Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 151/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. C., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -13 z 9. januára 2013 vo výroku o náhrade trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2013 doručená sťažnosť JUDr. D. C., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -13

z 9. januára 2013.

Sťažovateľka je sudkyňou Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),

ktorému 15. marca 2011 doručila odvolanie proti platovému dekrétu predsedu krajského

súdu sp. zn. Spr. 7019/2011-Oú z 18. januára 2011. Po predložení podaného odvolania

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“)

listom č. zo 4. apríla 2011 predsedovi krajského súdu oznámila,

že oznámenie o výške a zložení platu sudcovi nie je rozhodnutím v správnom konaní,

a teda nie je možné proti nemu podať opravný prostriedok.

Keďže sťažovateľka so záverom ministerstva spravodlivosti nesúhlasila,

podala 9. novembra 2012 na najvyšší súd návrh podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“;

konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy), ktorým sa domáhala uloženia povinnosti

ministerstvu spravodlivosti vo veci jej odvolania konať a rozhodnúť.

Najvyšší súd uznesením č. k. -13 z 9. januára 2013 konanie o návrhu

sťažovateľky zastavil a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Z vyjadrenia

ministerstva spravodlivosti ako odporcu totiž zistil, že „vo veci podaného odvolania

odporca koná“, preto „súdu neostávalo iné, ako konanie postupom súladným s § 250t ods.

6 zastaviť“. Výrok o náhrade trov konania najvyšší súd založil na

, prvej vete a a súčasne uviedol, že

„neboli zistené podmienky pre aplikáciu vety druhej ..“. Sťažovateľka

totiž podľa názoru najvyššieho súdu „odo dňa vrátenia odvolania proti platobnému dekrétu

až do podania návrhu na začatie konania proti nečinnosti, t. j. v časovom období takmer

jeden a pol roka, nevyužila žiadne prostriedky nápravy, ktoré je potrebné využiť,

aby mohol byť návrh podľa 4. hlavy piatej časti považovaný za prípustný (

ods. 1 ). Nemusí sa jednať len o prostriedky upravené v tom osobitnom

predpise, o aplikáciu ktorého ide, ale možno využiť aj iný predpis (

o sťažnostiach..., o prokuratúre...), ktorý postup je vyjadrením

princípu subsidiarity správneho súdnictva.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade uvádza,

že minister spravodlivosti rozhodnutím č. 30921/2012/23 z 21. decembra 2012 zrušil

odvolaním napadnutý platobný výmer, ale „spravil tak až mesiac a pol po podaní návrhu

na súd a následne po jeho doručení ministerstvu spravodlivosti“. Tvrdí, že najvyšší súd

„pochybil keď rozhodol o zastavení konania bez príslušného spisu, ktorý bolo ministerstvo

spravodlivosti povinné predložiť s vyjadrením k návrhu. Z príslušného spisu by sa potvrdila

nečinnosť ministerstva spravodlivosti až do doručenia návrhu na vyjadrenie.“. Postup

najvyššieho súdu „pred rozhodnutím považuje sťažovateľka za odporujúci zákonu, ktorý

sa v konečnom dôsledku prejavil v ústavne neudržateľnom rozhodnutí odporcu o trovách

konania“.

Sťažovateľka tvrdí, že jej „návrh bol podaný dôvodne, pretože orgán verejnej správy

začal konať až po tom, ako mu bol návrh sťažovateľky doručený na vyjadrenie konajúcim

súdom“, preto mal najvyšší súd „pri zastavení konania z dôvodu

aplikovať pri rozhodnutí o trovách konania Otázku, či a ktorý účastník

zavinil zastavenie konania i otázku dôvodnosti podania návrhu na začatie konania, súd

posudzuje čisto z procesného hľadiska. Ak splní odporca, čo bolo od neho návrhom

požadované, bol návrh podaný dôvodne bez ohľadu na to, či podľa hmotného práva bol

odporca povinný plniť.“. Ak teda najvyšší súd „zastavil konanie podľa

preto, že ministerstvo spravodlivosti začalo plniť to čo bolo od neho v návrhu požadované,

tak nemôže odôvodniť rozhodnutie o trovách konania... argumentom, ktorý zodpovedá

zastaveniu konania z dôvodu Takýto postup a rozhodnutie... o trovách

konania nemôže byť z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.“.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa nevyužitia iných

prostriedkov nápravy pred podaním návrhu podľa štvrtej hlavy piatej časti ,

sťažovateľka dôvodí, že prostriedky, ktoré najvyšší súd „označil v napadnutom uznesení,

nie sú prostriedkami nápravy stavu, ktorý svojou nečinnosťou spôsobilo ministerstvo

spravodlivosti“. Pritom poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. ,

sp. zn. ), podľa ktorej „vzhľadom na skutočnosť, že ministerka spravodlivosti

v liste z 21. marca 2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla rozhodnúť o odvolaní,

