Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 740/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. V. K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -926 z 27. marca

2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -962 zo 16. januára 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2013

doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská

Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. -926 z 27. marca 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -962 zo 16. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že «dňa 27. 03. 2012 vydal

Porušovateľ v 2. rade (ďalej ako aj „súd prvého stupňa“) uznesenie sp. zn.

926, na základe ktorého žalovaný Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) je povinný

zaplatiť sťažovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.829,15 €

do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Uznesenie súdu prvého stupňa nadobudlo

právoplatnosť dňa 1. 3. 2013.

Dňa 16. 1. 2013 vydal Porušovateľ v 1. rade (ďalej ako aj „odvolací súd“) uznesenie

sp. zn. -962, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že SPF je

povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.583,06 € (ďalej len

„uznesenie odvolacieho súdu“). Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa

1. 3. 2012.

Porušovateľom základných práv sťažovateľa je porušovateľ v 1. rade a porušovateľ

v 2. rade, ktorí sú predstaviteľmi súdnej moci v Slovenskej republike.

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je uznesenie súdu

prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia súdu prvého stupňa uviedol, že pri

výpočte odmeny za úkon právnej služby sa nestotožnil s ich vyúčtovaním zo strany právnych

zástupcov sťažovateľa, a to čo do určenia hodnoty predmetu konania. Podľa názoru súdu

prvého stupňa hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri určení

tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné použiť analógiu legis a postupovať

obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci,

t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, a teda právni zástupcovia

sťažovateľa mali podľa názoru súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky MS SR č.

Odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa stotožnil. Uviedol, že pri určení

základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby právni zástupcovia sťažovateľa

mali vychádzať z Vyhl. MS SR č. v platnom znení (pred

01. 06. 2009 podľa § 11 ods. 1), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon

právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci

alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Námietkou

sťažovateľa, spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon

právnej služby vykonanú súdom prvého stupňa, sa odvolací súd v odôvodnení uznesenia

nezaoberal a ani sa k nej nijakým spôsobom nevyjadril.».

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Posúdenie veci sťažovateľa zo strany ústavného

súdu prichádza do úvahy práve v sťažovateľovom prípade, keďže rozhodnutia súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu založené na interpretácii nezlučiteľnej s účelom a významom

reštitučného majú za následok porušenie základného práva

sťažovateľa.

Podľa ust. povinná osoba uzavrie s oprávnenou

osobou do 60 dni od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci.

Podľa ust. ak povinná osoba nevyhovie písomnej

výzve, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov

od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa ust. konanie súvisiace s vydaním

nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych

poplatkov.

Keďže v zmysle vyššie cit. ust. § 5 ods. 2 v spojení s ust. § 5 ods. 3 zákona

č. SPF do 60 dní odo dňa doručenia výzvy sťažovateľa dohodu

so sťažovateľom neuzavrel, napriek tomu, že od sťažovateľa obdržal kvalifikovanú výzvu,

sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí

prekluzívnej lehoty, by sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve

z tohto dôvodu podal sťažovateľ žalobu a rovnako bol nútený obrátiť sa v záujme si ochrany

vlastných práv pred súdom na právneho zástupcu.

je nesporne právnym predpisom, ktorý oprávňuje

sťažovateľa na reštitúciu nehnuteľností a umožňuje doterajším vlastníkom v zákonom

upravenom postupe brániť svoje vlastnícke práva súdnou cestou. Vrátenie majetku po jeho

odňatí jeho pôvodným vlastníkom je základom koncepcie reštitúcií, z ktorej vychádzal aj

prvostupňový súd.

Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd však nesprávne došli k záveru priznať

sťažovateľovi náhradu trov konania iba v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu

v zmysle ust. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov.

Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania,

predmetom ktorého bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

rozhodol v súlade s ust. , pričom by vychádzal

z hodnoty veci v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004

Z. z., ktorú by určil prostredníctvom znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným

zákonom.“.

Sťažovateľka zdôraznila, že „Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine

podústavného a podzákonného práva, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov

konania a domnieva sa, že odvolací súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky

č. , a to ust. v spojení s ust. . Sťažovateľovi ako

úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia síce boli priznané v súlade s ust. ,

pri určení ich výšky však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vychádzali z toho, že

predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Na základe rozsudku súdu prvého stupňa

v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota

nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.

V prípade, ak mal súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd dôvodné pochybnosti

o hodnote predmetu konania, sťažovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa, ako aj odvolací

súd nechali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania.

Súčasne sťažovateľ žiadal o doručenie predmetného znaleckého posudku.“.

S poukazom na judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúcu sa kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí sťažovateľka zdôraznila, že

„Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý

výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v rozsahu jednej

trinástiny výpočtového základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka napokon uviedla, že „postup odvolacieho súdu pri

odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov

prvostupňového a odvolacieho konania v danej veci možno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Dunajská

Streda zo dňa 27. 3. 2012 č. k.: -926 a uznesením Krajského súdu v Trnave

zo dňa 16. 1. 2013, č. k.: -962 boli porušené základné ľudské práva

sťažovateľa podľa , podľa článku 1 Protokolu č. 1

k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa

27. 3. 2012 č. k.: -926 a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa

16. 1. 2013, č. k.: -962, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Dunajská

Streda na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením zo 16. januára 2013 v rámci odvolacieho

konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť okrem iného aj vtedy, keď ústavný

súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie ().

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s , prípadne

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,

keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci

síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. , ).

Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,

keďže sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (m. m.

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd v prvom

rade zdôrazňuje, že medzi obsahom základného práva podľa a obsahom

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj právo

na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane ústavný súd súčasne vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pričom v tom sú vyjadrené

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne

podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (, , , a pod.).

Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (napr. , , ). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ

tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Ingerencia

ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným

názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný.

V tejto súvislosti ústavný súd napokon dodáva, že nie každé porušenie zákona

zo strany orgánu verejnej moci má bez ďalšieho za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , resp. a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu ako súdu prvého stupňa), ktorý sa

nestotožnil, pokiaľ ide o náhradu trov konania, s jej argumentáciou a nepriznal jej ich

náhradu v ňou požadovanej sume.

Krajský súd uznesením č. k. -962 zo 16. januára 2013 napadnuté

uznesenie okresného súdu zmenil tak, že znížil priznanú náhradu trov konania zo sumy

1 829,15 € na sumu 1 583,06 €, pričom znížením priznanej sumy došlo podľa neho

k náprave nesprávne priznanej odmeny za zastupovanie sťažovateľky na pojednávaní, ktoré

bolo nariadené na 23. máj 2011, ale z dôvodov na strane odporcu sa neuskutočnilo. Inak sa

však krajský súd v otázke základu pre výpočet trov konania, ktorý namieta sťažovateľka,

v celom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zo 16. januára

2013 okrem iného uviedol:

„Celkovo teda odvolací súd poukazuje na to, že nemožno priznať 3-krát úkon

po 48,63 eur, čo je 145,89 eur. DPH 38,55 eur, režijný paušál 18,90 eur a 42,75 eur

za pojednávania z 23. 05. 2011, spolu 246,09 eur, ktorá suma musí byť odrátaná

od priznanej sumy, ktorú priznal titulom náhrady trov právneho zastúpenia prvostupňový

súd, čiže 1.829,15 eur mínus 246,09 eur je 1.583,06 eur.

Ostatná časť zdôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa čo sa týka rozsahu priznania,

resp. nepriznania jednotlivých úkonov je správne a odvolací súd s tým sa stotožňuje Obaja

právni zástupcovia pritom vychádzali z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom

vydania v tomto súdnom konaní, pričom za tarifnú hodnotu veci považovali cenu

nehnuteľnosti určenú na základe vyjadrení obchodných spoločností M., s. r. o., ktorá

ohodnotila spornú nehnuteľnosť sumou 151 809,20 EUR a D., s. r. o., ktorá ohodnotila

spornú nehnuteľnosť sumou 16 316,40 EUR. Právni zástupcovia navrhovateľa mali pri

výpočte svojej tarifnej odmeny postupovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb.“

Argumentáciu, podľa ktorej v dôsledku nevydania požadovaných nehnuteľností

žalovaným bola sťažovateľka nútená obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd, považuje

ústavný súd v okolnostiach danej veci, keď základom námietok sťažovateľky je jej

nespokojnosť so sumou priznanej náhrady trov konania, za irelevantnú. Predmetná námietka

totiž svojou myšlienkovou líniou smeruje k požiadavke na priznanie náhrady trov konania,

nie na jej priznanie v určitej sume. Ak sa sťažovateľka v dôsledku pasivity žalovaného

musela obrátiť na súd, potom táto skutočnosť vyžadovala, aby vo veci konajúce súdy

pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovali podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, teda aby úspešnej sťažovateľke priznali náhradu trov konania potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva.

Okresný súd i krajský súd priznaním náhrady trov konania zjavne rešpektovali

skutočnosť, že sťažovateľka nemala inú možnosť, než obrátiť na súd, keďže žalovaný ako

povinná osoba nevyhovel jej písomnej výzve na vydanie dotknutých nehnuteľností. Nárok

na náhradu trov konania jej priznali. Prvá sťažnostná námietka je preto podľa názoru

ústavného súdu nedôvodná.

Pokiaľ ide o ťažisko odôvodnenia sťažnosti založené na spochybnení správnosti

určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primeraným a ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, prečo túto námietku sťažovateľky, ktorú uplatnila aj v odvolacom

konaní, považoval za nedôvodnú.

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd

v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke

trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko

k problematike nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci v peniazoch v danom type súdneho

konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Krajský súd sa v tejto otázke stotožnil

s touto časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej je uvedené, že „podľa

názoru súdu však hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri

určení tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné použiť analógiu legis a postupovať

obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci, kedy

sa súdny poplatok vyberá podľa položky 1 písm. b) pozn. 1. sadzobníka súdnych poplatkov,

t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi“.

Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom (dostatočne a relevantne).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno

považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho taktiež nepovažuje za z ústavného hľadiska

spochybniteľný. Závery všeobecných súdov môže ústavný súd revidovať iba v prípade, ak

zistí rozpor so základnými hmotnými právami, čo sa však v posudzovanej veci podľa jeho

názoru nestalo.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti

signalizujúce možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného

a jej práva zaručeného dohovoru v rámci meritórneho

prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na predchádzajúci záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej (napr. m. m. )

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by preto bolo možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu

a návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013