Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)IV. ÚS 372/2010
PDF · 190.94 KB
No categories available
IV. ÚS 372/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. N. S., R., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č... zo 16. februára 2009 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. N. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. septembra
2010 doručené podanie Ing. arch. N. S., R. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako
„Sťažnosť“. Na základe obsahu ústavný súd posudzoval podanie sťažovateľky ako sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práv
podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná
deklarácia“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),
č... zo 16. februára 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010
(ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Sociálna poisťovňa
rozhodnutím č... zo 16. februára 2009 priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume
334 Sk mesačne od 23. júna 2007, a to podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a podľa čl. 12 Zmluvy medzi Slovenskou republikou
a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení publikovanej v Zbierke zákonov pod č. 53/2002 Z. z.
(ďalej len „zmluva s Ukrajinou“).
Sťažovateľka tvrdí, že „pri rozhodovaní o mojom starobnom dôchodku sociálna
poisťovňa nezohľadnila alebo nedodržala sa:
1. Uznesenia – vlády ČSFR č. 905/90, č. 249/91, č. 452/91 a vlády SR č. 583/90,
č. 185/91, č. 307/91, č. 664/91 a koncepcii presídlenia.
2. Dohody medzi ČSR a ZSSR z 2. 12. 1959
3. Zmluvy medzi SR a Ukrajinou z 5. 12. 2000 platnou z 1. 01. 2002
4. Zakona č. 461/2003 § 65 (1).“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka žalobou domáhala preskúmania zákonnosti
namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 25 Sd 81/2009-34 z 25. júna 2009 tak, že podľa § 250j
ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č...
zo 16. februára 2009. Sociálna poisťovňa podala proti označenému rozsudku krajského súdu
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla
2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že namietané
rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Podľa sťažovateľky „tak boli porušené moje základné práva ktoré sú zakotvené
v Ústave SR druhá hlava čl. 12 a čl. 39 ale aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv
z 10. 12. 1948 čl. 2, čl. 7 a čl. 22“.
Sťažovateľka navrhuje, aby „Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR
č. 9 So/133/2009 zo dňa 28. 04. 2010 zmeniť tak, že Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie
o mojom starobnom dôchodku č... zo 16. 02. 2009 prehodnotí a prizná mi primeraný
starobný dôchodok od dňa 23. 12. 2004 nie za 2.7343 roky a za 30 rokov odvedenej
odbornej práce a ktorý mi vláda SR zaručila pri presídlení“.
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ústavy
v spojení s čl. 12 ústavy, ako aj porušenie práv vyplývajúcich z čl. 2, čl. 7 a čl. 22
všeobecnej deklarácie.
1. K namietanému porušeniu práv podľa ústavy a všeobecnej deklarácie
rozhodnutím Sociálnej poisťovne č... zo 16. februára 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V danom prípade sťažovateľka mala možnosť domáhať sa žalobou preskúmania
zákonnosti namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne (čo aj využila), o ktorej bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o žalobe sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv podľa ústavy a všeobecnej deklarácie
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010
Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zmenil rozsudok
krajského súdu č. k. 25 Sd 81/2009-34 z 25. júna 2009 tak, že rozhodnutie Sociálnej
poisťovne č... zo 16. februára 2009 potvrdil (Sociálna poisťovňa týmto rozhodnutím
priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume 334 Sk od 23. júna 2007, pozn.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa
ústavy a všeobecnej deklarácie namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, sústredil na
posúdenie otázky, či táto jej časť nie je zjavne neopodstatnená.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyšší súd najprv
sumarizoval skutkové okolnosti posudzovanej veci, keď uviedol:
„Z administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľka si žiadosťou spísanou dňa
23. júna 2007 uplatnila u odporkyne priznanie starobného dôchodku od 23. júna 2007.
V konaní nespochybnila dobu poistenia získanú v období od 17. augusta 1967 do 12. marca
1998 na území Ukrajiny a na území Slovenskej republiky za obdobie jej evidencie ako
nezamestnanej od 9. apríla 1998 31. decembra 2000 v rozsahu 998 dní (t. j. 2,7343 roku).
Navrhovateľka namietala, že odporkyňa pri rozhodnutí o jej nároku na starobný
dôchodok neaplikovala Dohodou medzi ZSSR a ČSSR o sociálnom zabezpečení č. 116/1960
Zb. Namietala predovšetkým skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky sa presídlila za
účinnosti dohody z 2. decembra 1959, teda v roku 1998 na základe uznesenia Vlády
Slovenskej republiky č. 664/1991 z 19. novembra 1991. Žiadala, aby boli jej dôchodkové
nároky posudzované podľa pôvodnej dohody medzi ZSSR a ČSSR a nie podľa zmluvy
s Ukrajinou.
Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do
31. decembra 2007 poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený
najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Navrhovateľka, narodená 23. decembra 1949, vychovala jedno dieťa.
Podľa § 65 ods. 7 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. žene, ktorá vychovala jedno
dieťa a v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2010 dovŕšila vek 56 rokov, sa
dôchodkový vek určí tak, že k veku 56 rokov sa pripočíta v roku 2005 osemnásť
kalendárnych mesiacov.
Vek 56 rokov navrhovateľka dovŕšila 23. decembra 2005, s pripočítaním
osemnástich mesiacov v zmysle citovaného ustanovenia dovŕšila dôchodkový vek pre vznik
nároku na starobný dôchodok až 23. júna 2007.“
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyšší súd poukázal na
relevantné ustanovenia zmluvy s Ukrajinou, ktoré sú aplikovateľné na vec sťažovateľky
a na tomto základe konštatoval, že „mal za preukázané, že navrhovateľke nevznikol nárok
na dôchodkovú dávku v čase účinnosti dohody medzi ZSSR a ČSSR z 2. decembra 1959.
Navrhovateľka presídlila na územie Slovenskej republiky v roku 1998; ku dňu presídlenia
nepoberala peňažnú dávku podľa Dohody medzi Československou republikou a Zväzom
sovietskych socialistických republík o sociálnom zabezpečení z 2. decembra 1959.
Vzhľadom na túto skutočnosť sa na ňu článok 24 ods. 1 Zmluvy s Ukrajinou nevzťahuje
a záver krajského súdu bol nesprávny. Odporkyňa preto postupovala v súlade so zákonom,
keď navrhovateľke priznala starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
a podľa čl. 12 bod 1 a 2 Zmluvy s Ukrajinou a to v pomernej časti za obdobie poistenia,
ktoré získala na území Slovenskej republiky. Za zvyšnú časť doby poistenia získanú pred
presídlením na území Ukrajiny, jej patrí dôchodok určený druhou zmluvnou stranou -
Ukrajinou.
Podľa článku 23 ods.3 až 6 Zmluvy s Ukrajinou v znení Dohody medzi Slovenskou
republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou platnej
od 1. júla 2009 doby zabezpečenia (poistenia) získané podľa právnych predpisov zmluvných
strán do 31.decembra 2001 sa považujú za doby zabezpečenia (poistenia) tej zmluvnej
strany, na ktorej území mal občan k tomuto dňu trvalý pobyt.
Na žiadosť občana alebo oprávnenej osoby sa peňažné dávky prepočítajú podľa
odseku 3 tohto článku.
Prepočet peňažných dávok podľa odseku 4 tohto článku možno vykonať najviac tri
roky spätne, najskôr však odo dňa nadobudnutia platnosti tejto dohody.
Dohoda medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou
republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení bola podpísaná dňa 11. októbra 2007,
ratifikovaná 22. januára 2008 a platnosť nadobudla 1. júla 2009 (oznámenie č. 211/2009
Z. z.)...“.
Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne bolo
vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, v súlade so Zmluvou s Ukrajinou
v znení platnom do 30. júna 2009 a považoval ho za zákonné, preto rozsudok krajského
súdu zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil (§ 250ja ods. 3 v spojení
s § 2501 ods. 2 a § 250j ods. 1 O. s. p.).“.
Po oboznámení sa s právnou argumentáciou uvedenou v odôvodnení namietaného
rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutá argumentácia
najvyššieho súdu je vecná a presvedčivá, pričom právne závery najvyššieho súdu založené
na výklade a aplikácii príslušných ustanovení zmluvy s Ukrajinou na vec sťažovateľky
nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vykladať a aplikovať zákony je v prvom rade
v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03,
Keďže najvyšší súd v danom prípade svoj rozsudok riadne odôvodnil a uplatnil
v ňom ústavne konformný výklad príslušných ustanovení zmluvy s Ukrajinou, ako aj
príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
aplikovateľnom na vec sťažovateľky, ústavný súd považuje namietaný rozsudok
najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a konštatuje, že
neexistuje žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mohol sťažnosti sťažovateľky
vyhovieť.
Navyše sťažovateľka v sťažnosti namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 39 ústavy, ktoré má hmotnoprávny charakter,
bez toho, aby namietala aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, príp. iných ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, ku
ktorých porušeniu primárne môže v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dochádzať.
Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (a teda aj
základného práva podľa čl. 39 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 všeobecnej
deklarácie ústavný súd považoval za potrebné odkázať na svoj stabilizovaný právny názor,
podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom (pozri čl. 7 ods. 5 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov, pozn.), nemá tento dokument povahu prameňa práva
Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Za daných okolností nemôže
byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy tá časť sťažnosti
sťažovateľky, ktorou namieta porušenie práv deklarovaných vo všeobecnej deklarácii,
t. j. medzinárodnom dokumente, ktorý nemá povahu prameňa práva (m. m. II. ÚS 18/97,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy a všeobecnej
deklarácie, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd upozorňuje sťažovateľku na „možnosť
požiadať odporkyňu (Sociálnu poisťovňu, pozn.) o prepočítanie jej starobného dôchodku od
1. júla 2009 podľa čl. 23 bod 4 Zmluvy s Ukrajinou v znení platnom od 1. júla 2009, keďže
ku dňu 31. decembra 2001 mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky“.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010