Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 629/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť ,

a , právne zastúpených

advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -157 z 22. júna 2016 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a

na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -157

z 22. júna 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -157 z 22. júna 2016

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. a

p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,82 € (slovom

dvestodeväťdesiatšesť eur a osemdesiatdva centov), ktorú im j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej,

Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 5. októbra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

a (spolu ďalej len „sťažovateľky“) vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -157 z 22. júna 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobca žalobou

podanou proti sťažovateľkám ako žalovaným domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá

23. septembra 2011 medzi predávajúcim na jednej strane a žalovanými sťažovateľkami ako

kupujúcimi na strane druhej o predaji nehnuteľností je proti jeho osobe neúčinná, pretože

týmto právnym úkonom sa podľa žalobcu chcel predávajúci účelovo zbaviť majetku

v záujme ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, v dôsledku čoho sa stala pohľadávka žalobcu

proti predávajúcemu právoplatne mu priznaná súdnym rozhodnutím 23. júla 2013

nevymožiteľnou. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom 28. novembra 2014 kvôli tomu,

že jeho pohľadávka, ktorú mal proti predávajúcemu, bola uspokojená treťou osobou

odlišnou od žalovaných sťažovateliek, okresný súd uznesením sp. zn.

z 15. marca 2016 konanie zastavil a o trovách konania rozhodol v súlade s § 146 ods. 1

písm. c) (ďalej len „OSP“) tak, že ich náhradu nepriznal

žiadnemu z účastníkov konania, dôvodiac tým, že k zastaveniu konania nedošlo ani vinou

žalobcu, ktorý žalobu zobral späť z dôvodu uspokojenia svojej pohľadávky, ktorej

nevymožiteľnosť bola príčinou podania žaloby, a tou treťou osobou, ktorá túto pohľadávku

žalobcu uspokojila (bola ňou matka sťažovateliek), a k zastaveniu konania nedošlo ani

vinou žalovaných sťažovateliek. Z dôvodu odvolania podaného žalovanými sťažovateľkami

proti výroku o trovách konania krajský súd napádaným uznesením sp. zn.

z 22. júna 2016 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania ako vecne

správne potvrdil.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľky namietajú arbitrárnosť

a vnútornú rozporuplnosť záverov krajského súdu a vo svojej sťažnosti okrem iného tiež

uviedli:

„Sťažovateľky nezavinili vznik súdneho sporu, žaloba bola zjavne šikanózna,

bez nádeje na úspech v merite veci, zo sociálnych dôvodov (materská, resp. rodičovská

dovolenka opakovane) si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konaní, čím im vznikli

trovy konania, absolútne žiadnym konaním nezavinili stav, na podklade ktorého bola žaloba

vzatá späť a preto pri rozhodovaní o trovách konaniach mali všeobecné súdy aplikovať

ust. a priznať im trovy konania, pretože len takéto rozhodnutie by

zodpovedalo stavu veci a zákonu.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd nálezom rozhodol

tak, že „... Základné právo a

priznané , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave...

z 22.06.2016 porušené bolo.“. Zároveň sťažovateľky ústavný súd žiadali, aby toto

uznesenie zrušil a krajskému súdu prikázal vo veci znova konať a rozhodnúť a prikázal mu

uhradiť trovy právneho zastúpenia.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za krajský súd jeho

predseda listom sp. zn. Spr 3599/16 z 5. decembra 2016 a k vhodnosti ústneho pojednávania

aj právna zástupkyňa sťažovateliek listom z 24. novembra 2016.

5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„... v danej veci nebolo relevantné, kto uhradil vymáhateľnú pohľadávku žalobcu, ale

to, že táto bola v priebehu súdneho konania uhradená, čím odpadol dôvod podania

odporovacej žaloby, a preto žalobca žalobu zobral späť. Pre procesné zavinenie zastavenia

konania nie je rozhodujúce, kto po začatí konania uspokojil žalovaný nárok, ale, že bol

takýto nárok po začatí konania uspokojený (napr. i proti vôli žalovaných). Procesné

zavinenie zastavenia konania sa posudzuje vždy výlučne z procesného hľadiska a v tejto

súvislosti predsedníčka senátu demonštrovala, že v opačnom prípade by sme museli

pripustiť situácie, že by sa dlžník mohol v spore o zaplatenie peňažnej sumy zbaviť

povinnosti platiť trovy konania. V takom prípade by podľa nej stačilo, ak by v jeho mene

niekto iný počas súdneho konania uhradil žalovanú pohľadávku, pre ktorú skutočnosť by

žalobca následne zobral žalobu späť. Žalovaný by sa svojej zodpovednosti zbavil samotným

tvrdením, že on pohľadávku žalobcu neuspokojil. Na druhej strane žalobca by za takejto

situácie nemohol zotrvať na podanej žalobe a z dôvodu uspokojenia ním žalovanej

pohľadávky by ju musel zobrať späť...

... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky.“

5.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom vyjadrení uviedla:

„... sťažovateľky netrvajú na ústnom pojednávaní a súhlasia s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania.“

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. V súvislosti s preskúmaním uznesenia krajského súdu ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

10. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako

celku, a preto i na túto časť konania dopadajú postuláty spravodlivého procesu. Z hľadiska

kritérií spravodlivého procesu otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť

ústavnoprávnu dimenziu napr. vtedy, ak v procese interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení procesného predpisu zo strany všeobecných súdov je obsiahnutý prvok svojvôle

alebo extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti. Toto pochybenie bolo zistené aj v teraz

prejednávanej veci.

11. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že východiskovou premisou rozhodnutia

krajského súdu o nároku na úhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania kvôli

späťvzatiu žaloby žalobcom je tvrdenie, že dôvodnosť podanej žaloby bolo nevyhnutné

posudzovať nie z hmotnoprávneho, ale iba z procesného hľadiska, a tvrdenie, že

uspokojenie pohľadávky žalobcu, ktorej uspokojenie bolo motívom pre podanie tejto

žaloby, treba zakaždým, t. j. bez ohľadu na to, kto túto pohľadávku žalobcu napokon

uspokojil (či žalovaný alebo iná od neho odlišná osoba), vnímať ako zavinenie na strane

žalovaného za vznik sporu, a teda s tým spojenú jeho procesnú povinnosť uhradiť žalobcovi

trovy konania, ktoré mu s podaním žaloby vznikli.

12. Z ustanovenia vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného

vzatý návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný.

Z uvedeného pravidla vyplývali tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi,

a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, či sa zaoberal dôvodnosťou žaloby.

Pokiaľ dôvodnosť žaloby vyvodzoval iba zo skutočnosti, že matka sťažovateliek po jej

podaní pohľadávku tretej osoby (predávajúceho, nie kupujúcich sťažovateliek) žalobcovi

zaplatila, ide o svojvoľný formalistický postup, ktorý bol v priamom rozpore nielen

s textom , ale i s jeho zmyslom a účelom.

Krajský súd totiž konanie tretej osoby, ktorá nebola ani účastníčkou dotknutého

konania o žalobe žalobcu, ani nebola účastníčkou kúpnej zmluvy, čiže bola osobou odlišnou

od sťažovateliek, ktoré boli účastníčkami sporu, svojvoľne považoval za konanie

žalovaných sťažovateliek, v dôsledku čoho mali sťažovateľky zaviniť nedôvodné začatie

sporu, hoci neboli účastníkmi žiadneho právneho vzťahu so žalobcom, z ktorého by vznikla

pohľadávka, kvôli uspokojeniu ktorej žalobca podal žalobu a po jej uspokojení treťou

osobou ju zobral späť.

13. Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo

nielen petit, ale i žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha

plnenia na žalovanom a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol.

14. V intenciách uvedeného sa teda krajský súd náležite nevysporiadal s tým, či tu

bol daný hmotnoprávny právny vzťah medzi žalobcom na jednej strane a žalovanými

sťažovateľkami na strane druhej, na základe ktorého by sťažovateľky boli zaviazané

na splnenie pohľadávky žalobcovi, ktorá splnením treťou osobou urobila žalobu

bezpredmetnou, v dôsledku čoho musel zobrať žalobu späť, ak nechcel v spore „prehrať“.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajským súdom bolo porušené

právo na spravodlivý súdny proces zaručený (resp.

dohovoru), a preto v časti o náhrade trov konania ústavnej sťažnosti vyhovel.

III.

15. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľkám ústavný súd

v nadväznosti na zistenie porušenia ich základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 rozhodol

o zrušení uznesenia krajského súdu č. k. -157 z 22. júna 2016 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

16. Ústavný súd priznal sťažovateľkám ( ) úhradu

trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si riadne uplatnila nárok

na ich úhradu v sume 296,82 €.

17. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3

vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a po jej znížení

pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky) je 71,50 € a hodnota

režijného paušálu je 8,58 €.

18. S poukazom na výsledok konania podľa ústavného súdu vznikol sťažovateľkám

nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie

a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie) v celkovej

sume 480,48 €. Vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateliek si uplatnila

nárok na ich úhradu iba v sume 296,82 €, ústavný súd v súlade so zásadou nemožnosti

rozhodnutia „ultra petitum“ priznal sťažovateľkám úhradu trov konania v ňou uplatnenej

sume, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2017