Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 183/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b)

a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným

súdom Bratislava I pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I .

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007

doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

príslušníkovi zboru väzenskej a justičnej stráže odovzdaná 17. júla 2007 a toho istého dňa

bola odovzdaná aj na poštovú prepravu. Na výzvu ústavného súdu bola doplnená podaním

právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2007.

Z podanej sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný

vinným rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2005 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2007. Podľa názoru sťažovateľa

k porušeniu označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru došlo na

základe štyroch skutočností. Predovšetkým došlo k právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa

bez toho, aby nadobudlo právoplatnosť uznesenie vyšetrovateľa z 9. augusta 2004, ktorým

bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa.

Sťažovateľ podal do zápisnice o jeho výsluchu ako obvineného 9. augusta 2004 proti

uzneseniu sťažnosť. Hoci ešte neuplynula trojdňová zákonná lehota, vyšetrovateľ spis

predložil prokurátorovi na rozhodnutie o sťažnosti, pričom prokurátor rozhodol už

10. augusta 2004 tak, že sťažnosť zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

12. augusta 2004. Sťažovateľ 11. augusta 2004 (teda ešte pred uplynutím zákonnej

trojdňovej lehoty) podal doplnenie sťažnosti z 9. augusta 2004. S týmto podaním sa však

prokurátor nevysporiadal, resp. o ňom nerozhodol. Preto dosiaľ nebolo o sťažnosti

z 11. augusta 2004 rozhodnuté. Znamená to, že uznesenie o vznesení obvinenia sa nestalo

právoplatným. Ďalej je podľa sťažovateľa podstatné, že uznesením okresného súdu sp. zn.

909/04 z 12. augusta 2004 bol vzatý do väzby a práva podať sťažnosť sa pri vyhlásení

uznesenia nevzdal. Proti uzneseniu podal 6. septembra 2004 sťažnosť spojenú so žiadosťou

o navrátenie zmeškanej lehoty. Túto žiadosť odôvodnil tým, že keď 16. augusta 2004

(posledný deň zákonnej lehoty) požiadal referenta ústavu na výkon väzby o zabezpečenie

odoslania sťažnosti z dôvodu, že nemal na odoslanie finančné prostriedky, jeho žiadosť bola

odmietnutá. Prekážka odpadla 2. septembra 2004, keď sa dozvedel, že na účte už má

finančné prostriedky, a preto si môže zakúpiť poštové známky. Sťažovateľ spolu so

sťažnosťou a žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty predložil aj čestné vyhlásenie

spoluväzňa potvrdzujúce uvedené skutočnosti. Riaditeľ ústavu na výkon väzby vo svojej

odpovedi potvrdil skutočnosť, že sťažovateľ žiadal 16. augusta 2004 o odoslanie sťažnosti

a že mu bol v tejto súvislosti vysvetlený postup, podľa ktorého, ak nemá na účte peniaze,

musí vypísať žiadanku adresovanú riaditeľovi. Úradná korešpondencia sa potom na základe

súhlasu riaditeľa odosiela na trovy ústavu na výkon väzby. Je právom obvineného podať

sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o sťažnosti

rozhodnúť. O tejto sťažnosti však rozhodnuté dosiaľ nebolo, a preto sa uznesenie o vzatí do

väzby nestalo právoplatným. Napriek tomu však všeobecné súdy rozhodli o vine a treste

sťažovateľa. Okrem toho sťažovateľ 11. mája 2005 podal námietku zaujatosti proti sudcovi

okresného súdu konajúcemu vo veci samej pod sp. zn. , ktorú doplnil 10. augusta

2005. Uznesením zo 6. októbra 2005 bolo rozhodnuté, že sudca nie je vylúčený

z prerokúvania trestnej veci. Rozhodnutie sa opiera o ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“). Správne sa však

malo rozhodovať o námietke podľa . Z tohto dôvodu krajský

súd uznesenie okresného súdu zrušil. Okresný súd rozhodoval o námietke zaujatosti opäť

6. marca 2006, avšak ani teraz nerozhodol podľa § 30 ods. 1, ale podľa § 31 ods. 2

, teda tak, ako keby išlo o námietku zaujatosti zapisovateľa. Na základe

sťažnosti podanej sťažovateľom rozhodol krajský súd 12. apríla 2006 tak, že sťažnosť

zamietol a v odôvodnení uznesenia uviedol: „Čo sa týka námietok obžalovaného na

nesprávne použitie , možno pripustiť, že sú opodstatnené. Tu došlo

zrejme k omylu predsedu senátu.“ Treba preto dôjsť k záveru, že o námietke sťažovateľa

dosiaľ rozhodnuté v skutočnosti nebolo, a to napriek tomu, že príslušné uznesenia sa stali

právoplatnými. Podľa názoru sťažovateľa súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj

právo na to, aby všetky opravné prostriedky proti rozhodnutiam, ktoré s vecou súvisia a sú

s ňou neoddeliteľne späté, boli pred rozhodnutím vo veci samej rozhodnuté. Ak sa tak

nestalo, ale napriek tomu sa rozhodlo vo veci samej, ide o hrubé porušenie práva na

spravodlivý proces. Napokon sťažovateľ namieta, že v čase, keď uplatnil námietku

zaujatosti sudcu okresného súdu a keď nebolo o nej rozhodnuté, vydal 11. júla 2005 sudca,

proti ktorému bola vznesená námietka, opravné uznesenie týkajúce sa výroku o náhrade

