Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 604/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpenej advokátskou kanceláriou

MADEJ & PARTNERS s. r. o., Mýtna 42, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Róbert Madej, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -1604

z 26. augusta 2020, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trenčín č. k. -1604 z 26. augusta 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. -1604 z 26. augusta 2020

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur

a dvadsaťdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie

MADEJ & PARTNERS s. r. o., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a procesný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“),

zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -1604 z 26. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ

sa ako žalobca v zmysle právnych predpisov upravujúcich cirkevné reštitúcie domáhal

odstránenia krívd minulého režimu a žiadal o určenie vlastníckeho práva k špecifikovaným

nehnuteľnostiam a o vydanie týchto nehnuteľností od žalovaného (

). Okresný súd rozsudkom č. k. -720

z 29. apríla 2015 zamietol žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva k špecifikovaným

nehnuteľnostiam a žalobu o vydanie už uvedených nehnuteľností a vyslovil, že o trovách

konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania žalobcu

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -746

zo 4. októbra 2016 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Okresný súd

uznesením č. k. -1286 z 26. júla 2017 priznal žalovanému proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tiež priznal štátu proti žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

uznesením č. k. -1319 z 31. januára 2018 rozhodnutie okresného súdu

potvrdil. Okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom následne uznesením

č. k. -1549 z 29. novembra 2019 rozhodol, že výška náhrady trov konania

žalovaného proti žalobcovi je 279 072,07 € a prijímateľom náhrady trov konania

žalovaného je jeho právny zástupca. Proti predmetnému rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka podali v zákonnej lehote sťažnosť obe strany konania, teda žalobca i žalovaný.

Okresný súd obsadený sudcom napadnutým uznesením obe sťažnosti zamietol.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdil, že na okresnom súde sa domáhal

svojich nárokov podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným

veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o cirkevných reštitúciách“). Predmetom

takéhoto konania je podľa sťažovateľa posúdenie, či je dané právo na strane žalobcu

a či sú splnené podmienky podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo má predstavovať

skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi, čomu podľa sťažovateľa svedčí aj konštantná

judikatúra všeobecných súdov. Pri výpočte trov právneho zastúpenia

preto podľa sťažovateľa bolo potrebné vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a nie z tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

Taktiež sťažovateľ poukázal na § 8 ods. 1 zákona o cirkevných reštitúciách,

podľa ktorého je konanie súvisiace s vydaním nehnuteľných vecí oslobodené od správnych,

ako aj súdnych poplatkov. Ďalej poukázal aj na

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. júla 2007

stanovil za žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti súdny poplatok v zmysle

položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkoch, a teda súdny poplatok viazal

na predmet konania, ktorý nemožno oceniť peniazmi. Napokon poukázal aj na judikatúru

ústavného súdu (, , a ),

ktorý opakovane potvrdil, že uplatňovanie jednej trinástiny výpočtového základu

ako základnej sadzby tarifnej odmeny [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky] je v takýchto typoch

konania odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.

4. Sťažovateľ uviedol, že v danom prípade predstavuje jedna trinástina výpočtového

základu sumu vo výške 81,69 €, pričom žalovanému bola priznaná odmena za jeden úkon

právnej služby vo výške 20 240,29 € (vypočítaná z hodnoty nehnuteľností, určenia

vlastníckeho práva ku ktorým sa sťažovateľ domáhal, pozn.). Ďalej sťažovateľ uviedol,

že v konaní vo veci samej sa neviedlo dokazovanie týkajúce sa hodnoty

všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu. V priebehu konania vo veci samej

nič nenasvedčovalo tomu, že by sa z hľadiska nároku na náhradu trov konania malo

vychádzať z hodnoty veci. Prekvapivo po tom, ako krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie (4. októbra 2016), teda až po právoplatnom skončení konania vo veci samej,

si dal žalovaný na základe objednávky z 2. decembra 2016 vypracovať znalecký posudok

na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Tento znalecký posudok č. 24/2016 bol

vypracovaný 30. decembra 2016 a do konania o trovách konania bol predložený žalovaným

22. marca 2017.

5. Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu okresného súdu porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu tým, že okresný súd sa odklonil od ustálenej

judikatúry (sťažovateľ uviedol judikatúru všeobecných súdov aj ústavného súdu, pozn.)

bez toho, aby uviedol dôvody, na základe ktorých tak urobil. Uvedené podľa sťažovateľa

predstavovalo aj porušenie princípu právnej istoty. Sťažovateľ sa taktiež domnieva,

že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii príslušných

ustanovení právnych noriem, ktoré v sebe zahŕňajú črty svojvôle a extrémneho rozporu

s princípmi spravodlivého súdneho konania.

6. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu

podľa či. 46 ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Trenčín

č. k. -1604 zo dňa 26.08.2020 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. -1604 zo dňa 26.08.2020

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 450,29 EUR,

ktorú je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

MADEJ & PARTNERS s.r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -20 z 25. novembra 2020 ju podľa a

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd týmto uznesením zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Upovedomenie zúčastnenej osoby

8. Podaním z 27. novembra 2020 upovedomil ústavný súd o prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie zúčastnenú osobu podľa , ktorou bol

v tomto prípade

. Zároveň túto zúčastnenú osobu vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti v stanovenej

lehote vyjadrila, ak by to považovala za potrebné. Zúčastnená osoba sa v stanovenej lehote

žiadnym spôsobom nevyjadrila.

Vyjadrenie okresného súdu

9. Ústavný súd 27. novembra 2020 zároveň vyzval okresný súd, aby sa vyjadril

k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní

doručenom ústavnému súdu 8. decembra 2020 predsedníčka okresného súdu uviedla,

že nesúhlasí s názorom sťažovateľa a napadnuté uznesenie okresného súdu považuje

za správne. Poukázala na znenie vyhlášky, z ktorej má jednoznačne vyplývať, že v prípade

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo vydania nehnuteľností má súd

pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať

z hodnoty nehnuteľných vecí. Ďalej uviedla, že následkom rozhodnutia súdu v predmetnej

veci mohla byť zmena v hmotnoprávnom postavení strán, pretože žalobca (ak by bol

v konaní úspešný) by sa stal vlastníkom nehnuteľností oceniteľných peniazmi. Rovnaké

právne následky má mať rozsudok súdu o každej žalobe o určenie vlastníckeho práva

bez ohľadu na to, aké sú skutkové a právne dôvody (t. j. či je žaloba podaná na základe

porušenia predkupného práva, absolútne neplatnej prevodnej zmluvy alebo reštitučného

nároku). Poukázala pritom aj na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie

sp. zn. z 31. mája 2017, v ktorom mal ústavný súd uviesť, že aj žaloba

o neplatnosť právneho úkonu je svojím spôsobom žalobou o určenie vlastníckeho práva

a predmet žaloby o určenie vlastníckeho práva je vždy oceniteľný peniazmi, a tiež uznesenie

sp. zn. z 16. mája 2012, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol,

že použitie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade trov konania

neodôvodňuje ani právna úprava o výške súdneho poplatku. Napokon k samotnej výške trov

konania uviedla, že povinnosť nahradiť trovy konania je potrebné vnímať ako procesný

následok neúspechu v súdnom spore, s čím musí každý žalobca pri podaní žaloby počítať,

a preto navrhovala ústavnú sťažnosť zamietnuť ako neopodstatnenú a zároveň uviedla,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

Replika sťažovateľa

10. Ústavný súd 22. decembra 2020 zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa

predmetné vyjadrenie predsedníčky okresného súdu a vyzval ho, aby k nemu zaujal

stanovisko, ak to bude považovať za potrebné. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 13. januára 2021 netrval na konaní verejného

ústneho pojednávania v predmetnom konaní. V reakcii na vyjadrenie predsedníčky

okresného súdu uviedol, že jej právna argumentácia je neudržateľná a rozporná z rozsiahlou

judikatúrou všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu (napr.: ,

, , , , Krajský súd v Nitre

sp. zn. ). K samotnému znaleckému ohodnoteniu nehnuteľností uviedol,

že počas desiatich rokov, čo sa viedlo konanie vo veci samej, ani súd a ani žiadna

zo sporových strán nemala potrebu preukazovať hodnotu všetkých relevantných

nehnuteľností, keďže z hľadiska predmetu sporu bola táto otázka bezpredmetná.

