Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 607/2016
PDF · 168.9 KB
No categories available
II. ÚS 607/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Claude Trelajom, Advokátska
kancelária, M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia čl. 46 a nasl.
a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tos 251/2015 a jeho uznesením z 26. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 a nasl. a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 251/2015 a jeho uznesením z 26. januára 2016.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. júna 2016.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že na sťažovateľa bola
1. apríla 2015 podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4
písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 17. júna 2011 mal vylákať
po predchádzajúcej komunikácii s predsedom predstavenstva spoločnosti IFT InForm
Technologies, a. s. (ďalej len „poškodená“), pod prísľubom ďalšej spolupráce do budúcna
sumu 289 000 € ako pôžičku na urýchlené vykrytie bližšie nešpecifikovaných obchodných
aktivít, ktorú sa zaviazal vrátiť s úrokmi do 7 dní a podľa zmenky vystavenej na meno
sťažovateľa na sumu s úrokmi 330 000 € do 1 mesiaca, avšak do podania obžaloby túto
pôžičku poškodenej nevrátil.
Uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 T 59/2015-
2446 zo 16. novembra 2015 bol podľa § 50 ods. 5 Trestného poriadku zamietnutý návrh
poškodenej na zaistenie jej nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.
Poškodená sa zaistenia svojho nároku domáhala s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku. Podľa poškodenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
č. k. 22 Cb 164/2011-347 z 19. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Cob 67/2014 z 27. mája 2015 bola zaviazaná zaplatiť spoločnosti
Solar Investor, s. r. o. (ďalej len „Solar“), sumu 28 500,60 € s úrokom z omeškania a ďalším
príslušenstvom, spolu celkom 39 189,54 €. Podľa tvrdenia poškodenej jediným
spoločníkom Solaru je práve spoločnosť C&C Holding Corporation (ďalej len „C&C“),
za ktorú vystupuje sťažovateľ, ktorý je podľa všetkého jej štatutárnym orgánom a má v nej
majetkovú účasť. Poškodená navrhla, aby okresný súd v súlade s ustanovením § 50 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku jej nárok zaistil a na zaistenie použil už uvedenú pohľadávku
na peňažné plnenie, ktorú má Solar voči poškodenej vo výške 39 189,54 €. Okresný súd sa
s návrhom poškodenej nestotožnil. Podľa jeho názoru v prípade ustanovenia § 50 Trestného
poriadku ide len o možnosť využitia tohto inštitútu, nie však o jeho obligatórnu aplikáciu
v každej trestnej veci, v ktorej o to poškodený požiada. Podľa okresného súdu v prípade
sťažovateľa a poškodenej ide o dva subjekty, ktoré si navzájom uplatňujú v početných
civilnoprávnych konaniach nároky, z ktorých niektoré úzko súvisia so skutočnosťami
obsiahnutými v obžalobe. Nepochybne existuje medzi nimi viacero sporných nárokov, ktoré
je potrebné riešiť predovšetkým prostriedkami civilného práva vrátane zabezpečenia
nároku. Nie je vhodné a zlučiteľné so zásadou ultima ratio, aby cestou trestného konania sa
strany domáhali svojich nárokov vyplývajúcich z predpisov občianskeho a obchodného
práva. Okresný súd ďalej poukázal na to, že podľa vyjadrenia poškodenej sťažovateľ má
mať majetkovú účasť alebo má byť štatutárom C&C, keďže za túto spoločnosť vystupuje
a „podľa všetkého je jej štatutárnym orgánom a má v nej majetkovú účasť“. Podľa názoru
okresného súdu preto nebolo možné bez pochýb tvrdiť, že je splnená požiadavka
vyplývajúca z ustanovenia § 50 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Nie je dostatočne
odôvodnený ani záver, že by trestný čin, za ktorý je stíhaný sťažovateľ, bol spáchaný
v mene alebo v prospech Solaru, pretože to nevyplýva zo skutkovej vety obžaloby.
Uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 251/2015-2560 z 26. januára 2016 bolo
uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 T 59/2015 zo 16. novembra 2015 zrušené a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu sú splnené
podmienky ustanovenia § 50 ods. 1 Trestného poriadku pre zaistenie nároku poškodenej
vo forme pohľadávky, ktorú má voči poškodenej Solar, a to v jej časti. Podľa krajského
súdu jediným spoločníkom Solaru je práve C&C, za ktorú vystupuje sťažovateľ, je tiež jej
štatutárnym orgánom a má v nej majetkovú účasť.
Podľa presvedčenia sťažovateľa postupom a uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Uznesenie považuje za
neprijateľné, arbitrárne a nezákonné.
Sťažovateľ sa pozastavuje predovšetkým nad tým, že krajský súd bez akéhokoľvek
zisťovania vlastníckych a iných štruktúr C&C deklaroval postavenie sťažovateľa ako
štatutárneho orgánu a jeho majetkovú účasť v C&C. Úplné stotožnenie sa krajského súdu
s ničím nepodloženými domnienkami poškodenej bez vykonania dokazovania v tomto
smere, resp. aspoň uloženia povinnosti okresnému súdu vykonať dokazovanie
v predmetnom smere, možno považovať za porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd sa teda bez
akéhokoľvek preukázania tvrdenia poškodenej uzniesol na tom, že sťažovateľ má v C&C,
ktorá je jediným spoločníkom Solaru, majetkovú účasť a že dokonca je jej štatutárnym
orgánom. Neomylné deklarovanie týchto skutočností je zarážajúce o to viac, že samotná
poškodená si uvedomovala, že jej tvrdenia v tomto smere uvedené v sťažnosti sú len
v rovine pravdepodobnosti, a preto navrhovala okresnému súdu prostredníctvom dožiadania
zistiť u príslušných orgánov štátu Svätý Vincent a Grenadíny (kde je C&C ako zahraničná
právnická osoba registrovaná) údaje o vlastníckej štruktúre a riadiacich orgánoch C&C
v čase údajného spáchania skutku sťažovateľa.
Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,
Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredne Interpol (ďalej len
„ministerstvo“) sp. zn. PPZ-MPS-NUI-4552/2012-GM (1025703) zo 6. decembra 2012
adresovaného Národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke, Expozitúre
západ, ktoré sťažovateľ predložil ústavnému súdu, vyplýva, že C&C bola registrovaná
31. októbra 2001 pod č. 8937IBC2011 v zmysle zákona o medzinárodných spoločnostiach
v St. Vincent a Grenadines, pričom 5. decembra 2008 bola zo zoznamu vyškrtnutá pre
nezaplatenie ročných poplatkov za obdobie 2006 2008. Osoba (podľa
všetkého sťažovateľ, pozn.) sa nenachádza v záznamoch uvedenej spoločnosti.
Sťažovateľ ešte poukazuje na to, že okresný súd, ktorý bol v zmysle § 194 ods. 5
Trestného poriadku viazaný právnym názorom krajského súdu, novým uznesením č. k.
29 T 59/2015-2573 z 3. mája 2016 zaistil poškodenou požadovanú pohľadávku Solaru. Hoci
toto uznesenie nebolo sťažovateľovi doručené (bolo adresované len Solaru), právny
zástupca Solaru podal proti uzneseniu sťažnosť aj s už uvedeným zistením ministerstva.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými skutočnosťami došlo aj k porušeniu jeho
základného práva na prezumpciu neviny. Podľa deklarovaného názoru krajského súdu je
nesporné, že finančné prostriedky vo výške 282 000 € sú finančnými prostriedkami
vylákanými sťažovateľom od poškodenej. Krajský súd teda bez uskutočnenia predbežného
prerokovania obžaloby a bez jediného hlavného pojednávania prejudikoval, ako bude
nazerať na konanie sťažovateľa. Formulácia napádaného výroku vyjadruje vinu sťažovateľa
za skutok ešte predtým, než mu bola dokázaná v súlade so zákonom, resp. pred
právoplatným rozhodnutím o jeho vine alebo nevine.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (...) na súdnu a inú právnu ochranu upravené
v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 2 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.
3Tos/251/2015-2560 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave spis. zn. 3Tos/251/2015-2560 z 26.01.2016 sa
zrušuje.
3. (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 2500,00
EUR (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný
vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
4. (...) sa priznávajú trovy konania a právneho zástupcu v sume
vo výške 303,16 €, a to za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a príprava a spísanie
sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 143,00 € + paušál 2 x 8,58 €, ktoré je Krajský súd v Trnave
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. III. ÚS 152/03).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z obsahu podanej sťažnosti nepochybne vyplýva, že krajský súd napadnutým
uznesením nerozhodol vo veci návrhu poškodenej na zaistenie jej nároku na náhradu škody
s konečnou platnosťou, pretože uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu poškodenej
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň je pravdou aj to, že právny názor, ktorý
krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil, je v neprospech sťažovateľa.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že o návrhu poškodenej sa má znovu konať, pričom
podľa údajov sťažovateľa už aj došlo k vydaniu nového uznesenia okresného súdu č. k.
29 T 59/2015-2573 z 3. mája 2016, ktorým okresný súd (viazaný právnym názorom
krajského súdu) návrhu poškodenej vyhovel, pričom proti novému uzneseniu okresného
súdu podal Solar sťažnosť, v ktorej poukázal aj na už uvedené zistenia ministerstva.
Z okolností danej veci teda zreteľne vyplýva, že v rámci nového konania o sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu sa krajský súd bude musieť opätovne zaoberať najmä
hlavnou argumentáciou sťažovateľa, ktorý listinným dôkazom preukazuje, že nebol
štatutárnym orgánom a nemal ani majetkovú účasť v C&C.
Za uvedeného stavu sa preto sťažnosť javí ako predčasná, pretože je ešte stále
v právomoci všeobecných súdov poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy a dohovoru.
Zo všetkých uvedených skutočností je zrejmé, že v tomto štádiu konania ústavný súd
nie je povolaný poskytnúť ochranu sťažovateľovi, pretože je ešte v právomoci všeobecných
súdov poskytnúť ochranu jeho označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Jeho podanie
je teda z dôvodu predčasnosti neprípustné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016