Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 51/2020
PDF · 529.85 KB
No categories available
IV. ÚS 51/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, ktorou namietala porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2012, postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 320/2016 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 80/2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. Jaroslavom Lovaššom, ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 320/2016 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2.1 Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol na základe rozhodnutia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica, odboru poriadkovej polície
č. p. ORP-900-3/PP-ODEZ-2007 z 13. septembra 2007 zaistený zbrojný preukaz a dve
strelné zbrane. Dňa 22. februára 2011 bolo sťažovateľke adresované oznámenie Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica, oddelenia dokladov o navrátení zbrojného
preukazu a strelných zbraní z dôvodu, že 31. októbra 2009 došlo k zmene zákona, a to
zákonom č. 440/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných
zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o strelných zbraniach a strelive“), s účinnosťou od 1. novembra 2009,
ktorým bol upravený § 19 zákona o strelných zbraniach a strelive, teda bezúhonnosť
a spoľahlivosť osoby, ktorá môže byť držiteľom strelnej zbrane. Trestné činy prijímania
úplatku a inej náležitej výhody a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti neboli
novelizáciou zákona v tomto ustanovení zahrnuté ako prekážka bezúhonnosti
a spoľahlivosti. Sťažovateľka 27. marca 2011 adresovala Okresnému riaditeľstvu
Policajného zboru Banská Bystrica, oddeleniu dokladov vyjadrenie, v ktorom žiadala
okamžité navrátenie zbrojného preukazu a strelných zbraní a upozornila na skutočnosť, že
vzhľadom na zmenu zákonného znenia § 19 zákona o strelných zbraniach a strelive jej bol
od 1. novembra 2009 nezákonne zadržiavaný zbrojný preukaz a strelné zbrane.
Sťažovateľka uviedla, že „OR PZ v Banskej Bystrici, ako správny orgán v zmysle § 30
ods. 1 Správneho poriadku malo podľa názoru sťažovateľa obligatórne zastaviť predmetné
konanie, v ktorom sa rozhodlo o zaistení zbrojného preukazu a zbraní sťažovateľa, a to
bezodkladne odo dňa účinnosti novely zákona o zbraniach, t. j. 01.11.2009. Sťažovateľ
tvrdil, že nečinnosťou OR PZ v Banskej Bystrici, oddelenia dokladov ako správneho orgánu
po dobu skoro jeden a pol roka došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím sťažovateľovi
vznikla škoda na právach, nemajetková ujma ako aj poškodenie a následná ujma na
zdraví.“. Z už uvedených dôvodov podala sťažovateľka po predchádzajúcej žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci na
okresnom súde žalobu o náhradu škody proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“).
2.2 Okresný súd túto žalobu sťažovateľky rozsudkom zamietol a konštatoval,
že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy (strach o život v dôsledku vyhrážok , pozn.). Krajský súd
po podaní odvolania sťažovateľkou rozsudok okresného súdu potvrdil. Napokon najvyšší
súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.
3. V rámci dobového kontextu sťažovateľka uviedla, že ako sudkyňa v zmenkovom
konaní sp. zn. 2 Zm 43/1999 vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici rozhodla
o platnosti zmenky v prípade spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s., Lazovná 18, Banská
Bystrica, IČO 36 030 431, na čo bol následne na majetok tejto spoločnosti vyhlásený
konkurz. V rokoch 2005 – 2009 bola kauza spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s.,
mnohonásobne medializovaná. Dôvodom silného záujmu verejnosti a médií o túto kauzu sa
stalo aj obvinenie predsedu predstavenstva spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a. s.,
z prípravy vrážd subjektov zúčastnených na konaní, kde bolo v printových médiách
opakovane uvádzané, že jednou z pripravovaných vrážd bola aj vražda sťažovateľky.
4. Sťažovateľka vo vzťahu k okresnému súdu a ku krajskému súdu namietala,
že nevykonali ňou navrhnutý dôkaz (výsluch svedkov a , ktorí
ako pracovníci Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií poskytovali
sťažovateľke osobnú ochranu a mali sa podľa nej vyjadriť k miere a intenzite obáv
a strachu, ktorými sťažovateľka trpela v období, keď mala v držbe strelnú zbraň, oproti
obdobiu, keď ju v držbe nemala). Sťažovateľka z tejto skutočnosti vyvodila záver,
že konajúce súdy jej znemožnili, aby uskutočnila svoje procesné práva, čoho výsledkom
malo byť porušenie jej práva na spravodlivý proces. Zároveň sťažovateľka dospela
k záveru, že nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov bola porušená aj zásada rovnosti
zbraní sporových strán. K záveru okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,
o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy sťažovateľka uznala, že obavy a strach o svoj život nemala výlučne
v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej. Trvala ale na tom, že tento jej strach
by bol menší, ak by nedošlo k tomuto nesprávnemu úradnému postupu.
5. Dovolaciemu súdu sťažovateľka v prvom rade vytýka, že jej dovolanie odmietol,
hoci podľa jej názoru ho v skutočnosti zamietol, pretože podľa jej tvrdenia sa ňou
vymedzenými dovolacími dôvodmi zaoberal a len konštatoval, že dovolací dôvod nebol
naplnený. Vo vzťahu k obsahu rozhodnutia dovolacieho súdu sťažovateľka nesúhlasí s jeho
záverom, že otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy je otázkou skutkovou, a nie právnou. Keďže ju dovolací súd považoval
za skutkový aspekt, ktorý je vylúčený z dovolacieho prieskumu, dovolanie sťažovateľky
odmietol. Týmto postupom dovolacieho súdu malo byť podľa sťažovateľky porušené jej
právo na spravodlivý proces.
6. Okrem už uvedených námietok smerujúcich proti okresnému súdu, krajskému
súdu a najvyššiemu súdu sťažovateľka napádala aj rozhodnutie žalovanej v napadnutom
konaní o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným postupom nezbaviť ňou
navrhnutých svedkov mlčanlivosti, hoci podľa jej názoru na to boli naplnené zákonné
podmienky. Týmto postupom žalovanej malo takisto dôjsť k odopretiu jej práva
na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľka ale túto časť argumentácie žiadnym spôsobom
nepremietla do petitu svojej ústavnej sťažnosti.
7. Sťažovateľka preto žiadala, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo
sťažovateľa na zachovanie rovnosti strán v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo konaním Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod č. k. 12C 83/2012, konaním Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod č. k. 9Co/320/2016 a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. k. 8 Cdo 80/2018 porušené
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12C/83/2012-291
zo dňa 29.04.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/320/2016-340
zo dňa 18.01.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 80/2018
zo dňa 19.08.2019 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca odo dňa
doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 391,99 EUR s DPH.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8.1 Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8.2 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8.3 Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8.4 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
9.2 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia ňou
označených práv iba postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,
no z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutí, konkrétne rozsudku
okresného súdu č. k. 12 C 83/2012-219 z 29. apríla 2016, rozsudku krajského súdu
č. k. 9 Co 320/2016-340 z 18. januára 2018 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
8 Cdo 80/2018 z 19. augusta 2019, a preto ústavný súd v medziach vymedzených ústavnou
sťažnosťou sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume napadnutého postupu okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu najmä z obsahu uvedených rozhodnutí.
III.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
dohovoru postupom okresného súdu
15. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nerozlišovala medzi okresným súdom
a krajským súdom a namietané porušenia, konkrétne nevykonanie ňou navrhovaných
výsluchov svedkov a záver týkajúci sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi nezákonným
postupom štátneho orgánu a vznikom ujmy na strane sťažovateľky, vytýkala v rovnakej
miere okresnému súdu aj krajskému súdu.
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
18. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľkou podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného
súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
dohovoru postupom krajského súdu
20. Ako bolo aj v predošlej stati uvedené, sťažovateľka vytýkala krajskému súdu
nevykonanie ňou navrhovaných výsluchov svedkov a spochybňovala správnosť záveru
týkajúceho sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom štátneho orgánu
a vznikom ujmy na jej strane.
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018). Sťažovateľka
síce v petite svojej ústavnej sťažnosti označila celý čl. 6 dohovoru, ale vzhľadom
na predmet napádaného konania, ako aj skutočnosť, že sama sťažovateľka uvádzala
porušenie čl. 6 dohovoru v súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že
sťažovateľka napádala iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pri posudzovaní týchto dvoch článkov
vychádzal z uvedeného záveru.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (II. ÚS 8/01,
23. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv
pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.
Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany
v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa
preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie
takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech
v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu
odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom
zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
24. Rovnosť strán konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením
rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata
tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového
konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné
ani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (II. ÚS 35/02,
25. Krajský súd vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom
štátneho orgánu a vznikom ujmy na strane sťažovateľky uviedol: «Odvolací súd považuje
námietky žalobkyne za právne irelevantné. Súd prvej inštancie dospel pri posudzovaní
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v období od 1.11.2009
do 30.3.2011) a žalobkyňou tvrdenou nemajetkovou ujmou k správnemu záveru, že zo strany
žalobkyne nebola preukázaná príčinná súvislosť. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bol riešený vo viacerých rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia 3Cdo 313/2009, sp. zn. 2 Cdo 153/2014,
sp. zn. 6 MCdo 11/2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009) keď niektoré z nich boli uverejnené
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR (R 21/1992, R 28/2008, R 137/2014). Podľa
záverov obsiahnutých v týchto rozhodnutiach sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálnym
nexusom) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá
môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je
rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale
napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá
je už sama následkom. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej
súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za škodu...
Žalobkyňa vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodňovala strachom o život
a zdravie seba a svojho syna. Avšak táto nemajetková ujma, (strach o život a zdravie seba
a svojho syna) zjavne, ako vyplynulo z konania, nie je následkom nesprávneho úradného
postupu (t.j. konštatovaných prieťahov v období od 1.11.2009 do 30.3.2011). Strach
žalobkyne o svoj a synov život bol už pred tým, ako došlo k nesprávnemu úradnému
postupu. Sama žalobkyňa už v žalobe uviedla a potvrdila to aj vo svojej výpovedi, že sa
začala obávať o seba a svojho syna potom ako ona ako sudca Krajského súdu v Banskej
Bystrici v zmenkovom konaní sp. zn. 2 Zm 43/199 rozhodla o platnosti zmenky v prípade
spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s. na čo bol na majetok spoločnosti Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici vyhlásený dňa 27.2.2001 sp. zn. 36-24 K 323/00
vyhlásený konkurz. Následne sa jej obavy ešte zvýšili v období rokov 2004 až 2008 keď bola
kauza spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s. medializovaná a to aj z dôvodu obvinenia
predsedu predstavenstva z príprava vrážd subjektov zúčastnených na
konaní...
Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne
preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu
sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané teda poškodeného t.j. žalobkyňu. Odvolací súd
zastáva v súlade so súdom prvej inštancie názor, že žalobkyňa nepreukázala, že prieťahy
ako nesprávny úradný postup bol jedinou príčinou vzniku škody. Ak príčinou škody je iná
skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. Taktiež aplikujúc test conditio sine qua non
nemajetková ujma tak ako šiju uplatňuje žalobkyňa by na jej strane vznikla aj keby nedošlo
k prieťahom v konaní pred v konaní na Okresnom riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej
polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica a to vzhľadom na skutočnosti popísaná vyššie.
Nesprávny úradný postup - prieťahy je preto ako príčina vzniku škody vylúčená.» (body
15.1, 15.2 a 15.3 odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 320/2016-340
z 18. januára 2018).
26. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu
porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné
zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.
Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).
Vo vzťahu k sťažovateľkou navrhovaným výsluchom svedkov a
, členov ochranky z Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií,
okresný súd v rozsudku uviedol, že ho nemohol vykonať, pretože minister vnútra
Slovenskej republiky ich neoslobodil od povinnosti mlčanlivosti (s. 14 rozsudku okresného
súdu č. k. 12 C 83/2012-219 z 29. apríla 2016).
27. Krajský súd v napadnutom rozsudku adekvátne a zrozumiteľne vysvetlil
teoretické základy posudzovania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatnenou nemajetkovou ujmou opierajúce sa o judikatúru najvyššieho súdu. Následne
s prihliadnutím na tieto teoretické východiská vyhodnotil konkrétne skutkové okolnosti
predmetnej veci so záverom, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožnila so záverom krajského súdu, nie je dostatočne
relevantná, aby spochybnila ústavnú konformnosť záveru krajského súdu o nedostatku
príčinnej súvislosti.
28. Z bodu 26 odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že okresný súd nevykonal
výsluch sťažovateľkou navrhovaných svedkov z objektívneho dôvodu (neboli príslušným
štátnym orgánom oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, pozn.). Takáto skutočnosť nemôže
indikovať porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Zároveň k vzťahu medzi
právom na spravodlivý proces a nevykonaním predmetných výsluchov ústavný súd uvádza,
že sťažovateľka namietala nevykonanie týchto výsluchov aj v rámci dovolacieho konania
v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dovolací súd tento jej dovolací
dôvod odmietol a sťažovateľka túto časť rozhodnutia ani nenapadala svojou ústavnou
sťažnosťou (ústavnou sťažnosťou napadla postup dovolacieho súdu, ktorý odmietol ňou
uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, pozn.). Z uvedeného vyplýva,
že otázkou porušenia práva na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k nevypočutiu
sťažovateľkou navrhovaných svedkov sa v rámci posudzovania dovolacích dôvodov
zaoberal aj najvyšší súd, a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany
práva na spravodlivý súdny proces. Ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa argumentu
sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom
nevypočutím ňou navrhnutých svedkov preto musel ústavný súd s ohľadom na princíp
subsidiarity odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
29. K sťažovateľkinej námietke zhrnutej v bode 6 odôvodnenia tohto uznesenia
ústavný súd uvádza, že postoj protistrany (a zároveň štátneho orgánu disponujúceho
konkrétnou zákonnou právomocou, pozn.) v konaní nemôže byť dôvodom porušenia
princípu rovnosti strán konania, za ktorú by niesol zodpovednosť konajúci všeobecný súd.
30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
31. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi
rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 320/2016-340 z 18. januára 2018 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú
sťažnosť v tejto časti (nad rámec špecifikovaný v bode 28 odôvodnenia tohto uznesenia)
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.C K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
dohovoru postupom najvyššieho súdu
32. Vo vzťahu k rozhodovaniu najvyššieho súdu v predmetnej veci sťažovateľka vidí
porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol s poukazom
na skutočnosť, že príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy je otázkou skutkovou, a nie právnou. Sťažovateľka je totiž toho názoru,
že ide o otázku právnu, a preto ju možno podriadiť pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1
CSP.
33. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8 Cdo 80/2018 z 19. augusta 2019
k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP okrem
iného uviedol: „... otázka, či medzi žalobkyňou tvrdeným protiprávnym konaním orgánu
žalovanej a ňou tvrdenou nemajetkovou ujmou, bola otázkou skutkovou, riešenie ktorej
nemá právnu relevanciu z hľadiska skúmania podmienok prípustnosti dovolania podľa
§ 421 CSP. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou uvádzanou skutočnosťou (nesprávny
úradný postup orgánu štátu) a nemajetkovou ujmou (strach o svoj život a zdravie) je vzťah
príčinnej súvislosti, resp. tvrdí, že protiprávny stav, kedy jej nebola vrátená legálne držaná
strelná zbraň, ktorú si zaobstarala na svoju ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku
nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia, keby k takémuto protiprávnemu postupu žalovanej
nedošlo, prehodnocuje skutkové závery odvolacieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti
medzi konaním orgánu moci a nemajetkovou ujmou. Posudzovanie miery preukázania
príčinnej súvislosti nie je právnou otázkou. Dovolací súd so zreteľom na toto ustanovenie
nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP posudzovať
správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých
dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení. Prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť tvrdenie žalobkyne, že pri inom
(podľa žalobkyne náležitejšom a úplnejšom) zistení rozhodujúcich skutkových okolností
odvolacím súdom by právne závery, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli
odlišné.“
34. Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je
povinnosť najvyššieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané
sťažovateľkou. K už uvedenej citácii ústavný súd iba dodáva, že otázka príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a deklarovanou ujmou bude vždy závisieť
od konkrétnych skutkových okolností predmetného prípadu. Sťažovateľkou uvádzané
skutočnosti v jej ústavnej sťažnosti preto nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia ňou
označených práv postupom najvyššieho súdu v predmetnom dovolacom konaní. Ústavný
súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
najvyššieho súdu.
35. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd v predmetnej veci v skutočnosti zamietol
jej dovolanie napriek zneniu samotného výroku („dovolanie odmieta“, pozn.), pretože sa
mal zaoberať ňou uvedenými dovolacími dôvodmi, taktiež neobstojí. Najvyšší súd sa totiž
nezaoberal dôvodmi dovolania, ale dôvodmi prípustnosti dovolania. Konkrétne sa najvyšší
súd v rámci odôvodnenia dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP zaoberal otázkou,
či posúdenie už špecifikovanej príčinnej súvislosti je skutkovou otázkou, ale nehodnotil
konkrétnu príčinnú súvislosť v predmetnej veci, ako to urobil krajský súd. To, že bolo
odôvodnenie predmetného uznesenia najvyššieho súdu rozsiahle a vyčerpávajúce
a obsahovalo aj všeobecné teoretické východiska a judikatúru týkajúcu sa posudzovania
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou ujmou (obdobne
ako príslušný rozsudok krajského súdu, pozn.), mohlo síce zmiasť sťažovateľku,
ale relevantné v tomto kontexte sú závery, ku ktorým sa ten-ktorý súd dopracoval.
V prípade predmetného uznesenia najvyššieho súdu to bola neprípustnosť sťažovateľkou
uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na jeho skutkový
charakter. V prípade predmetného rozsudku krajského súdu to bol záver, podľa ktorého
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou
nemajetkovou ujmou.
36. V danom prípade preto neexistuje žiadna príčinná súvislosť ani medzi
predmetným uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
37. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu