Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 460/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Sabinov, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Eva Mišíková, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Eva Mišíková, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a 4 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 17. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a práva na obhajobu podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. zo 17. januára 2018 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. mája 2018.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že rozsudkom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. januára 2006

bol sťažovateľ uznaný vinným v bode 1 zo spáchania trestného činu lúpeže formou

spolupáchateľstva podľa k a

v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a bol mu

uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. Na základe včas

podaných odvolaní krajský súd uznesením sp. zn. z 13. septembra 2006 zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní opätovne rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 8. júna 2007 tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného

činu lúpeže formou spolupáchateľstva a uložil mu úhrnný nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 13 rokov. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním, ktoré okrem

sťažovateľa podali aj ďalší dvaja spolupáchatelia. Na verejnom zasadnutí konanom

8. septembra 2010 krajský súd rozhodol tak, že trestnú vec vo vzťahu k sťažovateľovi

vylúčil na samostatné konanie.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd v konaní proti ušlému

rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2014 tak, že zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu z 8. júna 2007 vo výroku o vine a treste a sťažovateľa uznal vinným

zo spáchania trestného činu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234

ods. 1 a 2 písm. b) starého , uložil mu trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov a zaradil ho do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Následne bol sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaný

z Českej republiky na výkon trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky, pričom

Vrchný súd v Prahe uznesením sp. zn. z 23. februára 2017 podmienil

vydanie sťažovateľa jeho právom na vyslovenie nesúhlasu s výkonom uloženého trestu

a dosiahnutím nového trestného konania za jeho prítomnosti. Z uvedeného dôvodu okresný

súd uznesením sp. zn. z 13. septembra 2017 zrušil rozsudok krajského súdu

z 27. novembra 2014, čím sa táto trestná vec dostala znovu do štádia rozhodovania

o opravnom prostriedku.

Krajský súd opätovne vykonal nové konanie o odvolaní sťažovateľa za jeho osobnej

účasti a napadnutým rozhodnutím zo 17. januára 2018 zrušil rozsudok okresného súdu

z 8. júna 2007 vo výroku o vine a treste a sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného

činu lúpeže formou spolupáchateľstva, uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov

a zaradil ho do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Druhým výrokom sťažovateľa oslobodil

spod obžaloby pre iný skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin krivej

výpovede a nepravdivého znaleckého posudku, pretože tento skutok nie je trestným činom.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 16. marca 2018

a jeho právnej zástupkyni 19. marca 2018.

V súčasnosti je sťažovateľ vo výkone trestu na základe právoplatného napadnutého

rozhodnutia krajského súdu.

3. V ústavnej sťažnosti namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ odôvodňuje arbitrárnosťou napadnutého

rozhodnutia, pretože krajský súd „v dvoch identických veciach rozhodol odlišne a svoj

názorový posun žiadnym spôsobom neodôvodnil.“. Podľa sťažovateľa krajský súd

uznesením z 13. septembra 2006 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil

preto, aby sa okresný súd vyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

aby odstránil rozpory vo vzájomných výpovediach jednotlivých obžalovaných a svedkov

a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Okresný súd síce opätovne vykonal dokazovanie,

v rámci ktorého sa však smerom k sťažovateľovi nevysporiadal so žiadnou okolnosťou,

ktorú mu vytýkal krajský súd. Napriek tomu, že rozsudok okresného súdu z 8. júna 2007

trpel vo vzťahu k osobe sťažovateľa rovnakými vadami, krajský súd sa v napadnutom

rozhodnutí stotožnil s odôvodnením okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd

v ďalších častiach odôvodnenia „iba prerozprával“ obsah výpovedí spolupáchateľov, a to

bez toho, aby sa ich vzájomným rozporom venoval. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom

krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a následne v sťažnosti podrobne rozoberá

jednotlivé výpovede spolupáchateľov a svedkov, pričom poukazuje na rozdiely medzi nimi.

Taktiež poukazuje na skutočnosť, že všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali

so skutočnosťou, či mal sťažovateľ vedomosť o zbrani, ktorá bola použitá pri lúpeži.

Podľa sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania nie je možné „ani v náznakoch

ustáliť moju vinu zo spáchania trestného činu lúpeže (maximálne tak uvažovať

nad spáchaním trestného činu podieľníctva).“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v rozpore s princípom právnej istoty,

odkazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. , napadnutým rozhodnutím

rozhodol o tej istej právnej otázke odlišne ako pôvodne uznesením z 13. septembra 2006,

čo svedčí o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že krajský súd nedodržal zásadu

bezprostrednosti a nesprávne aplikoval ustanovenia o trestnom

konaní súdnom () v znení účinnom do 31. decembra 2005 o dokazovaní,

pretože tým, že jeho vec bola krajským súdom vylúčená na samostatné konanie, mali mať

spolupáchatelia procesné postavenie svedkov, a nie postavenie obvinených, teda na ich

zápisnice z iného konania nebolo možné prihliadať, a preto sú ako dôkazy procesne

nepoužiteľné. Navyše, vo veci napadnutého rozhodnutia konal iný senát. V tomto smere

poukázal sťažovateľ na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými podopiera svoju

argumentáciu. Sťažovateľ sa už v odvolacom konaní dožadoval vypočutia spolupáchateľov

v procesnom postavení svedkov, na čo krajský súd neprihliadol, a teda nerozhodol

o všetkých odvolacích dôvodoch sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

zaručených v ústave a dohovore došlo aj tým, že krajský súd mu uložil nepodmienečný trest

odňatia slobody po trinástich rokoch od spáchania skutku, pričom pri ukladaní trestu

nezisťoval jeho aktuálne pomery. Takéto rozhodnutie je podľa jeho názoru aj porušením

práva na osobnú slobodu.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie práva na obhajobu zaručeného

v ústave a dohovore orgánmi činnými v trestnom konaní.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) podľa

. ods. 4 , garantované , ods. 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 , garantované , ods. 3 písm. b) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 , rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

17.01.2018, č. k. -1241, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo dňa 17.01.2018, č. k. -1241 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky (správne má byť Krajský súd

v Prešove, pozn.) povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Eva Mišíková.

s.r.o., so sídlom... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje

podľa o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

8. Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti

riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj

ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj , ,

, , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (m. m. ,

, ).

10. Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru malo dôjsť nesprávnym rozhodnutím krajského súdu a procesným

postupom, ktorý mu predchádzal, pretože nerozhodol o všetkých odvolacích dôvodoch

a v prípade nevypočutia spolupáchateľov ako svedkov, čo malo za následok vyhlásenie

rozhodnutia v neprospech sťažovateľa.

11. Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný

opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje

na ochranu označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru a na použitie

ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd vyjadruje názor,

že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd dospel k uvedenému

záveru na základe príslušných ustanovení upravujúcich tento

mimoriadny opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb

na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty upravujúce podanie dovolania

a rozhodovania o ňom ( a nasl. ).

12. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

13. Podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 a) generálny prokurátor

proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo

týka.

14. Podľa v prospech obvineného, s jeho výslovným

písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,

jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba

pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho

zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

15. Podľa ak sa dovolanie podáva v neprospech

obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu

prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch

rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj

jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo

vykonané najneskôr.

16. Podľa , a dovolanie možno podať,

ak sú splnené uvádzané zákonom stanovené podmienky (zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom, rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť).

17. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy

trestného konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane

porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru)

dôvodom na podanie dovolania podľa a nasl. . Podľa zistenia

ústavného súdu sťažovateľ túto zákonnú možnosť dosiaľ nevyužil.

18. V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok

umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým

aj porušenie jeho základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade

všeobecný súd, ktorý je oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základným právam

sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti. Právomoc

ústavného súdu je pri ochrane týchto základných práv každého účastníka konania

pred všeobecným súdom iba subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (obdobne napr. , , ). Uplatnenie

právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a 3 písm. c) dohovoru zároveň predpokladá, že všeobecné

súdy neposkytnú ochranu základným právam v súlade s ústavno-procesnými princípmi,

ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.

19. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018