Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 372/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. N. S., R., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv

rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č... zo 16. februára 2009 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. N. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. septembra

2010 doručené podanie Ing. arch. N. S., R. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako

„Sťažnosť“. Na základe obsahu ústavný súd posudzoval podanie sťažovateľky ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s a práv

podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná

deklarácia“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),

č... zo 16. februára 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2010

(ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Sociálna poisťovňa

rozhodnutím č... zo 16. februára 2009 priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume

334 Sk mesačne od 23. júna 2007, a to podľa o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov a podľa čl. 12 Zmluvy medzi Slovenskou republikou

a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení publikovanej v Zbierke

(ďalej len „zmluva s Ukrajinou“).

Sťažovateľka tvrdí, že „pri rozhodovaní o mojom starobnom dôchodku sociálna

poisťovňa nezohľadnila alebo nedodržala sa:

1. Uznesenia – vlády ČSFR č. 905/90, č. 249/91, č. 452/91 a vlády SR č. 583/90,

č. 185/91, č. 307/91, č. 664/91 a koncepcii presídlenia.

2. Dohody medzi ČSR a ZSSR z 2. 12. 1959

3. Zmluvy medzi SR a Ukrajinou z 5. 12. 2000 platnou z 1. 01. 2002

4. Zakona č. 461/2003 § 65 (1).“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka žalobou domáhala preskúmania zákonnosti

namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -34 z 25. júna 2009 tak, že podľa § 250j

ods. 2 písm. a) zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č...

zo 16. februára 2009. Sociálna poisťovňa podala proti označenému rozsudku krajského súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla

2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že namietané

rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Podľa sťažovateľky „tak boli porušené moje základné práva ktoré sú zakotvené

v Ústave SR druhá hlava čl. 12 a čl. 39 ale aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv

z 10. 12. 1948 čl. 2, čl. 7 a čl. 22“.

Sťažovateľka navrhuje, aby „Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR

č. zo dňa 28. 04. 2010 zmeniť tak, že Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie

o mojom starobnom dôchodku č... zo 16. 02. 2009 prehodnotí a prizná mi primeraný

starobný dôchodok od dňa 23. 12. 2004 nie za 2.7343 roky a za 30 rokov odvedenej

odbornej práce a ktorý mi vláda SR zaručila pri presídlení“.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s , ako aj porušenie práv vyplývajúcich z , a

všeobecnej deklarácie.

1. K namietanému porušeniu práv podľa a všeobecnej deklarácie

rozhodnutím Sociálnej poisťovne č... zo 16. februára 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade sťažovateľka mala možnosť domáhať sa žalobou preskúmania

zákonnosti namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne (čo aj využila), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o žalobe sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv podľa a všeobecnej deklarácie

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2010

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zmenil rozsudok

krajského súdu č. k. -34 z 25. júna 2009 tak, že rozhodnutie Sociálnej

poisťovne č... zo 16. februára 2009 potvrdil (Sociálna poisťovňa týmto rozhodnutím

priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume 334 Sk od 23. júna 2007, pozn.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa

a všeobecnej deklarácie namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, sústredil na

posúdenie otázky, či táto jej časť nie je zjavne neopodstatnená.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyšší súd najprv

sumarizoval skutkové okolnosti posudzovanej veci, keď uviedol:

„Z administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľka si žiadosťou spísanou dňa

23. júna 2007 uplatnila u odporkyne priznanie starobného dôchodku od 23. júna 2007.

V konaní nespochybnila dobu poistenia získanú v období od 17. augusta 1967 do 12. marca

1998 na území Ukrajiny a na území Slovenskej republiky za obdobie jej evidencie ako

nezamestnanej od 9. apríla 1998 31. decembra 2000 v rozsahu 998 dní (t. j. 2,7343 roku).

Navrhovateľka namietala, že odporkyňa pri rozhodnutí o jej nároku na starobný

dôchodok neaplikovala Dohodou medzi ZSSR a ČSSR o sociálnom zabezpečení č. 116/1960

Zb. Namietala predovšetkým skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky sa presídlila za

účinnosti dohody z 2. decembra 1959, teda v roku 1998 na základe uznesenia Vlády

Slovenskej republiky č. 664/1991 z 19. novembra 1991. Žiadala, aby boli jej dôchodkové

nároky posudzované podľa pôvodnej dohody medzi ZSSR a ČSSR a nie podľa zmluvy

s Ukrajinou.

Podľa o sociálnom poistení v znení platnom do

31. decembra 2007 poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený

najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Navrhovateľka, narodená 23. decembra 1949, vychovala jedno dieťa.

Podľa žene, ktorá vychovala jedno

dieťa a v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2010 dovŕšila vek 56 rokov, sa

dôchodkový vek určí tak, že k veku 56 rokov sa pripočíta v roku 2005 osemnásť

kalendárnych mesiacov.

Vek 56 rokov navrhovateľka dovŕšila 23. decembra 2005, s pripočítaním

osemnástich mesiacov v zmysle citovaného ustanovenia dovŕšila dôchodkový vek pre vznik

nároku na starobný dôchodok až 23. júna 2007.“

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyšší súd poukázal na

relevantné ustanovenia zmluvy s Ukrajinou, ktoré sú aplikovateľné na vec sťažovateľky

a na tomto základe konštatoval, že „mal za preukázané, že navrhovateľke nevznikol nárok

na dôchodkovú dávku v čase účinnosti dohody medzi ZSSR a ČSSR z 2. decembra 1959.

Navrhovateľka presídlila na územie Slovenskej republiky v roku 1998; ku dňu presídlenia

nepoberala peňažnú dávku podľa Dohody medzi Československou republikou a Zväzom

sovietskych socialistických republík o sociálnom zabezpečení z 2. decembra 1959.

Vzhľadom na túto skutočnosť sa na ňu článok 24 ods. 1 Zmluvy s Ukrajinou nevzťahuje

a záver krajského súdu bol nesprávny. Odporkyňa preto postupovala v súlade so zákonom,

keď navrhovateľke priznala starobný dôchodok podľa

a podľa čl. 12 bod 1 a 2 Zmluvy s Ukrajinou a to v pomernej časti za obdobie poistenia,

ktoré získala na území Slovenskej republiky. Za zvyšnú časť doby poistenia získanú pred

presídlením na území Ukrajiny, jej patrí dôchodok určený druhou zmluvnou stranou -

Ukrajinou.

Podľa článku 23 ods.3 až 6 Zmluvy s Ukrajinou v znení Dohody medzi Slovenskou

republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou platnej

od 1. júla 2009 doby zabezpečenia (poistenia) získané podľa právnych predpisov zmluvných

strán do 31.decembra 2001 sa považujú za doby zabezpečenia (poistenia) tej zmluvnej

strany, na ktorej území mal občan k tomuto dňu trvalý pobyt.

Na žiadosť občana alebo oprávnenej osoby sa peňažné dávky prepočítajú podľa

odseku 3 tohto článku.

Prepočet peňažných dávok podľa odseku 4 tohto článku možno vykonať najviac tri

roky spätne, najskôr však odo dňa nadobudnutia platnosti tejto dohody.

Dohoda medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou

republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení bola podpísaná dňa 11. októbra 2007,

ratifikovaná 22. januára 2008 a platnosť nadobudla 1. júla 2009 (oznámenie č. 211/2009

Z. z.)...“.

Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne bolo

vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, v súlade so Zmluvou s Ukrajinou

v znení platnom do 30. júna 2009 a považoval ho za zákonné, preto rozsudok krajského

súdu zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil (§ 250ja ods. 3 v spojení

s a ).“.

Po oboznámení sa s právnou argumentáciou uvedenou v odôvodnení namietaného

rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutá argumentácia

najvyššieho súdu je vecná a presvedčivá, pričom právne závery najvyššieho súdu založené

na výklade a aplikácii príslušných ustanovení zmluvy s Ukrajinou na vec sťažovateľky

nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vykladať a aplikovať zákony je v prvom rade

v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

Keďže najvyšší súd v danom prípade svoj rozsudok riadne odôvodnil a uplatnil

v ňom ústavne konformný výklad príslušných ustanovení zmluvy s Ukrajinou, ako aj

príslušných ustanovení o sociálnom poistení v znení

aplikovateľnom na vec sťažovateľky, ústavný súd považuje namietaný rozsudok

najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a konštatuje, že

neexistuje žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mohol sťažnosti sťažovateľky

vyhovieť.

Navyše sťažovateľka v sťažnosti namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva podľa , ktoré má hmotnoprávny charakter,

bez toho, aby namietala aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, príp. iných ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , ku

ktorých porušeniu primárne môže v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dochádzať.

Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (a teda aj

základného práva podľa ), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 všeobecnej

deklarácie ústavný súd považoval za potrebné odkázať na svoj stabilizovaný právny názor,

podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom (pozri a a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov, pozn.), nemá tento dokument povahu prameňa práva

Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Za daných okolností nemôže

byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa tá časť sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namieta porušenie práv deklarovaných vo všeobecnej deklarácii,

t. j. medzinárodnom dokumente, ktorý nemá povahu prameňa práva (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa a všeobecnej

deklarácie, odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd upozorňuje sťažovateľku na „možnosť

požiadať odporkyňu (Sociálnu poisťovňu, pozn.) o prepočítanie jej starobného dôchodku od

1. júla 2009 podľa čl. 23 bod 4 Zmluvy s Ukrajinou v znení platnom od 1. júla 2009, keďže

ku dňu 31. decembra 2001 mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010