Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)I. ÚS 629/2016
PDF · 162.77 KB
No categories available
I. ÚS 629/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť ,
a , právne zastúpených
advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6 Co 215/2016-157 z 22. júna 2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 215/2016-157
z 22. júna 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 215/2016-157 z 22. júna 2016
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. a
p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,82 € (slovom
dvestodeväťdesiatšesť eur a osemdesiatdva centov), ktorú im j e Krajský súd v Bratislave
p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej,
Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 629/2016-11 z 5. októbra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
a (spolu ďalej len „sťažovateľky“) vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Co 215/2016-157 z 22. júna 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 67 C 41/2015 sa žalobca žalobou
podanou proti sťažovateľkám ako žalovaným domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá
23. septembra 2011 medzi predávajúcim na jednej strane a žalovanými sťažovateľkami ako
kupujúcimi na strane druhej o predaji nehnuteľností je proti jeho osobe neúčinná, pretože
týmto právnym úkonom sa podľa žalobcu chcel predávajúci účelovo zbaviť majetku
v záujme ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, v dôsledku čoho sa stala pohľadávka žalobcu
proti predávajúcemu právoplatne mu priznaná súdnym rozhodnutím 23. júla 2013
nevymožiteľnou. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom 28. novembra 2014 kvôli tomu,
že jeho pohľadávka, ktorú mal proti predávajúcemu, bola uspokojená treťou osobou
odlišnou od žalovaných sťažovateliek, okresný súd uznesením sp. zn. 67 C 41/2015
z 15. marca 2016 konanie zastavil a o trovách konania rozhodol v súlade s § 146 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že ich náhradu nepriznal
žiadnemu z účastníkov konania, dôvodiac tým, že k zastaveniu konania nedošlo ani vinou
žalobcu, ktorý žalobu zobral späť z dôvodu uspokojenia svojej pohľadávky, ktorej
nevymožiteľnosť bola príčinou podania žaloby, a tou treťou osobou, ktorá túto pohľadávku
žalobcu uspokojila (bola ňou matka sťažovateliek), a k zastaveniu konania nedošlo ani
vinou žalovaných sťažovateliek. Z dôvodu odvolania podaného žalovanými sťažovateľkami
proti výroku o trovách konania krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 6 Co 215/2016
z 22. júna 2016 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania ako vecne
správne potvrdil.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľky namietajú arbitrárnosť
a vnútornú rozporuplnosť záverov krajského súdu a vo svojej sťažnosti okrem iného tiež
uviedli:
„Sťažovateľky nezavinili vznik súdneho sporu, žaloba bola zjavne šikanózna,
bez nádeje na úspech v merite veci, zo sociálnych dôvodov (materská, resp. rodičovská
dovolenka opakovane) si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konaní, čím im vznikli
trovy konania, absolútne žiadnym konaním nezavinili stav, na podklade ktorého bola žaloba
vzatá späť a preto pri rozhodovaní o trovách konaniach mali všeobecné súdy aplikovať
ust. § 146 ods. 2 O.S.P. a priznať im trovy konania, pretože len takéto rozhodnutie by
zodpovedalo stavu veci a zákonu.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd nálezom rozhodol
tak, že „... Základné právo a
priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave...
z 22.06.2016 porušené bolo.“. Zároveň sťažovateľky ústavný súd žiadali, aby toto
uznesenie zrušil a krajskému súdu prikázal vo veci znova konať a rozhodnúť a prikázal mu
uhradiť trovy právneho zastúpenia.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za krajský súd jeho
predseda listom sp. zn. Spr 3599/16 z 5. decembra 2016 a k vhodnosti ústneho pojednávania
aj právna zástupkyňa sťažovateliek listom z 24. novembra 2016.
5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„... v danej veci nebolo relevantné, kto uhradil vymáhateľnú pohľadávku žalobcu, ale
to, že táto bola v priebehu súdneho konania uhradená, čím odpadol dôvod podania
odporovacej žaloby, a preto žalobca žalobu zobral späť. Pre procesné zavinenie zastavenia
konania nie je rozhodujúce, kto po začatí konania uspokojil žalovaný nárok, ale, že bol
takýto nárok po začatí konania uspokojený (napr. i proti vôli žalovaných). Procesné
zavinenie zastavenia konania sa posudzuje vždy výlučne z procesného hľadiska a v tejto
súvislosti predsedníčka senátu demonštrovala, že v opačnom prípade by sme museli
pripustiť situácie, že by sa dlžník mohol v spore o zaplatenie peňažnej sumy zbaviť
povinnosti platiť trovy konania. V takom prípade by podľa nej stačilo, ak by v jeho mene
niekto iný počas súdneho konania uhradil žalovanú pohľadávku, pre ktorú skutočnosť by
žalobca následne zobral žalobu späť. Žalovaný by sa svojej zodpovednosti zbavil samotným
tvrdením, že on pohľadávku žalobcu neuspokojil. Na druhej strane žalobca by za takejto
situácie nemohol zotrvať na podanej žalobe a z dôvodu uspokojenia ním žalovanej
pohľadávky by ju musel zobrať späť...
... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.“
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom vyjadrení uviedla:
„... sťažovateľky netrvajú na ústnom pojednávaní a súhlasia s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania.“
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. V súvislosti s preskúmaním uznesenia krajského súdu ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
10. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako
celku, a preto i na túto časť konania dopadajú postuláty spravodlivého procesu. Z hľadiska
kritérií spravodlivého procesu otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť
ústavnoprávnu dimenziu napr. vtedy, ak v procese interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení procesného predpisu zo strany všeobecných súdov je obsiahnutý prvok svojvôle
alebo extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti. Toto pochybenie bolo zistené aj v teraz
prejednávanej veci.
11. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že východiskovou premisou rozhodnutia
krajského súdu o nároku na úhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania kvôli
späťvzatiu žaloby žalobcom je tvrdenie, že dôvodnosť podanej žaloby bolo nevyhnutné
posudzovať nie z hmotnoprávneho, ale iba z procesného hľadiska, a tvrdenie, že
uspokojenie pohľadávky žalobcu, ktorej uspokojenie bolo motívom pre podanie tejto
žaloby, treba zakaždým, t. j. bez ohľadu na to, kto túto pohľadávku žalobcu napokon
uspokojil (či žalovaný alebo iná od neho odlišná osoba), vnímať ako zavinenie na strane
žalovaného za vznik sporu, a teda s tým spojenú jeho procesnú povinnosť uhradiť žalobcovi
trovy konania, ktoré mu s podaním žaloby vznikli.
12. Z ustanovenia § 146 ods. 2 OSP vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného
vzatý návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný.
Z uvedeného pravidla vyplývali tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi,
a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, či sa zaoberal dôvodnosťou žaloby.
Pokiaľ dôvodnosť žaloby vyvodzoval iba zo skutočnosti, že matka sťažovateliek po jej
podaní pohľadávku tretej osoby (predávajúceho, nie kupujúcich sťažovateliek) žalobcovi
zaplatila, ide o svojvoľný formalistický postup, ktorý bol v priamom rozpore nielen
s textom § 146 ods. 2 OSP, ale i s jeho zmyslom a účelom.
Krajský súd totiž konanie tretej osoby, ktorá nebola ani účastníčkou dotknutého
konania o žalobe žalobcu, ani nebola účastníčkou kúpnej zmluvy, čiže bola osobou odlišnou
od sťažovateliek, ktoré boli účastníčkami sporu, svojvoľne považoval za konanie
žalovaných sťažovateliek, v dôsledku čoho mali sťažovateľky zaviniť nedôvodné začatie
sporu, hoci neboli účastníkmi žiadneho právneho vzťahu so žalobcom, z ktorého by vznikla
pohľadávka, kvôli uspokojeniu ktorej žalobca podal žalobu a po jej uspokojení treťou
osobou ju zobral späť.
13. Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo
nielen petit, ale i žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha
plnenia na žalovanom a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol.
14. V intenciách uvedeného sa teda krajský súd náležite nevysporiadal s tým, či tu
bol daný hmotnoprávny právny vzťah medzi žalobcom na jednej strane a žalovanými
sťažovateľkami na strane druhej, na základe ktorého by sťažovateľky boli zaviazané
na splnenie pohľadávky žalobcovi, ktorá splnením treťou osobou urobila žalobu
bezpredmetnou, v dôsledku čoho musel zobrať žalobu späť, ak nechcel v spore „prehrať“.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajským súdom bolo porušené
právo na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru), a preto v časti o náhrade trov konania ústavnej sťažnosti vyhovel.
III.
15. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľkám ústavný súd
v nadväznosti na zistenie porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 rozhodol
o zrušení uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 215/2016-157 z 22. júna 2016 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.
16. Ústavný súd priznal sťažovateľkám (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si riadne uplatnila nárok
na ich úhradu v sume 296,82 €.
17. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3
vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a po jej znížení
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky) je 71,50 € a hodnota
režijného paušálu je 8,58 €.
18. S poukazom na výsledok konania podľa ústavného súdu vznikol sťažovateľkám
nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie) v celkovej
sume 480,48 €. Vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateliek si uplatnila
nárok na ich úhradu iba v sume 296,82 €, ústavný súd v súlade so zásadou nemožnosti
rozhodnutia „ultra petitum“ priznal sťažovateľkám úhradu trov konania v ňou uplatnenej
sume, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2017