Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 740/2013
PDF · 305.55 KB
No categories available
IV. ÚS 740/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M.,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. V. K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C/104/2007-926 z 27. marca
2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co/181/2012-962 zo 16. januára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2013
doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská
Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/104/2007-926 z 27. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 23 Co/181/2012-962 zo 16. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že «dňa 27. 03. 2012 vydal
Porušovateľ v 2. rade (ďalej ako aj „súd prvého stupňa“) uznesenie sp. zn. 10 C/104/2007-
926, na základe ktorého žalovaný Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) je povinný
zaplatiť sťažovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.829,15 €
do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Uznesenie súdu prvého stupňa nadobudlo
právoplatnosť dňa 1. 3. 2013.
Dňa 16. 1. 2013 vydal Porušovateľ v 1. rade (ďalej ako aj „odvolací súd“) uznesenie
sp. zn. 23 Co/181/2012-962, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že SPF je
povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.583,06 € (ďalej len
„uznesenie odvolacieho súdu“). Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa
1. 3. 2012.
Porušovateľom základných práv sťažovateľa je porušovateľ v 1. rade a porušovateľ
v 2. rade, ktorí sú predstaviteľmi súdnej moci v Slovenskej republike.
Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je uznesenie súdu
prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu.
Súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia súdu prvého stupňa uviedol, že pri
výpočte odmeny za úkon právnej služby sa nestotožnil s ich vyúčtovaním zo strany právnych
zástupcov sťažovateľa, a to čo do určenia hodnoty predmetu konania. Podľa názoru súdu
prvého stupňa hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri určení
tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné použiť analógiu legis a postupovať
obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci,
t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, a teda právni zástupcovia
sťažovateľa mali podľa názoru súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
Odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa stotožnil. Uviedol, že pri určení
základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby právni zástupcovia sťažovateľa
mali vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení (pred
01. 06. 2009 podľa § 11 ods. 1), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci
alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Námietkou
sťažovateľa, spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby vykonanú súdom prvého stupňa, sa odvolací súd v odôvodnení uznesenia
nezaoberal a ani sa k nej nijakým spôsobom nevyjadril.».
Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Posúdenie veci sťažovateľa zo strany ústavného
súdu prichádza do úvahy práve v sťažovateľovom prípade, keďže rozhodnutia súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu založené na interpretácii nezlučiteľnej s účelom a významom
reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. majú za následok porušenie základného práva
sťažovateľa.
Podľa ust. § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou
osobou do 60 dni od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci.
Podľa ust. § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej
výzve, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov
od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.
Podľa ust. § 8 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. konanie súvisiace s vydaním
nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych
poplatkov.
Keďže v zmysle vyššie cit. ust. § 5 ods. 2 v spojení s ust. § 5 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Z. z. SPF do 60 dní odo dňa doručenia výzvy sťažovateľa dohodu
so sťažovateľom neuzavrel, napriek tomu, že od sťažovateľa obdržal kvalifikovanú výzvu,
sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí
prekluzívnej lehoty, by sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve
z tohto dôvodu podal sťažovateľ žalobu a rovnako bol nútený obrátiť sa v záujme si ochrany
vlastných práv pred súdom na právneho zástupcu.
Zákon č. 161/2005 Z. z. je nesporne právnym predpisom, ktorý oprávňuje
sťažovateľa na reštitúciu nehnuteľností a umožňuje doterajším vlastníkom v zákonom
upravenom postupe brániť svoje vlastnícke práva súdnou cestou. Vrátenie majetku po jeho
odňatí jeho pôvodným vlastníkom je základom koncepcie reštitúcií, z ktorej vychádzal aj
prvostupňový súd.
Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd však nesprávne došli k záveru priznať
sťažovateľovi náhradu trov konania iba v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu
v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov.
Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania,
predmetom ktorého bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom by vychádzal
z hodnoty veci v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z. z., ktorú by určil prostredníctvom znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným
zákonom.“.
Sťažovateľka zdôraznila, že „Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine
podústavného a podzákonného práva, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov
konania a domnieva sa, že odvolací súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., a to ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2. Sťažovateľovi ako
úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia síce boli priznané v súlade s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
pri určení ich výšky však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vychádzali z toho, že
predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Na základe rozsudku súdu prvého stupňa
v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota
nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.
V prípade, ak mal súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd dôvodné pochybnosti
o hodnote predmetu konania, sťažovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa, ako aj odvolací
súd nechali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania.
Súčasne sťažovateľ žiadal o doručenie predmetného znaleckého posudku.“.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva
týkajúcu sa kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí sťažovateľka zdôraznila, že
„Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý
výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v rozsahu jednej
trinástiny výpočtového základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka napokon uviedla, že „postup odvolacieho súdu pri
odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov
prvostupňového a odvolacieho konania v danej veci možno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 27. 3. 2012 č. k.: 10 C/104/2007-926 a uznesením Krajského súdu v Trnave
zo dňa 16. 1. 2013, č. k.: 23 Co/181/2012-962 boli porušené základné ľudské práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1
k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
27. 3. 2012 č. k.: 10 C/104/2007-926 a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa
16. 1. 2013, č. k.: 23 Co/181/2012-962, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Dunajská
Streda na nové konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením zo 16. januára 2013 v rámci odvolacieho
konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť okrem iného aj vtedy, keď ústavný
súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej
perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch
a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca
zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne
vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s ústavou, prípadne
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,
keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci
síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť
procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 31/2013).
Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,
keďže sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (m. m.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd v prvom
rade zdôrazňuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho
konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo
na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Na druhej strane ústavný súd súčasne vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pričom v tom sú vyjadrené
atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne
podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ
tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným
názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný.
V tejto súvislosti ústavný súd napokon dodáva, že nie každé porušenie zákona
zo strany orgánu verejnej moci má bez ďalšieho za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 104/2012).
Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu ako súdu prvého stupňa), ktorý sa
nestotožnil, pokiaľ ide o náhradu trov konania, s jej argumentáciou a nepriznal jej ich
náhradu v ňou požadovanej sume.
Krajský súd uznesením č. k. 23 Co/181/2012-962 zo 16. januára 2013 napadnuté
uznesenie okresného súdu zmenil tak, že znížil priznanú náhradu trov konania zo sumy
1 829,15 € na sumu 1 583,06 €, pričom znížením priznanej sumy došlo podľa neho
k náprave nesprávne priznanej odmeny za zastupovanie sťažovateľky na pojednávaní, ktoré
bolo nariadené na 23. máj 2011, ale z dôvodov na strane odporcu sa neuskutočnilo. Inak sa
však krajský súd v otázke základu pre výpočet trov konania, ktorý namieta sťažovateľka,
v celom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zo 16. januára
2013 okrem iného uviedol:
„Celkovo teda odvolací súd poukazuje na to, že nemožno priznať 3-krát úkon
po 48,63 eur, čo je 145,89 eur. DPH 38,55 eur, režijný paušál 18,90 eur a 42,75 eur
za pojednávania z 23. 05. 2011, spolu 246,09 eur, ktorá suma musí byť odrátaná
od priznanej sumy, ktorú priznal titulom náhrady trov právneho zastúpenia prvostupňový
súd, čiže 1.829,15 eur mínus 246,09 eur je 1.583,06 eur.
Ostatná časť zdôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa čo sa týka rozsahu priznania,
resp. nepriznania jednotlivých úkonov je správne a odvolací súd s tým sa stotožňuje Obaja
právni zástupcovia pritom vychádzali z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
vydania v tomto súdnom konaní, pričom za tarifnú hodnotu veci považovali cenu
nehnuteľnosti určenú na základe vyjadrení obchodných spoločností M., s. r. o., ktorá
ohodnotila spornú nehnuteľnosť sumou 151 809,20 EUR a D., s. r. o., ktorá ohodnotila
spornú nehnuteľnosť sumou 16 316,40 EUR. Právni zástupcovia navrhovateľa mali pri
výpočte svojej tarifnej odmeny postupovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb.“
Argumentáciu, podľa ktorej v dôsledku nevydania požadovaných nehnuteľností
žalovaným bola sťažovateľka nútená obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd, považuje
ústavný súd v okolnostiach danej veci, keď základom námietok sťažovateľky je jej
nespokojnosť so sumou priznanej náhrady trov konania, za irelevantnú. Predmetná námietka
totiž svojou myšlienkovou líniou smeruje k požiadavke na priznanie náhrady trov konania,
nie na jej priznanie v určitej sume. Ak sa sťažovateľka v dôsledku pasivity žalovaného
musela obrátiť na súd, potom táto skutočnosť vyžadovala, aby vo veci konajúce súdy
pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovali podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, teda aby úspešnej sťažovateľke priznali náhradu trov konania potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva.
Okresný súd i krajský súd priznaním náhrady trov konania zjavne rešpektovali
skutočnosť, že sťažovateľka nemala inú možnosť, než obrátiť na súd, keďže žalovaný ako
povinná osoba nevyhovel jej písomnej výzve na vydanie dotknutých nehnuteľností. Nárok
na náhradu trov konania jej priznali. Prvá sťažnostná námietka je preto podľa názoru
ústavného súdu nedôvodná.
Pokiaľ ide o ťažisko odôvodnenia sťažnosti založené na spochybnení správnosti
určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primeraným a ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, prečo túto námietku sťažovateľky, ktorú uplatnila aj v odvolacom
konaní, považoval za nedôvodnú.
Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd
v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke
trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko
k problematike nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci v peniazoch v danom type súdneho
konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Krajský súd sa v tejto otázke stotožnil
s touto časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej je uvedené, že „podľa
názoru súdu však hodnotu predmetu konania v danom prípade nie je možné určiť a pri
určení tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné použiť analógiu legis a postupovať
obdobne ako pri určení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania o vydanie veci, kedy
sa súdny poplatok vyberá podľa položky 1 písm. b) pozn. 1. sadzobníka súdnych poplatkov,
t. j. ako keď predmet konania nie je možné oceniť peniazmi“.
Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom (dostatočne a relevantne).
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno
považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho taktiež nepovažuje za z ústavného hľadiska
spochybniteľný. Závery všeobecných súdov môže ústavný súd revidovať iba v prípade, ak
zistí rozpor so základnými hmotnými právami, čo sa však v posudzovanej veci podľa jeho
názoru nestalo.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti
signalizujúce možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho
prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na predchádzajúci záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej (napr. m. m. II. ÚS 78/05)
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by preto bolo možné
uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu
a návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013