Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)IV. ÚS 284/2018
PDF · 447.66 KB
No categories available
IV. ÚS 284/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a , , zastúpených
Advokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska, združenie, Heydukova 16,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 837/2014-197
zo 17. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4 Cdo 21/2017-249 z 15. novembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. februára 2018 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska,
združenie, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 Co 837/2014-197
zo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 21/2017-249
z 15. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou
Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2013 ako žalobcovia
v 3. a 4. rade spolu s troma ďalšími žalobcami domáhali proti žalovanému v 1. rade
vypratania pozemku parcely – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 49 m², zapísanej na , , a jej
odovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a súčasne žiadali aby okresný súd určil, že žalovaný v 1. rade je povinný z vypratávaného
pozemku parcely odstrániť šesť ovocných stromov, päť železných stĺpikov,
existujúcu časť žumpy ohraničenú bodmi H-I-K-L-H, pri nej sa nachádzajúce dva korene
viniča s podpornou drevenou konštrukciou, osem kríkov a pletivový plot s betónovým
základom prebiehajúci v bodoch C-B, B-E, E-D ako je to zakreslené na zväčšenom detaile
v prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002 , a to všetko
v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a proti žalovaným v 2. a 3. rade
a vypratania pozemku parcely –
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 33 m, zapísanej na ,
, a jej odovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 60 dní od právoplatnosti
rozsudku a súčasne žiadali, aby okresný súd určil, že žalovaní v 2. a 3. rade sú ďalej povinní
z vypratávaného pozemku parcely odstrániť tri stromčeky – tuje, existujúcu
časť žumpy ohraničenú bodmi S-T-U-V-S, ako aj časť stavby rekreačnej chaty so schodmi
do pivnice ohraničenú bodmi M-N-O-P-Q-R-M a tiež sú povinní odstrániť pletivový plot
s betónovým základom prebiehajúci v bodoch D-E, E-G, G-F ako je to zakreslené
na zväčšenom detaile v prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002
, a to všetko v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia si
proti žalovaným uplatnili aj náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom
č. k. 19 C 279/2013-137 z 19. mája 2014 žalobu žalobcov zamietol. Žalobcovia podali proti
predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 11 Co 837/2014-197 zo 17. februára 2016 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Proti
rozsudku krajského súdu podali žalobcovia v 1., 3., 4. a 5. rade ešte za účinnosti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) dovolanie. Najvyšší súd uznesením
č. k. 4 Cdo 21/2017-249 z 15. novembra 2017 predmetné dovolanie odmietol.
3. Sťažovatelia v sťažnosti vyčítajú krajskému súdu, že sa nevysporiadal s ich
argumentáciou, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu nedal odpoveď na právne
a skutkovo významné otázky súvisiace s predmetom ochrany ich práv, a preto je arbitrárny.
4. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:
„Skutkový stav doteraz zistený a prezentovaný odvolacím súdom v odôvodnení
neobstojí, preto ide o nepredvídateľné, neočakávané rozhodnutie, keď súd nerozhodoval
o návrhu sťažovateľov podľa § 126 OZ a sťažovatelia nemali tak priestor na uplatnenie
svojich procesných práv pri konaní súdu o skutočnostiach, svedčiacich len v prospech
žalovaných bez toho, aby títo si plnili svoju dôkaznú povinnosť na preukázanie skutočností
o držbe, dobromyseľnosti, atď... Sme tiež toho názoru, že nemožno tolerovať ani
formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá
nespravodlivosť.
Ako sme už uviedli, odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil stručne a arbitrárne,
keď sa odvolal na ust. § 219 ods. 2 OSP a odvolal sa na odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa, ignorujúc argumenty
sťažovateľov, pretože odvolací súd zdieľa právny názor prvostupňového súdu.
Odvolací súd tiež uviedol, že sťažovatelia v odvolaní navyše neuviedli žiadne nové
relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vyporiadal a ktoré by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Takto formálne, zjednodušene posúdil
odvolací sofistikovanú krádež súkromného vlastníctva navrhovateľov v štýle deväťdesiatich
rokov.