K jej samotnému určeniu došlo až po tom, čo bol spor meritórne uzavretý.

Na záver sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na skutočnosť,

že ak by malo byť napadnuté uznesenie okresného súdu normou pre posudzovanie nárokov

v takomto type sporov, cirkvi by si v obave z takéhoto rizika žiadne nároky podľa zákona

o cirkevných reštitúciách súdnou cestou neuplatňovali. Tým by pominul samotný účel

a zmysel predmetného zákona. Sanácia krívd, ktorá sa cirkvi podarí v jednom súdnom

konaní, je potom v inom konaní následne negovaná absolútne neprimeraným nárokom

v podobe náhrady trov právneho zastupovania. Netreba tiež zabúdať, že otázka úspechu

v konaní vo veci samej častokrát závisí od otázky preukázania komplikovaného

nástupníctva cirkví po jednotlivých jej právnych predchodcoch, keď mnohé cirkevné

subjekty počas totalitného režimu zanikli, resp. sa neobnovili a reštitučný nárok si uplatňuje

nadriadený subjekt (diecéza), ktorý protistrana zastupujúca štát často v konaní spochybňuje.

V okolnostiach väčšiny neúspešných konaní, ak sa nepodarilo dostatočne osvedčiť právne

nástupníctvo cirkvi, to síce znamená prehru v súdnom spore, avšak nie na základe zjavne

nedôvodných alebo neoprávnených nárokov, ale len v dôsledku komplikovanej situácie

vzniknutej v minulosti.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

18. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

19. Podľa § 8 zákona o cirkevných reštitúciách konanie súvisiace s vydaním

nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych

poplatkov. Úhradu nákladov spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností

zabezpečí štát. Pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona sú dotknuté orgány štátnej správy,

obce a iné právnické osoby podľa § 4 povinné spolupracovať a poskytnúť pomoc tomu,

kto preukáže, že je oprávnenou osobou.

III.

Všeobecné teoretické východiská

20. Napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ vyčítal, že sa odklonilo

od stabilnej judikatúry všeobecných súdov (a aj ústavného súdu) bez toho, aby súd tento

odklon vysvetlil, a zároveň, že výklad vyhlášky zo strany okresného súdu v napadnutom

uznesení je v rozpore s ustanoveniami a zmyslom viacerých právnych predpisov

(zákon o cirkevných reštitúciách a ). Tieto pochybenia

podľa sťažovateľa predstavujú porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. jeho práva podľa dohovoru.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné

uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu

v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno

toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

23. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (, ).

Z judikatúry ústavného súdu je tiež zrejmé, že rozhodovanie o trovách konania

je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania (, ,

). V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu

jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne

preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu

je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne

vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť (,

, ).

24. Ústavný súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania ďalej judikoval,

že k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru môže dôjsť postupom všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom

zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich

náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade,

ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania

celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (, ,

).

25. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava

iba výnimočne, však neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov, ktorí sa v tejto súvislosti na ústavný súd obrátia. Ústavný súd

už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov

o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení

zákona, resp. vyhlášky (, , , ),

ako aj v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu

().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Okresný súd v napadnutom uznesení reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu

sa určenia základnej sadzby tarifnej odmeny takto: „Čo sa týka námietok žalobcu

i jeho právneho zástupcu ohľadne postupu súdu pri určovaní základnej sadzby tarifnej

odmeny, resp. určovaní tarifnej hodnoty, súd poukazuje na znenie ustanovenia § 10

ods. 2 vyhl. č. , v zmysle ktorého, ak nie je stanovené inak, za tarifnú hodnotu

sa považuje aj cena práva, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania

právnej služby, pričom za cenu práva sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo

sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. V prípade reštitučných

konaní citovaná vyhláška o advokátskej tarife osobitnú úpravu tarifnej hodnoty neobsahuje,

a nemožno použiť ani ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a), podľa ktorého sa postupuje

iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,

alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, čo nie je daný prípad, pretože cenu

práva v danej veci predstavovala hodnota nehnuteľností, o vlastníctvo, resp. vydanie