keď vec vybavila listom – podľa názoru Najvyššieho súdu SR nemožno považovať

upozornenie prokurátora a ani sťažnosť za účinný prostriedok nápravy. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nestačí totiž, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky

nápravy, ale tieto musia byť aj efektívne ()... Prostriedkom nápravy v danej

veci nie je a nemôže byť ani sťažnosť podľa , pretože podľa

ods. 1 písm. b) sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na konkrétne

nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie

je upravené iným právnym predpisom (napr. ). Ministerka

spravodlivosti pritom v liste z 21. marca 2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla

rozhodnúť o odvolaní, keď vec vybavila listom. Európsky súd pre ľudské práva

už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku

viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 dohovoru považuje za efektívny prostriedok

nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie

za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nie

len v teórii, ale aj v praxi, v opačnom prípade nemá požadovanú dosiahnuteľnosť

a účinnosť (Feldek versus Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v. Francúzsko, 20. február

1991, Johnston and Others v. Írsko, 18. december 1986, Van Droogenbroeck judgment

versus Belgicko, 24. jún 1982).“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci sa najvyšší súd

„odchýlil bez jediného slova vysvetlenia od právneho názoru vysloveného dvomi senátmi

Najvyššieho súdu... v skutkovo i právne rovnakej veci“. Poukazuje na judikatúru ústavného

súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa potreby

rešpektovania konštantnej rozhodovacej praxe a uvádza, že „ak všeobecný súd aplikuje

určité ustanovenia zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou

praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom

do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu... Odlišné rozhodnutia všeobecných

súdov v rovnakých veciach môžu vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle a byť z tohto

hľadiska protiústavné a tým aj nezákonné.“. Ďalej argumentuje povinnosťou „súdu

rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť

uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon... Pravidlo, že kto sa chce odchýliť

od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod

(a teda nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel

racionálnej právnej argumentácie.“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa sťažovateľky „ovláda zásada úspechu

vo veci, ktorá je doplnené zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná

náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím

súdu tomu, kto ich vznik zavinil.“. Citujúc následne a „s poukazom na stav veci

sťažovateľka sa domáha odstránenia extrémneho zásahu do základného práva na ústavnú

ochranu (spravodlivý proces), ku ktorému došlo napadnutým uznesením v časti rozhodnutia

o trovách konania. Je v rozpore s princípom spravodlivosti, aby sťažovateľka utrpela

majetkovú ujmu vo forme platenia nákladov za úkony právnej služby, keď jej návrh na súd

bol zjavne dôvodný a po jeho podaní bol odstránený nezákonný stav.“.

Navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. D. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -13 z 09. 01. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -13 z 09. 01.

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. D. C. na účet právnej zástupkyne

JUDr. T. P. vedený v S., a. s. číslo účtu:...“

Sťažovateľka doručila 19. marca 2013 ústavnému súdu podanie, ktorého obsahom

je zmena sťažnostného petitu. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne vo veci

jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. D. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -13

z 09. 01. 2013 v časti súvisiaceho výroku o trovách konania porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -13 z 09. 01.

2013 v časti súvisiaceho výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Vo zvyšnej časti (náhrada trov konania) sťažovateľka ponechala návrh

na rozhodnutie vo veci nezmenený.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv malo dôjsť napadnutým

uznesením najvyššieho súdu vo výroku o trovách konania, pretože skutkové okolnosti

jej veci vyžadovali aplikáciu druhej vety , nie aplikáciu

písm. c) , ktorú preferoval najvyšší súd.

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a )

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd však iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavno-právny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , , ).

Formulované názory ústavného súdu zodpovedajú i jeho širšiemu ponímaniu

prípustnosti ústavno-súdneho prieskumu právne významných aktivít všeobecných súdov,

v zmysle ktorého skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Najvyšší súd v sťažovateľkinom prípade uprednostnil aplikáciu § 146 ods. 1 písm. c)

, pretože podľa jeho názoru sťažovateľka „nevyužila žiadne prostriedky nápravy, ktoré

je potrebné využiť, aby mohol byť návrh podľa 4. hlavy piatej časti považovaný

za prípustný... Nakoľko pri meritórnom prejednaní veci by bol návrh na začatie konania

posúdený ako neprípustný, v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania nemožno

ďalej skúmať jeho dôvodnosť.“.