Toto tvrdenie odvolacieho súdu je nepravdivé a nezodpovedá tomu, čo sťažovatelia
uviedli v odvolaní a tiež na dvoch pojednávaniach na odvolacom súde, po ktorých odvolací
súd vyniesol prekvapivý a neočakávaný rozsudok, s odôvodnením, vzdialeným od
preberanej právnej problematiky na týchto pojednávaniach. Kvôli potvrdeniu
prvostupňového rozsudku predsa nebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania a
potvrdzujúce rozhodnutie bolo o to prekvapivejšie.“
5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú, že
bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a to pre
arbitrárnosť a svojvôľu dovolacieho súdu týkajúcu sa „... absolútnej absencie
vysporiadania sa s argumentmi sťažovateľov uvedenými v dovolaní...“.
6. Sťažovatelia tvrdia, že nimi uvádzané argumenty boli dôvodom, ktorý zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pretože bez riadneho a úplného
vyhodnotenia všetkých podstatných právnych skutočností pôvodného vlastníctva
nehnuteľností právnymi predchodcami sťažovateľov a jeho prevodov, čo sa týka ich
zákonnosti v tomto konaní, nemožno riešiť tzv. vydržanie vlastníckeho práva žalovaných
ako základnú vec.
7. Sťažovatelia vyčítajú napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu prílišný
formalizmus, keď „... dovolací súd v celom jeho rozhodnutí neuviedol ani jednou vetou aké
dôvody uvádzal sťažovateľ v dovolaní, ani jednou vetou neuviedol konkrétne dôvody,
vyplývajúce z podaného dovolania, ktoré by nezakladali prípustnosť dovolania,
a neaplikoval ustanovenia zákona na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľov.
V uznesení dovolací súd uvádza len odkaz na zjednocujúce stanovisko, iné rozhodnutia
a judikatúru, alebo cituje ustanovenie právnych predpisov. Najvyšší súd tak neposkytol
konkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené v dovolaní.“.
8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia argumentujú, že „Všeobecné súdy nesprávne
právne posúdili stratu vlastníckeho práva sťažovateľov, vznik údajných práv žalovaných,
ako je zákonnosť nadobúdacieho titulu, či všetky okolnosti jeho dobromyseľnosti a to
s prihliadnutím na
- zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám alebo aj inak
povedané z nepráva nemôže vzniknúť právo (Ústavný súd SR zásadne odmieta odlišný
prístup Ústavného súdu ČR pri nadobúdaní veci od nevlastníka Ide o nález ÚS ČR
143/2007 zo dňa 25.2.2009, ktorým sa odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho
názoru, podľa ktorého bola pre ÚS ČR rozhodujúca zásada nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet - nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám,
teda aj napriek tvrdenej dobromyseľnosti ďalších nadobúdateľov vlastníctva a t.č. zastáva
iný názor)
- skutočnosť, že pri vydržaní vlastníckeho práva je rozhodujúca dobromyseľnosť pri
dodržaní obvyklej starostlivosti o majetok v závislosti na všetkých okolnostiach, za ktorých
sa tak dialo (u nehnuteľných vecí je to premeranie si prideleného, či kupovaného pozemku,
umiestnenie stavby vzhľadom na hranice pozemku, dĺžka oplotenia, umiestnenie napr. žúmp,
vodovodnej a elektrickej prípojky a podobne, hlavne v danej veci, keď nešlo o dávno
vytvorené a užívané pozemky ale o rozparcelované pozemky pre záhradkárske účely.
Na tieto činnosti sú potrebné súhlasy dotknutých organizácii s nákresmi umiestnenia
stavieb, príslušenstva a prípojok s uvedenými rozmermi a preukázaním vzťahu
k nehnuteľnosti - k pozemku. Archívy týchto organizácií existujú a nie je v možnostiach
navrhovateľov dokumenty získať.).“.
9. Sťažovatelia uvádzajú: „Zo strany všeobecných súdov došlo sekundárne
k porušeniu základného práva sťažovateľa hmotného charakteru, ku ktorým patrí základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok, nakoľko už vzhľadom na
vyššie uvedené, sa všeobecné súdy dopustili porušenia ústavnoprocesných princípov podľa
čl. 46 až čl. 48 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
10. Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu bol porušený aj princíp rovností zbraní, a to tým, že sa
konajúce súdy nezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do
nevýhodnejšej situácie ako protistranu v konaní.
11. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR,
zo dňa 15.11.2017 sp.zn. 4Cdo 21/2017 - 249 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 11Co 837/2014-197 zo dňa 17.2.2016 porušené bolo.
Uznesenie porušovateľa - Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15.11.2017 sp.zn.
4Cdo 21/2017-249 a uznesenie porušovateľa - Krajského súdu v Bratislave zo dňa
17.2.2016 č.k.: 11Co 837/2014-197 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy
právneho zastúpenia vo výške 468,60 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho
zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004
Z. z., 325,42 EUR (2x 153,50 EUR + 2 x paušál/rok 2018 po 9,21 EUR) + 65,08 (20%
podľa §14b ods. 3 za zastupovanie 2 osôb) + 78,10 EUR (20% DPH) = 468,60 EUR/,
do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa
“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
20. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS
115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
23. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
24. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej
judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľov,
ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
25. Ústavný súd podotýka, že sťažovatelia v petite a v označení svojej sťažnosti
zjavne nesprávne ako porušovateľa základného práva popri najvyššom súde uvádzali
Krajský súd v Bratislave a domáhali sa vyslovenia porušenia základných práv jeho
uznesením a taktiež zrušenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave. Z priložených listín je
ale zrejmé, že ide o rozsudok Krajského súdu v Trnave. Sťažovatelia v rámci svojich príloh
predložili „správny“ rozsudok Krajského súdu v Trnave, navyše uvádzali správnu spisovú
značku, správny dátum rozhodnutia a dokonca aj adresu Krajského súdu v Trnave, preto
ústavný súd túto nesprávnosť posúdil len ako pisársku chybu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
27. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.
Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentmi
spochybňujúcimi prideľovanie nehnuteľností do osobného užívania v osemdesiatych rokoch
a nevykonal v tomto smere ani nimi navrhované dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Krajský
súd sa vo svojom príliš stručnom odôvodnení nezaoberal ani tvrdeniami a navrhovanými
dôkazmi sťažovateľov spochybňujúcimi dobromyseľnosť držby žalovaných. Sťažovatelia
poukazujú, že krajský súd nesprávne uprednostnil požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám. Sťažovatelia tvrdia, že kvôli potvrdeniu prvostupňového rozsudku
nebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania. Rozhodnutie krajského súdu preto považujú
za prekvapivé a arbitrárne.
28. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné
zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.
Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).
29. V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku okresného
súdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, ktorá je relevantná vo vzťahu
k potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského súdu a v ktorej sa uvádza:
«V danej veci sa navrhovatelia domáhali vypratania pozemkov parcely
a parcely zapísaných na Liste vlastníctva
, ktorými sú podielovými spoluvlastníkmi na základe nadobúdacích titulov tak,
ako je to uvedené na , ktorá
skutočnosť nebola v konaní sporná. Sporná nebola ani identifikácia týchto parciel, ani
skutočnosť, že odporcovia v 1. až 3. rade skutočne tieto parcely užívajú, keď odporcovia
v konaní nepopreli, že užívali pozemok, ktorý im bol pôvodne pridelený vo väčšej výmere
(zväčšené o predmetné susedné parcely - odporca v 1. rade o parc.
a odporcovia v 2. a 3. rade o parc. ). Odporcovia v 1. až 3. rade žiadali návrh
zamietnuť, keď sa bránili tým, že nemali vedomosť o tom, že užívajú väčšiu časť výmery než
aká im bola pridelená, tvrdili, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli
vydržaním...
Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právni predchodcovia odporcu
v 1. rade ( rodičia odporcu v 1. rade ) užívali pridelenú parcelu odvtedy ako im
bola pridelená, t.j. od roku 1984 a následne od roku 1999 užíval túto parcelu odporca
v 1. rade v rozsahu tak, ako je ohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou
v súčasnosti označenou ako parcela a odporcovia v 2. a 3. rade užívajú
pridelenú parcelu od roku 1984 až doposiaľ v rozsahu tak, ako je
ohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou v súčasnosti označenou ako parcela
. Parcely a vznikli až geometrickým zameraním na
základe geometrického plánu č. 39/2002 zo dňa 11.7.2003 vyhotovenom
za účelom obnovenia časti pôvodnej parcely a oddelenia pozemkov
parc. až . Z uvedeného vyplýva, že v roku 1984 v čase pridelenia
pozemkov parc. a parc. boli predmetné parcely (
a ), ktorých vypratania sa navrhovatelia domáhajú v predmetnom konaní,
súčasťou pôvodnej parcely - roly o výmere 0,7762 ha zapísanej v pkn vl. ,
ktorá vznikla z pôvodnej parcely , o výmere
2
10 hektárov 11 árov 78 mzapísanej v PKV v celosti
vo vlastníctve , . Podľa Nariadenia č. 104/45 v znení
Nariadenia č. 64/46 Sb.n. SNR bola táto parcela konfiškovaná pre účely pozemkovej
reformy a ako taká rozdelená a prideľovaná podľa Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR
výmermi do vlastníctva fyzických osôb, časť (parcela ) aj právnym predchodcom
navrhovateľov (Výmer č.: 59238/47-III/B zo dňa 7.11.1947 vydaný Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ktorým bola parcela pridelená
a manželke ).
Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľnosti,
súd je toho názoru, že je oprávnený aj bez návrhu prejudiciálne riešiť otázku vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorá má byť vyprataná, pritom nie je rozhodujúce, že sa táto otázka
môže riešiť aj v samostatnom konaní o žalobe podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku...
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti sa
počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe
nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred
1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred
týmto dňom. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho
zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa
oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky
oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok
stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru,
že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí
účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze
citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je
potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž
nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982
Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia. Nová právna úprava (zákon
č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju
započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej
skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr
1. januárom 1992. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2001,
sp. zn. 3 Cdo 80/01; judikát R 83/2002).
Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie
vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá
viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva
je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti
vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom
a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého
subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť
tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby...
Súd sa stotožňuje s názorom vysloveným v rozsudku NS ČR sp.zn. 22 Cdo/417/98,
22Cdo/1398/2000, že, ak niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí
držby časti alebo celého susedného pozemku, tak ako tomu bolo v prípade právnych
predchodcov odporcu v 1. rade a i v prípade odporcov v 2. a 3. rade, právnym titulom
vydržania je nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku, tzv. putatívny titul.
V danom prípade teda nadobúdacím titulom i pre užívanie susednej parcely bola
u právnych predchodcov odporcu v 1. rade Dohoda o zriadení práva osobného užívania
pozemku zo dňa 20.7.1984 a u odporcov v 2. a 3. rade Dohoda o zriadení práva osobného
užívania pozemku zo dňa 21.8.1984, na základe ktorého sa oprávnene domnievali, že im
nehnuteľnosť patrí v rozsahu ako bola vymeraná a ako ju po celý čas užívali...
V konaní nebolo preukázané doručenie písomných výziev z roku 1999 odporcovi
v 1. rade, resp. jeho právnym predchodcom a odporcom v 2. až 3. rade, napokon v tom čase
už uplynula zákonná 10 ročná lehota potrebná pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním...
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danej veci boli
splnené podmienky vydržania, keď už právni predchodcovia odporcu v 1. rade predmetnú
parcelu užívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej
viere, že im patrí a rovnako i odporcovia v 2. a 3. rade predmetnú parcelu
užívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej viere, že im patrí,
preto súd predmetný návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali vypratania týchto
nehnuteľností, zamietol.»
30. K dokazovaniu navrhovanému žalobcami okresný súd uviedol:
„Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade a navrhovateľ v 5. rade
v konaní tvrdili, že odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené
pozemky, odvtedy právni nástupcovia rodiny upozorňovali odporcov na to,
že tieto pozemky (parcela a parc. ) v celosti patria im a že štát
nemôže odporcom dať vlastnícke právo. Za týmto účelom navrhovali vypočuť i svedkov.
