Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 362/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a

postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 a

(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2010 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna

2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „je účastníkom konania vo veci mal.

A. M. vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. . Okresný súd

zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania a odvolací súd rozhodnutie okresného

súdu potvrdil. Oba súdy svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že maloletý A. M. si neželá

stretávať sa s otcom a podľa súdov nie je dôvod prerušiť konanie o zákaze styku otca s mal.

synom do doby právoplatného rozhodnutia v trestnej veci vedenej voči sťažovateľovi

na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. . Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,

že v trestnej veci je už od júla 2004 obvinený a od mája 2005 obžalovaný pre tr. čin podľa

§ 215 ods. 1, 2 Tr. zák., ktorého sa údajne mal dopustiť voči svojej manželke a maloletému

synovi. Do dnešného dňa uvedená trestná vec hoci trvá už siedmy rok nebola ani raz súdom

rozhodnutá...

Sťažovateľ poukazuje na obe rozhodnutia všeobecných súdov, kde sa uvádza, že

konanie vo veci nie je pre rozhodnutie o styku otca so synom dôležité, pretože syn

si neželá otca nikdy vidieť. To, že syn je zmanipulovaný duševne chorou matkou, že nie je

schopný v obave, že už otca, čo sa o neho staral od jedného roka do troch rokov

aj na rodičovskom príspevku už nikdy neuvidí a nebude s ním ,povedať pravdu a to, čo

skutočne cíti, súdy vôbec nezaujíma. Podľa sťažovateľa nebol žiaden zákonný dôvod

/naliehavosť záujmu/ na vydaní predbežného opatrenia o zákaze styku otca so synom. Niet

ani dôvodu pre konanie o zákaze styku otca do rozvodu manželov. Podľa sťažovateľa

v situácii, keď žije odlúčene od syna a vôbec sa s ním nestretáva, keď rozvod manželov sa

od roku 2004 ani nezačal a bude najmenej tri či viac rokov ešte trvať, nie je vhodné ani

v záujme maloletého, aby súd v tejto veci konal. Rozvodové konanie nie je dôvodom

na zákaz styku. Trestná vec sa iba od začiatku v budúcnosti začne. Teda pri prezumpcii

neviny je postup súdov zásahom do základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa jeho názoru „Postup odvolacieho ale

aj prvostupňového súdu zasahuje do práva sťažovateľa /nepochybne aj do práva maloletého

syna, ktorý je však v starostlivosti matky/ v zmysle . Postup súdov, ktoré odmietli

prerušiť konanie do doby právoplatného skončenia trestnej veci , je zásahom

do prezumpcie neviny vo vzťahu k sťažovateľovi. Taktiež stav odlúčenosti syna od otca,

ktorý nepochybne vyvolal jeho psychické problémy od decembra 2005 je zásahom

do základného práva sťažovateľa. Jediné dieťa je otcovi odňaté. Súdy naviac vytvárajú

ďalšiu dlhodobú prekážku, ktorá aj v situácii neviny potvrdenej rozsudkom súdu v trestnej

veci zabráni na dlhú dobu sťažovateľovi v stretávaní sa s jediným dospievajúcim synom!

Pokiaľ ústavný súd neakceptuje tvrdenia sťažovateľa, bude tento donútený k poslednej

možnosti, ktorá mu ako otcovi a manželovi vo vzťahu k chorej matke zostáva a tou je

podanie žaloby na odňatie spôsobilosti na právne úkony matky...

Z rozhodnutí všeobecných súdov možno vyvodiť, že považujú sťažovateľa za vopred

vinného zo spáchania skutku vo veci . Pritom je nepochybné, že okrem trestného

konania niet iného dôvodu na konanie o zákaze styku otca s mal. synom. Preto postup súdov

je v rozpore s právom sťažovateľa v .

Všeobecné súdy závažným spôsobom zasiahli do práv sťažovateľa vyplývajúcim

jednak z jeho postavenia rodiča ale aj z postavenia obžalovaného. Právny názor súdov je

svojvôľa a svedčí o tendenčnom prístupe – obžalovaný teda vinný! Syn dnes už v puberte

vplyvom súdov zrejme celkom stratí vzťah k otcovi. To dáva aj sťažovateľovi právo

na finančné zadosťučinenie.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 41 ods. 1, ods. 4 a čl. 50 ods. 2

v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn.

a Okresného súdu v Humennom sp. zn. bolo porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

30. júna 2010 ako aj uznesenie Okresného súdu v Humennom sp. zn. zo dňa

16. marca 2010 a prikazuje Okresnému súdu v Humennom vo veci opätovne konať.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Eur, ktorú sumu

sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Humennom spoločne a nerozdielne povinní

zaplatiť na jeho sporožírový účet... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho

zástupcu na konanie pred ústavným súdom a priznal mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (napr. , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených základných práv došlo

v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu z 8. marca 2010 na prerušenie konania o zákaze

styku otca s maloletým synom.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2010

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu

a postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil),

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojich garantovaných práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2010,

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júna 2010

Sťažovateľ namietal v prvom rade porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej

.

Podľa sa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry v nadväznosti na § 219 ods. 2

ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým malo byť porušené

základné právo sťažovateľa podľa , sa v súvislosti s trestným stíhaním

sťažovateľa uvádza, že „rozhodnutie v tomto konaní nezávisí len od konečného rozhodnutia

v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod číslom 1 T/74/2005 proti otcovi

maloletého pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby a toto trestné konanie

proti otcovi môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, ale závisí aj od iných

skutočností, ktoré by preukázali záujem dieťaťa na zákaze styku s otcom“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil správnosť

napadnutého uznesenia okresného súdu, na súvislosť s prebiehajúcim trestným konaním

vedeným proti sťažovateľovi poukázal iba informatívne s tým, že táto okolnosť nemala

žiadny význam vo vzťahu k rozhodovaniu o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na prerušenie konania o zákaze

jeho styku s maloletým synom zamietnutý.

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred

tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Dokonca aj pri absencii formálneho

konštatovania postačuje tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje

obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont

v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre poukazuje na

základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny (napr.

Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999). Podľa judikatúry ESĽP treba robiť rozdiel

medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná,

a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú

prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za prijateľné alebo vyhovujúce

(„unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko,

rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62, Englert v. Nemecko, rozsudok

z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 39, Nölkenbockhoff v. Nemecko, § 39 a Leutscher

v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť

posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras

v. Litva, § 43, Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 –

§ 41).

Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu posudzoval, či v odôvodnení

napadnutého uznesenia krajského súdu sú také skutkové a právne závery, z ktorých by bolo

možné vyvodiť, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2

. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(aj v kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu) dospel k záveru, že

námietky sťažovateľa týkajúce sa namietaného základného práva sú nedôvodné.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že konanie o zákaze styku otca s maloletým nie je

konaním, v ktorom by sa rozhodovalo o trestnej činnosti sťažovateľa, ale týka sa

rozhodovania o občianskom práve, a preto naň nemožno relevantne aplikovať základné

právo podľa , ale iba základné právo podľa ,

porušenie ktorého však sťažovateľ nenamietal.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu v napadnutom konaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júna 2010

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením sp. zn. z 30. júna 2010 došlo aj k porušeniu jeho základných práv

podľa a 4 . Napriek pomerne značnému rozsahu sťažnosti sťažovateľ

neuviedol, v súvislosti s čím konkrétne a ako malo dôjsť k porušeniu ním označených

základných práv.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval za kľúčové

východiská pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl. 51

ods. 1 , ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu

rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2

zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne

o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov, ale práve

naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť

v nesúlade s . Eventualitu porušenia základného práva sťažovateľa

na ochranu jeho rodičovských práv podľa možno odvodzovať iba

vo väzbe na porušenie jeho základného práva podľa .

Vzhľadom na absenciu namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa

ako v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa zákona

o ústavnom súde viazaný, tak v jej odôvodnení, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného

základného práva podľa .

Sťažovateľ navyše namieta, že dlhoročným odlúčením od svojho maloletého syna

proti svojej vôli spôsobom, ktorý nie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom, došlo

aj k porušeniu jeho základného práva podľa .

Keďže namietaným porušením základných práv podľa a 4

sťažovateľ sledoval ten istý účel, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať

namietaným porušením jeho základného práva podľa , pretože závery

prijaté k namietanému porušeniu sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver vo väzbe k namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť aj v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 namietaným postupom a rozhodnutím

krajského súdu v napadnutom konaní, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010