Ústavný súd je toho názoru, že formulovaný právny názor najvyššieho súdu

nepredstavuje prípad extrémneho vybočenia z pravidiel regulujúcich rozhodovanie

o náhrade trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila dôvodnosť svojho návrhu podľa štvrtej hlavy piatej

časti , „pretože orgán verejnej správy začal konať až po tom, ako mu bol návrh

sťažovateľky doručený“. Z citovanej argumentácie je evidentné, že sťažovateľka dôvodnosť

svojho návrhu podľa druhej vety odvíja od merita jej návrhu. Inými

slovami, dôvodnosť v ponímaní sťažovateľky predstavuje záruku úspechu v konaní

o predmete jej návrhu, čo mala dokázať zmena v postoji ministerstva spravodlivosti, ktoré

jej v podstate dalo za pravdu. Najvyšší súd však zaujal stanovisko, podľa ktorého

skúmanie dôvodnosti by v posudzovanom prípade neprichádzalo do úvahy ani vtedy,

ak by ministerstvo spravodlivosti svoj postoj nezmenilo. Sťažovateľka totiž nevyužila

prostriedky nápravy, ktoré najvyšší súd v okolnostiach jej prípadu považoval za účinné.

Vhodné je na tomto mieste upozorniť, že špecifikom konania podľa štvrtej hlavy

piatej časti je okrem iného i potreba skúmania procesnej prípustnosti návrhu,

čo vyplýva z druhej vety , podľa ktorej návrh nie je prípustný,

ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Nedôvodnosť návrhu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy relevantná

z hľadiska druhej vety , preto môže vyplývať práve z procesnej

neprípustnosti takého návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor a z neho vyplývajúce úvahy najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania sú založené na racionálnej myšlienkovej

postupnosti. Práve zmena postoja ministerstva spravodlivosti je dôkazom, že využitie iných

prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis ( ), by v prípade

sťažovateľky nebolo márne.

Tento postoj pritom nie je v rozpore so závermi vyplývajúcimi z uznesení

najvyššieho súdu v skutkovo obdobných veciach (sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ), ktoré sťažovateľka priložila k svojej

sťažnosti. V uvedených prípadoch totiž ministerstvo spravodlivosti svoj postoj k právnej

povahe platového dekrétu sudcu nezmenilo, a z tejto skutočnosti potom najvyšší súd

dôvodil záver o neúčinnosti prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňujú osobitné

predpisy. V sťažovateľkinom prípade však ministerstvo spravodlivosti zmenilo názor

na právnu povahu platového dekrétu, pričom nemožno špekulovať o tom, či tak urobilo

z dôvodu postupne formovaného stabilného názoru najvyššieho súdu na túto otázku,

alebo len z dôvodu sťažovateľkinho návrhu. Prípady, ktoré sťažovateľka použila na podporu

svojej argumentácie, sa teda od jej kauzy líšia v podstatnom ryse, a to v otázke účinnosti

prostriedkov nápravy nečinnosti ministerstva spravodlivosti. Správne v tejto súvislosti

sťažovateľka (inšpirovaná judikatúrou najvyššieho súdu i ústavného súdu) poukazuje

na judikatúru ESĽP, ktorý zdôrazňuje vlastnosti efektívneho prostriedku nápravy podľa

čl. 35 dohovoru s ohľadom na využitie určitého právneho inštitútu v konkrétnom

posudzovanom prípade. Určitý štandardizovaný právny prostriedok, ktorého normatívnym

účelom je náprava bezdôvodnej nečinnosti orgánu verejnej správy, možno za neúčinný

označiť len vo väzbe na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Formulovanú

požiadavku však najvyšší súd v sťažovateľkinom prípade nepoprel, naopak, dôsledne

ju rešpektoval a z nej vyvodil záver o neprípustnosti posudzovaného návrhu.

V uvedených okolnostiach najvyšší súd akcentoval pasivitu sťažovateľky v čase

nasledujúcom po oboznámení sa s názorom ministerstva spravodlivosti zo 4. apríla 2011,

ktorá vyvolala procesnú neprípustnosť jej návrhu podaného podľa štvrtej hlavy piatej časti

. Dôvodnosť sťažovateľkinho návrhu ako podmienka aplikability druhej

vety tak bola spochybnená. Ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd konštatoval

procesnú neprípustnosť návrhu a z nej vyvodil záver o absencii jeho dôvodnosti.

Je zreteľné, že otázku dôvodnosti podľa § 146 ods. 2 druhej vety najvyšší súd posudzoval

z procesného hľadiska, teda tak, ako to požadovala v sťažnosti aj sťažovateľka.

Ak sa potom najvyšší súd priklonil k aplikácii , nemožno

mu podľa názoru ústavného súdu vytknúť extrémne vybočenie z rámcov právnej regulácie

rozhodovania o náhrade trov konania. Voľba najvyššieho súdu medzi aplikáciou

uvedených dvoch ustanovení nedosiahla v okolnostiach

sťažovateľkinho prípadu ústavno-právne významnú úroveň.

Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel

k záveru, že táto sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnená.

Jej prijatie na ďalšie konanie by za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ani k vysloveniu porušenia

jej práva na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch predostretých sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh na náhradu

trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013