorov, pričom k samotnému schvaľovaciemu postupu je v internom zázname uvedené, že
„keď príslušný orgán hodnotil závod, pri schvaľovaní mali byť identifikované všetky
nedostatky a nedodržiavanie predpisov malo byť zaznamenané a pred schválením mal mať
potravinársky podnik akčný plán na ich úplné odstránenie, aby sa neschválil závod
s hygienickými chybami; ak sú nedostatky ojedinelé a nie závažné, mal sa schváliť
podmienečne s tým, že tento závod má veľa malých miestností, ktoré sú nelogicky
rozmiestnené a usporiadané a neumožňujú hygienu operácií a napr. výrobky sú tepelne
ošetrené a následne sa s nimi manipuluje v prostredí, kde je možnosť krížovej kontaminácie,
pričom schválenie nebolo podmienené splnením a dodržiavaním podmienok ale bolo
„bezpodmienečné“. Z interného záznamu ďalej vyplýva, že predpísaný schvaľovací postup
bol síce formálne dodržaný, ale neriešil krížovú kontamináciu, neboli vzaté do úvahy všetky
nedostatky prevádzkarne, ktoré mal nový prevádzkovateľ potravinárskeho podniku (PPP)
odstrániť a až potom dostať úplné schválenie. Zo záveru vyplýva, že neboli vymenované
všetky nedostatky, nakoľko nešlo o inšpekciu ale o audit systému. Bolo odporučené dôkladne
skontrolovať a prehodnotiť prevádzkareň, identifikovať všetky nedostatky a oddelene zvážiť,
čo je problém usporiadania, riešenia konštrukcie a veľkosti priestorov (stavebno-technický)
a čo je prevádzkový problém, vyhotoviť akčný plán na zlepšenie a prijať opatrenia krátkodobé
a dlhodobé. Z uvedených dôvodov sa preto nebolo možné stotožniť s tvrdením žalovaného
v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neodôvodnil, v čom
spočíva nesprávny úradný postup žalovaného v schvaľovacom konaní M., nakoľko súd
prvého stupňa nesprávny právny postup žalovaného nielen presvedčivo odôvodnil, ale najmä
v odôvodnení napadnutého rozsudku špecifikoval všetky dôkazy, z ktorých nesprávny úradný
postup žalovaného jednoznačne vyplýva.
K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa existencie príčinnej súvislosti ako
predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu a skutkovou otázkou uviedol, že predmetom
odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo
rozhodnuté o základe nároku, t.j. že žalovaný za škodu spôsobenú žalobcovi zodpovedá
svojím nesprávnym úradným postupom, otázku príčinnej súvislosti medzi jednotlivými
čiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenej žalobcom bude právne posudzovať
a o nich rozhodovať súd prvého stupňa až v konečnom rozsudku. Pri riešení otázky príčinnej
súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a akou
skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241
ods. 2 písm.a/, b/, c/ O.s.p., t.j. že konanie je postihnuté vadami uvedenými v ustanovení
§ 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom tým, že odvolací
súd vo veci nenariadil pojednávanie a toto vo svojom rozsudku ani neodôvodnil.
Listom č. X. zo dňa 1.12.2011 na str. 5 a 6 navrhol súdu prvého stupňa, aby v rámci
vykonávania dokazovania prizval do súdneho konania znalcov z príslušných odborov, a to
v súvislosti s údajnou krížovou kontamináciou. Súd prvého stupňa tieto návrhy
žalovaného bez odôvodnenia nevykonal. Ani odvolací súd toto nevykonanie znaleckého
dokazovania neposúdil a neodôvodnil, hoci na to v odvolaní poukázal. V tom vidí vadu
odvolacieho súdu, a to podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Právoplatný rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.
Poukázal na pochybenia prvostupňového súdu v tom, že dňa 8.11.2012 na súdnom
pojednávaní nechal za žalobcu, už správcu konkurznej podstaty úpadcu konať J. B., ktorý
v tom čase nemal plnomocenstvo na zastupovanie úpadcu od JUDr. V. P., správcu konkurznej
podstaty úpadcu U. , keďže v súdnom spise sa nachádzajú iba dve plnomocenstvá na
zastupovanie úpadcu a to pre JUDr. J. Č. a A., , za JUDr. A. K., PhD., advokátka. V tejto
súvislosti uviedol, že žalobca nikdy nebol účastníkom konania a to správneho konania, ktoré
napáda z titulu nezákonnosti rozhodnutia vydaného v tomto konaní i nesprávneho úradného
postupu v súvislosti so schvaľovaním prevádzky M.; prevádzkovateľovi potravinárskeho
podniku – V. T. U. a to z mesiaca marec 2008. Vzhľadom na uvedené aj pred dovolacím
súdom vzniesol námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.
Poukázal aj na skutočnosť, ktorú uvádza odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku, a to na str. 10 vo štvrtom odseku, ostatná časť vety („vznikla žalobcovi škoda vo
výške uplatnenej v návrhu“). Odvolací súd touto vetou prejudikoval výšku škody uplatnenej
návrhom žalobcu napriek tomu, že prvostupňový súd výrokom medzitýmneho rozsudku
rozhodol takto, „vyslovuje, že je daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánom štátu, s tým, že o výške nároku
na náhradu škody a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku“.
Žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá sa
nachádza v súdnom spise bol povinný, podľa v tom čase platného ustanovenia § 17 ods. 5
zákona č. 514/2003 Z.z., uviesť aj výšku požadovanej úhrady škody podľa odsekov 1, 2, ktorú
však neuviedol. Túto skutočnosť žalovaný namietal, s touto námietkou sa však súd prvého
stupňa nevysporiadal, túto odvolací súd neposúdil a neodôvodnil v napadnutom rozsudku.
Prvostupňový ani odvolací súd v odôvodnení svojich rozsudkov neodôvodnili, v čom
spočíva nesprávny úradný postup žalovaného v celom tomto schvaľovacom konaní M.
a taktiež vôbec neodôvodnili vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
i nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
V odôvodnení medzitýmneho rozsudku ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nie
sú uvedené dôvody, prečo sa súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nezaoberal, neposúdil
a nevyhodnotil výpovede svedkov, ktoré navrhol žalovaný. Svedecké výpovede zachytené
v zápisnici o pojednávaní zo dňa 29.11.2010 či už I. D. a M. V. popierajú všetky nedostatky
pri schvaľovaní prevádzky, na ktoré poukázal žalobca. Ani výpoveď ďalšieho svedka V. T.
nie je v odôvodnení medzitýmneho rozsudku ani v odôvodnení napadnutého rozsudku
posúdená, vyhodnotená a ani uvedené, z akého dôvodu toto nebolo vykonané.
V podanom odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku prvostupňového súdu vzniesol aj
viacero vecných argumentov a námietok, ktorými sa odvolací súd účinne nezaoberal, a to
jednak, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí konštatuje porušenie povinnosti zo strany
RVPS Nitra (str. 16 ods. 6), k akému konkrétnemu porušeniu povinnosti prišlo však
neuvádza, v konaní bolo preukázané, že v rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne M.
neboli dodržané zákonom požadované postupy – aké postupy ktorého zákona neboli dodržané
a akými dôkazmi bolo v konaní preukázané, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktoré
podmienky neboli splnené už neuvádza, iba poukazuje na právne irelevantnú internú správu
o vykonanom audite zo dňa 23.10.2008, sedem mesiacov od právoplatného schválenia
prevádzky. Na strane 17 v druhom odseku protirečivo uvádza, že predpísaný schvaľovací
postup bol formálne dodržaný. Na tej istej strane v predposlednom odseku nesprávne
poukazuje na kontrolu, ktorá sa uskutočnila 3 a 1/2 roka po právoplatnom schválení
prevádzky, a to dňa 7.9.2011 a konštatuje, že zastavením prevádzkovej činnosti aj pre žalobcu
takto pracovníci RVPS Nitra bez ďalšieho potvrdili, že prevádzka nevyhovovala ani v marci
2008 a ani v máji 2008. Odvolací súd vôbec neprihliadol na argumenty žalovaného
a nevyhodnotil jeho námietky nachádzajúce sa na strane 7., 8. a 9. podaného odvolania proti
medzitýmnemu rozsudku súdu prvého stupňa a to v súvislosti s úradným záznamom
č. X. zo dňa 22.7.2009; taktiež s vykonávanou kontrolou zamestnancami RVPS Nitra
u žalobcu dňa 7.9.2011, ako aj s nesprávnou aplikáciou ustanovení slovenských právnych
predpisov i európskej legislatívy k celej tejto právnej veci.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že návrh žalobcu sa
zamieta v celom rozsahu alebo ak sú splnené podmienky pre rozhodnutie podľa § 243b ods. 2
prvá veta O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne
navrhol, aby dovolací súd podľa ustanovenia § 243 O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie žalovaného
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený zamestnancom,
ktorý za neho koná, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním žalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a písm.g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred
súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania (napr. právo zúčastniť
sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Dovolateľ procesnú vadu
konania a prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. vyvodzoval v dovolaní
z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho, aby
boli splnené podmienky pre tento procesný postup vyplývajúci z § 214 O.s.p.
Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 14. augusta 2013. Podľa
ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 388/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
1. januára 2012, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (než sú
uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje
tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem, keďže
nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce
sa územného celku a pod. Z Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a ani
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo
na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Postupom odvolacieho
súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred
súdom.
V čase, keď odvolací súd rozhodoval, že predmetná vec bude vyhlásená bez
nariadenia ústneho pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2
O.s.p., boli čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli súdu dňa
8. augusta 2013 (č.l. 871 spisu). Napokon vyplýva to aj zo zápisnice o vyhlásení rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 14. augusta 2013 (č.l. 872, 873 spisu).
To znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2
O.s.p. a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nevykonanie ním
navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa a nesprávne zhodnotenie vykonaných dôkazov,
čo podľa jeho názoru viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Dokazovaním je čas občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993), ktorá by
v danom prípade mohla založiť prípustnosť dovolania podaného žalovaným. Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky ním navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm.f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Nevykonaním žalovaným navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Žalovaný v dovolaní ďalej namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm.a/ až c/ O.s.p.).
K námietke dovolateľa o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že otázka
tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti
dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia žalovaného uvádzané v dovolaní, ktoré
sa týkajú aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, sú pre prípustnosť dovolania právne
bezvýznamné.
Nedôvodná bola aj námietka, ktorú uplatnil žalovaný a ktorá mala spočívať v tom, že
odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a že jeho rozhodnutie je tak
nepreskúmateľné.
Odvolací súd v úvodnej časti odôvodnenia svojho rozsudku podrobne zrekapituloval
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a uviedol, že sa s jeho skutkovými a právnymi závermi
ako aj s ich odôvodnením stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu
pripojil ďalšie dôvody, ktorými sa vyporiadal s argumentáciou žalovaného uvedenou
v odvolaní. Najmä poukázal na nesprávny úradný postup žalovaného v schvaľovacom konaní
M., keď Regionálna veterinárna a potravinová správa Nitra svojím rozhodnutím v marci
2008 a opakovane v máji (2.5.2008) povolila prevádzkovať M. a po vykonaní auditu,
ktorému predchádzalo 12 kontrol vykonaných Regionálnou veterinárnou a potravinárskou
správou Nitra 23.10.2008, t.j. 5 mesiacov po vydaní schvaľujúceho rozhodnutia,
deklarovala závažné nedostatky, ktoré prevádzku nielen vážne ohrozili, ale postupne viedli až
k zamietnutiu žiadosti na prevádzkovanie potravinárskeho podniku spoločnosťou E.
rozhodnutím zo dňa 21.9.2011 č.k. X.. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje
pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať
príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy § 442 Občianskeho zákonníka a škodu vo
všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len vtedy, ak
vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom. Ani vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom
zodpovednosti skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus =
spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane
jeho rozsahu následkom tejto príčiny. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym
posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za
škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma) za
ktorú je požadovaná náhrada. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé
odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné
otázky a námietky týkajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak
skutkového a právneho posúdenia veci. Námietky dovolateľa v tomto smere preto neboli
dôvodné.
V tejto súvislosti s požiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005, podľa
ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní.
Dovolateľom namietaná tzv. iná vada týkajúca sa hodnotenia dôkazov a z neho
vyvodených skutkových zistení súdom prvého stupňa a tiež aj nesprávne právne posúdenie
veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p.) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samé osebe
však prípustnosť dovolania nezakladajú.
So zreteľnom na uvedené dovolací súd dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať
správnosťou rozsudku odvolacieho súdu aj z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová