Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 51/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, ktorou namietala porušenie základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Jaroslavom Lovaššom, ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2.1 Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol na základe rozhodnutia

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica, odboru poriadkovej polície

č. p. ORP-900-3/PP-ODEZ-2007 z 13. septembra 2007 zaistený zbrojný preukaz a dve

strelné zbrane. Dňa 22. februára 2011 bolo sťažovateľke adresované oznámenie Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica, oddelenia dokladov o navrátení zbrojného

preukazu a strelných zbraní z dôvodu, že 31. októbra 2009 došlo k zmene zákona, a to

, ktorým sa mení a dopĺňa o strelných

zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o strelných zbraniach a strelive“), s účinnosťou od 1. novembra 2009,

ktorým bol upravený § 19 zákona o strelných zbraniach a strelive, teda bezúhonnosť

a spoľahlivosť osoby, ktorá môže byť držiteľom strelnej zbrane. Trestné činy prijímania

úplatku a inej náležitej výhody a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti neboli

novelizáciou zákona v tomto ustanovení zahrnuté ako prekážka bezúhonnosti

a spoľahlivosti. Sťažovateľka 27. marca 2011 adresovala Okresnému riaditeľstvu

Policajného zboru Banská Bystrica, oddeleniu dokladov vyjadrenie, v ktorom žiadala

okamžité navrátenie zbrojného preukazu a strelných zbraní a upozornila na skutočnosť, že

vzhľadom na zmenu zákonného znenia § 19 zákona o strelných zbraniach a strelive jej bol

od 1. novembra 2009 nezákonne zadržiavaný zbrojný preukaz a strelné zbrane.

Sťažovateľka uviedla, že „OR PZ v Banskej Bystrici, ako správny orgán v zmysle § 30

ods. 1 Správneho poriadku malo podľa názoru sťažovateľa obligatórne zastaviť predmetné

konanie, v ktorom sa rozhodlo o zaistení zbrojného preukazu a zbraní sťažovateľa, a to

bezodkladne odo dňa účinnosti novely zákona o zbraniach, t. j. 01.11.2009. Sťažovateľ

tvrdil, že nečinnosťou OR PZ v Banskej Bystrici, oddelenia dokladov ako správneho orgánu

po dobu skoro jeden a pol roka došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím sťažovateľovi

vznikla škoda na právach, nemajetková ujma ako aj poškodenie a následná ujma na

zdraví.“. Z už uvedených dôvodov podala sťažovateľka po predchádzajúcej žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci na

okresnom súde žalobu o náhradu škody proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“).

2.2 Okresný súd túto žalobu sťažovateľky rozsudkom zamietol a konštatoval,

že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

nemajetkovej ujmy (strach o život v dôsledku vyhrážok , pozn.). Krajský súd

po podaní odvolania sťažovateľkou rozsudok okresného súdu potvrdil. Napokon najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

3. V rámci dobového kontextu sťažovateľka uviedla, že ako sudkyňa v zmenkovom

konaní sp. zn. vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici rozhodla

o platnosti zmenky v prípade spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s., Lazovná 18, Banská

Bystrica, IČO 36 030 431, na čo bol následne na majetok tejto spoločnosti vyhlásený

konkurz. V rokoch 2005 – 2009 bola kauza spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s.,

mnohonásobne medializovaná. Dôvodom silného záujmu verejnosti a médií o túto kauzu sa

stalo aj obvinenie predsedu predstavenstva spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s.,

z prípravy vrážd subjektov zúčastnených na konaní, kde bolo v printových médiách

opakovane uvádzané, že jednou z pripravovaných vrážd bola aj vražda sťažovateľky.

4. Sťažovateľka vo vzťahu k okresnému súdu a ku krajskému súdu namietala,

že nevykonali ňou navrhnutý dôkaz (výsluch svedkov a , ktorí

ako pracovníci Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií poskytovali

sťažovateľke osobnú ochranu a mali sa podľa nej vyjadriť k miere a intenzite obáv

a strachu, ktorými sťažovateľka trpela v období, keď mala v držbe strelnú zbraň, oproti

obdobiu, keď ju v držbe nemala). Sťažovateľka z tejto skutočnosti vyvodila záver,

že konajúce súdy jej znemožnili, aby uskutočnila svoje procesné práva, čoho výsledkom

malo byť porušenie jej práva na spravodlivý proces. Zároveň sťažovateľka dospela

k záveru, že nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov bola porušená aj zásada rovnosti

zbraní sporových strán. K záveru okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,

o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

nemajetkovej ujmy sťažovateľka uznala, že obavy a strach o svoj život nemala výlučne

v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej. Trvala ale na tom, že tento jej strach

by bol menší, ak by nedošlo k tomuto nesprávnemu úradnému postupu.

5. Dovolaciemu súdu sťažovateľka v prvom rade vytýka, že jej dovolanie odmietol,

hoci podľa jej názoru ho v skutočnosti zamietol, pretože podľa jej tvrdenia sa ňou

vymedzenými dovolacími dôvodmi zaoberal a len konštatoval, že dovolací dôvod nebol

naplnený. Vo vzťahu k obsahu rozhodnutia dovolacieho súdu sťažovateľka nesúhlasí s jeho

záverom, že otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

nemajetkovej ujmy je otázkou skutkovou, a nie právnou. Keďže ju dovolací súd považoval

za skutkový aspekt, ktorý je vylúčený z dovolacieho prieskumu, dovolanie sťažovateľky

odmietol. Týmto postupom dovolacieho súdu malo byť podľa sťažovateľky porušené jej

právo na spravodlivý proces.

6. Okrem už uvedených námietok smerujúcich proti okresnému súdu, krajskému

súdu a najvyššiemu súdu sťažovateľka napádala aj rozhodnutie žalovanej v napadnutom

konaní o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným postupom nezbaviť ňou

navrhnutých svedkov mlčanlivosti, hoci podľa jej názoru na to boli naplnené zákonné

podmienky. Týmto postupom žalovanej malo takisto dôjsť k odopretiu jej práva

na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľka ale túto časť argumentácie žiadnym spôsobom

nepremietla do petitu svojej ústavnej sťažnosti.

7. Sťažovateľka preto žiadala, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 , ako aj právo

sťažovateľa na zachovanie rovnosti strán v súdnom konaní podľa

Slovenskej republiky bolo konaním Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod č. k. , konaním Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod č. k. a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. k. porušené

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -291

zo dňa 29.04.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -340

zo dňa 18.01.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 19.08.2019 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca odo dňa

doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 391,99 EUR s DPH.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8.1 Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8.2 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.3 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8.4 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9.1 Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

9.2 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia ňou

označených práv iba postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,

no z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutí, konkrétne rozsudku

okresného súdu č. k. -219 z 29. apríla 2016, rozsudku krajského súdu

č. k. -340 z 18. januára 2018 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2019, a preto ústavný súd v medziach vymedzených ústavnou

sťažnosťou sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume napadnutého postupu okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu najmä z obsahu uvedených rozhodnutí.

III.A K namietanému porušeniu , a

dohovoru postupom okresného súdu

15. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nerozlišovala medzi okresným súdom

a krajským súdom a namietané porušenia, konkrétne nevykonanie ňou navrhovaných

výsluchov svedkov a záver týkajúci sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi nezákonným

postupom štátneho orgánu a vznikom ujmy na strane sťažovateľky, vytýkala v rovnakej

miere okresnému súdu aj krajskému súdu.

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

18. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľkou podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného

súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,

preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

[ ].

III.B K namietanému porušeniu , a

dohovoru postupom krajského súdu

20. Ako bolo aj v predošlej stati uvedené, sťažovateľka vytýkala krajskému súdu

nevykonanie ňou navrhovaných výsluchov svedkov a spochybňovala správnosť záveru

týkajúceho sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom štátneho orgánu

a vznikom ujmy na jej strane.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ). Sťažovateľka

síce v petite svojej ústavnej sťažnosti označila celý čl. 6 dohovoru, ale vzhľadom

na predmet napádaného konania, ako aj skutočnosť, že sama sťažovateľka uvádzala

porušenie dohovoru v súvislosti s , ústavný súd dospel k záveru, že

sťažovateľka napádala iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pri posudzovaní týchto dvoch článkov

vychádzal z uvedeného záveru.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (,

).

23. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv

pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.

Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany

v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa

preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie

takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech

v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu

odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom

zákonom ( ). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva

na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

24. Rovnosť strán konania ( ) súd zabezpečuje vytvorením

rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata

tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového

konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné

ani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (,

).

25. Krajský súd vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom

štátneho orgánu a vznikom ujmy na strane sťažovateľky uviedol: «Odvolací súd považuje

námietky žalobkyne za právne irelevantné. Súd prvej inštancie dospel pri posudzovaní

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v období od 1.11.2009

do 30.3.2011) a žalobkyňou tvrdenou nemajetkovou ujmou k správnemu záveru, že zo strany

žalobkyne nebola preukázaná príčinná súvislosť. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bol riešený vo viacerých rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ) keď niektoré z nich boli uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR (R 21/1992, R 28/2008, R 137/2014). Podľa

záverov obsiahnutých v týchto rozhodnutiach sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálnym

nexusom) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah

príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu

nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá

môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je

rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale

napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá

je už sama následkom. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je

následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej

súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť

preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich

do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája

zodpovednosť za škodu...

Žalobkyňa vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodňovala strachom o život

a zdravie seba a svojho syna. Avšak táto nemajetková ujma, (strach o život a zdravie seba

a svojho syna) zjavne, ako vyplynulo z konania, nie je následkom nesprávneho úradného

postupu (t.j. konštatovaných prieťahov v období od 1.11.2009 do 30.3.2011). Strach

žalobkyne o svoj a synov život bol už pred tým, ako došlo k nesprávnemu úradnému

postupu. Sama žalobkyňa už v žalobe uviedla a potvrdila to aj vo svojej výpovedi, že sa

začala obávať o seba a svojho syna potom ako ona ako sudca Krajského súdu v Banskej

Bystrici v zmenkovom konaní sp. zn. rozhodla o platnosti zmenky v prípade

spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s. na čo bol na majetok spoločnosti Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici vyhlásený dňa 27.2.2001 sp. zn. 36-24 K 323/00

vyhlásený konkurz. Následne sa jej obavy ešte zvýšili v období rokov 2004 až 2008 keď bola

kauza spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s. medializovaná a to aj z dôvodu obvinenia

predsedu predstavenstva z príprava vrážd subjektov zúčastnených na

konaní...

Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne

preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné

bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu

sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané teda poškodeného t.j. žalobkyňu. Odvolací súd

zastáva v súlade so súdom prvej inštancie názor, že žalobkyňa nepreukázala, že prieťahy

ako nesprávny úradný postup bol jedinou príčinou vzniku škody. Ak príčinou škody je iná

skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. Taktiež aplikujúc test conditio sine qua non

nemajetková ujma tak ako šiju uplatňuje žalobkyňa by na jej strane vznikla aj keby nedošlo

k prieťahom v konaní pred v konaní na Okresnom riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej

polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica a to vzhľadom na skutočnosti popísaná vyššie.

Nesprávny úradný postup - prieťahy je preto ako príčina vzniku škody vylúčená.» (body

15.1, 15.2 a 15.3 odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -340

z 18. januára 2018).

26. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu

porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.

Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ).

Vo vzťahu k sťažovateľkou navrhovaným výsluchom svedkov a

, členov ochranky z Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií,

okresný súd v rozsudku uviedol, že ho nemohol vykonať, pretože minister vnútra

Slovenskej republiky ich neoslobodil od povinnosti mlčanlivosti (s. 14 rozsudku okresného

súdu č. k. -219 z 29. apríla 2016).

27. Krajský súd v napadnutom rozsudku adekvátne a zrozumiteľne vysvetlil

teoretické základy posudzovania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a uplatnenou nemajetkovou ujmou opierajúce sa o judikatúru najvyššieho súdu. Následne

s prihliadnutím na tieto teoretické východiská vyhodnotil konkrétne skutkové okolnosti

predmetnej veci so záverom, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožnila so záverom krajského súdu, nie je dostatočne

relevantná, aby spochybnila ústavnú konformnosť záveru krajského súdu o nedostatku

príčinnej súvislosti.

28. Z bodu 26 odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že okresný súd nevykonal

výsluch sťažovateľkou navrhovaných svedkov z objektívneho dôvodu (neboli príslušným

štátnym orgánom oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, pozn.). Takáto skutočnosť nemôže

indikovať porušenie základného práva podľa . Zároveň k vzťahu medzi

právom na spravodlivý proces a nevykonaním predmetných výsluchov ústavný súd uvádza,

že sťažovateľka namietala nevykonanie týchto výsluchov aj v rámci dovolacieho konania

v rámci dovolacieho dôvodu podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dovolací súd tento jej dovolací

dôvod odmietol a sťažovateľka túto časť rozhodnutia ani nenapadala svojou ústavnou

sťažnosťou (ústavnou sťažnosťou napadla postup dovolacieho súdu, ktorý odmietol ňou

uplatnený dovolací dôvod podľa , pozn.). Z uvedeného vyplýva,

že otázkou porušenia práva na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k nevypočutiu

sťažovateľkou navrhovaných svedkov sa v rámci posudzovania dovolacích dôvodov

zaoberal aj najvyšší súd, a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany

práva na spravodlivý súdny proces. Ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa argumentu

sťažovateľky o porušení a dohovoru krajským súdom

nevypočutím ňou navrhnutých svedkov preto musel ústavný súd s ohľadom na princíp

subsidiarity odmietnuť podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

29. K sťažovateľkinej námietke zhrnutej v bode 6 odôvodnenia tohto uznesenia

ústavný súd uvádza, že postoj protistrany (a zároveň štátneho orgánu disponujúceho

konkrétnou zákonnou právomocou, pozn.) v konaní nemôže byť dôvodom porušenia

princípu rovnosti strán konania, za ktorú by niesol zodpovednosť konajúci všeobecný súd.

30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

31. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi

rozsudkom krajského súdu č. k. -340 z 18. januára 2018 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a ani jej práva podľa dohovoru, preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti (nad rámec špecifikovaný v bode 28 odôvodnenia tohto uznesenia)

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu a a

dohovoru postupom najvyššieho súdu

32. Vo vzťahu k rozhodovaniu najvyššieho súdu v predmetnej veci sťažovateľka vidí

porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol s poukazom

na skutočnosť, že príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

nemajetkovej ujmy je otázkou skutkovou, a nie právnou. Sťažovateľka je totiž toho názoru,

že ide o otázku právnu, a preto ju možno podriadiť pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

.

33. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. augusta 2019

k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa okrem

iného uviedol: „... otázka, či medzi žalobkyňou tvrdeným protiprávnym konaním orgánu

žalovanej a ňou tvrdenou nemajetkovou ujmou, bola otázkou skutkovou, riešenie ktorej

nemá právnu relevanciu z hľadiska skúmania podmienok prípustnosti dovolania podľa

. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou uvádzanou skutočnosťou (nesprávny

úradný postup orgánu štátu) a nemajetkovou ujmou (strach o svoj život a zdravie) je vzťah

príčinnej súvislosti, resp. tvrdí, že protiprávny stav, kedy jej nebola vrátená legálne držaná

strelná zbraň, ktorú si zaobstarala na svoju ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku

nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia, keby k takémuto protiprávnemu postupu žalovanej

nedošlo, prehodnocuje skutkové závery odvolacieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti

medzi konaním orgánu moci a nemajetkovou ujmou. Posudzovanie miery preukázania

príčinnej súvislosti nie je právnou otázkou. Dovolací súd so zreteľom na toto ustanovenie

nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa posudzovať

správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých

dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení. Prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť tvrdenie žalobkyne, že pri inom

(podľa žalobkyne náležitejšom a úplnejšom) zistení rozhodujúcich skutkových okolností

odvolacím súdom by právne závery, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli

odlišné.“

34. Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je

povinnosť najvyššieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané

sťažovateľkou. K už uvedenej citácii ústavný súd iba dodáva, že otázka príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a deklarovanou ujmou bude vždy závisieť

od konkrétnych skutkových okolností predmetného prípadu. Sťažovateľkou uvádzané

skutočnosti v jej ústavnej sťažnosti preto nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia ňou

označených práv postupom najvyššieho súdu v predmetnom dovolacom konaní. Ústavný

súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

najvyššieho súdu.

35. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd v predmetnej veci v skutočnosti zamietol

jej dovolanie napriek zneniu samotného výroku („dovolanie odmieta“, pozn.), pretože sa

mal zaoberať ňou uvedenými dovolacími dôvodmi, taktiež neobstojí. Najvyšší súd sa totiž

nezaoberal dôvodmi dovolania, ale dôvodmi prípustnosti dovolania. Konkrétne sa najvyšší

súd v rámci odôvodnenia dovolacieho dôvodu podľa zaoberal otázkou,

či posúdenie už špecifikovanej príčinnej súvislosti je skutkovou otázkou, ale nehodnotil

konkrétnu príčinnú súvislosť v predmetnej veci, ako to urobil krajský súd. To, že bolo

odôvodnenie predmetného uznesenia najvyššieho súdu rozsiahle a vyčerpávajúce

a obsahovalo aj všeobecné teoretické východiska a judikatúru týkajúcu sa posudzovania

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou ujmou (obdobne

ako príslušný rozsudok krajského súdu, pozn.), mohlo síce zmiasť sťažovateľku,

ale relevantné v tomto kontexte sú závery, ku ktorým sa ten-ktorý súd dopracoval.

V prípade predmetného uznesenia najvyššieho súdu to bola neprípustnosť sťažovateľkou

uplatneného dovolacieho dôvodu podľa , a to vzhľadom na jeho skutkový

charakter. V prípade predmetného rozsudku krajského súdu to bol záver, podľa ktorého

nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou

nemajetkovou ujmou.

36. V danom prípade preto neexistuje žiadna príčinná súvislosť ani medzi

predmetným uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a ani jej práva podľa dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

37. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu