Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 183/07
PDF · 172.84 KB
No categories available
I. ÚS 183/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 183/07-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na nedotknuteľnosť
osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b)
a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava I pod sp. zn. 5 T 104/04 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
3 To 23/07 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I .
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007
doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa
čl. 16 ods. 1, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 104/04 a Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 23/07. Sťažnosť bola
príslušníkovi zboru väzenskej a justičnej stráže odovzdaná 17. júla 2007 a toho istého dňa
bola odovzdaná aj na poštovú prepravu. Na výzvu ústavného súdu bola doplnená podaním
právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. októbra 2007.
Z podanej sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný
vinným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007. Podľa názoru sťažovateľa
k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru došlo na
základe štyroch skutočností. Predovšetkým došlo k právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa
bez toho, aby nadobudlo právoplatnosť uznesenie vyšetrovateľa z 9. augusta 2004, ktorým
bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa.
Sťažovateľ podal do zápisnice o jeho výsluchu ako obvineného 9. augusta 2004 proti
uzneseniu sťažnosť. Hoci ešte neuplynula trojdňová zákonná lehota, vyšetrovateľ spis
predložil prokurátorovi na rozhodnutie o sťažnosti, pričom prokurátor rozhodol už
10. augusta 2004 tak, že sťažnosť zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
12. augusta 2004. Sťažovateľ 11. augusta 2004 (teda ešte pred uplynutím zákonnej
trojdňovej lehoty) podal doplnenie sťažnosti z 9. augusta 2004. S týmto podaním sa však
prokurátor nevysporiadal, resp. o ňom nerozhodol. Preto dosiaľ nebolo o sťažnosti
z 11. augusta 2004 rozhodnuté. Znamená to, že uznesenie o vznesení obvinenia sa nestalo
právoplatným. Ďalej je podľa sťažovateľa podstatné, že uznesením okresného súdu sp. zn.
Tp 909/04 z 12. augusta 2004 bol vzatý do väzby a práva podať sťažnosť sa pri vyhlásení
uznesenia nevzdal. Proti uzneseniu podal 6. septembra 2004 sťažnosť spojenú so žiadosťou
o navrátenie zmeškanej lehoty. Túto žiadosť odôvodnil tým, že keď 16. augusta 2004
(posledný deň zákonnej lehoty) požiadal referenta ústavu na výkon väzby o zabezpečenie
odoslania sťažnosti z dôvodu, že nemal na odoslanie finančné prostriedky, jeho žiadosť bola
odmietnutá. Prekážka odpadla 2. septembra 2004, keď sa dozvedel, že na účte už má
finančné prostriedky, a preto si môže zakúpiť poštové známky. Sťažovateľ spolu so
sťažnosťou a žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty predložil aj čestné vyhlásenie
spoluväzňa potvrdzujúce uvedené skutočnosti. Riaditeľ ústavu na výkon väzby vo svojej
odpovedi potvrdil skutočnosť, že sťažovateľ žiadal 16. augusta 2004 o odoslanie sťažnosti
a že mu bol v tejto súvislosti vysvetlený postup, podľa ktorého, ak nemá na účte peniaze,
musí vypísať žiadanku adresovanú riaditeľovi. Úradná korešpondencia sa potom na základe
súhlasu riaditeľa odosiela na trovy ústavu na výkon väzby. Je právom obvineného podať
sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o sťažnosti
rozhodnúť. O tejto sťažnosti však rozhodnuté dosiaľ nebolo, a preto sa uznesenie o vzatí do
väzby nestalo právoplatným. Napriek tomu však všeobecné súdy rozhodli o vine a treste
sťažovateľa. Okrem toho sťažovateľ 11. mája 2005 podal námietku zaujatosti proti sudcovi
okresného súdu konajúcemu vo veci samej pod sp. zn. 5 T 104/04, ktorú doplnil 10. augusta
2005. Uznesením zo 6. októbra 2005 bolo rozhodnuté, že sudca nie je vylúčený
z prerokúvania trestnej veci. Rozhodnutie sa opiera o ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného
poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Správne sa však
malo rozhodovať o námietke podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku. Z tohto dôvodu krajský
súd uznesenie okresného súdu zrušil. Okresný súd rozhodoval o námietke zaujatosti opäť
6. marca 2006, avšak ani teraz nerozhodol podľa § 30 ods. 1, ale podľa § 31 ods. 2
Trestného poriadku, teda tak, ako keby išlo o námietku zaujatosti zapisovateľa. Na základe
sťažnosti podanej sťažovateľom rozhodol krajský súd 12. apríla 2006 tak, že sťažnosť
zamietol a v odôvodnení uznesenia uviedol: „Čo sa týka námietok obžalovaného na
nesprávne použitie § 31 ods. 2 Tr. por., možno pripustiť, že sú opodstatnené. Tu došlo
zrejme k omylu predsedu senátu.“ Treba preto dôjsť k záveru, že o námietke sťažovateľa
dosiaľ rozhodnuté v skutočnosti nebolo, a to napriek tomu, že príslušné uznesenia sa stali
právoplatnými. Podľa názoru sťažovateľa súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj
právo na to, aby všetky opravné prostriedky proti rozhodnutiam, ktoré s vecou súvisia a sú
s ňou neoddeliteľne späté, boli pred rozhodnutím vo veci samej rozhodnuté. Ak sa tak
nestalo, ale napriek tomu sa rozhodlo vo veci samej, ide o hrubé porušenie práva na
spravodlivý proces. Napokon sťažovateľ namieta, že v čase, keď uplatnil námietku
zaujatosti sudcu okresného súdu a keď nebolo o nej rozhodnuté, vydal 11. júla 2005 sudca,
proti ktorému bola vznesená námietka, opravné uznesenie týkajúce sa výroku o náhrade
škody. Preto bolo toto uznesenie krajským súdom zrušené. Sudca napriek tomu 7. októbra
2005 vydal ďalšie opravné uznesenie, ktoré bolo uznesením krajského súdu zo 7. februára
2006 z rovnakého dôvodu zrušené. Keďže podľa názoru sťažovateľa o námietke zaujatosti
sudcu okresného súdu nebolo právoplatne rozhodnuté dosiaľ, nemožno za zákonné
považovať ani jeho ďalšie opravné uznesenie z 29. apríla 2006, hoci krajský súd sťažnosť
proti tomuto uzneseniu 20. novembra 2006 zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa vytýkané štyri skutočnosti porušenia jeho základných práv
treba považovať zároveň za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva
obhajovať sa. Ak totiž sťažovateľ podal opravné prostriedky, využil tým právo obhajovať sa
osobne, a ak o opravných prostriedkoch nebolo rozhodnuté, alebo bolo rozhodnuté skôr, ako
uplynula zákonná lehota, došlo tým k upretiu práva na obhajobu.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 104/04
a krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07 s tým, aby boli rozsudky všeobecných súdov
zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje zrušiť aj všetky rozhodnutia nadväzujúce
na tieto rozsudky. Napokon požaduje, aby mu okresný súd a krajský súd nahradili trovy
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu osobne,
v doplňujúcom podaní spracovanom právnym zástupcom sa uvádza, že trvá aj na tom, aby
ústavný súd prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu o vzatí sťažovateľa do väzby z 12. augusta 2004 a okresnému súdu o jeho námietke
zaujatosti sudcu okresného súdu.
Rovnako trvá na tom, aby ústavný súd dočasným opatrením zrušil príkaz krajského
súdu na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu a odložil vykonateľnosť právoplatných
rozsudkov všeobecných súdov.
2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 vyplýva, že ním
bol zrušený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 o náhrade
škody, pričom inak zostal rozsudok nezmenený.
3. Podľa zistenia ústavného súdu z 8. októbra 2007 sťažovateľ dovolanie proti
právoplatným rozsudkom všeobecných súdov dosiaľ nepodal.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti
konať a rozhodnúť.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom
prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží všeobecným súdom
(krajskému súdu a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky), čím je zároveň vylúčená
právomoc ústavného súdu.
Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 T 104/04, nie je daná právomoc ústavného súdu
preto, lebo proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa
mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Do určitej miery je odlišná situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje
proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07. Sťažovateľ považuje
námietky uvedené v sťažnosti jednak za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ale
zároveň aj za porušenie jeho práva na obhajobu.
Hoci trestné stíhanie bolo proti sťažovateľovi vedené na základe Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005, rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť až
po 31. decembri 2005, keď Trestný poriadok už stratil účinnosť. Od 1. januára 2006 totiž
nadobudol účinnosť nový Trestný poriadok. Z intertemporálneho ustanovenia § 566 ods. 3
nového Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiam, ktoré
nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku, teda po
31. decembri 2005. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ má možnosť v trojročnej zákonnej
lehote (§ 370 ods. 2 nového Trestného poriadku) podať proti rozsudku krajského súdu
dovolanie. Dovolanie možno podať okrem iného aj vtedy, ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu a ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom
konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania [§ 371 ods. 1 písm. c) a e) nového Trestného poriadku].
Podľa zistenia ústavného súdu z 8. októbra 2007 sťažovateľ dosiaľ dovolanie
nepodal.
Inštitút dovolania treba považovať za opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, a na použitie ktorého je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov, teda podľa nového Trestného poriadku. Keďže
sťažovateľ namieta porušenie svojich obhajobných práv (nerozhodnutím o sťažnosti proti
vzneseniu obvinenia, proti vzatiu do väzby a o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu),
ako aj to, že v jeho veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť z rozhodovania pre zaujatosť
vylúčený, má možnosť z týchto dôvodov podať dovolanie. O ochrane označených
základných práv má byť preto primárne rozhodnuté v dovolacom konaní. Tým je v tomto
štádiu konania vylúčená právomoc ústavného súdu.
Pokiaľ sťažovateľ namieta nezákonnosť naposledy vydaného opravného uznesenia
týkajúceho sa jeho povinnosti nahradiť škodu poškodenému, ktoré bolo krajským súdom
potvrdené, treba uviesť, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol výrok o náhrade
škody ako nezákonný zrušený, a preto v tejto časti sťažovateľovej námietke chýba
opodstatnenie.
Keďže predmetom sťažnosti (vychádzajúc z formulácie návrhu požadovaného nálezu
- petitu) je porušenie základných práv sťažovateľa v konaniach vedených okresným súdom
pod sp. zn. 5 T 104/04 a krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07, nie je možné zaoberať sa
pri takto vymedzenom predmete konania požiadavkou sťažovateľa, aby ústavný súd
prikázal krajskému súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí
do väzby. Ide totiž o iné konanie, v ktorom okresný súd rozhodoval ešte pred podaním
obžaloby, teda v rámci prípravného konania. Nebolo preto predmetom konania vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 3 To 23/07 (v rámci rozhodovania v merite veci) rozhodovať
o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby.
Napokon sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
rozhodnúť o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu. Tu treba uviesť, že z tvrdení
samotného sťažovateľa je zrejmé, že o námietke bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže
sťažovateľ nepovažuje toto právoplatné rozhodnutie za rozhodnutie o jeho námietke (pre
nesprávnu citáciu zákonného ustanovenia týkajúceho sa zapisovateľa), má možnosť
z dôvodov už uvedených podať dovolanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už
potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2007