ktorých sa viedol spor a tieto sú peniazmi oceniteľné. V tejto súvislosti súd poukazuje

na to, že významné je aj to, že výrok o určení vlastníckeho práva, resp. vydaní veci by mal

za následok zmenu hmotnoprávneho postavenia strán konania. Súd teda postupoval

správne, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 10

ods. 1 a ods. 2 citovanej vyhlášky.“

27. Okresný súd tu poukazoval iba na samotné znenie vyhlášky, pričom vôbec

nereagoval na námietku sťažovateľa, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

má v prípade cirkevných reštitúcii oporu aj v judikatúre ústavného súdu ().

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ (vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho

súdneho úradníka, pozn.) vcelku nekonzistentne napádal viacero nesúvisiacich aspektov

napadnutého uznesenia, s ktorými sa okresný súd vysporiadal dostatočne. Predmetom

ústavnej sťažnosti ale je iba námietka týkajúca sa určenia základnej sadzby tarifnej odmeny.

V tomto aspekte je ale pravdivé tvrdenie, že okresný súd v napadnutom uznesení ignoroval

poukaz na judikatúru ústavného súdu.

28. V predmetnom uznesení () ústavný súd odobril postup

všeobecných súdov, ktoré pri rozhodovaní o trovách konania v rámci konania o cirkevných

reštitúciách konštatovali, že zmyslom zákona o cirkevných reštitúciách bolo aspoň čiastočne

zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkví

a náboženských spoločností. Tým bola daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky

na základe neho uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami

týkajúcimi sa nehnuteľností, kde by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty

veci podľa § 10 ods. 2 vyhlášky. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti doplnil

ďalšie rozhodnutia ústavného súdu s rovnakým záverom (,

, a ).

29. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti v rámci

argumentácie v prospech aplikácie § 10 ods. 2 vyhlášky pri rozhodovaní o trovách konania

v rámci konania o cirkevnej reštitúcii rovnako poukázala na judikatúru ústavného súdu

(, ). Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade

už táto argumentácia indikuje porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa

okresným súdom. Povinnosťou všeobecného (resp. akéhokoľvek) súdu vo vzťahu

k základnému právu na súdnu ochranu je totiž (okrem iného) vysvetliť dôvody svojho

rozhodnutia v jeho samotnom odôvodnení, a nie v následnom vyjadrení v konaní

pred ústavným súdom (keď už je predmetné rozhodnutie právoplatné). Z už uvedených

rozhodnutí ústavného súdu, ktoré uviedla predsedníčka, sa jedno z nich ()

v napadnutom uznesení vôbec nespomína a ďalšie () sa spomína iba v rámci

parafrázovanej argumentácie protistrany sťažovateľa bez toho, aby okresný súd vysvetlil,

či a prečo sa k právnym záverom tohto rozhodnutia priklonil.

30. V každom prípade rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukázala predsedníčka

okresného súdu, sa týkali rozhodovania o trovách konania, no na rozdiel od rozhodnutí,

na ktoré poukázal sťažovateľ, sa netýkali rozhodovania o trovách konania v rámci konania

o cirkevných reštitúciách. V tejto situácii by bolo preto absolútne neprípustné extenzívne

rozširovať všeobecné závery ústavného súdu aj na situáciu, v ktorej opakovane vyslovil

odlišný názor (, , , ,

).

31. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov a predloženého napadnutého uznesenia okresného súdu, preskúmal námietky

sťažovateľa a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná. Z už citovaného výseku

napadnutého uznesenia je očividné, že okresný súd ignoroval sťažovateľom uplatnenú

námietku týkajúcu sa aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky podporenú relevantnou judikatúrou

a bez vysvetlenia sa od tejto judikatúry odklonil.

32. Ústavný súd sa zároveň stotožnil s argumentom sťažovateľa, že v prípade,

ak by sa pripustila aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky pri rozhodovaní o trovách aj v prípade

cirkevných reštitúcii, resp. reštitúcii vo všeobecnosti, oprávnené osoby by mohli

preventívne rezignovať na nápravu krívd minulosti, čím by bol v konečnom dôsledku úplne

zmarený zmysel a účel reštitučných zákonov. Ústavný súd síce nesúhlasí s paralelou,

ktorú videl sťažovateľ medzi vyhláškou a ,

ale aj zo samotného zákona o cirkevných reštitúciách možno vyvodiť špecifický predmet

konania, ktorým je práve posúdenie splnenia podmienok na umožnenie nápravy krívd

minulosti. V tomto zmysle nejde o bežnú určovaciu žalobu o určenie vlastníka

nehnuteľnosti, ktorá by odôvodňovala napadnutý postup okresného súdu pri rozhodovaní

o náhrade trov konania. Zároveň nemôže platiť, že v reštitučných konaniach

nemôže ísť výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania,

ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa ( ),

lebo tieto okolnosti sú prítomné v každom reštitučnom konaní. Ak predsedníčka okresného

súdu uviedla, že povinnosť nahradiť trovy konania je potrebné vnímať ako procesný

následok neúspechu v súdnom spore, s čím musí každý žalobca pri podaní žaloby počítať,

tak to platí aj v tomto prípade (sťažovateľ bude povinný zaplatiť trovy konania),

ale vzhľadom na už uvedené, ak by mal rátať s trovami konania stanovenými podľa § 10

ods. 2 vyhlášky, tak ako uvádza, „by ani žiadnu žalobu nepodal“. Ústavný súd

preto v tomto kontexte konštatuje, že podstatou predmetného konania bolo posúdenie

splnenia podmienok podľa zákona o cirkevných reštitúciách, a teda pre účely náhrady trov

konania ide o taký predmet sporu, ktorý nie je peniazmi oceniteľný.

33. Ústavný súd zároveň dopĺňa, že v už uvedených prípadoch (,

, , , ), keď posudzoval

určenie náhrady trov konania v rámci cirkevných reštitúcií, bol skutkový stav vždy

taký, že jednotlivé biskupstvá rímskokatolíckej cirkvi boli v reštitučnom konaní úspešné

a po meritórnom rozhodnutí súdu si proti protistrane v konaní (

) uplatnili náhradu trov konania „v likvidačnej výške“ (svojimi vlastnými slovami

v tejto ústavnej sťažnosti, pozn.), dôvodiac paradoxne § 10 ods. 2 vyhlášky,

pričom všeobecné súdy im nevyhoveli, ale postupovali podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

33.1 Tu ústavný súd nad rámec uvedeného nachádza aj odpoveď pre sťažovateľa,

ktorý sa v tomto konaní ocitol „na opačnej strane“, keď predtým sám uplatňoval

proti inému teraz podľa neho „likvidačné“ trovy v reštitučných konaniach na základe

rovnakej argumentácie, ktorú paradoxne práve v tomto prípade (keď išlo o neho samého)

považuje za základ porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu.

34. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorom tento aplikoval

ustanovenia vyhlášky bez ohľadu na zákonný kontext, judikatúru súdov a ignoroval pritom

relevantnú námietku sťažovateľa, je preto s ohľadom na obsah základného práva na súdnu

ochranu celkom nedostatočné. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru,

že napadnutým uznesením okresného súdu preto došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

V.

Právny následok nálezu

35. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

36. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,

ktoré ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené

a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné

práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa.

37. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

38. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

39. V zmysle ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto

rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

40. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci

okresnému súdu bude jeho povinnosťou znovu rozhodnúť o sťažnostiach strán

proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom. Jeho úlohou bude

pritom prihliadnuť na špecifický predmet reštitučného konania, ktorého podstatou

je skúmanie dôvodnosti zoštátnenia cirkevného majetku v minulosti, a teda v konečnom

dôsledku ide o predmet konania, ktorý nie je peniazmi oceniteľný.

VI.

Trovy konania

41. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania. Podľa § 73 ods. 3 zákona

o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

42. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil

ešte ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 450,29 €).

43. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania

v sume 450,29 € (bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou, a to za 2 úkony právnej služby

podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej

porady s klientom, podanie sťažnosti podľa ). Ústavný súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020

v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky). Tiež zo sadzby

za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2020

v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Konečná suma

bola navýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 75,05 €.

44. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

45. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu