Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 563/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

vo veci namietaného porušenia základného práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v

ods. 1 postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2010 a namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2014 doručená sťažnosť , Šarišské Bohdanovce 110 (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na informácie zaručeného

v (ďalej len „“) a základného práva na

zákonného sudcu zaručeného v postupom Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. júla 2010, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd 2“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 1. júna 2010

okresnému súdu 1 domáhala „súdnej ochrany svojich základných občianskych a zákonných

práv porušených v súvislosti s obzvlášť závažným trestným činom podvodu a obzvlášť

závažným trestným činom falšovania a pozmeňovania cenných papierov, vo veci ktorých

prebieha konanie pred Špecializovaným trestným súdom (č. k. )... kde

sťažovateľka má postavenie poškodenej“. Súčasne so žalobou podala sťažovateľka návrh

na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd 1 o žalobe sťažovateľky konal pod sp. zn. , avšak podľa

jej slov „Sudca OS Prešov odmietol konať vo veci návrhu... na predbežné opatrenie ako

odmietol konať aj vo veci jej žaloby“ s odôvodnením, že „ochrana základných práv fyzickej

osoby, poškodených fyzickou osobou je výlučnou právomocou ústavného súdu, čím

sťažovateľke spôsobil stav denegatio justitiae.“.

Sťažovateľka uvádza, že „2. júla 2010 vyšší súdny úradník OS Prešov, JUDr. Juraj

Fujerik... napriek... skutočnosti, že poverenie od konajúceho sudcu Mgr. Koleka pre

samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. nebolo ani súčasťou rozvrhu práce súdu a ani

súčasťou... súdneho spisu, však samostatne konal a vydal uznesenie pod č. k.

-16, ktorým uložil sťažovateľke poplatkovú povinnosť za to, že sudca

odmietol zabezpečiť jej súdnu ochranu, voči čomu bolo podané odvolanie pred Krajským

súdom v Prešove“. V odvolaní sťažovateľka namietala „porušenie základného práva na

konanie a rozhodovanie zákonným sudcom, pretože poverenie od konajúceho sudcu Mgr.

M. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. JUDr. J. Fujerika nebolo ani

súčasťou rozvrhu práce súdu a ani súčasťou predmetného súdneho spisu, čo odporovalo

ust. ) a “.

2

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. ,

, z 8. decembra 2010 rozhodnutie vydané vyšším súdnym

úradníkom okresného súdu 1 potvrdil s odôvodnením, že tento bol „osobou oprávnenou

samostatne vydať uznesenie namiesto sudcu, pretože bol pridelený k senátu 13 C Dodatkom

č. 4 k rozvrhu práce za 2010“.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľka 5. apríla 2011 napadla dovolaním, ktoré

však okresný súd 1 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

„nepostúpil“, ale celú vec 30. mája 2011 „odstúpil“ okresnému súdu 2, ktorý v nej koná

pod sp. zn. .

Okresný súd 2 dovolanie sťažovateľky predložil dovolaciemu súdu v marci 2013

a najvyšší súd o ňom rozhodol uznesením č. k. -299 zo 17. júna 2014 tak,

že ho odmietol s odôvodnením, že „nemôže uznať námietku sťažovateľky za opodstatnenú,

pretože v čase! rozhodovania odvolacieho (a dovolacieho) súdu, poverenie sudcu M.

Koleka zo dňa 23. apríla 2010 už tvorilo súčasť predmetného súdneho spisu“.

Sťažovateľka namieta, že všeobecnými súdmi neboli „uplatnené zákonné

ustanovenia a neboli náležite preskúmané... uvedené... dôkazy, skutkové okolnosti, ktoré

nepochybne preukazujú ústavnú neudržateľnosť uznesenia v. s. u. zo dňa 2. júla 2010, ako

aj to, že ani po využití procesných postupov nedošlo k náprave porušených základných práv

sťažovateľky, ani k ochrane ústavnosti či zákonnosti ku ktorým všeobecné súdnictvo je

prizvané“.

Sťažovateľka uviedla, že 3. septembra 2010 spolu s jej právnym zástupcom

„nahliadla do Rozvrhu práce OS Prešov za 2010 rok, zverejneného na oficiálnej web.

stránke MS SR..., čím sa zistilo, že na str. 66 až 75 medzi povereniami sudcov pre

samostatné konanie v. s. u., absentovalo poverenie sudcu Mgr. M. Koleka pre samostatné

konanie a rozhodovanie v. s. u. JUDr. J. Fujerika tak, ako to vyžaduje ust. § 3 ods. 5 zák.

549/2003 v spojení s , 6 zák. “. V ten istý deň sťažovateľka nahliadla aj

„do rozvrhu práce..., ktorý sa nachádzal v správe súdu, čím sa dodatočne potvrdilo, že

Rozvrh práce správy súdu bol totožným so zverejneným na web. stránke MS SR (čo písomne

potvrdila aj predsedníčka OS Prešov dňa 03. 09. 2010) a ktorý taktiež neobsahoval žiadne

poverenie sudcu M. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. J. Fujerika“.

Ďalej sťažovateľka dodáva, že v „Dodatku č. 4 Rozvrhu práce súdu za rok 2010 v. s. u.

JUDr. J. Fujerik predsedníčkou súdu... bol pridelený do senátu 13 C, čo však nenahradzuje

poverenia od sudcu Mgr. Koleka, požadovaného a

a úkon po pridelení v. s. u. k senátu 13 C predsedníčkou súdu je odlišným od úkonu

udelenia poverenia sudcom pre samostatne konanie a rozhodovanie vecí v. s. u.“. Napokon

sťažovateľka 3. septembra 2010 nahliadla aj do predmetného spisu a zistila, že spis

neobsahuje „žiadne poverenie sudcu M. Koleka pre v. s. u. J. Fujerika...

... pre zistenie skutočnosti, že v súdnom spise ku dňu 03. 09. 2010 nebolo žiadneho

poverenia sudcu... pre v. s. u..., ktorý dňa 2. júla 2010 samostatne vo veci rozhodol, bol dňa

3. 09. 2010 na osobnú požiadavku sťažovateľky pred predsedníčkou súdu vyhotovený

písomný prehľad obsahu súdneho spisu .“.

Sťažovateľka v sťažnosti pokračuje, že „Po preukázaní... neoprávnenosti konania v.

s. u. pred odvolacím súdom, prvostupňový súd predložil pred odvolací súd poverenie sudcu

M. Koleka zo dňa 23. apríla 2010 údajne udelené v. s. u. pre účely poplatkovej povinnosti“,

avšak podľa sťažovateľky „Z tohto poverenia je zrejme, že ono sa nevzťahovalo

na konkrétnu vec a že bolo sudcom udelené... údajne 23. apríla 2010, teda dva mesiace

pred tým, ako bol dňom 1. júna 2010 založený spis veci sťažovateľky.“.

Podľa sťažovateľky predmetné poverenie bolo vyhotovené a predložené odvolaciemu

súdu „s prejavom svojvôle“, dodatočne, s úmyslom vyhnúť sa zodpovednosti

za nedodržanie „zákonných spôsobov a “ prvostupňovým súdom.

V uvedenom postupe okresného súdu 1 sťažovateľka vidí porušenie svojho

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v a nezverejnením

poverenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu 1 z 23. apríla 2010 v rozvrhu práce

okresného súdu 1 spôsobom ustanoveným zákonom a „priložením poverenia do spisu post

4

factum“ došlo podľa jej názoru aj k porušeniu základného práva na informácie podľa čl. 26

.

Okresnému súdu 2 sťažovateľka vytýka „neoprávnené nepostúpenie“ jej dovolania

najvyššiemu súdu v primeranej lehote, ako aj neopodstatnené nekonanie vo veci samej,

ktorou sa domáhala „súdnej a právnej ochrany pred následkami zásahu do jej právom

chránených záujmov v súvislosti s obzvlášť závažným trestným činom“.

Podľa slov sťažovateľky „Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd KE

I odoprel sťažovateľke prístup k realizácii práva na súdne konanie a rozhodovania

v primeranej lehote zaručeného v SR a Dohovoru o ohrane

ľudských práv a základných slobôd a týmto prehĺbil jej právnu neistotu, čím zavinil zvýšený

stres, poníženie, morálnu ujmu, ale zvýšil aj reálne ujmy na jej strane, čím taktiež bola

porušená dôstojnosť súdneho konania.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na konanie a rozhodovanie zákonným

sudcom, zaručené v postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: (správne má byť sp. zn.

, pozn.), porušené bolo.

2. Základné právo na informáciu, zaručené v čl. 48

(správne má byť v , pozn.) ods. 1 postupom Okresného

súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: (správne má byť sp. zn.

, pozn.), porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov, vydané 2. júla 2010,

sp. zn. -116.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd Prešov povinný zaplatiť

do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.

5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu KE I v konaní vedenom pod sp. zn.:

, porušené bolo.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd KE I povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

6

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na informácie

zaručeného v a základného práva na zákonného sudcu zaručeného

v postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom z 2. júla 2010,

ku ktorému malo dôjsť tým, že v čase vydania rozhodnutia absentovalo poverenie vyššieho

súdneho úradníka zákonným sudcom na rozhodnutie o súdnom poplatku za návrh

sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia a takéto poverenie nevyplývalo ani

z príslušného rozvrhu práce okresného súdu 1. Predmet sťažnosti sťažovateľky spočíva aj

v namietaní porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom pod

sp. zn. , v ktorom podľa sťažovateľky došlo neopodstatnenými prieťahmi

k odopretiu jej prístupu k realizácii práva na súdne konanie a rozhodnutie v primeranej

lehote.

1.1 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2010

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Sťažovateľka tvrdí, že vyšší súdny úradník v čase vydania uznesenia z 2. júla 2010

nebol v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov poverený na takéto

rozhodnutie, a pokiaľ bolo poverenie doložené do súdneho spisu, bolo tak urobené

dodatočne a svojvoľne.

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

8

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu 1 z 2. júla

2010 mohla sťažovateľka podať odvolanie, ktorým mala možnosť namietať tie isté

skutočnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, t. j. že toto nebolo vydané osobou

spĺňajúcou podmienky zákonného sudcu v danej veci, čo v konečnom dôsledku aj urobila

a o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (urobil tak uznesením sp. zn.

, , z 8. decembra 2010) a v prípade zistenia zásahu

do základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu prvostupňovým rozhodnutím

tomuto právu poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľka sťažnosťou podľa rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. , , z 8. decembra 2010, ktoré sa aktuálnej

otázky dotýkalo, nenamietala, preto sa ústavný súd súc viazaný návrhom na rozhodnutie

( ) nemohol týmto druhostupňovým uznesením

z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov zaoberať.

1.2 K namietanému porušeniu základného práva na informácie zaručeného

v postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Sťažovateľka porušenie tohto práva vidí v tom, že poverenie zákonného sudcu

okresného súdu 1 na samostatné konanie a rozhodovanie pre vyššieho súdneho úradníka

nebolo zverejnené v príslušnom rozvrhu práce okresného súdu 1 spôsobom ustanoveným

zákonom a až následným jeho vložením do súdneho spisu.

Z vyplýva, že sťažnosť podľa

možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie dvojmesačnej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože kogentné ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka spolu s jej právnym zástupcom

vykonali zisťovanie týkajúce sa existencie poverenia pre vyššieho súdneho úradníka už 3.

septembra 2010. Ako sťažovateľka tvrdí, poverenie sa v tom čase nenachádzalo ani

v súdnom spise sp. zn. a nebolo zverejnené ani v rámci rozvrhu práce

okresného súdu 1. Od daného momentu bola táto skutočnosť sťažovateľke známa, a teda

v prípade jej presvedčenia, že tým došlo k porušeniu jej ktoréhokoľvek základného práva

zaručeného v , začala jej plynúť zákonná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie základných práv však bola

ústavnému súdu doručená osobne až 8. septembra 2014. Z uvedeného je evidentné,

že zákonná lehota podľa (t. j. dva mesiace) vo vzťahu

k napadnutému postupu okresného súdu 1 uplynula ešte pred reálnym podaním sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu.

10

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

sťažovateľky odmietol ako podanú oneskorene podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu 2 v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu 2 došlo k zásahu do jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. . Predovšetkým

namieta neodôvodnený prieťah spôsobený „neoprávneným nepostúpením“ jej dovolania

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. , ,

z 8. decembra 2010 najvyššiemu súdu.

Túto skutočnosť však sťažovateľka sťažnosťou podľa pre

porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva podľa

ods. 1 dohovoru už v minulosti namietala (sťažnosť doručená ústavnému súdu 11. decembra

2012) a ústavný súd o nej rozhodol uznesením č. k. -15 z 21. februára

2013 tak, že ju v tejto časti (namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) odmietol

ako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že „ústavný súd konštatoval, že v období

po postúpení veci okresný súd v napadnutom konaní nebol dlhodobejšie nečinný, keďže

konal a rozhodoval o procesných návrhoch sťažovateľky (námietka miestnej nepríslušnosti,

požiadavka prekladu súdnych rozhodnutí zo slovenského jazyka do ruského jazyka), pričom

jeho postup mal logickú postupnosť spočívajúcu v potrebe zabezpečiť ešte pred doručením

dovolania sťažovateľky najvyššiemu súdu právoplatné rozhodnutie o jej námietke miestnej

nepríslušnosti. Na ťarchu okresného súdu nemožno pripísať ani neúspešné doručovanie

zásielky obsahujúcej uznesenie okresného súdu z 20. júna 2012 a uznesenie krajského súdu

z 5. septembra 2012, ktorú si sťažovateľka neprevzala ani v úložnej lehote, keďže táto

zásielka bola sťažovateľke doručovaná riadne (v súlade so zákonom)...

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu

v napadnutom konaní nebol síce dostatočne efektívny, ale podľa názoru ústavného súdu

nespôsobil také prieťahy v konaní, na základe ktorých by mohol po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani jej práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote.“.

Úlohou ústavného súdu v prejednávanej veci bolo zistiť, či okresný súd nezasiahol

do označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru svojím

postupom po skoršom rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo spisu okresného súdu 2 vedeného pod sp. zn. vyplýva, že tento

spis s dovolaním sťažovateľky bol najvyššiemu súdu doručovaný 28. januára 2013.

K rozhodnutiu o dovolaní došlo uznesením č. k. -299 zo 17. júna 2014.

Sťažovateľka sa sťažnosťou podľa obrátila na ústavný súd

8. septembra 2014.

Pretože sťažovateľka postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. žiadnym spôsobom z hľadiska jeho trvania a priebehu nenamietala

(pozri návrh rozhodnutia – petit – sťažnosti, v ktorom je výslovne namietaný iba postup

okresného súdu 2), je evidentné, že obdobie, ktoré prakticky možno z hľadiska prípadného

12

porušenia základných práv preskúmať vo vzťahu k okresnému súdu 2, predstavuje necelé tri

mesiace (od rozhodnutia dovolacieho súdu 17. júna 2014 po podanie sťažnosti ústavnému

súdu 8. septembra 2014).

Ústavný súd z opísaného vyvodil záver, že takého krátke obdobie za žiadnych

okolností nemôže predstavovať kvalifikovaný prieťah, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuť

do garantovaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov ani do práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ/ka, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími sťažovateľkou v petite sťažnosti uvedenými návrhmi, rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

Z toho istého dôvodu (odmietnutia sťažnosti) ústavný súd upustil od pristúpenia

k odstraňovaniu nedostatku zákonnej náležitosti sťažnosti spočívajúcej v povinnom

právnom zastúpení sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015

14