Súd vykonanie tohto dôkazu nepripustil, keď je toho názoru, že uvedené i keby bolo
preukázané, nemohlo narušiť dobromyseľnosť držby predmetných pozemkov, keď podľa
názoru súdu už samotná skutočnosť, ktorú by mali svedkovia preukázať - mali ozrejmiť to,
že priebežne odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené pozemky,
odvtedy právni nástupcovia rodiny upozorňovali odporcov na to, že tieto
pozemky v celosti im patria a že štát im nemôže dať vlastnícke právo - svedčí o tom, že
preukazovanie takejto skutočnosti nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko tieto
nehnuteľnosti boli na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku
pridelené do užívania, z predmetných dohôd vyplýva že pozemok vlastnícky patriaci Čsl.
štátu bol pridelený do osobného užívania právoplatným rozhodnutím Finančného odboru
ONV v Trnave. To znamená, že keď by už v čase uzavretia dohody, resp. i predtým aj mali
právni predchodcovia odporcu v 1. rade a odporcovia v 2. a 3. rade vedomosť o tom, že
pozemky, ktoré sú im prideľované patria niekomu inému a nie štátu, následným uzavretím
dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, v ktorej sa konštatovalo, že pozemok
vlastnícky patrí štátu, ich utvrdil o opaku. t.j. že pozemky patria štátu a nikomu inému.
Preto ani akékoľvek následné upozornenia o tom, že odporcom pozemky nemali byť
pridelené a že pozemok patrí niekomu inému, nemohli vzbudiť pochybnosti u právnych
predchodcov odporcu v 1. rade a odporcov v 2. a 3. rade a narušiť ich dobromyseľnosť v
tom, že pozemok im bol riadne pridelený do užívania na základe v tom čase platných
právnych predpisov (§ 205 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom
a účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991), keď tieto dohody boli v súlade s citovaným
zákonným ustanovením registrované i na štátnom notárstve.
V predmetnom konaní nebol ani dôvod skúmať či správny orgán, ktorý rozhodol
o pridelení nehnuteľností do užívania bol na to kompetentný, ďalej zisťovanie na základe
čoho nadobudol pridelované parcely do vlastníctva štát, tak ako to žiadala splnomocnená
zástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade, keď akékoľvek zistenie, by nemalo žiadny vplyv
na rozhodnutie v predmetnej veci, vzhľadom na dobu ktorá odvtedy uplynula (cca 30
rokov), keďže doteraz nebola preukázaná neplatnosť tohto právneho úkonu, preto ani
dobromyseľnosť odporcov v 1. až 3. rade o existencii platného nadobúdacieho titulu
nemohla byť narušená. Preto súd nepripustil vykonanie tohto dôkazu.
Čo sa týka navrhovaného dôkazu - vyžiadania geometrických plánov (geometrického
plánu 241-1-2540-0024-81 a geometrického plánu č. 243-254-0149-83 z 23.8.1983), takýto
dôkaz by takisto nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko i v prípade, že by
v týchto geometrických plánoch boli zakreslené parcely a parc. ,
ktoré boli pridelené do užívania právnym predchodcom odporcu v 1. rade a odporcom
v 2. a 3. rade, nepreukazovalo by to skutočnosť, že hranice týchto pozemkov tak ako sú
zakreslené v týchto geometrických plánoch boli identicky vyznačené a zamerané na mieste
samom. Žiadny z účastníkov v konaní netvrdil, že parcely pridelené právnym predchodcom
odporcu v 1. rade a odporcom v 2. a 3. rade boli na mieste samom zamerané a vyznačené
iným spôsobom ako kolíkmi, ktoré boli osadené orgánom, ktorý pridelil parcely do užívania,
čo tvrdil samotný navrhovateľ v 5. rade i odporca v 2. rade. Žiadny z účastníkov ani
nenavrhol vykonanie dôkazu na preukázanie opaku, teda, že hranice pridelených pozemkov
boli na mieste samom označené iným spôsobom. Preto súd nepripustil vykonanie tohto
dôkazu.“
31. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného
súdu a na potvrdenie jeho správnosti uviedol:
„Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom
i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam
a pretože zdieľa jeho právny záver s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. ako
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní navyše neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal
a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
Odvolací súd k odvolacím námietkam dodáva, že skutočnosť, že právnym
predchodcom navrhovateľov boli po konfiškácii majetku
nehnuteľnosti pridelené výmerom v roku 1947 nie je spochybňovaná. Tiež je faktom, že
opätovne boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované v prospech
štátu a pridelené odporcom a to na základe rozhodnutí o pridelení pozemkov do osobného
užívania odporcov a následne dohôd o zriadení práva osobného užívania týchto
nehnuteľností odporcami, teda zákonným postupom. Tiež je faktom, že od roku 1984
uvedené pridelené nehnuteľnosti odporcovia riadne užívajú. Rozhodnutia ani dohody
doposiaľ nikto riadnym spôsobom nenapadol. Správne sa tak súd prvého stupňa zaoberal
vydržaním vlastníckeho práva odporcami, pretože k strate vlastníckeho práva
navrhovateľov nedošlo ako tvrdia navrhovatelia v roku 1984 ani v roku 1987, ale až po
uplynutí vydržacej doby odporcov. Ak by u odporcov neboli splnené podmienky vydržania,
tak by k strate vlastníckeho práva navrhovateľov nedošlo. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, že odporcovia splnili podmienky vydržania. Držby sa nepochybne ujali viete
v roku 1984. Nehnuteľnosti užívali nerušene po zákonnú dobu 10 rokov, takže v roku 1994
vlastnícke právo vydržali. Odvolací súd mal za to, že boli počas celej vydržacej doby
dobromyseľní, keď dobromyseľnosť možno odvodiť od vydaných rozhodnutí o pridelení
pozemkov a uzavretí dohôd o zriadení práva osobného užívania. Aj keby sa skonštatovalo,
že uvedené rozhodnutie nemohlo byť platné, lebo štát nebol v čase jeho vydania vlastníkom
nehnuteľností, tak táto skutočnosť nemá vplyv na vydržanie, nakoľko aj neplatný právny
úkon môže vyvolať u držiteľa dobromyseľnosť a v danom prípade odporcovia mali
k dispozícii rozhodnutia orgánu štátu a takisto dohody, ktoré s orgánom zastupujúcim štát
uzavreli, takže nemali dôvod uvedené rozhodnutie nerešpektovať a pochybovať o jeho
platnosti, navyše, ak v tej dobe ich preukázateľne nikto v užívaní sporných nehnuteľností
nerušil, tieto si oplotili a zrealizovali na nich výstavby chát. Odporcovia do držby vstúpili
počas resp. za účinnosti zákona č. 131/1981 Zb.. Držba na základe ustanovenia § 132a
ods. 1 uvedeného zákona bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou
skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby
a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákon
č. 509/1991 Zb. držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava
do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 O.z.). Keďže odporcovia sporné
pozemky užívali, vstúpili do ich reálnej držby v lete 1984 (kedy boli uzavreté dohody
o zriadení práva osobného užívania a vydané rozhodnutia o pridelení pozemkov) t.j. pred
01. januárom 1992, mohli sa domnievať, že im k týmto pozemkom vzniklo právo osobného
užívania teda išlo by o oprávnenú držbu. Sporné pozemky užívali aj po 01. januári 1992
v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, a do 01. januára 1992 v dobrej viere, že im vzniklo
právo osobného užívania, treba do 10 ročnej vydržacej doby ktorá uplynula v lete 1994
započítať aj držbu pred 01. januárom 1992. Navrhovatelia písomne podľa ich tvrdenia prvý
krát vyzývali odporcov na vypratanie až v roku 1999, čo bolo už po uplynutí vydržacej doby.
K ďalšej namietanej skutočnosti ohľadne väčšej oplotenej výmery pozemkov ako bola
pridelená, odvolací súd udáva, že vzhľadom na výmeru prideleného pozemku a pričlenenej
2 2 2 2
časti, teda vypratávaného pozemku (288 mk 49 ma 274 mk 33 m) odvolací súd mal
za to, že sa jedná o malú výmeru, navyše pri zachovaní tvaru pozemku, takže uvedené
možno považovať za ospravedlniteľný omyl odporcov, ktorí pri oplocovaní pozemkov po ich
pridelení oplotili väčšiu výmeru ako im prináležala (o neskôr zamerané novovytvorené
vypratávané parcely a ). Argument, že nemohli odporcovia
k vlastnému pozemku, pri ktorom je zápis o spochybnenom vlastníckom práve nadobudnúť
ani ďalšiu časť susedného pozemku v nespornom vlastníctve navrhovateľov, odvolací súd
nepovažoval za relevantnú a to z dôvodu, že odporcovia, ak by aj nezískali vlastnícke právo
pozemkov, ktoré im boli pridelené, tak toto právo vydržali spolu s pričlenenými časťami,
keďže oba pozemky (pridelený aj pričlenený) zdieľajú rovnaký režim, čo sa týka podmienok
vydržania.“
32. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
33. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
34. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní
pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04).
36. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
37. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich
konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli
na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú
uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
38. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd
ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne odôvodnili zamietnutie žaloby
žalobcov. Konajúce súdy správne identifikovali, že pre rozhodnutie o žalobe bude
rozhodujúce posúdenie, či došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností žalovanými. Krajský
súd správne poukázal na skutočnosť, že v prípade vydržania vlastníckeho práva žalovanými
nemohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva žalobcov v roku 1983 ani v roku 1987, ale až po
uplynutí vydržacej doby. V tejto situácii bolo akékoľvek dokazovanie k prechodom
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v osemdesiatych rokoch, ktoré navrhovali
sťažovatelia, irelevantné. Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvodná námietka
sťažovateľov o nevykonaní nimi navrhnutých dôkazov (výsluchom nimi navrhnutých
svedkov) k dobromyseľnej držbe žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Okresný súd
považoval za preukázané, že na základe dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku
z 20. a 21. júla 1983 vzniklo žalovaným, resp. ich právnym predchodcom k sporným
nehnuteľnostiam právo osobného užívania. To je dostatočný dôvod na to, aby sa vydržatelia
(žalovaní) domnievali, že ich nadobúdací titul riadne existuje aj bez ohľadu na údajné
tvrdenia sťažovateľmi navrhovaných svedkov, ktorí mali upozorňovať žalovaných, resp. ich
právnych predchodcov, že pozemky im boli pridelené nezákonne. K neprípustnému zásahu
do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v tejto súvislosti mohlo dôjsť len vtedy,
ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne
neodôvodnený, resp. ak by mu chýbala predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, čo v tomto prípade nenastalo.
39. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že boli
splnené zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
v prospech žalovaných. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je síce
stručnejšie, ale krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľov. Sťažovateľom sa dostalo
odpovede na ťažiskovú otázku rámcujúcu ich spor, konkrétne prečo súdy neosvedčili ich
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a nevyhoveli ich žalobe na vypratanie
nehnuteľností (lebo v čase podania žaloby žalovaní vydržali vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam). Tvrdenie sťažovateľov, že nemali priestor na uplatnenie svojich
procesných práv, keď súd nerozhodoval o ich žalobe podľa § 126 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (žaloba o vydanie veci), vyvracajú
samotní sťažovatelia, keď na inom mieste v sťažnosti uvádzajú, že tvrdenie odvolacieho
súdu nezodpovedá tomu, čo uviedli v odvolaní a na dvoch pojednávaniach na odvolacom
súde. Sťažovatelia teda očividne disponovali dostatočným priestorom na uplatnenie svojich
procesných práv. Z počtu nariadených pojednávaní nemožno vyvodzovať ako súd rozhodne
(ani na odvolacom súde). Už vôbec neplatí, že ide o prekvapivé rozhodnutie, ak strana
v konaní na základe počtu pojednávaní odhadovala rozhodnutie, ktoré sa potom nepotvrdilo.
Podľa názoru ústavného súdu teda nemožno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu
za zjavne prekvapivý a ani za arbitrárny.
40. K námietke sťažovateľov, že pochybenie v rozhodovaní všeobecných súdov
spočívalo v uprednostnení požiadavky právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má
sám, ústavný súd uvádza, že vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Vydržateľ preto neodvodzuje svoje
vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac
práv, ako sám má), pretože na vydržateľa v tomto prípade nikto vlastnícke právo
neprevádza.
41. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení
s rozsudkom okresného súdu zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil
dôvody svojho rozhodnutia, čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľov dostatočnú
ochranu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou
úpravou a nepopiera ani jej zmysel, obsahuje presný opis skutkového stavu a zrozumiteľné
zdôvodnenie právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá
žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.
42. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
43. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že najvyšší súd sa nezaoberal
ich vecnou argumentáciou, ale iba formalisticky posudzoval podmienky prípustnosti
dovolania, pričom neposkytol konkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené
v dovolaní.
44. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.
II. ÚS 324/2010). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
45. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP
a dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne
preskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242
ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým z dôvodu
existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovatelia
dovolávali. Najvyšší súd následne uviedol definíciu a tri pojmové znaky, ktoré sú vlastné
dovolaciemu dôvodu podľa citovaného ustanovenia [a) odňatie možnosti konať pred súdom,
b) k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku konania súdu a c) možnosť konať
pred súdom sa odňala účastníkovi konania], a v konkrétnostiach k námietkam sťažovateľov
o tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2016 je nepreskúmateľný a je
založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného
dokazovania okresného súdu, ktoré je neúplné, uviedol:
«Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak
rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné
nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia
k „Justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp
právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád
alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia
„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil,
že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety
stanoviska R 2/2016.
Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
z hľadiska formálnej Štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho
i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli
k prijatiu záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
vydržaním. V dôsledku toho odvolací súd už v tomto smere ďalšiu odvolaciu argumentáciu
žalobcov nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť správnosť prijatého záveru, že žalovaní
nadobudli vlastnícke právo vydržaním za splnenia všetkých zákonov stanovených
podmienok. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené,
nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť
dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než konajúce
súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolatelia sa správnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).»
46. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu
vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľov vo vzťahu
k potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným
spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný
súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
47. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva
podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
48. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
49.1 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny ako následok toho, že
všeobecné súdy sa dopustili porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 9).
49.2 Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá
by umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov vyplývajúceho im z čl. 20 ods. 1
ústavy, resp. z čl. 11 ods. 1 listiny. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľov aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
50. Podľa petitu sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich základných práv podľa
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v odôvodnení sťažnosti ich súhrne spolu s čl. 46
ods. 1 ústavy označujú ako právo na spravodlivé súdne konanie.
51. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovatelia
tvrdia, že konajúce súdy porušili rovnosť zbraní účastníkov konania, a to tým, že sa
nezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do nevýhodnejšej situácie
ako protistranu v konaní. Ústavný súd podotýka, že podstatu sporového konania možno
vidieť aj v tom, že súd sa ako nezávislý arbiter po posúdení všetkých okolností prípadu
prikloní k argumentom jednej zo sporových strán a následne rozhodne v jej prospech.
Ako ústavný súd už uviedol (body II.1 a II.2), konajúce súdy dostatočným spôsobom
vysvetlili, prečo nepovažovali argumenty sťažovateľov za relevantné. To, že sa konajúce
súdy v konečnom dôsledku nepriklonili k argumentom sťažovateľov, nemôže byť
považované za následok porušenia princípu rovností zbraní, a preto napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
52. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovatelia
vo svojej sťažnosti neuviedli žiadne odôvodnenie viažuce sa konkrétne na tento článok
ústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (ktoré
sťažovatelia podriaďovali aj pod tento článok) ústavný súd opäť poukazuje na odôvodnenie
toho uznesenia v bodoch II.1 a II.2.
53. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
54. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018