Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 284/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , , zastúpených

Advokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska, združenie, Heydukova 16,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -197

zo 17. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -249 z 15. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. februára 2018 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska,

združenie, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a (ďalej len „“) a podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -197

zo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -249

z 15. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou

Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2013 ako žalobcovia

v 3. a 4. rade spolu s troma ďalšími žalobcami domáhali proti žalovanému v 1. rade

vypratania pozemku parcely – zastavané

plochy a nádvoria o výmere 49 m², zapísanej na , , a jej

odovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku

a súčasne žiadali aby okresný súd určil, že žalovaný v 1. rade je povinný z vypratávaného

pozemku parcely odstrániť šesť ovocných stromov, päť železných stĺpikov,

existujúcu časť žumpy ohraničenú bodmi H-I-K-L-H, pri nej sa nachádzajúce dva korene

viniča s podpornou drevenou konštrukciou, osem kríkov a pletivový plot s betónovým

základom prebiehajúci v bodoch C-B, B-E, E-D ako je to zakreslené na zväčšenom detaile

v prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002 , a to všetko

v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a proti žalovaným v 2. a 3. rade

a vypratania pozemku parcely –

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 33 m, zapísanej na ,

, a jej odovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 60 dní od právoplatnosti

rozsudku a súčasne žiadali, aby okresný súd určil, že žalovaní v 2. a 3. rade sú ďalej povinní

z vypratávaného pozemku parcely odstrániť tri stromčeky – tuje, existujúcu

časť žumpy ohraničenú bodmi S-T-U-V-S, ako aj časť stavby rekreačnej chaty so schodmi

do pivnice ohraničenú bodmi M-N-O-P-Q-R-M a tiež sú povinní odstrániť pletivový plot

s betónovým základom prebiehajúci v bodoch D-E, E-G, G-F ako je to zakreslené

na zväčšenom detaile v prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002

, a to všetko v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia si

proti žalovaným uplatnili aj náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom

č. k. -137 z 19. mája 2014 žalobu žalobcov zamietol. Žalobcovia podali proti

predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -197 zo 17. februára 2016 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Proti

rozsudku krajského súdu podali žalobcovia v 1., 3., 4. a 5. rade ešte za účinnosti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„“ alebo „OSP“) dovolanie. Najvyšší súd uznesením

č. k. -249 z 15. novembra 2017 predmetné dovolanie odmietol.

3. Sťažovatelia v sťažnosti vyčítajú krajskému súdu, že sa nevysporiadal s ich

argumentáciou, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu nedal odpoveď na právne

a skutkovo významné otázky súvisiace s predmetom ochrany ich práv, a preto je arbitrárny.

4. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

„Skutkový stav doteraz zistený a prezentovaný odvolacím súdom v odôvodnení

neobstojí, preto ide o nepredvídateľné, neočakávané rozhodnutie, keď súd nerozhodoval

o návrhu sťažovateľov podľa a sťažovatelia nemali tak priestor na uplatnenie

svojich procesných práv pri konaní súdu o skutočnostiach, svedčiacich len v prospech

žalovaných bez toho, aby títo si plnili svoju dôkaznú povinnosť na preukázanie skutočností

o držbe, dobromyseľnosti, atď... Sme tiež toho názoru, že nemožno tolerovať ani

formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá

nespravodlivosť.

Ako sme už uviedli, odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil stručne a arbitrárne,

keď sa odvolal na ust. a odvolal sa na odôvodnenie písomného

vyhotovenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa, ignorujúc argumenty

sťažovateľov, pretože odvolací súd zdieľa právny názor prvostupňového súdu.

Odvolací súd tiež uviedol, že sťažovatelia v odvolaní navyše neuviedli žiadne nové

relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vyporiadal a ktoré by boli

spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Takto formálne, zjednodušene posúdil

odvolací sofistikovanú krádež súkromného vlastníctva navrhovateľov v štýle deväťdesiatich

rokov.

Toto tvrdenie odvolacieho súdu je nepravdivé a nezodpovedá tomu, čo sťažovatelia

uviedli v odvolaní a tiež na dvoch pojednávaniach na odvolacom súde, po ktorých odvolací

súd vyniesol prekvapivý a neočakávaný rozsudok, s odôvodnením, vzdialeným od

preberanej právnej problematiky na týchto pojednávaniach. Kvôli potvrdeniu

prvostupňového rozsudku predsa nebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania a

potvrdzujúce rozhodnutie bolo o to prekvapivejšie.“

5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú, že

bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a to pre

arbitrárnosť a svojvôľu dovolacieho súdu týkajúcu sa „... absolútnej absencie

vysporiadania sa s argumentmi sťažovateľov uvedenými v dovolaní...“.

6. Sťažovatelia tvrdia, že nimi uvádzané argumenty boli dôvodom, ktorý zakladal

prípustnosť dovolania podľa , pretože bez riadneho a úplného

vyhodnotenia všetkých podstatných právnych skutočností pôvodného vlastníctva

nehnuteľností právnymi predchodcami sťažovateľov a jeho prevodov, čo sa týka ich

zákonnosti v tomto konaní, nemožno riešiť tzv. vydržanie vlastníckeho práva žalovaných

ako základnú vec.

7. Sťažovatelia vyčítajú napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu prílišný

formalizmus, keď „... dovolací súd v celom jeho rozhodnutí neuviedol ani jednou vetou aké

dôvody uvádzal sťažovateľ v dovolaní, ani jednou vetou neuviedol konkrétne dôvody,

vyplývajúce z podaného dovolania, ktoré by nezakladali prípustnosť dovolania,

a neaplikoval ustanovenia zákona na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľov.

V uznesení dovolací súd uvádza len odkaz na zjednocujúce stanovisko, iné rozhodnutia

a judikatúru, alebo cituje ustanovenie právnych predpisov. Najvyšší súd tak neposkytol

konkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené v dovolaní.“.

8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia argumentujú, že „Všeobecné súdy nesprávne

právne posúdili stratu vlastníckeho práva sťažovateľov, vznik údajných práv žalovaných,

ako je zákonnosť nadobúdacieho titulu, či všetky okolnosti jeho dobromyseľnosti a to

s prihliadnutím na

- zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám alebo aj inak

povedané z nepráva nemôže vzniknúť právo (Ústavný súd SR zásadne odmieta odlišný

prístup Ústavného súdu ČR pri nadobúdaní veci od nevlastníka Ide o nález ÚS ČR

143/2007 zo dňa 25.2.2009, ktorým sa odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho

názoru, podľa ktorého bola pre ÚS ČR rozhodujúca zásada nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet - nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám,

teda aj napriek tvrdenej dobromyseľnosti ďalších nadobúdateľov vlastníctva a t.č. zastáva

iný názor)

- skutočnosť, že pri vydržaní vlastníckeho práva je rozhodujúca dobromyseľnosť pri

dodržaní obvyklej starostlivosti o majetok v závislosti na všetkých okolnostiach, za ktorých

sa tak dialo (u nehnuteľných vecí je to premeranie si prideleného, či kupovaného pozemku,

umiestnenie stavby vzhľadom na hranice pozemku, dĺžka oplotenia, umiestnenie napr. žúmp,

vodovodnej a elektrickej prípojky a podobne, hlavne v danej veci, keď nešlo o dávno

vytvorené a užívané pozemky ale o rozparcelované pozemky pre záhradkárske účely.

Na tieto činnosti sú potrebné súhlasy dotknutých organizácii s nákresmi umiestnenia

stavieb, príslušenstva a prípojok s uvedenými rozmermi a preukázaním vzťahu

k nehnuteľnosti - k pozemku. Archívy týchto organizácií existujú a nie je v možnostiach

navrhovateľov dokumenty získať.).“.

9. Sťažovatelia uvádzajú: „Zo strany všeobecných súdov došlo sekundárne

k porušeniu základného práva sťažovateľa hmotného charakteru, ku ktorým patrí základné

právo vyplývajúce z SR vlastniť majetok, nakoľko už vzhľadom na

vyššie uvedené, sa všeobecné súdy dopustili porušenia ústavnoprocesných princípov podľa

až SR, resp. dohovoru.“

10. Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bol porušený aj princíp rovností zbraní, a to tým, že sa

konajúce súdy nezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do

nevýhodnejšej situácie ako protistranu v konaní.

11. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne

konanie podľa a a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR,

zo dňa 15.11.2017 sp.zn. - 249 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č.k. -197 zo dňa 17.2.2016 porušené bolo.

Uznesenie porušovateľa - Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15.11.2017 sp.zn.

-249 a uznesenie porušovateľa - Krajského súdu v Bratislave zo dňa

17.2.2016 č.k.: -197 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy

právneho zastúpenia vo výške 468,60 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho

zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004

Z. z., 325,42 EUR (2x 153,50 EUR + 2 x paušál/rok 2018 po 9,21 EUR) + 65,08 (20%

podľa §14b ods. 3 za zastupovanie 2 osôb) + 78,10 EUR (20% DPH) = 468,60 EUR/,

do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa

“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

20. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

21. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS

115/02, , ).

23. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

24. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej

judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľov,

ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , podľa a listiny a práv podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

25. Ústavný súd podotýka, že sťažovatelia v petite a v označení svojej sťažnosti

zjavne nesprávne ako porušovateľa základného práva popri najvyššom súde uvádzali

Krajský súd v Bratislave a domáhali sa vyslovenia porušenia základných práv jeho

uznesením a taktiež zrušenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave. Z priložených listín je

ale zrejmé, že ide o rozsudok Krajského súdu v Trnave. Sťažovatelia v rámci svojich príloh

predložili „správny“ rozsudok Krajského súdu v Trnave, navyše uvádzali správnu spisovú

značku, správny dátum rozhodnutia a dokonca aj adresu Krajského súdu v Trnave, preto

ústavný súd túto nesprávnosť posúdil len ako pisársku chybu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo

prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

27. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentmi

spochybňujúcimi prideľovanie nehnuteľností do osobného užívania v osemdesiatych rokoch

a nevykonal v tomto smere ani nimi navrhované dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Krajský

súd sa vo svojom príliš stručnom odôvodnení nezaoberal ani tvrdeniami a navrhovanými

dôkazmi sťažovateľov spochybňujúcimi dobromyseľnosť držby žalovaných. Sťažovatelia

poukazujú, že krajský súd nesprávne uprednostnil požiadavku právnej istoty a ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť

viac práv, ako má sám. Sťažovatelia tvrdia, že kvôli potvrdeniu prvostupňového rozsudku

nebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania. Rozhodnutie krajského súdu preto považujú

za prekvapivé a arbitrárne.

28. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.

Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ).

29. V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku okresného

súdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, ktorá je relevantná vo vzťahu

k potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského súdu a v ktorej sa uvádza:

«V danej veci sa navrhovatelia domáhali vypratania pozemkov parcely

a parcely zapísaných na Liste vlastníctva

, ktorými sú podielovými spoluvlastníkmi na základe nadobúdacích titulov tak,

ako je to uvedené na , ktorá

skutočnosť nebola v konaní sporná. Sporná nebola ani identifikácia týchto parciel, ani

skutočnosť, že odporcovia v 1. až 3. rade skutočne tieto parcely užívajú, keď odporcovia

v konaní nepopreli, že užívali pozemok, ktorý im bol pôvodne pridelený vo väčšej výmere

(zväčšené o predmetné susedné parcely - odporca v 1. rade o parc.

a odporcovia v 2. a 3. rade o parc. ). Odporcovia v 1. až 3. rade žiadali návrh

zamietnuť, keď sa bránili tým, že nemali vedomosť o tom, že užívajú väčšiu časť výmery než

aká im bola pridelená, tvrdili, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli

vydržaním...