škody. Preto bolo toto uznesenie krajským súdom zrušené. Sudca napriek tomu 7. októbra

2005 vydal ďalšie opravné uznesenie, ktoré bolo uznesením krajského súdu zo 7. februára

2006 z rovnakého dôvodu zrušené. Keďže podľa názoru sťažovateľa o námietke zaujatosti

sudcu okresného súdu nebolo právoplatne rozhodnuté dosiaľ, nemožno za zákonné

považovať ani jeho ďalšie opravné uznesenie z 29. apríla 2006, hoci krajský súd sťažnosť

proti tomuto uzneseniu 20. novembra 2006 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa vytýkané štyri skutočnosti porušenia jeho základných práv

treba považovať zároveň za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva

obhajovať sa. Ak totiž sťažovateľ podal opravné prostriedky, využil tým právo obhajovať sa

osobne, a ak o opravných prostriedkoch nebolo rozhodnuté, alebo bolo rozhodnuté skôr, ako

uplynula zákonná lehota, došlo tým k upretiu práva na obhajobu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky všeobecných súdov

zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje zrušiť aj všetky rozhodnutia nadväzujúce

na tieto rozsudky. Napokon požaduje, aby mu okresný súd a krajský súd nahradili trovy

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu osobne,

v doplňujúcom podaní spracovanom právnym zástupcom sa uvádza, že trvá aj na tom, aby

ústavný súd prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z 12. augusta 2004 a okresnému súdu o jeho námietke

zaujatosti sudcu okresného súdu.

Rovnako trvá na tom, aby ústavný súd dočasným opatrením zrušil príkaz krajského

súdu na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu a odložil vykonateľnosť právoplatných

rozsudkov všeobecných súdov.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2007 vyplýva, že ním

bol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2005 o náhrade

škody, pričom inak zostal rozsudok nezmenený.

3. Podľa zistenia ústavného súdu z 8. októbra 2007 sťažovateľ dovolanie proti

právoplatným rozsudkom všeobecných súdov dosiaľ nepodal.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti

konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným

právam sťažovateľa vyplývajúcim z a dohovoru prináleží všeobecným súdom

(krajskému súdu a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky), čím je zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu

preto, lebo proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa

mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Do určitej miery je odlišná situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje

proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ považuje

námietky uvedené v sťažnosti jednak za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ale

zároveň aj za porušenie jeho práva na obhajobu.

Hoci trestné stíhanie bolo proti sťažovateľovi vedené na základe

účinného do 31. decembra 2005, rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť až

po 31. decembri 2005, keď už stratil účinnosť. Od 1. januára 2006 totiž

nadobudol účinnosť nový . Z intertemporálneho ustanovenia

nového vyplýva, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiam, ktoré

nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti nového , teda po

31. decembri 2005. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ má možnosť v trojročnej zákonnej

lehote ( nového ) podať proti rozsudku krajského súdu

dovolanie. Dovolanie možno podať okrem iného aj vtedy, ak bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu a ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom

konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania [ a nového ].

Podľa zistenia ústavného súdu z 8. októbra 2007 sťažovateľ dosiaľ dovolanie

nepodal.

Inštitút dovolania treba považovať za opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi

na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, a na použitie ktorého je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, teda podľa nového . Keďže

sťažovateľ namieta porušenie svojich obhajobných práv (nerozhodnutím o sťažnosti proti

vzneseniu obvinenia, proti vzatiu do väzby a o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu),

ako aj to, že v jeho veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť z rozhodovania pre zaujatosť

vylúčený, má možnosť z týchto dôvodov podať dovolanie. O ochrane označených

základných práv má byť preto primárne rozhodnuté v dovolacom konaní. Tým je v tomto

štádiu konania vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nezákonnosť naposledy vydaného opravného uznesenia

týkajúceho sa jeho povinnosti nahradiť škodu poškodenému, ktoré bolo krajským súdom

potvrdené, treba uviesť, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol výrok o náhrade

škody ako nezákonný zrušený, a preto v tejto časti sťažovateľovej námietke chýba

opodstatnenie.

Keďže predmetom sťažnosti (vychádzajúc z formulácie návrhu požadovaného nálezu

- petitu) je porušenie základných práv sťažovateľa v konaniach vedených okresným súdom

pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. , nie je možné zaoberať sa

pri takto vymedzenom predmete konania požiadavkou sťažovateľa, aby ústavný súd

prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí

do väzby. Ide totiž o iné konanie, v ktorom okresný súd rozhodoval ešte pred podaním

obžaloby, teda v rámci prípravného konania. Nebolo preto predmetom konania vedeného

krajským súdom pod sp. zn. (v rámci rozhodovania v merite veci) rozhodovať

o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby.

Napokon sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu

rozhodnúť o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu. Tu treba uviesť, že z tvrdení

samotného sťažovateľa je zrejmé, že o námietke bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže

sťažovateľ nepovažuje toto právoplatné rozhodnutie za rozhodnutie o jeho námietke (pre

nesprávnu citáciu zákonného ustanovenia týkajúceho sa zapisovateľa), má možnosť

z dôvodov už uvedených podať dovolanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už

potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007