Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 460/2018
PDF · 197.54 KB
No categories available
II. ÚS 460/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Sabinov, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Eva Mišíková, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava, v mene ktorej koná
advokátka JUDr. Eva Mišíková, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 43/2017 zo 17. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
ústavy a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 To 43/2017 zo 17. januára 2018 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. mája 2018.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že rozsudkom
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 57/2005 z 18. januára 2006
bol sťažovateľ uznaný vinným v bode 1 zo spáchania trestného činu lúpeže formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu
uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. Na základe včas
podaných odvolaní krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 35/2006 z 13. septembra 2006 zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní opätovne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 2 T 57/2005 z 8. júna 2007 tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného
činu lúpeže formou spolupáchateľstva a uložil mu úhrnný nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 13 rokov. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním, ktoré okrem
sťažovateľa podali aj ďalší dvaja spolupáchatelia. Na verejnom zasadnutí konanom
8. septembra 2010 krajský súd rozhodol tak, že trestnú vec vo vzťahu k sťažovateľovi
vylúčil na samostatné konanie.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd v konaní proti ušlému
rozsudkom sp. zn. 3 To 45/2010 z 27. novembra 2014 tak, že zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu z 8. júna 2007 vo výroku o vine a treste a sťažovateľa uznal vinným
zo spáchania trestného činu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234
ods. 1 a 2 písm. b) starého Trestného zákona, uložil mu trest odňatia slobody v trvaní
6 rokov a zaradil ho do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Následne bol sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaný
z Českej republiky na výkon trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky, pričom
Vrchný súd v Prahe uznesením sp. zn. 14 To 16/2017 z 23. februára 2017 podmienil
vydanie sťažovateľa jeho právom na vyslovenie nesúhlasu s výkonom uloženého trestu
a dosiahnutím nového trestného konania za jeho prítomnosti. Z uvedeného dôvodu okresný
súd uznesením sp. zn. 2 T 57/2005 z 13. septembra 2017 zrušil rozsudok krajského súdu
z 27. novembra 2014, čím sa táto trestná vec dostala znovu do štádia rozhodovania
o opravnom prostriedku.
Krajský súd opätovne vykonal nové konanie o odvolaní sťažovateľa za jeho osobnej
účasti a napadnutým rozhodnutím zo 17. januára 2018 zrušil rozsudok okresného súdu
z 8. júna 2007 vo výroku o vine a treste a sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného
činu lúpeže formou spolupáchateľstva, uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov
a zaradil ho do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Druhým výrokom sťažovateľa oslobodil
spod obžaloby pre iný skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin krivej
výpovede a nepravdivého znaleckého posudku, pretože tento skutok nie je trestným činom.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 16. marca 2018
a jeho právnej zástupkyni 19. marca 2018.
V súčasnosti je sťažovateľ vo výkone trestu na základe právoplatného napadnutého
rozhodnutia krajského súdu.
3. V ústavnej sťažnosti namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ odôvodňuje arbitrárnosťou napadnutého
rozhodnutia, pretože krajský súd „v dvoch identických veciach rozhodol odlišne a svoj
názorový posun žiadnym spôsobom neodôvodnil.“. Podľa sťažovateľa krajský súd
uznesením z 13. septembra 2006 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil
preto, aby sa okresný súd vyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
aby odstránil rozpory vo vzájomných výpovediach jednotlivých obžalovaných a svedkov
a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Okresný súd síce opätovne vykonal dokazovanie,
v rámci ktorého sa však smerom k sťažovateľovi nevysporiadal so žiadnou okolnosťou,
ktorú mu vytýkal krajský súd. Napriek tomu, že rozsudok okresného súdu z 8. júna 2007
trpel vo vzťahu k osobe sťažovateľa rovnakými vadami, krajský súd sa v napadnutom
rozhodnutí stotožnil s odôvodnením okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd
v ďalších častiach odôvodnenia „iba prerozprával“ obsah výpovedí spolupáchateľov, a to
bez toho, aby sa ich vzájomným rozporom venoval. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom
krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a následne v sťažnosti podrobne rozoberá
jednotlivé výpovede spolupáchateľov a svedkov, pričom poukazuje na rozdiely medzi nimi.
Taktiež poukazuje na skutočnosť, že všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali
so skutočnosťou, či mal sťažovateľ vedomosť o zbrani, ktorá bola použitá pri lúpeži.
Podľa sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania nie je možné „ani v náznakoch
ustáliť moju vinu zo spáchania trestného činu lúpeže (maximálne tak uvažovať
nad spáchaním trestného činu podieľníctva).“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v rozpore s princípom právnej istoty,
odkazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 564/2012, napadnutým rozhodnutím
rozhodol o tej istej právnej otázke odlišne ako pôvodne uznesením z 13. septembra 2006,
čo svedčí o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že krajský súd nedodržal zásadu
bezprostrednosti a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom
konaní súdnom (trestný poriadok) v znení účinnom do 31. decembra 2005 o dokazovaní,
pretože tým, že jeho vec bola krajským súdom vylúčená na samostatné konanie, mali mať
spolupáchatelia procesné postavenie svedkov, a nie postavenie obvinených, teda na ich
zápisnice z iného konania nebolo možné prihliadať, a preto sú ako dôkazy procesne
nepoužiteľné. Navyše, vo veci napadnutého rozhodnutia konal iný senát. V tomto smere
poukázal sťažovateľ na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými podopiera svoju
argumentáciu. Sťažovateľ sa už v odvolacom konaní dožadoval vypočutia spolupáchateľov
v procesnom postavení svedkov, na čo krajský súd neprihliadol, a teda nerozhodol
o všetkých odvolacích dôvodoch sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
zaručených v ústave a dohovore došlo aj tým, že krajský súd mu uložil nepodmienečný trest
odňatia slobody po trinástich rokoch od spáchania skutku, pričom pri ukladaní trestu
nezisťoval jeho aktuálne pomery. Takéto rozhodnutie je podľa jeho názoru aj porušením
práva na osobnú slobodu.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie práva na obhajobu zaručeného
v ústave a dohovore orgánmi činnými v trestnom konaní.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) podľa
čl. 46 ods. 1. ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, garantované čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, garantované čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
17.01.2018, č. k. 6To/43/2017-1241, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 17.01.2018, č. k. 6To/43/2017-1241 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov
konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky (správne má byť Krajský súd
v Prešove, pozn.) povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Eva Mišíková.
s.r.o., so sídlom... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať
primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
8. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti
riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj II. ÚS 13/01, IV. ÚS 236/07,
II. ÚS 521/2015, II. ÚS 855/2015, I. ÚS 222/2017). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (m. m. III. ÚS 152/03,
IV. ÚS 115/07, II. ÚS 607/2016).
10. Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru malo dôjsť nesprávnym rozhodnutím krajského súdu a procesným
postupom, ktorý mu predchádzal, pretože nerozhodol o všetkých odvolacích dôvodoch
a v prípade nevypočutia spolupáchateľov ako svedkov, čo malo za následok vyhlásenie
rozhodnutia v neprospech sťažovateľa.
11. Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný
opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje
na ochranu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a na použitie
ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd vyjadruje názor,
že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok podľa § 368 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Ústavný súd dospel k uvedenému
záveru na základe príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich tento
mimoriadny opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb
na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty upravujúce podanie dovolania
a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).
12. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
13. Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 a) generálny prokurátor
proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo
týka.
14. Podľa § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným
písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,
jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba
pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho
zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
15. Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva v neprospech
obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu
prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch
rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj
jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo
vykonané najneskôr.
16. Podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak sú splnené uvádzané zákonom stanovené podmienky (zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom, rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť).
17. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy
trestného konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane
porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru)
dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku. Podľa zistenia
ústavného súdu sťažovateľ túto zákonnú možnosť dosiaľ nevyužil.
18. V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok
umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým
aj porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade
všeobecný súd, ktorý je oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základným právam
sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti. Právomoc
ústavného súdu je pri ochrane týchto základných práv každého účastníka konania
pred všeobecným súdom iba subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (obdobne napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 64/02, I. ÚS 183/07). Uplatnenie
právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru zároveň predpokladá, že všeobecné
súdy neposkytnú ochranu základným právam v súlade s ústavno-procesnými princípmi,
ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.
19. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 148/02,
I. ÚS 178/2004, IV. ÚS 372/2010).
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018