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právni predchodcovia odporcu

v 1. rade ( rodičia odporcu v 1. rade ) užívali pridelenú parcelu odvtedy ako im

bola pridelená, t.j. od roku 1984 a následne od roku 1999 užíval túto parcelu odporca

v 1. rade v rozsahu tak, ako je ohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou

v súčasnosti označenou ako parcela a odporcovia v 2. a 3. rade užívajú

pridelenú parcelu od roku 1984 až doposiaľ v rozsahu tak, ako je

ohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou v súčasnosti označenou ako parcela

. Parcely a vznikli až geometrickým zameraním na

základe geometrického plánu č. 39/2002 zo dňa 11.7.2003 vyhotovenom

za účelom obnovenia časti pôvodnej parcely a oddelenia pozemkov

parc. až . Z uvedeného vyplýva, že v roku 1984 v čase pridelenia

pozemkov parc. a parc. boli predmetné parcely (

a ), ktorých vypratania sa navrhovatelia domáhajú v predmetnom konaní,

súčasťou pôvodnej parcely - roly o výmere 0,7762 ha zapísanej v pkn vl. ,

ktorá vznikla z pôvodnej parcely , o výmere

2

10 hektárov 11 árov 78 mzapísanej v PKV v celosti

vo vlastníctve , . Podľa Nariadenia č. 104/45 v znení

Nariadenia č. 64/46 Sb.n. SNR bola táto parcela konfiškovaná pre účely pozemkovej

reformy a ako taká rozdelená a prideľovaná podľa Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR

výmermi do vlastníctva fyzických osôb, časť (parcela ) aj právnym predchodcom

navrhovateľov (Výmer č.: 59238/47-III/B zo dňa 7.11.1947 vydaný Povereníctvom

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ktorým bola parcela pridelená

a manželke ).

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľnosti,

súd je toho názoru, že je oprávnený aj bez návrhu prejudiciálne riešiť otázku vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, ktorá má byť vyprataná, pritom nie je rozhodujúce, že sa táto otázka

môže riešiť aj v samostatnom konaní o žalobe podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku...

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti sa

počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe

nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred

1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred

týmto dňom. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho

s účinnosťou od 1. januára 1992), sa

oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,

ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1

). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky

oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok

stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru,

že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí

účinnosti novely splnené predpoklady stanovené v hypotéze

citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je

potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž

nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia

Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia. Nová právna úprava (zákon

č. ) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju

započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej

skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr

1. januárom 1992. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2001,

sp. zn. ; judikát R 83/2002).

Ustanovenie a upravuje vydržanie ako

osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie

vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej

po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva

držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá

viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.

Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva

je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti

vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom

a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý

faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého

subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť

tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby...

Súd sa stotožňuje s názorom vysloveným v rozsudku NS ČR sp.zn. ,

, že, ak niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí

držby časti alebo celého susedného pozemku, tak ako tomu bolo v prípade právnych

predchodcov odporcu v 1. rade a i v prípade odporcov v 2. a 3. rade, právnym titulom

vydržania je nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku, tzv. putatívny titul.

V danom prípade teda nadobúdacím titulom i pre užívanie susednej parcely bola

u právnych predchodcov odporcu v 1. rade Dohoda o zriadení práva osobného užívania

pozemku zo dňa 20.7.1984 a u odporcov v 2. a 3. rade Dohoda o zriadení práva osobného

užívania pozemku zo dňa 21.8.1984, na základe ktorého sa oprávnene domnievali, že im

nehnuteľnosť patrí v rozsahu ako bola vymeraná a ako ju po celý čas užívali...

V konaní nebolo preukázané doručenie písomných výziev z roku 1999 odporcovi

v 1. rade, resp. jeho právnym predchodcom a odporcom v 2. až 3. rade, napokon v tom čase

už uplynula zákonná 10 ročná lehota potrebná pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním...

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danej veci boli

splnené podmienky vydržania, keď už právni predchodcovia odporcu v 1. rade predmetnú

parcelu užívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej

viere, že im patrí a rovnako i odporcovia v 2. a 3. rade predmetnú parcelu

užívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej viere, že im patrí,

preto súd predmetný návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali vypratania týchto

nehnuteľností, zamietol.»

30. K dokazovaniu navrhovanému žalobcami okresný súd uviedol:

„Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade a navrhovateľ v 5. rade

v konaní tvrdili, že odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené

pozemky, odvtedy právni nástupcovia rodiny upozorňovali odporcov na to,

že tieto pozemky (parcela a parc. ) v celosti patria im a že štát

nemôže odporcom dať vlastnícke právo. Za týmto účelom navrhovali vypočuť i svedkov.

Súd vykonanie tohto dôkazu nepripustil, keď je toho názoru, že uvedené i keby bolo

preukázané, nemohlo narušiť dobromyseľnosť držby predmetných pozemkov, keď podľa

názoru súdu už samotná skutočnosť, ktorú by mali svedkovia preukázať - mali ozrejmiť to,

že priebežne odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené pozemky,

odvtedy právni nástupcovia rodiny upozorňovali odporcov na to, že tieto

pozemky v celosti im patria a že štát im nemôže dať vlastnícke právo - svedčí o tom, že

preukazovanie takejto skutočnosti nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko tieto

nehnuteľnosti boli na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku

pridelené do užívania, z predmetných dohôd vyplýva že pozemok vlastnícky patriaci Čsl.

štátu bol pridelený do osobného užívania právoplatným rozhodnutím Finančného odboru

ONV v Trnave. To znamená, že keď by už v čase uzavretia dohody, resp. i predtým aj mali

právni predchodcovia odporcu v 1. rade a odporcovia v 2. a 3. rade vedomosť o tom, že

pozemky, ktoré sú im prideľované patria niekomu inému a nie štátu, následným uzavretím

dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, v ktorej sa konštatovalo, že pozemok

vlastnícky patrí štátu, ich utvrdil o opaku. t.j. že pozemky patria štátu a nikomu inému.

Preto ani akékoľvek následné upozornenia o tom, že odporcom pozemky nemali byť

pridelené a že pozemok patrí niekomu inému, nemohli vzbudiť pochybnosti u právnych

predchodcov odporcu v 1. rade a odporcov v 2. a 3. rade a narušiť ich dobromyseľnosť v

tom, že pozemok im bol riadne pridelený do užívania na základe v tom čase platných

právnych predpisov (, v znení platnom

a účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991), keď tieto dohody boli v súlade s citovaným

zákonným ustanovením registrované i na štátnom notárstve.

V predmetnom konaní nebol ani dôvod skúmať či správny orgán, ktorý rozhodol

o pridelení nehnuteľností do užívania bol na to kompetentný, ďalej zisťovanie na základe

čoho nadobudol pridelované parcely do vlastníctva štát, tak ako to žiadala splnomocnená

zástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade, keď akékoľvek zistenie, by nemalo žiadny vplyv

na rozhodnutie v predmetnej veci, vzhľadom na dobu ktorá odvtedy uplynula (cca 30

rokov), keďže doteraz nebola preukázaná neplatnosť tohto právneho úkonu, preto ani

dobromyseľnosť odporcov v 1. až 3. rade o existencii platného nadobúdacieho titulu

nemohla byť narušená. Preto súd nepripustil vykonanie tohto dôkazu.

Čo sa týka navrhovaného dôkazu - vyžiadania geometrických plánov (geometrického

plánu 241-1-2540-0024-81 a geometrického plánu č. 243-254-0149-83 z 23.8.1983), takýto

dôkaz by takisto nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko i v prípade, že by

v týchto geometrických plánoch boli zakreslené parcely a parc. ,

ktoré boli pridelené do užívania právnym predchodcom odporcu v 1. rade a odporcom

v 2. a 3. rade, nepreukazovalo by to skutočnosť, že hranice týchto pozemkov tak ako sú

zakreslené v týchto geometrických plánoch boli identicky vyznačené a zamerané na mieste

samom. Žiadny z účastníkov v konaní netvrdil, že parcely pridelené právnym predchodcom

odporcu v 1. rade a odporcom v 2. a 3. rade boli na mieste samom zamerané a vyznačené

iným spôsobom ako kolíkmi, ktoré boli osadené orgánom, ktorý pridelil parcely do užívania,

čo tvrdil samotný navrhovateľ v 5. rade i odporca v 2. rade. Žiadny z účastníkov ani

nenavrhol vykonanie dôkazu na preukázanie opaku, teda, že hranice pridelených pozemkov

boli na mieste samom označené iným spôsobom. Preto súd nepripustil vykonanie tohto

dôkazu.“

31. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného

súdu a na potvrdenie jeho správnosti uviedol:

„Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom

i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam

a pretože zdieľa jeho právny záver s poukazom na ustanovenie ako

odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu

odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní navyše neuviedol

žiadne nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal

a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Odvolací súd k odvolacím námietkam dodáva, že skutočnosť, že právnym

predchodcom navrhovateľov boli po konfiškácii majetku

nehnuteľnosti pridelené výmerom v roku 1947 nie je spochybňovaná. Tiež je faktom, že

opätovne boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované v prospech

štátu a pridelené odporcom a to na základe rozhodnutí o pridelení pozemkov do osobného

užívania odporcov a následne dohôd o zriadení práva osobného užívania týchto

nehnuteľností odporcami, teda zákonným postupom. Tiež je faktom, že od roku 1984

uvedené pridelené nehnuteľnosti odporcovia riadne užívajú. Rozhodnutia ani dohody

doposiaľ nikto riadnym spôsobom nenapadol. Správne sa tak súd prvého stupňa zaoberal

vydržaním vlastníckeho práva odporcami, pretože k strate vlastníckeho práva

navrhovateľov nedošlo ako tvrdia navrhovatelia v roku 1984 ani v roku 1987, ale až po

uplynutí vydržacej doby odporcov. Ak by u odporcov neboli splnené podmienky vydržania,

tak by k strate vlastníckeho práva navrhovateľov nedošlo. Súd prvého stupňa správne

skonštatoval, že odporcovia splnili podmienky vydržania. Držby sa nepochybne ujali viete

v roku 1984. Nehnuteľnosti užívali nerušene po zákonnú dobu 10 rokov, takže v roku 1994

vlastnícke právo vydržali. Odvolací súd mal za to, že boli počas celej vydržacej doby

dobromyseľní, keď dobromyseľnosť možno odvodiť od vydaných rozhodnutí o pridelení

pozemkov a uzavretí dohôd o zriadení práva osobného užívania. Aj keby sa skonštatovalo,

že uvedené rozhodnutie nemohlo byť platné, lebo štát nebol v čase jeho vydania vlastníkom

nehnuteľností, tak táto skutočnosť nemá vplyv na vydržanie, nakoľko aj neplatný právny

úkon môže vyvolať u držiteľa dobromyseľnosť a v danom prípade odporcovia mali

k dispozícii rozhodnutia orgánu štátu a takisto dohody, ktoré s orgánom zastupujúcim štát

uzavreli, takže nemali dôvod uvedené rozhodnutie nerešpektovať a pochybovať o jeho

platnosti, navyše, ak v tej dobe ich preukázateľne nikto v užívaní sporných nehnuteľností

nerušil, tieto si oplotili a zrealizovali na nich výstavby chát. Odporcovia do držby vstúpili

počas resp. za účinnosti zákona č. 131/1981 Zb.. Držba na základe ustanovenia § 132a

ods. 1 uvedeného zákona bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou

skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby

a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákon

č. držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava

do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 O.z.). Keďže odporcovia sporné

pozemky užívali, vstúpili do ich reálnej držby v lete 1984 (kedy boli uzavreté dohody

o zriadení práva osobného užívania a vydané rozhodnutia o pridelení pozemkov) t.j. pred

01. januárom 1992, mohli sa domnievať, že im k týmto pozemkom vzniklo právo osobného

užívania teda išlo by o oprávnenú držbu. Sporné pozemky užívali aj po 01. januári 1992

v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, a do 01. januára 1992 v dobrej viere, že im vzniklo

právo osobného užívania, treba do 10 ročnej vydržacej doby ktorá uplynula v lete 1994

započítať aj držbu pred 01. januárom 1992. Navrhovatelia písomne podľa ich tvrdenia prvý

krát vyzývali odporcov na vypratanie až v roku 1999, čo bolo už po uplynutí vydržacej doby.

K ďalšej namietanej skutočnosti ohľadne väčšej oplotenej výmery pozemkov ako bola

pridelená, odvolací súd udáva, že vzhľadom na výmeru prideleného pozemku a pričlenenej

2 2 2 2

časti, teda vypratávaného pozemku (288 mk 49 ma 274 mk 33 m) odvolací súd mal

za to, že sa jedná o malú výmeru, navyše pri zachovaní tvaru pozemku, takže uvedené

možno považovať za ospravedlniteľný omyl odporcov, ktorí pri oplocovaní pozemkov po ich

pridelení oplotili väčšiu výmeru ako im prináležala (o neskôr zamerané novovytvorené

vypratávané parcely a ). Argument, že nemohli odporcovia

k vlastnému pozemku, pri ktorom je zápis o spochybnenom vlastníckom práve nadobudnúť

ani ďalšiu časť susedného pozemku v nespornom vlastníctve navrhovateľov, odvolací súd

nepovažoval za relevantnú a to z dôvodu, že odporcovia, ak by aj nezískali vlastnícke právo

pozemkov, ktoré im boli pridelené, tak toto právo vydržali spolu s pričlenenými časťami,

keďže oba pozemky (pridelený aj pričlenený) zdieľajú rovnaký režim, čo sa týka podmienok

vydržania.“

32. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

33. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

34. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou

súčasťou základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (). Ochrany základného práva podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ).

36. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

37. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

38. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd

ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne odôvodnili zamietnutie žaloby

žalobcov. Konajúce súdy správne identifikovali, že pre rozhodnutie o žalobe bude

rozhodujúce posúdenie, či došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností žalovanými. Krajský

súd správne poukázal na skutočnosť, že v prípade vydržania vlastníckeho práva žalovanými

nemohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva žalobcov v roku 1983 ani v roku 1987, ale až po

uplynutí vydržacej doby. V tejto situácii bolo akékoľvek dokazovanie k prechodom

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v osemdesiatych rokoch, ktoré navrhovali

sťažovatelia, irelevantné. Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvodná námietka

sťažovateľov o nevykonaní nimi navrhnutých dôkazov (výsluchom nimi navrhnutých

svedkov) k dobromyseľnej držbe žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Okresný súd

považoval za preukázané, že na základe dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku

z 20. a 21. júla 1983 vzniklo žalovaným, resp. ich právnym predchodcom k sporným

nehnuteľnostiam právo osobného užívania. To je dostatočný dôvod na to, aby sa vydržatelia

(žalovaní) domnievali, že ich nadobúdací titul riadne existuje aj bez ohľadu na údajné

tvrdenia sťažovateľmi navrhovaných svedkov, ktorí mali upozorňovať žalovaných, resp. ich

právnych predchodcov, že pozemky im boli pridelené nezákonne. K neprípustnému zásahu

do základného práva podľa by v tejto súvislosti mohlo dôjsť len vtedy,

ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne

neodôvodnený, resp. ak by mu chýbala predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu

vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, čo v tomto prípade nenastalo.

39. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že boli

splnené zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

v prospech žalovaných. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je síce

stručnejšie, ale krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľov. Sťažovateľom sa dostalo

odpovede na ťažiskovú otázku rámcujúcu ich spor, konkrétne prečo súdy neosvedčili ich

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a nevyhoveli ich žalobe na vypratanie

nehnuteľností (lebo v čase podania žaloby žalovaní vydržali vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam). Tvrdenie sťažovateľov, že nemali priestor na uplatnenie svojich

procesných práv, keď súd nerozhodoval o ich žalobe podľa

v znení neskorších predpisov (žaloba o vydanie veci), vyvracajú

samotní sťažovatelia, keď na inom mieste v sťažnosti uvádzajú, že tvrdenie odvolacieho

súdu nezodpovedá tomu, čo uviedli v odvolaní a na dvoch pojednávaniach na odvolacom

súde. Sťažovatelia teda očividne disponovali dostatočným priestorom na uplatnenie svojich

procesných práv. Z počtu nariadených pojednávaní nemožno vyvodzovať ako súd rozhodne

(ani na odvolacom súde). Už vôbec neplatí, že ide o prekvapivé rozhodnutie, ak strana

v konaní na základe počtu pojednávaní odhadovala rozhodnutie, ktoré sa potom nepotvrdilo.

Podľa názoru ústavného súdu teda nemožno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu

za zjavne prekvapivý a ani za arbitrárny.

40. K námietke sťažovateľov, že pochybenie v rozhodovaní všeobecných súdov

spočívalo v uprednostnení požiadavky právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých

v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má

sám, ústavný súd uvádza, že vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Vydržateľ preto neodvodzuje svoje

vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo

plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac

práv, ako sám má), pretože na vydržateľa v tomto prípade nikto vlastnícke právo

neprevádza.

41. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení

s rozsudkom okresného súdu zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil

dôvody svojho rozhodnutia, čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľov dostatočnú

ochranu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou

úpravou a nepopiera ani jej zmysel, obsahuje presný opis skutkového stavu a zrozumiteľné

zdôvodnenie právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá

žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.

42. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

43. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že najvyšší súd sa nezaoberal

ich vecnou argumentáciou, ale iba formalisticky posudzoval podmienky prípustnosti

dovolania, pričom neposkytol konkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené

v dovolaní.

44. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

45. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa až 3

a dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne

preskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242

ods. 1 druhú vetu aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu

existencie prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovatelia

dovolávali. Najvyšší súd následne uviedol definíciu a tri pojmové znaky, ktoré sú vlastné

dovolaciemu dôvodu podľa citovaného ustanovenia [a) odňatie možnosti konať pred súdom,

b) k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku konania súdu a c) možnosť konať

pred súdom sa odňala účastníkovi konania], a v konkrétnostiach k námietkam sťažovateľov

o tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2016 je nepreskúmateľný a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného

dokazovania okresného súdu, ktoré je neúplné, uviedol:

«Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad vtedy, ak

rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné

nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia

k „Justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp

právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád

alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia

„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil,

že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia

, ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety

stanoviska R 2/2016.

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej

inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

z hľadiska formálnej Štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných

skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho

i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli

k prijatiu záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

vydržaním. V dôsledku toho odvolací súd už v tomto smere ďalšiu odvolaciu argumentáciu

žalobcov nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť správnosť prijatého záveru, že žalovaní

nadobudli vlastnícke právo vydržaním za splnenia všetkých zákonov stanovených

podmienok. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené,

nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť

dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než konajúce

súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolatelia sa správnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).»

46. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľov vo vzťahu

k potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným

spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný

súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

47. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa , podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a listiny a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

48. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

, podľa listiny a práva podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

49.1 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie základného

práva podľa a podľa listiny ako následok toho, že

všeobecné súdy sa dopustili porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 9).

49.2 Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom sťažovateľov podľa taká príčinná súvislosť, ktorá

by umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov vyplývajúceho im z čl. 20 ods. 1

, resp. z listiny. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľov aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

50. Podľa petitu sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich základných práv podľa

a , pričom v odôvodnení sťažnosti ich súhrne spolu s

ods. 1 označujú ako právo na spravodlivé súdne konanie.

51. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa sťažovatelia

tvrdia, že konajúce súdy porušili rovnosť zbraní účastníkov konania, a to tým, že sa

nezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do nevýhodnejšej situácie

ako protistranu v konaní. Ústavný súd podotýka, že podstatu sporového konania možno

vidieť aj v tom, že súd sa ako nezávislý arbiter po posúdení všetkých okolností prípadu

prikloní k argumentom jednej zo sporových strán a následne rozhodne v jej prospech.

Ako ústavný súd už uviedol (body II.1 a II.2), konajúce súdy dostatočným spôsobom

vysvetlili, prečo nepovažovali argumenty sťažovateľov za relevantné. To, že sa konajúce

súdy v konečnom dôsledku nepriklonili k argumentom sťažovateľov, nemôže byť

považované za následok porušenia princípu rovností zbraní, a preto napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa .

52. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa sťažovatelia

vo svojej sťažnosti neuviedli žiadne odôvodnenie viažuce sa konkrétne na tento článok

. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (ktoré

sťažovatelia podriaďovali aj pod tento článok) ústavný súd opäť poukazuje na odôvodnenie

toho uznesenia v bodoch II.1 a II.2.

53. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

54. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018